Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/253/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ing. Ľ. J., bývajúceho v H.,

zastúpeného JUDr. I. R., advokátkou v K., proti žalovanému M. H., o náhradu odstupného,

ktorá vec je vedená na Okresnom súde Humenné pod sp. zn.

, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove

z 25. novembra 2008 sp. zn. v spojení s dopĺňajúcim rozsudok z 29. júna 2009

sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Žalobca sa žalobou podanou na súde 11.7.1995 domáhal určenia, že jeho odvolanie

z funkcie vedúceho oddelenia a následné rozviazanie pracovného pomeru výpoveďou

žalovaného sú neplatné. V dôsledku toho žiadal zaviazať žalovaného vyplatiť mu ušlú mzdu

za celé obdobie a nahradiť všetky trovy konania.

Okresný súd v Humennom rozsudkom z 15. marca 1996 č.k. -54 žalobe

vyhovel, okrem náhrady ušlej mzdy, ktorú vylúčil na samostatné konanie, lebo ju uznal

za opodstatnenú a rozhodol o náhrade trov konania medzi účastníkmi.

Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalovaného uznesením z 25. júna 1997 sp. zn.

zrušil rozsudok okresného súdu v jeho napadnutej vyhovujúcej časti vrátane

výroku o trovách konania a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie, s úpravou

zobrať zreteľ na skutočnosť, či pracovnoprávne postavenie žalobcu vo funkcii vedúceho

oddelenia bolo v priamej riadiacej kompetencii primátora mesta, či súd mohol preskúmať

rozhodnutie o odvolaní žalobcu z uvedenej funkcie, a potom následne posúdiť, či boli splnené

všetky podmienky pre platnosť výpovede podľa a .

Okresný súd Humenné ďalším rozsudkom z 29. júna 1998 č.k. -106

žalobu ako neopodstatnenú zamietol. Vychádzal zo zistenia, že rozhodnutím mestského

zastupiteľstva došlo k organizačnej zmene, spočívajúcej v zlúčení dvoch oddelení, v dôsledku

ktorej sa žalobca stal nadbytočný, preto aj výpoveď z pracovného pomeru, daná mu podľa

, bola platná.

Krajský súd v Prešove na odvolanie žalobcu rozsudkom zo 17. decembra 1998 sp. zn.

, rozsudok okresného súdu v časti o určení neplatnosti výpovede zmenil tak, že

ju určil za neplatnú, v zamietajúcej časti o určenie neplatnosti odvolania z funkcie napadnutý

rozsudok potvrdil a vo výroku o trovách konania rozsudok zrušil so záverom, že o nich

rozhodne až v konečnom rozhodnutí v konaní o náhradu mzdy. Na rozdiel od okresného súdu

mal za to, že žalovaný dal žalobcovi výpoveď v čase (dňa 8. februára 1995), kedy sa ešte len

pripravovala organizačná zmena (rozhodnutie z 23. februára 1995 s účinnosťou od 1. marca

1995), na základe ktorej sa mal stať nadbytočný, takže z tohto dôvodu nemohlo ísť o platnú

výpoveď. Keďže pre určenie neplatnosti odvolania z funkcie nezistil právny záujem žalobcu

na tomto určení v zmysle , rozsudok v tejto zamietajúcej časti potvrdil.

Rozsudok odvolacieho súdu sa stal právoplatný dňa 24. marca 1999.

Dovolaním podanom na okresnom súde 22. apríla 1999 napadol žalovaný uvedený

rozsudok odvolacieho súdu v celom rozsahu. Napadnutý rozsudok sa mu javil ako

nezrozumiteľný, nakoľko v jeho výroku nebol vyporiadaný nárok na náhradu mzdy a ani

potvrdzujúci výrok nebol konkrétny. K „samotnému meritu veci“ uviedol, že organizačná

zmena nebola dôvodom pre danie výpovede, lebo s poukazom na ustanovenie § 65 ods. 2

táto otázka bola bezvýznamná, keď nadbytočnosť žalobcu bola daná

samotným odvolaním žalobcu z vykonávanej funkcie a následnej možnosti ponúknuť mu inú

vhodnú prácu. Namietal tiež, že rozsudok odvolacieho súdu v časti o neplatnosť výpovede

z pracovného pomeru vychádzal zo skutkového stavu, ktoré nemalo oporu vo vykonanom

dokazovaní a spočívalo aj na nesprávnom právnom posúdení veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací rozsudkom z 29. novembra 2000

sp. zn. rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Nestotožnil sa so skutkovými ani právnymi závermi odvolacieho súdu, týkajúcich sa

neplatnosti výpovede zo 6. februára 1995, ako ich vyjadril v odôvodnení svojho rozhodnutia,

lebo sa dostatočne nevysporiadal s otázkou, na základe akých skutkových a právnych

dôvodov žalobcovi bola daná výpoveď. Z obsahu tejto výpovede okrem iného vyplývalo, že

žalobcovi bola daná výpoveď z dôvodu, že bol odvolaný z funkcie vedúceho oddelenia, že iné

pracovné miesto pre neho nebolo voľné a že v zmysle ustanovenia § 65 ods. 2 Zákonníka

práce bol u neho daný výpovedný dôvod podľa .

Odvolací súd bol povinný vyporiadať sa s týmito skutkovými a právnymi dôvodmi výpovede,

ktoré boli uvedené v jeho písomnom znení. Teda ak žalovaný dôvodnosť výpovede

neodvodzoval od organizačných zmien, ktoré mali nastať dňom 1. marca 1995, potom ani

odvolací súd nemohol odvodzovať neplatnosť výpovede z tejto organizačnej zmeny. Za tohto

stavu preto sa javilo, že ak odvolanie žalobcu bolo neplatné (viď napr. aj R 17/1997), potom

bola neplatná aj výpoveď z pracovného pomeru, ak jej opodstatnenosť sa odvodzovala

z odvolania funkcie. Vzhľadom na uvedené pochybenie odvolacieho súdu, boli ním vyslovené

závery vo veci samej predčasné.

Krajský súd v Prešove na to rozsudkom zo 16. mája 2001 sp. zn.

rozsudok okresného súdu z 29. júna 1998 ako vecne správne potvrdil s tým, že o trovách

konania bude rozhodnuté v konečnom rozsudku. Vychádzal zo zistenia, že po platnom

odvolaní žalobcu z vedúcej funkcie podľa a potom, čo žalovaný

nemal pre neho inú vhodnú prácu, bol daný výpovedný dôvod podľa § 46 ods. 1 písm. c/

, na základe ktorého žalovaný so žalobcom aj skončil pracovný pomer. Súdu

prvého stupňa zároveň uložil, po vrátení veci, rozhodnúť aj o trovách konania až

rozhodnutím, ktorým sa konanie na ňom končí, v danom prípade v konaní o náhradu mzdy,

ktoré súd vylúčil na samostatné konanie.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, ktorého prípustnosť

i dôvodnosť vyvodzoval z ustanovenia a ,

Tvrdil, že krajský súd daný pracovnoprávny vzťah nesprávne posúdil. Žiadal preto napadnutý

rozsudok zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací rozsudkom z 28. novembra 2002

sp. zn. v spojení s opravným uznesením z 10. februára 2003 sp. zn.

dovolanie žalobcu zamietol a žalovanému náhradu trov dovolacieho konania

nepriznal. Dospel k záveru, že toto konanie netrpí vadou podľa tak, ako

to tvrdil dovolateľ. Pokiaľ žalobca napádal aj právne posúdenie odvolacím súdom (dovolací

dôvod uvedený v ) dovolací súd konštatoval, že nakoľko pracovný

pomer žalobcu do funkcie vedúceho oddelenia podnikateľskej činnosti a obchodu vznikol

vymenovaním a nie na základe pracovnej zmluvy, mohol byť žalobca z tejto funkcie

odvolaný, k čomu v danom prípade aj došlo na základe písomného prejavu žalovaného

z 22. decembra 1994 č.j. X.. Odvolaním žalobcu z uvedenej funkcie, ku ktorému pristúpila

nemožnosť ho ďalej zamestnať u žalovaného, bol daný výpovedný dôvod podľa

pre skončenie pracovného pomeru tak, ako k tomu

dospel i odvolací súd.

Okresný súd Humenné medzitým rozsudkom zo 6. novembra 2001 č.k.

-181 žalobu o mzdové nároky žalobcu z neplatného rozviazania pracovného

pomeru zamietol a zaviazal ho k náhrade trov konania žalovanému v sume 1 000,-- Sk. Svoje

rozhodnutie odôvodnil tým, že ak žalobcovi bola daná platná výpoveď, nevznikol mu nárok

voči zamestnávateľovi v zmysle na náhradu mzdy, pretože

náhrada mzdy patrí zamestnancovi iba pri neplatnej výpovedi alebo neplatnom zrušení

pracovného pomeru okamžite alebo v skúšobnej dobe. Žalobca sa na pojednávaní nezúčastnil,

jeho neúčasť z rodinných dôvodov bola telefonicky ospravedlnená. Na telefonické

ospravedlnenie však súd neprihliadol a vo veci pojednával. Konštatoval, že samotná neúčasť

žalobcu na pojednávaní nemala za následok nedostatočné zistenie skutkového stavu a preto

vo veci meritórne rozhodol.

Krajský súd v Prešove na odvolanie žalobcu uznesením z 21. mája 2003 sp. zn.

zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie

konanie z dôvodu, že žalobcovi v dôsledku toho, že vo veci konal a rozhodol v jeho

neprítomnosti, odňal možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia

Okresný súd Humenné ďalším rozsudkom (v poradí druhým) z 29. septembra 2003

č.k. -229 žalobu o mzdové nároky žalobcu opätovne zamietol a žalobcovi

uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v sume 1 000 Sk do 3 dní od

právoplatnosti rozsudku. Zotrval na dôvodoch uvedených v predchádzajúcom rozhodnutí.

Krajský súd v Prešove na odvolanie žalobcu uznesením (v poradí druhým)

z 13. septembra 2004 sp. zn. opätovne zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že predmetom

tohto konania sú mzdové nároky žalobcu vyplývajúce z neplatného rozviazania pracovného

pomeru. Podaním z 11. mája 2003, ktoré došlo na odvolací súd dňa 13. mája 2003 žalobca

okrem iného si uplatnil voči žalovanému odstupné v zmysle s tým, že

aj vyčíslil priemernú hrubú mesačnú mzdu za 4. štvrťrok 1994 v sume 15 435,-- Sk. Nárok

na odstupné je jednou z odvolacích námietok žalobcu, ktoré uviedol aj vo svojom odvolaní

zo dňa 5. novembra 2003. Prvostupňový súd opomenul a nárokom žalobcu, ktorý požaduje

odstupné, sa vôbec nezaoberal, teda neposúdil, či ide o zmenu návrhu alebo o nový nárok.

Konanie súdu prvého stupňa teda zostalo neúplné a jeho rozhodnutie je predčasné. Súdu

prvého stupňa uložil v ďalšom konaní postupovať v naznačenom smere, posúdiť nárok

žalobcu buď ako nový nárok týkajúci sa zaplatenia odstupného alebo zmenu návrhu, o tomto

nároku rozhodnúť a následne aj rozhodnúť o ostatných mzdových nárokoch, ktoré sú

predmetom tohto konania.

Okresný súd Humenné rozsudkom (v poradí tretím) z 11. novembra 2005 sp. zn.

-253 žalobu o mzdové nároky žalobcu opätovne zamietol s tým, že jeho nároky

ohľadom odstupného v sume 75 175,-- Sk s príslušenstvom vylúčil na samostatné konanie.

Žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil tým, že

v prejednávanej veci Okresný súd Humenné rozsudkom z 29. júna 1998 č.k.

-106 zamietol návrh žalobcu ohľadom určenia neplatnosti výpovede z pracovného

pomeru. Toto rozhodnutie Krajský súd v Prešove rozsudkom zo 16. mája 2001 sp. zn.

potvrdil. Ak teda žalobcovi bola daná platná výpoveď, nevznikol mu nárok voči

zamestnávateľovi v zmysle na náhradu mzdy. Žalobca v konaní

nepreukázal, že žalovaný s ním neplatne skončil pracovný pomer, preto súd ohľadom tohto

nároku žalobu zamietol. Žalobca v konaní uplatnil nový návrh ohľadom výplaty odstupného

z dôvodu ukončenia pracovného pomeru výpoveďou z organizačných dôvodov, avšak

vzhľadom na to, že ohľadom tohto nároku žalobcu bolo potrebné vykonať ďalšie

dokazovanie, vylúčil súd tento nárok žalobcu v zmysle ustanovenia

na samostatné konanie.

Potom, čo uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom 31. decembra 2005

Okresný súd Humenné rozsudkom z 10. júna 2008 č.k. -337 žalobu žalobcu

o náhradu odstupného zamietol a uložil žalobcovi povinnosť uhradiť žalovanému trovy

konania vo výške 1 500,-- Sk v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku. V dôvodoch svojho

rozhodnutia uviedol, že žalobca podaním z 11. mája 2003 doručením na Krajský súd

v Prešove 13. mája 2003 podal návrh na zaplatenie odstupného vo výške 75 175,-- Sk. Ďalším

podaním z 13. mája 2007 odstupné upresnil na sumu 30 870,-- Sk s príslušenstvom, úrokom

z omeškania od 30. júna 1995 do zaplatenia. Poukázal na to, že funkcia, ktorú žalobca pred

odvolaním z funkcie zastával, ku dňu podania výpovede zrušená nebola. Táto zanikla až

1. marca 1995 a to zlúčením dvoch oddelení, pričom táto zmena nebola dôvodom výpovede

žalobcu. Vychádzajúc z tejto skutočnosti mal za to, že odstupné žalobcovi nepatrí. Stotožnil

sa aj s námietkou žalovaného, čo do premlčania nároku žalobcu. Nárok žalobcu na odstupné

považoval za premlčaný, pretože bol podaný až v priebehu konania vo veci o náhradu mzdy,

v máji roku 2003, ako nárok samostatný. Nebol súčasťou žaloby o náhradu mzdy, ako tvrdil

žalobca. Uzavrel, že výplata odstupného podľa ustanovenia § 3 ods. 1, 3 zákona

č. prislúcha uvoľnenému zamestnancovi po skončení pracovného pomeru a to

v najbližšom výplatnom termíne určenom organizáciou pre výplatu mzdy. Najbližší výplatný

termín bol v mesiaci jún 1995, keďže výpoveď z pracovného pomeru mu bola daná

6. februára 1995. Po uplynutí tohto mesiaca začala plynúť 3-ročná premlčacia lehota (§ 263

platného v tom čase) a uplynula v mesiaci jún 1998. O trovách konania

rozhodol podľa

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Prešove rozsudkom z 25. novembra 2008 sp. zn.

rozhodol tak, že potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. V odôvodnení svojho

rozhodnutia uviedol, že z vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa vyplýva, že žalobca

prvýkrát nárok týkajúci sa odstupného uplatnil podaním z 11. mája 2003, doručeným

Krajskému súdu v Prešove dňa 13. mája 2003, keď žiadal o určenie odstupného. Následne

podaním z 13. júla 2007 prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žalobu o náhradu

odstupného upresnil tak, že žiadal, aby bol žalovaný zaviazaný k úhrade 30 870,-- Sk

s príslušenstvom od 30. júna 1995 do zaplatenia. Keďže zo strany žalovaného vo vzťahu

k uplatnenému nároku žalobcu (odstupného) bola vznesená námietka premlčania, zaoberal sa

odvolací súd aj s tým, či možno pod nárok, ktorý žalobca prezentoval v prvotnej žalobe

zo dňa 11. júla 1995 ako nárok na úhradu ušlej mzdy subsinovať aj nárok, ktorý uplatnil

neskôr v priebehu konania vo vzťahu k odstupnému. Mal za to, že z ustáleného gramatického

výkladu definície mzdy vyplýva, že nárok na odstupné nebol súčasťou žaloby o náhradu ušlej

mzdy. , v tom čase platný, termín „ušlá mzda“ ani nepoznal. Poznal len

všeobecnú charakteristiku mzdy uvedenú v a definíciu – mzdy podľa

Preto konštatoval, že nárok žalobcu na výplatu odstupného nemohol byť

súčasťou žaloby z 11. júla 1995, ktorou sa okrem iného domáhal, aby žalovaný bol zaviazaný

mu nahradiť ušlú mzdu ako aj trovy konania. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu

prvého stupňa, že najbližší výplatný termín pre žalobcu na výplatu odstupného bol v mesiaci

jún 1995 a po uplynutí tohto mesiaca začala plynúť žalobcovi 3-ročná premlčacia lehota

na uplatnenie nároku odstupného, ktorá uplynula v mesiaci jún 1998. Keďže žalobca nárok

na výplatu odstupného uplatnil až po uplynutí tejto lehoty, odvolací súd uzavrel, že nárok

uplatnil po uplynutí premlčacej lehoty. S ohľadom na hospodárnosť konania, nezaoberal sa už

s vecou samou. K odvolacím námietkam žalobcu, že jeho nárok bol uplatnený včas, ale bol

uplatnený v nedokonalej procesnej forme a bolo povinnosťou súdu vyzvať ho na odstránenie

nedostatkov jeho podania, odvolací súd poukázal na to, že odstupné je osobitným nárokom

uplatňovaným na základe osobitného predpisu a nespadá do nárokov týkajúcich sa mzdy.

Preto nemohol a nemal prvostupňový súd vyzývať žalobcu na odstránenie nedostatkov jeho

podaní. Išlo by o poučenie týkajúce sa hmotného práva nie procesného. Žalobcom bolo

zreteľne prezentované, že si uplatňuje iba nárok na náhradu mzdy a až neskôr v priebehu

konania si uplatnil aj nárok na odstupné. Nič nebránilo žalobcovi, aby si tento nárok uplatnil

ako alternatívny nárok v žalobe.

Dopĺňacím rozsudkom z 29. júna 2009 sp. zn. Krajský súd v Prešove

doplnil rozsudok Krajského súdu v Prešove z 25. novembra 2008 sp. zn. tak,

že žalobca nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanému sa ich náhrada

nepriznáva. Vychádzal pritom z ustanovenia v spojení s ustanovením

a

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie a navrhol, aby

dovolací súd napadnutý rozsudok zrušil, zrušil aj rozhodnutie súdu prvého stupňa, vec vrátil

súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a priznal mu náhradu trov dovolacieho konania v sume

162,70 eur (4 901,50 Sk). Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením ,

tvrdiac, že postupom odvolacieho súdu, aj súdu prvého stupňa mu bola odňatá možnosť konať

pred súdom. Za takú vadu označil skutočnosť, že súdy obidvoch stupňov konali o jeho nároku

na odstupné a došli k záveru, že nárok na odstupné si v pôvodnej žalobe neuplatňoval, pričom

v konaní nebolo vydané uznesenie, ktorým by takáto zmena bola súdom pripustená. Ako

uviedol už vo svojom odvolaní z 30. júla 2007, aj na pojednávaní dňa 25. januára 2008 pred

odvolacím súdom, nárok, ktorý bol predmetom konania, uplatnil v procesne nedokonalej

forme už vo svojej žalobe z 10. júla 1995. Petit tejto žaloby obsahoval nárok na náhradu ušlej

mzdy. Má za to, že pokiaľ jeho návrh bol neúplným podaním, predseda senátu ho mal ako

žalobcu vyzvať na to, aby nesprávne, resp. neúplné podanie opravil. Mal ho zároveň poučiť

o tom, ako má opravu alebo doplnenie vykonať. V priebehu celého konania nebol vyzvaný

na odstránenie nedostatkov vád podania. Tým, že súd prvého stupňa mu neumožnil ako

účastníkovi konania odstrániť vady žaloby a namiesto takéhoto zákonom predpísaného

postupu vykladal jeho žalobu spôsobom, ktorý je v rozpore s jeho vôľou, odňal mu možnosť

konať pred súdom, ktorú mu ustanovenie priznáva.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu žalobcu uviedol, že rozsudok odvolacieho

súdu považuje za vecne i formálne správny a navrhol podané dovolanie zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ), skúmal najskôr to, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236

a nasl. ).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ) alebo rozsudok,

potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku

vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného

významu ( ).

V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného

v a , pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku

ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné. Dovolanie nie je

prípustné ani podľa ustanovenia z dôvodu, že dovolací súd vo veci

doposiaľ nerozhodoval. Keďže dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho

súdu nevykazuje niektorý zo znakov uvedených v , a , je zrejmé, že ide

o prípad, v ktorom dovolanie podľa citovaného zákonného

ustanovenia nepripúšťa.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa , ale sa

zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv

začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Prípustnosť dovolania z hľadiska ustanovenia

pritom nie je založená už tým, že dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho

súdu je postihnuté niektorou vadou uvedenou v , ale nastáva až vtedy, ak

rozhodnutie odvolacieho súdu vadou uvedenou v citovanom zákonnom ustanovení skutočne

trpí.

So zreteľom na žalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej

veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať ( ).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Z hľadiska posúdenia, či v konaní na súdoch nižších stupňov došlo k žalobcom

namietanej procesnej vade, treba v prejednávanej veci vziať na zreteľ, že právoplatne

o základe nároku (o odvolaní z funkcie vedúceho oddelenia, určenia, že výpoveď

z pracovného pomeru je neplatná), bolo rozhodnuté rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo

16. mája 2001 sp. zn. , ktorý potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa z 29. júna

1998 č.k. -106, ktorým žaloba v týchto častiach nároku bola zamietnutá. Žalobca

proti rozsudku Krajského súdu v Prešove podal dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky

rozsudkom z 28. novembra 20052 sp. zn. v spojení s uznesením

z 10. februára 2003 sp. zn. dovolanie žalobcu zamietol a konštatoval, že

pracovný pomer žalobcu do funkcie vedúceho oddelenia podnikateľskej činnosti a obchodu

vznikol vymenovaním a nie na základe pracovnej zmluvy. Preto mohol byť z tejto funkcie

odvolaný, k čomu aj došlo. Odvolaním žalobcu z uvedenej funkcie, ku ktorému pristúpila

nemožnosť ho ďalej zamestnávať, bol u žalovaného daný výpovedný dôvod podľa § 46 ods. 1

písm. c/ pre skončenie pracovného pomeru. Súčasťou žaloby zo dňa

11. júla 1995 o neplatnosť odvolania a neplatnosť výpovede, bol aj nárok žalobcu na úhradu

ušlej mzdy. O tomto nároku bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu v Humennom

z 15. marca 1996 č.k. -54 tak, že nárok o náhradu ušlej mzdy bol vylúčený

na samostatné konanie. Podaním z 11. mája 2003, ktoré bolo doručené odvolaciemu súdu

13. mája 2003 žalobca okrem iného si uplatnil voči žalovanému odstupné v zmysle zákona

č. s tým, že aj vyčíslil priemernú hrubú mesačnú mzdu za 4. štvrťrok 1994

v sume 15 435,-- Sk. Nárok na odstupné bol jednou z odvolacích námietok žalobcu, ktoré

uviedol aj vo svojom odvolaní dňa 5.11.2003. Po zrušení uvedeného rozhodnutia odvolacím

súdom a vrátení veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, žalobca na pojednávaní dňa

11. novembra 2005 (č.l. 249 spisu) zotrval na podanej žalobe a žiadal zaviazať žalovaného

uhradiť mu sumu 75 175,-- Sk titulom odstupného. Ďalším rozsudkom Okresného súdu

v Humennom z 11. novembra 2005 č.k. -253 bolo o nároku na náhradu mzdy

rozhodnuté tak, že prvostupňový súd žalobu zamietol a nárok na odstupné vo výške

75 175,-- Sk s príslušenstvom vylúčil na samostatné konanie. Toto rozhodnutie nadobudlo

právoplatnosť 31. decembra 2005. Vylúčený nárok prejednával potom okresný súd. Podaním

z 13. júla 2007 na výzvu súdu žalobca žalobu o náhradu odstupného upresnil tak, že žiadal,

aby bol žalovaný zaviazaný k úhrade 30 870,-- Sk s príslušenstvom od 30. júna 1995

do zaplatenia. Okresný súd Humenné rozsudkom z 10 júna 2008 č.k. -337 žalobu

o zaplatenie odstupného zamietol z dôvodu, že nárok na odstupné žalobca uplatnil po uplynutí

premlčacej doby. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Prešove rozsudkom

z 25. novembra 2008 sp. zn. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako

vecne správny potvrdil. Záverom konštatoval, že odstupné je osobitným nárokom

uplatňovaným na základe osobitného predpisu a nespadá do nárokov týkajúcich sa mzdy.

Preto nemohol a nemal prvostupňový súd vyzývať žalobcu na odstránenie nedostatkov jeho

podania, pretože by išlo o poučenie týkajúce sa hmotného práva, nie procesného. Žalobcom

bolo zreteľne prezentované, že si uplatňuje iba nárok na náhradu mzdy a až neskôr v priebehu

konania si uplatnil aj nárok na odstupné.

Žalobca môže za konania meniť návrh na začatie konania. K takémuto procesnému

úkonu je však treba súhlas súdu ( ). Súd môže pripustiť zmenu návrhu len ak

sú pre to splnené stanovené podmienky, zmenu návrhu na začatie konania nepripustí, ak by

výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu

( ), čím je sledovaná a vyjadrená zásada hospodárnosti konania. Nedostatok

vydania rozhodnutia súdu o zmene návrhu nie je prípustným dovolacím dôvodom podľa

ustanovenia , možno ho považovať len za tzv. inú vadu konania v zmysle

, ku ktorej však dovolací súd môže prihliadnuť len za podmienky

prípustnosti dovolania, nejde ale o postup, ktorým by bola žalobcovi odňatá možnosť konať

pred súdom. V danej veci žalobca si uplatnil nárok na náhradu mzdy z titulu neplatného

rozviazania pracovného pomeru a až neskôr v priebehu konania si uplatnil aj nárok

na odstupné. Oba súdy v tomto smere vychádzali z toho, že nejde o zmenu žaloby podľa

, nárok žalobcu na odstupné posudzovali ako osobitný nárok, uplatňovaný

na základe osobitného predpisu, ktorý nebol predmetom pôvodnej žaloby a o ňom aj rozhodli.

Nemožno preto prisvedčiť tvrdeniu dovolateľa, že nárok na odstupné si uplatnil zmenou

pôvodnej žaloby (úhrada ušlej mzdy) a o tejto zmene súdy doposiaľ nerozhodli.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že toto konanie netrpí vadou

podľa tak, ako tvrdil dovolateľ. Oba súdy nižších stupňov postupovali

v súlade so zákonom a ich postup nemal za následok odňatie možnosti žalobcu konať pred

súdom v zmysle ustanovenia Nedošlo k znemožneniu realizácie jeho

procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia ochrany

jeho práv a právom chránených záujmov.

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť zo žiadneho

ustanovenia , Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

odmietol podľa v spojení s ako smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie

dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti.

Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, hoci bol žalovaný

v dovolacom konaní úspešný, keďže si náhradu trov dovolacieho konania neuplatnil (§ 243b

ods. 5, , a ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 19. mája 2010

JUDr. Vladimír Magura, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská