Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
54d/366891.83854e.pdf
PDF · 150.11 KB
No categories available
5Obo/47/2010
,,Najvyšší súd 5Obo/47/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: S., a.s., B., proti
ţalovanému v 1. rade: I. V., N., zastúpeného advokátkou J. Z., F., ţalovanému
v 2. rade R. Š., N., zastúpeného, advokátom J. E., B., o zaplatenie 245 941,12 Eur (7 409
220,-- Sk) s príslušenstvom, o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
z 18. 3. 2010 č. k. Z-2-43 Cb 216/96-364, takto
rozhodol:
Napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 18. marca 2010 č. k.
Z-2-43 Cb 216/96-364 sa zrušuje a vec sa vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave ţalobu zamietol. Súčasne uloţil
ţalobcovi povinnosť nahradiť ţalovanému v 1. rade trovy konania 43 757,22 Eur
a ţalovanému v 2. rade trovy konania v sume 24 203,76 Eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil
tým, ţe ţalobca doloţil do súdneho spisu dodatok č. 2 zo dňa 18. 4. 1995 k úverovej zmluve
č. 465-8069049-159-1 10. augusta 1992. Dodatkom došlo k prolongácii splátky v sume
529 240,-- Sk. Z obsahu dodatku č. 2 vyplýva, ţe S., a. s. M. ako veriteľ, dala podľa
ustanovenia § 531 ods. 1 Občianskeho zákonníka súhlas s prevzatím dlhu z úverovej zmluvy
spoločnosťou S., spol. s. r. o. a k zániku záväzku ţalovanými v 1. a 2. rade. Riaditeľ mestskej
pobočky bol oprávnenou osobou rokovať s klientmi S. a uzatvárať okrem iného úverové
zmluvy aj dodatky k týmto úverovým zmluvám. Dodatku č. 2 je jednoznačne uvedené, s kým
riaditeľ mestskej pobočky uzatváral dodatok a to s firmou S., spol. s. r. o. V záhlaví, ale aj
v texte tohto dodatku je uvedené číslo úverovej zmluvy aj s dátumom jej uzavretia, to
znamená nebolo spochybnené, ţe by za plnenie úverovej zmluvy č. 465-8069049-151-1 10.
augusta 1992 bol povinný S., spol. s. r. o.
Zástupkyňa ţalobcu na výzvu súdu nedoloţila do spisu výpisy z účtu, podľa ktorých
boli vykonávané aktualizácie stavu úveru s tým, ţe tieto doklady S. neeviduje, alebo „nechce
dať“ a splácanie úveru za roky 1993 a 1994 by malo byť obsiahnuté v súvahe, ak firma S.
neskresľovala hospodárske výsledky.
Z doteraz vykonaného dokazovania a dokladov doloţených do spisu v priebehu
konania má súd za preukázané, ţe ţalobca prijímal splátky z úverovej zmluvy č.
465-8069049-159-1 10. augusta 1992, čoho dôkazom je okrem iného svedecká výpoveď J.
právnika S., dodatok č. 2 k vyššie uvedenej úverovej zmluve, výzva 21. septembra 1995
pôvodného ţalobcu na plnenie z úverovej zmluvy adresovaná spoločnosti S., spol. s. r. o.
a v neposlednom rade v ţalobe označený ako ţalovaný v 3. rade S., spol. s. r. o. L.. Súd
vychádzajúc z uznesenia Najvyššieho súdu vyţiadal
si dodatok č. 2 18. apríla 1995 k úverovej zmluve 10. augusta 1992, posúdil jeho obsah
a zistil, ţe došlo k zmene záväzku oproti tomuto ako bol dohodnutý z účastníkmi zmluvy
v zmene dlţníka a to za ţalovaného v 1. rade a ţalovaného v 2. rade na obchodnú spoločnosť
S., spol. s. r. o. L.. Preto s prihliadnutím na doteraz vykonané dokazovanie
vo veci ţalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1
Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie ţalobca. Navrhol zmeniť rozsudok
súdu prvého stupňa a uloţiť ţalovaným 1. a 2. povinnosť spoločne a nerozdielne uhradiť
ţalobcovi istinu vo výške 245 941,12 Eur a 28% úrok z omeškania za obdobie od 20. apríla
1995 do zaplatenia z istiny a trovy konania vo výške 24.599,60 Eur (súdny poplatok za návrh
a odvolanie), 1 500,-- Eur trovy advokáta M. a 332,-- Eur náhrada škody
za poškodenie originálu zmluvy o postúpení pohľadávok z 22. decembra 1999. V rozsahu
plnenia povinnosti uloţenej týmto rozhodnutím jedným zo ţalovaných zaniká povinnosť plniť
záväzok druhým ţalovaným.
Ţalobca podal odvolanie z dôvodov v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. b/, c/, d/
a f/ O. s. p.
Ţalobca poukázal na to, ţe v rozhodnutí krajského súdu došlo k pochybeniam pri
hodnotení písomných dokumentov a svedeckej výpovede. Sudca nehodnotil dôkazy vykonané
v konaní pred rokom 2008 na prvom a druhom stupni a porušil ustanovenie § 122, § 123
a § 132 O. s. p. Nebral do úvahy, ţe jednotlivé konania a pojednávania tvoria jeden celok,
ktorý musí viesť k vyneseniu rozsudku podľa ustanovenia § 153 a nasl. O. s. p. Výnimkou je
len svedecká výpoveď J., ktorý nastúpil do zamestnania u pôvodného ţalobcu aţ v roku 1996,
a ktorého výpoveď bola vyhodnotená na pojednávaní 2. októbra 2003 a na strane 3 rozsudku
Krajského súdu 10. novembra 2003. Jediným z dôkazov, pre ktorý súd ţalobu zamietol, bol
tzv. dodatok č. 2 k úverovej zmluve č. 4658069049-1 z 10. augusta 1992. Úverová zmluva
uvedená v ţalobe má iné číslo ako kontrolné číslo úveru na tlačive s názvom Úverová zmluva
o účelovom úvere na malú privatizáciu z 10. augusta 1992, ktorú uzavreli ţalovaní, ako
fyzické osoby so S.S.S., pobočkou v L.. Na základe tejto zmluvy čerpal I., V. finančné
prostriedky na vydraţenie majetku v malej privatizácii. Vydraţený majetok bol
pravdepodobne vloţený do obchodnej spoločnosti S., spol. s r. o., preto bola spoločnosť
ţalovaná ako záloţný ručiteľ pôvodne v 3. rade. K vloţeniu majetku základného imania nikdy
nedošlo, spoločnosť sa pravdepodobne dopúšťala pri podnikaní porušenia zákonov
a neodvádzala dane. V roku 1994 však uţ bola v strate 4,5 mil. Slovenských korún. Súd pri
hodnotení dôkazov neakceptoval doplnenie návrhu na začatie konania podaného S. 14.
januára 1999 a skutočnosť, ţe toto podanie vypracoval právnik pobočky J. ako neskorší
svedok navrhnutý ţalovanými. Svedecké výpovede boli ţalobcom a zákonným sudcom
spochybnené uţ na pojednávaní v roku 2003, pretoţe si svedkovia nič nepamätali a v čase
vyhotovenia dodatkov k úverovej zmluve neboli u ţalobcu v pracovnom pomere. Pracovný
pomer oboch svedkov skončil z iniciatívy zamestnávateľa. Svedkyňa Ţ. na pojednávaní 2.
októbra 2003 jednoznačne priamo identifikovala, ţe ide o úverovú zmluvu, z ktorej nárok je
uplatňovaný. Sudca – J. dokazovanie ohľadne dodatkov k úverovej zmluve do 25. februára
2010 nevykonala pravdepodobne z dôvodu, ţe v tomto štádiu konania jej vyhovovala
skutočnosť, ţe obe súdne inštancie tieto úkony vyhodnotili v neprospech ţalovaných
a dodatok z roku 1994 bol kvalifikovaný ako absolútne neplatný právny úkon. Ďalším
dôvodom, ktorý spochybňuje vierohodnosť dokumentácie a objektívnosť konania
na prvom stupni po druhom vrátení veci Najvyšším súdom Slovenskej republiky je
skutočnosť, ţe sudca v odôvodnení rozsudku vôbec nehodnotil výpovede a písomné
vyjadrenia ţalovaných z roku 1998 aţ 2003, ako keby neboli zaloţené v súdnom spise tak,
ako zápisnice z pojednávaní a výpisy z účtov pripojené k ţalobe. Vo svojich vyjadreniach
ţalovaní v 1. a 2. rade nespochybňovali uzavretie úverovej zmluvy o účelovom úvere na malú
privatizáciu, poskytnutie tohto úveru a čerpanie úverových prostriedkov. Ale súd hodnotil len
tvrdenia, ktoré začali uvádzať v odvolaní a na pojednávaní na krajskom súde ich právny
zástupcovia. Súd sa nevysporiadal ani s predloţením originálu ţiadosti o poskytnutie úveru
vo výške 11.113.900,-- Sk na úhradu zostatku hodnoty vydraţenej prevádzkovej jednotky.
Vyjadrenia ţalovaných sú protirečivé. Ţalovaný v 1. rade dokonca tvrdil, ţe zmluva o úvere
nevyţaduje písomnú formu, a preto jej dodatky tieţ nevyţadujú túto formu. Súdny proces
pred vynesením rozsudku postupom súdu bol poznačený vadami, ktoré nutne museli viesť
k vydaniu nezákonného rozhodnutia. Krajský súd v odôvodnení uvádza, ţe zástupkyňa
ţalobcu nedoloţila do spisu výpisy z účtu, podľa ktorého boli vykonávané aktualizácie stavu
úveru a splácanie úveru za roky 1993. Zrejme mal konajúci sudca na mysli výpisy z účtu
spoločnosti S., spol. s. r. o. Takýmito výpismi ţalobca ani jeho predchodca nemôţe
disponovať, pretoţe všetky splátky úveru vo výške 529.000,-- Sk boli uhradené z osobného
účtu I.a V. č. X. a stav tohto účtu bol preukázaný a opätovne
do súdneho spisu doloţený 25. februára 2010. Táto skutočnosť v odôvodnení rozhodnutia
chýba. V bode 2 aţ 6 úverovej zmluvy z 10. augusta 1992 sa zmluvné strany dohodli, ţe
úroky z úveru budú uhrádzané inkasom z beţného účtu klienta a ak nebude dostatok
prostriedkov na tomto účte, podnikateľ súhlasí s ich prednostným pouţitím S. aţ
do úplného vyrovnania jej pohľadávok. Súčasťou ţaloby je kompletný výpis z účtu č.
8069049-159, ktorý bol pripojený 20. marca 1996 k podanej ţalobe. Ak sa v súdnom spise
v čase rozhodovania nenachádzal, svedčí to o nezákonných praktikách na prvostupňovom
súde. Bude preto nutné poţiadať o svedectvo zákonného sudcu J.. Tak ako vyplynulo
z dokazovania pôvodný veriteľ zastúpený štatutárnymi orgánmi nikdy nedal súhlas na
prevzatie dlhu spoločnosťou S., spol. s r. o., pretoţe by musela byť vypracovaná hĺbková
analýza finančnej a dôchodkovej situácie dlţníkov a interný audit spoločnosti S., s. r. o., ktorá
mala základné imanie len 100 000,-- Sk a nespĺňala podmienky pre poskytnutie úveru vo
výške cca 11,5 mil. Sk. Nedodrţaním zmluvných úverových podmienok došlo ku sklzu
s úhradou jednotlivých splátok ţalovanými fyzickými osobami a preto by úverový výbor
banky nenavrhol štatutárnemu orgánu súhlasiť so zmenou dlţníka. Dodatok č. 2. k úverovej
zmluve nikdy nevstúpil do platnosti z dôvodov formálnej neplatnosti
(viď zápisnicu z pojednávania konaného v roku 2003) a ani ţalovaní podľa neho
nepostupovali, pretoţe tzv. prolongovanú splátku nikdy neuhradili. Výzva veriteľa na
zaplatenie dlhu bola zaslaná na adresu S., s. r. o. pre I.a V. z dôvodu, ţe korešpondenciu na
adrese trvalého pobytu nepreberal a neskôr bol v súdnych konaniach zastúpený opatrovníkom
z dôvodu neznámeho pobytu.
Najväčším nedostatkom v novom konaní bolo porušenie ustanovenia § 226 O. s. p.,
pretoţe sa sudca neriadil samotným názorom odvolacieho súdu, ktorý bol vyjadrený
v odôvodnení uznesenia z 21. februára 2008 spisovej značky 6 Obo 297/2006 a tieţ
v uznesení 6 Obo 160/2008 zo 14. apríla 2009. Súd však nerešpektoval právny názor
vyslovený odvolacím súdom. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí konštatoval, ţe účastníkmi
úverovej zmluvy č. 330183-2/465-8069049-159-01 boli obaja ţalovaní. Prvostupňový súd po
opätovnom vrátení veci znovu ţiadal uţ viackrát doplnený výpis z účtu I.a V. a R. Š., ktorý
mal tieţ dispozičné oprávnenie k účtu a nesprávne si vyloţil právny názor odvolacieho súdu,
kde súd mal preveriť výšku nároku uplatnenú ţalobcom. V konaní boli predloţené originály
prevodného príkazu o prevedení peňaţných prostriedkov na účet I.V. dňa 10. augusta 1992
a ţiadosti ţalovaného v 1. rade o poskytnutie úveru vo výške 11 113 900,-- Sk. Výpisy
z uvedeného účtu boli predloţené aj k termínu postúpenia pohľadávok, t. j. k 22. decembra
1999.
Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky mali ţalovaní
predloţiť nespochybniteľný dôkaz o tom, ţe na základe ich ţiadosti S., a. s., vyslovila
písomný súhlas s prevzatím dlhu spoločnosťou S., spol. s r. o. v presne určenej výške a nie
aby súd vykladal, ţe vypracovaným návrhom dodatku č. 2 k zmluve č. 465/8069049-159 z 10.
augusta 1992, ktorý pravdepodobne ani nevstúpil do platnosti, prešiel celý záväzok na
spoločnosť S.. Text v dodatku hovoril len o odloţení splatnosti jednej zo splátok. Označenie
zmluvy je nepresné, rovnako ako označenie dlţníkov. Nahradenie R. Š. spoločnosťou S., s. r.
o. ako pôvodným konateľom by muselo byť uvedené v texte dodatku a to sa nestalo. Tzv.
dodatok z 18. apríla 1995 mohol byť antidatovaný a úmyselne podstrčený na podpis
riaditeľovi pobočky, ale nevyjadroval vôľu zmeniť účastníkov zmluvného vzťahu. Bol
zmätočný a nenadobudol platnosť a účinnosť. Pôvodný termín splatnosti dohodnutý v zmluve
a ani posunutý, nikdy nebol ţalovaným dodrţaný. Splátky sa uhrádzali z osobného účtu I.a V.
č. .
na ktorom mal povolené prečerpanie úverových prostriedkov (kontokorentný úver) v S., a. s.
aţ do výšky 44,4 mil. Sk. V konečnom dôsledku pri súčasnom uzavretí piatich úverových
zmlúv ţalovanými súčasne a objeme úrokov z nich mesačne 300 000,-- Sk, štvrťročné splátky
úveru platila vlastne S.. Ak by existoval dôkaz o uhrádzaní splátok a úrokov z účtu
spoločnosti S., tak ako stále tvrdili ţalovaní, dávnom by bol nimi do súdneho spisu doloţený.
Podľa vyjadrenia zamestnanca S. však firma ani vlastný účet nevlastnila. Tzv. Dodatok
k zmluve neobsahuje zmenu účastníkov zmluvného úverového vzťahu, posúva len termín
jednej splátky a v závere konštatuje, ţe ostatné ustanovenia pôvodnej zmluvy zostávajú
v platnosti. V bode 2 úverovej zmluvy o účelom úvere na malú privatizáciu sa uvádza, ţe
podnikateľ bez výhrady prijíma podmienky platné pre povoľovanie, splácanie a pouţitie
úveru a zaväzuje sa splatiť úver s úrokmi vo výške + 2,5% nad základnú sadzbu. Rovnako bol
určený splátkový kalendár a okrem moţnosti odloţenia jednotlivej splátky úveru nebolo
dohodnuté iným spôsobom meniť úverové podmienky, ktoré určovalo ústredie S.S..
Konajúca sudkyňa rozhodla o podanej ţalobe v rozpore s ustanovením § 120 a nasl.,
ustanovením § 153 O. s. p. V konaní, ktoré predchádzalo vyneseniu odvolaním napadnutého
rozsudku došlo k porušeniu Ústavy SR viacerých ustanovení O. s. p. a bola hrubým spôsobom
porušená zásada rovnosti účastníkov konania. Táto skutočnosť vyplýva nielen z jednotlivých
zápisníc z pojednávaní, ale aj z odôvodnenia rozhodnutia kde sa nehodnotenia dôkazy
predloţené ţalobcom.
Ţalobca tieţ poukazuje na nesprávne rozhodnutie súdu prvého stupňa, týkajúce sa
náhrady trov konania.
K odvolaniu sa vyjadril ţalovaný 1. podaním z 13. mája 2010. Navrhol, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil a uplatnil si náhradu trov
odvolacieho konania. Ţalovaný 1. poukázal na to, ţe obsah súdneho spisu a vedenie súdneho
spisu je vecou súdu. Ţalobca aţ po 14 rokoch od podania ţaloby zaloţil v celosti úverovú
zmluvu do spisu, na základe ktorej si uplatňuje nárok. Dodatok č. 2 je podstatným dôkazom
v tomto konaní. Ţalovaný 1. aj ţalovaný 2. a tieţ ţalovaný 3. tvrdili, ţe na základe dňa
11. októbra 1992 písomne uzatvorenej zmluvy o prevzatí dlhu medzi ţalovanými 1. a 2.
na jednej strane a ţalovaným 3. na druhej strane prišlo k platnému prevzatiu dlhu ţalovaným
3., k čomu dal ţalobca súhlas, čo potvrdzujú nasledovné úkony ţalobcu: informácie
o pohľadávke datované 13. 5. 2003 v súdnom spise č. listu 217, kde samotná S. uvádza, ţe
dlţníkom je S., s. r. o., ţe ide o pohľadávku z úverovej zmluvy 301883055, teda aj v roku
2003 ţalobcovi a aj S. bolo jasné, ţe dlţníkom je S., s. r. o. Dodatok č. 1 k úverovej zmluve
uzatvoril ţalobca so ţalovaným 3. Správa z jednania na úverovom výbore medzi ţalovaným
3. S., s. r. o. a S.
z 8. mája 1995, podanie ţaloby proti ţalovanému 3. bez existencie zmluvy o prevzatí dlhu
a súhlasu S. nim by nebol právny dôvod na ţalovanie ţalovaného 3. Tvrdenie, ţe bola ţaloba
proti ţalovanému 3. podaná omylom vyvracia samotná zmluva o postúpení pohľadávky z 22.
decembra 1999 medzi ţalobcom a S.S.. Podľa tejto zmluvy by bola postúpená len pohľadávka
podnikateľa I. patriacim spoločnosti S., s. r. o. Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval,
ţe dodatok č. 1 je neplatný. Dodatok č. 2 podpísal štatutárny orgán S. a podpísal ho len preto,
ţe S. dala konkludentný súhlas k zmluve o prevzatí dlhu z 11. októbra 1992 a všetky následné
úkony tomu nasvedčujú. Ţalobca chcel, aby ţalovaný 1. preukázal, ţe nie on
po uzavretí zmluvy o prevzatí dlhu platil úver. Ţalovaný 1. to samozrejme preukázať nevie,
pretoţe to, ţe niekto niečo nespravil nevie preukázať. Úver platila spoločnosť S.,
s. r. o. voči ktorej bolo konanie zastavené. Na výpisoch z účtov ţalovaného 1. nie sú splátky
a ţalobca ako jediný má prístup k výpisom z účtov spoločnosti S., s. r. o., tieto však odmietol
predloţiť, originálmi týchto výpisov by totiţ bolo preukázané, ţe splátky platila spoločnosť
S., s. r. o., ţe S. splátky prijímala. Ţalovanému 1. ako fyzickej osobe S. neoznamovala
pohyby na účte, oznamovala ich spoločnosti S., s. r. o. Vydraţený majetok nebol nikdy
vloţený do spoločnosti S., s. r. o. ale privatizačná komisia vydala zápisnicu o draţbe č. 1 10.
júla 1992, podľa ktorej bol S., s. r. o. vydraţiteľom. Táto zápisnica bola listinou, na základe
ktorej bol zapísaný S., s. r. o. u S.L. ako vlastník. Toto ţalovaný prejednal so S., a preto aj S.
súhlasila s prevzatím dlhu, pretoţe nie ţalovaný 1. sa stal na základe privatizácie vlastníkom
draţených nehnuteľností, ale spoločnosť S., s. r. o. Je skutočnosťou, ţe S. poskytla úver na
základe ţiadosti ţalovaného 1. z 27. 7. 1992 ako účelový úver
na zaplatenie doplatku kúpnej ceny vydraţenej prevádzkovej jednotky. Nie je pravda, ţe
svedkovia si pri výpovediach nič nepamätali.
Ţalobca tým, ţe podal nekvalifikovanú ţalobu sám zavinil mnoţstvo zmätkov
v konaní.
Ţalovaný 1. tvrdí, ţe výška uplatneného nároku je sporná aj pre samotného ţalobcu.
V ţalobe z 26. marca 1996 si ţalobca uplatnil nárok na zaplatenie sumy 7 409 220,-- Sk
s príslušenstvom bez toho, aby vysvetlil, ako sa k sume dopracoval a aby preukázal, kto mu
rozdiel medzi poskytnutým úverom a ţalovanou pohľadávkou zaplatil, ktoré platby
započítaval na istinu, a ktoré na úroky, prípadne sankčné úroky a podobne. Následne
na pojednávaní 5. 6. 2003 na návrh ţalobcu uznesením súd upresnil ţalobný návrh s tým,
ţe istina 7 409 220,-- Sk ostáva, beţné úroky 4 272 646,70 Sk a úroky z omeškania
6 100 925,10 Sk spolu 17 783 511,80 Sk. Potom na pojednávaní dňa 13. mája 2008 ţalobca
uviedol, ţe uplatňuje nárok tak ako v ţalobe. Súd však uţ uznesenie o pripustení nevydal.
Ţalovaný 1. ţiadal, aby ţalobca zaloţil do súdneho spisu originálne výpisy z banky, aké
posiela S. klientovi a k nim príkazy na úhrady, keďţe tvrdí, ţe ţalovaný 1. splácal úver síce
ho splácala spoločnosť S., s. r. o. Len z týchto listín je moţné zistiť, ţe výšku úveru, kedy
a koľko bolo zaplatené, koľko bolo zaplatené na úrokoch, a teda aký je nárok ţalobcu voči
pôvodne ţalovanému v 3. rade. Najvyšší súd nesprávne aplikoval § 531 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, keď tvrdil, ţe doposiaľ nebolo preukázané, ţe prišlo k prevzatiu dlhu. Najvyšší
súd nevyhodnotil dôkazy zaloţené v spise podľa § 132 O. s. p. Keby tak bol urobil, tak by bol
zistil, ţe právnym dôvodom pre ktorý ţalobca podal ţalobu proti ţalovanému 3. bol jeho
konkludentný súhlas s prevzatím dlhu a tak isto právnym dôvodom uzatvorenia dodatku č. 1
a to bez ohľadu na to, či je platný, alebo nie je skutočnosť, ţe právny predchodca ţalobcu
súhlasil s prevzatím a vykonával právne úkony, ktoré tomu nasvedčovali. K týmto dôkazom
pribudol na pojednávaní dňa 25. februára 2010 ďalší významný dôkaz – dodatok č. 2
k úverovej zmluve z 18. apríla 1995, ktorý podpísal
so S., jej štatutárny orgán – riaditeľ pobočky a ktorý je dôkazom, ţe uţ nielen radový
zamestnanci, ale aj riaditeľ pobočky konali so S., s. r. o. ako s dlţníkom. Znenie dodatku č. 2
vypracovala S. a nie ţalovaný. Ţalobca nepredloţil výpisy z účtu, len tvrdí, ţe išlo o účet
ţalovaného 1. Ţalovaný 1. tvrdí, ţe išlo o účet spoločnosti S., s. r. o. a pokiaľ S. neeviduje,
alebo nechce dať tieto výpisy ako to uviedla právna zástupkyňa ţalobcu na pojednávaní dňa
25. februára 2010, tak tvrdenie ţalobcu, ţe ide o účet ţalovaného 1. je ničím nepodloţené
a ide o klamstvo. Dôkazné bremeno je na ţalobcovi. Ţalobca má predloţiť výpisy do januára
2005, ale aj neskoršie o tom, kto splácal úver. Ţalobca tvrdí, ţe pokiaľ by bol účet spoločnosti
S., s. r. o., boli by ţalovaní výpis dávno predloţili. Spoločnosť S., s. r. o. bol samostatný
subjekt, spoločnosť bola dňom 26. 5. 2003 vymazaná z obchodného registra, likvidátorom
nebol ani jeden
zo ţalovaných a ţalovaní nemajú k dispozícii účtovníctvo po tejto spoločnosti, a preto nemajú
k dispozícii ani výpisy z účtov. Ţalovaný 1. však spoľahlivo vie, ţe sporný účet patril
spoločnosti S., s. r. o.
Ţalovaný 1. zdôrazňuje, ţe bolo preukázané, ţe S. podľa § 531 ods. 1 Občianskeho
zákonníka udelila súhlas na prevzatie dlhu ţalovaným 3. Tento súhlas udelila konkludentne.
Ţalovaný 1. poukázal tieţ na ustanovenie § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka, podľa ktorého
pri výklade vôle sa vezme náleţitý zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle,
včítane rokovania o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli ako aj
následného správania strán, pokiaľ to pripúšťa povaha veci. Konkludentný súhlas predpokladá
správanie sa strán a súd v prípade tvrdenia, ţe nebol daný, sa musí vysporiadať s listinami
zaloţenými v súdnom spise, z ktorých vyplýva, ţe S. rokovala so spoločnosťou S., s. r. o., ţe
túto viedla ako dlţníka. So znením správy z jednania medzi firmou S., s. r. o. a S.S., a. s. M.L.
konaného dňa 8. mája 1995, s výzvami zo 6. septembra 1995 a z 21. septembra 1995, ktorými
S. vyzývala S. s. r. o. na zaplatenie dlhu z dôvodov podania ţaloby proti ţalovanému v 3.
rade, svedeckými výpoveďami zamestnancov S., s dodatkom č. 1 a dodatkom č. 2 k úverovej
zmluve, ktoré vypracovala S., ktorý v nich za dlţníka uviedla spoločnosť S., s. r. o., pričom
dodatok č. 2 podpísal riaditeľ pobočky a celým ďalším radom dôkazov. Ţalovaný 1. počas
konania namietal premlčanie a povaţuje nárok ţalobcu za premlčaný. Ţalovaný 1. má tieţ za
to, ţe ţaloba je vo vzťahu k nemu nedôvodná, pretoţe zmluva o postúpení pohľadávok z 22.
decembra 1999 uzatvorená medzi postupcom S.S. a. s. a postupníkom S., a. s. je s poukazom
na ustanovenie § 37 Občianskeho zákonníka v časti týkajúcej sa ţalovaného 1. neplatná
a to z dôvodu neurčitosti a nezrozumiteľnosti. Zmluvou o postúpení pohľadávok z 22.
decembra 1999 nebol postúpený nárok z úverovej zmluvy č. úveru 330183-2, ani jej
ţalobcom tvrdeného prečíslovaného znenia 465/80659049-159-01 a teda ţalobca S., a. s. do
dnešného dňa nepreukázal aktívnu legitimáciou. Ţalovaný 1. preto ţiada, aby sa s týmto
odvolací súd podrobne oboznámil a aby na odvolacie pojednávanie uloţil ţalobcovi predloţiť
zmluvy o postúpení pohľadávky z 22. decembra 1999
aj s prílohami.
K odvolaniu ţalobcu sa vyjadril ţalovaný 2. Navrhol rozsudok Krajského súdu
v Bratislave ako vecne správny potvrdiť a uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania
pozostávajúce z 2 úkonov po 917,81 Eur, z dvoch reţijných paušálov po 7,21 Eur v celkovej
sume 1850,04 Eur. Ţalovaný 2. vo vyjadrení uviedol, ţe ţalobca obchádza fakt, ţe
problematiku prevzatia dlhu firmou S., s. r. o. na základe zmluvy zo dňa 11. 10. 1992 súdy
začali vyhodnocovať aţ na základe uznesenia Najvyššieho súdu č. k. 6 Obo 160/2008.
Ţalovaní od začiatku súdneho konania poukazujú na celý rad dôkazov svedčiacich o prevzatí
dlhu a o udelení súhlasu pôvodným ţalobcom. V danom prípade pôvodný ţalobca
prejavili súhlas s konaním, čo dokazujú nasledovné skutočnosti. Dňa 21. októbra 1992, teda
10 dní po uzavretí zmluvy o prevzatí dlhu uzavreli veriteľ - S.S., M.L. a klient firma S.
zmluvu o zriadení záloţného práva k nehnuteľnostiam na zabezpečenie pohľadávky
vzniknutej okrem iných aj z úverovej zmluvy č. 330183-2 z 10. augusta 1992 uzatvorenej
medzi S.S., n. p. L. a firma S., s. r. o. Pôvodný navrhovateľ podpisom tejto zmluvy uznáva
úverový vzťah s firmou S., s. r. o. vzniknutý zo zmluvy o úvere č. 330183-2 zo dňa 10. 8.
1992. Z poskytnutého úveru 11 113 900,-- Sk klient firma S. uhradila veriteľovi S. dňa 20.
januára 1995 sumu vo výške 3 704 680,-- Sk. Tieto platby veriteľ aktívne prijímal a započítal
do splátok a týmto spôsobom sa vypočítal ţalovaný nárok. Toto je evidentný dôkaz o udaní
súhlasu k prevzatiu dlhu. Iné právne zdôvodnenie na toto konanie nie je. Ţalovaný v 2. rade
od uzavretia úverovej zmluvy č. 330183-2 zo dňa 10. augusta 1992 neuhradil ani jednu
splátku úveru a nebol ani vyzvaný k plateniu. Ak vznikol problém so splatením splátky, tak sa
jednalo s firmou S.,
s. r. o., čo potvrdili vo svojich výpovediach aj pracovníci S.S., n. p. L.. Dodatok č. 2 je ďalším
podstatným dôkazom o vyslovení súhlasu veriteľa. Zo snahy ţalobcu je zrejmý úmysel
škandalizovať priebeh súdneho procesu na Krajskom súde Bratislava. Neváha vykonštruovať
prípad, ţe dodatok č. 2 mohol byť podstrčený na podpis riaditeľovi banky. Aj ţalovaný v 2.
rade by mohol zvoliť túto taktiku. Ţalovaný 2. rešpektuje rozhodnutia Krajského súdu
Bratislava. Kaţdý účastník má právo na opravný prostriedok a apelovať na odvolací súd.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) prejednal
odvolanie ţalobcu podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214
ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, ţe odvolanie je dôvodné.
Z obsahu spisu je zrejmé, ţe ţalobca sa svojim návrhom domáha zaplatenia sumy
245 941,12 Eur s 28% úrokom z omeškania za obdobie od 20. apríla 1995 do zaplatenia.
Predmetnú sumu ţiada od ţalovaných zaplatiť z dôvodu nesplatenia úveru a z dôvodu
porušenia úverovej zmluvy o účelovom úvere na malú privatizáciu z 10. augusta 1992, ktorú
uzavrel právny predchodca ţalobcu S.S. v B. pobočka v L. so ţalovaným v 1. a 2. rade a na
základe zmluvy o postúpení pohľadávok
z 22. decembra 1999 bola na ţalobcu S., a.s. postúpená pohľadávka z úverovej zmluvy.
Najvyšší súd Slovenskej republiky republiky uznesením zo dňa 14. apríla 2009 pod
č. k. 6 Obo 160/2008-332 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 2. septembra 2008
č. k. Z-2-43Cb 216/96-308 a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Rozsudok súdu
prvého stupňa bol zrušený z dôvodu, ţe súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil
a nedostatočne zistil skutkový stav. Pričom doteraz zistený skutkový stav nebol dostatočný
na rozhodnutie vo veci samej. V novom konaní bolo povinnosťou súdu vyţiadať dodatok č. 2
z 18. apríla 1995 k úverovej zmluve z 10. augusta 1992 a posúdiť jeho obsah. Tieţ bolo
potrebné zistiť, či došlo k zmene záväzku o proti tomu ako bol dohodnutý účastníkmi zmluvy
t. j. S. a ţalovanými v 1. a 2. rade v zmluve z 10. augusta 1992. V prípade, ţe súdu nebudú
doručené ţiadne listinné dôkazy, prípadne ţalovaný neoznačia ţiadne dôkazy, na základe
ktorých by došlo k zániku záväzku ţalovaných, súd preverí výšku nároku uplatnenú ţalobcom
v konaní a opätovne vo veci rozhodne. Súd prvého stupňa
po doručení zrušujúceho rozhodnutia nariadil pojednávanie na deň 25. februára 2010.
Na tomto pojednávaní súd zákonným spôsob nevykonal ţiadne dokazovanie, nevykonal
ţiadne dokazovanie na určenie skutočností naznačeným smerom uvedeným v zrušujúcom
rozhodnutí Najvyššieho súdu, dôkazy listinami neboli vykonané v zmysle ustanovenia § 129
O. s. p. Za dôkazy nemoţno povaţovať prednesy zástupcov účastníkov konania.
Zákonným spôsobom nebol vykonaný ani dôkaz listinou a to Dodatok č. 2 k úverovej zmluve
z 18. apríla 1995, ktorý súd povaţoval za dôkaz o prevzatí záväzku ţalovaných spoločnosťou
S., s. r. o., L. v zmysle ustanovenia § 531 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Bez riadneho
vykonania dôkazov nie je moţné vyhodnotiť konkrétne dôkazy jednotlivo a v ich vzájomnej
súvislosti, robiť skutkové závery a vo veci rozhodnúť. Týmto bolo porušené právo účastníkov
konania na spravodlivý proces. K tomu je potrebné uviesť, ţe súd je povinný vyhodnotiť
všetky relevantné dôkazy a to jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti vykonané zákonným
spôsobom od začiatku konania. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leţí na tom
účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé
právne dôsledky, ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností taktieţ tvrdí.
Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie čoho sa
navrhovateľ (ţalobca) domáha a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca,
(ţalovaný) prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti
povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy, ako vec právne posúdil.
Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Napadnutý rozsudok nemá náleţitosti uvedené v ustanovení § 157 ods. 2 O. s. p.
V odôvodnení rozsudku nie je vôbec uvedené, čoho sa ţalobca domáhal, z akých dôvodov,
ako sa vo veci vyjadrili ţalovaní, ktoré skutočnosti povaţoval súd za preukázané, a ktoré nie,
z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, ktoré
dôkazy povaţoval za relevantné a v odôvodnení rozsudku absolútne chýba právne posúdenie
veci. Rozhodnutie súdu prvého stupňa je z toho dôvodu absolútne nepreskúmateľné
a odôvodnenie rozsudku je nepresvedčivé. Procesný postoj účastníka konania zásadne
nemôţe bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho
návrhy procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný
súd je však povinný na všetky jeho procesné úkony primeraným zrozumiteľným a ústavne
akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným právnym poriadkom a to aj pri
rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje
nároky, alebo sa bráni proti ich uplatneniu (Nález ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. IÚS 372/06 29. marca 2007). Z uznesenia ústavného súdu slovenskej republiky spisovej
značky IVÚS 252/04 z 31. augusta 2004 vyplýva, ţe právo na spravodlivý proces je naplnené
tým, ţe všeobecné súdy existuje skutkový stav a po výklade a pouţití relevantných právnych
noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné, alebo
ţe boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby
sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi navrhovaním a hodnotením dôkazov.
Dôvody uvedené v napadnutom rozsudku, pre ktorý súd ţalobu zamietol, sú neodstrániteľné,
nedostatočné, nepresvedčivé bez pouţitia relevantných právnych noriem bez rešpektovania
právneho názoru odvolacieho súdu uvedeného v predchádzajúcich zrušujúcich rozhodnutiach,
a preto je odvolanie ţalobcu dôvodné.
Keďţe konanie pred súdom prvého stupňa trpí procesnými vadami, odôvodnenie
rozsudku je nepreskúmateľné a nepresvedčivé, nemá náleţitosti v zmysle ustanovenia § 157
ods. 2 O. s. p., preto Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na ustanovenie § 221
ods. 1 písm. f/, h/ O. s. p. zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a v súlade s ustanovením § 221
ods. 2 O. s. p. vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
V novom konaní bude povinnosťou súdu vykonať riadne navrhnuté dôkazy, posúdiť
obsah týchto dôkazov, tieto dôkazy vyhodnotiť jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti, rozsudku
vysvetliť, ktoré skutočnosti povaţuje súd za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil.
V novom konaní rozhodne súd tieţ o náhrade trov konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 31. mája 2010
JUDr. Anna M a r k o v á , v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Štofaniková