Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
85f/376177.752e23.pdf
PDF · 148.54 KB
No categories available
1Sžo/332/2009
Najvyšší súd 1Sžo 332/2009
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Jaroslavy
Fúrovej, v právnej veci navrhovateľov: 1/ Ing. MVDr. P.L., bytom N., 2/ M.L., bytom N.,
zastúpených advokátkou Mgr. Z.N., Advokátska kancelária v P,. S., proti odporcovi:
Obvodný pozemkový úrad v Prešove, Námestie mieru č. 2, Prešov, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia a postupu odporcu zo dňa 9. apríla 2008 č. OPÚ-2008/1825-18/Šv,
o odvolaní navrhovateľov proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k. 5 Sp 47/2008-27 zo
dňa 17. apríla 2009, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 5 Sp
47/2008-27 zo dňa 17. apríla 2009 p o t v r d z u j e .
Navrhovateľom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Prešove napadnutým rozsudkom rozhodnutie odporcu uvedené
v záhlaví tohto rozhodnutia potvrdil. Účastníkom náhradu trov konania nepriznal.
Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva, že krajský súd v preskúmavanej veci
mal preukázané, že odporca rozhodnutím zo dňa 9. apríla 2008 č. OPÚ-2008/1825-18/Šv
rozhodol tak, že navrhovatelia 1/, 2/ nespĺňajú podmienky uvedené v § 3 ods. 1 zákona
č. 503/2003 Z.z. o navrátenie vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona
č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení
neskorších predpisov (ďalej len „reštitučný zákon“) na vrátenie vlastníctva alebo priznanie
náhrady za pozemok v kat úz. N. parc.č. X., pozemkovoknižná zápisnica č. 318, druh
pozemku roľa, vo výmere 17 909 m² z dôvodu, že pozemok neprešiel na štát alebo inú
právnickú osobu, niektorým zo spôsobov, ako sú uvedené v § 3 reštitučného zákona, súčasne
vo výroku rozhodnutia odporca vyslovil, že o pozemkoch mpč. X., PKV č. X., mpč. X., PKV
č. X. a mpč. X., PKV č. X. v kat. úz. N. bude rozhodnuté v ďalšom konaní. Krajský súd
z administratívneho spisu zistil, že parcela mpč. X., zapísaná v PKV č. X. pre kat. úz. N.
podľa zápisu pod B6 bola odpísaná do PK vl.č. X., na ktorej bolo vlastníctvo vložené v
prospech Československého štátu – Ministerstva národnej obrany podľa rozhodnutia
finančného odboru ONV v Prešove č. Fin. A-K 38/1960- Kr zo dňa 6.12.1960, vydaného na
základe žiadosti Krajskej vojenskej ubytovacej a stavebnej správy v Košiciach, podľa § 4 ods.
3 vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. a § 9 ods. 1 vyhlášky č. 88/1959 U.v. o opatreniach
týkajúcich sa niektorých vecí užívaných organizáciami socialistického sektora, za náhradu
3.581,80,--Kčs, rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 20.1.1962.
Krajský súd poukázal na to, že reštitučný zákon v § 3 ods. 1 obsahuje taxatívny
výpočet právnych skutočností, na základe ktorých vzniká oprávneným osobám, pri splnení
ďalších zákonných podmienok, právo na navrátenie vlastníctva k pozemku, prípadne, ak
nastanú skutočnosti uvedené v § 6 reštitučného zákona, právo na náhradu.
Krajský súd sa stotožnil so stanoviskom odporcu, že prechod vlastníckeho práva
postupom podľa vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. nemožno podradiť ani pod jeden dôvod
uvedený v § 3 ods. 1 písm. a/ až t/, prípadne uvedený v § 3 ods. 2, 3 reštitučného zákona, teda
aj podľa názoru krajského súdu v danom prípade neboli splnené podmienky pre navrátenie
vlastníctva k pozemku ani pre priznanie práva na náhradu podľa reštitučného zákona.
V súvislosti s tzv. reštitučnými zákonmi (zákon č. 403/1991 Zb., zákon č. 87/1991 Zb.,
zákon č. 229/1991 Zb.) krajský súd konštatoval, že každý z týchto zákonov odstraňoval,
prípadne zmierňoval určitý druh majetkových krívd, nie všetky krivdy a tak boli aj jednotlivé
zákony formulované. Súčasne uviedol, že bolo preto vecou navrhovateľov, aby si uplatnili
reštitučný nárok podľa zákona č. 403/1991 Zb. o zmiernení následkov niektorých krívd, ktorý
v § 1 výslovne upravoval, že sa vzťahuje na následky majetkových krívd spôsobených
fyzickým a súkromným právnickým osobám odňatím vlastníckeho práva k nehnuteľným
prípadne hnuteľným veciam podľa vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb.. Nesúhlasil
s argumentáciou navrhovateľov, že boli splnené podmienky podľa § 3 ods. 1, písm. o/
reštitučného zákona, t.j. že došlo k prevzatiu bez právneho dôvodu, pretože právnym
dôvodom bolo vládne nariadenie č. 15/1959 Zb. o opatreniach týkajúcich sa niektorých vecí
užívaných organizáciami socialistického sektora, ktoré v § 1 upravovalo, že pre ďalšie
upevnenie socialistických výrobných vzťahov a rozšírenie materiálnej základne
socialistického sektora sa týmto nariadením obmedzujú práva nakladať s niektorými vecami,
ktoré užívajú organizácie socialistického sektora a uľahčuje sa získať tieto veci
do socialistického vlastníctva.
Krajský súd preskúmavané rozhodnutie ako vecne správne potvrdil podľa § 250q
ods. 2 O.s.p.
Krajský súd o náhrade trov konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 250l ods. 2., navrhovateľom náhradu trov konania nepriznal, pretože boli v tomto konaní
neúspešní a odporca nemal právo na náhradu trov tohto konania, preto účastníkom náhradu
trov konania nepriznal.
Proti uvedenému rozsudku súdu prvého stupňa sa v zákonnej lehote odvolali
navrhovatelia. Žiadali, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu
zmenil a preskúmavané rozhodnutie správneho orgánu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Nesúhlasili s právnym názorom súdu prvého stupňa, keď sa v celom rozsahu
stotožnil s názorom odporcu vysloveným v preskúmavanom rozhodnutí. Namietali, že súd
prvého stupňa, tak ako aj žalovaný správny orgán na základe vykonaných dôkazov dospeli
k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodli na základe nesprávneho posúdenia danej veci.
Uviedli, že zo spisového materiálu vyplýva, že predmetná nehnuteľnosť parc. č. X. bola
vyvlastnená na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia odboru pre výstavbu Rady ONV
v Prešove č. ZO-030/56 taj., ktorá skutočnosť vyplýva aj z majetkovej podstaty predmetnej
nehnuteľnosti, kde v časti B vo vl.č. X. pod položkou 3 je uvedené, že dňom 5.12.1962
na základe citovaného vyvlastňovacieho výmeru ONV zo dňa 26.10.1956 sa predmetná
parcela zrušuje, teda fakticky došlo k vyvlastneniu tejto parcely a až následne 3.1.1963
na základe rozhodnutia finančného odboru ONV bolo zapísané vlastníctvo na Československý
štát v zastúpení Ministerstva národnej obrany. Ďalej tvrdili, že majú za to, že k naplneniu
dôvodov pre navrátenie vlastníctva došlo podľa § 3 ods. 1, písm. m/ reštitučného zákona
a pokiaľ by súd dospel k záveru, že nedošlo k vyvlastneniu podľa § 3 ods. 1, písm. m/, majú
za to, že došlo k naplneniu dôvodov uvedených v § 3 ods. 1, písm. n/ a to znárodnením
vykonaným v rozpore s vtedy platnými predpismi alebo bez vyplatenia náhrady. Poukázali
na to, že pokiaľ sa týka výkladu pojmu „znárodnenie“ náš právny poriadok nemá tento pojem
presne definovaný, pričom zo Zbierky zákonov vyplýva, že niektoré zákony boli nazvané ako
znárodňovacie, no okrem takto výslovne nazvaných znárodňovacích predpisov, boli vydané
mnohé predpisy, ktoré fakticky poštátnili, resp. znárodnili majetok bez toho, aby tento predpis
bol takto nazvaný vo svojom názve a súčasne, že vládne nariadenie č. 15/1959 Zb. bolo
vydané na základe zákona č. 63/1958 Zb. o druhom päťročnom pláne rozvoja národného
hospodárstva ČSR a hoci z názvu tohto právneho predpisu to nie je doslovne zrejmé, z jeho
obsahu vyplýva, že došlo k znárodneniu súkromného vlastníctva (rozhodnutie NS SR MCdo
40/2000 judikované pod č. 62/2002), s poukazom na § 1 nar.vl. č. 15/1959 Zb.. Zastávali
názor, že je splnená aj druhá podmienka, že k tomuto znárodneniu došlo bez vyplatenia
náhrady, ako aj, že toto znárodnenie bolo vykonané v rozpore s vtedy platnými predpismi,
pretože aj vtedy podľa Ústavy ČSR z 9.5.1948 podľa § 9 ods. 2 bolo vyvlastnenie možné len
na základe zákona a za náhradu. Dôvodili, že podľa ich názoru splnili podmienky dané
reštitučným zákonom, ktorého účelom bolo zmierniť následky niektorých majetkových
a iných krívd, ku ktorým došlo v rokoch 1948 – 1989 na základe právnych alebo správnych
aktov urobených v rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti a pri výklade dôvodov
citovaných v § 3 reštitučného zákona je povinný správny orgán ako aj súd vychádzať z cieľov
tohto zákona.
Odporca navrhoval napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Stotožnil sa
v celom rozsahu s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozsudku krajského súdu. Nesúhlasil
s dôvodmi uvedenými v odvolaní navrhovateľov. Poukázal na to, že podľa článku 2 ods. 2
Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a rozsahu
spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a preto pokiaľ navrhovatelia uplatnili reštitučný nárok,
posudzoval ho podľa reštitučného zákona a prechod vlastníctva nehnuteľnosti postupom
podľa § 4 ods. 3 vl. nar. č. 15/1995 Zb. nebolo možné podradiť ani pod jeden reštitučný titul
ustanovený v § 3 reštitučného zákona, ako aj, že na odstránenie a zmiernenie krívd
spôsobených v minulosti ustanovil zákonodarca viacero zákonov a žalobcovia si mohli
uplatniť reštitučný nárok na predmetný pozemok podľa zákona č. 403/1991 Zb. o zmiernení
následkov niektorých majetkových krívd, ktorý mal v § 1 ustanovené, že sa vzťahuje
na následky majetkových krívd spôsobených fyzickým a súkromným právnickým osobám
odňatím vlastníckeho práva k nehnuteľným prípadne k hnuteľným veciam podľa vládneho
nariadenia č. 15/1959 Zb..
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 246c ods. 1 O.s.p.
v spojení s ust. § 10 ods. 2 preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu
a konanie mu predchádzajúce v zmysle ust. § 246c ods. 1 v spojení s §§ 211 a nasl. a dospel
k názoru, že odvolanie nie je dôvodné.
Predmetom odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým
krajský súd potvrdil rozhodnutie žalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím odporca
nevyhovel nároku navrhovateľov ako oprávnených osôb uplatnený podľa reštitučného zákona
na navrátenie vlastníctva k žiadanej nehnuteľnosti, a preto odvolací súd preskúmal rozsudok
súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho
konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a konanie mu
predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými
námietkami uvedenými v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu, či správne
posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu.
Odvolací súd dáva do pozornosti, že predmetom preskúmavacieho konania v danej
veci bolo rozhodnutie a postup žalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím odporca
v rámci konania podľa reštitučného zákona žiadateľom ako oprávneným osobám nepriznal
vlastníctvo ani právo na náhradu za žiadaný pozemok.
Podľa § 5 ods. 1, 2, 3, 5 reštitučného zákona právo na navrátenie vlastníctva
k pozemku môže uplatniť oprávnená osoba do 31. decembra 2004 na obvodnom
pozemkovom úrade, v ktorého obvode vlastnila pozemok, a zároveň preukáže skutočnosti
podľa § 3. Neuplatnením práva v lehote právo zanikne. Rozhodnutie o navrátení vlastníctva
k pozemku alebo rozhodnutie o priznaní práva na náhradu podľa § 6 ods. 2 a 3 vydá obvodný
pozemkový úrad. Na konanie podľa odseku 2 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom
konaní. Proti rozhodnutiu obvodného pozemkového úradu podľa odsekov 2 a 4 možno podať
opravný prostriedok na súde.
V zmysle ust. § 1 písm. a/, b/ reštitučného zákona tento zákon upravuje navrátenie
vlastníctva k pozemkom, ktoré neboli vydané podľa osobitného predpisu (zák. č. 229/1991
Zb., §§ 37 až 39 zákona č. 330/1991 Zb.). Vlastnícke právo sa vracia k pozemkom, ktoré
tvoria
a) poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patria,
b) lesný pôdny fond.
Podľa § 3 ods. 1 reštitučného zákona oprávneným osobám sa navráti vlastníctvo
k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku:
a) výroku o prepadnutí majetku, prepadnutí veci alebo zhabaní veci v trestnom konaní,
prípadne v trestnom konaní správnom podľa skorších predpisov, ak bol výrok zrušený podľa
osobitných predpisov,
b) odňatia bez náhrady postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej
reformy alebo podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme,
c) postupu podľa § 453a Občianskeho zákonníka alebo podľa § 287a zákona č. 87/1950 Zb.
o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení zákona č. 67/1952 Zb.,
d) odňatia bez náhrady postupom podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 81/1949 Zb. SNR
o úprave právnych pomerov pasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov
a podobných právnych útvarov,
e) vyhlásenia zmluvy o postúpení pohľadávok pre prípad vysťahovania (tzv. renunciačné
vyhlásenie),
f) toho, že občan zdržiavajúci sa v cudzine nehnuteľnosť zanechal na území Slovenskej
republiky alebo ktorého majetok prešiel na štát podľa zákona č. 183/1950 Zb. o majetku
zanechanom na území Československej republiky osobami, ktoré optovali pre Zväz
sovietskych socialistických republík a presídlili na jeho územie,
g) zmluvy o darovaní nehnuteľnosti uzavretej darcom v tiesni,
h) dražobného konania uskutočneného na úhradu pohľadávky štátu,
i) súdneho rozhodnutia, ktorým sa vyhlásila za neplatnú zmluva o prevode majetku, ktorou
občan pred odchodom do cudziny previedol vec na iného, ak dôvodom neplatnosti bolo
opustenie republiky, prípadne uznanie takejto zmluvy účastníkmi za neplatnú; v takom
prípade je oprávnenou osobou nadobúdateľ podľa uvedenej zmluvy, a to aj ak táto zmluva
nenadobudla účinnosť,
j) kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok,
k) odmietnutia dedičstva v dedičskom konaní urobeného v tiesni,
l) vyvlastnenia za náhradu, ak nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila na účel, na ktorý bola
vyvlastnená,
m) vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady,
n) znárodnenia vykonaného v rozpore s vtedy platnými predpismi alebo bez vyplatenia
náhrady,
o) prevzatia nehnuteľnosti bez právneho dôvodu,
p) politickej perzekúcie alebo postupu porušujúceho všeobecne uznávané ľudské práva
a slobody,
r) odovzdania do vlastníctva družstva podľa osobitných predpisov,
s) prikázania do užívania právnickej osoby na základe zákona č. 55/1947 Zb. o pomoci
roľníkom pri uskutočňovaní poľnohospodárskeho výrobného plánu alebo vládneho nariadenia
č. 50/1955 Zb. o niektorých opatreniach na zabezpečenie poľnohospodárskej výroby,
t) prevodu na štát spoločne užívaných singulárnych lesov a lesných družstiev, ak členmi
družstva boli aj fyzické osoby; na prevzatie tohto majetku sa použijú osobitné predpisy.
Predpokladom navrátenia vlastníctva k pozemkom alebo priznania náhrady
za nehnuteľnosti, ktoré nie je možné vydať bolo, aby si oprávnená osoba uplatnila
reštitučný nárok na pozemkovom úrade v zmysle § 5 ods. 1 uvedeného zákona a súčasne
preukázala splnenie zákonných podmienok oprávnenej osoby ustanovených v § 2 ods. 1,
2, ako aj, že žiadané nehnuteľnosti prešli v zákonnej dobe (od 25.2.1948 do 1.1.1990)
na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku skutočností taxatívne ustanovených v § 3
ods. 1, 2, 3, právo na navrátenie vlastníctva alebo priznanie náhrady si oprávnená osoba
uplatnila v lehote ustanovenej v § 5 ods. 1 (do 31.12.2004) a žiadané pozemky ku dňu
odňatia mali charakter pôdy podľa § 1 ods. 1, ako aj, že žiadané nehnuteľnosti neboli
vydané podľa zákona o pôde (zákon č. 229/1991 Zb. §§ 37 až 39 zákona č. 330/1991Zb.).
Na konanie o nárokoch oprávnených osôb v zmysle zákona o pôde sú príslušné
pozemkové úrady podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona v spojení s § 5 ods. 5 zákona
č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva,
pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v platnom
znení.
Pre konanie pozemkového úradu o navrátení vlastníctva k pozemku alebo rozhodnutie
o priznaní práva na náhradu podľa § 6 ods. 2 a 3 reštitučného zákona platia všeobecné
predpisy o správnom konaní, teda ustanovenia zákona č. 71/1967 Zb. v platnom znení
o správnom konaní (ďalej len „správny poriadok“) podľa § 5 ods. 3 reštitučného zákona.
Podľa § 32 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne
skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie
je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania,
návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti
všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob
zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. Na žiadosť správneho orgánu sú
štátne orgány, orgány územnej samosprávy, fyzické osoby a právnické osoby povinné
oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre konanie a rozhodnutie.
Podľa názoru odvolacieho súdu správny orgán v danej veci postupoval v intenciách
citovaných právnych noriem, pre svoje rozhodnutie si zadovážil dostatok skutkových
podkladov, vo veci zistil skutočný stav, a jeho právny názor vo veci bol skutkovo a právne
správny, z ktorých dôvodov v danom prípade boli splnené zákonné podmienky pre potvrdenie
jeho rozhodnutia súdom prvého stupňa podľa § 250q ods. 2 O.s.p..
Odvolací súd z predloženého spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril
administratívny spis v danej veci zistil, že navrhovatelia ako oprávnené osoby si dňa
16.2.2004, v zákonnej lehote, uplatnili na Pozemkovom úrade v Prešove v zmysle
reštitučného zákona nárok podľa § 3 na navrátenie vlastníctva k pozemkom v katastrálnom
území N. z dôvodu, že pozemky boli ich právnemu predchodcovi J., zomrelom dňa
26.10.1965, vyvlastnené bez náhrady vyvlastňovacím výmerom Rady ONV Prešov č. ZO-
030/56 zo dňa 26.10.1956. Žiadaný pozemok prešiel do vlastníctva Československému štátu -
Ministerstva národnej obrany rozhodnutím ONV, finančný odbor v Prešove č. Fin A.K/1960-
Kr. zo dňa 6.12.1960, právoplatné dňa 20.1.1962 v prospech Krajskej vojenskej ubytovacej
správy v Košiciach postupom podľa § 4 ods. 3 vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb..
Preskúmavaným rozhodnutím pozemkový úrad vyslovil, že navrhovatelia nespĺňajú
podmienky ustanovené v § 3 reštitučného zákona z dôvodu, že predmetný pozemok neprešiel
do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby niektorým zo spôsobov, ako sú uvedené v § 3
reštitučného zákona. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že pozemkový úrad šetrením mal
preukázané, že v danej veci sa nejedná o reštitučný titul podľa § 3 reštitučného zákona,
pretože v konaní bolo preukázané, že pozemok, ku ktorému si žiadatelia uplatnili reštitučný
nárok prešiel na štát podľa vládneho nar. 15/1959 Zb., ktorý právny titul prechodu pozemkov
na štát nie je uvedený v § 3 reštitučného zákona a konštatoval, že podľa článku 2 ods. 2
Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a rozsahu
spôsobom, ktorý ustanoví zákon, z ktorých dôvodov posudzoval, či žiadatelia splnili všetky
zákonné podmienky reštitučného zákona, pričom prechod vlastníctva k nehnuteľnosti
postupom podľa § 4 ods. 3 vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. nemožno podradiť ani pod
jeden reštitučný titul ustanovený v § 3 reštitučného zákona, s poukazom na to, že žiadatelia si
mohli uplatniť reštitučný nárok na predmetný pozemok podľa zákona č. 403/1991 Zb.
o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd.
Podľa názoru odvolacieho súdu správny orgán si pre svoje rozhodnutie zadovážil
dostatok skutkových podkladov, vo veci zistil skutočný stav a zo skutkových okolností
vyvodil aj správny právny záver vo veci. Z vykonaného dokazovania aj podľa názoru
odvolacieho súdu bolo preukázané, že žiadatelia si uplatnili reštitučný nárok na žiadanú
nehnuteľnosť v zákonnej lehote podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona, avšak pre priznanie
vlastníctva alebo priznanie náhrady neboli splnené zákonné podmienky a to prechod
žiadaných nehnuteľností na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku taxatívne uvedenom
v § 3 reštitučného zákona. Pokiaľ žiadatelia v administratívnom konaní tvrdili, že pozemok
prešiel na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku vyvlastnenia bez náhrady, znárodnením
alebo bez právneho dôvodu (§ 3 ods. 1, písm. m/, n/ a o/), nepredložili dôkazy a ani nenavrhli
také dôkazy, z ktorých by ich tvrdenia vyplývali a zo skutkových okolností zadovážených
v danej veci ich tvrdenia neboli preukázané. Odvolací súd súčasne poukazuje na to, že
povinnosť preukázať oprávnenosť reštitučného nároku vyplývala oprávnenej osobe z právnej
normy ustanovenej v § 5 ods. 1 reštitučného zákona, v zmysle ktorej mal žiadateľ právo si
uplatniť nárok na navrátenie vlastníctva k pozemkom na obvodnom pozemkovom úrade,
v ktorého obvode ich vlastnil, resp. jeho právni predchodcovia, a zároveň povinnosť
preukázať skutočnosti podľa § 3, pričom nesplnenie si tejto povinnosti podmieňuje následok
neunesenia dôkazného bremena majúce vplyv na jeho neúspech v konaní, s prihliadnutím, že
v zmysle § 32 správneho poriadku právna úprava ustanovená v § 5 ods. 1 reštitučného zákona
nezbavuje povinnosti vykonať dokazovanie za účelom zistenia skutočného stavu. Správny
orgán postupoval v súlade so správnym poriadkom, keď vykonal dokazovanie na zadováženie
skutkových zistení, akým spôsobom došlo k prechodu vlastníctva k pozemku, ku ktorému si
navrhovatelia uplatnili reštitučný nárok. Zo skutkových okolností v danej veci aj podľa
názoru odvolacieho súdu vyplýva, že k odňatiu niektorých pozemkov žiadaných
navrhovateľmi došlo na náklade vyvlastňovacieho výmeru Rady ONV Prešov č. ZO-030/56
zo dňa 26.10.1956, avšak žiadaný pozemok parc.č. X. prešiel do vlastníctva
Československému štátu - Ministerstva národnej obrany rozhodnutím ONV, finančný odbor
v Prešove č. Fin A.K/1960-Kr. zo dňa 6.12.1960, právoplatné dňa 20.1.1962 v prospech
Krajskej vojenskej ubytovacej správy v Košiciach postupom podľa § 4 ods. 3 vládneho
nariadenia č. 15/1959 Zb., pričom tvrdenia navrhovateľov uvedené v odvolaní, že k odňatiu
vlastníctva k tomuto pozemku došlo už skôr na základe uvedeného vyvlastňovacieho výmeru
z vykonaného dokazovania sa nepreukázali, pretože zápis v pozemkovej knihe vl. č. X.
kat. úz. N., časť B/ radové číslo 3/ sa týka nadobudnutia vlastníctva J. a V. a zápis radové
číslo 4/ pod bodom č. 3/ sa dotýka parc.č. X., ktorá sa zrušila a súčasne bol vykonaný zápis na
základe rozhodnutia FO ONV v Prešove č. A-K/1960Kr. zo dňa 6.12.1960 o odpísaní parc.č.
X. a jej zapísaní do novej vložky č. X. pozemkovej knihy. Zápis do pozemkovej knihy mal
však už len informatívny charakter.
Na základe skutkových zistení v danej veci bolo teda preukázané, že žiadaný pozemok
parc.č. X. prešiel do vlastníctva Československému štátu - Ministerstva národnej obrany
rozhodnutím ONV, finančný odbor v Prešove č. Fin A.K/1960-Kr. zo dňa 6.12.1960,
právoplatné dňa 20.1.1962, v prospech Krajskej vojenskej ubytovacej správy v Košiciach
postupom podľa § 4 ods. 3 vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb., ktorý dôvod prechodu na štát
žiadatelia reštitučného nároku vo svojej žiadosti síce neuviedli, avšak povinnosťou správneho
orgánu, posudzujúceho splnenie zákonných podmienok žiadateľov podľa reštitučného zákona,
bolo na uvedený prechod vlastníctva k predmetnému pozemku prihliadnuť z úradnej
povinnosti.
Zákonodarca v právnej norme ustanovenej v § 3 reštitučného zákona ustanovuje
zákonné podmienky, za splnenia ktorých sa oprávneným osobám navráti vlastníctvo
k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledkoch
ustanovených v odseku 1 pod písmenom a/ až t/ a v odseku 2 a 3. Právnu úpravu
dôsledkov ustanovených v právnej norme § 3 ods. 1 písm. a/ až t/ reštitučného zákona
podľa názoru odvolacieho súdu treba vykladať ako taxatívnu právnu úpravu dôsledkov,
za ktorých došlo v rozhodnom období k prechodu vlastníctva na štát alebo inú
právnickú osobu zákonom predpokladaných na navrátenie vlastníctva oprávnenej
osobe. Zo znenia právnej normy ustanovenej v § 3 ods. 1 reštitučného zákona nevyplýva,
že by zákonodarca v tejto právnej norme ustanovil, že oprávneným osobám sa navráti
vlastníctvo k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku
vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb., ktorý dôsledok prechodu na štát považoval
za reštitučný dôvod v zákone č. 403/1991 Zb. o zmiernení následkov niektorých
majetkových krívd.
Odvolací súd nemohol prihliadnuť na tvrdenie navrhovateľov, že žiadaná
nehnuteľnosť prešla na štát v dôsledku vyvlastnenia bez náhrady alebo v dôsledku prevzatia
bez právneho dôvodu (§ 3 ods. 1, písm. m/, o/), pretože zo skutkových zistení v danej veci
vyplýva, že žiadaná nehnuteľnosť nebola ich právnemu predchodcovi v rozhodnej dobe
vyvlastnená rozhodnutím príslušného štátneho orgánu o vyvlastnení, ani, že došlo k odňatiu
vlastníctva k predmetnému pozemku bez právneho dôvodu, keďže bol preukázaný prechod
vlastníctva na štát na základe rozhodnutia býv. ONV podľa vl. nar. 15/1959 Zb.. Taktiež
nemohol prihliadnuť na ich námietku, že v danej veci boli splnené zákonné podmienky podľa
§ 3 ods. 1 písm. n/ (znárodnenie vykonané v rozpore s vtedy platnými predpismi alebo bez
vyplatenia náhrady), pretože z ustanovenia § 1 vládneho nariadenia 15/1959 Zb. o opatreniach
týkajúcich sa niektorých vecí užívaných organizáciami socialistického sektora, v ktorom
zákonodarca ustanovil účel tohto nariadenia tak, že „pre ďalšie upevnenie socialistických
výrobných vzťahov a rozšírenie materiálnej základne socialistického sektora sa týmto
nariadením obmedzujú práva nakladať s niektorými vecami, ktoré užívajú organizácie
socialistického sektora, a uľahčuje sa získať tieto veci do socialistického vlastníctva“,
vyplýva, že uvedené vládne nariadenie nemožno považovať za právny predpis o znárodnení
majetku.
Pokiaľ navrhovatelia v odvolaní namietali, že k odňatiu vlastníctva ich právnemu
predchodcovi k žiadanému pozemku zo strany orgánov štátnej moci i zo strany socialistickej
organizácie pri zoštátnení pozemku došlo spôsobom v rozpore s princípmi demokratického
štátu, čo zakladá ich reštitučný nárok, odvolací súd zhodne s názorom súdu prvého stupňa ako
aj správneho orgánu zastáva názor, že navrhovatelia mali právo si reštitučný nárok
k žiadanému pozemku uplatniť podľa zákona č. 403/1991 Zb., v ktorom zákonodarca prejavil
svoju vôľu zmierniť krivdy spôsobené v rozhodnom období (v rokoch 1948-1989) fyzickým
alebo súkromným právnickým osobám odňatím ich vlastníctva k hnuteľnému resp.
nehnuteľnému majetku postupom podľa vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb..
Nemožno súhlasiť ani s názorom navrhovateľov, že reštitučný zákon predĺžil obdobie,
kedy poškodené fyzické osoby mohli žiadať o navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré
prešli na štát alebo inú právnickú osoby v rozhodnom období, ustanovené v zákone
č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pôde“), pretože reštitučný zákon je
samostatným právnym prepisom, ktorým zákonodarca prejavil vôľu zmierniť majetkové
krivdy za splnenia zákonných podmienok ustanovených v tomto zákone, z ktorých dôvodov
žalovaný správny orgán bol povinný posudzovať splnenie zákonných podmienok pre
navrátenie vlastníctva k žiadanému pozemku len na základe tohto zákona.
Z uvedených dôvodov podľa názoru odvolacieho súdu, pokiaľ Krajský súd v Prešove
napadnutým rozsudkom rozhodnutie správneho orgánu potvrdil, rozhodol vo veci skutkovo
správne a v súlade so zákonom, a preto odvolací súd rozsudok krajského súdu podľa § 250ja
ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 a s § 219 ods. 1, 2 potvrdil.
Odvolací súd navrhovateľom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal podľa
§ 246c O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 a v spojení s § 250k ods. 1, pretože boli v tomto konaní
neúspešní.
P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, dňa 19. mája 2010
JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Peter Szimeth