Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
b49/376735.188ebd.pdf
PDF · 130.61 KB
No categories available
7So/132/2009
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 7So/132/2009
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Eleny Závadskej a členiek senátu JUDr. Marianny Reiffovej a JUDr. Aleny
Poláčkovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa P., bytom v M., prechodne bytom v K., proti
odporkyni Sociálnej poisťovni v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8, o výške úrazovej renty, o
odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Žiline zo 6. mája 2009, č. k.
24Sd/314/2008-59, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline zo 6. mája 2009,
č. k. 24Sd/314/2008-59 m e n í tak, že rozhodnutie odporkyne z 29. júla 2008 číslo
222-4827/2008 z r u š u j e a vec jej vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Žiline rozsudkom zo 6. mája 2009, č. k. 24Sd/314/2008-59, potvrdil
rozhodnutie z 29. júla 2008 číslo 222-4827/2008, ktorým odporkyňa podľa § 272 ods. 3
zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o sociálnom poistení“) priznala navrhovateľovi úrazovú rentu vo výške 6 070 Sk mesačne
od 1. januára 2004, následne valorizovanú podľa príslušných právnych predpisov.
Po preskúmaní rozhodnutia odporkyne, ako aj postupu, ktorý mu predchádzal dospel k záveru,
že nie je v rozpore so zákonom. Považoval za správny právny názor odporkyne, podľa ktorého
v prípade, ak náhrada za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti z dôvodu choroby
z povolania vyplácaná 31. decembra 2003 svojou výškou a spôsobom výpočtu zo strany
zamestnávateľa nezodpovedá právnym predpisom účinným do 31. decembra 2003 musí
odporkyňa bez ďalšieho prevziať výplatu len časti plnenia, ktoré považuje za dôvodné a na
základe vlastného prepočtu má poukazovať len časť plnenia. V prejednávanej veci dospela
odporkyňa k inému výpočtu výšky náhrady za stratu na zárobku, patriacej navrhovateľovi
(§ 272 ods. 2 veta druhá zákona o sociálnom poistení) preto bola povinná vydať rozhodnutie
o tom, v akej výške preberá plnenie patriace podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003
považované po 1. januári 2004 za úrazovú rentu, a tak dať navrhovateľovi možnosť domáhať sa
preskúmania svojho rozhodnutia. V súvislosti s predmetnou zmenou vo výške plnenia
odporkyňa v súlade so zákonom o sociálnom poistení vykonala dokazovanie a tiež nariadila
pred rozhodnutím pojednávanie na deň 18. júla 2008, na ktorom prerokovala s navrhovateľom
otázku jeho nároku a oboznámila ho s podkladmi pre rozhodnutie.
Krajský súd uviedol, že z § 272 ods. 3 zákona o sociálnom poistení prislúcha
poškodenému právo na vyplácanie náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej
neschopnosti, alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a náhrady za stratu na
dôchodku, ktoré sa vyplácali k 31. decembru 2003 a ich nárok na výplatu trvá aj po tomto dni,
ktoré sa považujú od 1. januára 2004 za úrazovú rentu, len v sume, v akej patrili
do 31. decembra 2003. Podľa názoru krajského súdu, toto ustanovenie nemožno vykladať tak,
že sa jedná o sumu, ktorá bola reálne a v danom prípade v rozpore splatnou právnou úpravou
poškodenému do 31. decembra 2003 vyplácaná bývalým zamestnávateľom, ale môže to byť len
suma, ktorá poškodenému patrila v zmysle platných právnych predpisov 31. decembra 2003.
Iný záver nemožno vyvodiť ani z § 272 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, z ktorého
jednoznačne vyplýva, že nároky na výplatu uvedených plnení sa posudzujú podľa predpisov
účinných do 31. decembra 2003. Ak nárok na výplatu týchto plnení trvá aj po 31. decembri
2003, poskytujú sa v sume, v akej patrili do 31. decembra 2003. Rovnaký záver vyplýva aj
z vyššie citovaného § 260 ods. 1 zákona o sociálnom poistení. Opačný výklad zákona by podľa
názoru krajského súdu neprimerane zvýhodňoval poškodených, ktorým bývalý zamestnávateľ
v rozpore s právnymi predpismi účinnými do 31. decembra 2003 vyplácal vyššiu náhradu
z titulu náhrady straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, oproti tým, ktorým ju
bývalý zamestnávateľ vypočítal a aj vyplácal v správnej výške. Takýto postup by bol však
v rozpore s princípom rovnosti občanov a zákazom diskriminácie garantovaných v článkoch 12
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky pri realizácii ich práv na primerané hmotné
zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu vyplývajúcich z článku 39 Ústavy Slovenskej
republiky.
Krajský súd preto považoval za nepochybné, že bývalý zamestnávateľ navrhovateľa pri
výpočte náhrady straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti neodpočítaval
navrhovateľovi pravdepodobný zárobok, ktorý by navrhovateľ mohol dosiahnuť, keby bol
zamestnaný, t. j. keby s ním zamestnávateľ neskončil pracovný pomer. Z toho dôvodu
navrhovateľ poberal podľa jeho názoru do 31. decembra 2003 vyššiu náhradu za stratu na
zárobku než mu v zmysle platných právnych predpisov patrila. Odporkyňa ako štátny orgán je
však povinná v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) konať iba
na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Krajský súd poukázal aj na skutočnosť, že rozsudkom Okresného súdu v Martine
z 20. septembra 1995, sp. zn. 11C 219/95, ktorý nadobudol právoplatnosť 27. októbra 1995,
súd uložil bývalému zamestnávateľovi navrhovateľa zaplatiť náhradu straty na zárobku v sume
152 166 Sk, len za obdobie od 1. januára 1993 do 30. septembra 1995. Po tomto období mohol
už bývalý zamestnávateľ navrhovateľovi vyplácať náhradu straty na zárobku v sume akej mu
patrila v zmysle platných právnych predpisov buď na základe dohody, alebo konkludentne, teda
tak, ako to bolo v prejednávanej veci. Pokiaľ však bývalý zamestnávateľ vyplácal
navrhovateľovi 31. decembra 2003 vyššiu náhradu straty na zárobku než mu v zmysle
platných právnych predpisov patrila, navrhovateľ sa už s poukazom na vyššie uvedenú právnu
argumentáciu domáha od odporkyne priznania vyššej úrazovej renty neoprávnene. Poukázal
pritom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Cdo 32/2002 a sp. zn.
4 Cdo 102/1993, ktoré sa zaoberajú otázkou započítania zárobku v prípade, ak poškodený
v čase posudzovania nároku žiaden zárobok nepoberá, ako aj na právny názor Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky vyslovený v uznesení z 22. novembra 2006, sp. zn. 3So 102/2006.
Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
navrhovateľ. Podľa jeho názoru krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym právnym záverom a neprihliadol na jeho tvrdenia uvedené v opravnom
prostriedku proti rozhodnutiu odporkyne. Tvrdil, že odporkyňa mala pri určovaní výšky
úrazovej renty vychádzať zo sumy 14 400 Sk a túto následne valorizovať, lebo navrhovateľ
od pôvodného zamestnávateľa poberal 31. decembra 2003 náhradu za stratu na zárobku
vo výške 9 069 Sk, ale zamestnávateľ mu túto náhradu od roku 1999 nevalorizoval. Žiadal
preto, aby odvolací súd zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na nové rozhodnutie
a tiež žiadal priznať finančnú ujmu vo výške 27 000€ a majetkovú ujmu vo výške
65 000 €.
Odporkyňa vo svojom vyjadrení z 12. augusta 2009 žiadala rozsudok krajského
súdu ako vecne správny potvrdiť. Namietala, že Sociálna poisťovňa je povinná prepočítať
výšku náhrady straty na zárobku ktorú mal poberať navrhovateľ podľa predpisov účinných
do 31. decembra 2003, lebo suma ktorú mu zamestnávateľ vyplácal, nemohla byť
transformovaná na úrazovú rentu z dôvodu, že nie je v súlade s právnymi predpismi
účinnými do 31. decembra 2003. Podľa jej názoru suma, ktorú zamestnávateľ vyplácal
navrhovateľovi nemusí byť sumou, ktorá poškodenému patrila podľa právnych predpisov.
V prípade, ak zamestnávateľ vyplácal náhradu za stratu na zárobku pri uznaní čiastočnej
invalidity vo výške rozdielu medzi čiastočným invalidným dôchodkom a priemerným
zárobkom pred vznikom škody, nebol takýto postup správny a nebol v súlade s právnym
stavom tak, ako to vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
Poukázala tiež na § 227 ods. 3 zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého je
poistenec a poberateľ dávky povinný preukázať skutočnosti rozhodujúce na vznik nároku
na dávku, nároku na jej výplatu a jej sumu. Dôkazné bremeno zaťažuje navrhovateľa.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 250s v spojení s § 246c
OSP preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu
predchádzalo a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa je potrebné vyhovieť, aj keď
čiastočne z iných právnych dôvodov.
Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na
základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa § 272 ods. 1 až 3 zákona o sociálnom poistení, Sociálna poisťovňa
od 1. januára 2004 preberá od zamestnávateľa výplatu plnení vyplývajúcich zo zodpovednosti
zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania, ktoré vznikli pred
26. novembrom 1993 a od zamestnávateľa, ktorý mal podľa osobitného predpisu postavenie
štátneho orgánu, nároky vzniknuté pred 1. aprílom 2002 vyplývajúce zo zodpovednosti
zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania.
Nároky na výplatu plnení uvedených v odseku 1 sa posudzujú podľa predpisov
účinných do 31. decembra 2003. Ak nárok na výplatu týchto plnení trvá aj po 31. decembri
2003, poskytujú sa v sume, v akej patrili do 31. decembra 2003.
Náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní
invalidity alebo čiastočnej invalidity a náhrada za stratu na dôchodku, ktoré sa vyplácali
k 31. decembru 2003, a nárok na ich výplatu trvá aj po tomto dni, sa považujú od 1. januára
2004 za úrazovú rentu, a to v sume, v akej patrili do 31. decembra 2003. Na zvyšovanie
úrazovej renty platí § 82 primerane.
Z administratívnych spisov vyplýva, že navrhovateľovi bola 14. decembra 1989
zistená choroba z povolania a zamestnávateľ Z. M. mu vyplácal 31. decembra 2003 náhradu
za stratu na zárobku v sume 9 067 Sk mesačne.
Odporkyňa však podľa § 272 ods. 2 zákona o sociálnom poistení sama posúdila nárok
navrhovateľa na výplatu straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, v súlade
s právnymi predpismi, účinnými do 31. decembra 2003 a zistila, že výška tejto náhrady bola
podľa jej názoru vypočítaná nesprávne, preto ju sama prepočítala a sama určila výšku
náhrady za stratu na zárobku, ktorá mala podľa jej názoru patriť navrhovateľovi
k 31. decembru 2003 a následne napadnutým rozhodnutím určila, že od 1. januára 2004
preberá od zamestnávateľa navrhovateľa výplatu náhrady za stratu na zárobku iba vo výške
6 070 Sk mesačne.
Svoj postup nesprávne odôvodnila tým, že zamestnávateľ navrhovateľa neposkytol
údaj o výške zárobku, ktorý by navrhovateľ mohol pravdepodobne dosiahnuť vzhľadom na
svoju zdravotnú dispozíciu, a preto tento určila podľa § 2 ods. 1 písm. c) zákona č. 90/1996
Z. z. o minimálnej mzde. Postup odporkyne, ktorá nahrádzala právomoc súdu pri zisťovaní
výšky náhrady za stratu na zárobku však nezodpovedá zákonu.
Z citovaného ustanovenia zákona o sociálnom poistení vyplýva, že odporkyňa musí
rešpektovať výšku náhrady za stratu na zárobku ktorá je občanovi vyplácaná k 31. decembru
2003, a ktorá sa od 1. januára 2004 v rovnakej výške transformuje na úrazovú rentu podľa
zákona o sociálnom poistení, a to bez ohľadu na skutočnosť, či výška náhrady za stratu na
zárobku bola určená dohodou (čo aj konkludentnou) medzi pracovníkom a zamestnávateľom,
alebo rozhodnutím súdu.
Prijatím zákona o sociálnom poistení a zmenou inštitútu zodpovednosti
zamestnávateľa za škodu spôsobenú v súvislosti s pracovným úrazom alebo chorobou
z povolania na inštitút úrazového poistenia zamestnávateľa s právom poškodeného na úrazovú
rentu, nemôže dôjsť k zhoršeniu postavenia poškodených poberajúcich k 31. decembru 2003
od zamestnávateľa plnenia zo zodpovednosti za škodu.
Ak podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky môžu štátne orgány konať iba na
základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, potom
odporkyňa svoju právomoc vyplácať poškodeným úrazovú rentu v inej výške, v akej im
patrila 31. decembra 2003 prekračuje a nezákonne zasahuje do právomoci súdu.
Odporkyňa nie je oprávnená podľa § 272 ods. 2 zákona o sociálnom poistení
posudzovať správnosť výšky sumy, ktorá je poškodenému vyplácaná k 31. decembru 2003
ako náhrada za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti v dôsledku choroby
z povolania. Citované zákonné ustanovenie oprávňuje odporkyňu na skúmanie okolností, či
nárok na uvedenú dávku u poškodeného trvá 31. decembra 2003. Ak zistí, že po 1. januári
2004 nenastali okolnosti, s ktorými zákon spája zánik nároku na takúto dávku, je povinná túto
výplatu podľa § 272 ods. 1 prevziať, a to v sume, podľa § 272 ods. 3, v akej táto dávka patrila,
t. j. v akej bola poškodenému vyplácaná k tomuto dátumu.
Žiadne ustanovenie zákona o sociálnom poistení neumožňuje ani neumožňovalo
odporkyni rozhodovať o výške náhrady za stratu na zárobku, ktorá poškodenému patrila
k 31. decembru 2003.
Výklad pojmu „patrila“ tak, ako ho používa odporkyňa je svojvoľný, lebo odporkyňa
nepochopila jeho obsah. Bez zákonného dôvodu odporkyňa znova prepočítava výšku plnení,
na ktoré má poškodený nárok podľa Zákonníka práce ku dňu 1.31. decembra 2003, hoci
nepozná skutkový stav veci a často ani právne podmienky poskytovania náhrad. Len na
základe svojich právnych názorov (vo väčšine nedoložených vykonaným dokazovaním)
nerešpektuje výšku sumy, ktorá je poškodenému k 31. decembru 2003 vyplácaná a patrí mu
podľa právnych predpisov, účinných do 1. januára 2004. Bez zákonného podkladu odvodzuje
svoju právomoc túto sumu určiť znovu, pričom odporkyňa ponecháva úplne bez povšimnutia
skutočnosť, že výška náhrady za stratu na zárobku bola určovaná podľa právnych predpisov,
platných v čase rozhodovania o výške odškodnenia, alebo v čase vzniku škody. Bez
povšimnutia odporkyňa ponecháva aj skutočnosť, že výška náhrady mohla byť v dôsledku
rôznych skutkových okolností a v dôsledku rôznych zákonných dôvodov iná, ako tvrdí sama
odporkyňa. Jej postup v spojení s nedostatočne poznaným skutkovým stavom veci tak môže
vážnym spôsobom poškodzovať zamestnancov, ktorí utrpeli pracovný úraz alebo získali
chorobu z povolania.
Žiadne ustanovenie zákona o sociálnom poistení na svojvoľný postup pri
prepočítavaní výšky náhrady za stratu na zárobku odporkyňu neoprávňuje a tiež jej
neumožňuje modifikovať znenie jednotlivých ustanovení zákona o sociálnom poistení, resp.
ich svojvoľne a extenzívne vykladať.
Rovnako záver krajského súdu, podľa ktorého v danom prípade bola navrhovateľovi
náhrada za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti k 31. decembru 2003 vyplácaná
v rozpore splatnou právnou úpravou nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a nemožno zistiť,
na základe akých dôkazov krajský súd k tomuto záveru dospel.
Rozsudok krajského súdu samotný obsahuje rozpor, keď súčasne uvádza, že výška
náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti bola určená v rozpore so zákonom
a súčasne uvádza, že táto náhrada bola medzi navrhovateľom a jeho zamestnávateľom určená
konkludentne. Za zarážajúci možno považovať postup odporkyne, ktorá riadne uzavreté
zmluvy medzi účastníkmi nerešpektuje a ktorá sama namiesto súdu rozhoduje o ich platnosti,
hoci slovenský právny poriadok svojpomoc neakceptuje.
Odvolací súd na tomto mieste poukazuje aj na nesprávne pochopenie citovaných
rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré v odôvodnení napadnutého
rozsudku poukazuje krajský súd a hoci sú tieto úvahy v konečnom dôsledku pre posúdenie
zákonnosti postupu a rozhodnutia odporkyne irelevantné, odvolací súd považuje za vhodné sa
touto otázkou vzhľadom na jej dôležitosť zaoberať v širších súvislostiach.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z 27. októbra 1993, sp. zn. Cdo 102/93
vyslovil, že trvanie zodpovednostného vzťahu medzi zamestnancom a zamestnávateľom,
ktorý vznikol v dôsledku ochorenia zamestnanca na chorobu z povolania, nie je podmienené
trvaním pracovného pomeru k zodpovednej organizácii ale náhrada za stratu na zárobku,
ktorú pracovník poberal podľa § 195 Zákonníka práce mu patrí v nezmenenej výške aj potom,
ako sa stal dočasne nezamestnaným. Iba v prípade, že takýto pracovník odmietne nastúpiť
prácu, ktorá mu bola zabezpečená, sa výška náhrady zníži o zárobok, ktorý by v prípade
nástupu do ponúknutej práce mohol dosiahnuť.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. septembra 2003, sp. zn.
2 Cdo 32/02, sa zaoberalo určením výšky náhrady za stratu na zárobku podľa § 447
Občianskeho zákonníka v prípade, ak osoba v čase, kedy utrpela úraz, bola nezamestnaná.
V takom prípade, keď nemožno určiť výšku zárobku, ktorý osoba dosahovala pred úrazom,
podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je potrebné vychádzať
zo zárobku ustanoveného v mzdových predpisoch.
Z uvedeného vyplýva, že aj samotný postup odporkyne pri výpočte výšky náhrady za
stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti, ktorá mala navrhovateľovi patriť podľa
právnych predpisov účinných do 31. decembra 2003, nie je správny, lebo odporkyňa
postupovala tak, ako v prípade, keby navrhovateľ odmietol jemu ponúknutú prácu, napriek
tomu, že takéto skutkové okolnosti podľa predloženého spisového materiálu v danom prípade
vôbec nenastali a nie je zrejmé, na základe akých skutočností odporkyňa k tomuto záveru
dospela.
Rovnako odporkyňa nemala v danom prípade právomoc rozhodovať o výške náhrady
za stratu na zárobku, ktorá poškodenému prináležala do 31. decembra 2003, a to ani pokiaľ ide
o navrhovateľom uvádzanú valorizáciu, ktorú jeho bývalý zamestnávateľ od roku 1999
nevykonal. Takúto právomoc mal jedine všeobecný súd, na ktorý sa mohla odporkyňa obrátiť
v prípade, ak sa domnievala, že výška náhrady za stratu na zárobku, ktorú zamestnávateľ
navrhovateľovi vyplácal, je nesprávna.
Pokiaľ krajský súd poukazoval na neprimerané zvýhodňovanie navrhovateľa, ktoré videl
v tom, že mu bývalý zamestnávateľ v rozpore s právnymi predpismi účinnými do 31. decembra
2003 vyplácal vyššiu náhradu z titulu náhrady straty na zárobku po skončení pracovnej
neschopnosti, oproti tým, ktorým ju bývalý zamestnávateľ vypočítal a aj vyplácal v správnej
výške, aj tento záver krajského súdu je nesprávny, vzhľadom na vyššie uvedené nemá
opodstatnenie v skutkovom stave a krajský súd nevykonal v tomto smere žiadne dokazovanie,
ktoré by jeho tvrdenie preukazovalo.
Z uvedených dôvodov sa odvolací súd nestotožnil s rozhodnutím krajského súdu
a uznal námietky navrhovateľa v tejto časti za dôvodné.
Pokiaľ sa navrhovateľ domáhal vyplatenia majetkovej a finančnej ujmy, odvolací súd
poukazuje na to, že predmetnom tohto súdneho konania je prieskum rozhodnutia odporkyne
pokiaľ ide o výšku úrazovej renty a preto nie je v právomoci súdu rozhodnúť
o navrhovateľom požadovaných nárokoch.
Z dôvodu, že súd prvého stupňa rozhodnutie odporkyne potvrdil, postupoval
odvolací súd podľa § 250ja ods. 3 OSP tak, že rozsudok Krajského súdu v Žiline zmenil,
lebo neboli splnené podmienky na jeho zrušenie ani potvrdenie.
Vzhľadom na skutočnosť, že nie je úlohou súdov pri preskúmavaní rozhodnutí
správnych orgánov nahrádzať ich činnosť najmä pokiaľ ide o riadne zistenie skutkového stavu
a rovnako nie je úlohou súdov dopĺňať resp. nahrádzať odôvodnenia rozhodnutí správnych
orgánov, prípadne poskytovať výklad ich rozhodnutí, zrušil odvolací súd napadnuté
rozhodnutie odporkyne a vrátil jej vec na ďalšie konanie a rozhodnutie s tým, že v ďalšom
konaní bude správny orgán viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, za účelom riadneho
zistenia skutočného stavu doplní dokazovanie v naznačenom smere, teda nad všetku
pochybnosť zistí výšku náhrady za stratu na zárobku, na ktorú mal navrhovateľ
k 31. decembru 2003 nárok a vo veci opätovne rozhodne, pričom svoje rozhodnutie aj náležite
odôvodní.
O trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 OSP, a účastníkom ich náhradu
nepriznal, nakoľko úspešnému navrhovateľovi v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli
a odporkyňa v konaní nebola úspešná.
P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok
V Bratislave 20. mája 2010 JUDr. Elena Závadská, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Mária Kráľová