Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
89e/376723.f4be9d.pdf
PDF · 121.16 KB
No categories available
7Sžso/27/2009
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 7Sžso/27/2009
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Eleny Závadskej a členiek senátu JUDr. Marianny Reiffovej a JUDr. Júlie Horskej,
v právnej veci žalobkyne E., bytom v L., zastúpenej Mgr. G. G., advokátom v G., proti
žalovanej Sociálnej poisťovni - ústredie v Bratislave, Ul. 29.augusta č. 8, o povinnom
nemocenskom poistení, povinnom dôchodkovom poistení a povinnom poistení
v nezamestnanosti, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 24.februára
2009, č.k. 11S/160/2008-39, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre z 24.februára
2009, č.k. 11S/160/2008-39, p o t v r d z u j e .
Žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e:
Krajský súd v Nitre rozsudkom z 24.februára 2009, č.k. 11S/160/2008-39, zamietol
žalobu o zrušenie rozhodnutia žalovanej zo 7.novembra 2008 číslo 322-5146-GC-04/2007
vo veci trvania poistného pomeru na dôchodkové a nemocenské poistenie a poistenie
v nezamestnanosti a žalobkyni náhradu trov konania nepriznal.
Uvedeným rozhodnutím žalovaná zamietla odvolanie žalobkyne
a potvrdila rozhodnutie pobočky Sociálnej poisťovne Komárno (ďalej len „prvostupňový
správny orgán“) zo 16.júla 2007 číslo 700-0440018007/07-14, ktorým tento prvostupňový
správny orgán podľa § 178 ods. 1 písm. a/ bod 1 a podľa § 210 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z.
o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“)
zistil, že žalobkyni 17.augusta 2006 nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné
dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti. Krajský súd považoval za
preukázané, že žalobkyňa od 17.augusta 2006 uzatvorila pracovnú zmluvu so spoločnosťou
M., s.r.o., ktorá ju ako agentúra dočasného zamestnávania vyslala na výkon práce pre
zamestnávateľa so sídlom v Maďarskej republike. Poukázala na skutočnosť, že podmienkou
uplatňovanie článku 14 nariadenia Rady EHS č.1408/71 je existencia priameho vzťahu medzi
podnikom ako zamestnávateľom a zamestnancom, ktorého zamestnáva. Túto podmienku
(napr. uzavretie pracovnej zmluvy, možnosť skončenia pracovného pomeru, vyplácanie
odmeny za prácu) žalobkyňa a jej zamestnávateľ spĺňali a jej naplnenie nebolo spochybnené.
Ďalšou podmienkou uplatnenia článku 14 uvedeného nariadenia je existencia väzieb medzi
podnikom a členským štátom, v ktorom bol podnik založený, čo znamená, že článok 14
nariadenia Rady EHS č.1408/71 sa bude vzťahovať iba na podniky, ktoré obvykle vykonávajú
významné ekonomické činnosti na území členského štátu, v ktorom boli založené. Krajský
súd považoval za preukázané, že Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej
republiky (ďalej len „ministerstvo“) opakovane informovalo zamestnávateľa žalobkyne
o podmienkach, za akých sa môže na jeho vyslaných zamestnancov vzťahovať právny
poriadok Slovenskej republiky. Rovnako zistil, že podľa článku 17 nariadenia Rady EHS
č.1408/71 príslušné orgány Slovenskej republiky a Maďarskej republiky na rokovaní 22.júna
2006 prijali spoločnú dohodu o úprave výnimky zo znenia článkov 13 až 16 tak, že žiadosti
o udelenie výnimiek s cieľom spätného legalizovania vyslania slovenských občanov
agentúrami dočasného zamestnávania do Maďarskej republiky sa budú vybavovať len
do konca roka 2006 a najviac na tri mesiace od podania žiadosti. Na základe tejto dohody
ministerstvo 7.septembra 2006 udelilo výnimku z článku 17 Nariadenia pre určených
zamestnancov zamestnávateľa, medzi ktorými žalobkyňa nebola. Po uplynutí obdobia, na
ktorú bola výnimka udelená, zamestnávateľ opakovanými žiadosťami z novembra 2006,
apríla 2007, októbra 2007, februára a marca 2008 žiadal o udelenie predmetnej výnimky, hoci
už listom ministerstva z 19.novembra 2006 bol upozornený na podmienky vysielania
zamestnancov bez udelenia výnimky a ministerstvo mu opakovane oznamovalo, že
podmienky pre udelenie výnimky nespĺňa. Žalovaná pri kontrole u zamestnávateľa zistila, že
zamestnávateľ v období od februára 2006 vysielal do iného členského štátu – Maďarskej
republiky zamestnancov mesačne pre spoločnosť N. H. Kft. a E. S., E., pričom v tom istom
období zamestnával i zamestnancov v administratíve a pri zabezpečovaní vnútorného chodu
podniku v počte 5-6 zamestnancov, 1 zamestnanca na upratovanie a ďalších zamestnancov
zamestnával na základe dohody o vykonaní práce. Podľa potvrdenia konateľa spoločnosť M.,
s.r.o. nedosiahla v uvedenom období 25 %-ný obrat na území Slovenskej republiky. O udelení
výnimky z uplatňovania inštitútu vyslania je príslušné rozhodovať ministerstvo. Žalovaný nie
je oprávnený vstupovať do rozhodovania ministerstva ako príslušného štátneho orgánu
a v jeho kompetencii je iba na základe udelenej konkrétnej výnimky (meno, doba vyslania)
vystaviť potvrdenie o uplatniteľnom právnom poriadku, teda formulár E 101. Na spätné
udelenie výnimky podľa článku 17 nariadenia je potrebný súhlas Maďarskej republiky, ktorý
bol daný len do konca roka 2006 a zamestnávateľ mal dostatočný časový priestor na to, aby
svoj postup pri vysielaní pracovníkov do iného členského štátu zosúladil s príslušnými
predpismi.
Rozsudok krajského súdu napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa. Namietala, že
spĺňa podmienku vzniku poistného pomeru na území Slovenskej republiky, lebo na základe
platne uzatvorenej zmluvy bola zamestnankyňou spoločnosti M., s.r.o. Podľa jej názoru
spoločnosť zamestnávala aj zamestnancov, ktorí vykonávali inú prácu, nielen tých, ktorí boli
zadelení v administratíve. Tvrdila, že súd i žalovaná v konečnom dôsledku delia
zamestnancov na tých, ktorých bude pre určité účely započítavať a ktorých započítavať
nebude. Ide o účelové kritérium s cieľom vytvoriť dojem, že zamestnávateľ žalobkyne
nespĺňal kritériá pre vyslanie svojich zamestnancov, hoci tieto kritériá v plnom rozsahu
spĺňal. Pokiaľ sa žalovaný i krajský súd odvolávajú na „Kódex dobrej praxe“ a z neho
vyplývajúce kritérium 25 %-ného obratu zamestnávateľa, uvedený kódex nie je záväzným
právnym predpisom a uvedené percento nie je stanovené ani v nariadení Rady EHS
č.1408/71, ani v rozhodnutí č.181 z roku 2000. Toto percento nebolo vždy 25%, bolo aj 15 %.
Žalovaná sa pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia odvoláva na 25% z počtu zamestnancov
a také kritérium nie je uvedené ani v nariadení ani v rozhodnutí č.181. Žalobkyňa tiež
namietla, že žiadna Dohoda medzi príslušnými orgánmi Slovenskej a Maďarskej republiky
nebola uzatvorená, nebola verejne publikovaná zákonom stanoveným spôsobom a samotný
zápis z rokovania z 22.júna 2006 za dohodu ako právne záväzný dokument nemožno
považovať. Podľa uvádzanej dohody sa však výnimka mala vzťahovať na obdobie do konca
roka 2006 a nie iba do 30.októbra 2006. Namietala, že jej zamestnávateľ riadne odvádzal
poistné na nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a poistenie v nezamestnanosti
a Sociálna poisťovňa tieto odvody prijímala, čím akceptovala daný stav a do dnešného dňa
poistné nevrátila. Žiadala preto, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil, žalobe
vyhovel a žalovanú zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania.
Žalovaná uviedla, že podmienky vyslania, ktoré upravuje nariadenie Rady (EHS)
č.1408/71 zo dňa 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na
zamestnané osoby samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa
v rámci spoločenstva, v článku 14 (1) (a) a ktoré precizuje rozhodnutie Správnej komisie
Európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov č.181
z 13.decembra 2000, musí zamestnávateľ spĺňať súčasne ešte predtým, ako začne vysielať
zamestnancov a musia byť splnené počas celej doby vyslania zamestnancov na územie iného
členského štátu Európskej únie. Rozhodnutie č. 181, ktoré bolo publikované v Úradnom
vestníku Európskej únie, a teda je všeobecne záväzné, sa týka výkladu článkov 14 (1), 14a (1)
a (2) nariadenia. Možnosť vysielania by sa preto mala obmedziť výlučne na podniky, ktoré
obvykle vykonávajú významné činnosti na území členského štátu, v ktorom boli založené.
V prípade pochybností, či podnik obvykle vykonáva významné činnosti na území členského
štátu, v ktorom bol založený, je potrebné skúmať jeho obrat počas zodpovedajúceho
reprezentatívneho obdobia v členskom štáte, ktorého sa to týka. Spoločnosť M., s.r.o. ako
agentúra dočasného zamestnávania by sa mohla dovolávať inštitútu vyslania len v prípade
existencie podstatných znakov vyslania. V čase dočasného pridelenia občanov v pracovnom
pomere na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi v Maďarskej republike však
nevykonávala významné činnosti na území Slovenskej republiky. Administratívnych
zamestnancov, ktorí zabezpečujú vnútorný chod organizácie a zamestnanca na upratovanie
nemožno považovať za zamestnancov, ktorí vykonávajú významné činnosti. Do celkového
počtu zamestnancov nemožno zahrnúť fyzické osoby, ktoré vykonávajú práce na základe
dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru z dôvodu, že ustanovenie § 4 ods.
2 zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov definuje fyzickú osobu, ktorá
vykonáva práce na základe dohôd vykonávaných mimo pracovného pomeru ako zamestnanca
len na účely úrazového a garančného poistenia, pričom za zamestnanca na účely sociálneho
poistenia sa podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zákona o sociálnom poistení považuje len fyzická osoba
v pracovnom pomere.
Kódex dobrej praxe vychádza z bodu 10. rozhodnutia a aplikuje sa pri určení
uplatniteľnej legislatívy vo všetkých členských štátoch z dôvodu, aby nedochádzalo
v jednotlivých členských štátoch k rozdielnemu výkladu pri určení uplatniteľnej legislatívy vo
všetkých členských štátoch a práve na účely zjednotenia aplikačnej praxe bola odporkyňa
nútená zmeniť percento obratu z „15 %“ na súčasných „2 5%“. Uvedená skutočnosť však
nemá vplyv na posúdenie danej veci, lebo spoločnosť M., s.r.o., v čase vyslania nevytvárala
obrat na území Slovenskej republiky.
Článok 17 (9) nariadenia upravuje výnimky z článkov 13 až 16. Podľa neho dva alebo
viac členských štátov, príslušné orgány týchto štátov alebo úrady určené týmito
orgánmi môžu spoločnou dohodou upraviť výnimky z ustanovení článkov 13 až 16 v záujme
určitých kategórií osôb alebo určitých osôb. Nariadenie neupravuje, akou formou bude táto
spoločná dohoda príslušných orgánov členských štátov uzatvorená. S výsledkami z rokovania
medzi zástupcami Slovenskej republiky a Maďarskej republiky bol zamestnávateľ žalobkyne
viackrát oboznámený, bol upozornený na povinnosť postupovať v súlade s nariadením a mal
dostatočný časový priestor na to, aby v súlade s nariadením prihlásil svojich zamestnancov
do poistenia v Maďarskej republike.
Hoci registračný list FO - prihláška do poistenia zamestnancov pred 1.augustom 2008
neobsahoval údaj „výkon práce v štáte“, žalovaná nebola upozornená na skutočnosť, že
zamestnanci vykonávajú práce na území Maďarskej republiky. Odvedené poistné má
možnosť žalovaná vrátiť ako poistné zaplatené bez právneho dôvodu po právoplatnom
ukončení predmetnej veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2, § 246c
a § 250ja OSP preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu
predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.
Žalobkyňa uzavrela so spoločnosťou M., s.r.o., so sídlom v B., (do 10.augusta 2009 so
sídlom v K.,) v Slovenskej republike (ďalej len „zamestnávateľ“) pracovnú zmluvu a zmluvu
o dočasnom pridelení na výkon práce u užívateľského zamestnávateľa – spoločnosti N.
H.Kft., Maďarská republika od 17.augusta 2006.
Zamestnávateľ žalobkyne vykonáva svoju činnosť ako agentúra dočasného
zamestnávania na základe povolenia Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny z 28.februára
2006 číslo: AA/2006/3722/11426 s účinnosťou od 1.marca 2006.
Sociálne poistenie zamestnancov, pohybujúcich sa v rámci Európskej únie upravuje
nariadenie Rady (EHS) č.1408/71 zo 14.júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho
zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva (ďalej
len „nariadenie“).
V zmysle II. hlavy, článku 13 ods. 1 nariadenia osoby, na ktoré sa vzťahuje toto
nariadenie, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu.
Podľa článku 13 (9) ods. 2 písm. a/ nariadenia pokiaľ články 14 až 17 neustanovujú
inak, na osobu zamestnanú na území jedného členského štátu sa vzťahujú právne predpisy
tohto štátu dokonca aj vtedy, ak má bydlisko na území iného členského štátu alebo ak sa sídlo
alebo miesto podnikania podniku alebo fyzickej osoby, ktorá ho zamestnáva, nachádza na
území iného členského štátu.
V zásade teda platí podľa uvedeného nariadenia pravidlo použitia právneho poriadku
štátu, v ktorom dochádza k výkonu práce (činnosti). Ide o základné pravidlo určovania
príslušnosti k právnym predpisom. Aplikuje sa automaticky, pokiaľ sa právny vzťah neriadi
článkom 14 ods. 1 písm. a/ nariadenia.
Pokiaľ žalobkyňa namietala, že medzi príslušnými orgánmi Slovenskej republiky
a Maďarskej republiky nebola uzavretá dohoda podľa článku 17 nariadenia, treba uviesť, že
v prípade jej neexistencie by nemohlo dôjsť k udeleniu výnimky z používaného právneho
poriadku zamestnancovi M.-u, s.r.o., udelenej podľa oznámenia ministerstva zo 7.sepembra
2006.
Treba uviesť, že podľa článku 14 ods. 1 písm. a/ nariadenia, upravujúceho osobitné
pravidlá, ktoré sa vzťahujú na osoby vykonávajúce závislú činnosť, okrem námorníkov, sa
článok 13 ods. 2 písm. a/ použije s nasledujúcimi výnimkami a výhradami:
Osoba, ktorá je zamestnaná na území členského štátu podnikom, pre ktorý zvyčajne
pracuje, a ktorá je vyslaná týmto podnikom na územie iného členského štátu, aby tam
vykonávala prácu pre tento podnik, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského
štátu za predpokladu, že predpokladané trvanie tejto práce neprekročí 12 mesiacov a že nie je
vyslaná s cieľom, aby nahradila inú osobu, ktorá ukončila dobu svojho vyslania.
Zamestnávateľom žalobkyne je Agentúra dočasného zamestnávania so sídlom na
území Slovenskej republiky.
V zmysle článku 1 (10) (15) (a)(i) I. hlavy nariadenia v spojení s § 4 ods. 1 písm. a/
zákona o sociálnom poistení na účely nariadenia sa za zamestnanca považuje len fyzická
osoba v pracovnom pomere.
Výklad článku 14 ods.1 písm. a/ nariadenia vo vzťahu k zamestnávaniu osôb
agentúrami dočasného zamestnávania podal Súdny dvor Európskych spoločenstiev (ďalej len
„ESD“) v rozsudku z 10.februára 2000 vo veci C-202/97 (Fitzwilliam), keď skonštatoval, že
článok 14 (1) (a) sa musí vykladať v tom zmysle, že s cieľom využiť výhody poskytované
v danom ustanovení, podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných zamestnancov
z jedného členského štátu, ktorí sú k dispozícii ako pracovníci na dobu určitú pre podniky
so sídlom v inom členskom štáte, musí zvyčajne (bežne) vykonávať svoju činnosť v prvom
štáte. Z uvedeného rozsudku ďalej vyplýva, že podnik, zaoberajúci sa poskytovaním
dočasných pracovníkov, zvyčajne vykonáva svoju činnosť v členskom štáte, v ktorom je
usadený, ak zvyčajne vykonáva v tomto členskom štáte významné aktivity. To znamená, že
dočasne prideľuje svojich zamestnancov na výkon práce aj užívateľskému zamestnávateľov,
ktorý má sídlo na území jej domovského štátu, v danom prípade na území Slovenskej
republiky. Na účely určenia, či podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných
zamestnancov zvyčajne vykonáva významnú činnosť v členskom štáte, v ktorom je usadený,
môže príslušná inštitúcia tohto štátu posúdiť kritériá, charakterizujúce činnosti prevádzkované
týmto podnikom.
Žalobkyňa v žalobe aj v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietala potrebu
splnenia podmienky zamestnávania minimálneho počtu zamestnancov na území Slovenskej
republiky (25 %) v pomere k celkovému počtu zamestnancov. Poukázala na to, že taká kvóta
nie je stanovená žiadnym vnútroštátnym všeobecne záväzným predpisom, nevyplýva
z nariadenia ani z rozhodnutia Správnej komisie č.181 z 13.decembra 2000 a žalovaná ju
svojvoľne určila v roku 2006 na 15 %, resp. 25 %. Záver žalovanej o nezamestnávaní aspoň
25 % zamestnancov na území Slovenskej republiky žalobkyňa nespochybňovala.
Z administratívneho spisu žalovanej však vyplýva, že okrem iného skúmala výšku
obratu zamestnávateľa, ktorý podľa potvrdenia konateľa zamestnávateľa na území Slovenskej
republiky nedosiahol 25% z celkového obratu spoločnosti. Zamestnávateľ žalobkyne na
území Slovenskej republiky s výnimkou 5-6 administratívnych pracovníkov a jedného
upratovača nezamestnával v pracovnom pomere žiadneho zamestnanca.
Žalovaná preto nepochybila keď zistila, že zamestnávateľ žalobkyne (agentúra
dočasného zamestnávania) na území Slovenskej republiky zamestnancov nezamestnáva.
Pokiaľ zamestnávateľ na území Slovenskej republiky okrem pracovníkov
v administratíve a upratovača zamestnával iba pracovníkov na základe dohôd o vykonaní
práce podľa § 226 Zákonníka práce, títo sa v zmysle článku 1 (a) (i) I. hlavy nariadenia
v spojení s § 4 ods. 1 písm. a/ zákona o sociálnom poistení na účely nariadenia za
zamestnancov nepovažujú, a teda na nich nemožno v danom prípade pri posúdení významnej
aktivity zamestnávateľa na území Slovenskej republiky prihliadať. (Odvolací súd
poznamenáva, že v zmysle § 223 ods. 1 v spojení s § 226 ods. 1 Zákonníka práce
zamestnávateľ môže na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb
s fyzickými osobami uzatvárať také dohody len výnimočne a najviac na 350 hodín ročne).
Odvolací súd dospel k záveru, že tak určenie kritéria 25% obratu na území Slovenskej
republiky v tzv. Kódexe dobrej praxe ako aj namietaného kritéria 25% zamestnancov na
území Slovenskej republiky z celkového počtu zamestnancov v danom prípade nevybočilo
z rámca povolenej správnej úvahy pri posúdení, či zamestnávateľ na území Slovenskej
republiky vykonáva významnú činnosť. Posúdenie tohto kritéria by však bolo významné len
v prípade, ak by zamestnávateľ činnosť agentúry dočasného zamestnávania vykonával aj na
území Slovenskej republiky, teda ak by dočasne prideľoval svojich zamestnancov na výkon
práce na území Slovenskej republiky.
Aj odvolací súd však považoval za preukázané, že zamestnávateľ na výkon práce
u užívateľského zamestnávateľa na území Slovenskej republiky dočasne nepridelil žiadneho
zamestnanca a na tomto území významnú činnosť nevykonával.
Z uvedených dôvodov aj odvolací súd dospel k záveru, že v dôsledku nesplnenia
podmienok na strane zamestnávateľa (vykonávanie významných aktivít na území Slovenskej
republiky) žalobkyni povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie i povinné
poistenie v nezamestnanosti podľa zákona o sociálnom poistení dňom 17.augusta 2006
nevzniklo. Ak aj zamestnávateľ odvádzal poistné Sociálnej poisťovni, má možnosť domáhať
sa jeho vrátenia ako plnenia bez právneho dôvodu.
Pokiaľ žalobkyňa v žalobe i v odvolaní proti rozsudku krajského súdu poukazovala na
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11.decembra 2007, sp.zn.7Sžso/68/2007,
odvolací súd poznamenáva, že jeho predmetom bolo rozhodnutie vo veci nároku na
nemocenské dávky v období roku 2005 za iných skutkových okolností.
Vzhľadom na uvedené aj odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie
žalovanej v medziach žaloby je v súlade so zákonom, preto rozsudok krajského súdu podľa
§ 250ja ods. 3 v spojení s § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol vzhľadom na neúspech
žalobkyne v odvolacom konaní v súlade s § 224 ods. 1 v spojení s § 250k ods. 1 OSP.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.
V Bratislave 20. mája 2010 JUDr. Elena Závadská, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mária Kráľová