Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Sžf/12/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. J. Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny Krajčovičovej

v právnej veci ţalobkyne JUDr. I. L., so sídlom v K., správkyne konkurznej podstaty úpadcu

obchodnej spoločnosti E., a. s., so sídlom v K., (pôvodného ţalobcu) proti ţalovanému

Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici, Nová ulica č.

13, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. I/223/12065-

73758/2007/999608-r zo dňa 27. septembra 2007, na odvolanie pôvodného ţalobcu proti

rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 01. októbra 2009, č. k.

-53, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach,

č. k. -53 zo dňa 01. októbra 2009 m e n í tak, ţe rozhodnutie ţalovaného

č. I/223/12065-73758/2007/999608-r zo dňa 27. septembra 2007 z r u š u j e a vec

v r a c i a ţalovanému na ďalšie konanie.

Ţalovaný je p o v i n n ý zaplatiť úpadcovi náhradu trov konania v sume 408,92

eura, ktorú náhradu je ţalovaný povinný zaplatiť na účet advokátskej kancelárie M. a

P., s. r. o., so sídlom v B. do troch dní.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach zamietol podľa § 250j ods. 1

(ďalej len „OSP“) ţalobu, ktorou pôvodný ţalobca ţiadal

zrušiť rozhodnutie ţalovaného č. I/223/12065-73758/2007/999608-r zo dňa

27. septembra 2007, ktorým ţalovaný potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu

Košice I (ďalej len „správca dane“) č. /Kam zo dňa 12. apríla 2007

o vyrubení dane z pridanej hodnoty v sume 726.969,- Sk za zdaňovacie obdobie január 2003.

Krajský súd v Košiciach posudzujúc správnosť záverov daňových orgánov pri svojom

rozhodovaní vychádzal z ustanovení a

o dani z pridanej hodnoty (účinného do 30.04.2004) a dospel k záveru, ţe v daňovom konaní

bolo preukázané, ţe úpadcovi na základe faktúry č. 20030101 zo dňa 28.01.2003 vystavenej J.

N. vznikol nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty, pretoţe J. N. nebol v čase uskutočnenia

obchodu a vystavenia faktúry platiteľom dane z pridanej hodnoty, keďţe podľa potvrdenia

Daňového úradu Košice II mu bolo určené posledné zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 1999

a jeho ukončením prestal byť platiteľom dane z pridanej hodnoty, a preto faktúra ním

vystavená nespĺňa zákonné podmienky pre odpočítanie dane. Preto krajský súd

povaţoval napadnuté rozhodnutie ţalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa za

vecne správne a ţalobu zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa tak,

ţe úpadcovi pre jeho neúspech v konaní náhradu trov konania nepriznal.

Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie úpadca (ďalej len

„odvolateľ“) ţiadajúc, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zrušil

a vrátil na ďalšie konanie. Namietal predovšetkým, ţe krajský súd v podstate prevzal právny

názor ţalovaného. Ďalej namietal, ţe rozhodnutie ţalovaného ako aj Daňového úradu Košice

I (ďalej len „správca dane“) sú nezákonné, pretoţe rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho

právneho posúdenia veci a nedostatočne zisteného skutkového stavu, sú nepreskúmateľné

pre nezrozumiteľnosť ako aj pre nedostatok dôvodov. Poukazoval na skutočnosť,

ţe dodávateľ J. N. jej predloţil Osvedčenie o registrácii platiteľa dane z pridanej hodnoty

vydané Daňovým úradom Košice dňa 06.12.1995, na ktorom je uvedené, ţe

dodávateľ je ako platiteľ zaregistrovaný pre daň z pridanej hodnoty od 01.12.1995. Odvolateľ

tvrdil, ţe zákon mu neukladá povinnosť zisťovať, či jeho obchodný P. s ktorým má obchod

uzavrieť je registrovaný ako platiteľ dane z pridanej hodnoty. Podľa odvolateľa správca dane

postavil konštrukciu porušenia zákona o dani z pridanej hodnoty na skutočnosti, ţe

dodávateľ J. N. so správcom dane nespolupracuje, nepreberá listové zásielky a podľa

vyjadrenia PZ sa na adrese trvalého bydliska nenachádza uţ 7 rokov a ţe správca dane

vyčerpal uţ všetky moţnosti na skontaktovanie sa s týmto daňovým subjektom. Podľa

odvolateľa medzi stranami nie je sporné, ţe dodávateľ J. N. sa dňom 04.12.1995 stal

platiteľom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“). Taktieţ nie je sporné, ţe medzi

daňovými subjektami došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia v podobe dodania sluţby,

ktorá je predmetom fakturácie. Na rozdiel od správcu dane, ako aj ţalovaného, odvolateľ

nesúhlasí s právnym názorom, ţe J. N. nebol v čase uskutočnenia zdaniteľného plnenia

platiteľom DPH. Právna norma upravujúca podmienky vzniku postavenia platiteľa DPH

rozlišuje prípady povinnej registrácie upravenej v ustanoveniach § 4 ods. 1, 2 a 3 zákona

č. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „“) a dobrovoľnej

registrácie vyjadrenej v ustanovení . Pokiaľ je u podnikateľa J. N.

dôvodné tvrdiť, ţe dňom 04.12.1995 došlo k vzniku jeho postavenia ako platiteľa DPH

aplikáciou dobrovoľnej registrácie, pre ktorú sa nevyţadovalo splnenie predpísanej zákonnej

povinnosti (limit obratu), od ktorej by vznikla právna povinnosť k registrácii, potom vzniká

relevantná otázka, či postupom podľa bolo vôbec moţné platne

registráciu zrušiť. V tejto súvislosti odvolateľ namietal, ţe v administratívnom spise sa

nenachádza rozhodnutie o zrušení registrácie J. N. ako platiteľa DPH. Ďalej odvolateľ

namietal, ţe bez ohľadu na úvahu, ţe postavenie platiteľa DPH nemohlo J. N. súladne

s právom zaniknúť vôbec, odvolateľ tvrdil, ţe pokiaľ mu aj určením posledného zdaňovacieho

obdobia zaniklo, potom mu zo zákona opäť vzniklo, a to s poukazom na

ustanovenie , a . V tejto súvislosti odvolateľ poukazoval na

právny názor vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikovaný

v zbierke súdnych rozhodnutí č. 76/2001. Odvolateľ ďalej poukazoval na ustanovenie § 2 ods.

1 o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných

finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o správe daní“), podľa

ktorého je správca dane povinný postupovať súladne so všeobecne záväznými

predpismi, chrániť záujem štátu a obcí a dbať pritom na zachovávanie práv

a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených

v daňovom konaní. Taktieţ poukazoval na ,

podľa ktorého moţno dane ukladať zákonom, alebo na základe zákona. Ďalej odvolateľ

poukazoval na ustanovenie v znení účinnom v čase uskutočnenia

zdaniteľného plnenia podľa predmetnej faktúry, ak osoba, ktorá nie je

platiteľom DPH, vyhotoví daňový doklad alebo uplatní k cene daň, je povinná oznámiť

a zaplatiť daň príslušnému daňovému úradu najneskôr do 15 dní od konca mesiaca v ktorom

konala. V zmysle tohto ustanovenia, vo vzťahu k základným zásadám daňového konania

a s tým spojených povinnostiach správcu dane v daňovom konaní, má správca dane

postihovať porušiteľa zákona, ktorému zákon priamo ukladá povinnosť oznámiť správcovi

dane, ţe došlo k neoprávnenému uplatneniu dane k cene aj povinnosť zaplatiť daň

príslušnému daňovému úradu.

Podľa názoru odvolateľa správca dane pri rozhodovaní vychádzal z nedostatočne

zisteného skutkového stavu veci, nevysporiadal sa s dôkazmi pri daňovej kontrole,

a to vo vzťahu k odpočtu DPH daňového subjektu na vstupe od dodávateľa J. N., ktorý

nevykázal svoju daňovú povinnosť na výstupe a prestal byť plátcom DPH a tým mu nevznikla

daňová povinnosť na výstupe, pričom odvolateľ predloţil všetky potrebné účtovné doklady

preukazujúce vecné plnenia a platby na účty. Správca dane vykonal len miestne zisťovanie so

zameraním sa na preverenie hodnovernosti dokladov v súvislosti s podaním daňového

priznania a neodvedením DPH.

Ďalej odvolateľ namietal, ţe postup správcu dane v spôsobe nekonvalidnom

pri uplatňovaní zákonného procesu, keď vo vzťahu k zásade rovnosti zbraní sú povinné

finančné orgány postupovať ústavne konformným spôsobom, čo v tomto prípade znamená

umoţniť odvolateľovi, aby jej vec bola prejednaná v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým dôkazom. Odvolateľ na podklade uvedeného namieta postup správcu dane, ktorý

povaţuje za protichodný vo vzťahu k právnej istote, k princípom právneho štátu a k zásade,

ţe nikto nesmie byť nútený konať niečo, čo zákon neukladá. Odvolateľ ďalej poukazoval

na Šiestu smernicu Rady č. 77/388/EHS, ktorej podstatou je zabezpečiť, aby spoločný systém

daní z obratu (DPH) nediskriminoval tovar, alebo sluţby podľa pôvodu, aby mohol byť

dosiahnutý spoločný trh umoţňujúci poctivú hospodársku súťaţ a podobajúci sa skutočnému

vnútornému trhu, z čoho vyplýva, či pre posúdenie opodstatnenosti nároku ţalobcu postačuje

v tomto prípade zistenie o tom, ţe dodávateľ ţalobcu nebol registrovaný ako platiteľ dane.

Odvolateľ v tejto súvislosti navrhol odvolaciemu súdu, aby podľa čl. 234 Zmluvy o zaloţení

Európskeho spoločenstva, (teraz článok 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) predloţil

Súdnemu dvoru Európskej únie na riešenie predbeţné otázky:

1/ či vnútroštátna legislatíva o DPH v časti upravujúcej kontraktačný proces (najmä

s poukazom na ustanovenia ) môţe ukladať povinnosť zisťovania

statusu (registrovaný platiteľ DPH) svojho obchodného P. a/ v akých intervaloch, b/

v kaţdom novom obchode, keď sa uţ platiteľ preukázal?

2/ či je moţné povaţovať daňový doklad, ktorému správnosti a úplnosti svedčí jeho

verejná publicita, za nespĺňajúci náleţitosti takéhoto dokladu bez zabezpečenia vypočutia

osoby, ktorou bol tento doklad uskutočnený?

3/ či je moţné povaţovať ustanovenie a za súladne s úpravou

podľa Šiestej smernice, najmä vo väzbe na právnu istotu a legitimitu očakávania

proporcionality?

Ţalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 09.12.2009 na odvolanie odvolateľa

navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Uviedol, ţe povinnosť

harmonizovať právnu úpravu daní vrátane dane z pridanej hodnoty, bolo ku dňu nadobudnutia

účinnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii a zároveň smernice

Európského spoločenstva sú záväzné aţ v prevzatej forme do národného práva Slovenskej

republiky, čo sa aj uskutočnilo o dani z pridanej hodnoty,

ktorý nadobudol účinnosť dňom nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej

republiky k Európskej únii. Pokiaľ ide o námietku odvolateľa, ţe kaţdý účastník konania

musí mať moţnosť vyjadriť sa a navrhovať dôkazy, ţalovaný uviedol, ţe odvolateľovi bola

dňa 16.03.2007 doručená výzva na prerokovanie protokolu o daňovej kontrole s upozornením,

ţe sa k nemu môţe do ôsmich pracovných dní vyjadriť. Odvolateľ sa však k protokolu

o daňovej kontrole nevyjadril a ani sa nedostavil na jeho prejednanie. Ţalovaný ďalej taktieţ

nepovaţuje za relevantnú námietku týkajúcu sa právneho názoru na odpočet DPH. Zotrval

na názore, ţe daňový subjekt, ktorý si na základe daňového dokladu vystaveného

neplatiteľom DPH uplatní odpočítanie dane, postupuje v rozpore s ustanovením § 20a ods. 1

. Poukazoval na to, ţe zákon z dôvodu zloţitosti kontroly DPH

stanovil prísnejšie podmienky na preukazovanie nároku na odpočítanie dane ako

je to pri preukazovaní nárokov iných daní. Skutočnosť, ţe odvolateľ zaplatil daň z pridanej

hodnoty raz J. N. na základe vystavenej faktúry a druhý krát správcovi dane ako vyrúbený

rozdiel dane je dôsledok toho, ţe nepreveril registráciu J. N. a táto skutočnosť nemôţe

ísť na ťarchu štátneho rozpočtu. Odvolateľ má moţnosť zaplatenú daň si vymáhať od J. N..

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací

( ) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,

odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ), keď deň

vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli

a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk,

www.nsud.sk ( a v spojení s veta prvá a

) a dospel k záveru, ţe odvolaniu odvolateľa je moţné vyhovieť.

Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

ţalovaného č. I/223/12065-73758/2007/999608-r zo dňa 27. septembra 2007, ktorým

ţalovaný potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Košice I

č. /Kam zo dňa 12. apríla 2007, ktorým správca dane vyrubil úpadcovi

rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 726.969,- Sk za zdaňovacie obdobie január 2003

a posúdenie, či ţalovaný pri rozhodovaní v danej veci vychádzal zo spoľahlivo zisteného

skutkového stavu a rozhodol v súlade so o správe daní a poplatkov

v znení neskorších predpisov a v súlade s ustanoveniami .

V danom prípade Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, ţe na majetok obchodnej

spoločnosť E.E., a. s., so sídlom v K. bol vyhlásený konkurz, a to uznesením Okresného súdu

Košice I sp. zn. zo dňa 12.02.2010, pričom za správkyňu konkurznej podstaty

bola ustanovená JUDr. I. L., so sídlom v K..

Podľa o konkurze a reštrukturalizácii v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“), oprávnenie úpadcu nakladať

s majetkom podliehajúcim konkurzu a oprávnenie konať za úpadcu vo veciach týkajúcich

sa tohto majetku, vyhlásením konkurzu prechádza na správcu, správca pritom konaná v mene

a na účet úpadcu.

Podľa § 47 ods. 2 zákona o konkurze, vyhlásením konkurzu sa neprerušuje daňové

konanie, colné konanie, konanie o výţivnom pre maloleté deti, ani trestné konanie, pričom

v trestnom konaní nemoţno rozhodnúť o náhrade škody, tým nie sú dotknuté ustanovenia

§ 48.

Podľa § 52 ods. 1 zákona o konkurze, vyhlásením konkurzu zanikajú úpadcove

jednostranné právne úkony, ak sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu, najmä jeho

príkazy, poverenia, plnomocenstvá a prokúry. Ten, komu boli príkazy, poverenia,

plnomocenstvá a prokúry udelené, je povinný po ich zániku urobiť ešte všetko, čo neznesie

odklad tak, aby úpadca neutrpel ujmu na svojich právach. Takto urobené úkony majú rovnaké

právne účinky, akoby príkaz, poverenie, plnomocenstvo alebo prokúra trvali aj po vyhlásení

konkurzu. Náklady týchto úkonov sú pohľadávkou proti podstate.

S poukazom na vyššie citované ustanovenia zákona o konkurze, vyhlásením konkurzu

prešlo oprávnenie konať za úpadcu na správkyňu konkurznej podstaty a preto sa správkyňa

konkurznej podstaty stala v konaní o preskúmanie rozhodnutia ţalovaného ţalobkyňou

vo veci začatej na základe ţaloby podanej úpadcom. Súčasne vyhlásením konkurzu zaniklo

plnomocenstvo udelené úpadcom pre advokátsku kanceláriu AK M. a P., s. r. o., so

sídlom K., zastúpenú JUDr. I. M..

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

( ).

Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje

povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými

právnymi predpismi ( o správe daní a o zmenách v sústave

územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov – ďalej len „

Zb.“ alebo „zákon o správe daní“). V zmysle zásady súčinnosti (

Zb.) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi.

Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad, tzv. zásada

voľného hodnotenia dôkazov ( ), podľa ktorej správca dane

hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy

v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Ďalšou dôleţitou zásadou daňového konania je zásada rovnosti (

Zb.), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva

a povinnosti a ktorá vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov

( ).

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade

s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon

o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať,

či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi

predpismi. Keďţe ide o fiskálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje

osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich

pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Podľa , platiteľ môţe odpočítať daň, ak zdaniteľné plnenie

prijme na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení:

a) pri ktorých vzniká daňová povinnosť podľa § 14,

b) ktoré sú oslobodené od dane podľa § 37, 38 a 39,

c) pri ktorých nevzniká daňová povinnosť podľa § 14 ods. 2 písm. a/.

Podľa , platiteľ nemôţe odpočítať daň, ak zdaniteľné plnenie

prijme na:

a) uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení, ktoré sú oslobodené od dane podľa § 26,

b) výkon svojich činností, ktoré nie sú zdaniteľnými plneniami.

Podľa , odpočítať daň podľa môţe platiteľ

pri prijatom zdaniteľnom plnení, ak má daňový doklad alebo zjednodušený daňový doklad,

ktoré vyhotovil platiteľ.

Podľa , daňový doklad musí obsahovať obchodné

meno, sídlo alebo trvalý pobyt, miesto podnikania, daňové identifikačné číslo platiteľa,

ktorý uskutočňuje zdaniteľné plnenie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) mal z obsahu pripojeného

administratívneho ako aj súdneho spisu za preukázané, ţe preskúmavané rozhodnutie

ţalovaného ako aj správcu dane majú skutkový základ v protokole o kontrole

č. zo dňa 14.02.2007, ktorý je v spisovom materiály ţalovaného

zaloţený v kópii. Z tohto protokolu však nemoţno zistiť, kedy a akým spôsobom bol

doručený úpadcovi , pretoţe neobsahuje podpis kontrolovaného subjektu (jeho štatuárneho

zástupcu) a konštatovanie v ňom obsiahnuté o prerokovaní, podpísaní a prevzatí zo dňa

28.03.2007 nemá podklad v obsahu pripojeného spisového materiálu. Ďalej najvyšší súd tieţ

konštatuje, ţe daňová kontrola bola vykonaná a bola ukončená vypracovaním protokolu

o kontrole zo dňa 14.02.2007 Daňovým úradom B. VI ako správcom dane, avšak dodatočný

platobný výmer č. /Kam zo dňa 12.04.2007 ako výsledok daňovej kontroly

bol vyhotovený Daňovým úradom Košice I, pričom predloţená spisová dokumentácia

neobsahuje písomnosti ozrejmujúce dôvodnosť zmeny miestnej príslušnosti správcu dane.

Najvyšší súd ďalej poukazuje, ţe ţalovaný sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal ani vecnými

dôvodmi odvolania proti platobnému výmeru, najmä vo vzťahu k procesnému postupu vo

vyrubovacom konaní, keď správca dane bez akéhokoľvek dokazovania rozhodol len na

základe protokolu o kontrole, ktorý sám ani nevyhotovil a ku ktorému sa úpadca

preukazateľne nevyjadril. Taktieţ sa ţalovaný vo svojom rozhodnutí nezaoberal ani vecnými

dôvodmi odvolania proti platobnému výmeru, najmä aké ustanovenia úpadca

porušil a z akého dôvodu ţalovaný neakceptoval jej návrhy na vykonanie dokazovania.

Najvyšší súd povaţuje za relevantné tvrdenie úpadcu, ţe pokiaľ sám neporušil ţiadnu

zákonnú povinnosť, nemôţe byť sankcionovaný z dôvodu nesplnenia si povinnosti iným

daňovým subjektom, s ktorým tvrdením sa ţalovaný mal tieţ zaoberať.

Pokiaľ ide o tvrdenie ţalovaného, ţe dodávateľ úpadcu J. N. v čase dodania sluţby

a vystavenia predmetnej faktúry uţ nebol platiteľom DPH, najvyšší súd poukazuje na to,

ţe v spisovom materiály sa o tomto tvrdení ţalovaného nenachádza ţiaden relevantný doklad.

Samotné rozhodnutie o určení posledného zdaňovanie obdobia pre DPH, ktorým mal byť II.

štvrťrok 1999, na ktoré sa ţalovaný ako aj správca dane odvoláva sa v spisovom materiály

nenachádza. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje na to, ţe názor krajského súdu o tom, ţe

zákon pre zrušenie registrácie daňového subjektu ako platiteľa DPH nevyţaduje vydanie

rozhodnutia je nesprávny.

Takto potom správca dane ako aj ţalovaný svoje úvahy obsiahnuté v rozhodnutí,

zaloţili nie na jednoznačných dôkazoch, čím sa jeho závery javia ako podloţené viac úvahami

ako dostatočnými dôkazmi.

Vzhľadom na vyššie uvedené, podľa názoru najvyššieho súdu neboli dodrţané všetky

zásady daňového konania a skutkový stav veci nebol správnymi orgánmi zistený natoľko,

aby v nej bolo moţné vydať zákonné a objektívne rozhodnutie. Napadnuté rozhodnutie

povaţuje za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a zároveň, ţe zistenie skutkového stavu

je nepostačujúce pre posúdenie veci ( a ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok Krajského súdu v Košiciach podľa

veta prvá zmenil tak, ţe rozhodnutie ţalovaného zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní úlohou ţalovaného bude najmä odstrániť procesné vady konania,

doplniť administratívny spis o rozhodnutie, ktorým malo byt' určené posledné zdaňovacie

obdobie na daň z pridanej hodnoty dodávateľovi ţalobcu J. N. a preveriť jeho právoplatnosť,

ako aj preskúmať, či uvedenému subjektu po vydaní rozhodnutia o určení posledného

zdaňovacieho obdobia (obdobie od II. štvrťroku 1999 do januára 2004) nevznikla opätovne

povinnosť zaregistrovať sa ako platca DPH, a to dosiahnutím zákonnom stanoveného obratu.

Ďalej bude potrebné vyporiadať sa s námietkami ţalobcu uplatnenými v konaní vo vzťahu k

Šiestej smernici Rady č. 77/388/EHS o zosúladení právnych predpisov členských štátov

týkajúcich sa daní z obratu – spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej

stanovenia, konkrétne, či vnútroštátna legislatíva DPH v časti upravujúcej kontraktačný

proces môţe ukladať povinnosť zisťovania statusu (registrovaný platca DPH) svojho

obchodného P. a/ v akých intervaloch, b/ v kaţdom novom obchode, keď sa uţ platca

preukázal. Ďalej či je moţné povaţovať daňový doklad, o ktorého správnosti a úplnosti

svedčí jeho verejná publicita za nespĺňajúci náleţitosti takéhoto dokladu bez

zabezpečenia vypočutia osoby, ktorou bol tento doklad uskutočnený, a či je moţné povaţovať

ustanovenie a , za súladné s úpravou podľa Šiestej smernice v znení

účinnom do 01. februára 2004 najmä vo väzbe na právnu istotu a legitimitu očakávania

proporcionality.

O náhrade trov konania rozhodol najvyšší súd podľa v spojení

s veta prvá , a a v spojení s

ods. 1 veta prvá a priznal v súdnom konaní úspešnému účastníkovi náhradu trov konania

pozostávajúcu z náhrady za dva úkony právnej sluţby vykonané v roku 2008 (prevzatie

a príprava a podanie ţaloby na súd) vo výške 1/13 výpočtového základu za tento rok,

t. j. 2 x po 48,63 eura, plus 2 x paušál po 6,30 eura, (§ 11 ods. 1 - do 03.05.2009, § 11 ods. 3,

§ 14 ods. 1 písm. a/ a d/, § 15 ods. 1, § 16 ods. 3 a § 17 ods. 1 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych sluţieb v znení neskorších predpisov – ďalej len vyhláška

č. ), za jeden úkon právnej sluţby vykonaný v roku 2009 (podanie odvolania

dňa 16.11.2009) vo výške 1/6 výpočtového základu za tento rok, t. j. 115,90 eura, plus paušál

6,95 eura, (§ 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. ), plus DPH v sume 44,21 eura ako aj náhradu za súdne poplatky

2 x 66,- eura, všetko spolu v sume 408,92 eura, ktorú náhradu je ţalovaný povinný zaplatiť

Advokátskej kancelárii AK M. a P., s. r. o., so sídlom v B., na účet vedený v Tatra banke, a.

s., č. X. do troch dní v zmysle v spojení s veta prvá

.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V B. 22. júna 2010

JUDr. J. Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková