Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
209/375924.7421fd.pdf
PDF · 152.21 KB
No categories available
1Sža/48/2010
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Sža/48/2010
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora
Belka a z členov JUDr. Ing. Miroslava Gavalca a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD., v právnej
veci navrhovateľa: A., nar. X., v meste M., naposledy bytom v zahraničí: S., t. č. Pobytový
tábor R., na dlhodobej priepustke U., zast. Mgr. V., Slovenská humanitná rada, Páričkova 18,
Bratislava, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad,
Bratislava, Pivonková 6, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia odporcu č. ČAS:
MU-689-65/PO-Ž -2005 zo dňa 29. mája 2009, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Saz 37/2009-54 zo dňa 3. februára 2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 9Saz 37/2009-54 zo dňa 3. februára 2010 p o t v r d z u j e .
Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie č. ČAS:
MU-689-65/PO-Ž-2005 zo dňa 29. mája 2009, ktorým odporca podľa ustanovenia § 13c
ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v platnom znení (ďalej len zákon o azyle) neposkytol navrhovateľovi doplnkovú
ochranu. Navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal.
Krajský súd dospel k záveru, že odporca v napadnutom rozhodnutí správne
a dostatočným spôsobom zistil a vyhodnotil skutkový stav veci, pričom správne vyhodnotil
takto zistený stav veci a vyvodil z neho správny záver, že navrhovateľovi v prípade návratu
nehrozí žiadne bezpečnostné riziko jeho návratu v zmysle hrozby vážneho bezprávia
a konečne pretože vojenské akcie, súvisiace s bojom pakistanskej vlády s organizáciou
Taliban, resp. samovražedné atentáty sa dejú iba vo vyčlenených provinciách,
resp. v niektorých väčších mestách, teda nie na celom území Pakistanu, krajský súd dospel
k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je zákonné a správne.
K námietke nedostatočne zisteného stavu veci a k námietke, že rozhodnutie je
v rozpore s obsahom spisu krajský súd uviedol, že tieto námietky nie sú dôvodné. Odporca
vyhľadal a do spisu založil celý rad aktuálnych správ o Pakistane, ktoré v odôvodnení
rozhodnutia špecifikoval a na ktorých obsah v rozhodnutí aj poukázal a to v súvislosti
s príbehom, ktorý navrhovateľ v priebehu azylového konania produkoval. Pokiaľ navrhovateľ
namietal, že ním predložený dokument – Správu o prvej informácii - odporca nenáležite
označil za podvrh, krajský súd dospel k názoru, že nedôveryhodnosť tohto dokumentu
odporcu posúdil správne. Predmetný dokument je fotokópiu faxovej správy, ktorý je naviac
čiastočne nečitateľný. Akceptovať fotokópiu faxovej správy ako hodnoverný dôkaz nie je
podľa krajského súdu možné, pretože objektívne nie je možné overiť pravosť originálu
takéhoto dokumentu. Ak sa naviac odporca opiera aj o závery, obsiahnuté v správe
UK Border Agency z apríla 2009, týkajúce sa poznatkov o falšovaní pakistanských
dokumentov, takýto jeho postup, resp. hodnotiaci záver nie je nedostatočným zistením stavu
veci, resp. rozporom s obsahom spisu.
Krajský súd poukázal na to, že navrhovateľ založil svoju žiadosť o azyl,
resp. o poskytnutie doplnkovej ochrany na odôvodnení, že bol neprávom obvinený
pred obecnými voľbami v septembri 2002. V dôsledku tohto obvinenia mal existovať
dokument (ním predložený vo faxovej fotokópii), podľa ktorého ho mohol ktokoľvek zabiť
ako zločinca na úteku. Ako to však vyplýva z prekladu tohto dokumentu, tento bol
vyhotovený 10.10.2002, pričom ide o správu o prvej informácii, ktorá je svojim obsahom
trestným oznámením. Teda nejde ani o rozsudok, či zatykač a už vôbec nie o oznámenie,
že navrhovateľ môže byť kýmkoľvek zabitý ako zločinec. Podľa obsahu správy sa skutok stal
10.10.2002 a nie v období pred septembrom 2002 a ani nie počas predvolebného mítingu
ako tvrdí navrhovateľ. Podľa predloženej faxovej fotokópie správy, údajným páchateľom
zabitia mal byť M., pričom navrhovateľovo meno a priezvisko znie: A.. Tieto údaje, dostupné
z prekladu správy sú v zrejmom rozpore s navrhovateľovom prezentovaným príbehom
a podľa názoru krajského súdu podporujú záver, že navrhovateľom predložená správa nie je
kópiou pravého, či existujúceho dokumentu. Pri týchto úvahách krajský súd zohľadnil aj
celkové súvislosti, za ktorých navrhovateľ svoj príbeh prezentoval. Uviedol totiž, že falošné
obvinenie súvisí s jeho politickou činnosťou ako predstaviteľa miestnej organizácie strany
PPP a že toto obvinenie vzniesli prívrženci strany Zumati Islamia (ZI). Ako však vyplýva
z obsahu správ o Pakistane, táto politická strana (ZI) nie je uvedená v žiadnom zozname
pakistanských politických strán. Ostatné v spise založené správy, týkajúce sa všeobecnej
situácie v Pakistane dostatočným a objektívnym spôsobom mapujú vývoj v Pakistane v roku
2009 a týkajú sa aj zaobchádzania úradov s navrátilcami. Krajský súd na tomto základe dospel
k názoru, že odporca zákonným spôsobom a pre potreby tohto konania dostatočným
spôsobom zistil stav veci, potrebný pre posúdenie existencie či neexistencie vážneho
bezprávia v prípade návratu navrhovateľa do jeho domovskej krajiny.
K námietke nesprávneho právneho posúdenia krajský súd uviedol, že navrhovateľ
nikdy neprezentoval, že by mu bol uložený trest smrti alebo že by mu hrozilo jeho vykonanie.
Ako to naviac vyplýva z obsahu posúdenia ním predloženej faxovej fotokópie správy FIR,
tento dokument nebolo možné hodnotiť ako hodnoverný doklad a to s poukazom na formálne
nedostatky a jednak na rozpor jeho obsahu s príbehom prezentovaným navrhovateľom.
K hrozbe mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu krajský
súd uviedol, že navrhovateľ v priebehu konania pred odporcom nikdy neuviedol, že by bol
objektom takéhoto zaobchádzania. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na správy o krajine
pôvodu, ktoré sú obsahom spisu odporcu, podľa ktorých pakistanskí navrátilci - včítane
neúspešných žiadateľov o azyl, nie sú objektom zlého zaobchádzania pri ich návrate
do krajiny pôvodu, ich návraty sú realizované aj za pomoci medzinárodných organizácií.
Pokiaľ by navrhovateľ aj bol trestne stíhaný, priebeh takéhoto stíhania nie je možné
považovať za vážne bezprávie.
K vážnemu a individuálnemu ohrozeniu života alebo nedotknuteľnosti navrhovateľa
z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného
konfliktu krajský súd uviedol, že zo správ založených v spise vyplýva, že v Pakistane niet
medzinárodného či vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Je však skutočnosťou, že najmä
v severnej časti krajiny vláda vedie ozbrojený boj s ozbrojencami Talibanu a že teroristické
organizácie (Taliban, Al Kaida) organizujú teroristické - samovražedné atentáty, cieľom
ktorých je aj civilné obyvateľstvo. Ako však vyplýva zo všetkých správ, ozbrojené konflikty
s Talibanom sa uskutočňovali v podstate výlučne v severných provinciách Pakistanu, osobitne
v oblastiach Swat a Buner. V prípade návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu, ktorý síce
pochádza z provincie NWFP, môže sa však bezpečne vrátiť minimálne do provincií Pandžáb,
Sindh, Baločistan, Islamabád, Azád Kašmír, kde bojové akcie neprebiehajú. Pokiaľ ide
o teroristické - bombové útoky, ako to vyplýva zo správ o Pakistane, tieto sa uskutočňujú
prevažne v hlavnom meste, resp. v niektorých väčších mestách (Rawalpindi, hlavné mestá
provincií Pandžáb, NWFP), teda nie na celom území Pakistanu. Je teda zjavné, že ak by sa
navrhovateľ do Pakistanu vrátil a usídlil sa mimo uvedených území, či väčších miest, nebola
by ohrozená jeho osobná integrita z dôvodu svojvoľného násilia nad mieru, ktorá je
pre možnosť jeho návratu úmerná a prijateľná. Výber takéhoto miesta svojho pobytu naviac
nie je možné považovať pre navrhovateľa za neprijateľný.
Na základe uvedeného krajský súd rozhodnutie odporcu, ktorým navrhovateľovi
neposkytol doplnkovú ochranu ako rozhodnutie vydané v súlade so zákonom potvrdil.
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie, v ktorom uviedol, že krajský súd
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozsudok
krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Nesúhlasil s vyhodnotením dôkazu - Správy o prvej informácii - FIR, ktorú predložil
vo fotokópii. S názorom súdu, že sa jedná o nehodnoverný dôkaz, pretože nie je možné overiť
pravosť originálu takéhoto dokumentu vyjadril nesúhlas. Poukázal na to, že nemal možnosť
zabezpečiť originál tohto dokumentu a jediné čo sa mu podarilo zabezpečiť bola faxová
kópia. Poukázal na špecifickosť azylového konania v ktorom sa dôkazná povinnosť
nevyžaduje striktne ako v trestnom konaní a platí tu zásada v pochybnostiach v prospech
žiadateľa, ktorá vyplýva aj z príručky UNHCR - Kritériá a postupy pri udeľovaní statusu
utečenca.
Navrhovateľ poukázal na to, že v prípade návratu do krajiny pôvodu mu hrozí trestné
stíhanie za skutok, ktorý nespáchal, hrozí mu odsúdenie a následne aj výkon trestu, spĺňa
preto podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany z dôvodu hrozby mučenia, neľudského
alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu.
Navrhovateľ namietal, že skutkové zistenie krajského súdu, že falošné obvinenie voči
navrhovateľovi vzniesli členovia strany Zumati Islamia, nie sú správne, pretože zo zápisnice
z doplňujúceho pohovoru so žiadateľom o azyl zo dňa 28.5.2008 vyplynulo, že navrhovateľ
uvádzal, že má strach z členov vtedajšej politickej strany pôsobiacej v obci Skindri
„Jamaat-e–Islami“, ktorá bola pri moci v oblasti NWFP v rokoch 2002 až 2007. Navrhovateľ
uviedol, že má strach pred prívržencami tejto strany, pretože bol neprávom obvinený
zo zabitia člena strany Jel.
Podľa navrhovateľa odporca aj súd nesprávne právne posúdili nesplnenie
predpokladov poskytnutia doplnkovej ochrany z dôvodu neexistencie svojvoľného násilia
počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Záver krajského súdu
o možnosti vnútorného presídlenia navrhovateľa je podľa názoru navrhovateľa nesprávny.
Poukázal na to, že podľa správy Human Rights WatcSaz 56/2008, ktorým uložil odporcovi
povinnosť zabezpečiť preklad dokumentu h-World Report 2010 Pakistan, situácia je najhoršia
práve v severných oblastiach Pakistanu, uvedená správa uvádza, že bombové atentáty
sa počas roku 2009 vyskytovali vo viacerých mestách v Pakistane, ich cieľom boli civilisti
a Taliban útočil na školy, nemocnice, trhy.
Prijateľnosť riešenia, podľa ktorého by si navrhovateľ mohol vybrať iné miesto
pobytu, by mala byť podľa navrhovateľa posudzovaná v širších súvislostiach.
Predovšetkým zdôraznil, že po návrate do Pakistanu by nežil v bezpečnej krajine, iba
by sa presídlil do menej nebezpečnej časti krajiny, v ktorej sa minulý rok neudiali
samovražedné atentáty. Poukázal tiež na to, že samotná vláda Pakistanu má problémy
s riešením problému vnútorne presídlených osôb, ktorí sú odkázaní na potravinovú, zdravotnú
a inú pomoc. Do úvahy by mali byť vzaté aj sociálne a rodinné väzby navrhovateľa,
navrhovateľ totiž nemá v časti krajiny, do ktorej by mal byť presídlený žiadnu rodinu, žiadnu
možnosť zamestnať sa a viesť prijateľný život. Naopak na Slovensku, kde sa nachádza
už od roku 2005 je integrovaný do spoločnosti a pracuje. Na tieto okolnosti krajský súd
neprihliadol.
Na základe uvedeného navrhol rozsudok krajského súdu zmeniť tak, že rozhodnutie
odporcu o neudelení azylu a o neposkytnutí doplnkovej ochrany navrhol zrušiť a vec
mu vrátiť na ďalšie konanie.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že rozsudok krajského súdu navrhol
ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na to, že v zmysle rozsudku Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 9Saz 56/2008, ktorým uložil odporcovi povinnosť zabezpečiť preklad
dokumentu, ktorý navrhovateľ v konaní doložil, obsah tohto dokumentu vyhodnotiť
a následne opätovne rozhodnúť, odporca zabezpečil preklad dokumentu, resp. faxom
doručenej písomnosti, v ktorej sa však nikde neuvádza skutočnosť, že by bol navrhovateľ
zločincom na úteku, ktorému hrozí zastrelenie. V dokumente sa uvádza, že obvinený M.
strieľal na oznamovateľa, s cieľom zabiť ho. Údajne ho kvôli tomu u neho doma hľadala
polícia. Odporca poukázal na to, že navrhovateľ nemá meno M., a okrem toho, počas
azylového konania uvádzal, že po tom, čo bol obvinený a hľadaný políciou, mali na neho
strieľať. Toto ohlásil na polícii, ale tá o žiadnej streľbe nevedela. Z toho vyplýva podľa
odporcu zásadný rozpor v jeho tvrdeniach, pretože sám mal byť hľadaný políciou ako
zločinec na úteku, ale keď potom šiel na políciu ohlásiť streľbu na seba, táto ho ako
hľadaného nebezpečného zločinca nezadržala. Na základe uvedených rozporov, odporca
vyhodnotil navrhovateľa ako osobu nedôveryhodnú.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech.
Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 3 OSP,
s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej
tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 18. mája 2010 (§ 156 ods. 1
a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku).
Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone
o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok
taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia
byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti
k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd
a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.
V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania
azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta
Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu
žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo
o odňatí azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), rozhodne tiež, či cudzincovi
poskytne doplnkovú ochranu.
V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol
rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o neposkytnutí doplnkovej,
preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací
preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci
odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu,
či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku
a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého
rozhodnutia odporcu.
Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité
dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa, a obsahom správ
o krajine pôvodu („správa o ľudských právach za rok 2008: Pakistan zo dňa 25.2.2009,
Informačná správa o krajine pôvodu, Pakistan vydaná Hraničným úradom Spojeného
kráľovstva zo dňa 16.4.2009, Souhrnná teritoriální informace Pákistán aktualizovanej ZÚ ČR
v Islamabáde k 20.4.2009, články uverejnené v denníkoch SME, PRAVDA a správy ČTK,
SITA a informácie z materiálu „Pakistan“ vedené pod č. p.: MU-89-3/ODZS-2009,
MU-89-4/ODZS-2009) z ktorých vyhodnotil a stručne popísal súčasnú politicko-spoločenskú
situáciu v krajine pôvodu so zameraním na dôvody, na posúdenie existencie dôvodov
pre poskytnutie doplnkovej ochrany pre navrhovateľa a bezpečnostné riziko prípadného
návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu.
Odporca v rozhodnutí, ktorým navrhovateľovi neposkytol doplnkovú ochranu
poukázal na to, že sa jedná o druhú žiadosť navrhovateľa. Prvýkrát požiadal o azyl 13.8.2004,
po podaní vyhlásenia bol zaslaný do Záchytného tábory Adamov - Gbely. Dňa 18.8.2004
priestory tábora opustil, konanie bolo zastavené podľa § 19 ods. 1 písm. f/ zákona o azyle,
právoplatnosť nadobudlo dňa 3.9.2004 .
O druhej žiadosti navrhovateľa o azyl rozhodol odporca dňa 6.7.2005 tak,
že navrhovateľovi azyl neudelil a zároveň rozhodol, že sa na neho nevzťahuje zákaz
vyhostenia alebo vrátenia do Pakistanu. Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie
odporcu potvrdil dňa 13.6.2006. Najvyšší súd SR dňa 17.10.2007 potvrdil rozhodnutie
krajského súdu o neudelení azylu, zmenil však rozsudok krajského súdu v časti, ktorou bol
potvrdený výrok o tom, že sa na navrhovateľa nevzťahuje zákaz vyhostenia tak,
že rozhodnutie v tejto časti zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie.
Rozhodnutie odporcu zo dňa 11.7.2008 o neposkytnutí doplnkovej ochrany
a rozhodnutí o tom, že v prípade navrhovateľa neexistuje prekážka jeho administratívneho
vyhostenia bolo rozsudkom Krajského súdu v Bratislave dňa 17.12.22008 zrušené a vec bola
vrátená odporcovi na ďalšie konanie.
Odporca uviedol, že všetky skutočnosti uvedené navrhovateľom komplexne posúdil
a dospel k záveru, že navrhovateľ nesplnil zákonom stanovené podmienky pre poskytnutie
doplnkovej ochrany. V súvislosti s údajným trestným stíhaním navrhovateľa odporca uviedol,
že problémy s políciou ani oficiálnymi orgánmi štátu nikdy nemal. Od konca roka 2002
sa polícii vyhýbal pre údajné trestné stíhanie, pričom v polovici roku 2003 krajinu pôvodu
opustil. Do kontaktu s políciou teda nikdy neprišiel, to, že ho údajne hľadala polícia v mieste
bydliska sa dozvedel od známeho, keďže sám v tom čase nebol doma. Faxom doručenú
fotokópiu údajnej písomnosti z polície, ktorú navrhovateľ predložil pri doplňujúcom
pohovore dňa 28.5.2008, odporca nepovažoval za relevantný dôkaz na podporu jeho žiadosti
ani z hľadiska posúdenia doplnkovej ochrany. Má sa jednať o list, ktorý vydala polícia dňa
10.10.2002 a v ktorom stojí, že menovaný je podozrivý zločinec na úteku a preto môže byť
ako zločinec zastrelený. Odporca uviedol, že zabezpečil preklad uvedenej písomnosti, pričom
dospel k záveru, že v uvedenom liste nie je žiadna zmienka o zločincovi na úteku, ktorého je
možné kedykoľvek zastreliť. Odporca preto dospel k záveru, že navrhovateľ svojimi
tvrdeniami zavádzal odporcu a neuviedol pravdivé skutočnosti. Okrem toho odporca
považuje uvedenú listinu za podvrh. V tejto súvislosti poukázal na informačnú správu
Hraničného úradu SK o Pakistane zo dňa 16.4.2009, v ktorej sa konštatuje, že v Pakistane
existuje vysoká miera korupcie a že je možné získať rôzne typy falošných dokumentov, ktoré
boli na základe podvodu overené v dobrej viere nejakým úradom alebo pečiatkou. Podľa tejto
správy, Informačné centrum pre azyl a migráciu nemeckého federálneho úradu pre uznávanie
zahraničných utečencov uvádza, že takmer vo všetkých prípadoch dokumenty predložené
žiadateľmi o azyl ako dôkazy o perzekúcii boli sfalšované alebo mali nesprávny obsah. Podľa
správy, v Pakistane je tiež možné buď zaplatiť alebo využiť súkromné kontakty, aby bol
zverejnený článok opisujúci perzekúciu.
Odporca poukázal v rozhodnutí na fakt, že navrhovateľ takýto dokument predložil
až po vyše troch rokoch jeho pobytu na Slovensku. Navyše skutočnosť, že sa jedná
o fotokópiu dokumentu, ktorý bol navyše zaslaný faxom, pričom jeho časť je nečitateľná, len
prispieva k spochybneniu relevantnosti tohto dokumentu.
Odporca poukázal na to, že navrhovateľ v priebehu azylového konania uvádzal,
že krajinu pôvodu opustil legálne na svoj platný cestovný pas opatrený ruským vízom,
a to letecky z Karáčí. Ak by bol hľadaný štátnymi orgánmi alebo trestne stíhaný, resp. ak by
represívne zložky štátu mali skutočne záujem zadržať navrhovateľa pre akýkoľvek trestný čin,
s vysokou pravdepodobnosťou by sa mu legálnou cestou nepodarilo vycestovať z Pakistanu.
Odporca na základe uvedeného vyhodnotil navrhovateľa, ako osobu nedôveryhodnú.
Odporca v rozhodnutí popisuje spoločensko-politickú situáciu v krajine pôvodu
navrhovateľa s odkazom na zdroje informácií, z ktorých informácie čerpal.
Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkoch pri svojom rozhodovaní vychádzal,
pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že odporca riadne
vyhodnotil dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca
vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či u navrhovateľa existujú dôvody pre udelenie
azylu podľa § 8 a § 10 zákona o azyle, resp. dôvody pre udelenie doplnkovej ochrany.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32
zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ
v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno
vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody
pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné
skutkové zistenia.
Dôvody pre poskytnutie doplnkovej ochrany sú zákonom vymedzené pomerne úzko
a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom
ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané.
Primárnym dôvodom neposkytnutia doplnkovej ochrany navrhovateľovi bolo
nesplnenie relevantných podmienok pre jej poskytnutie v zmysle zákona o azyle, pričom
na záver odporcu o neposkytnutí doplnkovej ochrany mal významný vplyv aj posúdenie
navrhovateľa ako osoby nedôveryhodnej. S takýmto záverom bolo potrebné súhlasiť.
Podľa odvolacieho súdu záver odporcu o tom, že navrhovateľ nesplnil podmienky
poskytnutia doplnkovej ochrany v zmysle zákona o azyle je vecne správny a krajský súd
nepochybil, keď jeho rozhodnutie potvrdil.
Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za dôležité zdôrazniť, že zmyslom a účelom
doplnkovej ochrany je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území
SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo
(z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané či inak nežiaduce
požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaže
k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne
k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie inštitútu azylu,
sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce
tvrdenia samotného žiadateľa, z nich je potrebné vychádzať.
V predmetnej veci nebolo ani podľa odvolacieho súdu zistené závažné a potvrdené
dôvody pre bezprostrednú a reálnu hrozbu vážneho bezprávia, tak ako je definované
v ustanovení § 2 písm. f/ zákona o azyle, pričom v podrobnostiach na správny záver odporcu
uvedený v jeho rozhodnutí odkazuje.
Krajský súd sa zaoberal všetkými námietkami obsiahnutými v opravnom prostriedku
a rovnako aj dôvodom, pre ktorý považoval navrhovateľ rozhodnutie odporcu o neposkytnutí
doplnkovej ochrany za nezákonné a nesprávne. .
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje so skutkovými ako aj právnymi
závermi krajského súdu, ktorý vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil z čoho vyvodil svoj
záver zhodný so záverom odporcu o to, že navrhovateľ nesplnil podmienky pre poskytnutie
doplnkovej ochrany.
K vysloveným záverom krajského súdu nemá odvolací súd žiadne námietky
a v podrobnostiach na ne odkazuje.
Odporca venoval dôvodom, z ktorých odporca vychádzal pri posudzovaní dôvodnosti
poskytnutia doplnkovej ochrany náležitú pozornosť a vykonal dokazovanie okrem výsluchu
navrhovateľa obsahom správ o krajine pôvodu, ktorých podstatnú časť v rozhodnutí
s uvedením zdrojov aj uviedol.
Krajský súd sa rovnako zaoberal všetkými námietkami obsiahnutými v opravnom
prostriedku a rovnako aj dôvodom, pre ktoré navrhovateľ žiadal o poskytnutie doplnkovej
ochrany.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje so skutkovými ako aj právnymi
závermi krajského súdu, ktorý vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil z čoho vyvodil svoj
záver zhodný so záverom odporcu o to, že navrhovateľ nesplnil podmienky pre poskytnutie
doplnkovej ochrany. K vysloveným záverom krajského súdu nemá odvolací súd žiadne
námietky a v podrobnostiach na ne odkazuje.
Navrhovateľ v odvolaní proti rozsudku namietal proti nesprávnemu posúdeniu
a vyhodnoteniu dôkazu, ktorý navrhovateľ dodatočne predložil na preukázanie pravdivosti
svojho tvrdenia, že v krajine pôvodu mu hrozí trestní stíhanie za spáchanie skutku, ktorého
sa nedopustil. Trval na to, že azylové konanie je špecifické a má sa uplatňovať princíp
v pochybnostiach v prospech tvrdení žiadateľa o azyl. Namietal tiež proti posúdeniu jeho soby
ako nedôveryhodnej.
K tejto námietke považuje odvolací súd za dôležité zdôrazniť, že konanie o azyl je
osobité najmä tým, že žiadateľ je spravidla v dôkaznej núdzi, nie je schopný podoprieť svoje
vyhlásenia dokladmi alebo inými dôkazmi, preto posúdenie dôveryhodnosti príbehu, ktorý
predostiera odporcovi závisí predovšetkým od posúdenia dôveryhodnosti jeho osoby, ktorú si
odporca o navrhovateľovi vytvára v priebehu celého administratívneho konania.
Dôveryhodnosť osoby žiadateľa odporca posudzuje vzhľadom na nedostatok
listinných dokladov a dokumentov, ktorými by preukázal svoju totožnosť, resp. ktorými
by preukázal pravdivosť svojich tvrdení o prenasledovaní v krajine pôvodu v nadväznosti
na celkové správanie navrhovateľa v priebehu administratívneho konania. Na preukázaní
pravdivosti tvrdení musí záležať predovšetkým žiadateľovi o azyl, preto jeho vyhlásenia
musia byť ucelené a rozumné, nesmú protirečiť všeobecne známym faktom o krajine pôvodu
a svojim konaním nesmie zadávať dôvod na spochybňovanie dôveryhodnosti svoje osoby.
Posudzovanie dôveryhodnosti žiadateľa o udelenie azylu je výsledkom celkového
hodnotiaceho procesu a úvah odporcu o osobnosti žiadateľa s prihliadnutím k miere
reálnosti, resp. vierohodnosti ním tvrdených dôvodov odchodu z krajiny pôvodu
v konfrontácii so všeobecne známymi informáciami o krajine pôvodu. Rozhodujúcimi
pre záver o nedôveryhodnosti žiadateľa nemôžu byť len niektoré nepatrné nezrovnalosti
alebo len omylom vysvetlené nejasnosti v tvrdeniach žiadateľa, ale zásadné rozpory
vo výpovediach, ktoré správny orgán rozpozná.
Z administratívneho spisu odporcu vyplýva, že odporca venoval osobitnú pozornosť
dokumentu, ktorý predložil navrhovateľ na preukázanie tvrdenia, že v krajine pôvodu je
stíhaný za skutok, ktorého sa nedopustil a za ktorý mu hrozí fyzická likvidácia. Odhliadnuc
od charakteru dokumentu (faxovej správy, čiastočne nečitateľnej), ktorá však ani podľa
odvolacieho súdu nepreukázala pravdivosť jeho tvrdení, pretože správa sa netýka osoby
navrhovateľa (minimálne sa líši v mene osoby, ktorej sa má správa týkať), popisuje skutok,
ktorý sa odohral v inom čase ako uvádzal navrhovateľ a nepotvrdzuje ani tvrdenie
navrhovateľa, že podľa tohto dokumentu ho mohol ktokoľvek zabiť ako zločinca na úteku.
Dokument, ktorý navrhovateľ dodatočne predložil, teda nepotvrdil pravdivosť jeho
tvrdení, naopak vyvolal oprávnene u odporcu pochybnosti o dôveryhodnosti navrhovateľa
a jeho príbehu. Rozpory nebolo možné považovať za nepatrné, či zanedbateľné.
Nedôveryhodnosť tvrdení navrhovateľa pre ich rozpornosť, objektívne znemožnila
odporcovi zistiť u navrhovateľa podmienky pre udelenie doplnkovej ochrany.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto považoval odvolacie námietky navrhovateľa
za nedôvodné.
Rozhodnutie odporcu o neudelení azylu a doplnkovej ochrany bolo potrebné
považovať za zákonné, preto odvolací súd rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP, tak, že navrhovateľovi, ktorý
nemal úspech vo veci právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 18. mája 2010
JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová