Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžf/80/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Idy

Hanzelovej a členiek senátu JUDr. Eleny Krajčovičovej a JUDr. Jarmily Urbancovej

v právnej veci ţalobcu: L, š. p., N. S. 8, Banská Bystrica, zastúpeného JUDr. B. N.,

advokátom so sídlom H., proti ţalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky,

Nová ul. č. 13, 975 04 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č.

I/221/14920-84242/2008/990390-r zo dňa 06. novembra 2008, na odvolanie ţalovaného

proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. -72 zo dňa 08. apríla 2009,

takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej

Bystrici, č. k. -72 zo dňa 08. apríla 2009 z m e ň u j e tak, ţe rozhodnutie

ţalovaného č. I/221/14920-84242/2008/990390-r zo dňa 06.11.2008 z dôvodov podľa § 250j

ods. 2 písm. a/, c/, d/ z r u š u j e a vec mu v r a c i a

na ďalšie konanie.

2

Ţalovaný je p o v i n n ý zaplatiť ţalobcovi trovy konania v sume 209,10 Eur

k rukám právneho zástupcu ţalobcu, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Banskej Bystrici podľa § 250j ods. 1

(ďalej len „OSP“) zamietol ţalobu zo dňa 12.01.2009, ktorou

sa ţalobca domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia ţalovaného č. I/221/14920-

84242/2008/990390-r zo dňa 06. novembra 2008, ktorým ţalovaný potvrdil rozhodnutie

Daňového úradu Banská Bystrica II č. /Šim zo dňa 29.05.2008, ktorým bol

ţalobcovi vyrubený rozdiel dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie roku

2002 v sume 23.233.500,- Sk.

Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -21 zo dňa

18. januára 2006 boli v spojenom konaní zamietnuté ţaloby ţalobcu o preskúmanie

rozhodnutia ţalovaného, ktorými potvrdil rozhodnutia správcu dane o vyrubení rozdielu

dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2002 v sume 23.233.500,- Sk

a dane z pridanej hodnoty za mesiac január 2002 v sume 708.863,- Sk.

Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len Najvyšší súd SR)

sp. zn. 5Sţ-o-KS/32/2006 zo dňa 26. apríla 2007 bol vyššie uvedený rozsudok krajského

súdu zmenený tak, ţe zrušil rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR v Banskej Bystrici

č. I/221/7685-54610/2005/390-r a č. I/221/7684-54602/2005/390-r obe zo dňa 16.08.2005

spolu s rozhodnutiami Daňového úradu Banská Bystrica II č. 851/230/13039/2005/276

a č. 851/230/12920/2005/276 obe zo dňa 30.11.2005 a vec vrátil ţalovanému na ďalšie

konanie. Najvyšší súd SR rozhodol o dôvodnosti odvolania z dôvodu, ţe prvostupňové

rozhodnutia správca dane vydal na základe výsledkov daňovej kontroly vykonanej daňovým

riaditeľstvom bez toho, aby prebehlo riadne prvostupňové konanie.

V rámci výkonu ďalšieho daňového konania v predmetnej veci Daňový úrad Banská

Bystrica II vydal dodatočný platobný výber č. /Šim zo dňa 29.05.2008,

ktorým dorubil ţalobcovi rozdiel dane z príjmu právnických osôb za zdaňovacie obdobie

3

roku 2002 v sume 23.233.500,- Sk. Podkladom pre rozhodnutie bol protokol o vykonaní

daňovej kontroly č. I/341/3360-7745/2005 zo dňa 28.02.2005, prerokovaný dňa 16.03.2005.

Uvedenú daňovú kontrolu vykonalo Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky.

Proti vyššie uvedenému dodatočnému platobnému výmeru podal ţalobca odvolanie,

o ktorom ţalovaný rozhodol rozhodnutím č. I/221/14920-84242/2008/990390-r zo dňa

06.11.2008 a potvrdil odvolaním napadnuté rozhodnutie správcu dane.

Pri svojom rozhodovaní krajský súd v tejto veci nedospel k záveru, ţe by správne

orgány prvého alebo druhého stupňa vecne a procesne pochybili, nakoľko správca dane

podľa štvrtá veta o správe daní a poplatkov a o zmenách

v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o správe daní“) začal vyrubovacie konanie. Ţalobcovi bolo dňa 12.11.2007 doručené

oznámenie č. /Šim zo dňa 09.11.2007, ktorým mu správca dane oznámil,

ţe začal konanie vo veci vyrubenia dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie

roku 2002 a vyrubenie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2002, pričom

ţalobcovi oznámil, ţe podkladom pre uvedené konania bude protokol o výsledku daňovej

kontroly č. I/341/3360-7745/2005 zo dňa 28.02.2005 ukončenej prerokovaním protokolu dňa

16.03.2005. Správca dane v uvedenom oznámení zároveň ţalobcu ţiadal, aby k tomuto

konaniu v zmysle § 29. ods. 8 zákona o správe daní v lehote 8 dní odo dňa doručenia

oznámenia predloţil dôkazy k jeho tvrdeniam v rozsahu uvedenom v rozsudku NS SR,

sp. zn. 5Sţ-o-KS/32/2006 zo dňa 26. apríla 2007. Na uvedenú výzvu správcu dane ţalobca

v stanovenej lehote nereagoval, ani po uplynutí tejto lehoty. Vo vyrubovacom konaní

ţalobca nevzniesol ţiadne nové námietky, nepredloţil ţiadne nové dôkazy. Z uvedeného

dôvodu krajský súd povaţoval námietku ţalobcu vo vzťahu k nevykonaniu prvostupňového

konania za neopodstatnenú. Taktieţ v ţalobe nie je jediná zmienka o tom, v čom mala byť

konkrétne ţalobcovi odňatá moţnosť konať pred prvostupňovým orgánom. Ak ţalobca

v ţalobe konkrétne neuvedie, akými konkrétnymi nezákonnosťami rozhodnutie ţalovaného

orgánu trpí, v čom bol ukrátený na svojich právach (podľa názoru krajského súdu nestačí

len všeobecné tvrdenie, ţe mu bola odňatá moţnosť konať pred orgánom verejnej správy),

súd tieto skutočnosti nevyhľadáva, keďţe práve tieto skutočnosti podľa

majú tvoriť obsah ţaloby a určovať rozsah preskúmavania zákonnosti rozhodnutia súdom,

ktorým je podľa súd viazaný. Vo vyrubovacom konaní bol ţalobca vyzvaný na

predloţenie dôkazov k tvrdeniam, avšak ţalobca na túto výzvu nereagoval. Podľa názoru

4

krajského súdu predmetné daňové konanie sa uskutočnilo vo všetkých troch etapách:

prípravné konanie, vyrubovacie konanie, preskúmavacie konanie.

Vo vzťahu k neuznaniu daňových výdavkov (nákladov) na podnikový časopis L.

krajský súd vyslovil názor, ţe výdavky vynaloţené na tento časopis nespĺňajú poţiadavky

daňových výdavkov v zmysle o daniach z príjmov

v znení neskorších predpisov (v znení účinnom v rozhodnom období roku 2002 ďalej

len zákon o dani z príjmov). Vydávanie a distribúcia podnikového časopisu nezabezpečuje

ţalobcovi dosiahnutie príjmu a ani nezabezpečuje udrţanie zdaniteľných príjmov. Podnikový

časopis L. má len informačno-propagačný charakter.

Krajský súd taktieţ v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku vyjadril názor,

ţe nie je moţné ţalobcovi dať za pravdu vo vzťahu k výkladu aplikácie § 10 ods. 1 a ods. 2

o rezervách a opravných poloţkách na zistenie základu dane

z príjmov (ďalej len zákon o rezervách) pri tvorbe opravných poloţiek k pohľadávkam voči

dlţníkom v konkurznom a vyrovnacom konaní.

Opravné poloţky k pohľadávkam voči dlţníkom v konkurznom a vyrovnacom konaní

sa na výdavky (náklady) na dosiahnutie, zabezpečenie a udrţanie príjmu uznávajú

daňovníkom k dani z príjmov účtujúce v sústave podvojného účtovníctva, najviac do výšky

v určenej lehote prihlásených pohľadávok. Výška opravných poloţiek je limitovaná

rozsahom pohľadávok prihlásených veriteľom v lehote 60 dní odo dňa vyhlásenia konkurzu

( o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov).

Podľa názoru krajského súdu, pohľadávky prihlásené po lehote 60 dní za opravné poloţky

nemoţno povaţovať, nakoľko neboli uplatnené včas.

Proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -72 zo dňa

08. apríla 2009 ţalobca podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Podľa názoru ţalobcu

napadnutý rozsudok krajského súdu je čiastočne nepreskúmateľný pre nedostatok

a nezrozumiteľnosť dôvodov a čiastočne nesprávny, z dôvodu nesprávneho právneho

posúdenia spočívajúceho v nesprávnom výklade konkrétnych právnych ustanovení zákonov

a tieţ v dôsledku nesprávneho hodnotenia skutkového stavu v rozpore so skutočným

obsahom dôkazov obsiahnutých v administratívnom spise.

Ţalobca tvrdí, ţe je nesprávny záver krajského súdu, ktorým neuznal ţalobcovu

námietku, ţe neprebehlo prvostupňové konanie. V tejto časti vidí ţalobca odvolaním

5

napadnutý rozsudok „nepreskúmateľný pre nedostatok a nezrozumiteľnosť dôvodov“.

Ţalobca nezákonnosť prvostupňového konania opäť nachádza v skutočnosti, ţe jediným

úkonom v tomto konaní bolo vydanie rozhodnutia správcom dane, pričom jediným

podkladom pre rozhodnutie bol protokol o daňovej kontrole, ktorý sa doslovne zhoduje

s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia bez toho, aby sa správca dane v prvostupňovom

konaní vysporiadal s námietkami ţalobcu. Podľa názoru ţalobcu protokol o daňovej kontrole

nemôţe byť jediným podkladom pre rozhodnutie a procesné úkony vykonané v daňovej

kontrole, ako samostatnej časti daňového procesu, nemoţno nahradiť a prevziať

ako procesné úkony daňového konania, keďţe daňová kontrola nie je daňovým konaním.

Ţalobca naďalej trvá na tom, ţe prvostupňové konanie vôbec neprebehlo a tým,

ţe sa ţalobca nezúčastnil ani odvolacieho konania, bolo mu znemoţnené realizovať práva

účastníka konania. Na uvedenej skutočnosti podľa ţalobcu nemení nič ani tvrdenie

ţalovaného, ţe ţalobca nereagoval na výzvu správcu dane zo dňa 09.11.2007 na predloţenie

dôkazov k tvrdeniam v rozsahu rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Sţ-o-KS/32/2006

zo dňa 26. apríla 2007, ktorou oznámil ţalovanému začatie vyrubovacieho konania. Podľa

názoru ţalobcu správca dane okrem zbytočnej výzvy a vydania odvolaním napadnutého

rozhodnutia nevykonal nič, len ţalobcu formálne vyzval na predloţenie dôkazov

bez akýchkoľvek iných moţností, pričom všetky dôkazy, ktoré existovali a s ktorými ţalobca

disponoval sa správca dane oboznámil a neexistujú ţiadne nové dôkazy, tak na túto výzvu

by bolo podľa názoru ţalobcu zbytočné odpovedať. Ţalobca zotrváva na tvrdení, ţe okrem

uvedenej výzvy mu správca dane neumoţnil prerokovať s ním ţalobcove námietky, prípadne

uzavrieť dohodu podľa § 29 ods. 5 zákona o správe daní.

Ţalobca nesúhlasí so závermi krajského súdu, keď sa tento stotoţnil s názorom

ţalovaného vo vzťahu k neuznaniu výdavkov na podnikový časopis L. za daňové výdavky v

zmysle o daniach z príjmov vynaloţené na

dosiahnutie, zabezpečenie a udrţanie príjmov. V tejto časti ţalobca povaţuje odvolaním

napadnutý rozsudok v rozpore s obsahom spisu, t. j. so skutočným obsahom dôkazov,

nakoľko krajský súd sám konštatuje, ţe uvedený časopis má informačný charakter,

čo znamená, ţe prostredníctvom neho sú pracovníci informovaní o rôznych záleţitostiach

týkajúcich sa činnosti v ich spoločnosti. Podľa názoru ţalobcu ide teda o vnútroorganizačný

informačný zdroj ako ktorékoľvek iné vnútroorganizačné tlačivo a i týmto spôsobom

v konečnom dôsledku získané informácie slúţia na dosiahnutie, zabezpečenie a udrţanie

príjmov nepriamo prostredníctvom zamestnancov ţalobcu, ktorí vo svojej činnosti priamo

6

vyuţívajú informácie získané z časopisu, a len prostredníctvom činnosti zamestnancov

je realizovaná podnikateľská činnosť ţalobcu, ktorá je zdrojom zdaniteľných príjmov. Podľa

názoru ţalobcu informácia je v súčasnosti jedným z najdôleţitejších zdrojov podnikania,

a preto na základe uvedeného sú výdavky na podnikový časopis jednoznačne daňovými

výdavkami podľa o daniach z príjmov.

Ţalobca taktieţ nesúhlasí so závermi krajského súdu, keď sa tento stotoţnil

s názorom ţalobcu vo vzťahu k neuznaniu daňových výdavkov spočívajúcich

v pohľadávkach prihlásených ţalobcom ako konkurzným veriteľom po lehote určenej

na ich prihlásenie v uznesení konkurzného súdu o vyhlásení konkurzu. Podľa názoru ţalobcu

odôvodnenie krajského súdu je v tejto časti nezrozumiteľné, pretoţe zákon o konkurze

a vyrovnaní je vo vzťahu k o daniach z príjmov zákonom

nadriadeným (lex specialis), keď upravuje určitú právnu skutočnosť, ktorú predpokladá

zákon o daniach z príjmov ako všeobecne záväzný právny predpis. Z tohto dôvodu, podľa

názoru ţalobcu, v tomto prípade zákon o konkurze a vyrovnaní nemôţe obsahovať odkaz na

podriadený zákon, ale pouţitie a výklad ustanovení zákona o daniach z príjmov musí

vychádzať a rešpektovať zákon o konkurze a vyrovnaní. Podľa názoru ţalobcu ust. § 22

zákona o konkurze a vyrovnaní stanovuje lehotu na podávanie prihlášok pohľadávok

konkurzných veriteľov ( ţalobca má zrejme na mysli lehotu do skončenia prieskumného

pojednávania ), a preto, ak v tejto lehote ţalobca podal konkurzné prihlášky pohľadávok, boli

prihlásené v stanovenej lehote a musia byť v celom rozsahu zohľadnené do daňových

výdavkov.

Z vyššie uvedených dôvodov ţalobca v odvolaní ţiada, aby Najvyšší súd Slovenskej

republiky odvolaním napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zmenil tak,

ţe zruší predmetné rozhodnutie ţalovaného ako i súvisiace prvostupňové rozhodnutie

Daňového úradu Banská Bystrica II a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ţalovaný vo svojom písomnom vyjadrení na odvolanie ţalobcu zo dňa 10.06.2009

uviedol, ţe sa stotoţňuje so závermi krajského súdu obsiahnutými v odvolaním napadnutom

rozsudku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako príslušný odvolací súd podľa

preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, odvolanie prejednal

7

bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ), pričom deň vyhlásenia

rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej

stránke Najvyššieho súdu SR www.supcourt.gov.sk ( a v spojení

s veta prvá a ) a dospel k záveru, ţe odvolanie je dôvodné

a podľa napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, ako je uvedené

vo výroku rozsudku z niţšie uvedených dôvodov.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

( ).

Podľa , ak odvolací súd dospel k záveru, ţe napadnuté rozhodnutie

správneho orgánu v medziach ţaloby nie je v súlade so zákonom a súd prvého stupňa ţalobu

zamietol, môţe rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, ţe zruší rozhodnutie správneho

orgánu a vráti vec ţalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Inak o odvolaní

rozhodne spôsobom podľa § 219 aţ 221 tohto zákona.

V preskúmavanej veci bolo medzi účastníkmi sporné, či riadne prebehlo

prvostupňové daňové konanie, v rámci ktorého neboli ţalobcovi ako účastníkovi konania

odňaté práva predkladať návrhy na vykonanie dôkazov a vysporiadanie sa s jeho námietkami

v rámci dokazovania vo vyrubovacom konaní.

Taktieţ bolo v preskúmavanej veci medzi účastníkmi sporné, či je moţné, resp. nie je

moţné zaradiť medzi daňové výdavky v zmysle ust. § 24 zákona o dani z príjmov výdavky

na podnikový časopis ţalobcu L. a výdavky v spojení s

o rezervách, ktoré tvorí plná výška pohľadávok prihlásených ţalobcom v konkurznom

konaní do skončenia prieskumného pojednávania (§ 22 zákona o konkurze a vyrovnaní),

alebo len do výšky prihlásených ţalobcom v lehote určenej konkurzným súdom podľa § 20

ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní.

Najvyšší súd SR v medziach ţaloby a odvolacích dôvodov s prihliadnutím na obsah

námietok ţalobcu preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, rozhodnutie

prvostupňového a druhostupňového správneho orgánu ako i zákonnosť namietaného

procesného postupu v daňovom konaní predchádzajúcom vydaniu preskúmavaných

8

rozhodnutí a zistil, ţe krajský súd pri rozhodovaní o ţalobe o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia správneho orgánu vo všetkých troch námietkach nesprávne právne posúdil vec

bez dostatočného zistenia skutkového stavu a nevysporiadal sa zrozumiteľne so všetkými

námietkami ţalobcu.

Podľa štátne orgány môţu konať iba

na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa § 2 ods. 1 zákona o správe daní v daňovom konaní sa postupuje v súlade

so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom

na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb

zúčastnených v daňovom konaní.

Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej

úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom

prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Podľa § 29 ods. 1, ods. 2 a ods. 4 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva

správca dane, ktorý vedie daňové konanie. Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce

pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný

iba návrhmi daňových subjektov. Ako dôkaz moţno pouţiť všetky prostriedky, ktorými

moţno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti

a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Podľa § 30 ods. 3 v spojení s § 30 ods. 7 zákona o správe daní rozhodnutie obsahuje

odôvodnenie, ak tak ustanovuje tento zákon. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli

podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a pouţitie právnych

predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo.

Podľa § 23 ods. 1 zákona o daniach z príjmov, základom dane je rozdiel medzi

príjmami s výnimkou príjmov, ktoré nie sú predmetom dane, príjmom oslobodených

od dane, a daňovými výdavkami (§ 24 citovaného zákona), a to pri rešpektovaní ich vecnej

a časovej súvislosti v danom zdaňovacom období. Ak daňové výdavky presahujú príjmy,

ich rozdiel je daňovou stratou.

Podľa § 24 zákona o daniach z príjmov daňovým výdavkom je výdavok (náklad)

daňovníkom preukázateľne vynaloţený na dosiahnutie, zabezpečenie a udrţanie príjmov,

9

zúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo evidovaný v evidencii daňovníka podľa § 9 ods. 4

citovaného zákona. Ak výšku výdavku (nákladu) limituje osobitný predpis, preukázaný

výdavok (náklad) moţno zahrnúť to daňových výdavkov najviac do výšky tohto limitu.

Ak výšku výdavku (nákladu) limituje tento zákon, preukázaný výdavok (náklad) moţno

zahrnúť do daňových výdavkov len v rozsahu a za podmienok ustanovených v tomto zákone.

Predpokladom odpočítania daňového výdavku, resp. nákladu od základu dane,

je preukázateľnosť jeho vynaloţenia, ktorej základ tvoria predovšetkým účtovné doklady

vedené účtovnou jednotkou podľa príslušných ustanovení

Zb. o účtovníctve v znení neskorších predpisov. Ich predloţenie však nezbavuje správcu dane

oprávnenia skúmať prvotnosť operácie, na základe ktorej bol účtovný doklad vyhotovený,

pričom sa do úvahy berie skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej

na určenie alebo vybratie dane.

Podľa § 10 ods. 1 zákona o rezervách opravné poloţky k pohľadávkam voči dlţníkom

v konkurznom a vyrovnávacom konaní sa za výdavky (náklady) na dosiahnutie,

zabezpečenie a udrţanie príjmu uznávajú daňovníkom dane z príjmov účtujúcim v sústave

podvojného účtovníctva najviac do výšky v určenej lehote prihlásených pohľadávok.

Podľa § 10 ods. 2 zákona o rezervách opravné poloţky k pohľadávkam voči dlţníkom

v konkurznom a vyrovnávacom konaní sa uznávajú za výdavky (náklady), počínajúc

zdaňovacím obdobím, v ktorom boli pohľadávky v určenej lehote prihlásené.

Podľa § 20 ods. 1 prvá veta zákona o konkurze a vyrovnaní veritelia dlţníka prihlásia

svoje pohľadávky v lehote určenej v uznesení o vyhlásení konkurzu, a to aj vtedy, keď

sa o nich vedie súdne alebo iné konanie podľa osobitných predpisov; to sa vzťahuje

aj na veriteľov, korí podali návrh na vyhlásenie konkurzu.

Podľa § 22 zákona o konkurze a vyrovnaní súd preskúma aj prihlášky, ktoré boli

doručené po prihlasovacej lehote, najneskôr však do skončenia prieskumného pojednávania.

Podľa § 23 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní konkurzní veritelia pohľadávok,

ktoré zostali sporné, čo sa týka právneho dôvodu, výšky alebo poradia, môţu sa domáhať

určenia svojho práva v lehote určenej súdom. Ţalobu musia podať na súde, ktorý vyhlásil

konkurz, proti všetkým, ktorí pohľadávku popreli; smú sa v nej dovolávať len právneho

dôvodu a poradia uvedeného v prihláške alebo na prieskumnom pojednávaní a pohľadávku

10

môţu uplatniť len do výšky uvedenej v prihláške alebo na prieskumnom pojednávaní.

Ak nejde o vec patriacu do právomoci súdu, rozhodne o správnosti popretia pohľadávky

príslušný správny orgán. O poradí popretej pohľadávky rozhodne vţdy súd.

Podľa § 24 zákona o konkurze a vyrovnaní správca je oprávnený najneskôr

do skončenia prieskumného pojednávania poprieť právny dôvod alebo výšku alebo poradie

pohľadávky prihlásenej konkurzným veriteľom.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní rozhodnutia súdu alebo príslušného

správneho orgánu o právnom dôvode, výške alebo o poradí popretých pohľadávok sú účinné

voči všetkým veriteľom. Súd nemôţe v rozvrhu priznať konkurznému veriteľovi viac,

ako si uplatnil v prihláške alebo na prieskumnom pojednávaní.

V daňovom konaní platí nielen procesná zásada voľného hodnotenia dôkazov

vykonaných v tomto konaní kompetentným orgánom, ale i zásada prejednávacia (rozhodnutie

NS SR ). Vo vzťahu k prejednávacej zásade daňového konania v spojení

s povinnosťou správcu dane zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane

čo najúplnejšie s uplatnením zásady voľného hodnotenia dôkazov správca dane nepostupoval

v súlade so zákonom, keď medzi dôkazné prostriedky v rámci prvostupňového daňového

konania po skončení daňovej kontroly a v nadväznosti na námietky ţalobcu ku kontrolným

zisteniam ako i jeho argumentáciu, nezaradil skúmanie obsahu podnikového časopisu a sumy

ţalobcom prihlásených pohľadávok v lehote do skončenia prieskumných pojednávaní

pre jednotlivé relevantné konkurzné konania.

Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, ţe správca dane, hoci mal vedomosť

o obsahu námietok ţalobcu k priebehu prvostupňového konania, k daňovým výdavkom

vynaloţeným na podnikový časopis L. a k účtovaniu opravných poloţiek k pohľadávkam voči

dlţníkom v konkurznom a vyrovnacom konaní, po vrátení veci na ďalšie konanie

nepokračoval v prvostupňovom konaní doplnením dokazovania formou predvolania ţalobcu,

prípadne skúmaním ďalších relevantných skutočností z dokladov a listinných dôkazov

ţalobcu, ale naopak sa len uspokojil s pasívnym prístupom ţalobcu, keď na nekonkrétnu

výzvu správcu dane na predloţenie dôkazov na podporu jeho tvrdení, tento nepredloţil ţiadne

dôkazy. Z obsahu odôvodnenia odvolaním napadnutého dodatočného platobného výmeru

vyplýva, ţe správca dane celkom prevzal do jeho odôvodnenia zistenia uvedené v protokole

o výsledku daňovej kontroly a to bez toho, aby sa dodatočne v rámci prvostupňového konania

11

vysporiadal s námietkami ţalobcu uvedenými v jeho vyjadrení k výsledkom daňovej kontroly.

Vo veci výdavkov vynaloţených na podnikový časopis L. správca dane v odôvodnení

dodatočného platobného výmeru zhodne s obsahom protokolu uvádza, ţe uvedený časopis

je distribuovaný zamestnancom jednotlivých za účelom oboznámenia sa a informovanosti

o dianí v spoločenskom a odbornom ţivote na úrovni ale aj podniku, pričom prevzal

taktieţ konštatovanie, ţe náklady na podnikový časopis nie je moţné uznať za daňové

náklady, pretoţe neboli vynaloţené na dosiahnutie, zabezpečenie a udrţanie zdaniteľných

príjmov.

Tento postup správneho orgánu povaţoval administratívny odvolací orgán ako

i krajský správny súd za zákonný, čo je však v rozpore s uplatňovaním zásady voľného

hodnotenia dôkazov v daňovom konaní, nakoľko z obsahu správneho spisu vyplýva,

ţe správca dane nepodrobil skúmaniu jednotlivé čísla podnikového časopisu vydané

v relevantnom kontrolovanom zdaňovacom období z hľadiska ich obsahu so zameraním

na účel, ktorý v rámci podniku časopis plní (vzdelávanie zamestnancov, vlastnú reklamu

a podobne), či neslúţi na dosiahnutie, zabezpečenie a udrţanie zdaniteľných príjmov a taktieţ

sa nevysporiadal s argumentáciou ţalobcu. Súčasťou administratívneho spisu sú aj stanoviská

Ministerstva financií SR a Daňového riaditeľstva SR, obe z roku 1999, k iným prípadom,

v ktorých tieto inštitúcie vyjadrujú názor na nezaradenie výdavkov na podnikový časopis

medzi daňové výdavky slúţiace na dosiahnutie, zabezpečenie a udrţanie zdaniteľných

príjmov. Pre úplnosť treba dodať, ţe takto vyslovený právny názor nadriadených inštitúcií

správcu dane pre konkrétny iný prípad nemoţno zovšeobecniť a aplikovať pre kaţdý ďalší

prípad bez skúmania skutkových okolností kontrolovaného daňového subjektu

a zdaňovacieho obdobia. V tomto ohľade prvostupňové konanie pred dodatočným vyrubením

daňovej povinnosti neprebehlo, len bol prevzatý právny názor obsiahnutý v protokole

o daňovej kontrole bez ďalšieho skúmania stavu veci s prihliadnutím na tvrdenia ţalobcu.

Podľa zákona o konkurze a vyrovnaní v znení účinnom v relevantnom čase

kontrolovaného zdaňovacieho obdobia, konkurzný súd preskúma aj prihlášky pohľadávok

doručených po prihlasovacej lehote, najneskôr však do skončenia prieskumného

pojednávania; taktieţ v rámci incidenčnej ţaloby konkurzní veritelia môţu uplatniť popretú

pohľadávku, pričom sa môţu dovolávať len právneho dôvodu, poradia a výšky uvedenej

v prihláške alebo na prieskumnom pojednávaní a súd nemôţe na základe tejto incidenčnej

ţaloby priznať konkurznému veriteľovi viac ako si uplatnil v prihláške alebo

12

na prieskumnom pojednávaní. V kontexte vyššie uvedeného nie je na mieste pouţiť

reštriktívny výklad ustanovenia § 10 ods. 1 zákona o rezervách vo vzťahu k charakteristike

určenia výšky daňových nákladov tvoriacich prihlásené pohľadávky daňového subjektu

v postavení konkurzného veriteľa, t. j. pojmu „lehoty určenej na prihlásenie pohľadávok“,

nakoľko i pohľadávkam prihláseným po lehote určenej súdom v uznesení o vyhlásení

konkurzu, avšak prihláseným do skončenia prieskumného pojednávaniam (môţe sa jednať

i o pohľadávky proti podstate, ktoré vznikajú okrem iného i po vyhlásení konkurzu),

prislúcha právo na ich preskúmanie konkurzným súdom, prípadne s vyuţitím incidenčnej

ţaloby aj ďalšia právna ochrana popretej pohľadávky. Preto moţno povaţovať za dostatočnú

starostlivosť o pohľadávky daňových subjektov, ak prihlásia svoje pohľadávky

v konkurznom konaní do skončenia prieskumného pojednávania (samozrejme

len v konkurznom konaní vedenom podľa o konkurze a vyrovnaní

v znení neskorších predpisov), pretoţe je tu predpoklad, ţe budú uznané v uplatnenej výške

a uhradené, vzhľadom na zmysel a účel konkurzného konania, v pomernej výške podľa

príslušného poradia schváleného konkurzným súdom.

Ak boli pohľadávky ţalobcu ako daňového subjektu prihlásené v lehote do skončenia

prieskumného pojednávania podľa zákona o konkurze a vyrovnaní, je moţné, za pouţitia

rozumného výkladu a účelu § 22 zákona o konkurze a vyrovnaní v spojení s § 10 ods. 1

zákona o rezervách, tieto pohľadávky zaradiť do daňových výdavkov.

S prihliadnutím na vyššie uvedené v spojení s citovanými ustanoveniami zákonov

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací po preskúmaní napadnutého rozhodnutia

správneho orgánu v medziach ţaloby dospel k záveru, ţe námietky ţalobcu vznesené

v odvolaní sú dôvodné a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

O náhrade trov odvolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol

podľa v spojení s tak, ţe úspešnému ţalobcovi priznal

náhradu trov konania v celkovej sume 209,10 Eur pozostávajúcich z náhrady trov právneho

zastúpenia a to odmeny advokáta podľa § 11 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych sluţieb v znení neskorších predpisov za jeden úkon právnej sluţby v roku 2008

(prevzatie a príprava zastúpenia 18.02.2008 á 1.371,- Sk /45,51 €/ a za tri úkony právnej

sluţby v roku 2009 (podanie ţaloby 12.01.2009, účasť na pojednávaní dňa 08.04.2009

13

a podanie odvolania proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici dňa 01.06.2009),

t. j. 3 x 53,49 € = 160,47 €. Hodnoty boli prepočítané konverzným kurzom

1 Eur = 30,126 Sk.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. mája 2010

JUDr. Ida Hanzelová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková