Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sža/48/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora

Belka a z členov JUDr. Ing. Miroslava Gavalca a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD., v právnej

veci navrhovateľa: A., nar. X., v meste M., naposledy bytom v zahraničí: S., t. č. Pobytový

tábor R., na dlhodobej priepustke U., zast. Mgr. V., Slovenská humanitná rada, Páričkova 18,

Bratislava, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad,

Bratislava, Pivonková 6, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia odporcu č. ČAS:

MU-689-65/PO-Ž -2005 zo dňa 29. mája 2009, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave č. k. -54 zo dňa 3. februára 2010, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. -54 zo dňa 3. februára 2010 p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie č. ČAS:

MU-689-65/PO-Ž-2005 zo dňa 29. mája 2009, ktorým odporca podľa ustanovenia § 13c

ods. 1 a o azyle a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v platnom znení (ďalej len zákon o azyle) neposkytol navrhovateľovi doplnkovú

ochranu. Navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal.

Krajský súd dospel k záveru, že odporca v napadnutom rozhodnutí správne

a dostatočným spôsobom zistil a vyhodnotil skutkový stav veci, pričom správne vyhodnotil

takto zistený stav veci a vyvodil z neho správny záver, že navrhovateľovi v prípade návratu

nehrozí žiadne bezpečnostné riziko jeho návratu v zmysle hrozby vážneho bezprávia

a konečne pretože vojenské akcie, súvisiace s bojom pakistanskej vlády s organizáciou

Taliban, resp. samovražedné atentáty sa dejú iba vo vyčlenených provinciách,

resp. v niektorých väčších mestách, teda nie na celom území Pakistanu, krajský súd dospel

k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je zákonné a správne.

K námietke nedostatočne zisteného stavu veci a k námietke, že rozhodnutie je

v rozpore s obsahom spisu krajský súd uviedol, že tieto námietky nie sú dôvodné. Odporca

vyhľadal a do spisu založil celý rad aktuálnych správ o Pakistane, ktoré v odôvodnení

rozhodnutia špecifikoval a na ktorých obsah v rozhodnutí aj poukázal a to v súvislosti

s príbehom, ktorý navrhovateľ v priebehu azylového konania produkoval. Pokiaľ navrhovateľ

namietal, že ním predložený dokument – Správu o prvej informácii - odporca nenáležite

označil za podvrh, krajský súd dospel k názoru, že nedôveryhodnosť tohto dokumentu

odporcu posúdil správne. Predmetný dokument je fotokópiu faxovej správy, ktorý je naviac

čiastočne nečitateľný. Akceptovať fotokópiu faxovej správy ako hodnoverný dôkaz nie je

podľa krajského súdu možné, pretože objektívne nie je možné overiť pravosť originálu

takéhoto dokumentu. Ak sa naviac odporca opiera aj o závery, obsiahnuté v správe

UK Border Agency z apríla 2009, týkajúce sa poznatkov o falšovaní pakistanských

dokumentov, takýto jeho postup, resp. hodnotiaci záver nie je nedostatočným zistením stavu

veci, resp. rozporom s obsahom spisu.

Krajský súd poukázal na to, že navrhovateľ založil svoju žiadosť o azyl,

resp. o poskytnutie doplnkovej ochrany na odôvodnení, že bol neprávom obvinený

pred obecnými voľbami v septembri 2002. V dôsledku tohto obvinenia mal existovať

dokument (ním predložený vo faxovej fotokópii), podľa ktorého ho mohol ktokoľvek zabiť

ako zločinca na úteku. Ako to však vyplýva z prekladu tohto dokumentu, tento bol

vyhotovený 10.10.2002, pričom ide o správu o prvej informácii, ktorá je svojim obsahom

trestným oznámením. Teda nejde ani o rozsudok, či zatykač a už vôbec nie o oznámenie,

že navrhovateľ môže byť kýmkoľvek zabitý ako zločinec. Podľa obsahu správy sa skutok stal

10.10.2002 a nie v období pred septembrom 2002 a ani nie počas predvolebného mítingu

ako tvrdí navrhovateľ. Podľa predloženej faxovej fotokópie správy, údajným páchateľom

zabitia mal byť M., pričom navrhovateľovo meno a priezvisko znie: A.. Tieto údaje, dostupné

z prekladu správy sú v zrejmom rozpore s navrhovateľovom prezentovaným príbehom

a podľa názoru krajského súdu podporujú záver, že navrhovateľom predložená správa nie je

kópiou pravého, či existujúceho dokumentu. Pri týchto úvahách krajský súd zohľadnil aj

celkové súvislosti, za ktorých navrhovateľ svoj príbeh prezentoval. Uviedol totiž, že falošné

obvinenie súvisí s jeho politickou činnosťou ako predstaviteľa miestnej organizácie strany

PPP a že toto obvinenie vzniesli prívrženci strany Zumati Islamia (ZI). Ako však vyplýva

z obsahu správ o Pakistane, táto politická strana (ZI) nie je uvedená v žiadnom zozname

pakistanských politických strán. Ostatné v spise založené správy, týkajúce sa všeobecnej

situácie v Pakistane dostatočným a objektívnym spôsobom mapujú vývoj v Pakistane v roku

2009 a týkajú sa aj zaobchádzania úradov s navrátilcami. Krajský súd na tomto základe dospel

k názoru, že odporca zákonným spôsobom a pre potreby tohto konania dostatočným

spôsobom zistil stav veci, potrebný pre posúdenie existencie či neexistencie vážneho

bezprávia v prípade návratu navrhovateľa do jeho domovskej krajiny.

K námietke nesprávneho právneho posúdenia krajský súd uviedol, že navrhovateľ

nikdy neprezentoval, že by mu bol uložený trest smrti alebo že by mu hrozilo jeho vykonanie.

Ako to naviac vyplýva z obsahu posúdenia ním predloženej faxovej fotokópie správy FIR,

tento dokument nebolo možné hodnotiť ako hodnoverný doklad a to s poukazom na formálne

nedostatky a jednak na rozpor jeho obsahu s príbehom prezentovaným navrhovateľom.

K hrozbe mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu krajský

súd uviedol, že navrhovateľ v priebehu konania pred odporcom nikdy neuviedol, že by bol

objektom takéhoto zaobchádzania. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na správy o krajine

pôvodu, ktoré sú obsahom spisu odporcu, podľa ktorých pakistanskí navrátilci - včítane

neúspešných žiadateľov o azyl, nie sú objektom zlého zaobchádzania pri ich návrate

do krajiny pôvodu, ich návraty sú realizované aj za pomoci medzinárodných organizácií.

Pokiaľ by navrhovateľ aj bol trestne stíhaný, priebeh takéhoto stíhania nie je možné

považovať za vážne bezprávie.

K vážnemu a individuálnemu ohrozeniu života alebo nedotknuteľnosti navrhovateľa

z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného

konfliktu krajský súd uviedol, že zo správ založených v spise vyplýva, že v Pakistane niet

medzinárodného či vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Je však skutočnosťou, že najmä

v severnej časti krajiny vláda vedie ozbrojený boj s ozbrojencami Talibanu a že teroristické

organizácie (Taliban, Al Kaida) organizujú teroristické - samovražedné atentáty, cieľom

ktorých je aj civilné obyvateľstvo. Ako však vyplýva zo všetkých správ, ozbrojené konflikty

s Talibanom sa uskutočňovali v podstate výlučne v severných provinciách Pakistanu, osobitne

v oblastiach Swat a Buner. V prípade návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu, ktorý síce

pochádza z provincie NWFP, môže sa však bezpečne vrátiť minimálne do provincií Pandžáb,

Sindh, Baločistan, Islamabád, Azád Kašmír, kde bojové akcie neprebiehajú. Pokiaľ ide

o teroristické - bombové útoky, ako to vyplýva zo správ o Pakistane, tieto sa uskutočňujú

prevažne v hlavnom meste, resp. v niektorých väčších mestách (Rawalpindi, hlavné mestá

provincií Pandžáb, NWFP), teda nie na celom území Pakistanu. Je teda zjavné, že ak by sa

navrhovateľ do Pakistanu vrátil a usídlil sa mimo uvedených území, či väčších miest, nebola

by ohrozená jeho osobná integrita z dôvodu svojvoľného násilia nad mieru, ktorá je

pre možnosť jeho návratu úmerná a prijateľná. Výber takéhoto miesta svojho pobytu naviac

nie je možné považovať pre navrhovateľa za neprijateľný.

Na základe uvedeného krajský súd rozhodnutie odporcu, ktorým navrhovateľovi

neposkytol doplnkovú ochranu ako rozhodnutie vydané v súlade so zákonom potvrdil.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie, v ktorom uviedol, že krajský súd

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozsudok

krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Nesúhlasil s vyhodnotením dôkazu - Správy o prvej informácii - FIR, ktorú predložil

vo fotokópii. S názorom súdu, že sa jedná o nehodnoverný dôkaz, pretože nie je možné overiť

pravosť originálu takéhoto dokumentu vyjadril nesúhlas. Poukázal na to, že nemal možnosť

zabezpečiť originál tohto dokumentu a jediné čo sa mu podarilo zabezpečiť bola faxová

kópia. Poukázal na špecifickosť azylového konania v ktorom sa dôkazná povinnosť

nevyžaduje striktne ako v trestnom konaní a platí tu zásada v pochybnostiach v prospech

žiadateľa, ktorá vyplýva aj z príručky UNHCR - Kritériá a postupy pri udeľovaní statusu

utečenca.

Navrhovateľ poukázal na to, že v prípade návratu do krajiny pôvodu mu hrozí trestné

stíhanie za skutok, ktorý nespáchal, hrozí mu odsúdenie a následne aj výkon trestu, spĺňa

preto podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany z dôvodu hrozby mučenia, neľudského

alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu.

Navrhovateľ namietal, že skutkové zistenie krajského súdu, že falošné obvinenie voči

navrhovateľovi vzniesli členovia strany Zumati Islamia, nie sú správne, pretože zo zápisnice

z doplňujúceho pohovoru so žiadateľom o azyl zo dňa 28.5.2008 vyplynulo, že navrhovateľ

uvádzal, že má strach z členov vtedajšej politickej strany pôsobiacej v obci Skindri

„Jamaat-e–Islami“, ktorá bola pri moci v oblasti NWFP v rokoch 2002 až 2007. Navrhovateľ

uviedol, že má strach pred prívržencami tejto strany, pretože bol neprávom obvinený

zo zabitia člena strany Jel.

Podľa navrhovateľa odporca aj súd nesprávne právne posúdili nesplnenie

predpokladov poskytnutia doplnkovej ochrany z dôvodu neexistencie svojvoľného násilia

počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Záver krajského súdu

o možnosti vnútorného presídlenia navrhovateľa je podľa názoru navrhovateľa nesprávny.

Poukázal na to, že podľa správy Human Rights WatcSaz 56/2008, ktorým uložil odporcovi

povinnosť zabezpečiť preklad dokumentu h-World Report 2010 Pakistan, situácia je najhoršia

práve v severných oblastiach Pakistanu, uvedená správa uvádza, že bombové atentáty

sa počas roku 2009 vyskytovali vo viacerých mestách v Pakistane, ich cieľom boli civilisti

a Taliban útočil na školy, nemocnice, trhy.

Prijateľnosť riešenia, podľa ktorého by si navrhovateľ mohol vybrať iné miesto

pobytu, by mala byť podľa navrhovateľa posudzovaná v širších súvislostiach.

Predovšetkým zdôraznil, že po návrate do Pakistanu by nežil v bezpečnej krajine, iba

by sa presídlil do menej nebezpečnej časti krajiny, v ktorej sa minulý rok neudiali

samovražedné atentáty. Poukázal tiež na to, že samotná vláda Pakistanu má problémy

s riešením problému vnútorne presídlených osôb, ktorí sú odkázaní na potravinovú, zdravotnú

a inú pomoc. Do úvahy by mali byť vzaté aj sociálne a rodinné väzby navrhovateľa,

navrhovateľ totiž nemá v časti krajiny, do ktorej by mal byť presídlený žiadnu rodinu, žiadnu

možnosť zamestnať sa a viesť prijateľný život. Naopak na Slovensku, kde sa nachádza

už od roku 2005 je integrovaný do spoločnosti a pracuje. Na tieto okolnosti krajský súd

neprihliadol.

Na základe uvedeného navrhol rozsudok krajského súdu zmeniť tak, že rozhodnutie

odporcu o neudelení azylu a o neposkytnutí doplnkovej ochrany navrhol zrušiť a vec

mu vrátiť na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že rozsudok krajského súdu navrhol

ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na to, že v zmysle rozsudku Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. , ktorým uložil odporcovi povinnosť zabezpečiť preklad

dokumentu, ktorý navrhovateľ v konaní doložil, obsah tohto dokumentu vyhodnotiť

a následne opätovne rozhodnúť, odporca zabezpečil preklad dokumentu, resp. faxom

doručenej písomnosti, v ktorej sa však nikde neuvádza skutočnosť, že by bol navrhovateľ

zločincom na úteku, ktorému hrozí zastrelenie. V dokumente sa uvádza, že obvinený M.

strieľal na oznamovateľa, s cieľom zabiť ho. Údajne ho kvôli tomu u neho doma hľadala

polícia. Odporca poukázal na to, že navrhovateľ nemá meno M., a okrem toho, počas

azylového konania uvádzal, že po tom, čo bol obvinený a hľadaný políciou, mali na neho

strieľať. Toto ohlásil na polícii, ale tá o žiadnej streľbe nevedela. Z toho vyplýva podľa

odporcu zásadný rozpor v jeho tvrdeniach, pretože sám mal byť hľadaný políciou ako

zločinec na úteku, ale keď potom šiel na políciu ohlásiť streľbu na seba, táto ho ako

hľadaného nebezpečného zločinca nezadržala. Na základe uvedených rozporov, odporca

vyhodnotil navrhovateľa ako osobu nedôveryhodnú.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu

predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech.

Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia ,

s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej

tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 18. mája 2010 (§ 156 ods. 1

a ods. 3 ).

Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone

o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok

taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia

byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo

náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti

k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd

a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.

V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania

azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta

).

Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu

žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.

Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo

o odňatí azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), rozhodne tiež, či cudzincovi

poskytne doplnkovú ochranu.

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol

rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o neposkytnutí doplnkovej,

preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací

preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci

odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu,

či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku

a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého

rozhodnutia odporcu.

Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité

dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa, a obsahom správ

o krajine pôvodu („správa o ľudských právach za rok 2008: Pakistan zo dňa 25.2.2009,

Informačná správa o krajine pôvodu, Pakistan vydaná Hraničným úradom Spojeného

kráľovstva zo dňa 16.4.2009, Souhrnná teritoriální informace Pákistán aktualizovanej ZÚ ČR

v Islamabáde k 20.4.2009, články uverejnené v denníkoch SME, PRAVDA a správy ČTK,

SITA a informácie z materiálu „Pakistan“ vedené pod č. p.: MU-89-3/ODZS-2009,

MU-89-4/ODZS-2009) z ktorých vyhodnotil a stručne popísal súčasnú politicko-spoločenskú

situáciu v krajine pôvodu so zameraním na dôvody, na posúdenie existencie dôvodov

pre poskytnutie doplnkovej ochrany pre navrhovateľa a bezpečnostné riziko prípadného

návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu.

Odporca v rozhodnutí, ktorým navrhovateľovi neposkytol doplnkovú ochranu

poukázal na to, že sa jedná o druhú žiadosť navrhovateľa. Prvýkrát požiadal o azyl 13.8.2004,

po podaní vyhlásenia bol zaslaný do Záchytného tábory Adamov - Gbely. Dňa 18.8.2004

priestory tábora opustil, konanie bolo zastavené podľa § 19 ods. 1 písm. f/ zákona o azyle,

právoplatnosť nadobudlo dňa 3.9.2004 .

O druhej žiadosti navrhovateľa o azyl rozhodol odporca dňa 6.7.2005 tak,

že navrhovateľovi azyl neudelil a zároveň rozhodol, že sa na neho nevzťahuje zákaz

vyhostenia alebo vrátenia do Pakistanu. Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie

odporcu potvrdil dňa 13.6.2006. Najvyšší súd SR dňa 17.10.2007 potvrdil rozhodnutie

krajského súdu o neudelení azylu, zmenil však rozsudok krajského súdu v časti, ktorou bol

potvrdený výrok o tom, že sa na navrhovateľa nevzťahuje zákaz vyhostenia tak,

že rozhodnutie v tejto časti zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie.

Rozhodnutie odporcu zo dňa 11.7.2008 o neposkytnutí doplnkovej ochrany

a rozhodnutí o tom, že v prípade navrhovateľa neexistuje prekážka jeho administratívneho

vyhostenia bolo rozsudkom Krajského súdu v Bratislave dňa 17.12.22008 zrušené a vec bola

vrátená odporcovi na ďalšie konanie.

Odporca uviedol, že všetky skutočnosti uvedené navrhovateľom komplexne posúdil

a dospel k záveru, že navrhovateľ nesplnil zákonom stanovené podmienky pre poskytnutie

doplnkovej ochrany. V súvislosti s údajným trestným stíhaním navrhovateľa odporca uviedol,

že problémy s políciou ani oficiálnymi orgánmi štátu nikdy nemal. Od konca roka 2002

sa polícii vyhýbal pre údajné trestné stíhanie, pričom v polovici roku 2003 krajinu pôvodu

opustil. Do kontaktu s políciou teda nikdy neprišiel, to, že ho údajne hľadala polícia v mieste

bydliska sa dozvedel od známeho, keďže sám v tom čase nebol doma. Faxom doručenú

fotokópiu údajnej písomnosti z polície, ktorú navrhovateľ predložil pri doplňujúcom

pohovore dňa 28.5.2008, odporca nepovažoval za relevantný dôkaz na podporu jeho žiadosti

ani z hľadiska posúdenia doplnkovej ochrany. Má sa jednať o list, ktorý vydala polícia dňa

10.10.2002 a v ktorom stojí, že menovaný je podozrivý zločinec na úteku a preto môže byť

ako zločinec zastrelený. Odporca uviedol, že zabezpečil preklad uvedenej písomnosti, pričom

dospel k záveru, že v uvedenom liste nie je žiadna zmienka o zločincovi na úteku, ktorého je

možné kedykoľvek zastreliť. Odporca preto dospel k záveru, že navrhovateľ svojimi

tvrdeniami zavádzal odporcu a neuviedol pravdivé skutočnosti. Okrem toho odporca

považuje uvedenú listinu za podvrh. V tejto súvislosti poukázal na informačnú správu

Hraničného úradu SK o Pakistane zo dňa 16.4.2009, v ktorej sa konštatuje, že v Pakistane

existuje vysoká miera korupcie a že je možné získať rôzne typy falošných dokumentov, ktoré

boli na základe podvodu overené v dobrej viere nejakým úradom alebo pečiatkou. Podľa tejto

správy, Informačné centrum pre azyl a migráciu nemeckého federálneho úradu pre uznávanie

zahraničných utečencov uvádza, že takmer vo všetkých prípadoch dokumenty predložené

žiadateľmi o azyl ako dôkazy o perzekúcii boli sfalšované alebo mali nesprávny obsah. Podľa

správy, v Pakistane je tiež možné buď zaplatiť alebo využiť súkromné kontakty, aby bol

zverejnený článok opisujúci perzekúciu.

Odporca poukázal v rozhodnutí na fakt, že navrhovateľ takýto dokument predložil

až po vyše troch rokoch jeho pobytu na Slovensku. Navyše skutočnosť, že sa jedná

o fotokópiu dokumentu, ktorý bol navyše zaslaný faxom, pričom jeho časť je nečitateľná, len

prispieva k spochybneniu relevantnosti tohto dokumentu.

Odporca poukázal na to, že navrhovateľ v priebehu azylového konania uvádzal,

že krajinu pôvodu opustil legálne na svoj platný cestovný pas opatrený ruským vízom,

a to letecky z Karáčí. Ak by bol hľadaný štátnymi orgánmi alebo trestne stíhaný, resp. ak by

represívne zložky štátu mali skutočne záujem zadržať navrhovateľa pre akýkoľvek trestný čin,

s vysokou pravdepodobnosťou by sa mu legálnou cestou nepodarilo vycestovať z Pakistanu.

Odporca na základe uvedeného vyhodnotil navrhovateľa, ako osobu nedôveryhodnú.

Odporca v rozhodnutí popisuje spoločensko-politickú situáciu v krajine pôvodu

navrhovateľa s odkazom na zdroje informácií, z ktorých informácie čerpal.

Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkoch pri svojom rozhodovaní vychádzal,

pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že odporca riadne

vyhodnotil dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca

vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či u navrhovateľa existujú dôvody pre udelenie

azylu podľa § 8 a § 10 zákona o azyle, resp. dôvody pre udelenie doplnkovej ochrany.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32

(Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ

v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno

vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody

pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné

skutkové zistenia.

Dôvody pre poskytnutie doplnkovej ochrany sú zákonom vymedzené pomerne úzko

a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom

ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané.

Primárnym dôvodom neposkytnutia doplnkovej ochrany navrhovateľovi bolo

nesplnenie relevantných podmienok pre jej poskytnutie v zmysle zákona o azyle, pričom

na záver odporcu o neposkytnutí doplnkovej ochrany mal významný vplyv aj posúdenie

navrhovateľa ako osoby nedôveryhodnej. S takýmto záverom bolo potrebné súhlasiť.

Podľa odvolacieho súdu záver odporcu o tom, že navrhovateľ nesplnil podmienky

poskytnutia doplnkovej ochrany v zmysle zákona o azyle je vecne správny a krajský súd

nepochybil, keď jeho rozhodnutie potvrdil.

Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za dôležité zdôrazniť, že zmyslom a účelom

doplnkovej ochrany je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území

SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo

(z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané či inak nežiaduce

požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaže

k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne

k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie inštitútu azylu,

sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce

tvrdenia samotného žiadateľa, z nich je potrebné vychádzať.

V predmetnej veci nebolo ani podľa odvolacieho súdu zistené závažné a potvrdené

dôvody pre bezprostrednú a reálnu hrozbu vážneho bezprávia, tak ako je definované

v ustanovení § 2 písm. f/ zákona o azyle, pričom v podrobnostiach na správny záver odporcu

uvedený v jeho rozhodnutí odkazuje.

Krajský súd sa zaoberal všetkými námietkami obsiahnutými v opravnom prostriedku

a rovnako aj dôvodom, pre ktorý považoval navrhovateľ rozhodnutie odporcu o neposkytnutí

doplnkovej ochrany za nezákonné a nesprávne. .

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje so skutkovými ako aj právnymi

závermi krajského súdu, ktorý vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil z čoho vyvodil svoj

záver zhodný so záverom odporcu o to, že navrhovateľ nesplnil podmienky pre poskytnutie

doplnkovej ochrany.

K vysloveným záverom krajského súdu nemá odvolací súd žiadne námietky

a v podrobnostiach na ne odkazuje.

Odporca venoval dôvodom, z ktorých odporca vychádzal pri posudzovaní dôvodnosti

poskytnutia doplnkovej ochrany náležitú pozornosť a vykonal dokazovanie okrem výsluchu

navrhovateľa obsahom správ o krajine pôvodu, ktorých podstatnú časť v rozhodnutí

s uvedením zdrojov aj uviedol.

Krajský súd sa rovnako zaoberal všetkými námietkami obsiahnutými v opravnom

prostriedku a rovnako aj dôvodom, pre ktoré navrhovateľ žiadal o poskytnutie doplnkovej

ochrany.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje so skutkovými ako aj právnymi

závermi krajského súdu, ktorý vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil z čoho vyvodil svoj

záver zhodný so záverom odporcu o to, že navrhovateľ nesplnil podmienky pre poskytnutie

doplnkovej ochrany. K vysloveným záverom krajského súdu nemá odvolací súd žiadne

námietky a v podrobnostiach na ne odkazuje.

Navrhovateľ v odvolaní proti rozsudku namietal proti nesprávnemu posúdeniu

a vyhodnoteniu dôkazu, ktorý navrhovateľ dodatočne predložil na preukázanie pravdivosti

svojho tvrdenia, že v krajine pôvodu mu hrozí trestní stíhanie za spáchanie skutku, ktorého

sa nedopustil. Trval na to, že azylové konanie je špecifické a má sa uplatňovať princíp

v pochybnostiach v prospech tvrdení žiadateľa o azyl. Namietal tiež proti posúdeniu jeho soby

ako nedôveryhodnej.

K tejto námietke považuje odvolací súd za dôležité zdôrazniť, že konanie o azyl je

osobité najmä tým, že žiadateľ je spravidla v dôkaznej núdzi, nie je schopný podoprieť svoje

vyhlásenia dokladmi alebo inými dôkazmi, preto posúdenie dôveryhodnosti príbehu, ktorý

predostiera odporcovi závisí predovšetkým od posúdenia dôveryhodnosti jeho osoby, ktorú si

odporca o navrhovateľovi vytvára v priebehu celého administratívneho konania.

Dôveryhodnosť osoby žiadateľa odporca posudzuje vzhľadom na nedostatok

listinných dokladov a dokumentov, ktorými by preukázal svoju totožnosť, resp. ktorými

by preukázal pravdivosť svojich tvrdení o prenasledovaní v krajine pôvodu v nadväznosti

na celkové správanie navrhovateľa v priebehu administratívneho konania. Na preukázaní

pravdivosti tvrdení musí záležať predovšetkým žiadateľovi o azyl, preto jeho vyhlásenia

musia byť ucelené a rozumné, nesmú protirečiť všeobecne známym faktom o krajine pôvodu

a svojim konaním nesmie zadávať dôvod na spochybňovanie dôveryhodnosti svoje osoby.

Posudzovanie dôveryhodnosti žiadateľa o udelenie azylu je výsledkom celkového

hodnotiaceho procesu a úvah odporcu o osobnosti žiadateľa s prihliadnutím k miere

reálnosti, resp. vierohodnosti ním tvrdených dôvodov odchodu z krajiny pôvodu

v konfrontácii so všeobecne známymi informáciami o krajine pôvodu. Rozhodujúcimi

pre záver o nedôveryhodnosti žiadateľa nemôžu byť len niektoré nepatrné nezrovnalosti

alebo len omylom vysvetlené nejasnosti v tvrdeniach žiadateľa, ale zásadné rozpory

vo výpovediach, ktoré správny orgán rozpozná.

Z administratívneho spisu odporcu vyplýva, že odporca venoval osobitnú pozornosť

dokumentu, ktorý predložil navrhovateľ na preukázanie tvrdenia, že v krajine pôvodu je

stíhaný za skutok, ktorého sa nedopustil a za ktorý mu hrozí fyzická likvidácia. Odhliadnuc

od charakteru dokumentu (faxovej správy, čiastočne nečitateľnej), ktorá však ani podľa

odvolacieho súdu nepreukázala pravdivosť jeho tvrdení, pretože správa sa netýka osoby

navrhovateľa (minimálne sa líši v mene osoby, ktorej sa má správa týkať), popisuje skutok,

ktorý sa odohral v inom čase ako uvádzal navrhovateľ a nepotvrdzuje ani tvrdenie

navrhovateľa, že podľa tohto dokumentu ho mohol ktokoľvek zabiť ako zločinca na úteku.

Dokument, ktorý navrhovateľ dodatočne predložil, teda nepotvrdil pravdivosť jeho

tvrdení, naopak vyvolal oprávnene u odporcu pochybnosti o dôveryhodnosti navrhovateľa

a jeho príbehu. Rozpory nebolo možné považovať za nepatrné, či zanedbateľné.

Nedôveryhodnosť tvrdení navrhovateľa pre ich rozpornosť, objektívne znemožnila

odporcovi zistiť u navrhovateľa podmienky pre udelenie doplnkovej ochrany.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto považoval odvolacie námietky navrhovateľa

za nedôvodné.

Rozhodnutie odporcu o neudelení azylu a doplnkovej ochrany bolo potrebné

považovať za zákonné, preto odvolací súd rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne

správny podľa .

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

v spojení s a , tak, že navrhovateľovi, ktorý

nemal úspech vo veci právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 18. mája 2010

JUDr. Igor Belko, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová