Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7So/132/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Eleny Závadskej a členiek senátu JUDr. Marianny Reiffovej a JUDr. Aleny

Poláčkovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa P., bytom v M., prechodne bytom v K., proti

odporkyni Sociálnej poisťovni v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8, o výške úrazovej renty, o

odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Žiline zo 6. mája 2009, č. k.

-59, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline zo 6. mája 2009,

č. k. -59 m e n í tak, že rozhodnutie odporkyne z 29. júla 2008 číslo

222-4827/2008 z r u š u j e a vec jej vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Žiline rozsudkom zo 6. mája 2009, č. k. -59, potvrdil

rozhodnutie z 29. júla 2008 číslo 222-4827/2008, ktorým odporkyňa podľa § 272 ods. 3

o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o sociálnom poistení“) priznala navrhovateľovi úrazovú rentu vo výške 6 070 Sk mesačne

od 1. januára 2004, následne valorizovanú podľa príslušných právnych predpisov.

Po preskúmaní rozhodnutia odporkyne, ako aj postupu, ktorý mu predchádzal dospel k záveru,

že nie je v rozpore so zákonom. Považoval za správny právny názor odporkyne, podľa ktorého

v prípade, ak náhrada za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti z dôvodu choroby

z povolania vyplácaná 31. decembra 2003 svojou výškou a spôsobom výpočtu zo strany

zamestnávateľa nezodpovedá právnym predpisom účinným do 31. decembra 2003 musí

odporkyňa bez ďalšieho prevziať výplatu len časti plnenia, ktoré považuje za dôvodné a na

základe vlastného prepočtu má poukazovať len časť plnenia. V prejednávanej veci dospela

odporkyňa k inému výpočtu výšky náhrady za stratu na zárobku, patriacej navrhovateľovi

(§ 272 ods. 2 veta druhá zákona o sociálnom poistení) preto bola povinná vydať rozhodnutie

o tom, v akej výške preberá plnenie patriace podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003

považované po 1. januári 2004 za úrazovú rentu, a tak dať navrhovateľovi možnosť domáhať sa

preskúmania svojho rozhodnutia. V súvislosti s predmetnou zmenou vo výške plnenia

odporkyňa v súlade so zákonom o sociálnom poistení vykonala dokazovanie a tiež nariadila

pred rozhodnutím pojednávanie na deň 18. júla 2008, na ktorom prerokovala s navrhovateľom

otázku jeho nároku a oboznámila ho s podkladmi pre rozhodnutie.

Krajský súd uviedol, že z § 272 ods. 3 zákona o sociálnom poistení prislúcha

poškodenému právo na vyplácanie náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej

neschopnosti, alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a náhrady za stratu na

dôchodku, ktoré sa vyplácali k 31. decembru 2003 a ich nárok na výplatu trvá aj po tomto dni,

ktoré sa považujú od 1. januára 2004 za úrazovú rentu, len v sume, v akej patrili

do 31. decembra 2003. Podľa názoru krajského súdu, toto ustanovenie nemožno vykladať tak,

že sa jedná o sumu, ktorá bola reálne a v danom prípade v rozpore splatnou právnou úpravou

poškodenému do 31. decembra 2003 vyplácaná bývalým zamestnávateľom, ale môže to byť len

suma, ktorá poškodenému patrila v zmysle platných právnych predpisov 31. decembra 2003.

Iný záver nemožno vyvodiť ani z § 272 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, z ktorého

jednoznačne vyplýva, že nároky na výplatu uvedených plnení sa posudzujú podľa predpisov

účinných do 31. decembra 2003. Ak nárok na výplatu týchto plnení trvá aj po 31. decembri

2003, poskytujú sa v sume, v akej patrili do 31. decembra 2003. Rovnaký záver vyplýva aj

z vyššie citovaného § 260 ods. 1 zákona o sociálnom poistení. Opačný výklad zákona by podľa

názoru krajského súdu neprimerane zvýhodňoval poškodených, ktorým bývalý zamestnávateľ

v rozpore s právnymi predpismi účinnými do 31. decembra 2003 vyplácal vyššiu náhradu

z titulu náhrady straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, oproti tým, ktorým ju

bývalý zamestnávateľ vypočítal a aj vyplácal v správnej výške. Takýto postup by bol však

v rozpore s princípom rovnosti občanov a zákazom diskriminácie garantovaných v článkoch 12

ods. 1 a 2 pri realizácii ich práv na primerané hmotné

zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu vyplývajúcich z článku 39 Slovenskej

republiky.

Krajský súd preto považoval za nepochybné, že bývalý zamestnávateľ navrhovateľa pri

výpočte náhrady straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti neodpočítaval

navrhovateľovi pravdepodobný zárobok, ktorý by navrhovateľ mohol dosiahnuť, keby bol

zamestnaný, t. j. keby s ním zamestnávateľ neskončil pracovný pomer. Z toho dôvodu

navrhovateľ poberal podľa jeho názoru do 31. decembra 2003 vyššiu náhradu za stratu na

zárobku než mu v zmysle platných právnych predpisov patrila. Odporkyňa ako štátny orgán je

však povinná v zmysle (ďalej len „“) konať iba

na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Krajský súd poukázal aj na skutočnosť, že rozsudkom Okresného súdu v Martine

z 20. septembra 1995, sp. zn. , ktorý nadobudol právoplatnosť 27. októbra 1995,

súd uložil bývalému zamestnávateľovi navrhovateľa zaplatiť náhradu straty na zárobku v sume

152 166 Sk, len za obdobie od 1. januára 1993 do 30. septembra 1995. Po tomto období mohol

už bývalý zamestnávateľ navrhovateľovi vyplácať náhradu straty na zárobku v sume akej mu

patrila v zmysle platných právnych predpisov buď na základe dohody, alebo konkludentne, teda

tak, ako to bolo v prejednávanej veci. Pokiaľ však bývalý zamestnávateľ vyplácal

navrhovateľovi 31. decembra 2003 vyššiu náhradu straty na zárobku než mu v zmysle

platných právnych predpisov patrila, navrhovateľ sa už s poukazom na vyššie uvedenú právnu

argumentáciu domáha od odporkyne priznania vyššej úrazovej renty neoprávnene. Poukázal

pritom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. a sp. zn.

, ktoré sa zaoberajú otázkou započítania zárobku v prípade, ak poškodený

v čase posudzovania nároku žiaden zárobok nepoberá, ako aj na právny názor Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky vyslovený v uznesení z 22. novembra 2006, sp. zn. .

Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie

navrhovateľ. Podľa jeho názoru krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym právnym záverom a neprihliadol na jeho tvrdenia uvedené v opravnom

prostriedku proti rozhodnutiu odporkyne. Tvrdil, že odporkyňa mala pri určovaní výšky

úrazovej renty vychádzať zo sumy 14 400 Sk a túto následne valorizovať, lebo navrhovateľ

od pôvodného zamestnávateľa poberal 31. decembra 2003 náhradu za stratu na zárobku

vo výške 9 069 Sk, ale zamestnávateľ mu túto náhradu od roku 1999 nevalorizoval. Žiadal

preto, aby odvolací súd zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na nové rozhodnutie

a tiež žiadal priznať finančnú ujmu vo výške 27 000€ a majetkovú ujmu vo výške

65 000 €.

Odporkyňa vo svojom vyjadrení z 12. augusta 2009 žiadala rozsudok krajského

súdu ako vecne správny potvrdiť. Namietala, že Sociálna poisťovňa je povinná prepočítať

výšku náhrady straty na zárobku ktorú mal poberať navrhovateľ podľa predpisov účinných

do 31. decembra 2003, lebo suma ktorú mu zamestnávateľ vyplácal, nemohla byť

transformovaná na úrazovú rentu z dôvodu, že nie je v súlade s právnymi predpismi

účinnými do 31. decembra 2003. Podľa jej názoru suma, ktorú zamestnávateľ vyplácal

navrhovateľovi nemusí byť sumou, ktorá poškodenému patrila podľa právnych predpisov.

V prípade, ak zamestnávateľ vyplácal náhradu za stratu na zárobku pri uznaní čiastočnej

invalidity vo výške rozdielu medzi čiastočným invalidným dôchodkom a priemerným

zárobkom pred vznikom škody, nebol takýto postup správny a nebol v súlade s právnym

stavom tak, ako to vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

.

Poukázala tiež na § 227 ods. 3 zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého je

poistenec a poberateľ dávky povinný preukázať skutočnosti rozhodujúce na vznik nároku

na dávku, nároku na jej výplatu a jej sumu. Dôkazné bremeno zaťažuje navrhovateľa.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 250s v spojení s § 246c

preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu

predchádzalo a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa je potrebné vyhovieť, aj keď

čiastočne z iných právnych dôvodov.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na

základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa § 272 ods. 1 až 3 zákona o sociálnom poistení, Sociálna poisťovňa

od 1. januára 2004 preberá od zamestnávateľa výplatu plnení vyplývajúcich zo zodpovednosti

zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania, ktoré vznikli pred

26. novembrom 1993 a od zamestnávateľa, ktorý mal podľa osobitného predpisu postavenie

štátneho orgánu, nároky vzniknuté pred 1. aprílom 2002 vyplývajúce zo zodpovednosti

zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania.

Nároky na výplatu plnení uvedených v odseku 1 sa posudzujú podľa predpisov

účinných do 31. decembra 2003. Ak nárok na výplatu týchto plnení trvá aj po 31. decembri

2003, poskytujú sa v sume, v akej patrili do 31. decembra 2003.

Náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní

invalidity alebo čiastočnej invalidity a náhrada za stratu na dôchodku, ktoré sa vyplácali

k 31. decembru 2003, a nárok na ich výplatu trvá aj po tomto dni, sa považujú od 1. januára

2004 za úrazovú rentu, a to v sume, v akej patrili do 31. decembra 2003. Na zvyšovanie

úrazovej renty platí § 82 primerane.

Z administratívnych spisov vyplýva, že navrhovateľovi bola 14. decembra 1989

zistená choroba z povolania a zamestnávateľ Z. M. mu vyplácal 31. decembra 2003 náhradu

za stratu na zárobku v sume 9 067 Sk mesačne.

Odporkyňa však podľa § 272 ods. 2 zákona o sociálnom poistení sama posúdila nárok

navrhovateľa na výplatu straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, v súlade

s právnymi predpismi, účinnými do 31. decembra 2003 a zistila, že výška tejto náhrady bola

podľa jej názoru vypočítaná nesprávne, preto ju sama prepočítala a sama určila výšku

náhrady za stratu na zárobku, ktorá mala podľa jej názoru patriť navrhovateľovi

k 31. decembru 2003 a následne napadnutým rozhodnutím určila, že od 1. januára 2004

preberá od zamestnávateľa navrhovateľa výplatu náhrady za stratu na zárobku iba vo výške

6 070 Sk mesačne.

Svoj postup nesprávne odôvodnila tým, že zamestnávateľ navrhovateľa neposkytol

údaj o výške zárobku, ktorý by navrhovateľ mohol pravdepodobne dosiahnuť vzhľadom na

svoju zdravotnú dispozíciu, a preto tento určila podľa

Z. z. o minimálnej mzde. Postup odporkyne, ktorá nahrádzala právomoc súdu pri zisťovaní

výšky náhrady za stratu na zárobku však nezodpovedá zákonu.

Z citovaného ustanovenia zákona o sociálnom poistení vyplýva, že odporkyňa musí

rešpektovať výšku náhrady za stratu na zárobku ktorá je občanovi vyplácaná k 31. decembru

2003, a ktorá sa od 1. januára 2004 v rovnakej výške transformuje na úrazovú rentu podľa

zákona o sociálnom poistení, a to bez ohľadu na skutočnosť, či výška náhrady za stratu na

zárobku bola určená dohodou (čo aj konkludentnou) medzi pracovníkom a zamestnávateľom,

alebo rozhodnutím súdu.

Prijatím zákona o sociálnom poistení a zmenou inštitútu zodpovednosti

zamestnávateľa za škodu spôsobenú v súvislosti s pracovným úrazom alebo chorobou

z povolania na inštitút úrazového poistenia zamestnávateľa s právom poškodeného na úrazovú

rentu, nemôže dôjsť k zhoršeniu postavenia poškodených poberajúcich k 31. decembru 2003

od zamestnávateľa plnenia zo zodpovednosti za škodu.

Ak podľa môžu štátne orgány konať iba na

základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, potom

odporkyňa svoju právomoc vyplácať poškodeným úrazovú rentu v inej výške, v akej im

patrila 31. decembra 2003 prekračuje a nezákonne zasahuje do právomoci súdu.

Odporkyňa nie je oprávnená podľa § 272 ods. 2 zákona o sociálnom poistení

posudzovať správnosť výšky sumy, ktorá je poškodenému vyplácaná k 31. decembru 2003

ako náhrada za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti v dôsledku choroby

z povolania. Citované zákonné ustanovenie oprávňuje odporkyňu na skúmanie okolností, či

nárok na uvedenú dávku u poškodeného trvá 31. decembra 2003. Ak zistí, že po 1. januári

2004 nenastali okolnosti, s ktorými zákon spája zánik nároku na takúto dávku, je povinná túto

výplatu podľa § 272 ods. 1 prevziať, a to v sume, podľa § 272 ods. 3, v akej táto dávka patrila,

t. j. v akej bola poškodenému vyplácaná k tomuto dátumu.

Žiadne ustanovenie zákona o sociálnom poistení neumožňuje ani neumožňovalo

odporkyni rozhodovať o výške náhrady za stratu na zárobku, ktorá poškodenému patrila

k 31. decembru 2003.

Výklad pojmu „patrila“ tak, ako ho používa odporkyňa je svojvoľný, lebo odporkyňa

nepochopila jeho obsah. Bez zákonného dôvodu odporkyňa znova prepočítava výšku plnení,

na ktoré má poškodený nárok podľa ku dňu 1.31. decembra 2003, hoci

nepozná skutkový stav veci a často ani právne podmienky poskytovania náhrad. Len na

základe svojich právnych názorov (vo väčšine nedoložených vykonaným dokazovaním)

nerešpektuje výšku sumy, ktorá je poškodenému k 31. decembru 2003 vyplácaná a patrí mu

podľa právnych predpisov, účinných do 1. januára 2004. Bez zákonného podkladu odvodzuje

svoju právomoc túto sumu určiť znovu, pričom odporkyňa ponecháva úplne bez povšimnutia

skutočnosť, že výška náhrady za stratu na zárobku bola určovaná podľa právnych predpisov,

platných v čase rozhodovania o výške odškodnenia, alebo v čase vzniku škody. Bez

povšimnutia odporkyňa ponecháva aj skutočnosť, že výška náhrady mohla byť v dôsledku

rôznych skutkových okolností a v dôsledku rôznych zákonných dôvodov iná, ako tvrdí sama

odporkyňa. Jej postup v spojení s nedostatočne poznaným skutkovým stavom veci tak môže

vážnym spôsobom poškodzovať zamestnancov, ktorí utrpeli pracovný úraz alebo získali

chorobu z povolania.

Žiadne ustanovenie zákona o sociálnom poistení na svojvoľný postup pri

prepočítavaní výšky náhrady za stratu na zárobku odporkyňu neoprávňuje a tiež jej

neumožňuje modifikovať znenie jednotlivých ustanovení zákona o sociálnom poistení, resp.

ich svojvoľne a extenzívne vykladať.

Rovnako záver krajského súdu, podľa ktorého v danom prípade bola navrhovateľovi

náhrada za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti k 31. decembru 2003 vyplácaná

v rozpore splatnou právnou úpravou nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a nemožno zistiť,

na základe akých dôkazov krajský súd k tomuto záveru dospel.

Rozsudok krajského súdu samotný obsahuje rozpor, keď súčasne uvádza, že výška

náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti bola určená v rozpore so zákonom

a súčasne uvádza, že táto náhrada bola medzi navrhovateľom a jeho zamestnávateľom určená

konkludentne. Za zarážajúci možno považovať postup odporkyne, ktorá riadne uzavreté

zmluvy medzi účastníkmi nerešpektuje a ktorá sama namiesto súdu rozhoduje o ich platnosti,

hoci slovenský právny poriadok svojpomoc neakceptuje.

Odvolací súd na tomto mieste poukazuje aj na nesprávne pochopenie citovaných

rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré v odôvodnení napadnutého

rozsudku poukazuje krajský súd a hoci sú tieto úvahy v konečnom dôsledku pre posúdenie

zákonnosti postupu a rozhodnutia odporkyne irelevantné, odvolací súd považuje za vhodné sa

touto otázkou vzhľadom na jej dôležitosť zaoberať v širších súvislostiach.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z 27. októbra 1993, sp. zn. Cdo 102/93

vyslovil, že trvanie zodpovednostného vzťahu medzi zamestnancom a zamestnávateľom,

ktorý vznikol v dôsledku ochorenia zamestnanca na chorobu z povolania, nie je podmienené

trvaním pracovného pomeru k zodpovednej organizácii ale náhrada za stratu na zárobku,

ktorú pracovník poberal podľa mu patrí v nezmenenej výške aj potom,

ako sa stal dočasne nezamestnaným. Iba v prípade, že takýto pracovník odmietne nastúpiť

prácu, ktorá mu bola zabezpečená, sa výška náhrady zníži o zárobok, ktorý by v prípade

nástupu do ponúknutej práce mohol dosiahnuť.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. septembra 2003, sp. zn.

, sa zaoberalo určením výšky náhrady za stratu na zárobku podľa § 447

v prípade, ak osoba v čase, kedy utrpela úraz, bola nezamestnaná.

V takom prípade, keď nemožno určiť výšku zárobku, ktorý osoba dosahovala pred úrazom,

podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je potrebné vychádzať

zo zárobku ustanoveného v mzdových predpisoch.

Z uvedeného vyplýva, že aj samotný postup odporkyne pri výpočte výšky náhrady za

stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti, ktorá mala navrhovateľovi patriť podľa

právnych predpisov účinných do 31. decembra 2003, nie je správny, lebo odporkyňa

postupovala tak, ako v prípade, keby navrhovateľ odmietol jemu ponúknutú prácu, napriek

tomu, že takéto skutkové okolnosti podľa predloženého spisového materiálu v danom prípade

vôbec nenastali a nie je zrejmé, na základe akých skutočností odporkyňa k tomuto záveru

dospela.

Rovnako odporkyňa nemala v danom prípade právomoc rozhodovať o výške náhrady

za stratu na zárobku, ktorá poškodenému prináležala do 31. decembra 2003, a to ani pokiaľ ide

o navrhovateľom uvádzanú valorizáciu, ktorú jeho bývalý zamestnávateľ od roku 1999

nevykonal. Takúto právomoc mal jedine všeobecný súd, na ktorý sa mohla odporkyňa obrátiť

v prípade, ak sa domnievala, že výška náhrady za stratu na zárobku, ktorú zamestnávateľ

navrhovateľovi vyplácal, je nesprávna.

Pokiaľ krajský súd poukazoval na neprimerané zvýhodňovanie navrhovateľa, ktoré videl

v tom, že mu bývalý zamestnávateľ v rozpore s právnymi predpismi účinnými do 31. decembra

2003 vyplácal vyššiu náhradu z titulu náhrady straty na zárobku po skončení pracovnej

neschopnosti, oproti tým, ktorým ju bývalý zamestnávateľ vypočítal a aj vyplácal v správnej

výške, aj tento záver krajského súdu je nesprávny, vzhľadom na vyššie uvedené nemá

opodstatnenie v skutkovom stave a krajský súd nevykonal v tomto smere žiadne dokazovanie,

ktoré by jeho tvrdenie preukazovalo.

Z uvedených dôvodov sa odvolací súd nestotožnil s rozhodnutím krajského súdu

a uznal námietky navrhovateľa v tejto časti za dôvodné.

Pokiaľ sa navrhovateľ domáhal vyplatenia majetkovej a finančnej ujmy, odvolací súd

poukazuje na to, že predmetnom tohto súdneho konania je prieskum rozhodnutia odporkyne

pokiaľ ide o výšku úrazovej renty a preto nie je v právomoci súdu rozhodnúť

o navrhovateľom požadovaných nárokoch.

Z dôvodu, že súd prvého stupňa rozhodnutie odporkyne potvrdil, postupoval

odvolací súd podľa tak, že rozsudok Krajského súdu v Žiline zmenil,

lebo neboli splnené podmienky na jeho zrušenie ani potvrdenie.

Vzhľadom na skutočnosť, že nie je úlohou súdov pri preskúmavaní rozhodnutí

správnych orgánov nahrádzať ich činnosť najmä pokiaľ ide o riadne zistenie skutkového stavu

a rovnako nie je úlohou súdov dopĺňať resp. nahrádzať odôvodnenia rozhodnutí správnych

orgánov, prípadne poskytovať výklad ich rozhodnutí, zrušil odvolací súd napadnuté

rozhodnutie odporkyne a vrátil jej vec na ďalšie konanie a rozhodnutie s tým, že v ďalšom

konaní bude správny orgán viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, za účelom riadneho

zistenia skutočného stavu doplní dokazovanie v naznačenom smere, teda nad všetku

pochybnosť zistí výšku náhrady za stratu na zárobku, na ktorú mal navrhovateľ

k 31. decembru 2003 nárok a vo veci opätovne rozhodne, pričom svoje rozhodnutie aj náležite

odôvodní.

O trovách konania rozhodol súd podľa , a účastníkom ich náhradu

nepriznal, nakoľko úspešnému navrhovateľovi v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli

a odporkyňa v konaní nebola úspešná.

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok

V Bratislave 20. mája 2010 JUDr. Elena Závadská, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Mária Kráľová