Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
0f5/367126.bc87ad.pdf
PDF · 195.43 KB
No categories available
1Sža/53/2010
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Sža/53/2010
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora
Belka a členov senátu JUDr. Ing. Miroslava Gavalca a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD.,
v právnej veci navrhovateľa: A., nar. X., v meste K., naposledy bytom v zahraničí: K.,
zastúpený Mgr. V., S., proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,
Migračný úrad, Bratislava, Pivonková 6, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia
odporcu č. ČAS: MU-415-38/PO-Ž/2008 zo dňa 2. januára 2009, na odvolanie navrhovateľa
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Saz 7/2009 -118 zo dňa 17. februára 2010
takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 9Saz 7/2009 -118 zo dňa 17. februára 2010 p o t v r d z u j e .
Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Predmet konania
Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie odporcu
č. ČAS: MU-415-38/PO-Ž/2008 zo dňa 2. januára 2009, ktorým odporca podľa ustanovenia
§ 13c ods. 1 a § 20 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z o azyle a zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o azyle) neudelil navrhovateľovi azyl
a podľa § 13a/ a § 20 ods. 4 mu poskytol doplnkovú. Navrhovateľovi náhradu trov konania
nepriznal.
II.
Argumentácia rozhodnutia Krajského súdu
Krajský súd sa stotožnil so záverom odporcu, že v prípade navrhovateľa nie sú splnené
podmienky pre udelenie azylu. Krajský súd dospel k záveru, že odporca v napadnutom
rozhodnutí správne a dostatočným spôsobom zistil a vyhodnotil skutkový stav veci. Stotožnil
sa s názorom odporcu, že navrhovateľ v konaní nepreukázal opodstatnenosť ani existenciu
obáv a ani prenasledovanie z dôvodu prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti
k určitej sociálnej skupine.
K námietke, že odporca nedostatočným spôsobom zistil stav veci, uviedol, že táto
námietka nie je dôvodná. Odporca pri vydaní rozhodnutia vychádzal z obsahu vstupného
pohovoru, vykonaného s navrhovateľom, z výsledkov expertného posúdenia navrhovateľom
predloženej fotokópie „mandátu na stíhanie“ a z vyhľadaných a do spisu založených správ
o KDR. Následne zistené skutočnosti vyhodnotil. Pri zistení stavu veci teda postupoval
zákonným spôsobom. Navrhovateľ vidí nedostatočné zistenie stavu veci v jedinej vete
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, podľa ktorej mohol navrhovateľ, ak sa skutočne cítil
byť ohrozeným, požiadať o azyl už v prvej krajine, t. j. v Rwande. Dôvodil, že Rwanda je
zapojená do konfliktu medzi skupinou Hutuov a Tutsiov a že: „Aj Uganda a Rwanda sa
zapojili do Konga po rozpade ich spojenectva s Kabilom (prezident KDR) a nespokojnosti
s jeho neschopnosťou dostatočne sa venovať ich bezpečnostným obavám.“ Z informácie
založenej odporcom do spisu („Útočí na nás aj Rwanda, tvrdí konžská armáda“ –
www.spravypravda.sk) vyplýva, že L. Nkunda sa snaží ochrániť menšinu Tutsiov v KDR,
ktorá národnosť má v Rwande väčšinu. Z uvedeného je teda zrejmé, že pokiaľ by sa
navrhovateľ obával svojho prenasledovania v KDR z dôvodu podozrenia, súvisiaceho s jeho
údajnou podporou L. Nkundu, v Rwande by mu nič nebránilo požiadať tam o ochranu,
pretože by žiadal o ochranu, súvisiacu s podporou človeka, ktorý v KDR takým či onakým
spôsobom bojuje za práva Tutsiov, teda národnosti, ktorá má v rwandskej vláde väčšinu.
Nad rámec toho krajský súd poukázal na správnosť odporcovej úvahy o tom,
že ak by sa navrhovateľ cítil byť ohrozeným, požiadal by o ochranu bezprostredne
po opustení KDR. Ako to sám navrhovateľ uviedol, po odchode z KDR odišiel do Rwandy,
následne do Ugandy a Keni, odkiaľ letecky odcestoval do Amsterdamu a Prahy, odkiaľ
priletel na Slovensko. Mohol teda o ochranu požiadať aj v Ugande či Keni (kde si vybavil
vstupné slovenské vízum), resp. aj v Holandsku či Česku.
K námietke, že zistenie skutkového stavu veci je v rozpore s obsahom spisu
(vo vzťahu k časti odôvodnenia, týkajúceho sa vyhodnotenia pravosti mandátu na stíhanie):
Ani táto námietka podľa názoru súdu nie je dôvodná. Navrhovateľ predložil odporcovi
fotokópiu „Mandátu na stíhanie č. 010/NYK/2008“ (Avis de recherche N 010/NYK/2008)
zo dňa 11.4.2008, podľa ktorého šéf – inšpektor súdnej polície F. N. Kamegere, riaditeľ,
požiadal o aktívne hľadanie osoby menom V., bytom G., ktorý je stíhaný pre pokus
o ohrozenie bezpečnosti štátu – trestný čin podľa článku 181 – 186 C.P.L. II. konžského štátu.
V prípade zadržania mal byť dopravený s eskortou na súdnu brigádu v Gome s odvolaním sa
na číslo mandátu na stíhanie. Podľa šetrenia experta ECS je akékoľvek overovanie pravosti
dokumentov z KDR takmer nemožné. Tento expert poukázal na skutočnosť, že pojmu
„riaditeľ (Directeur)“ nie je uvedený žiaden dodatočný text, pričom predložený dokument
obsahuje hrubú pravopisnú chybu (zlú tlač), keď na dokumente je uvedené: „Pargue general“
namiesto správneho znenia: „Parquet general“. Expert tiež uviedol, že styčný úradník OCHA
pán L. S. priamo v Gome zistil, že osoba s menom F. N. nie je v kruhoch súdnej polície
známa. Navrhovateľ namietal, že odporca v rozhodnutí uviedol iba to, že nesprávne označenie
je spôsobené výlučne pravopisnou chybou a neuviedol ďalšiu možnosť popísanú v expertnom
posudku, že totižto mohlo ísť o chybnú tlač. Podľa názoru súdu táto námietka je iba umelo
a násilne vykonštruovaným argumentom. Odporca správne poukázal na skutočnosť, že ide
o pravopisnú chybu, ktorá by sa na úradnom dokumente nemala vyskytovať. Krajský súd sa
s týmto hodnotením stotožnil, pretože jej existencia objektívne spochybňuje pravosť takéhoto
dokumentu (naviac predloženého iba vo fotokópii, pričom iba fotokópia dokumentu má
v podstate nulovú vypovedaciu schopnosť, nakoľko nie je možné žiadnym spôsobom overiť
pravosť dokumentu na nej zobrazenom). Bez ohľadu na skutočnosť, či ide alebo či nejde
o chybu tlače, ide o pravopisnú chybu. Možno dôvodne predpokladať, že „mandát na
stíhanie“ (t. j. zatykač) je natoľko významným oficiálnym dokumentom, ktorý nemôže
obsahovať tak závažnú pravopisnú chybu.
V tejto súvislosti krajský súd poukazuje aj na fakt, že navrhovateľ vyčíta odporcovi
nepresnosť citácie zistenia experta OCHA, avšak ani len slovom sa nezmieňuje o druhej časti
menovaného experta, podľa ktorého osoba Fréderica N. Kamegereho nie je známa v kruhoch
súdnej polície. Tým de facto uznal pravdivosť odporcom uvedeného zistenia o faktickej
neexistencii osoby tohto mena. Krajský súd tiež poznamenal, že navrhovateľ predložený
„mandát na stíhanie“ považuje za predvolanie na najvyšší súd, čo je zrejmou nesprávnosťou.
Vzhľadom na výraznú odlišnosť slov „recherche“ (hľadať) a „convocation“ (predvolanie)
nemohlo dôjsť k ich zámene či už navrhovateľom, alebo tlmočníkom. Nie je tiež možné
akceptovať navrhovateľov názor, že tento dokument svedčí o jeho obvinení zo
spolupráce s L., vodcom miestnych rebelov, pretože na zatykači je uvedené iba označenie
trestných činov a nie skutok, ktorých sa týkajú.
K námietke nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre jeho nezrozumiteľnosť
a pre nedostatok dôvodov krajský súd uviedol, že ani túto námietku nemohol akceptovať.
Pokiaľ ide o výrok rozhodnutia, ktorým navrhovateľovi nebol azyl udelený, tento obsahuje
všetky zákonom predpísané náležitosti, je jasný a zrozumiteľný, obsahujúci odkaz
na príslušné ustanovenia zákona o azyle. Pokiaľ ide o odôvodnenie napadnutého rozhodnutia,
aj toto je v zrejmom súlade so zákonom. Z odôvodnenia je zjavné, akým spôsobom bol
zistený stav veci, samotné opísanie zisteného stavu veci, ako aj úvahy, ktoré viedli odporcu
k vydaniu rozhodnutia, resp. k jeho jednotlivým výrokom. Je z neho zjavné, že k neudeleniu
azylu došlo z dôvodu, že navrhovateľ nepreukázal perzekúciu (odporca dôvodne spochybnil
pravosť predloženého zatykača – mandátu na stíhanie, poukázal na skutočnosť, že i napriek
jeho existencii navrhovateľ po príchode na prokuratúru nebol zatknutý), že jemu ako ak jeho
rodine zo strany polície bola poskytnutá ochrana pred atakmi neznámych osôb a že i napriek
možnosti nepožiadal o ochranu v inej krajine bezprostredne potom, ako KDR opustil.
K námietke, že odporca mal uviesť, ktorými faktami zo života navrhovateľa
sa zaoberal, ak uviedol, že skúmal podmienky udelenia azylu z humanitárnych dôvodov:
Ako vyplýva z dikcie § 9 zákona o azyle, na udelenie azylu podľa tohto ustanovenia niet
právneho nároku, pričom navrhovateľ nežiadal o udelenie azylu z humanitárnych dôvodov.
Jeho udelenie preto záleží výhradne od správnej úvahy a pokiaľ odporca nedospel k záveru,
že k jeho udeleniu nepristúpi, nebolo jeho povinnosťou odôvodňovať toto svoje stanovisko.
Naviac odporca uviedol, že nezistil dôvody, ktoré by ho viedli k postupu podľa § 9 zákona
o azyle.
K námietke nesprávneho správneho posúdenia veci krajský súd uviedol, že odporca
vec – žiadosť navrhovateľa o azyl správne posúdil, ak navrhovateľovi azyl neudelil. Toto
rozhodnutie krajský súd, po vykonanom prieskume, považoval za vecne správne, pričom
poukazuje na skutočnosť, že pri jeho preskúmavaní vychádzal zo skutkového stavu, zisteného
v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 OSP ). Predpokladom udelenia azylu
je okrem naplnenia predpokladov § 8 zákona o azyle aj kladné vyhodnotenie osoby žiadateľa
o azyl – navrhovateľa ako osoby všeobecne dôveryhodnej a tiež okolnosti, súvisiace
s využitím ochrany vnútroštátnymi orgánmi, resp. s interným presídlením sa.
Pokiaľ ide o hodnovernosť navrhovateľa, krajský súd uviedol, že navrhovateľ
v priebehu podaní vysvetlení na polícii pred podaním vyhlásenia, ktorým o azyl požiadal o. i.
uviedol, že bol radovým členom politickej strany MLC ako aj to, že v krajine svojho pôvodu
nebol trestne stíhaný. Počas vstupného pohovoru u odporcu však tvrdil, že v strane MLC bol
v roku 2006 a vykonával tam funkciu zásobovača sekretariátu strany a že bolo voči nemu
vedené trestné stíhanie, nakoľko bol obvinený zo spolupráce s vodcom rebelov Nkundom.
Počas azylového konania predložil ako dôkaz svojej perzekúcie fotokópiu „mandátu na
stíhanie“ (zatykača), ktorý však vzhľadom na zrejmú hrubú pravopisnú chybu v jeho predtlači
ako aj na preukázanú neexistenciu osoby na ňom podpísanej (viď vyššie uvedené
odôvodnenie, ako odôvodnenie napadnutého rozhodnutia) možno považovať za podvrh.
Nedôveryhodne vyznieva aj obsah a postupnosť tej časti vstupného pohovoru v ktorej
opisoval dôvody svojej žiadosti o azyl: Opísal návštevu neznámych ľudí v byte svokrovcov,
ktorí s ním rozprávali ako susedia o ktorých sa vyjadril (i keď na to nemal žiaden dôvod)
že to boli policajti, ako aj búchanie neznámych ľudí na dvere ich príbytku v noci, resp. pokus
o znásilnenie jeho manželky, svokry a opatrovateľky detí, resp. následné napadnutie jeho
manželky s cieľom prezradenia jeho pobytu, ktoré udalosti boli dôvodom jeho odchodu
z krajiny. Až následne na základe doplňujúcich otázok sa vyjadroval k údajným politickým
dôvodom svojho odchodu (predvolanie na najvyšší súd, ktoré ako sa vyjadril, môže preložiť,
obvinenie z kolaborácie s vodcom rebelov Nkundom). Rozpory sú zjavné aj čo dôvodov jeho
odchodu z KDR. Ako politický dôvod svojho odchodu uviedol obvinenie zo spolupráce
s Nkundom, následne tiež dôvody súvisiace s činnosťou jeho otca. Ako to teda vyplýva
z uvedeného, tieto rozpory možno vyhodnotiť podľa krajského súdu v konečnom dôsledku
ako nehodnovernosť osoby navrhovateľa. V následnom odôvodnení krajský súd poukázal
aj na ďalšie závažné rozpory, ktoré vyvstali z výpovede navrhovateľa pred súdom. Súd
poznamenal, že záporné vyhodnotenie dôveryhodnosti žiadateľa o azyl je samo o sebe
dôvodom pre neudelenie azylu, pretože na tomto základe možno konštatovať, že predostretým
dôvodom nie je možné uveriť, teda že neboli preukázané dôvody udelenia azylu podľa § 8
zákona o azyle.
Pokiaľ ide o možnosť navrhovateľa požiadať o azyl bezprostredne po odchode
z krajiny jeho pôvodu: Ako to navrhovateľ uviedol z KDR vycestoval do Rwandy, následne
do Ugandy a Keni, odkiaľ letecky odcestoval a cez Amsterdam a Prahu do Košíc. Ak by sa
navrhovateľ skutočne cítil byť prenasledovaným, logickým by bolo predpokladať, že o azyl
by požiadal bezprostredne po opustení KDR. Navrhovateľ však tak neurobil i keď prešiel
na svojej ceste piatimi štátmi (vo všetkých, včítane Rwandy a Ugandy) pohol o azyl požiadať
– ako to vyplýva z vyššie uvedeného odôvodnenia tohto rozsudku – a o azyl požiadal
až na Slovensku, t. j. až v šiestej krajine. Vyvstáva teda podľa krajského súdu odôvodnené
podozrenie, že krajinu pôvodu neopustil za účelom vyhľadania ochrany, ale za iným účelom,
podporeným tým, že jeho otcovi bol na Slovensku azyl udelený a že tento sa má na Slovensku
dobre.
K poskytnutiu ochrany štátnymi orgánmi KDR krajský súd uviedol, že z výpovede
navrhovateľa urobenej počas jeho vstupného pohovoru vyplýva, že v noci, resp. v čase jeho
neprítomnosti neznámi ľudia búchali na dvere bytu v ktorom býval so svokrovcami,
resp. že neznámi ľudia opakovane napadli jeho manželku, svokru a opatrovateľku detí. Ako to
však súčasne vyplynulo z jeho výpovede, na požiadanie polícia opakovane rodine poskytla
ochranu. Aj na túto skutočnosť odporca v odôvodnení rozhodnutia poukázal. Teda štát
poskytol požadovanú ochranu a preto nie je možné konštatovať, že by bol naplnený jeden
z predpokladov udelenia azylu, ktorým je odopretie ochrany štátnymi orgánmi.
Pokiaľ by sa navrhovateľ domnieval, že pôvodcami týchto atakov bola polícia je potrebné
poukázať podľa krajského súdu na zjavnú neopodstatnenosť takéhoto jeho názoru.
Predovšetkým preto, lebo (ako to uviedol) nevedel kto boli ľudia, ktorí napadli manželku,
svokru a opatrovateľku. Ako tiež súčasne uviedol, malo mu byť doručené predvolanie
na prokuratúru na ktorý orgán sa aj dostavil s tým, že tam mu bolo oznámené, že sa má
dostaviť na výsluch na Najvyšší súd v Kinshase. Z opísaného sledu udalostí podľa krajského
súdu vyplýva, že k predmetným útokom malo dôjsť predtým, ako mu bolo predvolanie
na prokuratúru doručené.
Predpokladom udelenia azylu je súčasné naplnenie predpokladov, ktorými sú
opodstatnené obavy z prenasledovania z dôvodov rasových, národnostných alebo
náboženských, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej
sociálnej skupine alebo preto, lebo žiadateľ je v krajine pôvodu prenasledovaný
za uplatňovanie politických práv a slobôd. Všetky predpoklady musia existovať v čase
odchodu žiadateľa o azyl z krajiny jeho pôvodu.
Navrhovateľ tým, že prezentoval obavy ako svoj subjektívny pocit naplnil iba tento
predpoklad.
Pokiaľ ide o opodstatnenosť obáv z prenasledovania: Navrhovateľ uviedol,
že dôvodom jeho odchodu z KDR bolo to, že sa tam necítil bezpečne, pretože neznámi ľudia
opakovane napadli jeho rodinu, pretože bol obvinený zo spolupráce s Nkundom a konečne
pretože bol hľadaný ľuďmi, ktorí hľadali aj jeho otca. Vo vzťahu k útokom proti jeho rodine
krajský súd poznamenal, že na požiadanie bola rodine políciou poskytnutá ochrana. Išlo
o kriminálne činy a niet dôvodu sa domnievať, že by obrana bola poskytnutá aj iným
spôsobom, resp. že ochranu pred podobnými atakmi mohol navrhovateľ vyriešiť napr.
presídlením sa do inej časti krajiny. Naviac aj prípadná obava z útokov, ktoré boli
kriminálneho charakteru nie je možné považovať za prenasledovanie z dôvodov § 8 zákona
o azyle. Ako nehodnoverné sa v tejto súvislosti javí navrhovateľom popísaná skutočnosť,
že neznámi muži (policajti) jeho a jeho rodinu navštevovali a že kriminálnym spôsobom sa
dožadovali prezradenia jeho pobytu, keď následne a zjavne zákonným spôsobom mu doručili
predvolanie na prokuratúru, resp. na súd v Kinshase. Pokiaľ ide o ďalšie dva, navrhovateľom
prezentované dôvody súd poukázal na skutočnosť, že ich prezentovanie sa javí ako
neakceptovateľné. Ak by totižto bol navrhovateľ predmetom „záujmu“ štátnych orgánov
KDR, nebol by mu vystavený cestovný doklad – pas, ktorý mu bol (ako to vyplýva z jeho
kópie, založenej v spise) vystavený v Kinshase 24.1.2008. Ako to sám navrhovateľ uviedol
v strane MLC bol od roku 2006 ako radový člen, resp. údajne ako funkcionár, zodpovedný
za materiálne vybavenie sekretariátu. Neuviedol, že by sa zúčastňoval aktivít rebelského
vodcu Nkundu, ktorý nie je predstaviteľom tejto strany, ale iba vodcom rebelského
zoskupenia. Keďže strana MLC je riadnou a povolenou stranou, ktorá má svoje zastúpenie
aj v parlamente, za daného stavu nebola na mieste jeho obava z prípadného obvinenia. Pokiaľ
sa podieľal na nezákonných „aktivitách“ Nkundu, prípadné obvinenie by bolo iba realizáciou
legitímneho oprávnenia štátu. Ani prípadná obava z aktivít, súvisiacich s činnosťou jeho otca
Andre Vembu nie je podľa názoru krajského súdu opodstatnená, pretože je nepravdepodobné,
aby sa štátne orgány po siedmich rokoch od odchodu otca z KDR zaujímali oňho, naviac
ak celých sedem rokov nebol predmetom ich záujmu.
Krajský súd k dôkazom, prezentovaným navrhovateľom počas konania na súde
uviedol, že navrhovateľ v čase po uplynutí lehoty na podanie opravného prostriedku predložil
súdu celkovo tri predvolania na prokuratúru, znejúce na rôzne mená (získané cestou priateľov
jeho svokry), ktorými dokazoval existenciu pána Frederica N. Kamegereho. Vo vzťahu
k týmto dôkazom krajský súd uviedol, že i napriek tomu, že navrhovateľ počas vstupného
pohovoru uviedol, že predvolanie na prokuratúru, ktoré mu bolo doručené prostredníctvom
opatrovateľky jeho detí, môže predložiť, resp. že na súde uviedol, že toto predvolanie ostalo
u svokrovcov v KDR, predvolanie nikdy nepredložil. Následne krajskému súdu uviedol, že
predvolanie ostalo na prokuratúre. Toto svoje predvolanie však nedokázal predložiť, ale
predložil predvolania iné. Naviac predvolania sú na papieri bielom, pričom z jeho výpovede
možno vyvodiť, že jeho predvolania boli na žltom papieri a malo ísť o predvolania na totožný
úrad (prokuratúru). Z uvedeného podľa krajského súdu vyvstáva otázka, prečo by boli
totožné predvolania vytlačené na inom papieri. Počas výsluchu pred súdom si navrhovateľ
protirečil, keď uviedol, že okrem predloženej kópie „mandátu na stíhanie“ nepredkladal
žiadne iné dokumenty, včítane tých, ktoré by sa týkali iných osôb, keď následne uviedol, že
cestou rodiny zabezpečil predloženie už spomínaných predvolaní, znejúcich na iné mená. Tiež
nedôveryhodne vyznievajú podľa krajského súdu okolnosti, týkajúce sa zabezpečenia
predloženia vizitky Frederica N. Kamegereho. Navrhovateľ uviedol, že tento pán ako
predstaviteľ justičnej polície stránky neprijíma a preto ani neprijal brata jeho svokry. Dal mu
však vizitku, ktorá ho oprávňovala k následnému prijatiu priamo v kancelárii.
Krajský súd uviedol, že pokiaľ by vyhodnocoval tieto dôkazy, dospel by nepochybne k záveru
o ich nedôveryhodnosti z dôvodov vyššie uvedených.
Krajský súd napokon v rozhodnutí podrobne popísal jednotlivé rozpory vo výpovedi
navrhovateľa týkajúce sa dĺžky poskytnutia ochrany zo strany polície, resp. na inom mieste
výpovede navrhovateľ uvádzal, že ochranu mu poskytla súkromná bezpečnostná služba.
Rozpory sa týkali aj rozdielnosti adresy svojho pobytu v krajine pôvodu, resp. otázky spôsobu
predvolania na najvyšší súd v Kinshase, ako aj miesta posledného pobytu manželky,
resp. dátumu jej odchodu z krajiny pôvodu, spôsobu predvolania na prokuratúru.
Krajský súd na základe uvedeného dospel k záveru, že odporca rozhodol v súlade
so zákonom a na základe zisteného a vyhodnoteného stavu veci, žiadosť navrhovateľa správne
posúdil, preto dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné ako zákonné
a správne potvrdiť.
Nad rámec uvedeného krajský súd poznamenal, že navrhovateľ požiadal
o medzinárodnú ochranu formou azylu, resp. doplnkovej ochrany, pričom táto mu bola
poskytnutá formou doplnkovej ochrany. Bol teda podľa krajského súdu naplnený účel
medzinárodnej ochrany, ktorý tkvie v tom, že navrhovateľ sa nemusí vrátiť do krajiny svojho
pôvodu a môže sa legálne zdržiavať na území SR, čím je chránený pred akoukoľvek formou
zlého zaobchádzania alebo pred narušovaním svojej osobnej integrity a to bez ohľadu
na pôvodcu či dôvod takéhoto zaobchádzania.
III.
Dôvody odvolania navrhovateľa
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie, v ktorom namietal nesprávnosť
rozsudku krajského súdu. Uviedol, že v opravnom prostriedku namietal nedostatočné zistenie
stavu veci, keď odporca v rozhodnutí konštatoval, že navrhovateľ ak sa cítil skutočne
ohrozený, mohol požiadať o pomoc v prvej krajine, v Rwande, rovnaké konštatovanie
obsahuje aj rozsudok krajského súdu, naviac krajský súd vyslovil podozrenie, že navrhovateľ
neopustil krajinu pôvodu za účelom hľadania medzinárodnej ochrany, ale za iným účelom.
Podľa krajského súdu navrhovateľ prišiel na Slovensko preto, lebo jeho otcovi bol
na Slovensku udelený azyl a má sa tu dobre.
Podľa navrhovateľa sú uvedené zistenia súdu nesprávne. Poukázal na to, že situácia
v danej oblasti je stále vážna a súd nesprávne vyhodnotil túto situáciu, keď konštatoval,
že pre navrhovateľa by bolo bezpečné požiadať o medzinárodnú ochranu v Rwande. Ako totiž
vyplýva zo spisu odporcu ČAS:MU-415-38/PO-Ž-2008, ochrana utečencov v Rwande nie je
dostatočná. Navrhovateľ tiež poukázal na Správu o dodržiavaní ľudských práv MZV USA
z 11.3.2008, ktorá tiež konštatuje zlú situáciu rwandského tábora pre utečencov.
Navrhovateľ nesúhlasil s vyhodnotením skutočnosti, že jeho otcovi bol na území SR
udelený azyl, v jeho neprospech.
Nestotožnil sa ani s vyhodnotením ním predloženého dôkazu „mandátu na stíhanie“
ako dôkazu nedôveryhodného pre chybu v texte. V tejto súvislosti poukázal na špecifickosť
azylového konania, ktoré je obsiahnuté aj v Kritériách a postupoch pri udeľovaní statusu
utečenca (UNHCR).
Nestotožnil sa s vyhodnotením jeho osoby ako nedôveryhodnej a poukázal na to,
že pred súdom tieto rozpory vysvetlil.
Podľa navrhovateľa, odporca nesprávne právne posúdil žiadosť navrhovateľa o azyl,
pretože počas azylového konania uvádzal politické dôvody svojej žiadosti. Trval na tom,
že bol v krajine pôvodu prenasledovaný štátnymi orgánmi z dôvodu politickej činnosti jeho
otca, on sám bol obvinený zo spolupráce s L., vodcom rebelov. V krajine pôvodu sa
nedopustil žiadneho trestného činu. Poukázal na zápisnicu o podaní vysvetlenia z 25.6.2008,
kde uvádzal problémy, ktoré mala jeho rodina za vlády Kabilu, pričom on sám sa od roku
2001 skrýval.
Skutkové zistenia súdu a z toho vyplývajúce právne posúdenie veci je podľa
navrhovateľa nesprávne, a preto navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu zmeniť tak,
že rozhodnutie odporcu v časti, ktorou mu nebol udelený azyl navrhol zrušiť a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie.
IV.
Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok
potvrdiť ako vecne správny.
Zopakoval argumenty pre ktoré rozhodol negatívne o žiadosti o udelenie azylu.
Poukázal na to, že vychádzal z tvrdení navrhovateľa, ktoré potvrdzujú, že na neho
nebol v zo strany polície, či štátnych orgánov v krajine pôvodu vyvíjaný nátlak.
Na prokuratúru bol predvolaný riadnym, písomným spôsobom, sám sa na prokuratúru
aj dobrovoľne dostavil. Počas návštevy prokuratúry nebol zatknutý, nebolo proti nemu
použité násilie ani iné konanie, ktorým by bolo porušené jeho ľudské práva.
K samotnému predvolaniu odporca dodal, že vzbudzuje pochybnosti o pravosti, ktoré
sú opísané v odôvodnení napadnutého rozhodnutia na strane 2 a 3. Okrem toho,
z predloženého dokumentu nevyplýva, že ba sa navrhovateľ mal dostaviť pred najvyšší súd.
Ak by mal byť navrhovateľ podľa tohto dokumentu zadržaný a predvedený na súdne
oddelenie v Gombe, tak by logicky aj mal byť zadržaný a eskortovaný pred najvyšší súd.
To sa však nestalo.
Odporca poukázal na to, že vzhľadom na súčasnú situáciu v krajine pôvodu
navrhovateľa, poskytol mu doplnkovú ochranu na dobu 12 mesiacov, ktorú možno po splnení
stanovených podmienok opakovane zákonným spôsobom predĺžiť.
Na základe uvedeného navrhol napadnuté rozsudok krajského súdu potvrdiť ako vecne
správny.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP ) preskúmal
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru,
že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP , s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol
zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne
vyhlásený dňa 22. júna 2010 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP ).
V.
Argumentácia NS SR
Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone
o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok
taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia
byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti
k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd
a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.
V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania
azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta
Ústavy Slovenskej republiky Ústavy Slovenskej republiky).
Podľa § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak,
žiadateľovi, ktorý
a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných
alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo
príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce
vrátiť do tohto štátu, alebo
b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.
Podľa § 10 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl,
ak tento zákon neustanovuje inak,
a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny
pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,
b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo
c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred písomne
súhlasí.
Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať
na území Slovenskej republiky (ods. 2).
Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny
s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3).
Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej
republiky, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).
Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo
o odňatí azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), rozhodne tiež, či cudzincovi
poskytne doplnkovú ochranu.
V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol
rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o neudelení azylu
navrhovateľovi, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky
ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,
pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho
pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom
prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť
napadnutého rozhodnutia odporcu.
Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité
dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ
o krajine pôvodu (Správa o dodržiavaní ľudských práv za rok 2007 o KDR, vydaná 11.3.2008
MZV USA, informácie z internej databázy MV SR po sp. zn. č. p.: MU-166/ODZS-2008,
MU-166-5/ODZS-20008, MU-166-6/ODZS-2008, MU-166-10/ODZS-2008, MU-166-
12/ODZS -2008, MU-166-13/ODZS-2008, informácie z Návrhu uznesenia EP zo dňa
17.11.2008, tlačové informácie z denníka Pravda), z ktorých vyhodnotil a stručne popísal
súčasnú politicko-spoločenskú situáciu v krajine pôvodu so zameraním na dôvody, pre ktoré
navrhovateľ žiadal o udelenie azylu a bezpečnostné riziko prípadného návratu navrhovateľa
do krajiny pôvodu.
Ako vyplynulo z dotazníka žiadateľa o udelenie azylu zo dňa 7.8.2008, dôvodom jeho
žiadosti bolo, že sa v krajine pôvodu necítil bezpečne. Navrhovateľ uviedol, že v čase,
keď ešte žil v Gome, prišli niekoľko krát k nemu domov policajti. Prvý krát to bolo
18.3.2008, pýtali sa ho, či prichádza z Kinshasa, neformálne hovorili o rôznych veciach,
pričom pred odchodom mu povedali, aby sa cítil dobre. V noci 23.3.2008 im niekto búchal
na dvere a okná ich domu. Neotvorili im dvere a zavolali na políciu, potom ako prišla, zmizli
na neoznačenom aute. Následne, keď nebol doma, prišli do ich domu neznámi ľudia, doma
bola len svokra, jeho manželka a opatrovateľka ich detí. Chceli sa od nich dozvedieť, kde sa
nachádza (navrhovateľ). Povedali im, že sa doma nenachádza. Následne sa ne vrhli a chceli
ich znásilniť. Avšak svokra a manželka ich podplatili, dali im peniaze a šperky, preto
ku skutku nedošlo a z domu odišli. Na druhý deň bola svokra skutok oznámiť polícii
a požiadať o policajnú ochranu. Do ich domu bol vyslaný policajt v uniforme, ktorý v dome
slúžil od 18. hodiny do nasledujúceho rána do 6. hodiny. Keďže navrhovateľ predpokladal,
že je v ohrození a niekto mu chce ublížiť, po týždni sa rozhodol z domu odísť a nájsť si úkryt
u známych, bývajúcich v Gome. U jednej rodiny býval asi dva týždne a potom sa rozhodol
z krajiny vycestovať. Odišiel do Rwandy, kde asi dva týždne prespával v rôznych kostoloch.
Manželka a svokra mu poradili, aby sa už domov nevracal, rozhodol sa preto vycestovať
z krajiny.
Impulzom bola skutočnosť, že počas jeho neprítomnosti v dome, bola jeho žena týraná
neznámymi ľuďmi. Na chrbát jej priložili horúcu žehličku a chceli ju prinútiť, aby prezradila,
kde sa nachádza. Manželka im však nič neprezradila.
Z Kinshasa odišiel kvôli otcovým problémom. Počas pobytu v Gome ho začali
navštevovať rôzni ľudia z prokuratúry, avšak doma ho nikdy nenašli. Odkázali mu, že sa má
vrátiť do Kinshasa a musí sa dostaviť na výsluch na najvyšší súd, nakoľko je obvinený
zo spolupráce so šéfom rebelov menom Nkunda. Zanechali mu písomný odkaz, že sa má
dostaviť do budovy prokuratúry, kde má potvrdiť prevzatie doručenky predvolania. Potom,
ako vošiel do budovy prokuratúry, pracovník prokuratúry mu odovzdal tlačivo, na ktorom
svojim podpisom potvrdil doručenie predvolania na súd. Zároveň mu oznámili deň, kedy sa
má dostaviť pre letenku na cestu do Kinshasa. Potom, ako prevzal predvolanie, budovu
prokuratúry opustil, vrátil sa domov, v určený deň však po letenku nešiel, ale z krajiny
vycestoval.
Na otázku ako mohli jeho problémy súvisieť s problémami jeho otca, odpovedal,
že otec bol politický funkcionár, mal problémy s vládou, nakoľko poznal priateľov otca,
chceli ho donútiť, aby prezradil ich mená. On to však odmietol a odcestoval do Goma.
Na otázku položenú počas pohovoru, prečo sa nedostavil na predvolanie súdu
odpovedal, že sa od otca dozvedel, že pravdepodobne ho na súd predvolávajú tí istí ľudia,
ktorí hľadajú aj jeho. Povedal mu, že takýmto spôsobom dostali aj syna jeho kolegu, ktorého
potom uväznili. Následne za záhadných okolností umrel, bol zaškrtený.
Na otázku, či si nemyslí, že keby ho chceli uväzniť za politické aktivity jeho otca,
tak by to urobili už počas jeho pobytu v Kinshasa, resp. počas pobytu v Gome, odpovedal,
že usudzuje, že ho nezadržali na prokuratúre, keď si preberal predvolanie asi preto,
že si mysleli, že sa dobrovoľne dostaví na súdne pojednávanie.
VI.
Argumentácia rozhodnutia odporcu
Odporca napadnutým rozhodnutím navrhovateľovi azyl neudelil, podľa § 13a/ a podľa
§ 20 ods. 4 zákona o azyle navrhovateľovi poskytol doplnkovú ochranu na dobu 12 mesiacov
odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.
V dôvodoch rozhodnutia, ktorým navrhovateľovi azyl neudelil, poukázal na to,
že v jeho prípade nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania v zmysle zákona
o azyle ako aj to, že odôvodnenie žiadosti nepovažoval za dostatočné a dôveryhodné. Odporca
uviedol, že vychádzal z dôvodu jeho žiadosti, ktorým bola obava pred možným uväznením
za údajnú spoluprácu s L.. Odporca vychádzal aj z dôkazu, ktorý navrhovateľ dodatočne
predložil, a to „mandát na stíhanie“. Overovaním pravosti dokladu vykonaného belgickým
oddelením COI CEDOCA a francúzskym oddelením COI CEDRE sa zistilo, že
overovanie takéhoto dokumentu je takmer nemožné, avšak hodnotením vzhľadu a obsahu
dokumentu sa zistila pravopisná chyba, ktorá by sa u originál dokumentu nemala vyskytovať.
Preverovaním experta ECS priamo v Gome sa zistilo, že osoba riaditeľa Fredric N. Kamgere,
uvedeného na žiadateľom predloženom dokumente, je v kruhoch súdnej polície a v kruhoch
Konžskej národnej polície neznámou osobou. Z uvedeného dôvodu, je veľmi málo
pravdepodobné, že žiadateľom predložený dokument je pravým originálnym dokladom
vydaným štátnymi úradmi KDR.
Odporca v súvislosti s prípadom navrhovateľa poukázal na to, že pokiaľ by úrady
krajiny mali eminentný záujem na jeho zadržaní, stalo by sa tak po jeho príchode do budovy
prokuratúry v meste Goma, kam si prišiel osobne prevziať predvolanie na najvyšší súd.
Podľa odporcu, prípad navrhovateľa nie je možné spájať s prípadom jeho otca,
ktorému bol udelený azyl z humanitných dôvodov dňa 9.5.2005. Nakoľko u navrhovateľa
neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by viedli k záveru o potrebe poskytnutia azylu podľa
§ 9 zákona o azyle, navrhovateľovi nebol udelený azyl z humanitných dôvodov.
Napokon tým, že na požiadavku svokry navrhovateľa, bola jeho rodine poskytnutá
osobná ochrana, bola jednoznačne preukázaná ochota a snaha oficiálnych štátnych orgánov
poskytnúť svojmu občanovi pomoc v situácii, keď ju potrebuje.
Odporca na základe uvedeného dospel k záveru, že u navrhovateľa nebola preukázaná
opodstatnenosť obáv z prenasledovania v zmysle zákona o azyle, z čoho je zrejmé, že ani
navrhovateľ nesplnil podmienky v zmysle § 8, § 10 zákona o azyle. Odporca tiež vyslovil,
že neboli splnené ani podmienky pre udelenie azylu z humanitných dôvodov a dodal,
že na jeho udelenie nie je právny nárok.
Vzhľadom k tomu, že sa jedná o žiadateľa o azyl pochádzajúceho z KDR s poukazom
na situáciu v krajine pôvodu, ktorú odporca v rozhodnutí popísal, s uvedením zdrojov,
z ktorých informácie čerpal, navrhovateľovi poskytol doplnkovú ochranu.
Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkoch pri svojom rozhodovaní vychádzal,
pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že odporca riadne
vyhodnotil dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca
vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či u navrhovateľky a jej detí existujú dôvody
pre udelenie azylu podľa § 8 až § 10 zákona o azyle, resp. dôvody pre udelenie doplnkovej
ochrany.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32
zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ
v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno
vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody
pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné
skutkové zistenia.
VII.
Zhrnutie
Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú
celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj
vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu,
a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom
chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom
udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania
ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto
skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe
bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu.
Primárnym dôvodom neudelenia azylu navrhovateľovi bolo nesplnenie relevantných
podmienok pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle. S takýmto záverom bolo potrebné
súhlasiť. Navrhovateľ požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky z dôvodu
obavy pred možným uväznením za údajnú spoluprácu s L.. Na podporu svojho tvrdenia
predložil navrhovateľ dôkaz, ktorý vyhodnotil na základe overenia pravosti dokladu odporca
za dôkaz nespôsobilý preukázať pravdivosť tvrdení navrhovateľa o hrozbe možného
uväznenia. S takýmto vyhodnotením dôkazu sa stotožnil aj krajský súd, pričom odvolací súd
sa pre správnosť záverov krajského súdu s takýmto záverom stotožňuje a v podrobnostiach
naň odkazuje. Podľa odvolacieho súdu pravosť navrhovateľom predloženého dokumentu je
spochybnená nielen chybou v texte dokumentu, ale predovšetkým zistením odporcu, že osoba
riaditeľa Fredric N. Kamgere, uvedeného na žiadateľom predloženom dokumente, je
v kruhoch súdnej polície a v kruhoch Konžskej národnej polície neznámou osobou.
Z uvedeného dôvodu, sa preto odvolací súd stotožnil so záverom odporcu, ktorý si osvojil aj
krajský súd, že žiadateľom predložený dokument nie je pravým originálnym dokladom
vydaným štátnymi úradmi KDR a nie je spôsobilý potvrdiť pravdivosť tvrdení navrhovateľa
prezentovaných pred odporcom.
V danom prípade dôvody uvádzané navrhovateľom neboli relevantnými dôvodmi
pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle, nielen preto, že navrhovateľ nepreukázal
pravdivosť svojich tvrdení o hrozbe uväznenia, naopak svoje tvrdenia predložením
dokumentu spochybnil, v prvom rade však nepreukázal, že by konanie štátnych orgánov
v krajine pôvodu, spočívajúce v predvolaní na pojednávanie nieslo v sebe prvky perzekúcie
resp. prenasledovania z dôvodov taxatívne vymedzených v zákone o azyle.
Nad rámec vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky udáva,
že za prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle je nutné považovať len také ohrozenie
života či slobody, ktoré je trpené, podporované či prevádzané štátnou mocou.
Táto skutočnosť nebola v konaní o udelenie azylu preukázaná, preto
i za predpokladu, že tvrdenia navrhovateľa o údajnej hrozbe uväznenia by boli
pravdivé, neboli odvolacie námietky navrhovateľa dôvodné, pretože navrhovateľ
nepreukázal, že verejná moc v krajine pôvodu navrhovateľa predvolaním
na pojednávanie prenasleduje, perzekvuje, (resp. že by takejto hrozbe bol vystavený
v prípade návratu do krajiny pôvodu), z niektorého z taxatívne vymenovaných dôvodov
v zmysle zákona o azyle, keď naviac navrhovateľ podľa vlastného vyjadrenia nebol
zadržaný počas preberania predvolania na pojednávanie v budove prokuratúry.
Podľa odvolacieho súdu záver odporcu o tom, že navrhovateľ nenaplnil podmienky
pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle je vecne správny a krajský súd nepochybil,
keď jeho rozhodnutie potvrdil.
Krajský súd sa zaoberal všetkými námietkami obsiahnutými v opravnom prostriedku
a rovnako aj dôvodom, pre ktorý požiadal navrhovateľ o azyl.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje so skutkovými ako aj právnymi
závermi krajského súdu, ktorý vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil, z čoho vyvodil svoj
záver zhodný so záverom odporcu o tom, že navrhovateľ nepreukázal opodstatnenosť obáv
z prenasledovania z dôvodov taxatívne vymedzených v zákone o azyle.
K vysloveným záverom krajského súdu nemá odvolací súd žiadne námietky
a v podrobnostiach na ne odkazuje.
Keďže dôvodom neudelenia azylu navrhovateľovi bolo nesplnenie zákonných
podmienok, námietka navrhovateľa týkajúca sa nesprávnosti vyhodnotenia jeho osoby
ako nedôveryhodnej nie je dôvodná. Dôvodom neudelenia azylu totiž nebolo vyhodnotenie
žiadateľa ako osoby nedôveryhodnej, preto jeho námietky neboli spôsobilé spochybniť
správnosť rozhodnutia krajského súdu, ktorý rozhodnutie odporcu potvrdil ako zákonné.
Za námietku nedôvodnú považoval odvolací súd aj námietku týkajúcu sa nesprávnosti
zistenia krajského súdu ohľadne situácie v Rwande, kde mal podľa odporcu ako aj krajského
súdu navrhovateľ požiadať o medzinárodnú ochranu. Navrhovateľ s takýmto názorom
nesúhlasil práve s poukazom na správy, ktoré podľa navrhovateľa potvrdzujú vážnosť situácie
v danej oblasti (Rwande).
Posudzovanie správnosti zistení krajského súdu ohľadne situácie v Rwande je podľa
odvolacieho súdu z hľadiska posudzovania správnosti rozhodnutia krajského súdu,
s poukazom na rozsah prieskumu, ktorý sa týkal výroku o neudelení azylu z dôvodu
nesplnenia zákonných podmienok pre jeho udelenie právne irelevantné. Rozhodujúcou
otázkou z hľadiska posúdenia relevantnosti dôvodov žiadosti navrhovateľa o azyl, boli totiž
výsledky zistení o vážnosti situácie v krajine pôvodu, a tou je KDR, v kontexte posúdenia
situácie v danej krajine, ktorá je krajinou pôvodu navrhovateľa. Tieto zistenia odporca aj
premietol do svojho rozhodnutia, a to do tej časti výroku rozhodnutia, ktorou navrhovateľovi
s poukazom na vážnosť situácie v krajine pôvodu poskytol doplnkovú ochranu.
Zisťovanie situácie v Rwande, následne posudzovanie správnosti takéhoto zisťovania
totiž nemá vplyv na zákonnosť rozhodnutia odporcu, resp. správnosť rozhodnutia krajského
súdu, a z tohto pohľadu je námietka navrhovateľa ohľadne nesprávnosti zistení právne
irelevantná.
Na základe uvedeného odvolací súd vyhodnotil námietky navrhovateľa za nespôsobilé
spochybniť správnosť rozhodnutia krajského súdu.
Rozhodnutie odporcu o neudelení azylu navrhovateľovi bolo potrebné považovať
za zákonné, preto odvolací súd rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne správny podľa
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP , tak, že navrhovateľovi, ktorý
nemal úspech vo veci právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 22. júna 2010
JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová