Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Obo/47/2010

,,Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: S., a.s., B., proti

ţalovanému v 1. rade: I. V., N., zastúpeného advokátkou J. Z., F., ţalovanému

v 2. rade R. Š., N., zastúpeného, advokátom J. E., B., o zaplatenie 245 941,12 Eur (7 409

220,-- Sk) s príslušenstvom, o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

z 18. 3. 2010 č. k. Z-2-43 Cb 216/96-364, takto

rozhodol:

Napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 18. marca 2010 č. k.

Z-2-43 Cb 216/96-364 sa zrušuje a vec sa vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave ţalobu zamietol. Súčasne uloţil

ţalobcovi povinnosť nahradiť ţalovanému v 1. rade trovy konania 43 757,22 Eur

a ţalovanému v 2. rade trovy konania v sume 24 203,76 Eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil

tým, ţe ţalobca doloţil do súdneho spisu dodatok č. 2 zo dňa 18. 4. 1995 k úverovej zmluve

č. 465-8069049-159-1 10. augusta 1992. Dodatkom došlo k prolongácii splátky v sume

529 240,-- Sk. Z obsahu dodatku č. 2 vyplýva, ţe S., a. s. M. ako veriteľ, dala podľa

ustanovenia súhlas s prevzatím dlhu z úverovej zmluvy

spoločnosťou S., spol. s. r. o. a k zániku záväzku ţalovanými v 1. a 2. rade. Riaditeľ mestskej

pobočky bol oprávnenou osobou rokovať s klientmi S. a uzatvárať okrem iného úverové

zmluvy aj dodatky k týmto úverovým zmluvám. Dodatku č. 2 je jednoznačne uvedené, s kým

riaditeľ mestskej pobočky uzatváral dodatok a to s firmou S., spol. s. r. o. V záhlaví, ale aj

v texte tohto dodatku je uvedené číslo úverovej zmluvy aj s dátumom jej uzavretia, to

znamená nebolo spochybnené, ţe by za plnenie úverovej zmluvy č. 465-8069049-151-1 10.

augusta 1992 bol povinný S., spol. s. r. o.

Zástupkyňa ţalobcu na výzvu súdu nedoloţila do spisu výpisy z účtu, podľa ktorých

boli vykonávané aktualizácie stavu úveru s tým, ţe tieto doklady S. neeviduje, alebo „nechce

dať“ a splácanie úveru za roky 1993 a 1994 by malo byť obsiahnuté v súvahe, ak firma S.

neskresľovala hospodárske výsledky.

Z doteraz vykonaného dokazovania a dokladov doloţených do spisu v priebehu

konania má súd za preukázané, ţe ţalobca prijímal splátky z úverovej zmluvy č.

465-8069049-159-1 10. augusta 1992, čoho dôkazom je okrem iného svedecká výpoveď J.

právnika S., dodatok č. 2 k vyššie uvedenej úverovej zmluve, výzva 21. septembra 1995

pôvodného ţalobcu na plnenie z úverovej zmluvy adresovaná spoločnosti S., spol. s. r. o.

a v neposlednom rade v ţalobe označený ako ţalovaný v 3. rade S., spol. s. r. o. L.. Súd

vychádzajúc z uznesenia Najvyššieho súdu vyţiadal

si dodatok č. 2 18. apríla 1995 k úverovej zmluve 10. augusta 1992, posúdil jeho obsah

a zistil, ţe došlo k zmene záväzku oproti tomuto ako bol dohodnutý z účastníkmi zmluvy

v zmene dlţníka a to za ţalovaného v 1. rade a ţalovaného v 2. rade na obchodnú spoločnosť

S., spol. s. r. o. L.. Preto s prihliadnutím na doteraz vykonané dokazovanie

vo veci ţalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1

Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie ţalobca. Navrhol zmeniť rozsudok

súdu prvého stupňa a uloţiť ţalovaným 1. a 2. povinnosť spoločne a nerozdielne uhradiť

ţalobcovi istinu vo výške 245 941,12 Eur a 28% úrok z omeškania za obdobie od 20. apríla

1995 do zaplatenia z istiny a trovy konania vo výške 24.599,60 Eur (súdny poplatok za návrh

a odvolanie), 1 500,-- Eur trovy advokáta M. a 332,-- Eur náhrada škody

za poškodenie originálu zmluvy o postúpení pohľadávok z 22. decembra 1999. V rozsahu

plnenia povinnosti uloţenej týmto rozhodnutím jedným zo ţalovaných zaniká povinnosť plniť

záväzok druhým ţalovaným.

Ţalobca podal odvolanie z dôvodov v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. b/, c/, d/

a f/

Ţalobca poukázal na to, ţe v rozhodnutí krajského súdu došlo k pochybeniam pri

hodnotení písomných dokumentov a svedeckej výpovede. Sudca nehodnotil dôkazy vykonané

v konaní pred rokom 2008 na prvom a druhom stupni a porušil ustanovenie § 122, § 123

a Nebral do úvahy, ţe jednotlivé konania a pojednávania tvoria jeden celok,

ktorý musí viesť k vyneseniu rozsudku podľa ustanovenia a nasl. Výnimkou je

len svedecká výpoveď J., ktorý nastúpil do zamestnania u pôvodného ţalobcu aţ v roku 1996,

a ktorého výpoveď bola vyhodnotená na pojednávaní 2. októbra 2003 a na strane 3 rozsudku

Krajského súdu 10. novembra 2003. Jediným z dôkazov, pre ktorý súd ţalobu zamietol, bol

tzv. dodatok č. 2 k úverovej zmluve č. 4658069049-1 z 10. augusta 1992. Úverová zmluva

uvedená v ţalobe má iné číslo ako kontrolné číslo úveru na tlačive s názvom Úverová zmluva

o účelovom úvere na malú privatizáciu z 10. augusta 1992, ktorú uzavreli ţalovaní, ako

fyzické osoby so S.S.S., pobočkou v L.. Na základe tejto zmluvy čerpal I., V. finančné

prostriedky na vydraţenie majetku v malej privatizácii. Vydraţený majetok bol

pravdepodobne vloţený do obchodnej spoločnosti S., spol. s r. o., preto bola spoločnosť

ţalovaná ako záloţný ručiteľ pôvodne v 3. rade. K vloţeniu majetku základného imania nikdy

nedošlo, spoločnosť sa pravdepodobne dopúšťala pri podnikaní porušenia zákonov

a neodvádzala dane. V roku 1994 však uţ bola v strate 4,5 mil. Slovenských korún. Súd pri

hodnotení dôkazov neakceptoval doplnenie návrhu na začatie konania podaného S. 14.

januára 1999 a skutočnosť, ţe toto podanie vypracoval právnik pobočky J. ako neskorší

svedok navrhnutý ţalovanými. Svedecké výpovede boli ţalobcom a zákonným sudcom

spochybnené uţ na pojednávaní v roku 2003, pretoţe si svedkovia nič nepamätali a v čase

vyhotovenia dodatkov k úverovej zmluve neboli u ţalobcu v pracovnom pomere. Pracovný

pomer oboch svedkov skončil z iniciatívy zamestnávateľa. Svedkyňa Ţ. na pojednávaní 2.

októbra 2003 jednoznačne priamo identifikovala, ţe ide o úverovú zmluvu, z ktorej nárok je

uplatňovaný. Sudca – J. dokazovanie ohľadne dodatkov k úverovej zmluve do 25. februára

2010 nevykonala pravdepodobne z dôvodu, ţe v tomto štádiu konania jej vyhovovala

skutočnosť, ţe obe súdne inštancie tieto úkony vyhodnotili v neprospech ţalovaných

a dodatok z roku 1994 bol kvalifikovaný ako absolútne neplatný právny úkon. Ďalším

dôvodom, ktorý spochybňuje vierohodnosť dokumentácie a objektívnosť konania

na prvom stupni po druhom vrátení veci Najvyšším súdom Slovenskej republiky je

skutočnosť, ţe sudca v odôvodnení rozsudku vôbec nehodnotil výpovede a písomné

vyjadrenia ţalovaných z roku 1998 aţ 2003, ako keby neboli zaloţené v súdnom spise tak,

ako zápisnice z pojednávaní a výpisy z účtov pripojené k ţalobe. Vo svojich vyjadreniach

ţalovaní v 1. a 2. rade nespochybňovali uzavretie úverovej zmluvy o účelovom úvere na malú

privatizáciu, poskytnutie tohto úveru a čerpanie úverových prostriedkov. Ale súd hodnotil len

tvrdenia, ktoré začali uvádzať v odvolaní a na pojednávaní na krajskom súde ich právny

zástupcovia. Súd sa nevysporiadal ani s predloţením originálu ţiadosti o poskytnutie úveru

vo výške 11.113.900,-- Sk na úhradu zostatku hodnoty vydraţenej prevádzkovej jednotky.

Vyjadrenia ţalovaných sú protirečivé. Ţalovaný v 1. rade dokonca tvrdil, ţe zmluva o úvere

nevyţaduje písomnú formu, a preto jej dodatky tieţ nevyţadujú túto formu. Súdny proces

pred vynesením rozsudku postupom súdu bol poznačený vadami, ktoré nutne museli viesť

k vydaniu nezákonného rozhodnutia. Krajský súd v odôvodnení uvádza, ţe zástupkyňa

ţalobcu nedoloţila do spisu výpisy z účtu, podľa ktorého boli vykonávané aktualizácie stavu

úveru a splácanie úveru za roky 1993. Zrejme mal konajúci sudca na mysli výpisy z účtu

spoločnosti S., spol. s. r. o. Takýmito výpismi ţalobca ani jeho predchodca nemôţe

disponovať, pretoţe všetky splátky úveru vo výške 529.000,-- Sk boli uhradené z osobného

účtu I.a V. č. X. a stav tohto účtu bol preukázaný a opätovne

do súdneho spisu doloţený 25. februára 2010. Táto skutočnosť v odôvodnení rozhodnutia

chýba. V bode 2 aţ 6 úverovej zmluvy z 10. augusta 1992 sa zmluvné strany dohodli, ţe

úroky z úveru budú uhrádzané inkasom z beţného účtu klienta a ak nebude dostatok

prostriedkov na tomto účte, podnikateľ súhlasí s ich prednostným pouţitím S. aţ

do úplného vyrovnania jej pohľadávok. Súčasťou ţaloby je kompletný výpis z účtu č.

8069049-159, ktorý bol pripojený 20. marca 1996 k podanej ţalobe. Ak sa v súdnom spise

v čase rozhodovania nenachádzal, svedčí to o nezákonných praktikách na prvostupňovom

súde. Bude preto nutné poţiadať o svedectvo zákonného sudcu J.. Tak ako vyplynulo

z dokazovania pôvodný veriteľ zastúpený štatutárnymi orgánmi nikdy nedal súhlas na

prevzatie dlhu spoločnosťou S., spol. s r. o., pretoţe by musela byť vypracovaná hĺbková

analýza finančnej a dôchodkovej situácie dlţníkov a interný audit spoločnosti S., s. r. o., ktorá

mala základné imanie len 100 000,-- Sk a nespĺňala podmienky pre poskytnutie úveru vo

výške cca 11,5 mil. Sk. Nedodrţaním zmluvných úverových podmienok došlo ku sklzu

s úhradou jednotlivých splátok ţalovanými fyzickými osobami a preto by úverový výbor

banky nenavrhol štatutárnemu orgánu súhlasiť so zmenou dlţníka. Dodatok č. 2. k úverovej

zmluve nikdy nevstúpil do platnosti z dôvodov formálnej neplatnosti

(viď zápisnicu z pojednávania konaného v roku 2003) a ani ţalovaní podľa neho

nepostupovali, pretoţe tzv. prolongovanú splátku nikdy neuhradili. Výzva veriteľa na

zaplatenie dlhu bola zaslaná na adresu S., s. r. o. pre I.a V. z dôvodu, ţe korešpondenciu na

adrese trvalého pobytu nepreberal a neskôr bol v súdnych konaniach zastúpený opatrovníkom

z dôvodu neznámeho pobytu.

Najväčším nedostatkom v novom konaní bolo porušenie ustanovenia ,

pretoţe sa sudca neriadil samotným názorom odvolacieho súdu, ktorý bol vyjadrený

v odôvodnení uznesenia z 21. februára 2008 spisovej značky a tieţ

v uznesení zo 14. apríla 2009. Súd však nerešpektoval právny názor

vyslovený odvolacím súdom. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí konštatoval, ţe účastníkmi

úverovej zmluvy č. 330183-2/465-8069049-159-01 boli obaja ţalovaní. Prvostupňový súd po

opätovnom vrátení veci znovu ţiadal uţ viackrát doplnený výpis z účtu I.a V. a R. Š., ktorý

mal tieţ dispozičné oprávnenie k účtu a nesprávne si vyloţil právny názor odvolacieho súdu,

kde súd mal preveriť výšku nároku uplatnenú ţalobcom. V konaní boli predloţené originály

prevodného príkazu o prevedení peňaţných prostriedkov na účet I.V. dňa 10. augusta 1992

a ţiadosti ţalovaného v 1. rade o poskytnutie úveru vo výške 11 113 900,-- Sk. Výpisy

z uvedeného účtu boli predloţené aj k termínu postúpenia pohľadávok, t. j. k 22. decembra

1999.

Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky mali ţalovaní

predloţiť nespochybniteľný dôkaz o tom, ţe na základe ich ţiadosti S., a. s., vyslovila

písomný súhlas s prevzatím dlhu spoločnosťou S., spol. s r. o. v presne určenej výške a nie

aby súd vykladal, ţe vypracovaným návrhom dodatku č. 2 k zmluve č. 465/8069049-159 z 10.

augusta 1992, ktorý pravdepodobne ani nevstúpil do platnosti, prešiel celý záväzok na

spoločnosť S.. Text v dodatku hovoril len o odloţení splatnosti jednej zo splátok. Označenie

zmluvy je nepresné, rovnako ako označenie dlţníkov. Nahradenie R. Š. spoločnosťou S., s. r.

o. ako pôvodným konateľom by muselo byť uvedené v texte dodatku a to sa nestalo. Tzv.

dodatok z 18. apríla 1995 mohol byť antidatovaný a úmyselne podstrčený na podpis

riaditeľovi pobočky, ale nevyjadroval vôľu zmeniť účastníkov zmluvného vzťahu. Bol

zmätočný a nenadobudol platnosť a účinnosť. Pôvodný termín splatnosti dohodnutý v zmluve

a ani posunutý, nikdy nebol ţalovaným dodrţaný. Splátky sa uhrádzali z osobného účtu I.a V.

č. .

na ktorom mal povolené prečerpanie úverových prostriedkov (kontokorentný úver) v S., a. s.

aţ do výšky 44,4 mil. Sk. V konečnom dôsledku pri súčasnom uzavretí piatich úverových

zmlúv ţalovanými súčasne a objeme úrokov z nich mesačne 300 000,-- Sk, štvrťročné splátky

úveru platila vlastne S.. Ak by existoval dôkaz o uhrádzaní splátok a úrokov z účtu

spoločnosti S., tak ako stále tvrdili ţalovaní, dávnom by bol nimi do súdneho spisu doloţený.

Podľa vyjadrenia zamestnanca S. však firma ani vlastný účet nevlastnila. Tzv. Dodatok

k zmluve neobsahuje zmenu účastníkov zmluvného úverového vzťahu, posúva len termín

jednej splátky a v závere konštatuje, ţe ostatné ustanovenia pôvodnej zmluvy zostávajú

v platnosti. V bode 2 úverovej zmluvy o účelom úvere na malú privatizáciu sa uvádza, ţe

podnikateľ bez výhrady prijíma podmienky platné pre povoľovanie, splácanie a pouţitie

úveru a zaväzuje sa splatiť úver s úrokmi vo výške + 2,5% nad základnú sadzbu. Rovnako bol

určený splátkový kalendár a okrem moţnosti odloţenia jednotlivej splátky úveru nebolo

dohodnuté iným spôsobom meniť úverové podmienky, ktoré určovalo ústredie S.S..

Konajúca sudkyňa rozhodla o podanej ţalobe v rozpore s ustanovením § 120 a nasl.,

ustanovením V konaní, ktoré predchádzalo vyneseniu odvolaním napadnutého

rozsudku došlo k porušeniu SR viacerých ustanovení a bola hrubým spôsobom

porušená zásada rovnosti účastníkov konania. Táto skutočnosť vyplýva nielen z jednotlivých

zápisníc z pojednávaní, ale aj z odôvodnenia rozhodnutia kde sa nehodnotenia dôkazy

predloţené ţalobcom.

Ţalobca tieţ poukazuje na nesprávne rozhodnutie súdu prvého stupňa, týkajúce sa

náhrady trov konania.

K odvolaniu sa vyjadril ţalovaný 1. podaním z 13. mája 2010. Navrhol, aby odvolací

súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil a uplatnil si náhradu trov

odvolacieho konania. Ţalovaný 1. poukázal na to, ţe obsah súdneho spisu a vedenie súdneho

spisu je vecou súdu. Ţalobca aţ po 14 rokoch od podania ţaloby zaloţil v celosti úverovú

zmluvu do spisu, na základe ktorej si uplatňuje nárok. Dodatok č. 2 je podstatným dôkazom

v tomto konaní. Ţalovaný 1. aj ţalovaný 2. a tieţ ţalovaný 3. tvrdili, ţe na základe dňa

11. októbra 1992 písomne uzatvorenej zmluvy o prevzatí dlhu medzi ţalovanými 1. a 2.

na jednej strane a ţalovaným 3. na druhej strane prišlo k platnému prevzatiu dlhu ţalovaným

3., k čomu dal ţalobca súhlas, čo potvrdzujú nasledovné úkony ţalobcu: informácie

o pohľadávke datované 13. 5. 2003 v súdnom spise č. listu 217, kde samotná S. uvádza, ţe

dlţníkom je S., s. r. o., ţe ide o pohľadávku z úverovej zmluvy 301883055, teda aj v roku

2003 ţalobcovi a aj S. bolo jasné, ţe dlţníkom je S., s. r. o. Dodatok č. 1 k úverovej zmluve

uzatvoril ţalobca so ţalovaným 3. Správa z jednania na úverovom výbore medzi ţalovaným

3. S., s. r. o. a S.

z 8. mája 1995, podanie ţaloby proti ţalovanému 3. bez existencie zmluvy o prevzatí dlhu

a súhlasu S. nim by nebol právny dôvod na ţalovanie ţalovaného 3. Tvrdenie, ţe bola ţaloba

proti ţalovanému 3. podaná omylom vyvracia samotná zmluva o postúpení pohľadávky z 22.

decembra 1999 medzi ţalobcom a S.S.. Podľa tejto zmluvy by bola postúpená len pohľadávka

podnikateľa I. patriacim spoločnosti S., s. r. o. Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval,

ţe dodatok č. 1 je neplatný. Dodatok č. 2 podpísal štatutárny orgán S. a podpísal ho len preto,

ţe S. dala konkludentný súhlas k zmluve o prevzatí dlhu z 11. októbra 1992 a všetky následné

úkony tomu nasvedčujú. Ţalobca chcel, aby ţalovaný 1. preukázal, ţe nie on

po uzavretí zmluvy o prevzatí dlhu platil úver. Ţalovaný 1. to samozrejme preukázať nevie,

pretoţe to, ţe niekto niečo nespravil nevie preukázať. Úver platila spoločnosť S.,

s. r. o. voči ktorej bolo konanie zastavené. Na výpisoch z účtov ţalovaného 1. nie sú splátky

a ţalobca ako jediný má prístup k výpisom z účtov spoločnosti S., s. r. o., tieto však odmietol

predloţiť, originálmi týchto výpisov by totiţ bolo preukázané, ţe splátky platila spoločnosť

S., s. r. o., ţe S. splátky prijímala. Ţalovanému 1. ako fyzickej osobe S. neoznamovala

pohyby na účte, oznamovala ich spoločnosti S., s. r. o. Vydraţený majetok nebol nikdy

vloţený do spoločnosti S., s. r. o. ale privatizačná komisia vydala zápisnicu o draţbe č. 1 10.

júla 1992, podľa ktorej bol S., s. r. o. vydraţiteľom. Táto zápisnica bola listinou, na základe

ktorej bol zapísaný S., s. r. o. u S.L. ako vlastník. Toto ţalovaný prejednal so S., a preto aj S.

súhlasila s prevzatím dlhu, pretoţe nie ţalovaný 1. sa stal na základe privatizácie vlastníkom

draţených nehnuteľností, ale spoločnosť S., s. r. o. Je skutočnosťou, ţe S. poskytla úver na

základe ţiadosti ţalovaného 1. z 27. 7. 1992 ako účelový úver

na zaplatenie doplatku kúpnej ceny vydraţenej prevádzkovej jednotky. Nie je pravda, ţe

svedkovia si pri výpovediach nič nepamätali.

Ţalobca tým, ţe podal nekvalifikovanú ţalobu sám zavinil mnoţstvo zmätkov

v konaní.

Ţalovaný 1. tvrdí, ţe výška uplatneného nároku je sporná aj pre samotného ţalobcu.

V ţalobe z 26. marca 1996 si ţalobca uplatnil nárok na zaplatenie sumy 7 409 220,-- Sk

s príslušenstvom bez toho, aby vysvetlil, ako sa k sume dopracoval a aby preukázal, kto mu

rozdiel medzi poskytnutým úverom a ţalovanou pohľadávkou zaplatil, ktoré platby

započítaval na istinu, a ktoré na úroky, prípadne sankčné úroky a podobne. Následne

na pojednávaní 5. 6. 2003 na návrh ţalobcu uznesením súd upresnil ţalobný návrh s tým,

ţe istina 7 409 220,-- Sk ostáva, beţné úroky 4 272 646,70 Sk a úroky z omeškania

6 100 925,10 Sk spolu 17 783 511,80 Sk. Potom na pojednávaní dňa 13. mája 2008 ţalobca

uviedol, ţe uplatňuje nárok tak ako v ţalobe. Súd však uţ uznesenie o pripustení nevydal.

Ţalovaný 1. ţiadal, aby ţalobca zaloţil do súdneho spisu originálne výpisy z banky, aké

posiela S. klientovi a k nim príkazy na úhrady, keďţe tvrdí, ţe ţalovaný 1. splácal úver síce

ho splácala spoločnosť S., s. r. o. Len z týchto listín je moţné zistiť, ţe výšku úveru, kedy

a koľko bolo zaplatené, koľko bolo zaplatené na úrokoch, a teda aký je nárok ţalobcu voči

pôvodne ţalovanému v 3. rade. Najvyšší súd nesprávne aplikoval § 531 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, keď tvrdil, ţe doposiaľ nebolo preukázané, ţe prišlo k prevzatiu dlhu. Najvyšší

súd nevyhodnotil dôkazy zaloţené v spise podľa Keby tak bol urobil, tak by bol

zistil, ţe právnym dôvodom pre ktorý ţalobca podal ţalobu proti ţalovanému 3. bol jeho

konkludentný súhlas s prevzatím dlhu a tak isto právnym dôvodom uzatvorenia dodatku č. 1

a to bez ohľadu na to, či je platný, alebo nie je skutočnosť, ţe právny predchodca ţalobcu

súhlasil s prevzatím a vykonával právne úkony, ktoré tomu nasvedčovali. K týmto dôkazom

pribudol na pojednávaní dňa 25. februára 2010 ďalší významný dôkaz – dodatok č. 2

k úverovej zmluve z 18. apríla 1995, ktorý podpísal

so S., jej štatutárny orgán – riaditeľ pobočky a ktorý je dôkazom, ţe uţ nielen radový

zamestnanci, ale aj riaditeľ pobočky konali so S., s. r. o. ako s dlţníkom. Znenie dodatku č. 2

vypracovala S. a nie ţalovaný. Ţalobca nepredloţil výpisy z účtu, len tvrdí, ţe išlo o účet

ţalovaného 1. Ţalovaný 1. tvrdí, ţe išlo o účet spoločnosti S., s. r. o. a pokiaľ S. neeviduje,

alebo nechce dať tieto výpisy ako to uviedla právna zástupkyňa ţalobcu na pojednávaní dňa

25. februára 2010, tak tvrdenie ţalobcu, ţe ide o účet ţalovaného 1. je ničím nepodloţené

a ide o klamstvo. Dôkazné bremeno je na ţalobcovi. Ţalobca má predloţiť výpisy do januára

2005, ale aj neskoršie o tom, kto splácal úver. Ţalobca tvrdí, ţe pokiaľ by bol účet spoločnosti

S., s. r. o., boli by ţalovaní výpis dávno predloţili. Spoločnosť S., s. r. o. bol samostatný

subjekt, spoločnosť bola dňom 26. 5. 2003 vymazaná z obchodného registra, likvidátorom

nebol ani jeden

zo ţalovaných a ţalovaní nemajú k dispozícii účtovníctvo po tejto spoločnosti, a preto nemajú

k dispozícii ani výpisy z účtov. Ţalovaný 1. však spoľahlivo vie, ţe sporný účet patril

spoločnosti S., s. r. o.

Ţalovaný 1. zdôrazňuje, ţe bolo preukázané, ţe S. podľa § 531 ods. 1 Občianskeho

zákonníka udelila súhlas na prevzatie dlhu ţalovaným 3. Tento súhlas udelila konkludentne.

Ţalovaný 1. poukázal tieţ na ustanovenie , podľa ktorého

pri výklade vôle sa vezme náleţitý zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle,

včítane rokovania o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli ako aj

následného správania strán, pokiaľ to pripúšťa povaha veci. Konkludentný súhlas predpokladá

správanie sa strán a súd v prípade tvrdenia, ţe nebol daný, sa musí vysporiadať s listinami

zaloţenými v súdnom spise, z ktorých vyplýva, ţe S. rokovala so spoločnosťou S., s. r. o., ţe

túto viedla ako dlţníka. So znením správy z jednania medzi firmou S., s. r. o. a S.S., a. s. M.L.

konaného dňa 8. mája 1995, s výzvami zo 6. septembra 1995 a z 21. septembra 1995, ktorými

S. vyzývala S. s. r. o. na zaplatenie dlhu z dôvodov podania ţaloby proti ţalovanému v 3.

rade, svedeckými výpoveďami zamestnancov S., s dodatkom č. 1 a dodatkom č. 2 k úverovej

zmluve, ktoré vypracovala S., ktorý v nich za dlţníka uviedla spoločnosť S., s. r. o., pričom

dodatok č. 2 podpísal riaditeľ pobočky a celým ďalším radom dôkazov. Ţalovaný 1. počas

konania namietal premlčanie a povaţuje nárok ţalobcu za premlčaný. Ţalovaný 1. má tieţ za

to, ţe ţaloba je vo vzťahu k nemu nedôvodná, pretoţe zmluva o postúpení pohľadávok z 22.

decembra 1999 uzatvorená medzi postupcom S.S. a. s. a postupníkom S., a. s. je s poukazom

na ustanovenie v časti týkajúcej sa ţalovaného 1. neplatná

a to z dôvodu neurčitosti a nezrozumiteľnosti. Zmluvou o postúpení pohľadávok z 22.

decembra 1999 nebol postúpený nárok z úverovej zmluvy č. úveru 330183-2, ani jej

ţalobcom tvrdeného prečíslovaného znenia 465/80659049-159-01 a teda ţalobca S., a. s. do

dnešného dňa nepreukázal aktívnu legitimáciou. Ţalovaný 1. preto ţiada, aby sa s týmto

odvolací súd podrobne oboznámil a aby na odvolacie pojednávanie uloţil ţalobcovi predloţiť

zmluvy o postúpení pohľadávky z 22. decembra 1999

aj s prílohami.

K odvolaniu ţalobcu sa vyjadril ţalovaný 2. Navrhol rozsudok Krajského súdu

v Bratislave ako vecne správny potvrdiť a uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania

pozostávajúce z 2 úkonov po 917,81 Eur, z dvoch reţijných paušálov po 7,21 Eur v celkovej

sume 1850,04 Eur. Ţalovaný 2. vo vyjadrení uviedol, ţe ţalobca obchádza fakt, ţe

problematiku prevzatia dlhu firmou S., s. r. o. na základe zmluvy zo dňa 11. 10. 1992 súdy

začali vyhodnocovať aţ na základe uznesenia Najvyššieho súdu č. k. .

Ţalovaní od začiatku súdneho konania poukazujú na celý rad dôkazov svedčiacich o prevzatí

dlhu a o udelení súhlasu pôvodným ţalobcom. V danom prípade pôvodný ţalobca

prejavili súhlas s konaním, čo dokazujú nasledovné skutočnosti. Dňa 21. októbra 1992, teda

10 dní po uzavretí zmluvy o prevzatí dlhu uzavreli veriteľ - S.S., M.L. a klient firma S.

zmluvu o zriadení záloţného práva k nehnuteľnostiam na zabezpečenie pohľadávky

vzniknutej okrem iných aj z úverovej zmluvy č. 330183-2 z 10. augusta 1992 uzatvorenej

medzi S.S., n. p. L. a firma S., s. r. o. Pôvodný navrhovateľ podpisom tejto zmluvy uznáva

úverový vzťah s firmou S., s. r. o. vzniknutý zo zmluvy o úvere č. 330183-2 zo dňa 10. 8.

1992. Z poskytnutého úveru 11 113 900,-- Sk klient firma S. uhradila veriteľovi S. dňa 20.

januára 1995 sumu vo výške 3 704 680,-- Sk. Tieto platby veriteľ aktívne prijímal a započítal

do splátok a týmto spôsobom sa vypočítal ţalovaný nárok. Toto je evidentný dôkaz o udaní

súhlasu k prevzatiu dlhu. Iné právne zdôvodnenie na toto konanie nie je. Ţalovaný v 2. rade

od uzavretia úverovej zmluvy č. 330183-2 zo dňa 10. augusta 1992 neuhradil ani jednu

splátku úveru a nebol ani vyzvaný k plateniu. Ak vznikol problém so splatením splátky, tak sa

jednalo s firmou S.,

s. r. o., čo potvrdili vo svojich výpovediach aj pracovníci S.S., n. p. L.. Dodatok č. 2 je ďalším

podstatným dôkazom o vyslovení súhlasu veriteľa. Zo snahy ţalobcu je zrejmý úmysel

škandalizovať priebeh súdneho procesu na Krajskom súde Bratislava. Neváha vykonštruovať

prípad, ţe dodatok č. 2 mohol byť podstrčený na podpis riaditeľovi banky. Aj ţalovaný v 2.

rade by mohol zvoliť túto taktiku. Ţalovaný 2. rešpektuje rozhodnutia Krajského súdu

Bratislava. Kaţdý účastník má právo na opravný prostriedok a apelovať na odvolací súd.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) prejednal

odvolanie ţalobcu podľa bez nariadenia pojednávania v zmysle

ods. 2 a dospel k záveru, ţe odvolanie je dôvodné.

Z obsahu spisu je zrejmé, ţe ţalobca sa svojim návrhom domáha zaplatenia sumy

245 941,12 Eur s 28% úrokom z omeškania za obdobie od 20. apríla 1995 do zaplatenia.

Predmetnú sumu ţiada od ţalovaných zaplatiť z dôvodu nesplatenia úveru a z dôvodu

porušenia úverovej zmluvy o účelovom úvere na malú privatizáciu z 10. augusta 1992, ktorú

uzavrel právny predchodca ţalobcu S.S. v B. pobočka v L. so ţalovaným v 1. a 2. rade a na

základe zmluvy o postúpení pohľadávok

z 22. decembra 1999 bola na ţalobcu S., a.s. postúpená pohľadávka z úverovej zmluvy.

Najvyšší súd Slovenskej republiky republiky uznesením zo dňa 14. apríla 2009 pod

č. k. -332 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 2. septembra 2008

č. k. Z-2-43Cb 216/96-308 a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Rozsudok súdu

prvého stupňa bol zrušený z dôvodu, ţe súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil

a nedostatočne zistil skutkový stav. Pričom doteraz zistený skutkový stav nebol dostatočný

na rozhodnutie vo veci samej. V novom konaní bolo povinnosťou súdu vyţiadať dodatok č. 2

z 18. apríla 1995 k úverovej zmluve z 10. augusta 1992 a posúdiť jeho obsah. Tieţ bolo

potrebné zistiť, či došlo k zmene záväzku o proti tomu ako bol dohodnutý účastníkmi zmluvy

t. j. S. a ţalovanými v 1. a 2. rade v zmluve z 10. augusta 1992. V prípade, ţe súdu nebudú

doručené ţiadne listinné dôkazy, prípadne ţalovaný neoznačia ţiadne dôkazy, na základe

ktorých by došlo k zániku záväzku ţalovaných, súd preverí výšku nároku uplatnenú ţalobcom

v konaní a opätovne vo veci rozhodne. Súd prvého stupňa

po doručení zrušujúceho rozhodnutia nariadil pojednávanie na deň 25. februára 2010.

Na tomto pojednávaní súd zákonným spôsob nevykonal ţiadne dokazovanie, nevykonal

ţiadne dokazovanie na určenie skutočností naznačeným smerom uvedeným v zrušujúcom

rozhodnutí Najvyššieho súdu, dôkazy listinami neboli vykonané v zmysle ustanovenia § 129

Za dôkazy nemoţno povaţovať prednesy zástupcov účastníkov konania.

Zákonným spôsobom nebol vykonaný ani dôkaz listinou a to Dodatok č. 2 k úverovej zmluve

z 18. apríla 1995, ktorý súd povaţoval za dôkaz o prevzatí záväzku ţalovaných spoločnosťou

S., s. r. o., L. v zmysle ustanovenia . Bez riadneho

vykonania dôkazov nie je moţné vyhodnotiť konkrétne dôkazy jednotlivo a v ich vzájomnej

súvislosti, robiť skutkové závery a vo veci rozhodnúť. Týmto bolo porušené právo účastníkov

konania na spravodlivý proces. K tomu je potrebné uviesť, ţe súd je povinný vyhodnotiť

všetky relevantné dôkazy a to jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti vykonané zákonným

spôsobom od začiatku konania. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leţí na tom

účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé

právne dôsledky, ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností taktieţ tvrdí.

Podľa ustanovenia v odôvodnení rozsudku súd uvedie čoho sa

navrhovateľ (ţalobca) domáha a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca,

(ţalovaný) prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti

povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri

hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy, ako vec právne posúdil.

Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Napadnutý rozsudok nemá náleţitosti uvedené v ustanovení

V odôvodnení rozsudku nie je vôbec uvedené, čoho sa ţalobca domáhal, z akých dôvodov,

ako sa vo veci vyjadrili ţalovaní, ktoré skutočnosti povaţoval súd za preukázané, a ktoré nie,

z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, ktoré

dôkazy povaţoval za relevantné a v odôvodnení rozsudku absolútne chýba právne posúdenie

veci. Rozhodnutie súdu prvého stupňa je z toho dôvodu absolútne nepreskúmateľné

a odôvodnenie rozsudku je nepresvedčivé. Procesný postoj účastníka konania zásadne

nemôţe bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho

návrhy procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný

súd je však povinný na všetky jeho procesné úkony primeraným zrozumiteľným a ústavne

akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným právnym poriadkom a to aj pri

rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje

nároky, alebo sa bráni proti ich uplatneniu (Nález ústavného súdu Slovenskej republiky sp.

zn. IÚS 372/06 29. marca 2007). Z uznesenia ústavného súdu slovenskej republiky spisovej

značky z 31. augusta 2004 vyplýva, ţe právo na spravodlivý proces je naplnené

tým, ţe všeobecné súdy existuje skutkový stav a po výklade a pouţití relevantných právnych

noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné, alebo

ţe boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva

na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby

sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi navrhovaním a hodnotením dôkazov.

Dôvody uvedené v napadnutom rozsudku, pre ktorý súd ţalobu zamietol, sú neodstrániteľné,

nedostatočné, nepresvedčivé bez pouţitia relevantných právnych noriem bez rešpektovania

právneho názoru odvolacieho súdu uvedeného v predchádzajúcich zrušujúcich rozhodnutiach,

a preto je odvolanie ţalobcu dôvodné.

Keďţe konanie pred súdom prvého stupňa trpí procesnými vadami, odôvodnenie

rozsudku je nepreskúmateľné a nepresvedčivé, nemá náleţitosti v zmysle ustanovenia § 157

ods. 2 , preto Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na ustanovenie

ods. 1 písm. f/, h/ zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a v súlade s ustanovením

ods. 2 vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V novom konaní bude povinnosťou súdu vykonať riadne navrhnuté dôkazy, posúdiť

obsah týchto dôkazov, tieto dôkazy vyhodnotiť jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti, rozsudku

vysvetliť, ktoré skutočnosti povaţuje súd za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov

vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal navrhnuté

dôkazy a ako vec právne posúdil.

V novom konaní rozhodne súd tieţ o náhrade trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 31. mája 2010

JUDr. Anna M a r k o v á , v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Štofaniková