Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
738/367152.d1d98e.pdf
PDF · 143.42 KB
No categories available
5Sžf/4/2010
Najvyšší súd 5Sžf/4/2010
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny
Krajčovičovej v právnej veci ţalobkyne JUDr. I. L., so sídlom v K., správkyne konkurznej
podstaty úpadcu obchodnej spoločnosti E. a. s., so sídlom v K., (pôvodného ţalobcu) proti
ţalovanému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici,
Nová ulica č. 13, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. I/223/14709-
83224/2008/992517-r zo dňa 27. októbra 2008, na odvolanie pôvodného ţalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 21. októbra 2009, č. k. 7S/88/2008-132, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach,
č. k. 7S/88/2008-132 zo dňa 21. októbra 2009 m e n í tak, ţe rozhodnutie ţalovaného
č. I/223/14709-83224/2008/992517-r zo dňa 27. októbra 2007 z r u š u j e a vec v r a c i a
ţalovanému na ďalšie konanie.
Ţalovaný je p o v i n n ý zaplatiť úpadcovi náhradu trov konania v sume 408,92
eura, ktorú náhradu je ţalovaný povinný zaplatiť na účet advokátskej kancelárie M. a P., s. r.
o., so sídlom v B. do troch dní.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach zamietol podľa § 250j ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ţalobu, ktorou pôvodný ţalobca ţiadal
zrušiť rozhodnutie ţalovaného č. I/223/14709- 83224/2008/992517-r zo dňa 21. októbra 2009,
ktorým ţalovaný potvrdil platobný výmer Daňového úradu Kráľovský Chlmec (ďalej len
„správca dane“) č. 738/11640/08/Kaš zo dňa 23. júla 2008 o vyrubení rozdielu dane
z pridanej hodnoty v sume 637.507,- Sk za zdaňovacie obdobie apríl 2004.
Krajský súd v Košiciach posudzujúc správnosť záverov daňových orgánov pri svojom
rozhodovaní vychádzal z ustanovení § 20 ods. 1 a § 20a ods. 1 zákona č. 289/1995 Z. z.
o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“ účinného do 30.04.2004) a z ustanovení
§ 15 ods. 2 a § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) a dospel k záveru, ţe v daňovom konaní bol
skutkový stav zistený dostatočne a na jeho základe bol vyvodený aj správny právny záver,
pričom ţalovaný sa dostatočným spôsobom vysporiadal s námietkami vznesenými
ţalobkyňou. Krajský súd dospel k záveru, ţe ţalobkyňa si nesplnila povinnosti vyplývajúce
jej z ustanovenia § 15 ods. 6 zákona o správe daní, neumoţnila správcovi dane vykonať
daňovú kontrolu a preto krajský súd povaţoval podmienky pre určenie dane podľa pomôcok
v zmysle § 29 ods. 6 zákona o správe daní za splnené. Určenie dane takýmto spôsobom
je náhradným spôsobom určenia daňovej povinnosti a nepredpokladá výkon ďalšieho
dokazovania, ale obmedzuje sa iba na zhodnotenie podkladov, ktoré má správca dane
k dispozícií, resp., ktoré si zaobstará a preto úlohou ţalovaného bolo iba skúmať, či v danom
prípade boli dodrţané podmienky na pouţitie tohto spôsobu určenia dane a zistenie,
či správca dane prihliadol na okolnosti, z ktorých vyplývajú pre daňovníka výhody. V danom
prípade podľa názoru krajského súdu ţalovaný postupoval v súlade s platnou právnou
úpravou. Ďalej z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, ţe skončením posledného
zdaňovacieho obdobia platiteľ prestal byť platiteľom dane z pridanej hodnoty a zákon spája
zánik postavenia daňového subjektu ako platiteľa dane z pridanej hodnoty so skončením,
posledného zdaňovacieho obdobia určeného správcom dane v súvislosti so zrušením
registrácie. Preto samotným skončením posledného zdaňovacieho obdobia určeného
správcom dane došlo zo zákona k zániku statusu daňového subjektu byť platiteľom dane
z pridanej hodnoty a preto zákon pre zrušenie registrácie daňového subjektu ako platiteľa
dane z pridanej hodnoty nevyţadoval vydanie samostatného rozhodnutia. Preto sa krajský súd
stotoţnil s právnym záverom ţalovaného ako aj správcu dane, ţe dodávateľ J. N. prestal byť
platiteľom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) dňa 30.06.1999. Ţalobkyňa
nepreukázala, ţe jej dodávateľ J. N. sa stal platiteľom dane z pridanej hodnoty po uvedenom
termíne zo zákona, preto dokazovanie smerujúce k zisteniu, či k zdaniteľnému plneniu došlo
alebo nie je právne irelevantné. Naviac navrhované dôkazy ako výsluch J. N., prípadne
ďalších svedkov ani nebolo moţné vykonať, pretoţe iných svedkov ţalobkyňa
nekonkretizovala a pobyt J. N. zistený nebol. Taktieţ návrh ţalobkyne na iniciovanie konania
o predbeţnej otázke v zmysle článku 234 Zmluvy o zaloţení Európskeho
spoločenstva povaţoval krajský súd za nedôvodný, pretoţe do účinnosti zmluvy o pristúpení
Slovenskej republiky do Európskej únie nebola Slovenská republika záväzkom harmonizovať
svoju právnu úpravu dane z pridanej hodnoty s komunitárnym právom, najmä so Šiestou
smernicou Rady zo dňa 17.05.1977 viazaná. Preto krajský súd povaţoval rozhodnutie
ţalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa za vecne správne a ţalobu zamietol.
O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 OSP tak,
ţe úpadcovi pre jeho neúspech v konaní náhradu trov konania nepriznal.
Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie úpadca (ďalej len
„odvolateľ“) ţiadajúc, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zrušil
a vrátil na ďalšie konanie. Namietal predovšetkým, ţe krajský súd v podstate prevzal právny
názor ţalovaného. Ďalej namietal, ţe rozhodnutie ţalovaného ako aj Daňového úradu
Kráľovský Chlmec (ďalej len „správca dane“) sú nezákonné, pretoţe rozhodnutia vychádzajú
z nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočne zisteného skutkového stavu,
sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť ako aj pre nedostatok dôvodov. Poukazoval
na skutočnosť, ţe dodávateľ J. N. jej predloţil Osvedčenie o registrácii platiteľa dane
z pridanej hodnoty vydané Daňovým úradom Košice dňa 06.12.1995, na ktorom je uvedené,
ţe dodávateľ je ako platiteľ zaregistrovaný pre daň z pridanej hodnoty od 01.12.1995.
Odvolateľ tvrdil, ţe zákon mu neukladá povinnosť zisťovať, či jeho obchodný partner,
s ktorým má obchod uzavrieť je registrovaný ako platiteľ dane z pridanej hodnoty. Podľa
odvolateľa správca dane postavil konštrukciu porušenia zákona o dani z pridanej hodnoty na
skutočnosti, ţe dodávateľ J. N. so správcom dane nespolupracuje, nepreberá listové zásielky
a podľa vyjadrenia právneho zástupcu sa na adrese trvalého bydliska nenachádza uţ 7 rokov
a ţe správca dane vyčerpal uţ všetky moţnosti na skontaktovanie sa s týmto daňovým
subjektom. Podľa odvolateľa medzi stranami nie je sporné, ţe dodávateľ J. N. sa dňom
04.12.1995 stal platiteľom DPH.
Taktieţ nie je sporné, ţe medzi daňovými subjektami došlo k uskutočneniu
zdaniteľného plnenia v podobe dodania sluţby, ktorá je predmetom fakturácie. Na rozdiel
od správcu dane, ako aj ţalovaného, odvolateľ nesúhlasí s právnym názorom, ţe J. N. nebol
v čase uskutočnenia zdaniteľného plnenia platiteľom DPH. Právna norma upravujúca
podmienky vzniku postavenia platiteľa DPH rozlišuje prípady povinnej registrácie upravenej
v ustanovení § 4 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 289/1995 Z. z. o DPH a dobrovoľnej registrácie
vyjadrenej v ustanovení § 4 ods. 4 zákona o DPH. Pokiaľ je u podnikateľa J. N. dôvodné
tvrdiť, ţe dňom 04.12.1995 došlo k vzniku jeho postavenia ako platiteľa DPH aplikáciou
dobrovoľnej registrácie, pre ktorú sa nevyţadovalo splnenie predpísanej zákonnej povinnosti
(limit obratu), od ktorej by vznikla právna povinnosť k registrácii, potom vzniká relevantná
otázka, či postupom podľa § 43 ods. 3 zákona o DPH bolo vôbec moţné platne registráciu
zrušiť. V tejto súvislosti odvolateľ namietal, ţe v administratívnom spise sa nenachádza
rozhodnutie o zrušení registrácie J. N. ako platiteľa DPH. Ďalej odvolateľ namietal, ţe bez
ohľadu na úvahu, ţe postavenie platiteľa DPH nemohlo J. N. súladne s právom zaniknúť
vôbec, odvolateľ tvrdil, ţe pokiaľ mu aj určením posledného zdaňovacieho obdobia zaniklo,
potom mu zo zákona opäť vzniklo, a to s poukazom na ustanovenie § 4 ods. 1, 2 a 3 zákona
o DPH. V tejto súvislosti odvolateľ poukazoval na právny názor vyslovený v rozhodnutí
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikovaný v zbierke súdnych rozhodnutí č.
76/2001. Odvolateľ ďalej poukazoval na ustanovenia § 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o
správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o správe daní“), podľa ktorého je správca dane
povinný postupovať súladne so všeobecne záväznými predpismi, chrániť záujem štátu a obcí
a dbať pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov
a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Taktieţ poukazoval na článok 59 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého moţno dane ukladať zákonom, alebo na základe
zákona. Ďalej odvolateľ poukazoval na ustanovenia § 15 ods. 5 zákona o DPH v znení
účinnom v čase uskutočnenia zdaniteľného plnenia podľa predmetnej faktúry, ak osoba, ktorá
nie je platiteľom DPH, vyhotoví daňový doklad alebo uplatní k cene daň, je povinná oznámiť
a zaplatiť daň príslušnému daňovému úradu najneskôr do 15 dní od konca mesiaca v ktorom
konala. V zmysle tohto ustanovenia, vo vzťahu k základným zásadám daňového konania
a s tým spojených povinnostiach správcu dane v daňovom konaní, má správca dane
postihovať porušiteľa zákona, ktorému zákon priamo ukladá povinnosť oznámiť správcovi
dane, ţe došlo k neoprávnenému uplatneniu dane k cene aj povinnosť zaplatiť daň
príslušnému daňovému úradu.
Podľa názoru odvolateľa správca dane pri rozhodovaní vychádzal z nedostatočne
zisteného skutkového stavu veci, nevysporiadal sa s dôkazmi pri daňovej kontrole,
a to vo vzťahu k odpočtu DPH daňového subjektu na vstupe od dodávateľa J. N., ktorý
nevykázal svoju daňovú povinnosť na výstupe a prestal byť platcom DPH a tým mu nevznikla
daňová povinnosť na výstupe, pričom odvolateľ predloţil všetky potrebné účtovné doklady
preukazujúce vecné plnenia a platby na účty. Správca dane vykonal len miestne zisťovanie so
zameraním sa na preverenie hodnovernosti dokladov v súvislosti s podaním daňového
priznania a neodvedením DPH.
Ďalej odvolateľ namietal, ţe postup správcu dane v spôsobe nekonvalidnom
pri uplatňovaní zákonného procesu, keď vo vzťahu k zásade rovnosti zbraní sú povinné
finančné orgány postupovať ústavne konformným spôsobom, čo v tomto prípade znamená
umoţniť odvolateľovi, aby jeho vec bola prejednaná v jeho prítomnosti a aby sa mohol
vyjadriť ku všetkým dôkazom. Odvolateľ na podklade uvedeného namieta postup správcu
dane, ktorý povaţuje za protichodný vo vzťahu k právnej istote, k princípom právneho štátu
a k zásade, ţe nikto nesmie byť nútený konať niečo, čo zákon neukladá. Odvolateľ ďalej
poukazoval na Šiestu smernicu Rady č. 77/388/EHS, ktorej podstatou je zabezpečiť,
aby spoločný systém daní z obratu (DPH) nediskriminoval tovar, alebo sluţby podľa pôvodu,
aby mohol byť dosiahnutý spoločný trh umoţňujúci poctivú hospodársku súťaţ a podobajúci
sa skutočnému vnútornému trhu, z čoho vyplýva, či pre posúdenie opodstatnenosti nároku
odvolateľa postačuje v tomto prípade zistenie o tom, ţe dodávateľ nebol registrovaný ako
platiteľ dane. Odvolateľ v tejto súvislosti navrhol odvolaciemu súdu, aby podľa čl. 234
Zmluvy o zaloţení Európskeho spoločenstva, (teraz článok 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie) predloţil Súdnemu dvoru Európskej únie na riešenie predbeţne otázky:
1/ či vnútroštátna legislatíva o DPH v časti upravujúcej kontraktačný proces (najmä
s poukazom na čl. 31 ust. § 17 zákona o DPH) môţe ukladať povinnosť zisťovania statusu
(registrovaný platiteľ DPH) svojho obchodného partnera a/ v akých intervaloch, b/ v kaţdom
novom obchode, keď sa uţ platiteľ preukázal?
2/ či je moţné povaţovať daňový doklad, ktorému správnosti a úplnosti svedčí jeho
verejná publicita, za nespĺňajúci náleţitosti takéhoto dokladu bez zabezpečenia vypočutia
osoby, ktorou bol tento doklad uskutočnený?
3/ či je moţné povaţovať ustanovenie § 4 a § 20 zákona o DPH za súladne s úpravou
podľa Šiestej smernice, najmä vo väzbe na právnu istotu a legitimitu očakávania
proporcionality?
Ţalovaný sa k odvolaniu odvolateľa nevyjadril, resp. jeho prípadné vyjadrenie
sa v spisovom materiály Krajského súdu v Košiciach sp. zn.7S/88/2008 nenachádza.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací
(§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,
odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli
a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk,
www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2
OSP) a dospel k záveru, ţe odvolaniu je moţné vyhovieť.
Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
ţalovaného č. I/223/14709- 83224/2008/9925217-r zo dňa 27. októbra 2008, ktorým
ţalovaný potvrdil platobný výmer Daňového úradu Kráľovský Chlmec
č. 738/230/11640/08/Kaš zo dňa 23. júla 2008, ktorým správca dane vyrubil úpadcovi rozdiel
dane z pridanej hodnoty v sume 637.507,- Sk za zdaňovacie obdobie apríl 2004 a posúdenie,
či ţalovaný pri rozhodovaní v danej veci vychádzal zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu
a rozhodol v súlade so zákonom č. 511/1992 Z. z. o správe daní a poplatkov v znení
neskorších predpisov a v súlade s ustanoveniami zákona o DPH.
V priebehu odvolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil,
ţe na majetok obchodnej spoločnosť E.E. a. s., so sídlom v K. bol vyhlásený konkurz, a to
uznesením Okresného súdu Košice I, sp. zn. 31K/52/2009 zo dňa 12.02.2010, pričom za
správkyňu konkurznej podstaty bola ustanovená JUDr. I. L., so sídlom v K..
Podľa § 44 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“), oprávnenie úpadcu nakladať
s majetkom podliehajúcim konkurzu a oprávnenie konať za úpadcu vo veciach týkajúcich
sa tohto majetku, vyhlásením konkurzu prechádza na správcu, správca pritom konaná v mene
a na účet úpadcu.
Podľa § 47 ods. 2 zákona o konkurze, vyhlásením konkurzu sa neprerušuje daňové
konanie, colné konanie, konanie o výţivnom pre maloleté deti, ani trestné konanie, pričom
v trestnom konaní nemoţno rozhodnúť o náhrade škody, tým nie sú dotknuté ustanovenia
§ 48.
Podľa § 52 ods. 1 zákona o konkurze, vyhlásením konkurzu zanikajú úpadcove
jednostranné právne úkony, ak sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu, najmä jeho
príkazy, poverenia, plnomocenstvá a prokúry. Ten, komu boli príkazy, poverenia,
plnomocenstvá a prokúry udelené, je povinný po ich zániku urobiť ešte všetko, čo neznesie
odklad tak, aby úpadca neutrpel ujmu na svojich právach. Takto urobené úkony majú rovnaké
právne účinky, akoby príkaz, poverenie, plnomocenstvo alebo prokúra trvali aj po vyhlásení
konkurzu. Náklady týchto úkonov sú pohľadávkou proti podstate.
S poukazom na vyššie citované ustanovenia zákona o konkurze, vyhlásením konkurzu
prešlo oprávnenie konať za úpadcu na správkyňu konkurznej podstaty a preto sa správkyňa
konkurznej podstaty stala v konaní o preskúmanie rozhodnutia ţalovaného ţalobkyňou
vo veci začatej na základe ţaloby podanej úpadcom. Súčasne vyhlásením konkurzu zaniklo
plnomocenstvo udelené úpadcom pre advokátsku kanceláriu AK M. a P., s. r. o., so sídlom
K., zastúpenú JUDr. I. M..
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu
(§ 247 ods. 1 OSP).
Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje
povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými
právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a o zmenách v sústave
územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov – ďalej len „zákon č. 511/1992
Zb.“ alebo „zákon o správe daní“). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2 zákona č. 511/1992
Zb.) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi.
Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada
voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej správca dane
hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
Aby daňové orgány mohli vyššie uvedené zásady realizovať, sú vybavené rozsiahlymi
právomocami. Neznamená to však bezbrehé uplatňovanie práva vyplývajúce
z vrchnostenského postavenia daňových orgánov. Preto ani povinnosť daňového subjektu
preukázať tvrdené skutočnosti nezbavuje správcu dane zákonnej povinnosti riadne zistiť
skutočný stav a pri svojom rozhodovaní vychádzať z objektívnych a spoľahlivých zistení.
Ďalšou dôleţitou zásadou daňového konania je zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona
č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva
a povinnosti a ktorá vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov
(čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky).
V zmysle základnej zásady daňového konania sa v daňovom konaní postupuje
v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá
sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov
a ostatných zúčastnených v daňovom konaní.
Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade
s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon
o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať,
či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi
predpismi. Keďţe ide o fiskálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje
osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich
pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o DPH, platiteľ môţe odpočítať daň, ak zdaniteľné plnenie
prijme na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení:
a) pri ktorých vzniká daňová povinnosť podľa § 14,
b) ktoré sú oslobodené od dane podľa § 37, 38 a 39,
c) pri ktorých nevzniká daňová povinnosť podľa § 14 ods. 2 písm. a/.
Podľa § 20 ods. 2 zákona o DPH, platiteľ nemôţe odpočítať daň, ak zdaniteľné plnenie
prijme na:
a) uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení, ktoré sú oslobodené od dane podľa § 26,
b) výkon svojich činností, ktoré nie sú zdaniteľnými plneniami.
Podľa § 20a ods. 1 písm. c/ zákona o DPH, odpočítať daň podľa § 20 môţe platiteľ
pri prijatom zdaniteľnom plnení, ak má daňový doklad alebo zjednodušený daňový doklad,
ktoré vyhotovil platiteľ.
Podľa § 15 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, daňový doklad musí obsahovať obchodné
meno, sídlo alebo trvalý pobyt, miesto podnikania, daňové identifikačné číslo platiteľa,
ktorý uskutočňuje zdaniteľné plnenie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) mal z obsahu pripojeného
administratívneho ako aj súdneho spisu za preukázané, ţe preskúmavané rozhodnutie
ţalovaného ako aj správcu dane majú skutkový základ v protokole o určení dane podľa
pomôcok č. 801/321/17504/2007 zo dňa 05.03.2007, vypracovanom Daňovým úradom
Bratislava VI, ktorý je v spisovom materiály ţalovaného zaloţený v kópii. Z tohto protokolu
však nemoţno zistiť, kedy a akým spôsobom bol doručený úpadcovi, pretoţe neobsahuje
podpis kontrolovaného subjektu (jeho štatutárneho zástupcu) a konštatovanie v ňom
obsiahnuté o prerokovaní, podpísaní a prevzatí zo dňa 28.03.2007 nemá podklad v obsahu
pripojeného spisového materiálu. Z obsahu tohto protokolu vyplýva, ţe daňový subjekt
ku kontrole nepredloţil účtovnú evidenciu, čím bolo znemoţnené uskutočnenie výkonu
daňovej kontroly. Na základe tohto protokolu vypracovaného Daňovým úrad Bratislava VI
dňa 05.05.2007, Daňový úrad Kráľovský Chlmec vydal platobný výmer
č. 738/230/11640/08/Kaš zo dňa 23.07.2008 pričom predloţená spisová dokumentácia
neobsahuje písomnosti ozrejmujúce dôvodnosť zmeny miestnej príslušnosti správcu dane.
Najvyšší súd ďalej poukazuje, ţe ţalovaný sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal ani vecnými
dôvodmi odvolania proti platobnému výmeru, najmä vo vzťahu k procesnému postupu
vo vyrubovacom konaní, keď správca dane bez akéhokoľvek dokazovania rozhodol
len na základe protokolu o určení dane podľa pomôcok, ktorý sám ani nevyhotovil
a ku ktorému sa úpadca preukázateľne nevyjadril. Taktieţ sa ţalovaný vo svojom rozhodnutí
nezaoberal ani vecnými dôvodmi odvolania proti platobnému výmeru, najmä aké ustanovenia
zákona o DPH úpadca porušil a z akého dôvodu ţalovaný neakceptoval jej návrhy
na vykonanie dokazovania uvedené v odvolaní proti platobnému výmeru. Najvyšší súd
povaţuje za relevantné tvrdenie úpadcu, ţe pokiaľ sám neporušil ţiadnu zákonnú povinnosť,
nemôţe byť sankcionovaný z dôvodu nesplnenia si povinnosti iným daňovým subjektom,
s ktorým tvrdením sa ţalovaný mal tieţ zaoberať.
Pokiaľ ide o tvrdenie ţalovaného, ţe dodávateľ úpadcu J. N. v čase dodania sluţby
a vystavenia predmetnej faktúry č. 2004/04/01 na sumu 2.046.526,20 Sk z tohto DPH
326.756,30 Sk, uţ nebol platiteľom DPH, najvyšší súd poukazuje na to, ţe v spisovom
materiály sa o tomto tvrdení ţalovaného nenachádza ţiaden relevantný doklad. Samotné
rozhodnutie o určení posledného zdaňovacieho obdobia pre DPH, ktorým mal byť II. štvrťrok
1999, na ktoré sa ţalovaný ako aj správca dane odvoláva, sa v spisovom materiály
nenachádza. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje na to, ţe názor krajského súdu o tom,
ţe zákon pre zrušenie registrácie daňového subjektu ako platiteľa DPH nevyţaduje vydanie
rozhodnutia, je nesprávny.
Takto potom správca dane ako aj ţalovaný svoje úvahy obsiahnuté v rozhodnutí,
zaloţili nie na jednoznačných dôkazoch, čím sa jeho závery javia ako podloţené viac úvahami
ako dostatočnými dôkazmi.
Vzhľadom na vyššie uvedené, podľa názoru najvyššieho súdu neboli dodrţané všetky
zásady daňového konania a skutkový stav veci nebol správnymi orgánmi zistený natoľko,
aby v nej bolo moţné vydať zákonné a objektívne rozhodnutie. Napadnuté rozhodnutie
povaţuje za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a zároveň, ţe zistenie skutkového stavu
je nepostačujúce pre posúdenie veci (§ 250j ods. 2 písm. c/ a d/ OSP).
115Sţf/4/2010
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok Krajského súdu v Košiciach podľa
§ 250ja ods. 3 veta prvá OSP zmenil tak, ţe rozhodnutie ţalovaného zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
V ďalšom konaní úlohou ţalovaného bude najmä odstrániť procesné vady konania,
doplniť administratívny spis o rozhodnutie, ktorým malo byt' určené posledné zdaňovacie
obdobie na daň z pridanej hodnoty dodávateľovi ţalobcu J. N. a preveriť jeho právoplatnosť,
ako aj preskúmať, či uvedenému subjektu po vydaní rozhodnutia o určení posledného
zdaňovacieho obdobia (obdobie od II. štvrťroku 1999 do januára 2004) nevznikla opätovne
povinnosť zaregistrovať sa ako platca DPH, a to dosiahnutím zákonnom stanoveného obratu.
Ďalej bude potrebné vyporiadať sa s námietkami ţalobcu uplatnenými v konaní vo vzťahu k
Šiestej smernici Rady č. 77/388/EHS o zosúladení právnych predpisov členských štátov
týkajúcich sa daní z obratu – spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej
stanovenia, konkrétne, či vnútroštátna legislatíva DPH v časti upravujúcej kontraktačný
proces môţe ukladať povinnosť zisťovania statusu (registrovaný platca DPH) svojho
obchodného partnera a/ v akých intervaloch, b/ v kaţdom novom obchode, keď sa uţ platca
preukázal. Ďalej, či je moţné povaţovať daňový doklad, o ktorého správnosti a úplnosti
svedčí jeho verejná publicita za nespĺňajúce náleţitosti takéhoto dokladu bez zabezpečenia
vypočutia osoby, ktorou bol tento doklad uskutočnený, a či je moţné povaţovať ustanovenie
§ 4 a § 20 zákona o DPH, za súladné s úpravou podľa Šiestej smernice v znení účinnom do
01. mája 2004, najmä vo väzbe na právnu istotu a legitimitu očakávania proporcionality.
O náhrade trov konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, § 250k ods. 1 OSP a § 151 ods. 1 a 5 OSP v spojení s § 246c
ods. 1 veta prvá OSP a priznal v súdnom konaní úspešnému účastníkovi náhradu trov konania
pozostávajúcu z náhrady za dva úkony právnej sluţby vykonané v roku 2008 (prevzatie
a príprava a podanie ţaloby na súd) vo výške 1/13 výpočtového základu za tento rok,
t. j. 2 x po 48,63 eura, plus 2 x paušál po 6,30 eura, (§ 11 ods. 1 - do 03.05.2009, § 11 ods. 3,
§ 14 ods. 1 písm. a/ a d/, § 15 ods. 1, § 16 ods. 3 a § 17 ods. 1 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych sluţieb v znení neskorších predpisov – ďalej len vyhláška
č. 655/2004 Z. z.), za jeden úkon právnej sluţby vykonaný v roku 2009 (podanie odvolania
dňa 12.12.2009) vo výške 1/6 výpočtového základu za tento rok, t. j. 115,90 eura, plus paušál
125Sţf/4/2010
6,95 eura, (§ 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z.), plus DPH v sume 44,21 eura, ako aj náhradu za súdne poplatky
2 x 66,- eura, všetko spolu v sume 408,92 eura, ktorú náhradu je ţalovaný povinný zaplatiť
Advokátskej kancelárii AK M. a P., s. r. o., so sídlom v B., na účet vedený v Tatra banke, a.
s., č. X. do troch dní v zmysle § 149 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 22. júna 2010
JUDr. J. Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková