Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Sžso/27/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Eleny Závadskej a členiek senátu JUDr. Marianny Reiffovej a JUDr. Júlie Horskej,

v právnej veci žalobkyne E., bytom v L., zastúpenej Mgr. G. G., advokátom v G., proti

žalovanej Sociálnej poisťovni - ústredie v Bratislave, Ul. 29.augusta č. 8, o povinnom

nemocenskom poistení, povinnom dôchodkovom poistení a povinnom poistení

v nezamestnanosti, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 24.februára

2009, č.k. -39, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre z 24.februára

2009, č.k. -39, p o t v r d z u j e .

Žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e:

Krajský súd v Nitre rozsudkom z 24.februára 2009, č.k. -39, zamietol

žalobu o zrušenie rozhodnutia žalovanej zo 7.novembra 2008 číslo 322-5146-GC-04/2007

vo veci trvania poistného pomeru na dôchodkové a nemocenské poistenie a poistenie

v nezamestnanosti a žalobkyni náhradu trov konania nepriznal.

Uvedeným rozhodnutím žalovaná zamietla odvolanie žalobkyne

a potvrdila rozhodnutie pobočky Sociálnej poisťovne Komárno (ďalej len „prvostupňový

správny orgán“) zo 16.júla 2007 číslo 700-0440018007/07-14, ktorým tento prvostupňový

správny orgán podľa a podľa

o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“)

zistil, že žalobkyni 17.augusta 2006 nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné

dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti. Krajský súd považoval za

preukázané, že žalobkyňa od 17.augusta 2006 uzatvorila pracovnú zmluvu so spoločnosťou

M., s.r.o., ktorá ju ako agentúra dočasného zamestnávania vyslala na výkon práce pre

zamestnávateľa so sídlom v Maďarskej republike. Poukázala na skutočnosť, že podmienkou

uplatňovanie článku 14 nariadenia Rady EHS č.1408/71 je existencia priameho vzťahu medzi

podnikom ako zamestnávateľom a zamestnancom, ktorého zamestnáva. Túto podmienku

(napr. uzavretie pracovnej zmluvy, možnosť skončenia pracovného pomeru, vyplácanie

odmeny za prácu) žalobkyňa a jej zamestnávateľ spĺňali a jej naplnenie nebolo spochybnené.

Ďalšou podmienkou uplatnenia článku 14 uvedeného nariadenia je existencia väzieb medzi

podnikom a členským štátom, v ktorom bol podnik založený, čo znamená, že článok 14

nariadenia Rady EHS č.1408/71 sa bude vzťahovať iba na podniky, ktoré obvykle vykonávajú

významné ekonomické činnosti na území členského štátu, v ktorom boli založené. Krajský

súd považoval za preukázané, že Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej

republiky (ďalej len „ministerstvo“) opakovane informovalo zamestnávateľa žalobkyne

o podmienkach, za akých sa môže na jeho vyslaných zamestnancov vzťahovať právny

poriadok Slovenskej republiky. Rovnako zistil, že podľa článku 17 nariadenia Rady EHS

č.1408/71 príslušné orgány Slovenskej republiky a Maďarskej republiky na rokovaní 22.júna

2006 prijali spoločnú dohodu o úprave výnimky zo znenia článkov 13 až 16 tak, že žiadosti

o udelenie výnimiek s cieľom spätného legalizovania vyslania slovenských občanov

agentúrami dočasného zamestnávania do Maďarskej republiky sa budú vybavovať len

do konca roka 2006 a najviac na tri mesiace od podania žiadosti. Na základe tejto dohody

ministerstvo 7.septembra 2006 udelilo výnimku z článku 17 Nariadenia pre určených

zamestnancov zamestnávateľa, medzi ktorými žalobkyňa nebola. Po uplynutí obdobia, na

ktorú bola výnimka udelená, zamestnávateľ opakovanými žiadosťami z novembra 2006,

apríla 2007, októbra 2007, februára a marca 2008 žiadal o udelenie predmetnej výnimky, hoci

už listom ministerstva z 19.novembra 2006 bol upozornený na podmienky vysielania

zamestnancov bez udelenia výnimky a ministerstvo mu opakovane oznamovalo, že

podmienky pre udelenie výnimky nespĺňa. Žalovaná pri kontrole u zamestnávateľa zistila, že

zamestnávateľ v období od februára 2006 vysielal do iného členského štátu – Maďarskej

republiky zamestnancov mesačne pre spoločnosť N. H. Kft. a E. S., E., pričom v tom istom

období zamestnával i zamestnancov v administratíve a pri zabezpečovaní vnútorného chodu

podniku v počte 5-6 zamestnancov, 1 zamestnanca na upratovanie a ďalších zamestnancov

zamestnával na základe dohody o vykonaní práce. Podľa potvrdenia konateľa spoločnosť M.,

s.r.o. nedosiahla v uvedenom období 25 %-ný obrat na území Slovenskej republiky. O udelení

výnimky z uplatňovania inštitútu vyslania je príslušné rozhodovať ministerstvo. Žalovaný nie

je oprávnený vstupovať do rozhodovania ministerstva ako príslušného štátneho orgánu

a v jeho kompetencii je iba na základe udelenej konkrétnej výnimky (meno, doba vyslania)

vystaviť potvrdenie o uplatniteľnom právnom poriadku, teda formulár E 101. Na spätné

udelenie výnimky podľa článku 17 nariadenia je potrebný súhlas Maďarskej republiky, ktorý

bol daný len do konca roka 2006 a zamestnávateľ mal dostatočný časový priestor na to, aby

svoj postup pri vysielaní pracovníkov do iného členského štátu zosúladil s príslušnými

predpismi.

Rozsudok krajského súdu napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa. Namietala, že

spĺňa podmienku vzniku poistného pomeru na území Slovenskej republiky, lebo na základe

platne uzatvorenej zmluvy bola zamestnankyňou spoločnosti M., s.r.o. Podľa jej názoru

spoločnosť zamestnávala aj zamestnancov, ktorí vykonávali inú prácu, nielen tých, ktorí boli

zadelení v administratíve. Tvrdila, že súd i žalovaná v konečnom dôsledku delia

zamestnancov na tých, ktorých bude pre určité účely započítavať a ktorých započítavať

nebude. Ide o účelové kritérium s cieľom vytvoriť dojem, že zamestnávateľ žalobkyne

nespĺňal kritériá pre vyslanie svojich zamestnancov, hoci tieto kritériá v plnom rozsahu

spĺňal. Pokiaľ sa žalovaný i krajský súd odvolávajú na „Kódex dobrej praxe“ a z neho

vyplývajúce kritérium 25 %-ného obratu zamestnávateľa, uvedený kódex nie je záväzným

právnym predpisom a uvedené percento nie je stanovené ani v nariadení Rady EHS

č.1408/71, ani v rozhodnutí č.181 z roku 2000. Toto percento nebolo vždy 25%, bolo aj 15 %.

Žalovaná sa pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia odvoláva na 25% z počtu zamestnancov

a také kritérium nie je uvedené ani v nariadení ani v rozhodnutí č.181. Žalobkyňa tiež

namietla, že žiadna Dohoda medzi príslušnými orgánmi Slovenskej a Maďarskej republiky

nebola uzatvorená, nebola verejne publikovaná zákonom stanoveným spôsobom a samotný

zápis z rokovania z 22.júna 2006 za dohodu ako právne záväzný dokument nemožno

považovať. Podľa uvádzanej dohody sa však výnimka mala vzťahovať na obdobie do konca

roka 2006 a nie iba do 30.októbra 2006. Namietala, že jej zamestnávateľ riadne odvádzal

poistné na nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a poistenie v nezamestnanosti

a Sociálna poisťovňa tieto odvody prijímala, čím akceptovala daný stav a do dnešného dňa

poistné nevrátila. Žiadala preto, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil, žalobe

vyhovel a žalovanú zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania.

Žalovaná uviedla, že podmienky vyslania, ktoré upravuje nariadenie Rady (EHS)

č.1408/71 zo dňa 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na

zamestnané osoby samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa

v rámci spoločenstva, v článku 14 (1) (a) a ktoré precizuje rozhodnutie Správnej komisie

Európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov č.181

z 13.decembra 2000, musí zamestnávateľ spĺňať súčasne ešte predtým, ako začne vysielať

zamestnancov a musia byť splnené počas celej doby vyslania zamestnancov na územie iného

členského štátu Európskej únie. Rozhodnutie č. 181, ktoré bolo publikované v Úradnom

vestníku Európskej únie, a teda je všeobecne záväzné, sa týka výkladu článkov 14 (1), 14a (1)

a (2) nariadenia. Možnosť vysielania by sa preto mala obmedziť výlučne na podniky, ktoré

obvykle vykonávajú významné činnosti na území členského štátu, v ktorom boli založené.

V prípade pochybností, či podnik obvykle vykonáva významné činnosti na území členského

štátu, v ktorom bol založený, je potrebné skúmať jeho obrat počas zodpovedajúceho

reprezentatívneho obdobia v členskom štáte, ktorého sa to týka. Spoločnosť M., s.r.o. ako

agentúra dočasného zamestnávania by sa mohla dovolávať inštitútu vyslania len v prípade

existencie podstatných znakov vyslania. V čase dočasného pridelenia občanov v pracovnom

pomere na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi v Maďarskej republike však

nevykonávala významné činnosti na území Slovenskej republiky. Administratívnych

zamestnancov, ktorí zabezpečujú vnútorný chod organizácie a zamestnanca na upratovanie

nemožno považovať za zamestnancov, ktorí vykonávajú významné činnosti. Do celkového

počtu zamestnancov nemožno zahrnúť fyzické osoby, ktoré vykonávajú práce na základe

dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru z dôvodu, že ustanovenie § 4 ods.

2 zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov definuje fyzickú osobu, ktorá

vykonáva práce na základe dohôd vykonávaných mimo pracovného pomeru ako zamestnanca

len na účely úrazového a garančného poistenia, pričom za zamestnanca na účely sociálneho

poistenia sa podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zákona o sociálnom poistení považuje len fyzická osoba

v pracovnom pomere.

Kódex dobrej praxe vychádza z bodu 10. rozhodnutia a aplikuje sa pri určení

uplatniteľnej legislatívy vo všetkých členských štátoch z dôvodu, aby nedochádzalo

v jednotlivých členských štátoch k rozdielnemu výkladu pri určení uplatniteľnej legislatívy vo

všetkých členských štátoch a práve na účely zjednotenia aplikačnej praxe bola odporkyňa

nútená zmeniť percento obratu z „15 %“ na súčasných „2 5%“. Uvedená skutočnosť však

nemá vplyv na posúdenie danej veci, lebo spoločnosť M., s.r.o., v čase vyslania nevytvárala

obrat na území Slovenskej republiky.

Článok 17 (9) nariadenia upravuje výnimky z článkov 13 až 16. Podľa neho dva alebo

viac členských štátov, príslušné orgány týchto štátov alebo úrady určené týmito

orgánmi môžu spoločnou dohodou upraviť výnimky z ustanovení článkov 13 až 16 v záujme

určitých kategórií osôb alebo určitých osôb. Nariadenie neupravuje, akou formou bude táto

spoločná dohoda príslušných orgánov členských štátov uzatvorená. S výsledkami z rokovania

medzi zástupcami Slovenskej republiky a Maďarskej republiky bol zamestnávateľ žalobkyne

viackrát oboznámený, bol upozornený na povinnosť postupovať v súlade s nariadením a mal

dostatočný časový priestor na to, aby v súlade s nariadením prihlásil svojich zamestnancov

do poistenia v Maďarskej republike.

Hoci registračný list FO - prihláška do poistenia zamestnancov pred 1.augustom 2008

neobsahoval údaj „výkon práce v štáte“, žalovaná nebola upozornená na skutočnosť, že

zamestnanci vykonávajú práce na území Maďarskej republiky. Odvedené poistné má

možnosť žalovaná vrátiť ako poistné zaplatené bez právneho dôvodu po právoplatnom

ukončení predmetnej veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2, § 246c

a preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu

predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

Žalobkyňa uzavrela so spoločnosťou M., s.r.o., so sídlom v B., (do 10.augusta 2009 so

sídlom v K.,) v Slovenskej republike (ďalej len „zamestnávateľ“) pracovnú zmluvu a zmluvu

o dočasnom pridelení na výkon práce u užívateľského zamestnávateľa – spoločnosti N.

H.Kft., Maďarská republika od 17.augusta 2006.

Zamestnávateľ žalobkyne vykonáva svoju činnosť ako agentúra dočasného

zamestnávania na základe povolenia Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny z 28.februára

2006 číslo: AA/2006/3722/11426 s účinnosťou od 1.marca 2006.

Sociálne poistenie zamestnancov, pohybujúcich sa v rámci Európskej únie upravuje

nariadenie Rady (EHS) č.1408/71 zo 14.júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho

zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva (ďalej

len „nariadenie“).

V zmysle II. hlavy, článku 13 ods. 1 nariadenia osoby, na ktoré sa vzťahuje toto

nariadenie, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu.

Podľa článku 13 (9) ods. 2 písm. a/ nariadenia pokiaľ články 14 až 17 neustanovujú

inak, na osobu zamestnanú na území jedného členského štátu sa vzťahujú právne predpisy

tohto štátu dokonca aj vtedy, ak má bydlisko na území iného členského štátu alebo ak sa sídlo

alebo miesto podnikania podniku alebo fyzickej osoby, ktorá ho zamestnáva, nachádza na

území iného členského štátu.

V zásade teda platí podľa uvedeného nariadenia pravidlo použitia právneho poriadku

štátu, v ktorom dochádza k výkonu práce (činnosti). Ide o základné pravidlo určovania

príslušnosti k právnym predpisom. Aplikuje sa automaticky, pokiaľ sa právny vzťah neriadi

článkom 14 ods. 1 písm. a/ nariadenia.

Pokiaľ žalobkyňa namietala, že medzi príslušnými orgánmi Slovenskej republiky

a Maďarskej republiky nebola uzavretá dohoda podľa článku 17 nariadenia, treba uviesť, že

v prípade jej neexistencie by nemohlo dôjsť k udeleniu výnimky z používaného právneho

poriadku zamestnancovi M.-u, s.r.o., udelenej podľa oznámenia ministerstva zo 7.sepembra

2006.

Treba uviesť, že podľa článku 14 ods. 1 písm. a/ nariadenia, upravujúceho osobitné

pravidlá, ktoré sa vzťahujú na osoby vykonávajúce závislú činnosť, okrem námorníkov, sa

článok 13 ods. 2 písm. a/ použije s nasledujúcimi výnimkami a výhradami:

Osoba, ktorá je zamestnaná na území členského štátu podnikom, pre ktorý zvyčajne

pracuje, a ktorá je vyslaná týmto podnikom na územie iného členského štátu, aby tam

vykonávala prácu pre tento podnik, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského

štátu za predpokladu, že predpokladané trvanie tejto práce neprekročí 12 mesiacov a že nie je

vyslaná s cieľom, aby nahradila inú osobu, ktorá ukončila dobu svojho vyslania.

Zamestnávateľom žalobkyne je Agentúra dočasného zamestnávania so sídlom na

území Slovenskej republiky.

V zmysle článku 1 (10) (15) (a)(i) I. hlavy nariadenia v spojení s § 4 ods. 1 písm. a/

zákona o sociálnom poistení na účely nariadenia sa za zamestnanca považuje len fyzická

osoba v pracovnom pomere.

Výklad článku 14 ods.1 písm. a/ nariadenia vo vzťahu k zamestnávaniu osôb

agentúrami dočasného zamestnávania podal Súdny dvor Európskych spoločenstiev (ďalej len

„ESD“) v rozsudku z 10.februára 2000 vo veci C-202/97 (Fitzwilliam), keď skonštatoval, že

článok 14 (1) (a) sa musí vykladať v tom zmysle, že s cieľom využiť výhody poskytované

v danom ustanovení, podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných zamestnancov

z jedného členského štátu, ktorí sú k dispozícii ako pracovníci na dobu určitú pre podniky

so sídlom v inom členskom štáte, musí zvyčajne (bežne) vykonávať svoju činnosť v prvom

štáte. Z uvedeného rozsudku ďalej vyplýva, že podnik, zaoberajúci sa poskytovaním

dočasných pracovníkov, zvyčajne vykonáva svoju činnosť v členskom štáte, v ktorom je

usadený, ak zvyčajne vykonáva v tomto členskom štáte významné aktivity. To znamená, že

dočasne prideľuje svojich zamestnancov na výkon práce aj užívateľskému zamestnávateľov,

ktorý má sídlo na území jej domovského štátu, v danom prípade na území Slovenskej

republiky. Na účely určenia, či podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných

zamestnancov zvyčajne vykonáva významnú činnosť v členskom štáte, v ktorom je usadený,

môže príslušná inštitúcia tohto štátu posúdiť kritériá, charakterizujúce činnosti prevádzkované

týmto podnikom.

Žalobkyňa v žalobe aj v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietala potrebu

splnenia podmienky zamestnávania minimálneho počtu zamestnancov na území Slovenskej

republiky (25 %) v pomere k celkovému počtu zamestnancov. Poukázala na to, že taká kvóta

nie je stanovená žiadnym vnútroštátnym všeobecne záväzným predpisom, nevyplýva

z nariadenia ani z rozhodnutia Správnej komisie č.181 z 13.decembra 2000 a žalovaná ju

svojvoľne určila v roku 2006 na 15 %, resp. 25 %. Záver žalovanej o nezamestnávaní aspoň

25 % zamestnancov na území Slovenskej republiky žalobkyňa nespochybňovala.

Z administratívneho spisu žalovanej však vyplýva, že okrem iného skúmala výšku

obratu zamestnávateľa, ktorý podľa potvrdenia konateľa zamestnávateľa na území Slovenskej

republiky nedosiahol 25% z celkového obratu spoločnosti. Zamestnávateľ žalobkyne na

území Slovenskej republiky s výnimkou 5-6 administratívnych pracovníkov a jedného

upratovača nezamestnával v pracovnom pomere žiadneho zamestnanca.

Žalovaná preto nepochybila keď zistila, že zamestnávateľ žalobkyne (agentúra

dočasného zamestnávania) na území Slovenskej republiky zamestnancov nezamestnáva.

Pokiaľ zamestnávateľ na území Slovenskej republiky okrem pracovníkov

v administratíve a upratovača zamestnával iba pracovníkov na základe dohôd o vykonaní

práce podľa , títo sa v zmysle článku 1 (a) (i) I. hlavy nariadenia

v spojení s § 4 ods. 1 písm. a/ zákona o sociálnom poistení na účely nariadenia za

zamestnancov nepovažujú, a teda na nich nemožno v danom prípade pri posúdení významnej

aktivity zamestnávateľa na území Slovenskej republiky prihliadať. (Odvolací súd

poznamenáva, že v zmysle v spojení s

zamestnávateľ môže na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb

s fyzickými osobami uzatvárať také dohody len výnimočne a najviac na 350 hodín ročne).

Odvolací súd dospel k záveru, že tak určenie kritéria 25% obratu na území Slovenskej

republiky v tzv. Kódexe dobrej praxe ako aj namietaného kritéria 25% zamestnancov na

území Slovenskej republiky z celkového počtu zamestnancov v danom prípade nevybočilo

z rámca povolenej správnej úvahy pri posúdení, či zamestnávateľ na území Slovenskej

republiky vykonáva významnú činnosť. Posúdenie tohto kritéria by však bolo významné len

v prípade, ak by zamestnávateľ činnosť agentúry dočasného zamestnávania vykonával aj na

území Slovenskej republiky, teda ak by dočasne prideľoval svojich zamestnancov na výkon

práce na území Slovenskej republiky.

Aj odvolací súd však považoval za preukázané, že zamestnávateľ na výkon práce

u užívateľského zamestnávateľa na území Slovenskej republiky dočasne nepridelil žiadneho

zamestnanca a na tomto území významnú činnosť nevykonával.

Z uvedených dôvodov aj odvolací súd dospel k záveru, že v dôsledku nesplnenia

podmienok na strane zamestnávateľa (vykonávanie významných aktivít na území Slovenskej

republiky) žalobkyni povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie i povinné

poistenie v nezamestnanosti podľa zákona o sociálnom poistení dňom 17.augusta 2006

nevzniklo. Ak aj zamestnávateľ odvádzal poistné Sociálnej poisťovni, má možnosť domáhať

sa jeho vrátenia ako plnenia bez právneho dôvodu.

Pokiaľ žalobkyňa v žalobe i v odvolaní proti rozsudku krajského súdu poukazovala na

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11.decembra 2007, sp.zn.7Sžso/68/2007,

odvolací súd poznamenáva, že jeho predmetom bolo rozhodnutie vo veci nároku na

nemocenské dávky v období roku 2005 za iných skutkových okolností.

Vzhľadom na uvedené aj odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie

žalovanej v medziach žaloby je v súlade so zákonom, preto rozsudok krajského súdu podľa

v spojení s a potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol vzhľadom na neúspech

žalobkyne v odvolacom konaní v súlade s v spojení s .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.

V Bratislave 20. mája 2010 JUDr. Elena Závadská, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mária Kráľová