Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)206/376721.890677.pdf
PDF · 123.99 KB
No categories available
7Sžso/23/2009
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 7Sžso/23/2009
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Eleny Závadskej a členiek senátu JUDr. Marianny Reiffovej a JUDr. Júlie Horskej,
v právnej veci žalobkyne M., bytom v T., zastúpená Mgr. G. G., advokátom v G., proti
žalovanej Sociálnej poisťovni - ústredie v Bratislave, Ul. 29.augusta č. 8, o zániku
povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného
poistenia v nezamestnanosti, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Nitre
z 27.februára 2009, č.k. 11S/149/2008-50, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre z 27.februára
2009, č.k. 11S/149/2008-50, p o t v r d z u j e .
Žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e:
Krajský súd v Nitre rozsudkom z 27.februára 2009, č.k. 11S/149/2008-50,zamietol
žalobu proti rozhodnutiu žalovanej z 3.novembra 2008 číslo 322-5162-GC-04/2007 (ďalej
len „preskúmavané rozhodnutie“), ktorým zamietla odvolanie žalobkyne
a potvrdila rozhodnutie pobočky Sociálnej poisťovne v Komárne (ďalej len „prvostupňový
správny orgán“) zo 16.júla 2007 číslo 700-0440016807/07-14. Z odôvodnenia rozsudku súdu
prvého stupňa vyplýva, že správne orgány podľa § 178 ods.1 písm. a/ bod 1 a podľa § 210
ods.1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o sociálnom poistení“) rozhodli, že žalobkyni 1.novembra 2006 zaniklo povinné
nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti.
Krajský súd mal za preukázané, že žalobkyňa mala od 7.marca 2006 uzatvorenú pracovnú
zmluvu v spoločnosti M., s.r.o., ktorá ju ako Agentúra dočasného zamestnávania od istého
dňa vyslala na výkon práce pre zamestnávateľa so sídlom v Maďarskej republike. Taktiež
považoval za preukázané, že žalobkyňa mala podľa článku 17 nariadenia č.1408/71 udelenú
výnimku a vystavený formulár E 101, potvrdzujúci uplatnenie právneho poriadku Slovenskej
republiky v systéme sociálneho zabezpečenia iba do 1.novembra 2006. Ďalšej žiadosti
zamestnávateľa o udelenie výnimky nebolo vyhovené, preto krajský súd dospel k záveru, že
pre ďalšie obdobie sa na žalobkyňu už nevzťahoval slovenský právny poriadok a jeho
predpisy o povinnom poistení, i keď naďalej trval jej pracovný pomer
so zamestnávateľom M., s.r.o. so sídlom v K. v Slovenskej republike a pracovala
v užívateľskej organizácii v Maďarskej republike. Krajský súd poukázal na skutočnosť, že
podmienkou pre uplatňovanie článku 14 nariadenia Rady EHS č.1408/71 je existencia
priameho vzťahu medzi podnikom a zamestnancom, ktorého zamestnáva. Túto podmienku
(napr. uzavretie pracovnej zmluvy, možnosť skončenia pracovného pomeru, vyplácanie
odmeny za prácu) žalobkyňa a jej zamestnávateľ spĺňali a jej naplnenie nebolo spochybnené.
Ďalšou podmienkou pre uplatnenie článku 14 uvedeného nariadenia je existencia väzieb
medzi podnikom a členským štátom, v ktorom bol podnik založený, čo znamená, že článok 14
nariadenia Rady EHS č.1408/71 sa bude vzťahovať iba na podniky, ktoré obvykle vykonávajú
významné ekonomické činnosti na území členského štátu, v ktorom boli založené. Krajský
súd považoval tiež za preukázané, že Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej
republiky opakovane informovalo zamestnávateľa žalobkyne o tom, že podľa článku 17
nariadenia Rady EHS č.1408/71 príslušné orgány Slovenskej republiky a Maďarskej
republiky na rokovaní dňa 22.júna 2006 prijali spoločnú dohodu o úprave výnimky
z ustanovenia článkov 13 až 16 tak, že žiadosti o udelenie výnimiek s cieľom spätného
legalizovania vyslania slovenských občanov agentúrami dočasného zamestnávania do
Maďarskej republiky sa budú vybavovať len do konca roka 2006 a najviac na tri mesiace od
podania žiadosti. Zamestnávateľ žalobkyne v období od februára 2006 vysielal do iného
členského štátu – Maďarskej republiky – svojich zamestnancov pre spoločnosť N. H. Kft. a E.
S., E., pričom v tom istom období zamestnával 5-6 zamestnancov mesačne v administratíve
pri zabezpečovaní vnútorného chodu podniku, na upratovanie zamestnával 1 zamestnanca
a ďalších zamestnancov zamestnával na základe dohody o vykonaní práce. Podľa prehlásenia
konateľa spoločnosti M., s.r.o, v uvedenom období spoločnosť nedosiahla 25 % obratu na
území Slovenskej republiky .
Krajský súd sa stotožnil s právnym názorom, že ak užívateľský zamestnávateľ má sídlo
na území iného členského štátu, agentúra dočasného zamestnávania spĺňa podmienky pre
vyslanie zamestnanca len v prípade existencie podstatných znakov pre vyslanie a je vylúčené,
aby hlavnou činnosťou agentúry bolo vysielanie zamestnancov do iných členských štátov.
Inštitútu vyslania sa v zmysle rozhodnutia č. 181 (3) nemôže dovolávať podnik, ktorý bol
založený v členskom štáte a ktorý vysiela pracovníkov na územie iného členského štátu
a zaoberá sa činnosťami súvisiacimi s vnútorným manažmentom v prvom členskom štáte.
O udelení výnimky z uplatňovania inštitútu vyslania je príslušné rozhodovať ministerstvo.
Žalovaná nie je oprávnená vstupovať do rozhodovania ministerstva ako príslušného štátneho
orgánu a v jej kompetencii je len na základe udelenej konkrétnej výnimky (meno, doba
vyslania) vystaviť potvrdenie o uplatniteľnej legislatíve, teda formulár E 101 (alebo E 102).
Na základe dohody z 22.júna 2006 mal zamestnávateľ žalobkyne súhlas na takýto postup iba
do 30.októbra 2006. Výnimka podľa článku 17 nariadenia Rady EHS č.1408/71
z uplatňovania inštitútu vyslania žalobkyne na ďalšie obdobie nebola udelená. Na spätné
udelenie výnimky podľa článku 17 nariadenia je potrebný súhlas Maďarskej republiky, ktorý
bol daný len do konca roka 2006 a zamestnávateľ mal dostatočný časový priestor na to, aby
svoj postup pri vysielaní pracovníkov do iného členského štátu zosúladil s príslušnými
predpismi. Dňom 1.novembra 2006 preto žalobkyni zaniklo povinné nemocenské
a dôchodkové poistenie a poistenie v nezamestnanosti podľa zákona o sociálnom poistení
a podľa čl. 13 (2) nariadenia Rady EHS č.1408/71 sa na ňu po tomto termíne vzťahovali
právne predpisy Maďarskej republiky v oblasti sociálneho zabezpečenia, lebo vykonávala
činnosti zamestnanca len na území Maďarskej republiky. Postup zamestnávateľa
pri vykonávaní zrážok zo mzdy žalobcu podľa § 131 Zákonníka práce nebol v súlade
s nariadením.
Rozsudok krajského súdu napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa.
Namietala, že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a z nich vyvodil nesprávny
právny záver. Poukázal na to, že spĺňa podmienku vzniku poistného pomeru na území
Slovenskej republiky, lebo na základe platne uzatvorenej zmluvy bol zamestnancom
spoločnosti M., s.r.o. Pokiaľ krajský súd konštatoval, že samotný výkon riadiacich činností
podniku na území SR neoprávňuje na uplatnenie ustanovení týkajúcich sa vyslania, potom si
protirečil, lebo považoval za preukázané, že spoločnosť M., s.r.o. zamestnávala
i zamestnancov v administratíve pri zabezpečovaní vnútorného chodu podniku v počte 5-6
mesačne, na upratovanie zamestnával 1 zamestnanca a ďalších zamestnancov zamestnával na
základe dohody o vykonaní práce. Z toho podľa jeho názoru vyplýva, že spoločnosť
zamestnávala aj zamestnancov, ktorí vykonávali inú prácu. Krajský súd i žalovaný
v konečnom dôsledku delia (diskriminujú) zamestnancov na tých, ktorých bude pre určité
účely započítavať a ktorých započítavať nebude. Ide o účelové kritérium s cieľom vytvoriť
dojem, že zamestnávateľ žalobkyne nespĺňal kritériá pre vyslanie svojich zamestnancov, hoci
tieto kritériá v plnom rozsahu spĺňal. Pokiaľ sa žalovaná i krajský súd odvolávajú na „Kódex
dobrej praxe“ a z neho vyplývajúce kritérium 25%-ného obratu zamestnávateľa, uvedený
kódex nie je záväzným právnym predpisom a uvedené percento nie je stanovené ani
v nariadení Rady EHS č.1408/71, ani v rozhodnutí č.181 z roku 2000. Žalobkyňa tiež
namietla, že žiadna Dohoda medzi príslušnými orgánmi Slovenskej a Maďarskej republiky
nebola uzatvorená a nebola verejne publikovaná zákonom stanoveným spôsobom. Podľa
uvádzanej dohody sa však výnimka mala vzťahovať na obdobie do konca roka 2006 a nie iba
do 30.októbra 2006. Žalobkyňa poukázala aj na skutočnosť, že jej zamestnávateľ riadne
odvádzal poistné na nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a poistenie
v nezamestnanosti a Sociálna poisťovňa tieto odvody prijímala, čím v skutočnosti akceptovala
daný stav a do dnešného dňa poistné nevrátila. Žiadala preto, aby odvolací súd rozsudok
krajského súdu zmenil, žalobe vyhovel a žalovanú zaviazal na náhradu trov odvolacieho
konania.
Žalovaná uviedla, že podmienky vyslania, ktoré upravuje nariadenie Rady (EHS) číslo
1408/71 zo 14.júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané
osoby samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín, pohybujúcich sa v rámci
spoločenstva, v článku 14(1)(a) a ktoré precizuje rozhodnutie Správnej komisie Európskych
spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov č.181 z 13.decembra 2000,
musí zamestnávateľ spĺňať kumulatívne, ešte pred tým, ako začne vysielať zamestnancov
a musia byť splnené počas celej doby vyslania zamestnancov na územie iného členského štátu
Európskej únie. Rozhodnutie č. 181, ktoré bolo publikované v Úradnom vestníku Európskej
únie, a teda je všeobecne záväzné, sa týka výkladu článkov 14 (1), 14a (1) a (2) nariadenia.
Možnosť vysielania by sa preto mala obmedziť výlučne na podniky, ktoré obvykle
vykonávajú významné činnosti na území členského štátu, v ktorom boli založené. V prípade
pochybností, či podnik obvykle vykonáva významné činnosti na území členského štátu,
v ktorom bol založený, je potrebné skúmať jeho obrat počas zodpovedajúceho
reprezentatívneho obdobia v členskom štáte, ktorého sa to týka. Spoločnosť M., s.r.o. ako
agentúra dočasného zamestnávania by sa mohla dovolávať inštitútu vyslania len v prípade
existencie podstatných znakov vyslania. V čase dočasného pridelenia občanov v pracovnom
pomere na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi v Maďarskej republike však
nevykonávala významné činnosti na území Slovenskej republiky. Administratívnych
zamestnancov, ktorí zabezpečujú vnútorný chod organizácie a zamestnanca na upratovanie
nemožno považovať za zamestnancov, ktorí vykonávajú významné činnosti. Do celkového
počtu zamestnancov nemožno zahrnúť fyzické osoby, ktoré vykonávajú práce na základe
dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru z dôvodu, že ustanovenie § 4
ods. 2 zákona o sociálnom poistení definuje fyzickú osobu, ktorá vykonáva práce na základe
dohôd vykonávaných mimo pracovného pomeru ako zamestnanca len na účely úrazového
a garančného poistenia, pričom za zamestnanca na účely sociálneho poistenia sa podľa § 4
ods. 1 písm. a/ zákona o sociálnom poistení považuje len fyzická osoba v pracovnom pomere.
Kódex dobrej praxe vychádza z bodu 10. rozhodnutia a aplikuje sa pri určení
uplatniteľnej legislatívy vo všetkých členských štátoch z dôvodu, aby nedochádzalo
v jednotlivých členských štátoch k rozdielnemu výkladu pri určení uplatniteľnej legislatívy vo
všetkých členských štátoch. Práve za účelom zjednotenia aplikačnej praxe bola Sociálna
poisťovňa nútená zmeniť percento obratu z „15 %“ na súčasných „25 %“. Uvedená
skutočnosť však nemá vplyv na posúdenie danej veci, lebo spoločnosť M., s.r.o., v čase
vyslania nevytvárala obrat na území Slovenskej republiky.
Článok 17 (9) nariadenia upravuje výnimky z článkov 13 až 16. Podľa neho dva alebo
viac členských štátov, príslušné orgány týchto štátov alebo úrady určené týmito
orgánmi môžu spoločnou dohodou upraviť výnimky z ustanovení článkov 13 až 16 v záujme
určitých kategórií osôb alebo určitých osôb. Nariadenie neupravuje, akou formou bude táto
spoločná dohoda príslušných orgánov členských štátov uzatvorená. S výsledkami z rokovania
medzi zástupcami Slovenskej republiky a Maďarskej republiky bol zamestnávateľ žalobkyne
viackrát oboznámený, bol upozornený na povinnosť postupovať v súlade s nariadením a mal
dostatočný časový priestor na to, aby v súlade s nariadením prihlásil svojich zamestnancov
do poistenia v Maďarskej republike. Vo vzťahu k žalobkyni bola udelená výnimka
do 1.novembra 2006.
V dôsledku skutočnosti, že registračný list FO - prihláška do poistenia zamestnancov
pred 1.augustom 2008 neobsahoval údaj „výkon práce v štáte“, Sociálna poisťovňa nebola
upozornená na to, že zamestnanci vykonávajú práce na území Maďarskej republiky.
Odvedené poistné Sociálna poisťovňa vráti ako poistné zaplatené bez právneho dôvodu po
právoplatnom ukončení predmetnej veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2, § 246c
a § 250ja Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) preskúmal napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie
nie je dôvodné.
Zo spisov vyplýva, že žalobkyňa 7.marca 2006 uzavrela so spoločnosťou M., s.r.o., so
sídlom B. (do 10.augusta 2009 so sídlom v K.) v Slovenskej republike (ďalej len
„zamestnávateľ“) pracovnú zmluvu na dobu určitú od 7.marca 2006 do 28.februára 2007 a aj
zmluvu o dočasnom pridelení na výkon práce u užívateľského zamestnávateľa – spoločnosti
N. H. Kft., Maďarská republika.
Zamestnávateľ žalobkyne vykonával činnosť agentúry dočasného zamestnávania na
základe povolenia Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny z 28.februára 2006 číslo A.
s účinnosťou od 1.marca 2006.
Sociálne poistenie zamestnancov, pohybujúcich sa v rámci Európskej únie upravuje
nariadenie Rady (EHS) č.1408/71 zo 14.júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho
zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva (ďalej
len „nariadenie“).
V zmysle II. hlavy, článku 13 ods. 1 nariadenia osoby, na ktoré sa vzťahuje toto
nariadenie, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu.
Podľa článku 13 (9) ods. 2 písm. a/ nariadenia pokiaľ články 14 až 17 neustanovujú
inak, na osobu zamestnanú na území jedného členského štátu sa vzťahujú právne predpisy
tohto štátu dokonca aj vtedy, ak má bydlisko na území iného členského štátu alebo ak sa sídlo
alebo miesto podnikania podniku alebo fyzickej osoby, ktorá ho zamestnáva, nachádza na
území iného členského štátu.
V zásade teda platí pravidlo štátu výkonu práce (činnosti). Ide o základné pravidlo
určovania príslušnosti k právnym predpisom. Aplikuje sa automaticky, pokiaľ nedôjde
k situácii podľa článku 14 ods. 1 písm. a/ nariadenia.
Pokiaľ žalobkyňa namietala, že medzi príslušnými orgánmi Slovenskej republiky
a Maďarskej republiky nebola uzavretá dohoda podľa článku 17 nariadenia, je potrebné
uviesť, že v prípade jej neexistencie by žalobkyni nemohla byť udelená výnimka
z uplatniteľnej legislatívy ani na obdobie od 7.marca do 1.novembra 2006.
Podľa článku 14 ods. 1 písm. a/ nariadenia, upravujúceho osobitné pravidlá, ktoré sa
vzťahujú na osoby vykonávajúce závislú činnosť, okrem námorníkov, sa článok 13 ods. 2
písm. a/ použije s nasledujúcimi výnimkami a výhradami:
Osoba, ktorá je zamestnaná na území členského štátu podnikom, pre ktorý zvyčajne
pracuje, a ktorá je vyslaná týmto podnikom na územie iného členského štátu, aby tam
vykonávala prácu pre tento podnik, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského
štátu za predpokladu, že predpokladané trvanie tejto práce neprekročí 12 mesiacov a že nie je
vyslaná s cieľom, aby nahradila inú osobu, ktorá ukončila dobu svojho vyslania.
Zamestnávateľom žalobkyni je Agentúra dočasného zamestnávania so sídlom na území
Slovenskej republiky.
V zmysle článku 1 (10) (15) (a)(i) I. hlavy nariadenia v spojení s § 4 ods. 1 písm. a/
zákona o sociálnom poistení na účely nariadenia sa za zamestnanca považuje len fyzická
osoba v pracovnom pomere.
Výklad článku 14 ods. 1 písm. a/ nariadenia vo vzťahu k zamestnávaniu osôb
agentúrami dočasného zamestnávania podal Súdny dvor Európskych spoločenstiev (ďalej len
„ESD“) v rozsudku z 10.februára 2000 vo veci C-202/97 (Fitzwilliam), keď skonštatoval, že
článok 14 (1) (a) sa musí vykladať v tom zmysle, že s cieľom využiť výhody poskytované
v danom ustanovení, podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných zamestnancov
z jedného členského štátu, ktorí sú k dispozícii ako pracovníci na dobu určitú pre podniky
so sídlom v inom členskom štáte, musí zvyčajne (bežne) vykonávať svoju činnosť v prvom
štáte. Z uvedeného rozsudku ďalej vyplýva, že podnik, zaoberajúci sa poskytovaním
dočasných pracovníkov, zvyčajne vykonáva svoju činnosť v členskom štáte, v ktorom je
usadený, ak zvyčajne vykonáva v tomto členskom štáte významné aktivity. To znamená, že
dočasne prideľuje svojich zamestnancov na výkon práce aj užívateľskému zamestnávateľovi,
ktorý má sídlo na území jej domovského štátu, v danom prípade na území Slovenskej
republiky. Na účely určenia, či podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných
zamestnancov zvyčajne vykonáva významnú činnosť v členskom štáte, v ktorom je usadený,
môže príslušná inštitúcia tohto štátu posúdiť kritériá, charakterizujúce činnosti prevádzkované
týmto podnikom.
Žalobkyňa v žalobe aj v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietala potrebu
splnenia minimálneho počtu zamestnancov na území Slovenskej republiky (25%) v pomere
k celkovému počtu zamestnancov. Namietala, že taká kvóta nie je stanovená žiadnym
vnútroštátnym všeobecne záväzným predpisom, nevyplýva z nariadenia ani z rozhodnutia
Správnej komisie číslo181 z 13.decembra 2000 a žalovaná ju svojvoľne určila v roku 2006 na
15%, resp. 25%. Záver žalovanej o nezamestnávaní aspoň 25% zamestnancov na území
Slovenskej republiky však žalobkyňa nespochybňovala.
Z administratívneho spisu vyplýva, že žalovaná riadne zisťovala počet zamestnancov
zamestnávateľa na území Slovenskej republiky, ale súčasne skúmala aj výšku obratu
zamestnávateľa, ktorý podľa potvrdenia konateľa zamestnávateľa na území Slovenskej
republiky nedosiahol 25 % z celkového obratu spoločnosti. Zamestnávateľ žalobkyne na
území Slovenskej republiky s výnimkou 4-5 administratívnych pracovníkov a jedného
upratovača nezamestnával v pracovnom pomere žiadneho zamestnanca.
Žalovaná preto správne zistila, že zamestnávateľ žalobkyne (agentúra dočasného
zamestnávania) na území Slovenskej republiky nezamestnáva žiadneho zamestnanca. Pokiaľ
jej zamestnávateľ na území Slovenskej republiky okrem pracovníkov v administratíve
a upratovača zamestnával iba pracovníkov na základe dohôd o vykonaní práce podľa § 226
Zákonníka práce, v zmysle článku 1(a)(i) I. hlavy nariadenia v spojení s § 4 ods. 1 písm. a/
zákona o sociálnom poistení ich na účely nariadenia za zamestnancov považovať nemožno,
a teda na nich nemožno v danom prípade pri posúdení významnej aktivity zamestnávateľa na
území Slovenskej republiky prihliadať. (Odvolací súd poznamenáva, že v zmysle § 223 ods. 1
v spojení s § 226 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ môže na plnenie svojich úloh alebo
na zabezpečenie svojich potrieb s fyzickými osobami uzatvárať také dohody len výnimočne
a najviac na 350 hodín ročne).
Odvolací súd dospel k záveru, že tak určenie kritéria 25% obratu na území Slovenskej
republiky v tzv. Kódexe dobrej praxe ako aj namietaného kritéria 25 % zamestnancov na
území Slovenskej republiky z celkového počtu zamestnancov v danom prípade bolo postupom
podľa povolenej správnej úvahy pri posúdení, či zamestnávateľ na území Slovenskej
republiky vykonáva významnú činnosť z jej z rámca nevybočilo. Posúdenie tohto kritéria by
však bolo významné len v prípade, ak by zamestnávateľ činnosť agentúry dočasného
zamestnávania vykonával aj na území Slovenskej republiky, t.j. ak by dočasne prideľoval
svojich zamestnancov na výkon práce aj na území Slovenskej republiky. Aj odvolací súd
však považoval za preukázané, že zamestnávateľ na výkon práce u užívateľského
zamestnávateľa na území Slovenskej republiky dočasne nepridelil žiadneho zamestnanca a na
tomto území významnú činnosť nevykonával.
Z uvedených dôvodov mal aj odvolací súd zistil, že v dôsledku nesplnenia podmienok
na strane zamestnávateľa pri posudzovaní vykonávania významných aktivít na území
Slovenskej republiky žalobkyni po uplynutí doby, na ktorú mala udelenú výnimku podľa
článku 17 (9) nariadenia, zaniklo 1.novembra 2006 povinné nemocenské poistenie, povinné
dôchodkové poistenie i povinné poistenie v nezamestnanosti podľa zákona o sociálnom
poistení. Ak aj zamestnávateľ odvádzal poistné Sociálnej poisťovni, má možnosť domáhať sa
jeho vrátenia ako plnenia bez právneho dôvodu.
Odvolací súd poznamenáva, že pokiaľ žalobca v žalobe i v odvolaní proti rozsudku
krajského súdu poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 11.decembra 2007, č.k.7Sžo/68/2007, jeho predmetom bolo rozhodnutie vo veci nároku na
nemocenské dávky v období roku 2005 za iných skutkových okolností.
Z vyššie uvedených dôvodov aj odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté
rozhodnutie žalovanej v medziach žaloby je v súlade so zákonom, preto rozsudok krajského
súdu podľa § 250ja ods. 3 v spojení s § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol vzhľadom na neúspech
žalobkyne v odvolacom konaní v súlade s § 224 ods. 1 v spojení s § 250k ods. 1 OSP.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.
V Bratislave 20. mája 2010 JUDr. Elena Závadská, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Mária Kráľová