Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
318/367121.564b7f.pdf
PDF · 144.73 KB
No categories available
6Sžf/13/2009
Najvyšší súd 6Sžf/13/2009
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny
Krajčovičovej v právnej veci ţalobkyne JUDr. I. L., so sídlom v K., správkyne konkurznej
podstaty úpadcu obchodnej spoločnosti E., a. s., so sídlom v K., (pôvodného ţalobcu) proti
ţalovanému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici,
Nová ulica č. 13, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. I/223/14753-
83419/2008/999608-r zo dňa 27. októbra 2008, na odvolanie pôvodného ţalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 08. októbra 2009, č. k.
6S/131/2008-113, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach,
č. k. 6S/131/2008-113 zo dňa 08. októbra 2009 m e n í tak, ţe rozhodnutie ţalovaného
č. I/223/14753-83419/2008/999608-r zo dňa 27. októbra 2008 z r u š u j e a vec v r a c i a
ţalovanému na ďalšie konanie.
Ţalovaný je p o v i n n ý zaplatiť úpadcovi náhradu trov konania v sume 408,92
eura, ktorú náhradu je ţalovaný povinný zaplatiť na účet advokátskej kancelárie M. a
P., s. r. o., so sídlom v B. do troch dní.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach zamietol podľa § 250j ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ţalobu, ktorou pôvodný ţalobca ţiadal
zrušiť rozhodnutie ţalovaného č. I/223/14753-83419/2008/999608-r zo dňa 27. októbra 2008,
ktorým ţalovaný potvrdil platobný výmer Daňového úradu Kráľovský Chlmec (ďalej len
„správca dane“) č. 738/230/11679/08/Kaš zo dňa 23. júla 2008 o vyrubení rozdielu dane
z pridanej hodnoty v sume 607.884,- Sk za zdaňovacie obdobie september 2004.
Krajský súd v Košiciach posudzujúc správnosť záverov daňových orgánov pri svojom
rozhodovaní vychádzal z ustanovení § 20 ods. 1 a § 20a ods. 1 zákona č. 289/1995 Z. z.
o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“) účinného do 30.04.2004 a z ustanovení
§ 15 ods. 2 a § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) a dospel k záveru, ţe v daňovom konaní bol
skutkový stav zistený dostatočne a na jeho základe bol vyvodený aj správny právny záver,
pričom ţalovaný sa dostatočným spôsobom vysporiadal s námietkami vznesenými pôvodným
ţalobcom. Krajský súd dospel k záveru, ţe úpadca si nesplnil povinnosti vyplývajúce
mu z ustanovenia § 15 ods. 6 zákona o správe daní, neumoţnil správcovi dane vykonať
daňovú kontrolu, a preto krajský súd povaţoval podmienky pre určenie dane podľa pomôcok
v zmysle § 29 ods. 6 zákona o správe daní za splnené. Určenie dane takýmto spôsobom
je náhradným spôsobom určenia daňovej povinnosti a nepredpokladá výkon ďalšieho
dokazovania, ale obmedzuje sa iba na zhodnotenie podkladov, ktoré má správca dane
k dispozícií, resp., ktoré si zaobstará a preto úlohou ţalovaného bolo iba skúmať, či v danom
prípade boli dodrţané podmienky na pouţitie tohto spôsobu určenia dane a zistenie,
či správca dane prihliadol na okolnosti, z ktorých vyplývajú pre daňovníka výhody. V danom
prípade podľa názoru krajského súdu ţalovaný postupoval v súlade s platnou právnou
úpravou. Pri určovaní dane podľa pomôcok správca dane pouţil daňové priznanie k dani
z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január aţ december 2004 ako aj doklady zaslané
Krajským riaditeľstvom Policajného zboru, Úradom justičnej a kriminálnej polície Košice
ČVS: KRP-137/0EK-KE-2004DH a protokol č. 801/301/17504/2007. Podľa názoru krajského
súdu forma určenia dane podľa pomôcok nepredpokladá výkon ďalšieho dokazovania
v zmysle § 29 ods. 1 aţ 4 zákona o správe daní, ale je obmedzená iba na zhodnotenie
podkladov, ktoré má správca dane k dispozícií a ktoré si zaobstaral. Námietky úpadcu
uvedené v ţalobe týkajúce sa postupu správcu dane ako aj ţalovaného povaţoval krajský súd
za neopodstatnené a taktieţ povaţoval za neopodstatnenú aj námietku ohľadne nedostatočne
zisteného skutkového stavu a tieţ nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Taktieţ návrh úpadcu
na iniciovanie konania o predbeţnej otázke v zmysle článku 234 Zmluvy o zaloţení
Európskeho spoločenstva povaţoval krajský súd za nedôvodný, pretoţe sa nestotoţnil
s námietkou úpadcu poukazujúcou na rozpor postupu ţalovaného a jeho rozhodnutia
s Ústavou Slovenskej republiky a judikatúrou Európskeho súdneho dvora (rozsudky
z 12.01.2006 Optigen a z 21.02.2006 Halifax). V tejto súvislosti vzal krajský súd do úvahy
skutočnosť, ţe Slovenská republika sa stala súčasťou Európskej únie (od 01.05.2004), odkedy
je povinná rešpektovať primárne a sekundárne účinky práva Európskeho spoločenstva
vo vnútroštátnom právnom priestore, t. j. vo vzťahu medzi správcom dane a ţalovaným
na jednej strane a úpadcom ako vnútroštátnym právnym subjektom na strane druhej.
Označené súdne rozhodnutia a ako aj Šiesta smernica Rady európskeho spoločenstva zo dňa
17.05.1977 č. 77/388/EHS vychádzali aj z poţiadavky na daňový subjekt, aby v záujme
vlastnej právnej ochrany, či realizácie zdaniteľných plnení vykonal všetky jemu dostupné
opatrenia smerujúce k prevereniu a preukázaniu skutočnosti rozhodujúcich pre určenie dane.
Preto krajský súd povaţoval rozhodnutie ţalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa
za vecne správne a ţalobu zamietol.
O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 OSP tak,
ţe úpadcovi pre jeho neúspech v konaní náhradu trov konania nepriznal.
Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie úpadca (ďalej len
„odvolateľ“), ţiadajúc, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zrušil
a vrátil na ďalšie konanie. Namietal predovšetkým, ţe krajský súd v podstate prevzal právny
názor ţalovaného. Ďalej namietal, ţe rozhodnutia ţalovaného ako aj Daňového úradu
Kráľovský Chlmec (ďalej len „správca dane“) sú nezákonné, pretoţe rozhodnutia vychádzajú
z nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočne zisteného skutkového stavu,
sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť ako aj pre nedostatok dôvodov. Poukazoval
na skutočnosť, ţe ţalovaný aţ svojim tretím rozhodnutím zo dňa 27.10 2008,
č. I/223/14753-83419/2008/999608-r zamietol odvolanie úpadcu a potvrdil prvostupňové
rozhodnutie správcu dane, pričom opätovne nevykonal ţiadne dokazovanie, len posúdil stav
bezo zmeny, ktorý sa uţ posudzoval a bol známy pri predchádzajúcich vydaných platobných
výmeroch a napriek tomu ţalovaný rozhodnutie správcu dane potvrdil. Odvolateľ namietal,
ţe vo vzťahu k jeho námietkam a návrhom nebola vôľa navrhované dôkazy vykonať, čo bolo
prekáţkou pre určenie dane podľa pomôcok.
Odvolateľ ďalej poukazoval na ustanovenie § 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.
o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o správe daní“), podľa ktorého je správca dane povinný
postupovať súladne so všeobecne záväznými predpismi, chrániť záujem štátu a obcí a dbať
pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných
osôb zúčastnených v daňovom konaní. Taktieţ poukazoval na článok 52 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, podľa ktorého moţno dane ukladať zákonom, alebo na základe zákona.
Podľa názoru odvolateľa správca dane pri rozhodovaní vychádzal z nedostatočne
zisteného skutkového stavu veci, nevysporiadal sa s návrhmi odvolateľa na vykonanie
dokazovania. Namietal odopretie práv účastníka konania vyjadriť sa a navrhovať dôkazy
vo svoj prospech a právo na to, aby sa jeho argumenty a návrhy zobrali do úvahy, ktoré právo
je jedným z prvkov spravodlivého procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Ďalej odvolateľ namietal, ţe postup správcu dane v spôsobe nekonvalidnom
pri uplatňovaní zákonného procesu, keď vo vzťahu k zásade rovnosti zbraní sú povinné
finančné orgány postupovať ústavne konformným spôsobom, čo v tomto prípade znamená
umoţniť úpadcovi, aby jeho vec bola prejednaná v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým dôkazom. Odvolateľ na podklade uvedeného namietal postup správcu dane, ktorý
povaţuje za protichodný vo vzťahu k právnej istote, k princípom právneho štátu a k zásade,
ţe nikto nesmie byť nútený konať niečo, čo zákon neukladá. Odvolateľ ďalej poukazoval
na Šiestu smernicu Rady č. 77/388/EHS, ktorej podstatou je zabezpečiť, aby spoločný systém
daní z obratu (DPH) nediskriminoval tovar alebo sluţby podľa pôvodu, aby mohol byť
dosiahnutý spoločný trh umoţňujúci poctivú hospodársku súťaţ a podobajúci sa skutočnému
vnútornému trhu. Je teda zrejmé, ţe pri koncipovaní návrhu zákona o DPH bola hlavným
inšpiračným zdrojom právna úprava na úrovni práva ES a ďalej tieţ národné právne úpravy
členských štátov ES, z čoho plynie, ţe zákonodarca mal úmysel prijať úpravu dane z pridanej
hodnoty, ktorá by bola prinajmenšom v elementárnych rysoch kompatibilná so Šiestou
smernicou a právnou úpravou členských štátov ES.
Odvolateľ v tejto súvislosti navrhol odvolaciemu súdu, aby podľa čl. 234 Zmluvy
o zaloţení Európskeho spoločenstva, (teraz článok 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie)
predloţil Súdnemu dvoru Európskej únie na riešenie predbeţne otázky:
1/ či vnútroštátna legislatíva o DPH v časti upravujúcej kontraktačný proces (najmä
s poukazom na čl. 31 ustanovenia § 17 zákona o DPH) môţe ukladať povinnosť zisťovania
statusu (registrovaný platiteľ DPH) svojho obchodného P. a/ v akých intervaloch, b/
v kaţdom novom obchode, keď sa uţ platiteľ preukázal?
2/ či je moţné povaţovať daňový doklad, ktorému správnosti a úplnosti svedčí jeho
verejná publicita, za nespĺňajúci náleţitosti takéhoto dokladu bez zabezpečenia vypočutia
osoby, ktorou bol tento doklad uskutočnený?
3/ či je moţné povaţovať ustanovenie § 4 a § 20 zákona o DPH za súladne s úpravou
podľa Šiestej smernice, najmä vo väzbe na právnu istotu a legitimitu očakávania
proporcionality?
Odvolateľ namietal, ţe súd prvého stupňa prijal záver ţalovaného aj napriek tomu,
ţe ţalovaný ako aj prvostupňový správny orgán boli povinní aplikovať v danej veci judikatúru
Súdneho dvoru ES, a ţe sa veľmi jednoducho vysporiadal s námietkami úpadcu o porušení
základných princípov právnej istoty, legality zdanenia a základných ústavných práv úpadcu
a v tejto časti povaţuje rozhodnutie krajského súdu za nie riadne odôvodnené.
Ţalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 14.12.2009 na odvolanie odvolateľa
navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Uviedol, ţe rozhodujúcou
skutočnosťou pre vydanie platobného výmeru bola skutočnosť, ţe úpadca si nesplnil
povinnosti vyplývajúce z ustanovenia § 15 ods. 6 zákona o správe daní, na výzvy správcu
dane nereagoval a nepredloţil poţadované doklady, čím znemoţnil uskutočnenie daňovej
kontroly, a preto správca dane určil daň podľa ustanovenia § 29 ods. 6 zákona o správe daní,
teda podľa pomôcok. Uviedol, ţe podľa zisteného skutkového stavu neboli správcom dane
pri určení rozdielu dane podľa § 44 ods. 3 zákona o správe daní, zistené ţiadne okolnosti,
z ktorých by vyplynuli pre daňový subjekt výhody, ktoré by ovplyvňovali výšku dane.
Správca dane konštatoval porušenie ustanovenia 49 ods. 1 zákona o DPH tým, ţe úpadca
nepreukázal, ţe daň na vstupe zaúčtoval a má ju uvedenú v záznamoch podľa § 70 zákona
o DPH. Poukazoval na ustanovenie § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, podľa ktorého právo
na odpočítanie dane podľa § 49 môţe platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49
ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, má faktúru od platiteľa, vyhotovenú podľa § 71 zákona o DPH.
Poukazoval na ustanovenie § 48 ods. 4 zákona o DPH, podľa ktorého ak odvolanie smeruje
proti rozhodnutiu o určení dane podľa pomôcok, skúma odvolací orgán dodrţanie zákonných
podmienok na pouţitie tohto spôsobu určenia dane a dodrţanie postupu podľa § 44 ods. 3
zákona o DPH. V danom prípade ţalovaný skúmal len dodrţanie zákonných podmienok
pre pouţitie tohto spôsobu určenia dane a dodrţanie postupu a zistil, ţe zo strany správcu
dane boli splnené všetky zákonné podmienky pre určenie dane podľa pomôcok. Úpadca, jeho
štatutárny zástupcovia ani jeho právny zástupca na výzvy správcu dane nereagovali,
nedostavili sa k daňovým konaniam a nepredloţili ţiadne doklady, ktorými by deklarovali
obchodné operácie, ktoré mali byť v kontrolovanom období uskutočnené. Ďalej poukazoval
na to, ţe úpadcom označené súdne rozhodnutia ako aj Šiesta smernica Rady vychádzajú
okrem iných právnych východísk a záverov aj z poţiadavky na daňový subjekt, aby v záujme
vlastnej právnej ochrany vykonal všetky jemu dostupné opatrenia smerujúce k prevereniu
si a vo vzťahu k správcovi dane aj preukázaniu skutočností smerujúcich pre určenie dane.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací
(§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,
odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli
a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk,
www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2
OSP) a dospel k záveru, ţe odvolaniu odvolateľa je moţné vyhovieť.
Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
ţalovaného č. I/223/14753-83419/2008/999608-r zo dňa 27. októbra 2008, ktorým ţalovaný
potvrdil platobný výmer Daňového úradu Kráľovský Chlmec č. 738/230/11679/08Kaš zo dňa
23. júla 2008, ktorým správca dane vyrubil úpadcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume
607.884,- Sk za zdaňovacie obdobie september 2004 a posúdenie, či ţalovaný pri rozhodovaní
v danej veci vychádzal zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu a rozhodol v súlade
so zákonom č. 511/1992 Z. z. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov
a v súlade s ustanoveniami zákona o DPH.
V danom prípade Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, ţe na majetok obchodnej
spoločnosť E.E., a. s., so sídlom v K. bol vyhlásený konkurz, a to uznesením Okresného súdu
Košice I, sp. zn. 31K/52/2009 zo dňa 12.02.2010, pričom za správkyňu konkurznej podstaty
bola ustanovená JUDr. I. L., so sídlom v K..
Podľa § 44 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“), oprávnenie úpadcu nakladať
s majetkom podliehajúcim konkurzu a oprávnenie konať za úpadcu vo veciach týkajúcich
sa tohto majetku, vyhlásením konkurzu prechádza na správcu, správca pritom konaná v mene
a na účet úpadcu.
Podľa § 47 ods. 2 zákona o konkurze, vyhlásením konkurzu sa neprerušuje daňové
konanie, colné konanie, konanie o výţivnom pre maloleté deti, ani trestné konanie, pričom
v trestnom konaní nemoţno rozhodnúť o náhrade škody, tým nie sú dotknuté ustanovenia
§ 48.
Podľa § 52 ods. 1 zákona o konkurze, vyhlásením konkurzu zanikajú úpadcove
jednostranné právne úkony, ak sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu, najmä jeho
príkazy, poverenia, plnomocenstvá a prokúry. Ten, komu boli príkazy, poverenia,
plnomocenstvá a prokúry udelené, je povinný po ich zániku urobiť ešte všetko, čo neznesie
odklad tak, aby úpadca neutrpel ujmu na svojich právach. Takto urobené úkony majú rovnaké
právne účinky, akoby príkaz, poverenie, plnomocenstvo alebo prokúra trvali aj po vyhlásení
konkurzu. Náklady týchto úkonov sú pohľadávkou proti podstate.
S poukazom na vyššie citované ustanovenia zákona o konkurze, vyhlásením konkurzu
prešlo oprávnenie konať za úpadcu na správkyňu konkurznej podstaty a preto sa správkyňa
konkurznej podstaty stala v konaní o preskúmanie rozhodnutia ţalovaného ţalobkyňou
vo veci začatej na základe ţaloby podanej úpadcom. Súčasne vyhlásením konkurzu zaniklo
plnomocenstvo udelené úpadcom pre advokátsku kanceláriu AK M. a P., s. r. o., so
sídlom K., zastúpenú JUDr. I. M..
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu
(§ 247 ods. 1 OSP).
Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje
povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými
právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona o správe daní). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2
zákona o správe daní) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti
s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších
zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3 zákona o správe daní) podľa ktorej
správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo
najavo. Aby daňové orgány mohli vyššie uvedené zásady realizovať, sú vybavené rozsiahlymi
právomocami. Neznamená to však bezbrehé uplatňovanie práva vyplývajúce
z vrchnostenského postavenia daňových orgánov. Preto ani povinnosť daňového subjektu
preukázať tvrdené skutočnosti nezbavuje správcu dane zákonnej povinnosti riadne zistiť
skutočný stav a pri svojom rozhodovaní vychádzať z objektívnych a spoľahlivých zistení.
Ďalšou dôleţitou zásadou daňového konania je zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona
o správe daní), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva
a povinnosti a ktorá vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov
(čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky).
V zmysle základnej zásady daňového konania sa v daňovom konaní postupuje
v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá
sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov
a ostatných zúčastnených v daňovom konaní.
Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade
s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon
o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať,
či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi
predpismi. Keďţe ide o fiskálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje
osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich
pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
Podľa § 29 ods. 1 zákona o správe daní dokazovanie vedie správca dane.
Podľa § 29 ods. 2 zákona o správe daní správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce
pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný
iba návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 29 ods. 3 zákona o správe daní netreba dokazovať skutočnosti všeobecne
známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní ako dôkaz moţno pouţiť všetky prostriedky,
ktorými moţno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej
povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide
najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu
dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových
kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými
subjektami a dokladmi k nim.
Podľa § 29 ods. 5 zákona o správe daní ak daňový subjekt nesplní svoju dôkaznú
povinnosť pri určení výšky dane, môţe správca dane, výšku dane s ním dohodnúť. Na túto
dohodu sa vzťahuje primerane § 11.
Podľa § 29 ods. 6 zákona o správe daní, ak nesplní daňový subjekt pri dokazovaní ním
uvádzaných skutočností niektorú zo svojich zákonných povinností, v dôsledku čoho nemoţno
daňovú povinnosť správne určiť a daň sa neurčí ani podľa odseku 5, alebo ak daňový subjekt
vykonal úkony, ktoré svojím obsahom alebo účelom odporovali osobitnému predpisu alebo
ho obchádzali a ktorých dôsledkom je zníţenie základu dane, alebo v prípadoch podľa
§ 15 ods. 2, je správca dane pri určovaní daňovej povinnosti oprávnený pouţiť pomôcky,
ktoré má k dispozícii alebo ktoré si zaobstará bez účinnosti s daňovým subjektom. Takýmito
pomôckami môţu byť najmä listiny, výpisy z verejných záznamov, daňové spisy iných
daňových subjektov, znalecké posudky, výpovede svedkov v iných daňových veciach, správy
a vyjadrenia iných správcov dane, štátnych orgánov a obcí, záujmových zdruţení a vlastné
10 6Sţf/13/2009
poznatky správcu dane zo zdaňovania dotknutého daňového subjektu, ako aj jemu podobných
daňových subjektov.
Podľa 20 ods. 1 zákona o DPH, platiteľ môţe odpočítať daň, ak zdaniteľné plnenie
prijme na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení:
a) pri ktorých vzniká daňová povinnosť podľa § 14,
b) ktoré sú oslobodené od dane podľa § 37, 38 a 39,
c) pri ktorých nevzniká daňová povinnosť podľa § 14 ods. 2 písm. a/.
Podľa § 20 ods. 2 zákona o DPH, platiteľ nemôţe odpočítať daň, ak zdaniteľné plnenie
prijme na:
a) uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení, ktoré sú oslobodené od dane podľa § 26,
b) výkon svojich činností, ktoré nie sú zdaniteľnými plneniami.
Podľa § 20a ods. 1 písm. c/ zákona o DPH, odpočítať daň podľa § 20 môţe platiteľ
pri prijatom zdaniteľnom plnení, ak má daňový doklad alebo zjednodušený daňový doklad,
ktoré vyhotovil platiteľ.
Podľa § 15 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, daňový doklad musí obsahovať obchodné
meno, sídlo alebo trvalý pobyt, miesto podnikania, daňové identifikačné číslo platiteľa,
ktorý uskutočňuje zdaniteľné plnenie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) mal z obsahu pripojeného
administratívneho ako aj súdneho spisu za preukázané, ţe preskúmavané rozhodnutie
ţalovaného ako aj správcu dane majú skutkový základ v protokole o určení dane podľa
pomôcok č. 801/321/17504/2007 zo dňa 05.03.2007, vypracovanom Daňovým úradom B. VI,
ktorý je v spisovom materiály ţalovaného zaloţený v kópii. Spisový materiál ţalovaného
priloţený krajskému súdu je nekompletný bez ţurnalizácie, čo je v rozpore s ustanovenia §
250d ods. 1 OSP, podľa ktorého je správny orgán povinný súdu predloţiť kompletný spisový
materiál v originály spolu so spisovým materiálom správneho orgánu prvého stupňa. Z kópie
protokolu predloţeného krajskému súdu, však nemoţno zistiť, kedy a akým spôsobom bol
doručený úpadcovi, pretoţe neobsahuje podpis kontrolovaného subjektu (jeho štatutárneho
zástupcu) a konštatovanie v ňom obsiahnuté o prerokovaní, podpísaní a prevzatí zo dňa
28.03.2007 nemá podklad v obsahu pripojeného spisového materiálu. Z obsahu tohto
11 6Sţf/13/2009
protokolu vyplýva, ţe daňový subjekt ku kontrole nepredloţil účtovnú evidenciu, čím bolo
znemoţnené uskutočnenie výkonu daňovej kontroly. Na základe tohto protokolu
vypracovaného Daňovým úradom B. VI dňa 05.03.2007, Daňový úrad Kráľovský Chlmec
vydal platobný výmer č. 738/230/11679/08/Kaš zo dňa 23.07.2008 pričom predloţená spisová
dokumentácia neobsahuje písomnosti ozrejmujúce dôvodnosť zmeny miestnej príslušnosti
správcu dane. Najvyšší súd ďalej poukazuje, ţe ţalovaný sa vo svojom rozhodnutí
nezaoberal ani vecnými dôvodmi odvolania proti platobnému výmeru, najmä vo vzťahu
k procesnému postupu vo vyrubovacom konaní, keď správca dane bez akéhokoľvek
dokazovania rozhodol len na základe protokolu o určení dane podľa pomôcok, ktorý sám ani
nevyhotovil a ku ktorému sa úpadca preukazateľne nevyjadril. Taktieţ sa ţalovaný vo svojom
rozhodnutí nezaoberal ani vecnými dôvodmi odvolania proti platobnému výmeru, najmä aké
ustanovenia zákona o DPH úpadca porušil a z akého dôvodu ţalovaný neakceptoval jeho
návrhy na vykonanie dokazovania uvedené v odvolaní proti platobnému výmeru. Najvyšší
súd povaţuje za relevantné tvrdenie úpadcu, ţe pokiaľ sám neporušil ţiadnu zákonnú
povinnosť, nemôţe byť sankcionovaný z dôvodu nesplnenia si povinnosti iným daňovým
subjektom, s ktorým tvrdením sa ţalovaný mal tieţ zaoberať. Ďalej sa v spisovom materiály
nenachádzajú ani doklady, a to daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie január aţ december 2004 ako ani doklady zaslané Krajským riaditeľstvom
Policajného zboru, Úradom justičnej a kriminálnej polície Košice ČVS: KRP-137/0EK-KE-
2004DH, pričom na tieto sa správca dane ako aj ţalovaný odvolávajú vo svojich
rozhodnutiach. Výzva Daňového úradu B. VI zo dňa 09.02.2007 na predloţenie účtovných
dokladov za zdaňovacie obdobie január – december 2004 ţalobkyni doručená vôbec nebola,
keďţe túto pošta vrátila s poznámkou, ţe na adrese Štefánikova 6, Košice je adresát neznámy
a výzva zaslaná predsedovi predstavenstva úpadcu taktieţ doručená nebola pretoţe adresát si
zásielku v odbernej lehote neprevzal.
Takto potom správca dane ako aj ţalovaný svoje úvahy obsiahnuté v rozhodnutí,
zaloţili nie na jednoznačných dôkazoch, čím sa jeho závery javia ako podloţené viac úvahami
ako dostatočnými dôkazmi.
Vzhľadom na vyššie uvedené, podľa názoru najvyššieho súdu neboli dodrţané všetky
zásady daňového konania a skutkový stav veci nebol správnymi orgánmi zistený natoľko,
aby v nej bolo moţné vydať zákonné a objektívne rozhodnutie. Napadnuté rozhodnutie
12 6Sţf/13/2009
povaţuje za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a zároveň, ţe zistenie skutkového stavu
je nepostačujúce pre posúdenie veci (§ 250j ods. 2 písm. c/ a d/ OSP).
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok Krajského súdu v Košiciach podľa
§ 250ja ods. 3 veta prvá OSP zmenil tak, ţe rozhodnutie ţalovaného zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
O náhrade trov konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, § 250k ods. 1 OSP a § 151 ods. 1 a 5 OSP v spojení s § 246c
ods. 1 veta prvá OSP a priznal v súdnom konaní úspešnému účastníkovi náhradu trov konania
pozostávajúcu z náhrady za dva úkony právnej sluţby vykonané v roku 2008 (prevzatie
a príprava a podanie ţaloby na súd) vo výške 1/13 výpočtového základu za tento rok,
t. j. 2 x po 48,63 eura, plus 2 x paušál po 6,30 eura, (§ 11 ods. 1 - do 03.05.2009, § 11 ods. 3,
§ 14 ods. 1 písm. a/ a d/, § 15 ods. 1, § 16 ods. 3 a § 17 ods. 1 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych sluţieb v znení neskorších predpisov – ďalej len vyhláška
č. 655/2004 Z. z.), za jeden úkon právnej sluţby vykonaný v roku 2009 (podanie odvolania
dňa 25.11.2009) vo výške 1/6 výpočtového základu za tento rok, t. j. 115,90 eura, plus paušál
6,95 eura (§ 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z.), plus DPH v sume 44,21 eura, ako aj náhradu za súdne poplatky
2 x 66,- eura, všetko spolu v sume 408,92 eura, ktorú náhradu je ţalovaný povinný zaplatiť
Advokátskej kancelárii AK M. a P., s. r. o., so sídlom v B., na účet vedený v Tatra banke, a.
s., č. X. do troch dní v zmysle § 149 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
OSP.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V B. 22. júna 2010
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Petra Slezáková