Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
3f9/363892.cf166f.pdf
PDF · 119.06 KB
No categories available
3Obo/67/2010
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 3 Obo 66/2010
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
Mgr. Ľubomíry Kúdelovej a členov senátu JUDr. Jany Zemaníkovej a JUDr. Petra Dukesa
v právnej veci žalobkyne: JUDr. E. K., R., IČO: X., zast. advokátkou JUDr. H. H., R. proti
žalovanej: JUDr. A. B., advokátka, P., správkyňa konkurznej podstaty úpadcu R., C. „v
likvidácii“, R., IČO: X., o určenie pravosti pohľadávky vo výške 2 441,65 Eur, o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu
v Banskej Bystrici zo dňa 22. marca 2010, č. k. 52Cbi/35/2007-105, jednomyseľne takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa
22. marca 2010, č.k. 52Cbi/35/2007-105 p o t v r d z u j e .
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici
zo dňa 9. apríla 2010, č. k. 52Cbi/35/2007-123a p o t v r d z u j e .
Žalobkyňa je povinná nahradiť žalovanej trovy odvolacieho konania vo výške
131,04 Eur.
O d ô v o d n e n i e :
1/
Krajský súd v Banskej Bystrici napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanej
priznal náhradu trov konania.
Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobkyňa si uplatnila proti žalovanej nárok
na určenie pravosti pohľadávky vo výške 2 441,65 Eur, ktorú na prieskumnom pojednávaní
správkyňa konkurznej podstaty poprela ako nepreukázanú pohľadávku. Žalobkyňa svoj nárok
uplatnila titulom nezaplatenia poskytnutej právnej pomoci spočívajúcej v činnosti týkajúcej
sa možnosti založenia spoločného podniku družstva s treťou osobou a možnou likvidáciou
družstva.
Súd prvého stupňa rozsudkom zo dňa 12. mája 2009 / na l. č. 64 / žalobe vyhovel.
Žalovaná podala proti tomuto rozsudku odvolanie, o ktorom rozhodol odvolací súd uznesením
4 Obo 90/2009 zo dňa 16. decembra 2009 tak, že prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil
na ďalšie konanie, v ktorom sa malo doplniť dokazovanie v tom smere, či uplatnená
pohľadávka je dôvodná a preukázaná.
Súd prvého stupňa v novom konaní vypočul žalobkyňu, ktorá uviedla, že v apríli 2004
ju úpadca požiadal o poskytnutie právnej pomoci ohľadne založenia spoločného podniku
so spoločnosťou A. K. G. a predložil jej doklady, ako zakladateľská listina spoločnosti A. R.,
a. s., stanovy, Memorandum o porozumení a spoločnom postupe, ku ktorým sa mala vyjadriť
a zaujať stanovisko. Ďalej uviedla, že koncom októbra
až v novembri 2004 prišli zástupcovia úpadcu do Banskej Bystrice k žalobkyni s možnosťou
prerokovania odstúpenia od dohôd spolupráce so spoločnosťou A. K., konkrétne
od memoranda. V tomto dokumente boli zachytené aj nejaké sankcie v prípade odstúpenia,
jej právna pomoc spočívala aj v riešení týchto záležitostí. Uviedla, že podmienkou založenia
spoločného podniku bolo vloženie určitých nehnuteľností do určitého obdobia, čo úpadca
nemohol splniť, nakoľko s a. s. R. uzavrel zabezpečovací prevod práva, predmetom ktorého
boli práve tieto nehnuteľnosti. Žalobkyňa uviedla, že s úpadcom si ani zmluvnú
ani časovú odmenu na začiatku právnej pomoci nedohodli, pretože sa nedalo predpokladať
ako dlho bude spolupráca trvať, nešlo o jednorazovú právnu pomoc. Uviedla, že dňa
17. decembra sa stretla s predstaviteľmi úpadcu v Lučenci ohľadne ukončenia právnej
pomoci, pričom vedela, že úpadca je v zlej finančnej situácii, cena právnej pomoci,
ktorú mu poskytla by ďaleko presahovala cenu na ktorej sa dohodli s tým, že sama navrhla
cenu 50 000 Sk, s ktorou úpadca súhlasil. Faktúru vystavila 31. decembra 2004 so splatnosťou
14. januára 2005. Žalovaný vstúpil do likvidácie 31. decembra 2004 a likvidátorom
bola s. r. o. K., v ktorej je žalobkyňa spoločníčkou a konateľkou. Svoju faktúru si mohla
preplatiť, ale tak neurobila a prednostne platila iné dlhy a svoju pohľadávku si prihlásila
v konkurze.
Žalovaná uviedla, že žalobkyňa nepreukázala vznik právneho vzťahu medzi ňou
a úpadcom, nepreukázala rozsah prác vykonaných pre úpadcu, ani dohodnutú odmenu.
Poukázala i na to, že faktúra bola vystavená v čase, keď už žalovaný bol v likvidácii
a likvidátorom sa stala spoločnosť, v ktorej je žalobkyňa konateľkou. Žalovaná poukázala
aj na výpovede svedkov, ktorí boli vypočutí a uviedli, že o faktúre nič nevedia. Pokiaľ
ide o tvrdenie žalobkyne o zakladateľskej zmluve spoločnosti A. R. a stanovách, tieto už boli
podpísané a mohla sa vyjadrovať len k memorandu a v tejto súvislosti poukázala na notársku
zápisnicu, kde je ako dátum založenia A. R. deň 29. apríl 2004
a od zástupcov úpadcu zistila, že žiadne písomné pripomienky k memorandu neposkytla.
Navrhla žalobu zamietnuť.
Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, výsluchom účastníkov a zistil,
že uznesením zo dňa 22. septembra 2006 bola na úpadcu vyhlásený konkurz / 39K 45/2005 /
a ustanovená správkyňa konkurznej podstaty.
Z obsahu prihlášky súd zistil, že žalobkyňa si prihlásila pohľadávku vo výške
73 557,10 Sk / 59 500 Sk istina a 14 057,10 Sk úrok z omeškania /, ktorú správkyňa
konkurznej podstaty poprela ako nepreukázanú.
Súd pri posudzovaní žaloby vychádzal aj zo znenia § 1 ods. 1, § 2 ods. 2 vyhlášky
č. 163/2002 Z. z. a výpoveď žalobkyne, ktorá v nej uviedla tie isté skutočnosti ako pri svojej
výpovedi, vyhodnotil tak, že presne nepreukázala akú právnu pomoc spoločnosti úpadcu
poskytla, nepreukázala na akej výške odmeny za poskytnutú právnu pomoc sa dohodli,
nepreukázala ani rozsah právnej pomoci, ktorú poskytovala úpadcovi. V tejto súvislosti súd
poukázal i na výpoveď svedka Ing. Jána S., ktorý uviedol, že o faktúre žalobkyne nemá
vedomosť, rovnako vypovedal aj svedok RSDr. Anton B., ktorý tiež uviedol,
že nemá vedomosť ani o tom, či sa na odmene dohodli. Potvrdil poskytnutie právnej pomoci.
Súd na základe vykonaného dokazovania naznačeného odvolacím súdom dospel
k záveru, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno v tom smere, aký rozsah prác spoločnosti
úpadcu poskytla, na akej výške odmeny za právnu pomoc sa dohodli, ani skutočnosť,
či sa dožadovala zaplatenia faktúry predtým, ako si ju prihlásila do konkurzného konania.
Súd poukázal i na tú skutočnosť, že R., ch. v. d. vstúpil do likvidácie dňa
31. decembra 2004, v tento deň bola vystavená aj faktúra žalobkyňou, ktorá bola
aj konateľkou a spoločníčkou likvidátora s. r. o. K. a sama likvidáciu vykonávala.
Po takto vykonanom dokazovaní mal súd za to, že žalobkyňa svoj nárok v žalovanej
výške nepreukázala, preto žalobu zamietla.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v prospech úspešnej žalovanej.
Žalobkyňa podala proti rozsudku v zákonnej lehote odvolanie podaním zo dňa
7. apríla 2010.
Odvolanie odôvodnila tým, že aj keď boli súdu ňou uvádzané skutočnosti známe,
súd dokazovanie vyhodnotil tak, že nebol preukázaný rozsah právnej pomoci a dohoda o cene,
čím dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Z dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa právnu pomoc úpadcovi poskytla a rozsah
vykonanej služby čo do úkonov súd preukazoval a mal za preukázaný minimálne vo výške
4 úkonov, a to príprava a prevzatie, dva krát porada s klientom, Ing. S. potvrdil stretnutie 2-3
krát a RSDr. B. i viac stretnutí. Ani záver, že k memorandu neboli žiadne písomné
pripomienky vypracované je lož a nie je podložený žiadnym dôkazom. Naopak svedeckými
výpoveďami bolo preukázané, že základné dokumenty k vytvoreniu spoločného podniku
pripomienkovala a poukázala na fax, ktorý svedčí o tom, že žalovanému boli zaslané. Tvrdí,
že by si mohla účtovať za poskytnuté služby vyššiu čiastku.
Ďalej v odvolaní uviedla, že pokiaľ si svedkovia nepamätajú, že by spolu o dohode
za poskytnutú právnu pomoc hovorili a uzavreli, potom je žalovaný povinný zaplatiť cenu
právnej pomoci podľa zákona, čo je vyššia suma, než žiada žalobkyňa.
Pokiaľ súd dospel k záveru, že nedošlo k dohode o cene resp. k akej dohode o cene
došlo, mal vychádzať z ust. § 2 ods. 2 vyhl. č. 163/2002 Z. z. Poukázala i na to,
že produkovala i iné dôkazy preukazujúce predmet a rozsah poskytnutej pomoci, ktoré neboli
vyprodukované len deň pred pojednávaním, ako tvrdí žalovaný.
Žalobkyňa považuje svoj nárok za preukázaný, vrátane príslušenstva a navrhla
napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť.
Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že žalobkyňa svoj nárok nepreukázala,
len „verbálne uvádzala tvrdenia“, ktoré nepodložila žiadnymi relevantnými a hodnovernými
dôkazmi.
Žalovaná má za to, že v občianskom súdom konaní platí jedna zo základných zásad
súdneho konania t. j., že dôkazné bremeno je na strane žalobcu. V tejto súvislosti poukázala
na to dôkaz „Oznámenie z podozrenia zo spáchania trestných činov nebezpečným
zoskupením – organizovanou zločineckou skupinou“, ktoré žalovaná podala dňa
3. decembra 2008 na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky. V období likvidácie
úpadcu od 01. 01. 2005 do 21. 09. 2006 žalobkyňa ako zástupkyňa likvidátora dala pokyn
svojej spoločnosti za služby „likvidátora“ vyplatiť sumu až vo výške 479 999,80 Sk,
pričom celkové výdavky predstavovali sumu 587 019,27 Sk.
Navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať trovy konania tak, ako budú vyčíslené.
Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal vec ako súd odvolací / § 10 ods. 2 /
v rozsahu podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 1 O. s. p.
Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej správnosti napadnutého
rozsudku, ktorým súd prvého stupňa v novom konaní žalobu zamietol.
Žalobkyňa si prihlásila v konkurznom konaní svoju pohľadávku, ktorá predstavuje
odmenu za právnu pomoc, vyfakturovanú faktúrou č. 2004/211. Podľa tvrdenia žalobkyne
bola odmena za právnu pomoc dohodnutá ústne, vrátane určenia odmeny. Správca konkurznej
podstaty prihlásenú pohľadávku poprel.
V rámci prvostupňového konania súd smeroval dokazovanie na preukázanie
nároku uplatneného žalobkyňou, a to predložením listinných dôkazov, výsluchom svedkov,
žalobkyne i žalovanej a dospel k názoru, že žalobkyňa svoj nárok nepreukázala.
Odvolací súd v rámci odvolacieho konania na pojednávaní vypočul účastníčky
konania, poskytol možnosť žalobkyni sa vo veci vyjadriť a predložiť hodnoverný dôkaz
svedčiaci o dôvodnosti jej žaloby. Žalobkyňa v priebehu konania neprodukovala
také relevantné dôkazy, ktoré by svedčili o dôvodnosti uplatneného nároku. Poukázala
na svedecké výpovede a listinné dôkazy založené v spise / fax na l. č. 42 spisu /,
ktoré odvolací súd nevyhodnotil ako relevantné dôkazy jednoznačne preukazujúce
skutočnosť, že žalobkyňa s úpadcom uzavrela zmluvu o poskytnutí právnej pomoci
s dohodnutou výškou odmeny, a nebol preukázaný ani rozsah vykonaných úkonov
právnej služby a tieto skutočnosti nevyplývajú jednoznačne ani zo svedeckých výpovedí.
V predmetnej veci je žalobkyňa účastníčkou, na ktorej nesporne spočívalo dôkazné
bremeno nárok preukázať. Dôkaznú povinnosť mohla plniť od začiatku konania i v priebehu
konania. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom
dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša
také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov účastníka
v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil resp. nedostatočne splnil
svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti však neznamená automaticky
unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom sa rozumie zodpovednosť účastníka
za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov.
Zmysel dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva
na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy, prípadne
výnimočne aj iné než navrhnuté dôkazy, a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový
základ pre svoje rozhodnutie. V takomto prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze,
ktorej dopad /neúspech v konaní/ pričíta tomu účastníkovi, na ktorom leží dôkazné bremeno,
t. j. zodpovednosť za preukázanie významných skutočností. Žalobkyňa dôkazmi,
ktoré navrhla vykonať ako i dôkazmi v listinnej forme svoj nárok tak ako bol uplatnený
nepreukázala.
Odvolací súd sa na základe uvedených skutočností stotožnil s názorom vysloveným
súdom prvého stupňa, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie svojho
nároku.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedeného napadnutý rozsudok podľa
§ 219 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.
2/
Krajský súd v Banskej Bystrici napadnutým uznesením uložil žalobkyni zaplatiť
súdny poplatok za podané odvolanie vo výške 99,50 Eur.
Žalobkyňa podala proti uzneseniu odvolanie podaním zo dňa 26. apríla 2010
s odôvodnením, že uznesenie je v rozpore s ust. § 4 ods. 2 písm. r/ zákona č. 71/1992 Zb.
v zmysle ktorého je od súdneho poplatku oslobodená.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací po preskúmaní napadnutého
uznesenia zistil, že odvolanie nie je dôvodné.
Konkurz na majetok dlžníka bol vyhlásený podľa zákona č. 328/1991 Zb.,
preto odvolateľka nepatrí medzi subjekty oslobodené od poplatkovej povinnosti podľa
§ 4 ods. 2 písm. r/ zákona o súdnych poplatkoch.
O trovách odvolacieho konania podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.
rozhodol podľa výsledku v spore tak, že priznal žalovanému náhradu trov odvolacieho
konania vo výške cestovných nákladov Žilina - Bratislava a päť v sume 131,04 Eur.
V časti uplatnenej náhrady straty času podľa § 17 vyhl. 655/2004 Z. z. náhradu nepriznal,
pretože správcovi konkurznej podstaty náhrada podľa uvedenej vyhlášky nepatrí
/ § 8 vyhl. č.493/1991 Zb. v platnom znení /.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.
V Bratislave 26. mája 2011
Mgr. Ľubomíra Kúdelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lucia Blažíčková