Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžf/18/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne obchodnej spoločnosti S.,

a. s., so sídlom Z., IČO:X., zastúpenej JUDr. D. A., advokátom so sídlom Z., proti

žalovanému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Nová Ulica 13,

Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/223/3001-

z 03. marca 2009 a o odvolaní žalobkyne proti uzneseniu

Krajského súdu v Košiciach zo 17. marca 2010, č. k. -100, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Košiciach

zo 17. marca 2010, č. k. -100 v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením Krajský súd v Košiciach s poukazom na ustanovenie § 109

ods. 1 a ods. 2 písm. c/ (ďalej len „OSP“) v prvej časti výroku

svojho rozhodnutia zamietol návrh žalobkyne na prerušenie konania, ktorým žalobkyňa

navrhla prerušiť konanie podľa ustanovenia , a to z dôvodu, aby

do konania bol pribratý ako vedľajší účastník Colný úrad v Košiciach a z dôvodu, že žalobca

má pochybnosti o vecnej príslušnosti medzi daňovým úradom a colným úradom,

a to s poukazom na účinný od 01.12.2009.

2

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že dôvody na prerušenie konania

uvádzané žalobcom, nespĺňajú zákonnú podmienku podľa § 109 ods. 1 písm. a/ až c/ a ods. 2

písm. a/ až c/ , keď dôvody spochybňujúce namietanú vecnú príslušnosť colného alebo

daňového úradu, má súd možnosť odôvodniť v rozhodnutí vo veci samej a na pribratie

účastníka konania, ktorého práva by mohli byť rozhodnutím súdu dotknuté, súd v takom

prípade postupuje z úradnej povinnosti, podľa ustanovenia druhá veta

a Colný úrad v Košiciach nebol účastníkom správneho konania.

V druhej časti výroku rozhodnutia rozhodol o spojení veci na spoločné konanie,

vedené pod spisovými značkami , a s tým, že tieto veci

sa budú viesť pod sp. zn. č. . Toto svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 122

ods. 1 z dôvodu hospodárnosti konania vzhľadom na skutočnosť, že v preskúmavanej

veci ide skutkovo o rovnakú právnu otázku, ide o tých istých účastníkov konania.

Proti tomuto uzneseniu podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie namietajúc,

že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

v zmysle ustanovenia a súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový

stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností

v zmysle ustanovenia .

Poukázala na to, že z možných kompetenčných sporov je legislatívne upravené iba

rozhodovanie kompetenčných sporov medzi ústrednými orgánmi štátnej správy Ústavným

súdom Slovenskej republiky ( , zákona NR SR

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, a o konaní pred ním

a o postavené jeho sudcov) a že v našom právnom poriadku chýba zákonná úprava

rozhodovania pozitívnych a negatívnych kompetenčných sporov:

a) medzi orgánmi štátnej správy na jednej strane a orgánmi územnej, záujmovej a profesijnej

samosprávy na strane druhej, ako aj

b) medzi orgánmi územnej, záujmovej a profesijnej samosprávy navzájom.

Nakoľko podľa , Ústavný súd Slovenskej

republiky rozhoduje kompetenčné spory medzi ústrednými orgánmi štátnej správy, ak zákon

neustanovuje, že tieto spory rozhoduje iný štátny orgán, žalobkyňa sa domnieva, že krajský

súd nemôže riešiť kompetenčný konflikt a príslušnosť daňového orgánu, či colného orgánu

konať v colnom sklade a zaoberať sa ním len v odôvodnení svojho budúceho rozhodnutia.

3

Podľa názoru žalobkyne musia byť zabezpečené náležité dôkazy, ktoré túto

skutočnosť upravujú náležitým spôsobom bez akýchkoľvek pochybností, aj s prihliadnutím

na dôkazy, ktoré navrhla žalobkyňa vo svojich podaniach.

Preto žalobkyňa navrhla, aby v odvolacom konaní bolo zrušené uznesenie Krajského

súdu v Košiciach, sp. zn. zo 17. marca 2010 a aby bolo jej návrhu na prerušenie

konania vyhovené.

Žalovaný vyjadrenie na odvolanie nepodal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10

ods. 2 ) preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu spolu s predchádzajúcim

konaním, vec prejednal bez nariadenia pojednávania ( veta prvá ) a dospel

k záveru, že odvolaniu žalobkyne nemožno priznať úspech.

Podľa § 244 ods. 1 v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

( ).

Podľa veta prvá pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené

v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Podľa súd konanie preruší, ak:

a) účastník stratil spôsobilosť konať pred súdom a nie je zastúpený zástupcom

s plnomocenstvom pre celé konanie;

b) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako

postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny

predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s , zákonom alebo medzinárodnou zmluvou,

ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu

na zaujatie stanoviska;

4

c) rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej

otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie

prerušiť, ak:

a) sa účastník nemôže konania zúčastniť pre prekážku trvalejšej povahy alebo preto, že jeho

pobyt nie je známy;

b) zákonný zástupca účastníka zomrel alebo stratil spôsobilosť konať pred súdom;

c) prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu,

alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Prerušenie konania prichádza do úvahy vtedy, ak počas konania nastane prekážka

postupu konania, ktorá je v zásade odstrániteľná procesným postupom súdu. V istých

prípadoch tak súd musí konanie prerušiť, v iných prípadoch buď konanie preruší, alebo urobí

iné vhodné opatrenia na bezprieťahové odstránenie vady konania. Procesná teória hovorí

o obligatórnom a fakultatívnom prerušení konania. V oboch prípadoch upravených

v ustanovení ide o prerušenie konania rozhodnutím súdu na rozdiel od prerušenia

konania zo zákona (napríklad podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii).

Z uvedeného je zrejmé, že názor krajského súdu o tom, že dôvod prerušenia konania

do odstránenia pochybností o príslušnosti – kompetenciách medzi colnými a daňovými

orgánmi požadovaný žalobkyňou nemá v ustanovení oporu, je správny. Pritom

neušlo pozornosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že žalobkyňa ani nenavrhuje, akým

spôsobom by sa podľa jej názoru mali tieto pochybnosti odstrániť; rozhodne to však nebude

postupom podľa , nakoľko ani Daňové riaditeľstvo

Slovenskej republiky ani Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky nie sú ústrednými orgánmi

štátnej správy, ale patria medzi dekoncentrované orgány štátnej správy s pôsobnosťou pre celé

územie Slovenskej republiky. Ústrednými orgánmi štátnej správy Slovenskej republiky sú len

tie orgány, ktoré sú zákonom za takéto orgány prehlásené (§ 3 až § 19 a § 21 až § 34 zákona

č. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení

neskorších predpisov).

K námietkam žalobkyne uvedeným v odvolaní k nedostatku zákonnej úpravy

rozhodovania pozitívnych a negatívnych kompetenčných sporov medzi orgánmi štátnej

5

správy na jednej strane a orgánmi územnej, záujmovej a profesijnej samosprávy na strane

druhej, ako aj medzi orgánmi územnej, záujmovej a profesijnej samosprávy navzájom,

Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že najvšeobecnejšie vymedzenie správnych

orgánov príslušných na konanie a rozhodovanie v správnom konaní je upravené v § 1 zákona

č. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„správny poriadok“). Toto ustanovenie však nedáva úplnú odpoveď na otázku,

ktorý konkrétny orgán je zároveň oprávnený i povinný rozhodnúť o určitej veci. Každý

zo správnych orgánov vykonáva svoju právomoc na určitom vymedzenom teritóriu

a v určitom vecne vymedzenom okruhu otázok. V právnej teórii sa pod pojmom pôsobnosť

rozumie okruh otázok, ktoré daný správny orgán prejednáva, rozhoduje a realizuje.

Od pôsobnosti sa odlišuje právomoc, ktorou sa rozumie rozsah práv a povinností, ktorými

správny orgán disponuje v súvislosti s plnením svojich úloh.

Právne pravidlá, pomocou ktorých možno určiť, ktorý orgán z množiny správnych

orgánov je príslušný vo veci konať a rozhodovať, ustanovuje správny poriadok, prípadne

aj osobitné zákony. Takéto postavenie má iba orgán, u ktorého je splnená podmienka vecnej,

miestnej a funkčnej príslušnosti.

Uvedené pravidlá majú kogentný charakter. To znamená, že sú záväzné tak

pre správne orgány, ako aj pre účastníkov konania. Vecne príslušný správny orgán nemôže

postúpiť vec na konanie alebo rozhodnutie správnemu orgánu iného druhu, alebo nižšieho

či vyššieho stupňa. Výnimky z pravidiel pre určenie príslušnosti správneho orgánu môže

ustanoviť iba správny poriadok (napr. § 8 alebo 50 správneho poriadku) alebo osobitný zákon

(napr. o priestupkoch v znení neskorších predpisov).

Vecná príslušnosť správneho orgánu je upravená v ustanovení § 5 správneho poriadku,

podľa ktorého na konanie sú vecne príslušné správne orgány, ktoré určuje osobitný zákon;

ak osobitný zákon neustanovuje, ktorý orgán je vecne príslušný, rozhoduje obec.

Vecná príslušnosť určuje, ktorý typ (kategória) správneho orgánu koná a rozhoduje

vo veci v prvom stupni. Správny poriadok nemá konkrétne ustanovenie o určení vecnej

príslušnosti, ale odkazuje iba na osobitné zákony upravujúce jednotlivé úseky štátnej správy.

6

Správny orgán skúma otázku príslušnosti najmä na začiatku konania. Ak podanie

nebolo urobené na vecne a miestne príslušnom správnom orgáne (§ 19 ods. 4 správneho

poriadku), tento orgán je povinný bezodkladne postúpiť toto podanie príslušnému správnemu

orgánu a upovedomiť o tom účastníka konania. Správny poriadok nemá výslovné ustanovenie

o tom, ako sa postupuje v prípade, keď správny orgán svoju nepríslušnosť zistí až v priebehu

konania. V teórii je zastávaný názor, že postupuje analogicky, pretože rozhodnutie v zmysle

§ 46 správneho poriadku môže vydať iba orgán, ktorý je na to príslušný.

Správny poriadok taktiež nemá výslovne ustanovenie o dôsledkoch porušenia

ustanovenia o vecnej príslušnosti.

Nedostatok vecnej príslušnosti patrí medzi najzávažnejšie vady konania a je dôvodom

na zrušenie vydaného rozhodnutia – účastník konania môže tento nedostatok úspešne

napadnúť; na skutočnosť, že rozhodnutie nevydal vecne príslušný orgán, musia z úradnej

povinnosti prihliadať v rámci preskúmania rozhodnutia tak správne orgány (v odvolacom

konaní, v konaní o rozklade, pri preskúmaní mimo odvolacieho konania), ako aj súdy. Takéto

rozhodnutie je totiž nezákonné bez ohľadu na to, že ho prípadne potvrdil druhostupňový

správny orgán v rámci jeho preskúmania. Ak dospeje súd, ktorý rozhoduje v správnom

súdnictve k záveru, že vec nepatrila do vecnej pôsobnosti správneho orgánu, ktorého

rozhodnutie preskúmava, nemôže žalobu zamietnuť, resp. nemôže takéto rozhodnutie

potvrdiť.

Najvyšší súd vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení, pravidiel a zásad

predovšetkým konštatuje, že žalobkyňa sa v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

podľa druhej hlavy piatej časti domáha preskúmania rozhodnutia orgánu daňovej správy

vydaného v konaní podľa o správe daní a poplatkov a o zmenách

v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (§ 44 ods. 6

písm. b/ bod 1).

Súčasťou súdneho preskúmania zákonnosti rozhodnutia je predovšetkým preskúmanie,

či rozhodnutie bolo vydané orgánom, ktorý je podľa zákona oprávnený rozhodnutie vydať,

teda či nejde o akt nulitný. Následne správny súd skúma, či rozhodnutie bolo vydané

postupom, ktorý zákon ukladá a či právne posúdenie veci zodpovedá zákonu.

7

Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že správny je aj právny názor prvostupňového

súdu, že dôvody spochybňujúce namietanú vecnú príslušnosť colného alebo daňového úradu,

bude súd riešiť v rozhodnutí vo veci samej.

Najvyšší súd taktiež konštatuje, že podľa obsahu pripojeného spisového materiálu,

včítane dodatkov doložených žalobkyňou, doterajšie výsledky konania pred krajským súdom

nedávajú podklad pre záver, že došlo medzi daňovým a colným orgánom ku kompetenčnému

konfliktu; v konaní je prezentovaný len názor žalobkyne o existencií „kompetenčného

konfliktu“, keďže ona sama nesúhlasí s vecnou príslušnosťou (právomocou) daňového orgánu

na vydanie majúceho sa preskúmať rozhodnutia.

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danom prípade nebol dôvod

ani na úvahu o prerušení konania do doby vyriešenia žalobkyňou tvrdeného kompetenčného

konfliktu medzi orgánmi v pôsobnosti Ministerstva financií Slovenskej republiky.

Preto z dôvodov vyššie uvedených Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté

uznesenie Krajského súdu v Košiciach podľa v spojení s

veta druhá ako vecne správne potvrdil.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 22. júna 2010

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková