Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sža/53/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora

Belka a členov senátu JUDr. Ing. Miroslava Gavalca a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD.,

v právnej veci navrhovateľa: A., nar. X., v meste K., naposledy bytom v zahraničí: K.,

zastúpený Mgr. V., S., proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,

Migračný úrad, Bratislava, Pivonková 6, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia

odporcu č. ČAS: MU-415-38/PO-Ž/2008 zo dňa 2. januára 2009, na odvolanie navrhovateľa

proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -118 zo dňa 17. februára 2010

takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. -118 zo dňa 17. februára 2010 p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Predmet konania

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie odporcu

č. ČAS: MU-415-38/PO-Ž/2008 zo dňa 2. januára 2009, ktorým odporca podľa ustanovenia

a Z. z o azyle a zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o azyle) neudelil navrhovateľovi azyl

a podľa § 13a/ a § 20 ods. 4 mu poskytol doplnkovú. Navrhovateľovi náhradu trov konania

nepriznal.

II.

Argumentácia rozhodnutia Krajského súdu

Krajský súd sa stotožnil so záverom odporcu, že v prípade navrhovateľa nie sú splnené

podmienky pre udelenie azylu. Krajský súd dospel k záveru, že odporca v napadnutom

rozhodnutí správne a dostatočným spôsobom zistil a vyhodnotil skutkový stav veci. Stotožnil

sa s názorom odporcu, že navrhovateľ v konaní nepreukázal opodstatnenosť ani existenciu

obáv a ani prenasledovanie z dôvodu prenasledovania z rasových, národnostných alebo

náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti

k určitej sociálnej skupine.

K námietke, že odporca nedostatočným spôsobom zistil stav veci, uviedol, že táto

námietka nie je dôvodná. Odporca pri vydaní rozhodnutia vychádzal z obsahu vstupného

pohovoru, vykonaného s navrhovateľom, z výsledkov expertného posúdenia navrhovateľom

predloženej fotokópie „mandátu na stíhanie“ a z vyhľadaných a do spisu založených správ

o KDR. Následne zistené skutočnosti vyhodnotil. Pri zistení stavu veci teda postupoval

zákonným spôsobom. Navrhovateľ vidí nedostatočné zistenie stavu veci v jedinej vete

odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, podľa ktorej mohol navrhovateľ, ak sa skutočne cítil

byť ohrozeným, požiadať o azyl už v prvej krajine, t. j. v Rwande. Dôvodil, že Rwanda je

zapojená do konfliktu medzi skupinou Hutuov a Tutsiov a že: „Aj Uganda a Rwanda sa

zapojili do Konga po rozpade ich spojenectva s Kabilom (prezident KDR) a nespokojnosti

s jeho neschopnosťou dostatočne sa venovať ich bezpečnostným obavám.“ Z informácie

založenej odporcom do spisu („Útočí na nás aj Rwanda, tvrdí konžská armáda“ –

www.spravypravda.sk) vyplýva, že L. Nkunda sa snaží ochrániť menšinu Tutsiov v KDR,

ktorá národnosť má v Rwande väčšinu. Z uvedeného je teda zrejmé, že pokiaľ by sa

navrhovateľ obával svojho prenasledovania v KDR z dôvodu podozrenia, súvisiaceho s jeho

údajnou podporou L. Nkundu, v Rwande by mu nič nebránilo požiadať tam o ochranu,

pretože by žiadal o ochranu, súvisiacu s podporou človeka, ktorý v KDR takým či onakým

spôsobom bojuje za práva Tutsiov, teda národnosti, ktorá má v rwandskej vláde väčšinu.

Nad rámec toho krajský súd poukázal na správnosť odporcovej úvahy o tom,

že ak by sa navrhovateľ cítil byť ohrozeným, požiadal by o ochranu bezprostredne

po opustení KDR. Ako to sám navrhovateľ uviedol, po odchode z KDR odišiel do Rwandy,

následne do Ugandy a Keni, odkiaľ letecky odcestoval do Amsterdamu a Prahy, odkiaľ

priletel na Slovensko. Mohol teda o ochranu požiadať aj v Ugande či Keni (kde si vybavil

vstupné slovenské vízum), resp. aj v Holandsku či Česku.

K námietke, že zistenie skutkového stavu veci je v rozpore s obsahom spisu

(vo vzťahu k časti odôvodnenia, týkajúceho sa vyhodnotenia pravosti mandátu na stíhanie):

Ani táto námietka podľa názoru súdu nie je dôvodná. Navrhovateľ predložil odporcovi

fotokópiu „Mandátu na stíhanie č. 010/NYK/2008“ (Avis de recherche N 010/NYK/2008)

zo dňa 11.4.2008, podľa ktorého šéf – inšpektor súdnej polície F. N. Kamegere, riaditeľ,

požiadal o aktívne hľadanie osoby menom V., bytom G., ktorý je stíhaný pre pokus

o ohrozenie bezpečnosti štátu – trestný čin podľa článku 181 – 186 C.P.L. II. konžského štátu.

V prípade zadržania mal byť dopravený s eskortou na súdnu brigádu v Gome s odvolaním sa

na číslo mandátu na stíhanie. Podľa šetrenia experta ECS je akékoľvek overovanie pravosti

dokumentov z KDR takmer nemožné. Tento expert poukázal na skutočnosť, že pojmu

„riaditeľ (Directeur)“ nie je uvedený žiaden dodatočný text, pričom predložený dokument

obsahuje hrubú pravopisnú chybu (zlú tlač), keď na dokumente je uvedené: „Pargue general“

namiesto správneho znenia: „Parquet general“. Expert tiež uviedol, že styčný úradník OCHA

pán L. S. priamo v Gome zistil, že osoba s menom F. N. nie je v kruhoch súdnej polície

známa. Navrhovateľ namietal, že odporca v rozhodnutí uviedol iba to, že nesprávne označenie

je spôsobené výlučne pravopisnou chybou a neuviedol ďalšiu možnosť popísanú v expertnom

posudku, že totižto mohlo ísť o chybnú tlač. Podľa názoru súdu táto námietka je iba umelo

a násilne vykonštruovaným argumentom. Odporca správne poukázal na skutočnosť, že ide

o pravopisnú chybu, ktorá by sa na úradnom dokumente nemala vyskytovať. Krajský súd sa

s týmto hodnotením stotožnil, pretože jej existencia objektívne spochybňuje pravosť takéhoto

dokumentu (naviac predloženého iba vo fotokópii, pričom iba fotokópia dokumentu má

v podstate nulovú vypovedaciu schopnosť, nakoľko nie je možné žiadnym spôsobom overiť

pravosť dokumentu na nej zobrazenom). Bez ohľadu na skutočnosť, či ide alebo či nejde

o chybu tlače, ide o pravopisnú chybu. Možno dôvodne predpokladať, že „mandát na

stíhanie“ (t. j. zatykač) je natoľko významným oficiálnym dokumentom, ktorý nemôže

obsahovať tak závažnú pravopisnú chybu.

V tejto súvislosti krajský súd poukazuje aj na fakt, že navrhovateľ vyčíta odporcovi

nepresnosť citácie zistenia experta OCHA, avšak ani len slovom sa nezmieňuje o druhej časti

menovaného experta, podľa ktorého osoba Fréderica N. Kamegereho nie je známa v kruhoch

súdnej polície. Tým de facto uznal pravdivosť odporcom uvedeného zistenia o faktickej

neexistencii osoby tohto mena. Krajský súd tiež poznamenal, že navrhovateľ predložený

„mandát na stíhanie“ považuje za predvolanie na najvyšší súd, čo je zrejmou nesprávnosťou.

Vzhľadom na výraznú odlišnosť slov „recherche“ (hľadať) a „convocation“ (predvolanie)

nemohlo dôjsť k ich zámene či už navrhovateľom, alebo tlmočníkom. Nie je tiež možné

akceptovať navrhovateľov názor, že tento dokument svedčí o jeho obvinení zo

spolupráce s L., vodcom miestnych rebelov, pretože na zatykači je uvedené iba označenie

trestných činov a nie skutok, ktorých sa týkajú.

K námietke nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre jeho nezrozumiteľnosť

a pre nedostatok dôvodov krajský súd uviedol, že ani túto námietku nemohol akceptovať.

Pokiaľ ide o výrok rozhodnutia, ktorým navrhovateľovi nebol azyl udelený, tento obsahuje

všetky zákonom predpísané náležitosti, je jasný a zrozumiteľný, obsahujúci odkaz

na príslušné ustanovenia zákona o azyle. Pokiaľ ide o odôvodnenie napadnutého rozhodnutia,

aj toto je v zrejmom súlade so zákonom. Z odôvodnenia je zjavné, akým spôsobom bol

zistený stav veci, samotné opísanie zisteného stavu veci, ako aj úvahy, ktoré viedli odporcu

k vydaniu rozhodnutia, resp. k jeho jednotlivým výrokom. Je z neho zjavné, že k neudeleniu

azylu došlo z dôvodu, že navrhovateľ nepreukázal perzekúciu (odporca dôvodne spochybnil

pravosť predloženého zatykača – mandátu na stíhanie, poukázal na skutočnosť, že i napriek

jeho existencii navrhovateľ po príchode na prokuratúru nebol zatknutý), že jemu ako ak jeho

rodine zo strany polície bola poskytnutá ochrana pred atakmi neznámych osôb a že i napriek

možnosti nepožiadal o ochranu v inej krajine bezprostredne potom, ako KDR opustil.

K námietke, že odporca mal uviesť, ktorými faktami zo života navrhovateľa

sa zaoberal, ak uviedol, že skúmal podmienky udelenia azylu z humanitárnych dôvodov:

Ako vyplýva z dikcie § 9 zákona o azyle, na udelenie azylu podľa tohto ustanovenia niet

právneho nároku, pričom navrhovateľ nežiadal o udelenie azylu z humanitárnych dôvodov.

Jeho udelenie preto záleží výhradne od správnej úvahy a pokiaľ odporca nedospel k záveru,

že k jeho udeleniu nepristúpi, nebolo jeho povinnosťou odôvodňovať toto svoje stanovisko.

Naviac odporca uviedol, že nezistil dôvody, ktoré by ho viedli k postupu podľa § 9 zákona

o azyle.

K námietke nesprávneho správneho posúdenia veci krajský súd uviedol, že odporca

vec – žiadosť navrhovateľa o azyl správne posúdil, ak navrhovateľovi azyl neudelil. Toto

rozhodnutie krajský súd, po vykonanom prieskume, považoval za vecne správne, pričom

poukazuje na skutočnosť, že pri jeho preskúmavaní vychádzal zo skutkového stavu, zisteného

v čase vydania napadnutého rozhodnutia ( ). Predpokladom udelenia azylu

je okrem naplnenia predpokladov § 8 zákona o azyle aj kladné vyhodnotenie osoby žiadateľa

o azyl – navrhovateľa ako osoby všeobecne dôveryhodnej a tiež okolnosti, súvisiace

s využitím ochrany vnútroštátnymi orgánmi, resp. s interným presídlením sa.

Pokiaľ ide o hodnovernosť navrhovateľa, krajský súd uviedol, že navrhovateľ

v priebehu podaní vysvetlení na polícii pred podaním vyhlásenia, ktorým o azyl požiadal o. i.

uviedol, že bol radovým členom politickej strany MLC ako aj to, že v krajine svojho pôvodu

nebol trestne stíhaný. Počas vstupného pohovoru u odporcu však tvrdil, že v strane MLC bol

v roku 2006 a vykonával tam funkciu zásobovača sekretariátu strany a že bolo voči nemu

vedené trestné stíhanie, nakoľko bol obvinený zo spolupráce s vodcom rebelov Nkundom.

Počas azylového konania predložil ako dôkaz svojej perzekúcie fotokópiu „mandátu na

stíhanie“ (zatykača), ktorý však vzhľadom na zrejmú hrubú pravopisnú chybu v jeho predtlači

ako aj na preukázanú neexistenciu osoby na ňom podpísanej (viď vyššie uvedené

odôvodnenie, ako odôvodnenie napadnutého rozhodnutia) možno považovať za podvrh.

Nedôveryhodne vyznieva aj obsah a postupnosť tej časti vstupného pohovoru v ktorej

opisoval dôvody svojej žiadosti o azyl: Opísal návštevu neznámych ľudí v byte svokrovcov,

ktorí s ním rozprávali ako susedia o ktorých sa vyjadril (i keď na to nemal žiaden dôvod)

že to boli policajti, ako aj búchanie neznámych ľudí na dvere ich príbytku v noci, resp. pokus

o znásilnenie jeho manželky, svokry a opatrovateľky detí, resp. následné napadnutie jeho

manželky s cieľom prezradenia jeho pobytu, ktoré udalosti boli dôvodom jeho odchodu

z krajiny. Až následne na základe doplňujúcich otázok sa vyjadroval k údajným politickým

dôvodom svojho odchodu (predvolanie na najvyšší súd, ktoré ako sa vyjadril, môže preložiť,

obvinenie z kolaborácie s vodcom rebelov Nkundom). Rozpory sú zjavné aj čo dôvodov jeho

odchodu z KDR. Ako politický dôvod svojho odchodu uviedol obvinenie zo spolupráce

s Nkundom, následne tiež dôvody súvisiace s činnosťou jeho otca. Ako to teda vyplýva

z uvedeného, tieto rozpory možno vyhodnotiť podľa krajského súdu v konečnom dôsledku

ako nehodnovernosť osoby navrhovateľa. V následnom odôvodnení krajský súd poukázal

aj na ďalšie závažné rozpory, ktoré vyvstali z výpovede navrhovateľa pred súdom. Súd

poznamenal, že záporné vyhodnotenie dôveryhodnosti žiadateľa o azyl je samo o sebe

dôvodom pre neudelenie azylu, pretože na tomto základe možno konštatovať, že predostretým

dôvodom nie je možné uveriť, teda že neboli preukázané dôvody udelenia azylu podľa § 8

zákona o azyle.

Pokiaľ ide o možnosť navrhovateľa požiadať o azyl bezprostredne po odchode

z krajiny jeho pôvodu: Ako to navrhovateľ uviedol z KDR vycestoval do Rwandy, následne

do Ugandy a Keni, odkiaľ letecky odcestoval a cez Amsterdam a Prahu do Košíc. Ak by sa

navrhovateľ skutočne cítil byť prenasledovaným, logickým by bolo predpokladať, že o azyl

by požiadal bezprostredne po opustení KDR. Navrhovateľ však tak neurobil i keď prešiel

na svojej ceste piatimi štátmi (vo všetkých, včítane Rwandy a Ugandy) pohol o azyl požiadať

– ako to vyplýva z vyššie uvedeného odôvodnenia tohto rozsudku – a o azyl požiadal

až na Slovensku, t. j. až v šiestej krajine. Vyvstáva teda podľa krajského súdu odôvodnené

podozrenie, že krajinu pôvodu neopustil za účelom vyhľadania ochrany, ale za iným účelom,

podporeným tým, že jeho otcovi bol na Slovensku azyl udelený a že tento sa má na Slovensku

dobre.

K poskytnutiu ochrany štátnymi orgánmi KDR krajský súd uviedol, že z výpovede

navrhovateľa urobenej počas jeho vstupného pohovoru vyplýva, že v noci, resp. v čase jeho

neprítomnosti neznámi ľudia búchali na dvere bytu v ktorom býval so svokrovcami,

resp. že neznámi ľudia opakovane napadli jeho manželku, svokru a opatrovateľku detí. Ako to

však súčasne vyplynulo z jeho výpovede, na požiadanie polícia opakovane rodine poskytla

ochranu. Aj na túto skutočnosť odporca v odôvodnení rozhodnutia poukázal. Teda štát

poskytol požadovanú ochranu a preto nie je možné konštatovať, že by bol naplnený jeden

z predpokladov udelenia azylu, ktorým je odopretie ochrany štátnymi orgánmi.

Pokiaľ by sa navrhovateľ domnieval, že pôvodcami týchto atakov bola polícia je potrebné

poukázať podľa krajského súdu na zjavnú neopodstatnenosť takéhoto jeho názoru.

Predovšetkým preto, lebo (ako to uviedol) nevedel kto boli ľudia, ktorí napadli manželku,

svokru a opatrovateľku. Ako tiež súčasne uviedol, malo mu byť doručené predvolanie

na prokuratúru na ktorý orgán sa aj dostavil s tým, že tam mu bolo oznámené, že sa má

dostaviť na výsluch na Najvyšší súd v Kinshase. Z opísaného sledu udalostí podľa krajského

súdu vyplýva, že k predmetným útokom malo dôjsť predtým, ako mu bolo predvolanie

na prokuratúru doručené.

Predpokladom udelenia azylu je súčasné naplnenie predpokladov, ktorými sú

opodstatnené obavy z prenasledovania z dôvodov rasových, národnostných alebo

náboženských, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej

sociálnej skupine alebo preto, lebo žiadateľ je v krajine pôvodu prenasledovaný

za uplatňovanie politických práv a slobôd. Všetky predpoklady musia existovať v čase

odchodu žiadateľa o azyl z krajiny jeho pôvodu.

Navrhovateľ tým, že prezentoval obavy ako svoj subjektívny pocit naplnil iba tento

predpoklad.

Pokiaľ ide o opodstatnenosť obáv z prenasledovania: Navrhovateľ uviedol,

že dôvodom jeho odchodu z KDR bolo to, že sa tam necítil bezpečne, pretože neznámi ľudia

opakovane napadli jeho rodinu, pretože bol obvinený zo spolupráce s Nkundom a konečne

pretože bol hľadaný ľuďmi, ktorí hľadali aj jeho otca. Vo vzťahu k útokom proti jeho rodine

krajský súd poznamenal, že na požiadanie bola rodine políciou poskytnutá ochrana. Išlo

o kriminálne činy a niet dôvodu sa domnievať, že by obrana bola poskytnutá aj iným

spôsobom, resp. že ochranu pred podobnými atakmi mohol navrhovateľ vyriešiť napr.

presídlením sa do inej časti krajiny. Naviac aj prípadná obava z útokov, ktoré boli

kriminálneho charakteru nie je možné považovať za prenasledovanie z dôvodov § 8 zákona

o azyle. Ako nehodnoverné sa v tejto súvislosti javí navrhovateľom popísaná skutočnosť,

že neznámi muži (policajti) jeho a jeho rodinu navštevovali a že kriminálnym spôsobom sa

dožadovali prezradenia jeho pobytu, keď následne a zjavne zákonným spôsobom mu doručili

predvolanie na prokuratúru, resp. na súd v Kinshase. Pokiaľ ide o ďalšie dva, navrhovateľom

prezentované dôvody súd poukázal na skutočnosť, že ich prezentovanie sa javí ako

neakceptovateľné. Ak by totižto bol navrhovateľ predmetom „záujmu“ štátnych orgánov

KDR, nebol by mu vystavený cestovný doklad – pas, ktorý mu bol (ako to vyplýva z jeho

kópie, založenej v spise) vystavený v Kinshase 24.1.2008. Ako to sám navrhovateľ uviedol

v strane MLC bol od roku 2006 ako radový člen, resp. údajne ako funkcionár, zodpovedný

za materiálne vybavenie sekretariátu. Neuviedol, že by sa zúčastňoval aktivít rebelského

vodcu Nkundu, ktorý nie je predstaviteľom tejto strany, ale iba vodcom rebelského

zoskupenia. Keďže strana MLC je riadnou a povolenou stranou, ktorá má svoje zastúpenie

aj v parlamente, za daného stavu nebola na mieste jeho obava z prípadného obvinenia. Pokiaľ

sa podieľal na nezákonných „aktivitách“ Nkundu, prípadné obvinenie by bolo iba realizáciou

legitímneho oprávnenia štátu. Ani prípadná obava z aktivít, súvisiacich s činnosťou jeho otca

Andre Vembu nie je podľa názoru krajského súdu opodstatnená, pretože je nepravdepodobné,

aby sa štátne orgány po siedmich rokoch od odchodu otca z KDR zaujímali oňho, naviac

ak celých sedem rokov nebol predmetom ich záujmu.

Krajský súd k dôkazom, prezentovaným navrhovateľom počas konania na súde

uviedol, že navrhovateľ v čase po uplynutí lehoty na podanie opravného prostriedku predložil

súdu celkovo tri predvolania na prokuratúru, znejúce na rôzne mená (získané cestou priateľov

jeho svokry), ktorými dokazoval existenciu pána Frederica N. Kamegereho. Vo vzťahu

k týmto dôkazom krajský súd uviedol, že i napriek tomu, že navrhovateľ počas vstupného

pohovoru uviedol, že predvolanie na prokuratúru, ktoré mu bolo doručené prostredníctvom

opatrovateľky jeho detí, môže predložiť, resp. že na súde uviedol, že toto predvolanie ostalo

u svokrovcov v KDR, predvolanie nikdy nepredložil. Následne krajskému súdu uviedol, že

predvolanie ostalo na prokuratúre. Toto svoje predvolanie však nedokázal predložiť, ale

predložil predvolania iné. Naviac predvolania sú na papieri bielom, pričom z jeho výpovede

možno vyvodiť, že jeho predvolania boli na žltom papieri a malo ísť o predvolania na totožný

úrad (prokuratúru). Z uvedeného podľa krajského súdu vyvstáva otázka, prečo by boli

totožné predvolania vytlačené na inom papieri. Počas výsluchu pred súdom si navrhovateľ

protirečil, keď uviedol, že okrem predloženej kópie „mandátu na stíhanie“ nepredkladal

žiadne iné dokumenty, včítane tých, ktoré by sa týkali iných osôb, keď následne uviedol, že

cestou rodiny zabezpečil predloženie už spomínaných predvolaní, znejúcich na iné mená. Tiež

nedôveryhodne vyznievajú podľa krajského súdu okolnosti, týkajúce sa zabezpečenia

predloženia vizitky Frederica N. Kamegereho. Navrhovateľ uviedol, že tento pán ako

predstaviteľ justičnej polície stránky neprijíma a preto ani neprijal brata jeho svokry. Dal mu

však vizitku, ktorá ho oprávňovala k následnému prijatiu priamo v kancelárii.

Krajský súd uviedol, že pokiaľ by vyhodnocoval tieto dôkazy, dospel by nepochybne k záveru

o ich nedôveryhodnosti z dôvodov vyššie uvedených.

Krajský súd napokon v rozhodnutí podrobne popísal jednotlivé rozpory vo výpovedi

navrhovateľa týkajúce sa dĺžky poskytnutia ochrany zo strany polície, resp. na inom mieste

výpovede navrhovateľ uvádzal, že ochranu mu poskytla súkromná bezpečnostná služba.

Rozpory sa týkali aj rozdielnosti adresy svojho pobytu v krajine pôvodu, resp. otázky spôsobu

predvolania na najvyšší súd v Kinshase, ako aj miesta posledného pobytu manželky,

resp. dátumu jej odchodu z krajiny pôvodu, spôsobu predvolania na prokuratúru.

Krajský súd na základe uvedeného dospel k záveru, že odporca rozhodol v súlade

so zákonom a na základe zisteného a vyhodnoteného stavu veci, žiadosť navrhovateľa správne

posúdil, preto dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné ako zákonné

a správne potvrdiť.

Nad rámec uvedeného krajský súd poznamenal, že navrhovateľ požiadal

o medzinárodnú ochranu formou azylu, resp. doplnkovej ochrany, pričom táto mu bola

poskytnutá formou doplnkovej ochrany. Bol teda podľa krajského súdu naplnený účel

medzinárodnej ochrany, ktorý tkvie v tom, že navrhovateľ sa nemusí vrátiť do krajiny svojho

pôvodu a môže sa legálne zdržiavať na území SR, čím je chránený pred akoukoľvek formou

zlého zaobchádzania alebo pred narušovaním svojej osobnej integrity a to bez ohľadu

na pôvodcu či dôvod takéhoto zaobchádzania.

III.

Dôvody odvolania navrhovateľa

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie, v ktorom namietal nesprávnosť

rozsudku krajského súdu. Uviedol, že v opravnom prostriedku namietal nedostatočné zistenie

stavu veci, keď odporca v rozhodnutí konštatoval, že navrhovateľ ak sa cítil skutočne

ohrozený, mohol požiadať o pomoc v prvej krajine, v Rwande, rovnaké konštatovanie

obsahuje aj rozsudok krajského súdu, naviac krajský súd vyslovil podozrenie, že navrhovateľ

neopustil krajinu pôvodu za účelom hľadania medzinárodnej ochrany, ale za iným účelom.

Podľa krajského súdu navrhovateľ prišiel na Slovensko preto, lebo jeho otcovi bol

na Slovensku udelený azyl a má sa tu dobre.

Podľa navrhovateľa sú uvedené zistenia súdu nesprávne. Poukázal na to, že situácia

v danej oblasti je stále vážna a súd nesprávne vyhodnotil túto situáciu, keď konštatoval,

že pre navrhovateľa by bolo bezpečné požiadať o medzinárodnú ochranu v Rwande. Ako totiž

vyplýva zo spisu odporcu ČAS:MU-415-38/PO-Ž-2008, ochrana utečencov v Rwande nie je

dostatočná. Navrhovateľ tiež poukázal na Správu o dodržiavaní ľudských práv MZV USA

z 11.3.2008, ktorá tiež konštatuje zlú situáciu rwandského tábora pre utečencov.

Navrhovateľ nesúhlasil s vyhodnotením skutočnosti, že jeho otcovi bol na území SR

udelený azyl, v jeho neprospech.

Nestotožnil sa ani s vyhodnotením ním predloženého dôkazu „mandátu na stíhanie“

ako dôkazu nedôveryhodného pre chybu v texte. V tejto súvislosti poukázal na špecifickosť

azylového konania, ktoré je obsiahnuté aj v Kritériách a postupoch pri udeľovaní statusu

utečenca (UNHCR).

Nestotožnil sa s vyhodnotením jeho osoby ako nedôveryhodnej a poukázal na to,

že pred súdom tieto rozpory vysvetlil.

Podľa navrhovateľa, odporca nesprávne právne posúdil žiadosť navrhovateľa o azyl,

pretože počas azylového konania uvádzal politické dôvody svojej žiadosti. Trval na tom,

že bol v krajine pôvodu prenasledovaný štátnymi orgánmi z dôvodu politickej činnosti jeho

otca, on sám bol obvinený zo spolupráce s L., vodcom rebelov. V krajine pôvodu sa

nedopustil žiadneho trestného činu. Poukázal na zápisnicu o podaní vysvetlenia z 25.6.2008,

kde uvádzal problémy, ktoré mala jeho rodina za vlády Kabilu, pričom on sám sa od roku

2001 skrýval.

Skutkové zistenia súdu a z toho vyplývajúce právne posúdenie veci je podľa

navrhovateľa nesprávne, a preto navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu zmeniť tak,

že rozhodnutie odporcu v časti, ktorou mu nebol udelený azyl navrhol zrušiť a vec mu vrátiť

na ďalšie konanie.

IV.

Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok

potvrdiť ako vecne správny.

Zopakoval argumenty pre ktoré rozhodol negatívne o žiadosti o udelenie azylu.

Poukázal na to, že vychádzal z tvrdení navrhovateľa, ktoré potvrdzujú, že na neho

nebol v zo strany polície, či štátnych orgánov v krajine pôvodu vyvíjaný nátlak.

Na prokuratúru bol predvolaný riadnym, písomným spôsobom, sám sa na prokuratúru

aj dobrovoľne dostavil. Počas návštevy prokuratúry nebol zatknutý, nebolo proti nemu

použité násilie ani iné konanie, ktorým by bolo porušené jeho ľudské práva.

K samotnému predvolaniu odporca dodal, že vzbudzuje pochybnosti o pravosti, ktoré

sú opísané v odôvodnení napadnutého rozhodnutia na strane 2 a 3. Okrem toho,

z predloženého dokumentu nevyplýva, že ba sa navrhovateľ mal dostaviť pred najvyšší súd.

Ak by mal byť navrhovateľ podľa tohto dokumentu zadržaný a predvedený na súdne

oddelenie v Gombe, tak by logicky aj mal byť zadržaný a eskortovaný pred najvyšší súd.

To sa však nestalo.

Odporca poukázal na to, že vzhľadom na súčasnú situáciu v krajine pôvodu

navrhovateľa, poskytol mu doplnkovú ochranu na dobu 12 mesiacov, ktorú možno po splnení

stanovených podmienok opakovane zákonným spôsobom predĺžiť.

Na základe uvedeného navrhol napadnuté rozsudok krajského súdu potvrdiť ako vecne

správny.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru,

že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa ustanovenia , s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol

zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne

vyhlásený dňa 22. júna 2010 ( a ).

V.

Argumentácia NS SR

Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone

o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok

taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia

byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo

náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti

k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd

a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.

V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania

azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta

Slovenskej republiky).

Podľa § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak,

žiadateľovi, ktorý

a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných

alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo

príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce

vrátiť do tohto štátu, alebo

b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

Podľa § 10 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl,

ak tento zákon neustanovuje inak,

a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny

pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,

b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo

c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred písomne

súhlasí.

Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať

na území Slovenskej republiky (ods. 2).

Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny

s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3).

Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej

republiky, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).

Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo

o odňatí azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), rozhodne tiež, či cudzincovi

poskytne doplnkovú ochranu.

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol

rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o neudelení azylu

navrhovateľovi, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky

ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,

pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho

pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom

prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť

napadnutého rozhodnutia odporcu.

Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité

dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ

o krajine pôvodu (Správa o dodržiavaní ľudských práv za rok 2007 o KDR, vydaná 11.3.2008

MZV USA, informácie z internej databázy MV SR po sp. zn. č. p.: MU-166/ODZS-2008,

MU-166-5/ODZS-20008, MU-166-6/ODZS-2008, MU-166-10/ODZS-2008, MU-166-

-2008, MU-166-13/ODZS-2008, informácie z Návrhu uznesenia EP zo dňa

17.11.2008, tlačové informácie z denníka Pravda), z ktorých vyhodnotil a stručne popísal

súčasnú politicko-spoločenskú situáciu v krajine pôvodu so zameraním na dôvody, pre ktoré

navrhovateľ žiadal o udelenie azylu a bezpečnostné riziko prípadného návratu navrhovateľa

do krajiny pôvodu.

Ako vyplynulo z dotazníka žiadateľa o udelenie azylu zo dňa 7.8.2008, dôvodom jeho

žiadosti bolo, že sa v krajine pôvodu necítil bezpečne. Navrhovateľ uviedol, že v čase,

keď ešte žil v Gome, prišli niekoľko krát k nemu domov policajti. Prvý krát to bolo

18.3.2008, pýtali sa ho, či prichádza z Kinshasa, neformálne hovorili o rôznych veciach,

pričom pred odchodom mu povedali, aby sa cítil dobre. V noci 23.3.2008 im niekto búchal

na dvere a okná ich domu. Neotvorili im dvere a zavolali na políciu, potom ako prišla, zmizli

na neoznačenom aute. Následne, keď nebol doma, prišli do ich domu neznámi ľudia, doma

bola len svokra, jeho manželka a opatrovateľka ich detí. Chceli sa od nich dozvedieť, kde sa

nachádza (navrhovateľ). Povedali im, že sa doma nenachádza. Následne sa ne vrhli a chceli

ich znásilniť. Avšak svokra a manželka ich podplatili, dali im peniaze a šperky, preto

ku skutku nedošlo a z domu odišli. Na druhý deň bola svokra skutok oznámiť polícii

a požiadať o policajnú ochranu. Do ich domu bol vyslaný policajt v uniforme, ktorý v dome

slúžil od 18. hodiny do nasledujúceho rána do 6. hodiny. Keďže navrhovateľ predpokladal,

že je v ohrození a niekto mu chce ublížiť, po týždni sa rozhodol z domu odísť a nájsť si úkryt

u známych, bývajúcich v Gome. U jednej rodiny býval asi dva týždne a potom sa rozhodol

z krajiny vycestovať. Odišiel do Rwandy, kde asi dva týždne prespával v rôznych kostoloch.

Manželka a svokra mu poradili, aby sa už domov nevracal, rozhodol sa preto vycestovať

z krajiny.

Impulzom bola skutočnosť, že počas jeho neprítomnosti v dome, bola jeho žena týraná

neznámymi ľuďmi. Na chrbát jej priložili horúcu žehličku a chceli ju prinútiť, aby prezradila,

kde sa nachádza. Manželka im však nič neprezradila.

Z Kinshasa odišiel kvôli otcovým problémom. Počas pobytu v Gome ho začali

navštevovať rôzni ľudia z prokuratúry, avšak doma ho nikdy nenašli. Odkázali mu, že sa má

vrátiť do Kinshasa a musí sa dostaviť na výsluch na najvyšší súd, nakoľko je obvinený

zo spolupráce so šéfom rebelov menom Nkunda. Zanechali mu písomný odkaz, že sa má

dostaviť do budovy prokuratúry, kde má potvrdiť prevzatie doručenky predvolania. Potom,

ako vošiel do budovy prokuratúry, pracovník prokuratúry mu odovzdal tlačivo, na ktorom

svojim podpisom potvrdil doručenie predvolania na súd. Zároveň mu oznámili deň, kedy sa

má dostaviť pre letenku na cestu do Kinshasa. Potom, ako prevzal predvolanie, budovu

prokuratúry opustil, vrátil sa domov, v určený deň však po letenku nešiel, ale z krajiny

vycestoval.

Na otázku ako mohli jeho problémy súvisieť s problémami jeho otca, odpovedal,

že otec bol politický funkcionár, mal problémy s vládou, nakoľko poznal priateľov otca,

chceli ho donútiť, aby prezradil ich mená. On to však odmietol a odcestoval do Goma.

Na otázku položenú počas pohovoru, prečo sa nedostavil na predvolanie súdu

odpovedal, že sa od otca dozvedel, že pravdepodobne ho na súd predvolávajú tí istí ľudia,

ktorí hľadajú aj jeho. Povedal mu, že takýmto spôsobom dostali aj syna jeho kolegu, ktorého

potom uväznili. Následne za záhadných okolností umrel, bol zaškrtený.

Na otázku, či si nemyslí, že keby ho chceli uväzniť za politické aktivity jeho otca,

tak by to urobili už počas jeho pobytu v Kinshasa, resp. počas pobytu v Gome, odpovedal,

že usudzuje, že ho nezadržali na prokuratúre, keď si preberal predvolanie asi preto,

že si mysleli, že sa dobrovoľne dostaví na súdne pojednávanie.

VI.

Argumentácia rozhodnutia odporcu

Odporca napadnutým rozhodnutím navrhovateľovi azyl neudelil, podľa § 13a/ a podľa

§ 20 ods. 4 zákona o azyle navrhovateľovi poskytol doplnkovú ochranu na dobu 12 mesiacov

odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.

V dôvodoch rozhodnutia, ktorým navrhovateľovi azyl neudelil, poukázal na to,

že v jeho prípade nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania v zmysle zákona

o azyle ako aj to, že odôvodnenie žiadosti nepovažoval za dostatočné a dôveryhodné. Odporca

uviedol, že vychádzal z dôvodu jeho žiadosti, ktorým bola obava pred možným uväznením

za údajnú spoluprácu s L.. Odporca vychádzal aj z dôkazu, ktorý navrhovateľ dodatočne

predložil, a to „mandát na stíhanie“. Overovaním pravosti dokladu vykonaného belgickým

oddelením COI CEDOCA a francúzskym oddelením COI CEDRE sa zistilo, že

overovanie takéhoto dokumentu je takmer nemožné, avšak hodnotením vzhľadu a obsahu

dokumentu sa zistila pravopisná chyba, ktorá by sa u originál dokumentu nemala vyskytovať.

Preverovaním experta ECS priamo v Gome sa zistilo, že osoba riaditeľa Fredric N. Kamgere,

uvedeného na žiadateľom predloženom dokumente, je v kruhoch súdnej polície a v kruhoch

Konžskej národnej polície neznámou osobou. Z uvedeného dôvodu, je veľmi málo

pravdepodobné, že žiadateľom predložený dokument je pravým originálnym dokladom

vydaným štátnymi úradmi KDR.

Odporca v súvislosti s prípadom navrhovateľa poukázal na to, že pokiaľ by úrady

krajiny mali eminentný záujem na jeho zadržaní, stalo by sa tak po jeho príchode do budovy

prokuratúry v meste Goma, kam si prišiel osobne prevziať predvolanie na najvyšší súd.

Podľa odporcu, prípad navrhovateľa nie je možné spájať s prípadom jeho otca,

ktorému bol udelený azyl z humanitných dôvodov dňa 9.5.2005. Nakoľko u navrhovateľa

neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by viedli k záveru o potrebe poskytnutia azylu podľa

§ 9 zákona o azyle, navrhovateľovi nebol udelený azyl z humanitných dôvodov.

Napokon tým, že na požiadavku svokry navrhovateľa, bola jeho rodine poskytnutá

osobná ochrana, bola jednoznačne preukázaná ochota a snaha oficiálnych štátnych orgánov

poskytnúť svojmu občanovi pomoc v situácii, keď ju potrebuje.

Odporca na základe uvedeného dospel k záveru, že u navrhovateľa nebola preukázaná

opodstatnenosť obáv z prenasledovania v zmysle zákona o azyle, z čoho je zrejmé, že ani

navrhovateľ nesplnil podmienky v zmysle § 8, § 10 zákona o azyle. Odporca tiež vyslovil,

že neboli splnené ani podmienky pre udelenie azylu z humanitných dôvodov a dodal,

že na jeho udelenie nie je právny nárok.

Vzhľadom k tomu, že sa jedná o žiadateľa o azyl pochádzajúceho z KDR s poukazom

na situáciu v krajine pôvodu, ktorú odporca v rozhodnutí popísal, s uvedením zdrojov,

z ktorých informácie čerpal, navrhovateľovi poskytol doplnkovú ochranu.

Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkoch pri svojom rozhodovaní vychádzal,

pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že odporca riadne

vyhodnotil dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca

vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či u navrhovateľky a jej detí existujú dôvody

pre udelenie azylu podľa § 8 až § 10 zákona o azyle, resp. dôvody pre udelenie doplnkovej

ochrany.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32

(Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ

v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno

vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody

pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné

skutkové zistenia.

VII.

Zhrnutie

Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú

celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj

vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu,

a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom

chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom

udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania

ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto

skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe

bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu.

Primárnym dôvodom neudelenia azylu navrhovateľovi bolo nesplnenie relevantných

podmienok pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle. S takýmto záverom bolo potrebné

súhlasiť. Navrhovateľ požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky z dôvodu

obavy pred možným uväznením za údajnú spoluprácu s L.. Na podporu svojho tvrdenia

predložil navrhovateľ dôkaz, ktorý vyhodnotil na základe overenia pravosti dokladu odporca

za dôkaz nespôsobilý preukázať pravdivosť tvrdení navrhovateľa o hrozbe možného

uväznenia. S takýmto vyhodnotením dôkazu sa stotožnil aj krajský súd, pričom odvolací súd

sa pre správnosť záverov krajského súdu s takýmto záverom stotožňuje a v podrobnostiach

naň odkazuje. Podľa odvolacieho súdu pravosť navrhovateľom predloženého dokumentu je

spochybnená nielen chybou v texte dokumentu, ale predovšetkým zistením odporcu, že osoba

riaditeľa Fredric N. Kamgere, uvedeného na žiadateľom predloženom dokumente, je

v kruhoch súdnej polície a v kruhoch Konžskej národnej polície neznámou osobou.

Z uvedeného dôvodu, sa preto odvolací súd stotožnil so záverom odporcu, ktorý si osvojil aj

krajský súd, že žiadateľom predložený dokument nie je pravým originálnym dokladom

vydaným štátnymi úradmi KDR a nie je spôsobilý potvrdiť pravdivosť tvrdení navrhovateľa

prezentovaných pred odporcom.

V danom prípade dôvody uvádzané navrhovateľom neboli relevantnými dôvodmi

pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle, nielen preto, že navrhovateľ nepreukázal

pravdivosť svojich tvrdení o hrozbe uväznenia, naopak svoje tvrdenia predložením

dokumentu spochybnil, v prvom rade však nepreukázal, že by konanie štátnych orgánov

v krajine pôvodu, spočívajúce v predvolaní na pojednávanie nieslo v sebe prvky perzekúcie

resp. prenasledovania z dôvodov taxatívne vymedzených v zákone o azyle.

Nad rámec vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky udáva,

že za prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle je nutné považovať len také ohrozenie

života či slobody, ktoré je trpené, podporované či prevádzané štátnou mocou.

Táto skutočnosť nebola v konaní o udelenie azylu preukázaná, preto

i za predpokladu, že tvrdenia navrhovateľa o údajnej hrozbe uväznenia by boli

pravdivé, neboli odvolacie námietky navrhovateľa dôvodné, pretože navrhovateľ

nepreukázal, že verejná moc v krajine pôvodu navrhovateľa predvolaním

na pojednávanie prenasleduje, perzekvuje, (resp. že by takejto hrozbe bol vystavený

v prípade návratu do krajiny pôvodu), z niektorého z taxatívne vymenovaných dôvodov

v zmysle zákona o azyle, keď naviac navrhovateľ podľa vlastného vyjadrenia nebol

zadržaný počas preberania predvolania na pojednávanie v budove prokuratúry.

Podľa odvolacieho súdu záver odporcu o tom, že navrhovateľ nenaplnil podmienky

pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle je vecne správny a krajský súd nepochybil,

keď jeho rozhodnutie potvrdil.

Krajský súd sa zaoberal všetkými námietkami obsiahnutými v opravnom prostriedku

a rovnako aj dôvodom, pre ktorý požiadal navrhovateľ o azyl.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje so skutkovými ako aj právnymi

závermi krajského súdu, ktorý vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil, z čoho vyvodil svoj

záver zhodný so záverom odporcu o tom, že navrhovateľ nepreukázal opodstatnenosť obáv

z prenasledovania z dôvodov taxatívne vymedzených v zákone o azyle.

K vysloveným záverom krajského súdu nemá odvolací súd žiadne námietky

a v podrobnostiach na ne odkazuje.

Keďže dôvodom neudelenia azylu navrhovateľovi bolo nesplnenie zákonných

podmienok, námietka navrhovateľa týkajúca sa nesprávnosti vyhodnotenia jeho osoby

ako nedôveryhodnej nie je dôvodná. Dôvodom neudelenia azylu totiž nebolo vyhodnotenie

žiadateľa ako osoby nedôveryhodnej, preto jeho námietky neboli spôsobilé spochybniť

správnosť rozhodnutia krajského súdu, ktorý rozhodnutie odporcu potvrdil ako zákonné.

Za námietku nedôvodnú považoval odvolací súd aj námietku týkajúcu sa nesprávnosti

zistenia krajského súdu ohľadne situácie v Rwande, kde mal podľa odporcu ako aj krajského

súdu navrhovateľ požiadať o medzinárodnú ochranu. Navrhovateľ s takýmto názorom

nesúhlasil práve s poukazom na správy, ktoré podľa navrhovateľa potvrdzujú vážnosť situácie

v danej oblasti (Rwande).

Posudzovanie správnosti zistení krajského súdu ohľadne situácie v Rwande je podľa

odvolacieho súdu z hľadiska posudzovania správnosti rozhodnutia krajského súdu,

s poukazom na rozsah prieskumu, ktorý sa týkal výroku o neudelení azylu z dôvodu

nesplnenia zákonných podmienok pre jeho udelenie právne irelevantné. Rozhodujúcou

otázkou z hľadiska posúdenia relevantnosti dôvodov žiadosti navrhovateľa o azyl, boli totiž

výsledky zistení o vážnosti situácie v krajine pôvodu, a tou je KDR, v kontexte posúdenia

situácie v danej krajine, ktorá je krajinou pôvodu navrhovateľa. Tieto zistenia odporca aj

premietol do svojho rozhodnutia, a to do tej časti výroku rozhodnutia, ktorou navrhovateľovi

s poukazom na vážnosť situácie v krajine pôvodu poskytol doplnkovú ochranu.

Zisťovanie situácie v Rwande, následne posudzovanie správnosti takéhoto zisťovania

totiž nemá vplyv na zákonnosť rozhodnutia odporcu, resp. správnosť rozhodnutia krajského

súdu, a z tohto pohľadu je námietka navrhovateľa ohľadne nesprávnosti zistení právne

irelevantná.

Na základe uvedeného odvolací súd vyhodnotil námietky navrhovateľa za nespôsobilé

spochybniť správnosť rozhodnutia krajského súdu.

Rozhodnutie odporcu o neudelení azylu navrhovateľovi bolo potrebné považovať

za zákonné, preto odvolací súd rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne správny podľa

.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

v spojení s a , tak, že navrhovateľovi, ktorý

nemal úspech vo veci právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 22. júna 2010

JUDr. Igor Belko, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová