Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžf/4/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny

Krajčovičovej v právnej veci ţalobkyne JUDr. I. L., so sídlom v K., správkyne konkurznej

podstaty úpadcu obchodnej spoločnosti E. a. s., so sídlom v K., (pôvodného ţalobcu) proti

ţalovanému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici,

Nová ulica č. 13, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. I/223/14709-

83224/2008/992517-r zo dňa 27. októbra 2008, na odvolanie pôvodného ţalobcu proti

rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 21. októbra 2009, č. k. -132, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach,

č. k. -132 zo dňa 21. októbra 2009 m e n í tak, ţe rozhodnutie ţalovaného

č. I/223/14709-83224/2008/992517-r zo dňa 27. októbra 2007 z r u š u j e a vec v r a c i a

ţalovanému na ďalšie konanie.

Ţalovaný je p o v i n n ý zaplatiť úpadcovi náhradu trov konania v sume 408,92

eura, ktorú náhradu je ţalovaný povinný zaplatiť na účet advokátskej kancelárie M. a P., s. r.

o., so sídlom v B. do troch dní.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach zamietol podľa § 250j ods. 1

(ďalej len „OSP“) ţalobu, ktorou pôvodný ţalobca ţiadal

zrušiť rozhodnutie ţalovaného č. I/223/14709- 83224/2008/992517-r zo dňa 21. októbra 2009,

ktorým ţalovaný potvrdil platobný výmer Daňového úradu Kráľovský Chlmec (ďalej len

„správca dane“) č. 738/11640/08/Kaš zo dňa 23. júla 2008 o vyrubení rozdielu dane

z pridanej hodnoty v sume 637.507,- Sk za zdaňovacie obdobie apríl 2004.

Krajský súd v Košiciach posudzujúc správnosť záverov daňových orgánov pri svojom

rozhodovaní vychádzal z ustanovení a

o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“ účinného do 30.04.2004) a z ustanovení

a o správe daní a poplatkov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) a dospel k záveru, ţe v daňovom konaní bol

skutkový stav zistený dostatočne a na jeho základe bol vyvodený aj správny právny záver,

pričom ţalovaný sa dostatočným spôsobom vysporiadal s námietkami vznesenými

ţalobkyňou. Krajský súd dospel k záveru, ţe ţalobkyňa si nesplnila povinnosti vyplývajúce

jej z ustanovenia § 15 ods. 6 zákona o správe daní, neumoţnila správcovi dane vykonať

daňovú kontrolu a preto krajský súd povaţoval podmienky pre určenie dane podľa pomôcok

v zmysle § 29 ods. 6 zákona o správe daní za splnené. Určenie dane takýmto spôsobom

je náhradným spôsobom určenia daňovej povinnosti a nepredpokladá výkon ďalšieho

dokazovania, ale obmedzuje sa iba na zhodnotenie podkladov, ktoré má správca dane

k dispozícií, resp., ktoré si zaobstará a preto úlohou ţalovaného bolo iba skúmať, či v danom

prípade boli dodrţané podmienky na pouţitie tohto spôsobu určenia dane a zistenie,

či správca dane prihliadol na okolnosti, z ktorých vyplývajú pre daňovníka výhody. V danom

prípade podľa názoru krajského súdu ţalovaný postupoval v súlade s platnou právnou

úpravou. Ďalej z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, ţe skončením posledného

zdaňovacieho obdobia platiteľ prestal byť platiteľom dane z pridanej hodnoty a zákon spája

zánik postavenia daňového subjektu ako platiteľa dane z pridanej hodnoty so skončením,

posledného zdaňovacieho obdobia určeného správcom dane v súvislosti so zrušením

registrácie. Preto samotným skončením posledného zdaňovacieho obdobia určeného

správcom dane došlo zo zákona k zániku statusu daňového subjektu byť platiteľom dane

z pridanej hodnoty a preto zákon pre zrušenie registrácie daňového subjektu ako platiteľa

dane z pridanej hodnoty nevyţadoval vydanie samostatného rozhodnutia. Preto sa krajský súd

stotoţnil s právnym záverom ţalovaného ako aj správcu dane, ţe dodávateľ J. N. prestal byť

platiteľom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) dňa 30.06.1999. Ţalobkyňa

nepreukázala, ţe jej dodávateľ J. N. sa stal platiteľom dane z pridanej hodnoty po uvedenom

termíne zo zákona, preto dokazovanie smerujúce k zisteniu, či k zdaniteľnému plneniu došlo

alebo nie je právne irelevantné. Naviac navrhované dôkazy ako výsluch J. N., prípadne

ďalších svedkov ani nebolo moţné vykonať, pretoţe iných svedkov ţalobkyňa

nekonkretizovala a pobyt J. N. zistený nebol. Taktieţ návrh ţalobkyne na iniciovanie konania

o predbeţnej otázke v zmysle článku 234 Zmluvy o zaloţení Európskeho

spoločenstva povaţoval krajský súd za nedôvodný, pretoţe do účinnosti zmluvy o pristúpení

Slovenskej republiky do Európskej únie nebola Slovenská republika záväzkom harmonizovať

svoju právnu úpravu dane z pridanej hodnoty s komunitárnym právom, najmä so Šiestou

smernicou Rady zo dňa 17.05.1977 viazaná. Preto krajský súd povaţoval rozhodnutie

ţalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa za vecne správne a ţalobu zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa tak,

ţe úpadcovi pre jeho neúspech v konaní náhradu trov konania nepriznal.

Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie úpadca (ďalej len

„odvolateľ“) ţiadajúc, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zrušil

a vrátil na ďalšie konanie. Namietal predovšetkým, ţe krajský súd v podstate prevzal právny

názor ţalovaného. Ďalej namietal, ţe rozhodnutie ţalovaného ako aj Daňového úradu

Kráľovský Chlmec (ďalej len „správca dane“) sú nezákonné, pretoţe rozhodnutia vychádzajú

z nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočne zisteného skutkového stavu,

sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť ako aj pre nedostatok dôvodov. Poukazoval

na skutočnosť, ţe dodávateľ J. N. jej predloţil Osvedčenie o registrácii platiteľa dane

z pridanej hodnoty vydané Daňovým úradom Košice dňa 06.12.1995, na ktorom je uvedené,

ţe dodávateľ je ako platiteľ zaregistrovaný pre daň z pridanej hodnoty od 01.12.1995.

Odvolateľ tvrdil, ţe zákon mu neukladá povinnosť zisťovať, či jeho obchodný partner,

s ktorým má obchod uzavrieť je registrovaný ako platiteľ dane z pridanej hodnoty. Podľa

odvolateľa správca dane postavil konštrukciu porušenia zákona o dani z pridanej hodnoty na

skutočnosti, ţe dodávateľ J. N. so správcom dane nespolupracuje, nepreberá listové zásielky

a podľa vyjadrenia právneho zástupcu sa na adrese trvalého bydliska nenachádza uţ 7 rokov

a ţe správca dane vyčerpal uţ všetky moţnosti na skontaktovanie sa s týmto daňovým

subjektom. Podľa odvolateľa medzi stranami nie je sporné, ţe dodávateľ J. N. sa dňom

04.12.1995 stal platiteľom DPH.

Taktieţ nie je sporné, ţe medzi daňovými subjektami došlo k uskutočneniu

zdaniteľného plnenia v podobe dodania sluţby, ktorá je predmetom fakturácie. Na rozdiel

od správcu dane, ako aj ţalovaného, odvolateľ nesúhlasí s právnym názorom, ţe J. N. nebol

v čase uskutočnenia zdaniteľného plnenia platiteľom DPH. Právna norma upravujúca

podmienky vzniku postavenia platiteľa DPH rozlišuje prípady povinnej registrácie upravenej

v ustanovení , a o DPH a dobrovoľnej registrácie

vyjadrenej v ustanovení § 4 ods. 4 zákona o DPH. Pokiaľ je u podnikateľa J. N. dôvodné

tvrdiť, ţe dňom 04.12.1995 došlo k vzniku jeho postavenia ako platiteľa DPH aplikáciou

dobrovoľnej registrácie, pre ktorú sa nevyţadovalo splnenie predpísanej zákonnej povinnosti

(limit obratu), od ktorej by vznikla právna povinnosť k registrácii, potom vzniká relevantná

otázka, či postupom podľa § 43 ods. 3 zákona o DPH bolo vôbec moţné platne registráciu

zrušiť. V tejto súvislosti odvolateľ namietal, ţe v administratívnom spise sa nenachádza

rozhodnutie o zrušení registrácie J. N. ako platiteľa DPH. Ďalej odvolateľ namietal, ţe bez

ohľadu na úvahu, ţe postavenie platiteľa DPH nemohlo J. N. súladne s právom zaniknúť

vôbec, odvolateľ tvrdil, ţe pokiaľ mu aj určením posledného zdaňovacieho obdobia zaniklo,

potom mu zo zákona opäť vzniklo, a to s poukazom na ustanovenie § 4 ods. 1, 2 a 3 zákona

o DPH. V tejto súvislosti odvolateľ poukazoval na právny názor vyslovený v rozhodnutí

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikovaný v zbierke súdnych rozhodnutí č.

76/2001. Odvolateľ ďalej poukazoval na ustanovenia o

správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o správe daní“), podľa ktorého je správca dane

povinný postupovať súladne so všeobecne záväznými predpismi, chrániť záujem štátu a obcí

a dbať pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov

a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Taktieţ poukazoval na článok 59 ods. 2

, podľa ktorého moţno dane ukladať zákonom, alebo na základe

zákona. Ďalej odvolateľ poukazoval na ustanovenia § 15 ods. 5 zákona o DPH v znení

účinnom v čase uskutočnenia zdaniteľného plnenia podľa predmetnej faktúry, ak osoba, ktorá

nie je platiteľom DPH, vyhotoví daňový doklad alebo uplatní k cene daň, je povinná oznámiť

a zaplatiť daň príslušnému daňovému úradu najneskôr do 15 dní od konca mesiaca v ktorom

konala. V zmysle tohto ustanovenia, vo vzťahu k základným zásadám daňového konania

a s tým spojených povinnostiach správcu dane v daňovom konaní, má správca dane

postihovať porušiteľa zákona, ktorému zákon priamo ukladá povinnosť oznámiť správcovi

dane, ţe došlo k neoprávnenému uplatneniu dane k cene aj povinnosť zaplatiť daň

príslušnému daňovému úradu.

Podľa názoru odvolateľa správca dane pri rozhodovaní vychádzal z nedostatočne

zisteného skutkového stavu veci, nevysporiadal sa s dôkazmi pri daňovej kontrole,

a to vo vzťahu k odpočtu DPH daňového subjektu na vstupe od dodávateľa J. N., ktorý

nevykázal svoju daňovú povinnosť na výstupe a prestal byť platcom DPH a tým mu nevznikla

daňová povinnosť na výstupe, pričom odvolateľ predloţil všetky potrebné účtovné doklady

preukazujúce vecné plnenia a platby na účty. Správca dane vykonal len miestne zisťovanie so

zameraním sa na preverenie hodnovernosti dokladov v súvislosti s podaním daňového

priznania a neodvedením DPH.

Ďalej odvolateľ namietal, ţe postup správcu dane v spôsobe nekonvalidnom

pri uplatňovaní zákonného procesu, keď vo vzťahu k zásade rovnosti zbraní sú povinné

finančné orgány postupovať ústavne konformným spôsobom, čo v tomto prípade znamená

umoţniť odvolateľovi, aby jeho vec bola prejednaná v jeho prítomnosti a aby sa mohol

vyjadriť ku všetkým dôkazom. Odvolateľ na podklade uvedeného namieta postup správcu

dane, ktorý povaţuje za protichodný vo vzťahu k právnej istote, k princípom právneho štátu

a k zásade, ţe nikto nesmie byť nútený konať niečo, čo zákon neukladá. Odvolateľ ďalej

poukazoval na Šiestu smernicu Rady č. 77/388/EHS, ktorej podstatou je zabezpečiť,

aby spoločný systém daní z obratu (DPH) nediskriminoval tovar, alebo sluţby podľa pôvodu,

aby mohol byť dosiahnutý spoločný trh umoţňujúci poctivú hospodársku súťaţ a podobajúci

sa skutočnému vnútornému trhu, z čoho vyplýva, či pre posúdenie opodstatnenosti nároku

odvolateľa postačuje v tomto prípade zistenie o tom, ţe dodávateľ nebol registrovaný ako

platiteľ dane. Odvolateľ v tejto súvislosti navrhol odvolaciemu súdu, aby podľa čl. 234

Zmluvy o zaloţení Európskeho spoločenstva, (teraz článok 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie) predloţil Súdnemu dvoru Európskej únie na riešenie predbeţne otázky:

1/ či vnútroštátna legislatíva o DPH v časti upravujúcej kontraktačný proces (najmä

s poukazom na čl. 31 ust. § 17 zákona o DPH) môţe ukladať povinnosť zisťovania statusu

(registrovaný platiteľ DPH) svojho obchodného partnera a/ v akých intervaloch, b/ v kaţdom

novom obchode, keď sa uţ platiteľ preukázal?

2/ či je moţné povaţovať daňový doklad, ktorému správnosti a úplnosti svedčí jeho

verejná publicita, za nespĺňajúci náleţitosti takéhoto dokladu bez zabezpečenia vypočutia

osoby, ktorou bol tento doklad uskutočnený?

3/ či je moţné povaţovať ustanovenie § 4 a § 20 zákona o DPH za súladne s úpravou

podľa Šiestej smernice, najmä vo väzbe na právnu istotu a legitimitu očakávania

proporcionality?

Ţalovaný sa k odvolaniu odvolateľa nevyjadril, resp. jeho prípadné vyjadrenie

sa v spisovom materiály Krajského súdu v Košiciach sp. zn.7S/88/2008 nenachádza.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací

( ) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,

odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ), keď deň

vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli

a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk,

www.nsud.sk ( a v spojení s veta prvá a

) a dospel k záveru, ţe odvolaniu je moţné vyhovieť.

Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

ţalovaného č. I/223/14709- 83224/2008/9925217-r zo dňa 27. októbra 2008, ktorým

ţalovaný potvrdil platobný výmer Daňového úradu Kráľovský Chlmec

č. /Kaš zo dňa 23. júla 2008, ktorým správca dane vyrubil úpadcovi rozdiel

dane z pridanej hodnoty v sume 637.507,- Sk za zdaňovacie obdobie apríl 2004 a posúdenie,

či ţalovaný pri rozhodovaní v danej veci vychádzal zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu

a rozhodol v súlade so o správe daní a poplatkov v znení

neskorších predpisov a v súlade s ustanoveniami zákona o DPH.

V priebehu odvolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil,

ţe na majetok obchodnej spoločnosť E.E. a. s., so sídlom v K. bol vyhlásený konkurz, a to

uznesením Okresného súdu Košice I, sp. zn. zo dňa 12.02.2010, pričom za

správkyňu konkurznej podstaty bola ustanovená JUDr. I. L., so sídlom v K..

Podľa o konkurze a reštrukturalizácii v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“), oprávnenie úpadcu nakladať

s majetkom podliehajúcim konkurzu a oprávnenie konať za úpadcu vo veciach týkajúcich

sa tohto majetku, vyhlásením konkurzu prechádza na správcu, správca pritom konaná v mene

a na účet úpadcu.

Podľa § 47 ods. 2 zákona o konkurze, vyhlásením konkurzu sa neprerušuje daňové

konanie, colné konanie, konanie o výţivnom pre maloleté deti, ani trestné konanie, pričom

v trestnom konaní nemoţno rozhodnúť o náhrade škody, tým nie sú dotknuté ustanovenia

§ 48.

Podľa § 52 ods. 1 zákona o konkurze, vyhlásením konkurzu zanikajú úpadcove

jednostranné právne úkony, ak sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu, najmä jeho

príkazy, poverenia, plnomocenstvá a prokúry. Ten, komu boli príkazy, poverenia,

plnomocenstvá a prokúry udelené, je povinný po ich zániku urobiť ešte všetko, čo neznesie

odklad tak, aby úpadca neutrpel ujmu na svojich právach. Takto urobené úkony majú rovnaké

právne účinky, akoby príkaz, poverenie, plnomocenstvo alebo prokúra trvali aj po vyhlásení

konkurzu. Náklady týchto úkonov sú pohľadávkou proti podstate.

S poukazom na vyššie citované ustanovenia zákona o konkurze, vyhlásením konkurzu

prešlo oprávnenie konať za úpadcu na správkyňu konkurznej podstaty a preto sa správkyňa

konkurznej podstaty stala v konaní o preskúmanie rozhodnutia ţalovaného ţalobkyňou

vo veci začatej na základe ţaloby podanej úpadcom. Súčasne vyhlásením konkurzu zaniklo

plnomocenstvo udelené úpadcom pre advokátsku kanceláriu AK M. a P., s. r. o., so sídlom

K., zastúpenú JUDr. I. M..

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

( ).

Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje

povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými

právnymi predpismi ( o správe daní a o zmenách v sústave

územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov – ďalej len „

Zb.“ alebo „zákon o správe daní“). V zmysle zásady súčinnosti (

Zb.) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi.

Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada

voľného hodnotenia dôkazov ( ), podľa ktorej správca dane

hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy

v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Aby daňové orgány mohli vyššie uvedené zásady realizovať, sú vybavené rozsiahlymi

právomocami. Neznamená to však bezbrehé uplatňovanie práva vyplývajúce

z vrchnostenského postavenia daňových orgánov. Preto ani povinnosť daňového subjektu

preukázať tvrdené skutočnosti nezbavuje správcu dane zákonnej povinnosti riadne zistiť

skutočný stav a pri svojom rozhodovaní vychádzať z objektívnych a spoľahlivých zistení.

Ďalšou dôleţitou zásadou daňového konania je zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona

č. ), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva

a povinnosti a ktorá vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov

( ).

V zmysle základnej zásady daňového konania sa v daňovom konaní postupuje

v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá

sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov

a ostatných zúčastnených v daňovom konaní.

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade

s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon

o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať,

či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi

predpismi. Keďţe ide o fiskálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje

osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich

pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o DPH, platiteľ môţe odpočítať daň, ak zdaniteľné plnenie

prijme na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení:

a) pri ktorých vzniká daňová povinnosť podľa § 14,

b) ktoré sú oslobodené od dane podľa § 37, 38 a 39,

c) pri ktorých nevzniká daňová povinnosť podľa § 14 ods. 2 písm. a/.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o DPH, platiteľ nemôţe odpočítať daň, ak zdaniteľné plnenie

prijme na:

a) uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení, ktoré sú oslobodené od dane podľa § 26,

b) výkon svojich činností, ktoré nie sú zdaniteľnými plneniami.

Podľa § 20a ods. 1 písm. c/ zákona o DPH, odpočítať daň podľa § 20 môţe platiteľ

pri prijatom zdaniteľnom plnení, ak má daňový doklad alebo zjednodušený daňový doklad,

ktoré vyhotovil platiteľ.

Podľa § 15 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, daňový doklad musí obsahovať obchodné

meno, sídlo alebo trvalý pobyt, miesto podnikania, daňové identifikačné číslo platiteľa,

ktorý uskutočňuje zdaniteľné plnenie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) mal z obsahu pripojeného

administratívneho ako aj súdneho spisu za preukázané, ţe preskúmavané rozhodnutie

ţalovaného ako aj správcu dane majú skutkový základ v protokole o určení dane podľa

pomôcok č. zo dňa 05.03.2007, vypracovanom Daňovým úradom

Bratislava VI, ktorý je v spisovom materiály ţalovaného zaloţený v kópii. Z tohto protokolu

však nemoţno zistiť, kedy a akým spôsobom bol doručený úpadcovi, pretoţe neobsahuje

podpis kontrolovaného subjektu (jeho štatutárneho zástupcu) a konštatovanie v ňom

obsiahnuté o prerokovaní, podpísaní a prevzatí zo dňa 28.03.2007 nemá podklad v obsahu

pripojeného spisového materiálu. Z obsahu tohto protokolu vyplýva, ţe daňový subjekt

ku kontrole nepredloţil účtovnú evidenciu, čím bolo znemoţnené uskutočnenie výkonu

daňovej kontroly. Na základe tohto protokolu vypracovaného Daňovým úrad Bratislava VI

dňa 05.05.2007, Daňový úrad Kráľovský Chlmec vydal platobný výmer

č. /Kaš zo dňa 23.07.2008 pričom predloţená spisová dokumentácia

neobsahuje písomnosti ozrejmujúce dôvodnosť zmeny miestnej príslušnosti správcu dane.

Najvyšší súd ďalej poukazuje, ţe ţalovaný sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal ani vecnými

dôvodmi odvolania proti platobnému výmeru, najmä vo vzťahu k procesnému postupu

vo vyrubovacom konaní, keď správca dane bez akéhokoľvek dokazovania rozhodol

len na základe protokolu o určení dane podľa pomôcok, ktorý sám ani nevyhotovil

a ku ktorému sa úpadca preukázateľne nevyjadril. Taktieţ sa ţalovaný vo svojom rozhodnutí

nezaoberal ani vecnými dôvodmi odvolania proti platobnému výmeru, najmä aké ustanovenia

zákona o DPH úpadca porušil a z akého dôvodu ţalovaný neakceptoval jej návrhy

na vykonanie dokazovania uvedené v odvolaní proti platobnému výmeru. Najvyšší súd

povaţuje za relevantné tvrdenie úpadcu, ţe pokiaľ sám neporušil ţiadnu zákonnú povinnosť,

nemôţe byť sankcionovaný z dôvodu nesplnenia si povinnosti iným daňovým subjektom,

s ktorým tvrdením sa ţalovaný mal tieţ zaoberať.

Pokiaľ ide o tvrdenie ţalovaného, ţe dodávateľ úpadcu J. N. v čase dodania sluţby

a vystavenia predmetnej faktúry č. na sumu 2.046.526,20 Sk z tohto DPH

326.756,30 Sk, uţ nebol platiteľom DPH, najvyšší súd poukazuje na to, ţe v spisovom

materiály sa o tomto tvrdení ţalovaného nenachádza ţiaden relevantný doklad. Samotné

rozhodnutie o určení posledného zdaňovacieho obdobia pre DPH, ktorým mal byť II. štvrťrok

1999, na ktoré sa ţalovaný ako aj správca dane odvoláva, sa v spisovom materiály

nenachádza. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje na to, ţe názor krajského súdu o tom,

ţe zákon pre zrušenie registrácie daňového subjektu ako platiteľa DPH nevyţaduje vydanie

rozhodnutia, je nesprávny.

Takto potom správca dane ako aj ţalovaný svoje úvahy obsiahnuté v rozhodnutí,

zaloţili nie na jednoznačných dôkazoch, čím sa jeho závery javia ako podloţené viac úvahami

ako dostatočnými dôkazmi.

Vzhľadom na vyššie uvedené, podľa názoru najvyššieho súdu neboli dodrţané všetky

zásady daňového konania a skutkový stav veci nebol správnymi orgánmi zistený natoľko,

aby v nej bolo moţné vydať zákonné a objektívne rozhodnutie. Napadnuté rozhodnutie

povaţuje za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a zároveň, ţe zistenie skutkového stavu

je nepostačujúce pre posúdenie veci ( a ).

115Sţf/4/2010

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok Krajského súdu v Košiciach podľa

veta prvá zmenil tak, ţe rozhodnutie ţalovaného zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní úlohou ţalovaného bude najmä odstrániť procesné vady konania,

doplniť administratívny spis o rozhodnutie, ktorým malo byt' určené posledné zdaňovacie

obdobie na daň z pridanej hodnoty dodávateľovi ţalobcu J. N. a preveriť jeho právoplatnosť,

ako aj preskúmať, či uvedenému subjektu po vydaní rozhodnutia o určení posledného

zdaňovacieho obdobia (obdobie od II. štvrťroku 1999 do januára 2004) nevznikla opätovne

povinnosť zaregistrovať sa ako platca DPH, a to dosiahnutím zákonnom stanoveného obratu.

Ďalej bude potrebné vyporiadať sa s námietkami ţalobcu uplatnenými v konaní vo vzťahu k

Šiestej smernici Rady č. 77/388/EHS o zosúladení právnych predpisov členských štátov

týkajúcich sa daní z obratu – spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej

stanovenia, konkrétne, či vnútroštátna legislatíva DPH v časti upravujúcej kontraktačný

proces môţe ukladať povinnosť zisťovania statusu (registrovaný platca DPH) svojho

obchodného partnera a/ v akých intervaloch, b/ v kaţdom novom obchode, keď sa uţ platca

preukázal. Ďalej, či je moţné povaţovať daňový doklad, o ktorého správnosti a úplnosti

svedčí jeho verejná publicita za nespĺňajúce náleţitosti takéhoto dokladu bez zabezpečenia

vypočutia osoby, ktorou bol tento doklad uskutočnený, a či je moţné povaţovať ustanovenie

§ 4 a § 20 zákona o DPH, za súladné s úpravou podľa Šiestej smernice v znení účinnom do

01. mája 2004, najmä vo väzbe na právnu istotu a legitimitu očakávania proporcionality.

O náhrade trov konania rozhodol najvyšší súd podľa v spojení

s veta prvá , a a v spojení s

ods. 1 veta prvá a priznal v súdnom konaní úspešnému účastníkovi náhradu trov konania

pozostávajúcu z náhrady za dva úkony právnej sluţby vykonané v roku 2008 (prevzatie

a príprava a podanie ţaloby na súd) vo výške 1/13 výpočtového základu za tento rok,

t. j. 2 x po 48,63 eura, plus 2 x paušál po 6,30 eura, (§ 11 ods. 1 - do 03.05.2009, § 11 ods. 3,

§ 14 ods. 1 písm. a/ a d/, § 15 ods. 1, § 16 ods. 3 a § 17 ods. 1 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych sluţieb v znení neskorších predpisov – ďalej len vyhláška

č. ), za jeden úkon právnej sluţby vykonaný v roku 2009 (podanie odvolania

dňa 12.12.2009) vo výške 1/6 výpočtového základu za tento rok, t. j. 115,90 eura, plus paušál

125Sţf/4/2010

6,95 eura, (§ 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. ), plus DPH v sume 44,21 eura, ako aj náhradu za súdne poplatky

2 x 66,- eura, všetko spolu v sume 408,92 eura, ktorú náhradu je ţalovaný povinný zaplatiť

Advokátskej kancelárii AK M. a P., s. r. o., so sídlom v B., na účet vedený v Tatra banke, a.

s., č. X. do troch dní v zmysle v spojení s veta prvá .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 22. júna 2010

JUDr. J. Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková