Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
82a/366976.2ea495.pdf
PDF · 107.94 KB
No categories available
4So/141/2009
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Idy
Hanzelovej a členiek senátu JUDr. Aleny Adamcovej a JUDr. Violy Takáčovej, v právnej
veci navrhovateľa: PhDr. M. V. proti odporkyni: Sociálna poisťovňa, ústredie, Bratislava,
Ul. 29. augusta č. 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporkyne č. X. zo
dňa 16. decembra 2008, o odvolaní odporkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č.k.
12Sd/310/2007-125 z 19.6.2009 takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa
19. júna 2009 č.k. 12Sd/310/2007-125 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Rozsudkom krajského súdu bolo zrušené rozhodnutie č. 1 odporkyne uvedené v jeho
výroku, ktorým bol navrhovateľovi odňatý starobný dôchodok priznaný od 1.7.1999
a zastavená jeho výplata od 18.2.2009. Zrušené boli aj rozhodnutia č. 2-5, ktorými bola
postupne stanovená výška dôchodku a tiež rozhodnutie č. 6, ktorým bola navrhovateľovi
uložená povinnosť vrátiť neprávom vyplatený dôchodok v sume 251 620 Sk.
Krajský súd dôvodil tým, že vo veci nebol spoľahlivo zistený skutkový stav
a preukázanie skutočností, či navrhovateľ skutočne vedel a mohol predpokladať, že mu
starobný dôchodok v sume, v ktorej mu bol vyplácaný, nepatrí, a to aj s poukazom na jeho
tvrdenie, že Sociálna poisťovňa nevydala rozhodnutie o tejto dávke, preto je logické, že túto
dávku poberal po celú dobu v dobrej viere a nevznikla mu povinnosť ju vrátiť.
Odporkyňa bola povinná podľa krajského súdu pred vydaním rozhodnutia presne
a úplne zistiť skutočný stav vecí, a na tento účel obstarať potrebné podklady na rozhodnutie
(§ 195 ods. 1, 2 zsp). V predmetnej veci nebol spoľahlivo zistený skutočný stav, lebo
predovšetkým navrhovateľ nebol vypočutý, odporkyňa sa nevysporiadala s tvrdeniami
navrhovateľa v celom rozsahu. Poukázal na tú skutočnosť, že rozhodnutia sú zmätočné
a nepreskúmateľné. Odporkyňa nebrala v úvahu pri svojom rozhodovaní rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7C 925/1999 zo dňa 21. októbra 2001, ktorým bolo rozhodnuté
tak, že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 30. marca 1999, doručená žalobcovi 30. marca
1999, je neplatná.
Náležitosti rozhodnutia vydaného v konaní vo veciach sociálneho poistenia podľa
tretej časti zákona č. 461/2003 Z.z. sú upravené v ust. § 209 tohto zákona. V odôvodnení
rozhodnutia odporkyňa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými
úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na základe
ktorých rozhodovala. Odporkyňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia neuviedla, ktoré
skutočnosti boli podkladom na jej rozhodnutie, ako hodnotila dôkazy, na základe ktorých
rozhodla, a prečo nebol vo veci vypočutý navrhovateľ.
Krajský súd po zhodnotení uvedených skutočností dospel k záveru, že nebol doteraz
preukázaný úmysel navrhovateľa, že by poberal neprávom uvedenú dávku v zmysle § 236
ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., a s poukazom na to rozhodnutia zrušil podľa § 250q ods. 2
OSP a vec vrátil odporkyni na ďalšie konanie.
Proti rozsudku krajského súdu podala odporkyňa odvolanie a žiadala jeho zmenu
a potvrdenie svojich rozhodnutí. Nesúhlasí s právnym názorom krajského súdu, ktorý sa
opiera aj o rozsudok NS SR 7C 925/1999 z 30.10.2002. Poukázala na to, že navrhovateľ
žiadosťou z 30. júna 1999 požiadal o mimoriadne poskytovanie starobného dôchodku od
1. júla 1999. Žiadosť navrhovateľ vlastnoručne a dobrovoľne podpísal, čím potvrdil
pravdivosť a úplnosť údajov uvedených v žiadosti, a to skončenie zamestnania dňom 30. júna
1999, pričom v žiadosti neuviedol a dostatočne neoznámil, že podal žalobu na príslušný súd
o určenie neplatnosti výpovede ku dňu 30. júna 1999. Predmetnou žiadosťou navrhovateľ
žiadal o zhodnotenie doby zamestnania od 28. januára 1991 do 30. júna 1999, kedy bol
zamestnancom Obvodného úradu Púchov, potom Okresného úradu Púchov.
Podľa § 1 a 2 Nariadenia vlády ČSSR č. 118/1988 Zb. o mimoriadnom poskytovaní
starobného dôchodku v znení neskorších predpisov občan má nárok na mimoriadne
poskytovanie starobného dôchodku ak za účinnosti tohto nariadenia bol uvoľnený
z doterajšieho zamestnania z dôvodov uvedených v § 46 ods. 1 písm. a/ až c/ Zákonníka
práce, bol zamestnaný najmenej 25 rokov, do dovŕšenia potrebného veku pre nárok na
starobný dôchodok podľa zákona o sociálnom zabezpečení mu chýbajú najviac dva roky
a príslušný štátny orgán nemôže zabezpečiť vhodné zamestnanie.
Právoplatným rozhodnutím č. X. zo 16. augusta 1999 bol podľa ustanovenia § 21
zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení a Nariadenia vlády ČSSR č. 118/1988 Zb.
v znení neskorších predpisov navrhovateľovi priznaný od 1. júla 1999 starobný dôchodok.
Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 7C 925/1999
z 30. októbra 2002 bolo právoplatne a definitívne konštatované, že výpoveď z pracovného
pomeru daná navrhovateľovi 30. marca 1999, je neplatná. Uznesením Okresného súdu
v Považskej Bystrici č. 3 C/234/2003-58 z 30. marca 2006, ktoré nadobudlo právoplatnosť
dňa 6. apríla 2006, bol schválený zmier medzi navrhovateľom a jeho bývalým
zamestnávateľom Krajským úradom v Trenčíne. Z obsahu predmetného súdneho rozhodnutia
jednoznačne vyplýva, že pracovný pomer navrhovateľa skončil dňom 30. septembra 2002,
pričom na tomto dni skončenia pracovného pomeru sa navrhovateľ a jeho bývalý
zamestnávateľ mimosúdne dohodli. V tejto súvislosti poukazuje odporkyňa aj na podanie
navrhovateľa zo dňa 20. apríla 2006, ktorým navrhovateľ oznamuje odporkyni skončenie
pracovného pomeru dňom 30. septembra 2002. Súčasne navrhovateľ prehlásil, že od tejto
doby nemal žiadne stále alebo dočasné zamestnanie.
Z preukázaného skutkového stavu podľa odporkyne jednoznačne vyplýva, že
navrhovateľ ku dňu 30. júna 1999 pracovný pomer neukončil z dôvodu, že výpoveď
z pracovného pomeru bola súdom zrušená a neukončil ho k uvedenému dňu ani z dôvodov
uvedených v § 46 ods. 1 písm. a/ až c/ Zákonníka práce. Pracovný pomer navrhovateľa trval
nepretržite od 28. januára 1991 do 30. septembra 2002.
Nakoľko bolo podľa odporkyne dodatočne preukázané, že nárok na starobný
dôchodok podľa § 21 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení a Nariadenia vlády
ČSSR č. 118/1988 Zb. v znení neskorších predpisov navrhovateľovi nevznikol, bol
mimoriadne poskytovaný starobný dôchodok odňatý a jeho výplata bola zastavená od
18. januára 2009.
Podľa ustanovenia § 107 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení
príjemca dávky, ktorý nesplnil niektorú jemu uloženú povinnosť, prijímal dávku alebo jej
časť, hoci vedel alebo musel z okolností predpokladať, že sa vyplatila neprávom alebo vo
vyššej výmere, ako patrila, alebo vedome inak spôsobil, že dávka alebo jej časť sa vyplatila
neprávom alebo vo vyššej výmere, ako patrila, je povinný vrátiť dávku alebo jej časť odo dňa,
od ktorého nepatrila vôbec alebo v poskytovanej výške; to platí najmä vtedy, keď nesplnil
ohlasovaciu povinnosť, dávku vylákal alebo zamlčal niektorú rozhodnú skutočnosť.
Odporkyňa v odvolaní poukázala na to, že navrhovateľ už dňa 30. marca 1999, kedy
prevzal výpoveď od zamestnávateľa, nesúhlasil so skončením pracovného pomeru dňa
30. júna 1999 (výpoveď z pracovného pomeru z 30. marca 1999), ale napriek tejto skutočnosti
požiadal o starobný dôchodok z dôvodu uvoľnenia z doterajšieho zamestnania podľa § 46
ods. 1 písm. c/ Zákonníka práce. Taktiež bolo zistené, že v čase odchodu zo zamestnania
oznámil navrhovateľ bývalému zamestnávateľovi tú skutočnosť, že sa s ním bude súdiť
o neplatnosť výpovede (rozsudok Okresného súdu v Považskej Bystrici č. 6 C 204/02-53
z 30. októbra 2002). Z preukázaného skutkového stavu jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ
v čase podania žiadosti o mimoriadne poskytovanie starobného dôchodku z 30. júna 1999
a uplatnenia nároku od 1. júla 1999, vedel, že zamestnanie považuje za neukončené podľa
§ 46 ods. 1 písm. c/ Zákonníka práce, a preto podal návrh na zrušenie výpovede. V žiadosti
z 30. júna 1999, resp. v krátkom čase po jej podaní, navrhovateľ neoznámil odporkyni
skutočnosť, že o neplatnosť výpovede vedie pracovný spor. V predmetnej žiadosti
o mimoriadne poskytovanie starobného dôchodku v kolónke č. 9 uviedol, že po priznaní
starobného dôchodku nebude ďalej zamestnaný a v kolónke č. 11 neuviedol skutočnosť, že
rozviazanie pracovného pomeru k 1. júlu 1999 z dôvodu § 46 ods. 1 písm. c/ Zákonníka práce
je predmetom súdneho sporu, t.j. zatajil rozhodné skutočnosti.
Podľa ustanovenia § 106 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení
oprávnený na dávku sociálneho zabezpečenia je povinný písomne hlásiť príslušnému orgánu
sociálneho zabezpečenia do ôsmich dní zmeny v skutočnostiach rozhodných pre trvanie
nároku na dávku a jej výplatu. Takouto skutočnosťou nepochybne je súdne konanie
o neplatnom skončení pracovného pomeru. Nakoľko navrhovateľ nesplnil povinnosti podľa
§ 106 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení a prijímal starobný dôchodok,
hoci vedel alebo musel z okolností predpokladať, že sa vypláca neprávom, vedome inak
spôsobil, že starobný dôchodok sa vyplatil neprávom, a preto je povinný podľa § 107 ods. 1
zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení vrátiť neprávom vyplatený starobný
dôchodok. S poukazom na uvedené odporkyňa postupovala správne a v súlade s príslušnými
právnymi predpismi, keď rozhodnutím č. 6 zo 16. decembra 2008 uložila navrhovateľovi
povinnosť vrátiť neprávom vyplatený starobný dôchodok za obdobie od 1. júla 1999 do
30. septembra 2002.
Navrhovateľ žiadal prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
Najvyšší súd, ako súd odvolací, preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok a konanie,
ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Krajský súd zrušil rozhodnutie odporkyne pre procesné vady konania (nedostatočné
zistenie skutkového stavu veci, nedostatok odôvodnenia rozhodnutí, vrátane nedostatočného
odôvodnenia aplikácie § 236 ods. 1 zák.č. 461/2003 Z.z.).
Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia krajského súdu v plnom rozsahu,
a preto podľa § 219 ods. 1, 2 OSP prvostupňový rozsudok potvrdzuje. Odvolací súd je toho
názoru, že odporkyňa sa nevyporiadala v rozhodnutí pod č. 6 s rozhodnutím o vyslovení
neplatnosti rozviazania pracovného pomeru práve vo vzťahu ku skutkovým a právnym
dôvodom aplikácie § 236 zák. č. 461/2003 Z.z.. Krajský súd nezaviazal odporkyňu právnym
názorom k hodnoteniu právnej skutočnosti vyplývajúcej z neplatného rozviazania pracovného
pomeru, iba k tomu, aby v dôvodoch rozhodnutia zhodnotil právny význam tejto skutočnosti
vo vzťahu k uloženej povinnosti vrátiť dávky sociálneho poistenia.
Najvyšší súd SR, ako súd odvolací, s poukazom na svoju doterajšiu judikatúru vo
vzťahu k vykonávaniu dokazovania vo veciach sociálneho poistenia pripomína, že najmä pri
aplikácii § 236 zákona považuje za nevyhnutné, aby odporkyňa konala priamo s dotknutým
účastníkom konania, vrátane jeho vypočutia ako účastníka konania a takto vykonaný dôkaz
hodnotila jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach s inými dôkazmi, zadováženými ako
podklad rozhodnutia. Z doterajšieho priebehu konania, najmä z písomných podaní
navrhovateľa, jednoznačne vyplývajú také skutočnosti, ktorými sa odporkyňa mala v prípade
vypočutia navrhovateľa, ako s relevantnými skutočnosťami pre posúdenie vecí, zaoberať.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. mája 2010
JUDr. Ida Hanzelová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Anna Koláriková