Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Sžso/23/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Eleny Závadskej a členiek senátu JUDr. Marianny Reiffovej a JUDr. Júlie Horskej,

v právnej veci žalobkyne M., bytom v T., zastúpená Mgr. G. G., advokátom v G., proti

žalovanej Sociálnej poisťovni - ústredie v Bratislave, Ul. 29.augusta č. 8, o zániku

povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného

poistenia v nezamestnanosti, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Nitre

z 27.februára 2009, č.k. -50, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre z 27.februára

2009, č.k. -50, p o t v r d z u j e .

Žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e:

Krajský súd v Nitre rozsudkom z 27.februára 2009, č.k. 11S/149/2008-50,zamietol

žalobu proti rozhodnutiu žalovanej z 3.novembra 2008 číslo 322-5162-GC-04/2007 (ďalej

len „preskúmavané rozhodnutie“), ktorým zamietla odvolanie žalobkyne

a potvrdila rozhodnutie pobočky Sociálnej poisťovne v Komárne (ďalej len „prvostupňový

správny orgán“) zo 16.júla 2007 číslo 700-0440016807/07-14. Z odôvodnenia rozsudku súdu

prvého stupňa vyplýva, že správne orgány podľa § 178 ods.1 písm. a/ bod 1 a podľa § 210

ods.1 o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o sociálnom poistení“) rozhodli, že žalobkyni 1.novembra 2006 zaniklo povinné

nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti.

Krajský súd mal za preukázané, že žalobkyňa mala od 7.marca 2006 uzatvorenú pracovnú

zmluvu v spoločnosti M., s.r.o., ktorá ju ako Agentúra dočasného zamestnávania od istého

dňa vyslala na výkon práce pre zamestnávateľa so sídlom v Maďarskej republike. Taktiež

považoval za preukázané, že žalobkyňa mala podľa článku 17 nariadenia č.1408/71 udelenú

výnimku a vystavený formulár E 101, potvrdzujúci uplatnenie právneho poriadku Slovenskej

republiky v systéme sociálneho zabezpečenia iba do 1.novembra 2006. Ďalšej žiadosti

zamestnávateľa o udelenie výnimky nebolo vyhovené, preto krajský súd dospel k záveru, že

pre ďalšie obdobie sa na žalobkyňu už nevzťahoval slovenský právny poriadok a jeho

predpisy o povinnom poistení, i keď naďalej trval jej pracovný pomer

so zamestnávateľom M., s.r.o. so sídlom v K. v Slovenskej republike a pracovala

v užívateľskej organizácii v Maďarskej republike. Krajský súd poukázal na skutočnosť, že

podmienkou pre uplatňovanie článku 14 nariadenia Rady EHS č.1408/71 je existencia

priameho vzťahu medzi podnikom a zamestnancom, ktorého zamestnáva. Túto podmienku

(napr. uzavretie pracovnej zmluvy, možnosť skončenia pracovného pomeru, vyplácanie

odmeny za prácu) žalobkyňa a jej zamestnávateľ spĺňali a jej naplnenie nebolo spochybnené.

Ďalšou podmienkou pre uplatnenie článku 14 uvedeného nariadenia je existencia väzieb

medzi podnikom a členským štátom, v ktorom bol podnik založený, čo znamená, že článok 14

nariadenia Rady EHS č.1408/71 sa bude vzťahovať iba na podniky, ktoré obvykle vykonávajú

významné ekonomické činnosti na území členského štátu, v ktorom boli založené. Krajský

súd považoval tiež za preukázané, že Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej

republiky opakovane informovalo zamestnávateľa žalobkyne o tom, že podľa článku 17

nariadenia Rady EHS č.1408/71 príslušné orgány Slovenskej republiky a Maďarskej

republiky na rokovaní dňa 22.júna 2006 prijali spoločnú dohodu o úprave výnimky

z ustanovenia článkov 13 až 16 tak, že žiadosti o udelenie výnimiek s cieľom spätného

legalizovania vyslania slovenských občanov agentúrami dočasného zamestnávania do

Maďarskej republiky sa budú vybavovať len do konca roka 2006 a najviac na tri mesiace od

podania žiadosti. Zamestnávateľ žalobkyne v období od februára 2006 vysielal do iného

členského štátu – Maďarskej republiky – svojich zamestnancov pre spoločnosť N. H. Kft. a E.

S., E., pričom v tom istom období zamestnával 5-6 zamestnancov mesačne v administratíve

pri zabezpečovaní vnútorného chodu podniku, na upratovanie zamestnával 1 zamestnanca

a ďalších zamestnancov zamestnával na základe dohody o vykonaní práce. Podľa prehlásenia

konateľa spoločnosti M., s.r.o, v uvedenom období spoločnosť nedosiahla 25 % obratu na

území Slovenskej republiky .

Krajský súd sa stotožnil s právnym názorom, že ak užívateľský zamestnávateľ má sídlo

na území iného členského štátu, agentúra dočasného zamestnávania spĺňa podmienky pre

vyslanie zamestnanca len v prípade existencie podstatných znakov pre vyslanie a je vylúčené,

aby hlavnou činnosťou agentúry bolo vysielanie zamestnancov do iných členských štátov.

Inštitútu vyslania sa v zmysle rozhodnutia č. 181 (3) nemôže dovolávať podnik, ktorý bol

založený v členskom štáte a ktorý vysiela pracovníkov na územie iného členského štátu

a zaoberá sa činnosťami súvisiacimi s vnútorným manažmentom v prvom členskom štáte.

O udelení výnimky z uplatňovania inštitútu vyslania je príslušné rozhodovať ministerstvo.

Žalovaná nie je oprávnená vstupovať do rozhodovania ministerstva ako príslušného štátneho

orgánu a v jej kompetencii je len na základe udelenej konkrétnej výnimky (meno, doba

vyslania) vystaviť potvrdenie o uplatniteľnej legislatíve, teda formulár E 101 (alebo E 102).

Na základe dohody z 22.júna 2006 mal zamestnávateľ žalobkyne súhlas na takýto postup iba

do 30.októbra 2006. Výnimka podľa článku 17 nariadenia Rady EHS č.1408/71

z uplatňovania inštitútu vyslania žalobkyne na ďalšie obdobie nebola udelená. Na spätné

udelenie výnimky podľa článku 17 nariadenia je potrebný súhlas Maďarskej republiky, ktorý

bol daný len do konca roka 2006 a zamestnávateľ mal dostatočný časový priestor na to, aby

svoj postup pri vysielaní pracovníkov do iného členského štátu zosúladil s príslušnými

predpismi. Dňom 1.novembra 2006 preto žalobkyni zaniklo povinné nemocenské

a dôchodkové poistenie a poistenie v nezamestnanosti podľa zákona o sociálnom poistení

a podľa čl. 13 (2) nariadenia Rady EHS č.1408/71 sa na ňu po tomto termíne vzťahovali

právne predpisy Maďarskej republiky v oblasti sociálneho zabezpečenia, lebo vykonávala

činnosti zamestnanca len na území Maďarskej republiky. Postup zamestnávateľa

pri vykonávaní zrážok zo mzdy žalobcu podľa nebol v súlade

s nariadením.

Rozsudok krajského súdu napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa.

Namietala, že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a z nich vyvodil nesprávny

právny záver. Poukázal na to, že spĺňa podmienku vzniku poistného pomeru na území

Slovenskej republiky, lebo na základe platne uzatvorenej zmluvy bol zamestnancom

spoločnosti M., s.r.o. Pokiaľ krajský súd konštatoval, že samotný výkon riadiacich činností

podniku na území SR neoprávňuje na uplatnenie ustanovení týkajúcich sa vyslania, potom si

protirečil, lebo považoval za preukázané, že spoločnosť M., s.r.o. zamestnávala

i zamestnancov v administratíve pri zabezpečovaní vnútorného chodu podniku v počte 5-6

mesačne, na upratovanie zamestnával 1 zamestnanca a ďalších zamestnancov zamestnával na

základe dohody o vykonaní práce. Z toho podľa jeho názoru vyplýva, že spoločnosť

zamestnávala aj zamestnancov, ktorí vykonávali inú prácu. Krajský súd i žalovaný

v konečnom dôsledku delia (diskriminujú) zamestnancov na tých, ktorých bude pre určité

účely započítavať a ktorých započítavať nebude. Ide o účelové kritérium s cieľom vytvoriť

dojem, že zamestnávateľ žalobkyne nespĺňal kritériá pre vyslanie svojich zamestnancov, hoci

tieto kritériá v plnom rozsahu spĺňal. Pokiaľ sa žalovaná i krajský súd odvolávajú na „Kódex

dobrej praxe“ a z neho vyplývajúce kritérium 25%-ného obratu zamestnávateľa, uvedený

kódex nie je záväzným právnym predpisom a uvedené percento nie je stanovené ani

v nariadení Rady EHS č.1408/71, ani v rozhodnutí č.181 z roku 2000. Žalobkyňa tiež

namietla, že žiadna Dohoda medzi príslušnými orgánmi Slovenskej a Maďarskej republiky

nebola uzatvorená a nebola verejne publikovaná zákonom stanoveným spôsobom. Podľa

uvádzanej dohody sa však výnimka mala vzťahovať na obdobie do konca roka 2006 a nie iba

do 30.októbra 2006. Žalobkyňa poukázala aj na skutočnosť, že jej zamestnávateľ riadne

odvádzal poistné na nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a poistenie

v nezamestnanosti a Sociálna poisťovňa tieto odvody prijímala, čím v skutočnosti akceptovala

daný stav a do dnešného dňa poistné nevrátila. Žiadala preto, aby odvolací súd rozsudok

krajského súdu zmenil, žalobe vyhovel a žalovanú zaviazal na náhradu trov odvolacieho

konania.

Žalovaná uviedla, že podmienky vyslania, ktoré upravuje nariadenie Rady (EHS) číslo

1408/71 zo 14.júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané

osoby samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín, pohybujúcich sa v rámci

spoločenstva, v článku 14(1)(a) a ktoré precizuje rozhodnutie Správnej komisie Európskych

spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov č.181 z 13.decembra 2000,

musí zamestnávateľ spĺňať kumulatívne, ešte pred tým, ako začne vysielať zamestnancov

a musia byť splnené počas celej doby vyslania zamestnancov na územie iného členského štátu

Európskej únie. Rozhodnutie č. 181, ktoré bolo publikované v Úradnom vestníku Európskej

únie, a teda je všeobecne záväzné, sa týka výkladu článkov 14 (1), 14a (1) a (2) nariadenia.

Možnosť vysielania by sa preto mala obmedziť výlučne na podniky, ktoré obvykle

vykonávajú významné činnosti na území členského štátu, v ktorom boli založené. V prípade

pochybností, či podnik obvykle vykonáva významné činnosti na území členského štátu,

v ktorom bol založený, je potrebné skúmať jeho obrat počas zodpovedajúceho

reprezentatívneho obdobia v členskom štáte, ktorého sa to týka. Spoločnosť M., s.r.o. ako

agentúra dočasného zamestnávania by sa mohla dovolávať inštitútu vyslania len v prípade

existencie podstatných znakov vyslania. V čase dočasného pridelenia občanov v pracovnom

pomere na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi v Maďarskej republike však

nevykonávala významné činnosti na území Slovenskej republiky. Administratívnych

zamestnancov, ktorí zabezpečujú vnútorný chod organizácie a zamestnanca na upratovanie

nemožno považovať za zamestnancov, ktorí vykonávajú významné činnosti. Do celkového

počtu zamestnancov nemožno zahrnúť fyzické osoby, ktoré vykonávajú práce na základe

dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru z dôvodu, že ustanovenie § 4

ods. 2 zákona o sociálnom poistení definuje fyzickú osobu, ktorá vykonáva práce na základe

dohôd vykonávaných mimo pracovného pomeru ako zamestnanca len na účely úrazového

a garančného poistenia, pričom za zamestnanca na účely sociálneho poistenia sa podľa § 4

ods. 1 písm. a/ zákona o sociálnom poistení považuje len fyzická osoba v pracovnom pomere.

Kódex dobrej praxe vychádza z bodu 10. rozhodnutia a aplikuje sa pri určení

uplatniteľnej legislatívy vo všetkých členských štátoch z dôvodu, aby nedochádzalo

v jednotlivých členských štátoch k rozdielnemu výkladu pri určení uplatniteľnej legislatívy vo

všetkých členských štátoch. Práve za účelom zjednotenia aplikačnej praxe bola Sociálna

poisťovňa nútená zmeniť percento obratu z „15 %“ na súčasných „25 %“. Uvedená

skutočnosť však nemá vplyv na posúdenie danej veci, lebo spoločnosť M., s.r.o., v čase

vyslania nevytvárala obrat na území Slovenskej republiky.

Článok 17 (9) nariadenia upravuje výnimky z článkov 13 až 16. Podľa neho dva alebo

viac členských štátov, príslušné orgány týchto štátov alebo úrady určené týmito

orgánmi môžu spoločnou dohodou upraviť výnimky z ustanovení článkov 13 až 16 v záujme

určitých kategórií osôb alebo určitých osôb. Nariadenie neupravuje, akou formou bude táto

spoločná dohoda príslušných orgánov členských štátov uzatvorená. S výsledkami z rokovania

medzi zástupcami Slovenskej republiky a Maďarskej republiky bol zamestnávateľ žalobkyne

viackrát oboznámený, bol upozornený na povinnosť postupovať v súlade s nariadením a mal

dostatočný časový priestor na to, aby v súlade s nariadením prihlásil svojich zamestnancov

do poistenia v Maďarskej republike. Vo vzťahu k žalobkyni bola udelená výnimka

do 1.novembra 2006.

V dôsledku skutočnosti, že registračný list FO - prihláška do poistenia zamestnancov

pred 1.augustom 2008 neobsahoval údaj „výkon práce v štáte“, Sociálna poisťovňa nebola

upozornená na to, že zamestnanci vykonávajú práce na území Maďarskej republiky.

Odvedené poistné Sociálna poisťovňa vráti ako poistné zaplatené bez právneho dôvodu po

právoplatnom ukončení predmetnej veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2, § 246c

a (ďalej len „OSP“) preskúmal napadnutý rozsudok

súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie

nie je dôvodné.

Zo spisov vyplýva, že žalobkyňa 7.marca 2006 uzavrela so spoločnosťou M., s.r.o., so

sídlom B. (do 10.augusta 2009 so sídlom v K.) v Slovenskej republike (ďalej len

„zamestnávateľ“) pracovnú zmluvu na dobu určitú od 7.marca 2006 do 28.februára 2007 a aj

zmluvu o dočasnom pridelení na výkon práce u užívateľského zamestnávateľa – spoločnosti

N. H. Kft., Maďarská republika.

Zamestnávateľ žalobkyne vykonával činnosť agentúry dočasného zamestnávania na

základe povolenia Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny z 28.februára 2006 číslo A.

s účinnosťou od 1.marca 2006.

Sociálne poistenie zamestnancov, pohybujúcich sa v rámci Európskej únie upravuje

nariadenie Rady (EHS) č.1408/71 zo 14.júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho

zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva (ďalej

len „nariadenie“).

V zmysle II. hlavy, článku 13 ods. 1 nariadenia osoby, na ktoré sa vzťahuje toto

nariadenie, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu.

Podľa článku 13 (9) ods. 2 písm. a/ nariadenia pokiaľ články 14 až 17 neustanovujú

inak, na osobu zamestnanú na území jedného členského štátu sa vzťahujú právne predpisy

tohto štátu dokonca aj vtedy, ak má bydlisko na území iného členského štátu alebo ak sa sídlo

alebo miesto podnikania podniku alebo fyzickej osoby, ktorá ho zamestnáva, nachádza na

území iného členského štátu.

V zásade teda platí pravidlo štátu výkonu práce (činnosti). Ide o základné pravidlo

určovania príslušnosti k právnym predpisom. Aplikuje sa automaticky, pokiaľ nedôjde

k situácii podľa článku 14 ods. 1 písm. a/ nariadenia.

Pokiaľ žalobkyňa namietala, že medzi príslušnými orgánmi Slovenskej republiky

a Maďarskej republiky nebola uzavretá dohoda podľa článku 17 nariadenia, je potrebné

uviesť, že v prípade jej neexistencie by žalobkyni nemohla byť udelená výnimka

z uplatniteľnej legislatívy ani na obdobie od 7.marca do 1.novembra 2006.

Podľa článku 14 ods. 1 písm. a/ nariadenia, upravujúceho osobitné pravidlá, ktoré sa

vzťahujú na osoby vykonávajúce závislú činnosť, okrem námorníkov, sa článok 13 ods. 2

písm. a/ použije s nasledujúcimi výnimkami a výhradami:

Osoba, ktorá je zamestnaná na území členského štátu podnikom, pre ktorý zvyčajne

pracuje, a ktorá je vyslaná týmto podnikom na územie iného členského štátu, aby tam

vykonávala prácu pre tento podnik, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského

štátu za predpokladu, že predpokladané trvanie tejto práce neprekročí 12 mesiacov a že nie je

vyslaná s cieľom, aby nahradila inú osobu, ktorá ukončila dobu svojho vyslania.

Zamestnávateľom žalobkyni je Agentúra dočasného zamestnávania so sídlom na území

Slovenskej republiky.

V zmysle článku 1 (10) (15) (a)(i) I. hlavy nariadenia v spojení s § 4 ods. 1 písm. a/

zákona o sociálnom poistení na účely nariadenia sa za zamestnanca považuje len fyzická

osoba v pracovnom pomere.

Výklad článku 14 ods. 1 písm. a/ nariadenia vo vzťahu k zamestnávaniu osôb

agentúrami dočasného zamestnávania podal Súdny dvor Európskych spoločenstiev (ďalej len

„ESD“) v rozsudku z 10.februára 2000 vo veci C-202/97 (Fitzwilliam), keď skonštatoval, že

článok 14 (1) (a) sa musí vykladať v tom zmysle, že s cieľom využiť výhody poskytované

v danom ustanovení, podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných zamestnancov

z jedného členského štátu, ktorí sú k dispozícii ako pracovníci na dobu určitú pre podniky

so sídlom v inom členskom štáte, musí zvyčajne (bežne) vykonávať svoju činnosť v prvom

štáte. Z uvedeného rozsudku ďalej vyplýva, že podnik, zaoberajúci sa poskytovaním

dočasných pracovníkov, zvyčajne vykonáva svoju činnosť v členskom štáte, v ktorom je

usadený, ak zvyčajne vykonáva v tomto členskom štáte významné aktivity. To znamená, že

dočasne prideľuje svojich zamestnancov na výkon práce aj užívateľskému zamestnávateľovi,

ktorý má sídlo na území jej domovského štátu, v danom prípade na území Slovenskej

republiky. Na účely určenia, či podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných

zamestnancov zvyčajne vykonáva významnú činnosť v členskom štáte, v ktorom je usadený,

môže príslušná inštitúcia tohto štátu posúdiť kritériá, charakterizujúce činnosti prevádzkované

týmto podnikom.

Žalobkyňa v žalobe aj v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietala potrebu

splnenia minimálneho počtu zamestnancov na území Slovenskej republiky (25%) v pomere

k celkovému počtu zamestnancov. Namietala, že taká kvóta nie je stanovená žiadnym

vnútroštátnym všeobecne záväzným predpisom, nevyplýva z nariadenia ani z rozhodnutia

Správnej komisie číslo181 z 13.decembra 2000 a žalovaná ju svojvoľne určila v roku 2006 na

15%, resp. 25%. Záver žalovanej o nezamestnávaní aspoň 25% zamestnancov na území

Slovenskej republiky však žalobkyňa nespochybňovala.

Z administratívneho spisu vyplýva, že žalovaná riadne zisťovala počet zamestnancov

zamestnávateľa na území Slovenskej republiky, ale súčasne skúmala aj výšku obratu

zamestnávateľa, ktorý podľa potvrdenia konateľa zamestnávateľa na území Slovenskej

republiky nedosiahol 25 % z celkového obratu spoločnosti. Zamestnávateľ žalobkyne na

území Slovenskej republiky s výnimkou 4-5 administratívnych pracovníkov a jedného

upratovača nezamestnával v pracovnom pomere žiadneho zamestnanca.

Žalovaná preto správne zistila, že zamestnávateľ žalobkyne (agentúra dočasného

zamestnávania) na území Slovenskej republiky nezamestnáva žiadneho zamestnanca. Pokiaľ

jej zamestnávateľ na území Slovenskej republiky okrem pracovníkov v administratíve

a upratovača zamestnával iba pracovníkov na základe dohôd o vykonaní práce podľa § 226

, v zmysle článku 1(a)(i) I. hlavy nariadenia v spojení s

zákona o sociálnom poistení ich na účely nariadenia za zamestnancov považovať nemožno,

a teda na nich nemožno v danom prípade pri posúdení významnej aktivity zamestnávateľa na

území Slovenskej republiky prihliadať. (Odvolací súd poznamenáva, že v zmysle § 223 ods. 1

v spojení s zamestnávateľ môže na plnenie svojich úloh alebo

na zabezpečenie svojich potrieb s fyzickými osobami uzatvárať také dohody len výnimočne

a najviac na 350 hodín ročne).

Odvolací súd dospel k záveru, že tak určenie kritéria 25% obratu na území Slovenskej

republiky v tzv. Kódexe dobrej praxe ako aj namietaného kritéria 25 % zamestnancov na

území Slovenskej republiky z celkového počtu zamestnancov v danom prípade bolo postupom

podľa povolenej správnej úvahy pri posúdení, či zamestnávateľ na území Slovenskej

republiky vykonáva významnú činnosť z jej z rámca nevybočilo. Posúdenie tohto kritéria by

však bolo významné len v prípade, ak by zamestnávateľ činnosť agentúry dočasného

zamestnávania vykonával aj na území Slovenskej republiky, t.j. ak by dočasne prideľoval

svojich zamestnancov na výkon práce aj na území Slovenskej republiky. Aj odvolací súd

však považoval za preukázané, že zamestnávateľ na výkon práce u užívateľského

zamestnávateľa na území Slovenskej republiky dočasne nepridelil žiadneho zamestnanca a na

tomto území významnú činnosť nevykonával.

Z uvedených dôvodov mal aj odvolací súd zistil, že v dôsledku nesplnenia podmienok

na strane zamestnávateľa pri posudzovaní vykonávania významných aktivít na území

Slovenskej republiky žalobkyni po uplynutí doby, na ktorú mala udelenú výnimku podľa

článku 17 (9) nariadenia, zaniklo 1.novembra 2006 povinné nemocenské poistenie, povinné

dôchodkové poistenie i povinné poistenie v nezamestnanosti podľa zákona o sociálnom

poistení. Ak aj zamestnávateľ odvádzal poistné Sociálnej poisťovni, má možnosť domáhať sa

jeho vrátenia ako plnenia bez právneho dôvodu.

Odvolací súd poznamenáva, že pokiaľ žalobca v žalobe i v odvolaní proti rozsudku

krajského súdu poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 11.decembra 2007, č.k.7Sžo/68/2007, jeho predmetom bolo rozhodnutie vo veci nároku na

nemocenské dávky v období roku 2005 za iných skutkových okolností.

Z vyššie uvedených dôvodov aj odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté

rozhodnutie žalovanej v medziach žaloby je v súlade so zákonom, preto rozsudok krajského

súdu podľa v spojení s a potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol vzhľadom na neúspech

žalobkyne v odvolacom konaní v súlade s v spojení s .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.

V Bratislave 20. mája 2010 JUDr. Elena Závadská, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Mária Kráľová