Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
5b3/367191.60ead7.pdf
PDF · 147.51 KB
No categories available
5Sžf/80/2009
Najvyšší súd 5Sžf/80/2009
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Idy
Hanzelovej a členiek senátu JUDr. Eleny Krajčovičovej a JUDr. Jarmily Urbancovej
v právnej veci ţalobcu: L, š. p., N. S. 8, Banská Bystrica, zastúpeného JUDr. B. N.,
advokátom so sídlom H., proti ţalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky,
Nová ul. č. 13, 975 04 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č.
I/221/14920-84242/2008/990390-r zo dňa 06. novembra 2008, na odvolanie ţalovaného
proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 23S/3/2009-72 zo dňa 08. apríla 2009,
takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici, č. k. 23S/3/2009-72 zo dňa 08. apríla 2009 z m e ň u j e tak, ţe rozhodnutie
ţalovaného č. I/221/14920-84242/2008/990390-r zo dňa 06.11.2008 z dôvodov podľa § 250j
ods. 2 písm. a/, c/, d/ Občianskeho súdneho poriadku z r u š u j e a vec mu v r a c i a
na ďalšie konanie.
Ţalovaný je p o v i n n ý zaplatiť ţalobcovi trovy konania v sume 209,10 Eur
k rukám právneho zástupcu ţalobcu, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Banskej Bystrici podľa § 250j ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol ţalobu zo dňa 12.01.2009, ktorou
sa ţalobca domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia ţalovaného č. I/221/14920-
84242/2008/990390-r zo dňa 06. novembra 2008, ktorým ţalovaný potvrdil rozhodnutie
Daňového úradu Banská Bystrica II č. 851/230/35600/08/Šim zo dňa 29.05.2008, ktorým bol
ţalobcovi vyrubený rozdiel dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie roku
2002 v sume 23.233.500,- Sk.
Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23S 235/2005-21 zo dňa
18. januára 2006 boli v spojenom konaní zamietnuté ţaloby ţalobcu o preskúmanie
rozhodnutia ţalovaného, ktorými potvrdil rozhodnutia správcu dane o vyrubení rozdielu
dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2002 v sume 23.233.500,- Sk
a dane z pridanej hodnoty za mesiac január 2002 v sume 708.863,- Sk.
Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len Najvyšší súd SR)
sp. zn. 5Sţ-o-KS/32/2006 zo dňa 26. apríla 2007 bol vyššie uvedený rozsudok krajského
súdu zmenený tak, ţe zrušil rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR v Banskej Bystrici
č. I/221/7685-54610/2005/390-r a č. I/221/7684-54602/2005/390-r obe zo dňa 16.08.2005
spolu s rozhodnutiami Daňového úradu Banská Bystrica II č. 851/230/13039/2005/276
a č. 851/230/12920/2005/276 obe zo dňa 30.11.2005 a vec vrátil ţalovanému na ďalšie
konanie. Najvyšší súd SR rozhodol o dôvodnosti odvolania z dôvodu, ţe prvostupňové
rozhodnutia správca dane vydal na základe výsledkov daňovej kontroly vykonanej daňovým
riaditeľstvom bez toho, aby prebehlo riadne prvostupňové konanie.
V rámci výkonu ďalšieho daňového konania v predmetnej veci Daňový úrad Banská
Bystrica II vydal dodatočný platobný výber č. 851/230/35600/08/Šim zo dňa 29.05.2008,
ktorým dorubil ţalobcovi rozdiel dane z príjmu právnických osôb za zdaňovacie obdobie
roku 2002 v sume 23.233.500,- Sk. Podkladom pre rozhodnutie bol protokol o vykonaní
daňovej kontroly č. I/341/3360-7745/2005 zo dňa 28.02.2005, prerokovaný dňa 16.03.2005.
Uvedenú daňovú kontrolu vykonalo Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky.
Proti vyššie uvedenému dodatočnému platobnému výmeru podal ţalobca odvolanie,
o ktorom ţalovaný rozhodol rozhodnutím č. I/221/14920-84242/2008/990390-r zo dňa
06.11.2008 a potvrdil odvolaním napadnuté rozhodnutie správcu dane.
Pri svojom rozhodovaní krajský súd v tejto veci nedospel k záveru, ţe by správne
orgány prvého alebo druhého stupňa vecne a procesne pochybili, nakoľko správca dane
podľa § 15 ods. 13 štvrtá veta zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách
v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o správe daní“) začal vyrubovacie konanie. Ţalobcovi bolo dňa 12.11.2007 doručené
oznámenie č. 851/230/64882/07/Šim zo dňa 09.11.2007, ktorým mu správca dane oznámil,
ţe začal konanie vo veci vyrubenia dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie
roku 2002 a vyrubenie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2002, pričom
ţalobcovi oznámil, ţe podkladom pre uvedené konania bude protokol o výsledku daňovej
kontroly č. I/341/3360-7745/2005 zo dňa 28.02.2005 ukončenej prerokovaním protokolu dňa
16.03.2005. Správca dane v uvedenom oznámení zároveň ţalobcu ţiadal, aby k tomuto
konaniu v zmysle § 29. ods. 8 zákona o správe daní v lehote 8 dní odo dňa doručenia
oznámenia predloţil dôkazy k jeho tvrdeniam v rozsahu uvedenom v rozsudku NS SR,
sp. zn. 5Sţ-o-KS/32/2006 zo dňa 26. apríla 2007. Na uvedenú výzvu správcu dane ţalobca
v stanovenej lehote nereagoval, ani po uplynutí tejto lehoty. Vo vyrubovacom konaní
ţalobca nevzniesol ţiadne nové námietky, nepredloţil ţiadne nové dôkazy. Z uvedeného
dôvodu krajský súd povaţoval námietku ţalobcu vo vzťahu k nevykonaniu prvostupňového
konania za neopodstatnenú. Taktieţ v ţalobe nie je jediná zmienka o tom, v čom mala byť
konkrétne ţalobcovi odňatá moţnosť konať pred prvostupňovým orgánom. Ak ţalobca
v ţalobe konkrétne neuvedie, akými konkrétnymi nezákonnosťami rozhodnutie ţalovaného
orgánu trpí, v čom bol ukrátený na svojich právach (podľa názoru krajského súdu nestačí
len všeobecné tvrdenie, ţe mu bola odňatá moţnosť konať pred orgánom verejnej správy),
súd tieto skutočnosti nevyhľadáva, keďţe práve tieto skutočnosti podľa § 249 ods. 2 OSP
majú tvoriť obsah ţaloby a určovať rozsah preskúmavania zákonnosti rozhodnutia súdom,
ktorým je podľa § 250h OSP súd viazaný. Vo vyrubovacom konaní bol ţalobca vyzvaný na
predloţenie dôkazov k tvrdeniam, avšak ţalobca na túto výzvu nereagoval. Podľa názoru
krajského súdu predmetné daňové konanie sa uskutočnilo vo všetkých troch etapách:
prípravné konanie, vyrubovacie konanie, preskúmavacie konanie.
Vo vzťahu k neuznaniu daňových výdavkov (nákladov) na podnikový časopis L.
krajský súd vyslovil názor, ţe výdavky vynaloţené na tento časopis nespĺňajú poţiadavky
daňových výdavkov v zmysle § 24 ods. 1 zákona č. 366/1999 Z. z. o daniach z príjmov
v znení neskorších predpisov (v znení účinnom v rozhodnom období roku 2002 ďalej
len zákon o dani z príjmov). Vydávanie a distribúcia podnikového časopisu nezabezpečuje
ţalobcovi dosiahnutie príjmu a ani nezabezpečuje udrţanie zdaniteľných príjmov. Podnikový
časopis L. má len informačno-propagačný charakter.
Krajský súd taktieţ v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku vyjadril názor,
ţe nie je moţné ţalobcovi dať za pravdu vo vzťahu k výkladu aplikácie § 10 ods. 1 a ods. 2
zákona č. 368/1999 Z. z. o rezervách a opravných poloţkách na zistenie základu dane
z príjmov (ďalej len zákon o rezervách) pri tvorbe opravných poloţiek k pohľadávkam voči
dlţníkom v konkurznom a vyrovnacom konaní.
Opravné poloţky k pohľadávkam voči dlţníkom v konkurznom a vyrovnacom konaní
sa na výdavky (náklady) na dosiahnutie, zabezpečenie a udrţanie príjmu uznávajú
daňovníkom k dani z príjmov účtujúce v sústave podvojného účtovníctva, najviac do výšky
v určenej lehote prihlásených pohľadávok. Výška opravných poloţiek je limitovaná
rozsahom pohľadávok prihlásených veriteľom v lehote 60 dní odo dňa vyhlásenia konkurzu
(§ 13 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov).
Podľa názoru krajského súdu, pohľadávky prihlásené po lehote 60 dní za opravné poloţky
nemoţno povaţovať, nakoľko neboli uplatnené včas.
Proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23S/3/2009-72 zo dňa
08. apríla 2009 ţalobca podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Podľa názoru ţalobcu
napadnutý rozsudok krajského súdu je čiastočne nepreskúmateľný pre nedostatok
a nezrozumiteľnosť dôvodov a čiastočne nesprávny, z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia spočívajúceho v nesprávnom výklade konkrétnych právnych ustanovení zákonov
a tieţ v dôsledku nesprávneho hodnotenia skutkového stavu v rozpore so skutočným
obsahom dôkazov obsiahnutých v administratívnom spise.
Ţalobca tvrdí, ţe je nesprávny záver krajského súdu, ktorým neuznal ţalobcovu
námietku, ţe neprebehlo prvostupňové konanie. V tejto časti vidí ţalobca odvolaním
napadnutý rozsudok „nepreskúmateľný pre nedostatok a nezrozumiteľnosť dôvodov“.
Ţalobca nezákonnosť prvostupňového konania opäť nachádza v skutočnosti, ţe jediným
úkonom v tomto konaní bolo vydanie rozhodnutia správcom dane, pričom jediným
podkladom pre rozhodnutie bol protokol o daňovej kontrole, ktorý sa doslovne zhoduje
s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia bez toho, aby sa správca dane v prvostupňovom
konaní vysporiadal s námietkami ţalobcu. Podľa názoru ţalobcu protokol o daňovej kontrole
nemôţe byť jediným podkladom pre rozhodnutie a procesné úkony vykonané v daňovej
kontrole, ako samostatnej časti daňového procesu, nemoţno nahradiť a prevziať
ako procesné úkony daňového konania, keďţe daňová kontrola nie je daňovým konaním.
Ţalobca naďalej trvá na tom, ţe prvostupňové konanie vôbec neprebehlo a tým,
ţe sa ţalobca nezúčastnil ani odvolacieho konania, bolo mu znemoţnené realizovať práva
účastníka konania. Na uvedenej skutočnosti podľa ţalobcu nemení nič ani tvrdenie
ţalovaného, ţe ţalobca nereagoval na výzvu správcu dane zo dňa 09.11.2007 na predloţenie
dôkazov k tvrdeniam v rozsahu rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Sţ-o-KS/32/2006
zo dňa 26. apríla 2007, ktorou oznámil ţalovanému začatie vyrubovacieho konania. Podľa
názoru ţalobcu správca dane okrem zbytočnej výzvy a vydania odvolaním napadnutého
rozhodnutia nevykonal nič, len ţalobcu formálne vyzval na predloţenie dôkazov
bez akýchkoľvek iných moţností, pričom všetky dôkazy, ktoré existovali a s ktorými ţalobca
disponoval sa správca dane oboznámil a neexistujú ţiadne nové dôkazy, tak na túto výzvu
by bolo podľa názoru ţalobcu zbytočné odpovedať. Ţalobca zotrváva na tvrdení, ţe okrem
uvedenej výzvy mu správca dane neumoţnil prerokovať s ním ţalobcove námietky, prípadne
uzavrieť dohodu podľa § 29 ods. 5 zákona o správe daní.
Ţalobca nesúhlasí so závermi krajského súdu, keď sa tento stotoţnil s názorom
ţalovaného vo vzťahu k neuznaniu výdavkov na podnikový časopis L. za daňové výdavky v
zmysle § 24 zákona č. 366/1999 Z. z. o daniach z príjmov vynaloţené na
dosiahnutie, zabezpečenie a udrţanie príjmov. V tejto časti ţalobca povaţuje odvolaním
napadnutý rozsudok v rozpore s obsahom spisu, t. j. so skutočným obsahom dôkazov,
nakoľko krajský súd sám konštatuje, ţe uvedený časopis má informačný charakter,
čo znamená, ţe prostredníctvom neho sú pracovníci informovaní o rôznych záleţitostiach
týkajúcich sa činnosti v ich spoločnosti. Podľa názoru ţalobcu ide teda o vnútroorganizačný
informačný zdroj ako ktorékoľvek iné vnútroorganizačné tlačivo a i týmto spôsobom
v konečnom dôsledku získané informácie slúţia na dosiahnutie, zabezpečenie a udrţanie
príjmov nepriamo prostredníctvom zamestnancov ţalobcu, ktorí vo svojej činnosti priamo
vyuţívajú informácie získané z časopisu, a len prostredníctvom činnosti zamestnancov
je realizovaná podnikateľská činnosť ţalobcu, ktorá je zdrojom zdaniteľných príjmov. Podľa
názoru ţalobcu informácia je v súčasnosti jedným z najdôleţitejších zdrojov podnikania,
a preto na základe uvedeného sú výdavky na podnikový časopis jednoznačne daňovými
výdavkami podľa § 24 zákona č. 366/1999 Z. z. o daniach z príjmov.
Ţalobca taktieţ nesúhlasí so závermi krajského súdu, keď sa tento stotoţnil
s názorom ţalobcu vo vzťahu k neuznaniu daňových výdavkov spočívajúcich
v pohľadávkach prihlásených ţalobcom ako konkurzným veriteľom po lehote určenej
na ich prihlásenie v uznesení konkurzného súdu o vyhlásení konkurzu. Podľa názoru ţalobcu
odôvodnenie krajského súdu je v tejto časti nezrozumiteľné, pretoţe zákon o konkurze
a vyrovnaní je vo vzťahu k zákonu č. 366/1999 Z. z. o daniach z príjmov zákonom
nadriadeným (lex specialis), keď upravuje určitú právnu skutočnosť, ktorú predpokladá
zákon o daniach z príjmov ako všeobecne záväzný právny predpis. Z tohto dôvodu, podľa
názoru ţalobcu, v tomto prípade zákon o konkurze a vyrovnaní nemôţe obsahovať odkaz na
podriadený zákon, ale pouţitie a výklad ustanovení zákona o daniach z príjmov musí
vychádzať a rešpektovať zákon o konkurze a vyrovnaní. Podľa názoru ţalobcu ust. § 22
zákona o konkurze a vyrovnaní stanovuje lehotu na podávanie prihlášok pohľadávok
konkurzných veriteľov ( ţalobca má zrejme na mysli lehotu do skončenia prieskumného
pojednávania ), a preto, ak v tejto lehote ţalobca podal konkurzné prihlášky pohľadávok, boli
prihlásené v stanovenej lehote a musia byť v celom rozsahu zohľadnené do daňových
výdavkov.
Z vyššie uvedených dôvodov ţalobca v odvolaní ţiada, aby Najvyšší súd Slovenskej
republiky odvolaním napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zmenil tak,
ţe zruší predmetné rozhodnutie ţalovaného ako i súvisiace prvostupňové rozhodnutie
Daňového úradu Banská Bystrica II a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Ţalovaný vo svojom písomnom vyjadrení na odvolanie ţalobcu zo dňa 10.06.2009
uviedol, ţe sa stotoţňuje so závermi krajského súdu obsiahnutými v odvolaním napadnutom
rozsudku.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako príslušný odvolací súd podľa § 10 ods. 2 OSP
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, odvolanie prejednal
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§250ja ods. 2 OSP), pričom deň vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej
stránke Najvyššieho súdu SR www.supcourt.gov.sk (§ 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, ţe odvolanie je dôvodné
a podľa § 250ja ods. 3 OSP napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, ako je uvedené
vo výroku rozsudku z niţšie uvedených dôvodov.
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu
(§ 247 ods. 1 OSP).
Podľa § 250ja ods. 3 OSP, ak odvolací súd dospel k záveru, ţe napadnuté rozhodnutie
správneho orgánu v medziach ţaloby nie je v súlade so zákonom a súd prvého stupňa ţalobu
zamietol, môţe rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, ţe zruší rozhodnutie správneho
orgánu a vráti vec ţalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Inak o odvolaní
rozhodne spôsobom podľa § 219 aţ 221 tohto zákona.
V preskúmavanej veci bolo medzi účastníkmi sporné, či riadne prebehlo
prvostupňové daňové konanie, v rámci ktorého neboli ţalobcovi ako účastníkovi konania
odňaté práva predkladať návrhy na vykonanie dôkazov a vysporiadanie sa s jeho námietkami
v rámci dokazovania vo vyrubovacom konaní.
Taktieţ bolo v preskúmavanej veci medzi účastníkmi sporné, či je moţné, resp. nie je
moţné zaradiť medzi daňové výdavky v zmysle ust. § 24 zákona o dani z príjmov výdavky
na podnikový časopis ţalobcu L. a výdavky v spojení s § 10 ods. 1 zákona č. 368/1999 Z. z.
o rezervách, ktoré tvorí plná výška pohľadávok prihlásených ţalobcom v konkurznom
konaní do skončenia prieskumného pojednávania (§ 22 zákona o konkurze a vyrovnaní),
alebo len do výšky prihlásených ţalobcom v lehote určenej konkurzným súdom podľa § 20
ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní.
Najvyšší súd SR v medziach ţaloby a odvolacích dôvodov s prihliadnutím na obsah
námietok ţalobcu preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, rozhodnutie
prvostupňového a druhostupňového správneho orgánu ako i zákonnosť namietaného
procesného postupu v daňovom konaní predchádzajúcom vydaniu preskúmavaných
rozhodnutí a zistil, ţe krajský súd pri rozhodovaní o ţalobe o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia správneho orgánu vo všetkých troch námietkach nesprávne právne posúdil vec
bez dostatočného zistenia skutkového stavu a nevysporiadal sa zrozumiteľne so všetkými
námietkami ţalobcu.
Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môţu konať iba
na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa § 2 ods. 1 zákona o správe daní v daňovom konaní sa postupuje v súlade
so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom
na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb
zúčastnených v daňovom konaní.
Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej
úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom
prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
Podľa § 29 ods. 1, ods. 2 a ods. 4 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva
správca dane, ktorý vedie daňové konanie. Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce
pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný
iba návrhmi daňových subjektov. Ako dôkaz moţno pouţiť všetky prostriedky, ktorými
moţno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti
a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Podľa § 30 ods. 3 v spojení s § 30 ods. 7 zákona o správe daní rozhodnutie obsahuje
odôvodnenie, ak tak ustanovuje tento zákon. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli
podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a pouţitie právnych
predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo.
Podľa § 23 ods. 1 zákona o daniach z príjmov, základom dane je rozdiel medzi
príjmami s výnimkou príjmov, ktoré nie sú predmetom dane, príjmom oslobodených
od dane, a daňovými výdavkami (§ 24 citovaného zákona), a to pri rešpektovaní ich vecnej
a časovej súvislosti v danom zdaňovacom období. Ak daňové výdavky presahujú príjmy,
ich rozdiel je daňovou stratou.
Podľa § 24 zákona o daniach z príjmov daňovým výdavkom je výdavok (náklad)
daňovníkom preukázateľne vynaloţený na dosiahnutie, zabezpečenie a udrţanie príjmov,
zúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo evidovaný v evidencii daňovníka podľa § 9 ods. 4
citovaného zákona. Ak výšku výdavku (nákladu) limituje osobitný predpis, preukázaný
výdavok (náklad) moţno zahrnúť to daňových výdavkov najviac do výšky tohto limitu.
Ak výšku výdavku (nákladu) limituje tento zákon, preukázaný výdavok (náklad) moţno
zahrnúť do daňových výdavkov len v rozsahu a za podmienok ustanovených v tomto zákone.
Predpokladom odpočítania daňového výdavku, resp. nákladu od základu dane,
je preukázateľnosť jeho vynaloţenia, ktorej základ tvoria predovšetkým účtovné doklady
vedené účtovnou jednotkou podľa príslušných ustanovení zákona č. 563/1991
Zb. o účtovníctve v znení neskorších predpisov. Ich predloţenie však nezbavuje správcu dane
oprávnenia skúmať prvotnosť operácie, na základe ktorej bol účtovný doklad vyhotovený,
pričom sa do úvahy berie skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej
na určenie alebo vybratie dane.
Podľa § 10 ods. 1 zákona o rezervách opravné poloţky k pohľadávkam voči dlţníkom
v konkurznom a vyrovnávacom konaní sa za výdavky (náklady) na dosiahnutie,
zabezpečenie a udrţanie príjmu uznávajú daňovníkom dane z príjmov účtujúcim v sústave
podvojného účtovníctva najviac do výšky v určenej lehote prihlásených pohľadávok.
Podľa § 10 ods. 2 zákona o rezervách opravné poloţky k pohľadávkam voči dlţníkom
v konkurznom a vyrovnávacom konaní sa uznávajú za výdavky (náklady), počínajúc
zdaňovacím obdobím, v ktorom boli pohľadávky v určenej lehote prihlásené.
Podľa § 20 ods. 1 prvá veta zákona o konkurze a vyrovnaní veritelia dlţníka prihlásia
svoje pohľadávky v lehote určenej v uznesení o vyhlásení konkurzu, a to aj vtedy, keď
sa o nich vedie súdne alebo iné konanie podľa osobitných predpisov; to sa vzťahuje
aj na veriteľov, korí podali návrh na vyhlásenie konkurzu.
Podľa § 22 zákona o konkurze a vyrovnaní súd preskúma aj prihlášky, ktoré boli
doručené po prihlasovacej lehote, najneskôr však do skončenia prieskumného pojednávania.
Podľa § 23 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní konkurzní veritelia pohľadávok,
ktoré zostali sporné, čo sa týka právneho dôvodu, výšky alebo poradia, môţu sa domáhať
určenia svojho práva v lehote určenej súdom. Ţalobu musia podať na súde, ktorý vyhlásil
konkurz, proti všetkým, ktorí pohľadávku popreli; smú sa v nej dovolávať len právneho
dôvodu a poradia uvedeného v prihláške alebo na prieskumnom pojednávaní a pohľadávku
10 5Sţf/80/2009
môţu uplatniť len do výšky uvedenej v prihláške alebo na prieskumnom pojednávaní.
Ak nejde o vec patriacu do právomoci súdu, rozhodne o správnosti popretia pohľadávky
príslušný správny orgán. O poradí popretej pohľadávky rozhodne vţdy súd.
Podľa § 24 zákona o konkurze a vyrovnaní správca je oprávnený najneskôr
do skončenia prieskumného pojednávania poprieť právny dôvod alebo výšku alebo poradie
pohľadávky prihlásenej konkurzným veriteľom.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní rozhodnutia súdu alebo príslušného
správneho orgánu o právnom dôvode, výške alebo o poradí popretých pohľadávok sú účinné
voči všetkým veriteľom. Súd nemôţe v rozvrhu priznať konkurznému veriteľovi viac,
ako si uplatnil v prihláške alebo na prieskumnom pojednávaní.
V daňovom konaní platí nielen procesná zásada voľného hodnotenia dôkazov
vykonaných v tomto konaní kompetentným orgánom, ale i zásada prejednávacia (rozhodnutie
NS SR 4Sţ/136/99). Vo vzťahu k prejednávacej zásade daňového konania v spojení
s povinnosťou správcu dane zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane
čo najúplnejšie s uplatnením zásady voľného hodnotenia dôkazov správca dane nepostupoval
v súlade so zákonom, keď medzi dôkazné prostriedky v rámci prvostupňového daňového
konania po skončení daňovej kontroly a v nadväznosti na námietky ţalobcu ku kontrolným
zisteniam ako i jeho argumentáciu, nezaradil skúmanie obsahu podnikového časopisu a sumy
ţalobcom prihlásených pohľadávok v lehote do skončenia prieskumných pojednávaní
pre jednotlivé relevantné konkurzné konania.
Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, ţe správca dane, hoci mal vedomosť
o obsahu námietok ţalobcu k priebehu prvostupňového konania, k daňovým výdavkom
vynaloţeným na podnikový časopis L. a k účtovaniu opravných poloţiek k pohľadávkam voči
dlţníkom v konkurznom a vyrovnacom konaní, po vrátení veci na ďalšie konanie
nepokračoval v prvostupňovom konaní doplnením dokazovania formou predvolania ţalobcu,
prípadne skúmaním ďalších relevantných skutočností z dokladov a listinných dôkazov
ţalobcu, ale naopak sa len uspokojil s pasívnym prístupom ţalobcu, keď na nekonkrétnu
výzvu správcu dane na predloţenie dôkazov na podporu jeho tvrdení, tento nepredloţil ţiadne
dôkazy. Z obsahu odôvodnenia odvolaním napadnutého dodatočného platobného výmeru
vyplýva, ţe správca dane celkom prevzal do jeho odôvodnenia zistenia uvedené v protokole
o výsledku daňovej kontroly a to bez toho, aby sa dodatočne v rámci prvostupňového konania
11 5Sţf/80/2009
vysporiadal s námietkami ţalobcu uvedenými v jeho vyjadrení k výsledkom daňovej kontroly.
Vo veci výdavkov vynaloţených na podnikový časopis L. správca dane v odôvodnení
dodatočného platobného výmeru zhodne s obsahom protokolu uvádza, ţe uvedený časopis
je distribuovaný zamestnancom jednotlivých OZ za účelom oboznámenia sa a informovanosti
o dianí v spoločenskom a odbornom ţivote na úrovni OZ ale aj podniku, pričom prevzal
taktieţ konštatovanie, ţe náklady na podnikový časopis nie je moţné uznať za daňové
náklady, pretoţe neboli vynaloţené na dosiahnutie, zabezpečenie a udrţanie zdaniteľných
príjmov.
Tento postup správneho orgánu povaţoval administratívny odvolací orgán ako
i krajský správny súd za zákonný, čo je však v rozpore s uplatňovaním zásady voľného
hodnotenia dôkazov v daňovom konaní, nakoľko z obsahu správneho spisu vyplýva,
ţe správca dane nepodrobil skúmaniu jednotlivé čísla podnikového časopisu vydané
v relevantnom kontrolovanom zdaňovacom období z hľadiska ich obsahu so zameraním
na účel, ktorý v rámci podniku časopis plní (vzdelávanie zamestnancov, vlastnú reklamu
a podobne), či neslúţi na dosiahnutie, zabezpečenie a udrţanie zdaniteľných príjmov a taktieţ
sa nevysporiadal s argumentáciou ţalobcu. Súčasťou administratívneho spisu sú aj stanoviská
Ministerstva financií SR a Daňového riaditeľstva SR, obe z roku 1999, k iným prípadom,
v ktorých tieto inštitúcie vyjadrujú názor na nezaradenie výdavkov na podnikový časopis
medzi daňové výdavky slúţiace na dosiahnutie, zabezpečenie a udrţanie zdaniteľných
príjmov. Pre úplnosť treba dodať, ţe takto vyslovený právny názor nadriadených inštitúcií
správcu dane pre konkrétny iný prípad nemoţno zovšeobecniť a aplikovať pre kaţdý ďalší
prípad bez skúmania skutkových okolností kontrolovaného daňového subjektu
a zdaňovacieho obdobia. V tomto ohľade prvostupňové konanie pred dodatočným vyrubením
daňovej povinnosti neprebehlo, len bol prevzatý právny názor obsiahnutý v protokole
o daňovej kontrole bez ďalšieho skúmania stavu veci s prihliadnutím na tvrdenia ţalobcu.
Podľa zákona o konkurze a vyrovnaní v znení účinnom v relevantnom čase
kontrolovaného zdaňovacieho obdobia, konkurzný súd preskúma aj prihlášky pohľadávok
doručených po prihlasovacej lehote, najneskôr však do skončenia prieskumného
pojednávania; taktieţ v rámci incidenčnej ţaloby konkurzní veritelia môţu uplatniť popretú
pohľadávku, pričom sa môţu dovolávať len právneho dôvodu, poradia a výšky uvedenej
v prihláške alebo na prieskumnom pojednávaní a súd nemôţe na základe tejto incidenčnej
ţaloby priznať konkurznému veriteľovi viac ako si uplatnil v prihláške alebo
12 5Sţf/80/2009
na prieskumnom pojednávaní. V kontexte vyššie uvedeného nie je na mieste pouţiť
reštriktívny výklad ustanovenia § 10 ods. 1 zákona o rezervách vo vzťahu k charakteristike
určenia výšky daňových nákladov tvoriacich prihlásené pohľadávky daňového subjektu
v postavení konkurzného veriteľa, t. j. pojmu „lehoty určenej na prihlásenie pohľadávok“,
nakoľko i pohľadávkam prihláseným po lehote určenej súdom v uznesení o vyhlásení
konkurzu, avšak prihláseným do skončenia prieskumného pojednávaniam (môţe sa jednať
i o pohľadávky proti podstate, ktoré vznikajú okrem iného i po vyhlásení konkurzu),
prislúcha právo na ich preskúmanie konkurzným súdom, prípadne s vyuţitím incidenčnej
ţaloby aj ďalšia právna ochrana popretej pohľadávky. Preto moţno povaţovať za dostatočnú
starostlivosť o pohľadávky daňových subjektov, ak prihlásia svoje pohľadávky
v konkurznom konaní do skončenia prieskumného pojednávania (samozrejme
len v konkurznom konaní vedenom podľa zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní
v znení neskorších predpisov), pretoţe je tu predpoklad, ţe budú uznané v uplatnenej výške
a uhradené, vzhľadom na zmysel a účel konkurzného konania, v pomernej výške podľa
príslušného poradia schváleného konkurzným súdom.
Ak boli pohľadávky ţalobcu ako daňového subjektu prihlásené v lehote do skončenia
prieskumného pojednávania podľa zákona o konkurze a vyrovnaní, je moţné, za pouţitia
rozumného výkladu a účelu § 22 zákona o konkurze a vyrovnaní v spojení s § 10 ods. 1
zákona o rezervách, tieto pohľadávky zaradiť do daňových výdavkov.
S prihliadnutím na vyššie uvedené v spojení s citovanými ustanoveniami zákonov
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací po preskúmaní napadnutého rozhodnutia
správneho orgánu v medziach ţaloby dospel k záveru, ţe námietky ţalobcu vznesené
v odvolaní sú dôvodné a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.
O náhrade trov odvolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol
podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 250k ods. 1 OSP tak, ţe úspešnému ţalobcovi priznal
náhradu trov konania v celkovej sume 209,10 Eur pozostávajúcich z náhrady trov právneho
zastúpenia a to odmeny advokáta podľa § 11 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych sluţieb v znení neskorších predpisov za jeden úkon právnej sluţby v roku 2008
(prevzatie a príprava zastúpenia 18.02.2008 á 1.371,- Sk /45,51 €/ a za tri úkony právnej
sluţby v roku 2009 (podanie ţaloby 12.01.2009, účasť na pojednávaní dňa 08.04.2009
13 5Sţf/80/2009
a podanie odvolania proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici dňa 01.06.2009),
t. j. 3 x 53,49 € = 160,47 €. Hodnoty boli prepočítané konverzným kurzom
1 Eur = 30,126 Sk.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. mája 2010
JUDr. Ida Hanzelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková