Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Sžf/13/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny

Krajčovičovej v právnej veci ţalobkyne JUDr. I. L., so sídlom v K., správkyne konkurznej

podstaty úpadcu obchodnej spoločnosti E., a. s., so sídlom v K., (pôvodného ţalobcu) proti

ţalovanému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici,

Nová ulica č. 13, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. I/223/14753-

83419/2008/999608-r zo dňa 27. októbra 2008, na odvolanie pôvodného ţalobcu proti

rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 08. októbra 2009, č. k.

-113, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach,

č. k. -113 zo dňa 08. októbra 2009 m e n í tak, ţe rozhodnutie ţalovaného

č. I/223/14753-83419/2008/999608-r zo dňa 27. októbra 2008 z r u š u j e a vec v r a c i a

ţalovanému na ďalšie konanie.

2

Ţalovaný je p o v i n n ý zaplatiť úpadcovi náhradu trov konania v sume 408,92

eura, ktorú náhradu je ţalovaný povinný zaplatiť na účet advokátskej kancelárie M. a

P., s. r. o., so sídlom v B. do troch dní.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach zamietol podľa § 250j ods. 1

(ďalej len „OSP“) ţalobu, ktorou pôvodný ţalobca ţiadal

zrušiť rozhodnutie ţalovaného č. I/223/14753-83419/2008/999608-r zo dňa 27. októbra 2008,

ktorým ţalovaný potvrdil platobný výmer Daňového úradu Kráľovský Chlmec (ďalej len

„správca dane“) č. /Kaš zo dňa 23. júla 2008 o vyrubení rozdielu dane

z pridanej hodnoty v sume 607.884,- Sk za zdaňovacie obdobie september 2004.

Krajský súd v Košiciach posudzujúc správnosť záverov daňových orgánov pri svojom

rozhodovaní vychádzal z ustanovení a

o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“) účinného do 30.04.2004 a z ustanovení

a o správe daní a poplatkov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) a dospel k záveru, ţe v daňovom konaní bol

skutkový stav zistený dostatočne a na jeho základe bol vyvodený aj správny právny záver,

pričom ţalovaný sa dostatočným spôsobom vysporiadal s námietkami vznesenými pôvodným

ţalobcom. Krajský súd dospel k záveru, ţe úpadca si nesplnil povinnosti vyplývajúce

mu z ustanovenia § 15 ods. 6 zákona o správe daní, neumoţnil správcovi dane vykonať

daňovú kontrolu, a preto krajský súd povaţoval podmienky pre určenie dane podľa pomôcok

v zmysle § 29 ods. 6 zákona o správe daní za splnené. Určenie dane takýmto spôsobom

je náhradným spôsobom určenia daňovej povinnosti a nepredpokladá výkon ďalšieho

dokazovania, ale obmedzuje sa iba na zhodnotenie podkladov, ktoré má správca dane

k dispozícií, resp., ktoré si zaobstará a preto úlohou ţalovaného bolo iba skúmať, či v danom

prípade boli dodrţané podmienky na pouţitie tohto spôsobu určenia dane a zistenie,

či správca dane prihliadol na okolnosti, z ktorých vyplývajú pre daňovníka výhody. V danom

prípade podľa názoru krajského súdu ţalovaný postupoval v súlade s platnou právnou

úpravou. Pri určovaní dane podľa pomôcok správca dane pouţil daňové priznanie k dani

3

z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január aţ december 2004 ako aj doklady zaslané

Krajským riaditeľstvom Policajného zboru, Úradom justičnej a kriminálnej polície Košice

ČVS: KRP-137/0EK-KE-2004DH a protokol č. . Podľa názoru krajského

súdu forma určenia dane podľa pomôcok nepredpokladá výkon ďalšieho dokazovania

v zmysle § 29 ods. 1 aţ 4 zákona o správe daní, ale je obmedzená iba na zhodnotenie

podkladov, ktoré má správca dane k dispozícií a ktoré si zaobstaral. Námietky úpadcu

uvedené v ţalobe týkajúce sa postupu správcu dane ako aj ţalovaného povaţoval krajský súd

za neopodstatnené a taktieţ povaţoval za neopodstatnenú aj námietku ohľadne nedostatočne

zisteného skutkového stavu a tieţ nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Taktieţ návrh úpadcu

na iniciovanie konania o predbeţnej otázke v zmysle článku 234 Zmluvy o zaloţení

Európskeho spoločenstva povaţoval krajský súd za nedôvodný, pretoţe sa nestotoţnil

s námietkou úpadcu poukazujúcou na rozpor postupu ţalovaného a jeho rozhodnutia

s a judikatúrou Európskeho súdneho dvora (rozsudky

z 12.01.2006 Optigen a z 21.02.2006 Halifax). V tejto súvislosti vzal krajský súd do úvahy

skutočnosť, ţe Slovenská republika sa stala súčasťou Európskej únie (od 01.05.2004), odkedy

je povinná rešpektovať primárne a sekundárne účinky práva Európskeho spoločenstva

vo vnútroštátnom právnom priestore, t. j. vo vzťahu medzi správcom dane a ţalovaným

na jednej strane a úpadcom ako vnútroštátnym právnym subjektom na strane druhej.

Označené súdne rozhodnutia a ako aj Šiesta smernica Rady európskeho spoločenstva zo dňa

17.05.1977 č. 77/388/EHS vychádzali aj z poţiadavky na daňový subjekt, aby v záujme

vlastnej právnej ochrany, či realizácie zdaniteľných plnení vykonal všetky jemu dostupné

opatrenia smerujúce k prevereniu a preukázaniu skutočnosti rozhodujúcich pre určenie dane.

Preto krajský súd povaţoval rozhodnutie ţalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa

za vecne správne a ţalobu zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa tak,

ţe úpadcovi pre jeho neúspech v konaní náhradu trov konania nepriznal.

Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie úpadca (ďalej len

„odvolateľ“), ţiadajúc, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zrušil

a vrátil na ďalšie konanie. Namietal predovšetkým, ţe krajský súd v podstate prevzal právny

názor ţalovaného. Ďalej namietal, ţe rozhodnutia ţalovaného ako aj Daňového úradu

Kráľovský Chlmec (ďalej len „správca dane“) sú nezákonné, pretoţe rozhodnutia vychádzajú

z nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočne zisteného skutkového stavu,

4

sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť ako aj pre nedostatok dôvodov. Poukazoval

na skutočnosť, ţe ţalovaný aţ svojim tretím rozhodnutím zo dňa 27.10 2008,

č. I/223/14753-83419/2008/999608-r zamietol odvolanie úpadcu a potvrdil prvostupňové

rozhodnutie správcu dane, pričom opätovne nevykonal ţiadne dokazovanie, len posúdil stav

bezo zmeny, ktorý sa uţ posudzoval a bol známy pri predchádzajúcich vydaných platobných

výmeroch a napriek tomu ţalovaný rozhodnutie správcu dane potvrdil. Odvolateľ namietal,

ţe vo vzťahu k jeho námietkam a návrhom nebola vôľa navrhované dôkazy vykonať, čo bolo

prekáţkou pre určenie dane podľa pomôcok.

Odvolateľ ďalej poukazoval na ustanovenie

o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o správe daní“), podľa ktorého je správca dane povinný

postupovať súladne so všeobecne záväznými predpismi, chrániť záujem štátu a obcí a dbať

pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných

osôb zúčastnených v daňovom konaní. Taktieţ poukazoval na

Slovenskej republiky, podľa ktorého moţno dane ukladať zákonom, alebo na základe zákona.

Podľa názoru odvolateľa správca dane pri rozhodovaní vychádzal z nedostatočne

zisteného skutkového stavu veci, nevysporiadal sa s návrhmi odvolateľa na vykonanie

dokazovania. Namietal odopretie práv účastníka konania vyjadriť sa a navrhovať dôkazy

vo svoj prospech a právo na to, aby sa jeho argumenty a návrhy zobrali do úvahy, ktoré právo

je jedným z prvkov spravodlivého procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Ďalej odvolateľ namietal, ţe postup správcu dane v spôsobe nekonvalidnom

pri uplatňovaní zákonného procesu, keď vo vzťahu k zásade rovnosti zbraní sú povinné

finančné orgány postupovať ústavne konformným spôsobom, čo v tomto prípade znamená

umoţniť úpadcovi, aby jeho vec bola prejednaná v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým dôkazom. Odvolateľ na podklade uvedeného namietal postup správcu dane, ktorý

povaţuje za protichodný vo vzťahu k právnej istote, k princípom právneho štátu a k zásade,

ţe nikto nesmie byť nútený konať niečo, čo zákon neukladá. Odvolateľ ďalej poukazoval

na Šiestu smernicu Rady č. 77/388/EHS, ktorej podstatou je zabezpečiť, aby spoločný systém

daní z obratu (DPH) nediskriminoval tovar alebo sluţby podľa pôvodu, aby mohol byť

dosiahnutý spoločný trh umoţňujúci poctivú hospodársku súťaţ a podobajúci sa skutočnému

vnútornému trhu. Je teda zrejmé, ţe pri koncipovaní návrhu zákona o DPH bola hlavným

5

inšpiračným zdrojom právna úprava na úrovni práva ES a ďalej tieţ národné právne úpravy

členských štátov ES, z čoho plynie, ţe zákonodarca mal úmysel prijať úpravu dane z pridanej

hodnoty, ktorá by bola prinajmenšom v elementárnych rysoch kompatibilná so Šiestou

smernicou a právnou úpravou členských štátov ES.

Odvolateľ v tejto súvislosti navrhol odvolaciemu súdu, aby podľa čl. 234 Zmluvy

o zaloţení Európskeho spoločenstva, (teraz článok 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie)

predloţil Súdnemu dvoru Európskej únie na riešenie predbeţne otázky:

1/ či vnútroštátna legislatíva o DPH v časti upravujúcej kontraktačný proces (najmä

s poukazom na čl. 31 ustanovenia § 17 zákona o DPH) môţe ukladať povinnosť zisťovania

statusu (registrovaný platiteľ DPH) svojho obchodného P. a/ v akých intervaloch, b/

v kaţdom novom obchode, keď sa uţ platiteľ preukázal?

2/ či je moţné povaţovať daňový doklad, ktorému správnosti a úplnosti svedčí jeho

verejná publicita, za nespĺňajúci náleţitosti takéhoto dokladu bez zabezpečenia vypočutia

osoby, ktorou bol tento doklad uskutočnený?

3/ či je moţné povaţovať ustanovenie § 4 a § 20 zákona o DPH za súladne s úpravou

podľa Šiestej smernice, najmä vo väzbe na právnu istotu a legitimitu očakávania

proporcionality?

Odvolateľ namietal, ţe súd prvého stupňa prijal záver ţalovaného aj napriek tomu,

ţe ţalovaný ako aj prvostupňový správny orgán boli povinní aplikovať v danej veci judikatúru

Súdneho dvoru ES, a ţe sa veľmi jednoducho vysporiadal s námietkami úpadcu o porušení

základných princípov právnej istoty, legality zdanenia a základných ústavných práv úpadcu

a v tejto časti povaţuje rozhodnutie krajského súdu za nie riadne odôvodnené.

Ţalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 14.12.2009 na odvolanie odvolateľa

navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Uviedol, ţe rozhodujúcou

skutočnosťou pre vydanie platobného výmeru bola skutočnosť, ţe úpadca si nesplnil

povinnosti vyplývajúce z ustanovenia § 15 ods. 6 zákona o správe daní, na výzvy správcu

dane nereagoval a nepredloţil poţadované doklady, čím znemoţnil uskutočnenie daňovej

kontroly, a preto správca dane určil daň podľa ustanovenia § 29 ods. 6 zákona o správe daní,

teda podľa pomôcok. Uviedol, ţe podľa zisteného skutkového stavu neboli správcom dane

pri určení rozdielu dane podľa § 44 ods. 3 zákona o správe daní, zistené ţiadne okolnosti,

z ktorých by vyplynuli pre daňový subjekt výhody, ktoré by ovplyvňovali výšku dane.

6

Správca dane konštatoval porušenie ustanovenia 49 ods. 1 zákona o DPH tým, ţe úpadca

nepreukázal, ţe daň na vstupe zaúčtoval a má ju uvedenú v záznamoch podľa § 70 zákona

o DPH. Poukazoval na ustanovenie § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, podľa ktorého právo

na odpočítanie dane podľa § 49 môţe platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49

ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, má faktúru od platiteľa, vyhotovenú podľa § 71 zákona o DPH.

Poukazoval na ustanovenie § 48 ods. 4 zákona o DPH, podľa ktorého ak odvolanie smeruje

proti rozhodnutiu o určení dane podľa pomôcok, skúma odvolací orgán dodrţanie zákonných

podmienok na pouţitie tohto spôsobu určenia dane a dodrţanie postupu podľa § 44 ods. 3

zákona o DPH. V danom prípade ţalovaný skúmal len dodrţanie zákonných podmienok

pre pouţitie tohto spôsobu určenia dane a dodrţanie postupu a zistil, ţe zo strany správcu

dane boli splnené všetky zákonné podmienky pre určenie dane podľa pomôcok. Úpadca, jeho

štatutárny zástupcovia ani jeho právny zástupca na výzvy správcu dane nereagovali,

nedostavili sa k daňovým konaniam a nepredloţili ţiadne doklady, ktorými by deklarovali

obchodné operácie, ktoré mali byť v kontrolovanom období uskutočnené. Ďalej poukazoval

na to, ţe úpadcom označené súdne rozhodnutia ako aj Šiesta smernica Rady vychádzajú

okrem iných právnych východísk a záverov aj z poţiadavky na daňový subjekt, aby v záujme

vlastnej právnej ochrany vykonal všetky jemu dostupné opatrenia smerujúce k prevereniu

si a vo vzťahu k správcovi dane aj preukázaniu skutočností smerujúcich pre určenie dane.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací

( ) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,

odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ), keď deň

vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli

a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk,

www.nsud.sk ( a v spojení s veta prvá a

) a dospel k záveru, ţe odvolaniu odvolateľa je moţné vyhovieť.

Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

ţalovaného č. I/223/14753-83419/2008/999608-r zo dňa 27. októbra 2008, ktorým ţalovaný

potvrdil platobný výmer Daňového úradu Kráľovský Chlmec č. 738/230/11679/08Kaš zo dňa

23. júla 2008, ktorým správca dane vyrubil úpadcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume

607.884,- Sk za zdaňovacie obdobie september 2004 a posúdenie, či ţalovaný pri rozhodovaní

v danej veci vychádzal zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu a rozhodol v súlade

7

so o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov

a v súlade s ustanoveniami zákona o DPH.

V danom prípade Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, ţe na majetok obchodnej

spoločnosť E.E., a. s., so sídlom v K. bol vyhlásený konkurz, a to uznesením Okresného súdu

Košice I, sp. zn. zo dňa 12.02.2010, pričom za správkyňu konkurznej podstaty

bola ustanovená JUDr. I. L., so sídlom v K..

Podľa o konkurze a reštrukturalizácii v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“), oprávnenie úpadcu nakladať

s majetkom podliehajúcim konkurzu a oprávnenie konať za úpadcu vo veciach týkajúcich

sa tohto majetku, vyhlásením konkurzu prechádza na správcu, správca pritom konaná v mene

a na účet úpadcu.

Podľa § 47 ods. 2 zákona o konkurze, vyhlásením konkurzu sa neprerušuje daňové

konanie, colné konanie, konanie o výţivnom pre maloleté deti, ani trestné konanie, pričom

v trestnom konaní nemoţno rozhodnúť o náhrade škody, tým nie sú dotknuté ustanovenia

§ 48.

Podľa § 52 ods. 1 zákona o konkurze, vyhlásením konkurzu zanikajú úpadcove

jednostranné právne úkony, ak sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu, najmä jeho

príkazy, poverenia, plnomocenstvá a prokúry. Ten, komu boli príkazy, poverenia,

plnomocenstvá a prokúry udelené, je povinný po ich zániku urobiť ešte všetko, čo neznesie

odklad tak, aby úpadca neutrpel ujmu na svojich právach. Takto urobené úkony majú rovnaké

právne účinky, akoby príkaz, poverenie, plnomocenstvo alebo prokúra trvali aj po vyhlásení

konkurzu. Náklady týchto úkonov sú pohľadávkou proti podstate.

S poukazom na vyššie citované ustanovenia zákona o konkurze, vyhlásením konkurzu

prešlo oprávnenie konať za úpadcu na správkyňu konkurznej podstaty a preto sa správkyňa

konkurznej podstaty stala v konaní o preskúmanie rozhodnutia ţalovaného ţalobkyňou

vo veci začatej na základe ţaloby podanej úpadcom. Súčasne vyhlásením konkurzu zaniklo

plnomocenstvo udelené úpadcom pre advokátsku kanceláriu AK M. a P., s. r. o., so

sídlom K., zastúpenú JUDr. I. M..

8

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

( ).

Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje

povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými

právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona o správe daní). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2

zákona o správe daní) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti

s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších

zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3 zákona o správe daní) podľa ktorej

správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky

dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo

najavo. Aby daňové orgány mohli vyššie uvedené zásady realizovať, sú vybavené rozsiahlymi

právomocami. Neznamená to však bezbrehé uplatňovanie práva vyplývajúce

z vrchnostenského postavenia daňových orgánov. Preto ani povinnosť daňového subjektu

preukázať tvrdené skutočnosti nezbavuje správcu dane zákonnej povinnosti riadne zistiť

skutočný stav a pri svojom rozhodovaní vychádzať z objektívnych a spoľahlivých zistení.

Ďalšou dôleţitou zásadou daňového konania je zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona

o správe daní), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva

a povinnosti a ktorá vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov

( ).

V zmysle základnej zásady daňového konania sa v daňovom konaní postupuje

v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá

sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov

a ostatných zúčastnených v daňovom konaní.

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade

s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon

o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať,

či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi

predpismi. Keďţe ide o fiskálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje

9

osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich

pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Podľa § 29 ods. 1 zákona o správe daní dokazovanie vedie správca dane.

Podľa § 29 ods. 2 zákona o správe daní správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce

pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný

iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 3 zákona o správe daní netreba dokazovať skutočnosti všeobecne

známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní ako dôkaz moţno pouţiť všetky prostriedky,

ktorými moţno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej

povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide

najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu

dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových

kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými

subjektami a dokladmi k nim.

Podľa § 29 ods. 5 zákona o správe daní ak daňový subjekt nesplní svoju dôkaznú

povinnosť pri určení výšky dane, môţe správca dane, výšku dane s ním dohodnúť. Na túto

dohodu sa vzťahuje primerane § 11.

Podľa § 29 ods. 6 zákona o správe daní, ak nesplní daňový subjekt pri dokazovaní ním

uvádzaných skutočností niektorú zo svojich zákonných povinností, v dôsledku čoho nemoţno

daňovú povinnosť správne určiť a daň sa neurčí ani podľa odseku 5, alebo ak daňový subjekt

vykonal úkony, ktoré svojím obsahom alebo účelom odporovali osobitnému predpisu alebo

ho obchádzali a ktorých dôsledkom je zníţenie základu dane, alebo v prípadoch podľa

§ 15 ods. 2, je správca dane pri určovaní daňovej povinnosti oprávnený pouţiť pomôcky,

ktoré má k dispozícii alebo ktoré si zaobstará bez účinnosti s daňovým subjektom. Takýmito

pomôckami môţu byť najmä listiny, výpisy z verejných záznamov, daňové spisy iných

daňových subjektov, znalecké posudky, výpovede svedkov v iných daňových veciach, správy

a vyjadrenia iných správcov dane, štátnych orgánov a obcí, záujmových zdruţení a vlastné

10

poznatky správcu dane zo zdaňovania dotknutého daňového subjektu, ako aj jemu podobných

daňových subjektov.

Podľa 20 ods. 1 zákona o DPH, platiteľ môţe odpočítať daň, ak zdaniteľné plnenie

prijme na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení:

a) pri ktorých vzniká daňová povinnosť podľa § 14,

b) ktoré sú oslobodené od dane podľa § 37, 38 a 39,

c) pri ktorých nevzniká daňová povinnosť podľa § 14 ods. 2 písm. a/.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o DPH, platiteľ nemôţe odpočítať daň, ak zdaniteľné plnenie

prijme na:

a) uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení, ktoré sú oslobodené od dane podľa § 26,

b) výkon svojich činností, ktoré nie sú zdaniteľnými plneniami.

Podľa § 20a ods. 1 písm. c/ zákona o DPH, odpočítať daň podľa § 20 môţe platiteľ

pri prijatom zdaniteľnom plnení, ak má daňový doklad alebo zjednodušený daňový doklad,

ktoré vyhotovil platiteľ.

Podľa § 15 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, daňový doklad musí obsahovať obchodné

meno, sídlo alebo trvalý pobyt, miesto podnikania, daňové identifikačné číslo platiteľa,

ktorý uskutočňuje zdaniteľné plnenie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) mal z obsahu pripojeného

administratívneho ako aj súdneho spisu za preukázané, ţe preskúmavané rozhodnutie

ţalovaného ako aj správcu dane majú skutkový základ v protokole o určení dane podľa

pomôcok č. zo dňa 05.03.2007, vypracovanom Daňovým úradom B. VI,

ktorý je v spisovom materiály ţalovaného zaloţený v kópii. Spisový materiál ţalovaného

priloţený krajskému súdu je nekompletný bez ţurnalizácie, čo je v rozpore s ustanovenia §

250d ods. 1 , podľa ktorého je správny orgán povinný súdu predloţiť kompletný spisový

materiál v originály spolu so spisovým materiálom správneho orgánu prvého stupňa. Z kópie

protokolu predloţeného krajskému súdu, však nemoţno zistiť, kedy a akým spôsobom bol

doručený úpadcovi, pretoţe neobsahuje podpis kontrolovaného subjektu (jeho štatutárneho

zástupcu) a konštatovanie v ňom obsiahnuté o prerokovaní, podpísaní a prevzatí zo dňa

28.03.2007 nemá podklad v obsahu pripojeného spisového materiálu. Z obsahu tohto

11

protokolu vyplýva, ţe daňový subjekt ku kontrole nepredloţil účtovnú evidenciu, čím bolo

znemoţnené uskutočnenie výkonu daňovej kontroly. Na základe tohto protokolu

vypracovaného Daňovým úradom B. VI dňa 05.03.2007, Daňový úrad Kráľovský Chlmec

vydal platobný výmer č. /Kaš zo dňa 23.07.2008 pričom predloţená spisová

dokumentácia neobsahuje písomnosti ozrejmujúce dôvodnosť zmeny miestnej príslušnosti

správcu dane. Najvyšší súd ďalej poukazuje, ţe ţalovaný sa vo svojom rozhodnutí

nezaoberal ani vecnými dôvodmi odvolania proti platobnému výmeru, najmä vo vzťahu

k procesnému postupu vo vyrubovacom konaní, keď správca dane bez akéhokoľvek

dokazovania rozhodol len na základe protokolu o určení dane podľa pomôcok, ktorý sám ani

nevyhotovil a ku ktorému sa úpadca preukazateľne nevyjadril. Taktieţ sa ţalovaný vo svojom

rozhodnutí nezaoberal ani vecnými dôvodmi odvolania proti platobnému výmeru, najmä aké

ustanovenia zákona o DPH úpadca porušil a z akého dôvodu ţalovaný neakceptoval jeho

návrhy na vykonanie dokazovania uvedené v odvolaní proti platobnému výmeru. Najvyšší

súd povaţuje za relevantné tvrdenie úpadcu, ţe pokiaľ sám neporušil ţiadnu zákonnú

povinnosť, nemôţe byť sankcionovaný z dôvodu nesplnenia si povinnosti iným daňovým

subjektom, s ktorým tvrdením sa ţalovaný mal tieţ zaoberať. Ďalej sa v spisovom materiály

nenachádzajú ani doklady, a to daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie

obdobie január aţ december 2004 ako ani doklady zaslané Krajským riaditeľstvom

Policajného zboru, Úradom justičnej a kriminálnej polície Košice ČVS: KRP-137/0EK-KE-

2004DH, pričom na tieto sa správca dane ako aj ţalovaný odvolávajú vo svojich

rozhodnutiach. Výzva Daňového úradu B. VI zo dňa 09.02.2007 na predloţenie účtovných

dokladov za zdaňovacie obdobie január – december 2004 ţalobkyni doručená vôbec nebola,

keďţe túto pošta vrátila s poznámkou, ţe na adrese Štefánikova 6, Košice je adresát neznámy

a výzva zaslaná predsedovi predstavenstva úpadcu taktieţ doručená nebola pretoţe adresát si

zásielku v odbernej lehote neprevzal.

Takto potom správca dane ako aj ţalovaný svoje úvahy obsiahnuté v rozhodnutí,

zaloţili nie na jednoznačných dôkazoch, čím sa jeho závery javia ako podloţené viac úvahami

ako dostatočnými dôkazmi.

Vzhľadom na vyššie uvedené, podľa názoru najvyššieho súdu neboli dodrţané všetky

zásady daňového konania a skutkový stav veci nebol správnymi orgánmi zistený natoľko,

aby v nej bolo moţné vydať zákonné a objektívne rozhodnutie. Napadnuté rozhodnutie

12

povaţuje za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a zároveň, ţe zistenie skutkového stavu

je nepostačujúce pre posúdenie veci ( a ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok Krajského súdu v Košiciach podľa

veta prvá zmenil tak, ţe rozhodnutie ţalovaného zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie.

O náhrade trov konania rozhodol najvyšší súd podľa v spojení

s veta prvá , a a v spojení s

ods. 1 veta prvá a priznal v súdnom konaní úspešnému účastníkovi náhradu trov konania

pozostávajúcu z náhrady za dva úkony právnej sluţby vykonané v roku 2008 (prevzatie

a príprava a podanie ţaloby na súd) vo výške 1/13 výpočtového základu za tento rok,

t. j. 2 x po 48,63 eura, plus 2 x paušál po 6,30 eura, (§ 11 ods. 1 - do 03.05.2009, § 11 ods. 3,

§ 14 ods. 1 písm. a/ a d/, § 15 ods. 1, § 16 ods. 3 a § 17 ods. 1 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych sluţieb v znení neskorších predpisov – ďalej len vyhláška

č. ), za jeden úkon právnej sluţby vykonaný v roku 2009 (podanie odvolania

dňa 25.11.2009) vo výške 1/6 výpočtového základu za tento rok, t. j. 115,90 eura, plus paušál

6,95 eura (§ 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. ), plus DPH v sume 44,21 eura, ako aj náhradu za súdne poplatky

2 x 66,- eura, všetko spolu v sume 408,92 eura, ktorú náhradu je ţalovaný povinný zaplatiť

Advokátskej kancelárii AK M. a P., s. r. o., so sídlom v B., na účet vedený v Tatra banke, a.

s., č. X. do troch dní v zmysle v spojení s veta prvá

.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V B. 22. júna 2010

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Petra Slezáková