Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
ec6/367120.c12c18.pdf
PDF · 139.27 KB
No categories available
6Sžf/12/2009
Najvyšší súd 6Sžf/12/2009
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. J. Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny Krajčovičovej
v právnej veci ţalobkyne JUDr. I. L., so sídlom v K., správkyne konkurznej podstaty úpadcu
obchodnej spoločnosti E., a. s., so sídlom v K., (pôvodného ţalobcu) proti ţalovanému
Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici, Nová ulica č.
13, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. I/223/12065-
73758/2007/999608-r zo dňa 27. septembra 2007, na odvolanie pôvodného ţalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 01. októbra 2009, č. k.
6S/150/2007-53, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach,
č. k. 6S/150/2007-53 zo dňa 01. októbra 2009 m e n í tak, ţe rozhodnutie ţalovaného
č. I/223/12065-73758/2007/999608-r zo dňa 27. septembra 2007 z r u š u j e a vec
v r a c i a ţalovanému na ďalšie konanie.
Ţalovaný je p o v i n n ý zaplatiť úpadcovi náhradu trov konania v sume 408,92
eura, ktorú náhradu je ţalovaný povinný zaplatiť na účet advokátskej kancelárie M. a
P., s. r. o., so sídlom v B. do troch dní.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach zamietol podľa § 250j ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ţalobu, ktorou pôvodný ţalobca ţiadal
zrušiť rozhodnutie ţalovaného č. I/223/12065-73758/2007/999608-r zo dňa
27. septembra 2007, ktorým ţalovaný potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu
Košice I (ďalej len „správca dane“) č. 695/230/30774/07/Kam zo dňa 12. apríla 2007
o vyrubení dane z pridanej hodnoty v sume 726.969,- Sk za zdaňovacie obdobie január 2003.
Krajský súd v Košiciach posudzujúc správnosť záverov daňových orgánov pri svojom
rozhodovaní vychádzal z ustanovení § 20 ods. 1 a § 20a ods. 1 zákona č. 289/1995 Z. z.
o dani z pridanej hodnoty (účinného do 30.04.2004) a dospel k záveru, ţe v daňovom konaní
bolo preukázané, ţe úpadcovi na základe faktúry č. 20030101 zo dňa 28.01.2003 vystavenej J.
N. vznikol nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty, pretoţe J. N. nebol v čase uskutočnenia
obchodu a vystavenia faktúry platiteľom dane z pridanej hodnoty, keďţe podľa potvrdenia
Daňového úradu Košice II mu bolo určené posledné zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 1999
a jeho ukončením prestal byť platiteľom dane z pridanej hodnoty, a preto faktúra ním
vystavená nespĺňa zákonné podmienky pre odpočítanie dane. Preto krajský súd
povaţoval napadnuté rozhodnutie ţalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa za
vecne správne a ţalobu zamietol.
O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 OSP tak,
ţe úpadcovi pre jeho neúspech v konaní náhradu trov konania nepriznal.
Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie úpadca (ďalej len
„odvolateľ“) ţiadajúc, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zrušil
a vrátil na ďalšie konanie. Namietal predovšetkým, ţe krajský súd v podstate prevzal právny
názor ţalovaného. Ďalej namietal, ţe rozhodnutie ţalovaného ako aj Daňového úradu Košice
I (ďalej len „správca dane“) sú nezákonné, pretoţe rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho
právneho posúdenia veci a nedostatočne zisteného skutkového stavu, sú nepreskúmateľné
pre nezrozumiteľnosť ako aj pre nedostatok dôvodov. Poukazoval na skutočnosť,
ţe dodávateľ J. N. jej predloţil Osvedčenie o registrácii platiteľa dane z pridanej hodnoty
vydané Daňovým úradom Košice dňa 06.12.1995, na ktorom je uvedené, ţe
dodávateľ je ako platiteľ zaregistrovaný pre daň z pridanej hodnoty od 01.12.1995. Odvolateľ
tvrdil, ţe zákon mu neukladá povinnosť zisťovať, či jeho obchodný P. s ktorým má obchod
uzavrieť je registrovaný ako platiteľ dane z pridanej hodnoty. Podľa odvolateľa správca dane
postavil konštrukciu porušenia zákona o dani z pridanej hodnoty na skutočnosti, ţe
dodávateľ J. N. so správcom dane nespolupracuje, nepreberá listové zásielky a podľa
vyjadrenia PZ sa na adrese trvalého bydliska nenachádza uţ 7 rokov a ţe správca dane
vyčerpal uţ všetky moţnosti na skontaktovanie sa s týmto daňovým subjektom. Podľa
odvolateľa medzi stranami nie je sporné, ţe dodávateľ J. N. sa dňom 04.12.1995 stal
platiteľom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“). Taktieţ nie je sporné, ţe medzi
daňovými subjektami došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia v podobe dodania sluţby,
ktorá je predmetom fakturácie. Na rozdiel od správcu dane, ako aj ţalovaného, odvolateľ
nesúhlasí s právnym názorom, ţe J. N. nebol v čase uskutočnenia zdaniteľného plnenia
platiteľom DPH. Právna norma upravujúca podmienky vzniku postavenia platiteľa DPH
rozlišuje prípady povinnej registrácie upravenej v ustanoveniach § 4 ods. 1, 2 a 3 zákona
č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“) a dobrovoľnej
registrácie vyjadrenej v ustanovení § 4 ods. 4 zákona o DPH. Pokiaľ je u podnikateľa J. N.
dôvodné tvrdiť, ţe dňom 04.12.1995 došlo k vzniku jeho postavenia ako platiteľa DPH
aplikáciou dobrovoľnej registrácie, pre ktorú sa nevyţadovalo splnenie predpísanej zákonnej
povinnosti (limit obratu), od ktorej by vznikla právna povinnosť k registrácii, potom vzniká
relevantná otázka, či postupom podľa § 43 ods. 3 zákona o DPH bolo vôbec moţné platne
registráciu zrušiť. V tejto súvislosti odvolateľ namietal, ţe v administratívnom spise sa
nenachádza rozhodnutie o zrušení registrácie J. N. ako platiteľa DPH. Ďalej odvolateľ
namietal, ţe bez ohľadu na úvahu, ţe postavenie platiteľa DPH nemohlo J. N. súladne
s právom zaniknúť vôbec, odvolateľ tvrdil, ţe pokiaľ mu aj určením posledného zdaňovacieho
obdobia zaniklo, potom mu zo zákona opäť vzniklo, a to s poukazom na
ustanovenie § 4 ods. 1, 2 a 3 zákona o DPH. V tejto súvislosti odvolateľ poukazoval na
právny názor vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikovaný
v zbierke súdnych rozhodnutí č. 76/2001. Odvolateľ ďalej poukazoval na ustanovenie § 2 ods.
1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných
finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o správe daní“), podľa
ktorého je správca dane povinný postupovať súladne so všeobecne záväznými
predpismi, chrániť záujem štátu a obcí a dbať pritom na zachovávanie práv
a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených
v daňovom konaní. Taktieţ poukazoval na článok 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
podľa ktorého moţno dane ukladať zákonom, alebo na základe zákona. Ďalej odvolateľ
poukazoval na ustanovenie § 15 ods. 5 zákona o DPH v znení účinnom v čase uskutočnenia
zdaniteľného plnenia podľa predmetnej faktúry, ak osoba, ktorá nie je
platiteľom DPH, vyhotoví daňový doklad alebo uplatní k cene daň, je povinná oznámiť
a zaplatiť daň príslušnému daňovému úradu najneskôr do 15 dní od konca mesiaca v ktorom
konala. V zmysle tohto ustanovenia, vo vzťahu k základným zásadám daňového konania
a s tým spojených povinnostiach správcu dane v daňovom konaní, má správca dane
postihovať porušiteľa zákona, ktorému zákon priamo ukladá povinnosť oznámiť správcovi
dane, ţe došlo k neoprávnenému uplatneniu dane k cene aj povinnosť zaplatiť daň
príslušnému daňovému úradu.
Podľa názoru odvolateľa správca dane pri rozhodovaní vychádzal z nedostatočne
zisteného skutkového stavu veci, nevysporiadal sa s dôkazmi pri daňovej kontrole,
a to vo vzťahu k odpočtu DPH daňového subjektu na vstupe od dodávateľa J. N., ktorý
nevykázal svoju daňovú povinnosť na výstupe a prestal byť plátcom DPH a tým mu nevznikla
daňová povinnosť na výstupe, pričom odvolateľ predloţil všetky potrebné účtovné doklady
preukazujúce vecné plnenia a platby na účty. Správca dane vykonal len miestne zisťovanie so
zameraním sa na preverenie hodnovernosti dokladov v súvislosti s podaním daňového
priznania a neodvedením DPH.
Ďalej odvolateľ namietal, ţe postup správcu dane v spôsobe nekonvalidnom
pri uplatňovaní zákonného procesu, keď vo vzťahu k zásade rovnosti zbraní sú povinné
finančné orgány postupovať ústavne konformným spôsobom, čo v tomto prípade znamená
umoţniť odvolateľovi, aby jej vec bola prejednaná v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým dôkazom. Odvolateľ na podklade uvedeného namieta postup správcu dane, ktorý
povaţuje za protichodný vo vzťahu k právnej istote, k princípom právneho štátu a k zásade,
ţe nikto nesmie byť nútený konať niečo, čo zákon neukladá. Odvolateľ ďalej poukazoval
na Šiestu smernicu Rady č. 77/388/EHS, ktorej podstatou je zabezpečiť, aby spoločný systém
daní z obratu (DPH) nediskriminoval tovar, alebo sluţby podľa pôvodu, aby mohol byť
dosiahnutý spoločný trh umoţňujúci poctivú hospodársku súťaţ a podobajúci sa skutočnému
vnútornému trhu, z čoho vyplýva, či pre posúdenie opodstatnenosti nároku ţalobcu postačuje
v tomto prípade zistenie o tom, ţe dodávateľ ţalobcu nebol registrovaný ako platiteľ dane.
Odvolateľ v tejto súvislosti navrhol odvolaciemu súdu, aby podľa čl. 234 Zmluvy o zaloţení
Európskeho spoločenstva, (teraz článok 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) predloţil
Súdnemu dvoru Európskej únie na riešenie predbeţné otázky:
1/ či vnútroštátna legislatíva o DPH v časti upravujúcej kontraktačný proces (najmä
s poukazom na čl. 31 ustanovenia § 17 zákona o DPH) môţe ukladať povinnosť zisťovania
statusu (registrovaný platiteľ DPH) svojho obchodného P. a/ v akých intervaloch, b/
v kaţdom novom obchode, keď sa uţ platiteľ preukázal?
2/ či je moţné povaţovať daňový doklad, ktorému správnosti a úplnosti svedčí jeho
verejná publicita, za nespĺňajúci náleţitosti takéhoto dokladu bez zabezpečenia vypočutia
osoby, ktorou bol tento doklad uskutočnený?
3/ či je moţné povaţovať ustanovenie § 4 a § 20 zákona o DPH za súladne s úpravou
podľa Šiestej smernice, najmä vo väzbe na právnu istotu a legitimitu očakávania
proporcionality?
Ţalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 09.12.2009 na odvolanie odvolateľa
navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Uviedol, ţe povinnosť
harmonizovať právnu úpravu daní vrátane dane z pridanej hodnoty, bolo ku dňu nadobudnutia
účinnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii a zároveň smernice
Európského spoločenstva sú záväzné aţ v prevzatej forme do národného práva Slovenskej
republiky, čo sa aj uskutočnilo zákonom č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty,
ktorý nadobudol účinnosť dňom nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej
republiky k Európskej únii. Pokiaľ ide o námietku odvolateľa, ţe kaţdý účastník konania
musí mať moţnosť vyjadriť sa a navrhovať dôkazy, ţalovaný uviedol, ţe odvolateľovi bola
dňa 16.03.2007 doručená výzva na prerokovanie protokolu o daňovej kontrole s upozornením,
ţe sa k nemu môţe do ôsmich pracovných dní vyjadriť. Odvolateľ sa však k protokolu
o daňovej kontrole nevyjadril a ani sa nedostavil na jeho prejednanie. Ţalovaný ďalej taktieţ
nepovaţuje za relevantnú námietku týkajúcu sa právneho názoru na odpočet DPH. Zotrval
na názore, ţe daňový subjekt, ktorý si na základe daňového dokladu vystaveného
neplatiteľom DPH uplatní odpočítanie dane, postupuje v rozpore s ustanovením § 20a ods. 1
zákona o DPH. Poukazoval na to, ţe zákon z dôvodu zloţitosti kontroly DPH
stanovil prísnejšie podmienky na preukazovanie nároku na odpočítanie dane ako
je to pri preukazovaní nárokov iných daní. Skutočnosť, ţe odvolateľ zaplatil daň z pridanej
hodnoty raz J. N. na základe vystavenej faktúry a druhý krát správcovi dane ako vyrúbený
rozdiel dane je dôsledok toho, ţe nepreveril registráciu J. N. a táto skutočnosť nemôţe
ísť na ťarchu štátneho rozpočtu. Odvolateľ má moţnosť zaplatenú daň si vymáhať od J. N..
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací
(§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,
odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli
a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk,
www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2
OSP) a dospel k záveru, ţe odvolaniu odvolateľa je moţné vyhovieť.
Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
ţalovaného č. I/223/12065-73758/2007/999608-r zo dňa 27. septembra 2007, ktorým
ţalovaný potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Košice I
č. 695/230/30774/07/Kam zo dňa 12. apríla 2007, ktorým správca dane vyrubil úpadcovi
rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 726.969,- Sk za zdaňovacie obdobie január 2003
a posúdenie, či ţalovaný pri rozhodovaní v danej veci vychádzal zo spoľahlivo zisteného
skutkového stavu a rozhodol v súlade so zákonom č. 511/1992 Z. z. o správe daní a poplatkov
v znení neskorších predpisov a v súlade s ustanoveniami zákona o DPH.
V danom prípade Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, ţe na majetok obchodnej
spoločnosť E.E., a. s., so sídlom v K. bol vyhlásený konkurz, a to uznesením Okresného súdu
Košice I sp. zn. 31K/52/2009 zo dňa 12.02.2010, pričom za správkyňu konkurznej podstaty
bola ustanovená JUDr. I. L., so sídlom v K..
Podľa § 44 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“), oprávnenie úpadcu nakladať
s majetkom podliehajúcim konkurzu a oprávnenie konať za úpadcu vo veciach týkajúcich
sa tohto majetku, vyhlásením konkurzu prechádza na správcu, správca pritom konaná v mene
a na účet úpadcu.
Podľa § 47 ods. 2 zákona o konkurze, vyhlásením konkurzu sa neprerušuje daňové
konanie, colné konanie, konanie o výţivnom pre maloleté deti, ani trestné konanie, pričom
v trestnom konaní nemoţno rozhodnúť o náhrade škody, tým nie sú dotknuté ustanovenia
§ 48.
Podľa § 52 ods. 1 zákona o konkurze, vyhlásením konkurzu zanikajú úpadcove
jednostranné právne úkony, ak sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu, najmä jeho
príkazy, poverenia, plnomocenstvá a prokúry. Ten, komu boli príkazy, poverenia,
plnomocenstvá a prokúry udelené, je povinný po ich zániku urobiť ešte všetko, čo neznesie
odklad tak, aby úpadca neutrpel ujmu na svojich právach. Takto urobené úkony majú rovnaké
právne účinky, akoby príkaz, poverenie, plnomocenstvo alebo prokúra trvali aj po vyhlásení
konkurzu. Náklady týchto úkonov sú pohľadávkou proti podstate.
S poukazom na vyššie citované ustanovenia zákona o konkurze, vyhlásením konkurzu
prešlo oprávnenie konať za úpadcu na správkyňu konkurznej podstaty a preto sa správkyňa
konkurznej podstaty stala v konaní o preskúmanie rozhodnutia ţalovaného ţalobkyňou
vo veci začatej na základe ţaloby podanej úpadcom. Súčasne vyhlásením konkurzu zaniklo
plnomocenstvo udelené úpadcom pre advokátsku kanceláriu AK M. a P., s. r. o., so
sídlom K., zastúpenú JUDr. I. M..
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu
(§ 247 ods. 1 OSP).
Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje
povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými
právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a o zmenách v sústave
územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov – ďalej len „zákon č. 511/1992
Zb.“ alebo „zákon o správe daní“). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2 zákona č. 511/1992
Zb.) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi.
Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad, tzv. zásada
voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej správca dane
hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
Ďalšou dôleţitou zásadou daňového konania je zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona č. 511/1992
Zb.), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva
a povinnosti a ktorá vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov
(čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky).
Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade
s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon
o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať,
či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi
predpismi. Keďţe ide o fiskálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje
osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich
pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o DPH, platiteľ môţe odpočítať daň, ak zdaniteľné plnenie
prijme na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení:
a) pri ktorých vzniká daňová povinnosť podľa § 14,
b) ktoré sú oslobodené od dane podľa § 37, 38 a 39,
c) pri ktorých nevzniká daňová povinnosť podľa § 14 ods. 2 písm. a/.
Podľa § 20 ods. 2 zákona o DPH, platiteľ nemôţe odpočítať daň, ak zdaniteľné plnenie
prijme na:
a) uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení, ktoré sú oslobodené od dane podľa § 26,
b) výkon svojich činností, ktoré nie sú zdaniteľnými plneniami.
Podľa § 20a ods. 1 písm. c/ zákona o DPH, odpočítať daň podľa § 20 môţe platiteľ
pri prijatom zdaniteľnom plnení, ak má daňový doklad alebo zjednodušený daňový doklad,
ktoré vyhotovil platiteľ.
Podľa § 15 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, daňový doklad musí obsahovať obchodné
meno, sídlo alebo trvalý pobyt, miesto podnikania, daňové identifikačné číslo platiteľa,
ktorý uskutočňuje zdaniteľné plnenie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) mal z obsahu pripojeného
administratívneho ako aj súdneho spisu za preukázané, ţe preskúmavané rozhodnutie
ţalovaného ako aj správcu dane majú skutkový základ v protokole o kontrole
č. 801/321/10140/2007 zo dňa 14.02.2007, ktorý je v spisovom materiály ţalovaného
zaloţený v kópii. Z tohto protokolu však nemoţno zistiť, kedy a akým spôsobom bol
doručený úpadcovi , pretoţe neobsahuje podpis kontrolovaného subjektu (jeho štatuárneho
zástupcu) a konštatovanie v ňom obsiahnuté o prerokovaní, podpísaní a prevzatí zo dňa
28.03.2007 nemá podklad v obsahu pripojeného spisového materiálu. Ďalej najvyšší súd tieţ
konštatuje, ţe daňová kontrola bola vykonaná a bola ukončená vypracovaním protokolu
o kontrole zo dňa 14.02.2007 Daňovým úradom B. VI ako správcom dane, avšak dodatočný
platobný výmer č. 695/230/30774/07/Kam zo dňa 12.04.2007 ako výsledok daňovej kontroly
bol vyhotovený Daňovým úradom Košice I, pričom predloţená spisová dokumentácia
neobsahuje písomnosti ozrejmujúce dôvodnosť zmeny miestnej príslušnosti správcu dane.
Najvyšší súd ďalej poukazuje, ţe ţalovaný sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal ani vecnými
dôvodmi odvolania proti platobnému výmeru, najmä vo vzťahu k procesnému postupu vo
vyrubovacom konaní, keď správca dane bez akéhokoľvek dokazovania rozhodol len na
základe protokolu o kontrole, ktorý sám ani nevyhotovil a ku ktorému sa úpadca
preukazateľne nevyjadril. Taktieţ sa ţalovaný vo svojom rozhodnutí nezaoberal ani vecnými
dôvodmi odvolania proti platobnému výmeru, najmä aké ustanovenia zákona o DPH úpadca
porušil a z akého dôvodu ţalovaný neakceptoval jej návrhy na vykonanie dokazovania.
Najvyšší súd povaţuje za relevantné tvrdenie úpadcu, ţe pokiaľ sám neporušil ţiadnu
zákonnú povinnosť, nemôţe byť sankcionovaný z dôvodu nesplnenia si povinnosti iným
daňovým subjektom, s ktorým tvrdením sa ţalovaný mal tieţ zaoberať.
Pokiaľ ide o tvrdenie ţalovaného, ţe dodávateľ úpadcu J. N. v čase dodania sluţby
a vystavenia predmetnej faktúry uţ nebol platiteľom DPH, najvyšší súd poukazuje na to,
ţe v spisovom materiály sa o tomto tvrdení ţalovaného nenachádza ţiaden relevantný doklad.
Samotné rozhodnutie o určení posledného zdaňovanie obdobia pre DPH, ktorým mal byť II.
štvrťrok 1999, na ktoré sa ţalovaný ako aj správca dane odvoláva sa v spisovom materiály
nenachádza. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje na to, ţe názor krajského súdu o tom, ţe
zákon pre zrušenie registrácie daňového subjektu ako platiteľa DPH nevyţaduje vydanie
rozhodnutia je nesprávny.
Takto potom správca dane ako aj ţalovaný svoje úvahy obsiahnuté v rozhodnutí,
zaloţili nie na jednoznačných dôkazoch, čím sa jeho závery javia ako podloţené viac úvahami
ako dostatočnými dôkazmi.
Vzhľadom na vyššie uvedené, podľa názoru najvyššieho súdu neboli dodrţané všetky
zásady daňového konania a skutkový stav veci nebol správnymi orgánmi zistený natoľko,
aby v nej bolo moţné vydať zákonné a objektívne rozhodnutie. Napadnuté rozhodnutie
povaţuje za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a zároveň, ţe zistenie skutkového stavu
je nepostačujúce pre posúdenie veci (§ 250j ods. 2 písm. c/ a d/ OSP).
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok Krajského súdu v Košiciach podľa
§ 250ja ods. 3 veta prvá OSP zmenil tak, ţe rozhodnutie ţalovaného zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
V ďalšom konaní úlohou ţalovaného bude najmä odstrániť procesné vady konania,
doplniť administratívny spis o rozhodnutie, ktorým malo byt' určené posledné zdaňovacie
obdobie na daň z pridanej hodnoty dodávateľovi ţalobcu J. N. a preveriť jeho právoplatnosť,
ako aj preskúmať, či uvedenému subjektu po vydaní rozhodnutia o určení posledného
zdaňovacieho obdobia (obdobie od II. štvrťroku 1999 do januára 2004) nevznikla opätovne
povinnosť zaregistrovať sa ako platca DPH, a to dosiahnutím zákonnom stanoveného obratu.
Ďalej bude potrebné vyporiadať sa s námietkami ţalobcu uplatnenými v konaní vo vzťahu k
Šiestej smernici Rady č. 77/388/EHS o zosúladení právnych predpisov členských štátov
týkajúcich sa daní z obratu – spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej
stanovenia, konkrétne, či vnútroštátna legislatíva DPH v časti upravujúcej kontraktačný
proces môţe ukladať povinnosť zisťovania statusu (registrovaný platca DPH) svojho
obchodného P. a/ v akých intervaloch, b/ v kaţdom novom obchode, keď sa uţ platca
preukázal. Ďalej či je moţné povaţovať daňový doklad, o ktorého správnosti a úplnosti
svedčí jeho verejná publicita za nespĺňajúci náleţitosti takéhoto dokladu bez
zabezpečenia vypočutia osoby, ktorou bol tento doklad uskutočnený, a či je moţné povaţovať
ustanovenie § 4 a § 20 zákona o DPH, za súladné s úpravou podľa Šiestej smernice v znení
účinnom do 01. februára 2004 najmä vo väzbe na právnu istotu a legitimitu očakávania
proporcionality.
O náhrade trov konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, § 250k ods. 1 OSP a § 151 ods. 1 a 5 OSP v spojení s § 246c
ods. 1 veta prvá OSP a priznal v súdnom konaní úspešnému účastníkovi náhradu trov konania
pozostávajúcu z náhrady za dva úkony právnej sluţby vykonané v roku 2008 (prevzatie
a príprava a podanie ţaloby na súd) vo výške 1/13 výpočtového základu za tento rok,
t. j. 2 x po 48,63 eura, plus 2 x paušál po 6,30 eura, (§ 11 ods. 1 - do 03.05.2009, § 11 ods. 3,
§ 14 ods. 1 písm. a/ a d/, § 15 ods. 1, § 16 ods. 3 a § 17 ods. 1 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych sluţieb v znení neskorších predpisov – ďalej len vyhláška
č. 655/2004 Z. z.), za jeden úkon právnej sluţby vykonaný v roku 2009 (podanie odvolania
dňa 16.11.2009) vo výške 1/6 výpočtového základu za tento rok, t. j. 115,90 eura, plus paušál
6,95 eura, (§ 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z.), plus DPH v sume 44,21 eura ako aj náhradu za súdne poplatky
2 x 66,- eura, všetko spolu v sume 408,92 eura, ktorú náhradu je ţalovaný povinný zaplatiť
Advokátskej kancelárii AK M. a P., s. r. o., so sídlom v B., na účet vedený v Tatra banke, a.
s., č. X. do troch dní v zmysle § 149 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
OSP.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V B. 22. júna 2010
JUDr. J. Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková