Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
4af/367372.7ac8db.pdf
PDF · 104.32 KB
No categories available
3Cdo/22/2010
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 3 Cdo 22/2010
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Mgr. M. K., bývajúceho
v B., proti žalovanému Krajskému školskému úradu v Bratislave, Teplická 4, o náhradu
mzdy s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 13 C 16/2005,
o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 4. marca 2009, sp. zn.
15 Co 368/2008, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 28. marca 2008, č.k. 13 C 16/2005-100 uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 492.597,- Sk (16.351,22 €) s príslušenstvom titulom
náhrady mzdy za obdobie prekážok v práci (§ 142 ods. 3 Zákonníka práce) na strane
žalovaného a predtým jeho právneho predchodcu (Okresného úradu Bratislava II; § 7 zákona
č. 515/2003 Z.z. o krajských úradoch a obvodných úradoch, § 39 ods. 5 zákona č. 596/2003
Z.z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve) vzniknutých tým, že títo napriek
výroku rozsudku Okresného súdu Bratislava II z 27. februára 2002, č.k. 15 C 248/1999-128
o určení neplatnosti výpovede, právoplatnému 27. mája 2002, od tohto dňa až do 29. februára
2004, kedy pracovný pomer skončil dohodou, neprideľovali žalobcovi prácu (žalobca si
náhradu mzdy uplatnil až od 1. júna 2002). Vo zvyšku návrh zamietol s odôvodnením, že
pokiaľ žalobca žiadal priznať úrok z omeškania z náhrady mzdy už od 1. júna 2002, nemožno
mu vyhovieť, nakoľko omeškanie mohlo podľa nastať až 1. augusta 2002 (§ 132 Zákonníka
práce), a pokiaľ ide o úrok z omeškania k náhradám mzdy za jednotlivé mesiace, nemožno ho
priznať vo väčšom rozsahu než určuje zákon (§ 517 Občianskeho zákonníka). O trovách
konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. s prihliadnutím na čiastočný úspech oboch
účastníkov v konaní.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalovaného rozsudkom zo 4. marca 2009,
sp. zn. 15 Co 368/2008 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Žalobcovi náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal. Poukázal na správne skutkové a právne závery súdu prvého
stupňa, plne sa stotožnil i s odôvodnením odvolaním napadnutého rozsudku. Osobitne
zdôraznil, že žalobca si v prebiehajúcom konaní neuplatnil nárok na náhradu mzdy z neplatne
skončeného pracovného pomeru, t.j. za obdobie do 27. mája 2002, kedy nadobudol
právoplatnosť výrok rozsudku Okresného súdu Bratislava II z 27. februára 2002, č.k.
15 C 248/1999-128 o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou
z 29. decembra 1998, ale nárok na náhradu mzdy pre prekážky v práci na strane
zamestnávateľa za obdobie od 1. júna 2002, kedy bol pracovný pomer už obnovený za
pôvodne dojednaných podmienok, do 29. februára 2004, kedy skončil dohodou.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, dôvodiac existenciou vady
podľa § 237 písm. d/ O.s.p. Poukázal na to, že o nároku žalobcu na náhradu mzdy bolo už
právoplatne rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Bratislava II z 3. decembra 2003, č.k.
15 C 248/1999-258, ktorým tento súd priznal žalobcovi náhradu mzdy vo výške 140.742,- Sk
brutto a vo zvyšku (v časti o zaplatenie 752.823,- Sk brutto a príslušenstva) návrh zamietol
s poukazom na vtedy účinné ustanovenie § 61 ods. 2 Zákonníka práce, umožňujúce nepriznať
náhradu mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru za obdobie presahujúce šesť
mesiacov. Pracovný pomer medzi účastníkmi konania následne (29. februára 2004) skončil
dohodou. Žalovaný už splnil žalobcovi tak súdom priznanú náhradu mzdy, ako aj dojednané
odstupné. Žalobca napriek tomu opätovne uplatnil nárok na náhradu mzdy na inom súde,
ktorý žalobe vyhovel. Nie je tak zrejmé, proti ktorému skončeniu pracovného pomeru druhý
návrh žalobcu smeroval, a prečo mu súd vyhovel, keď neplatnosť skončenia pracovného
pomeru a nároky z neho vyplývajúce možno uplatniť najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo
dňa, kedy sa mal pracovný pomer skončiť, pričom žalobca podal druhý návrh až 17. januára
2005. Nemožno súhlasiť ani s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý vec posúdil
podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce, hoci bolo potrebné postupovať podľa § 61 Zákonníka
práce (R 44/1984). Aplikácia ustanovenia § 142 ods. 3 Zákonníka práce tiež predpokladá
nástup zamestnanca do práce a výkon práce v zmysle pracovnej zmluvy, čo u žalobcu vo
vzťahu k žalovanému nenastalo. Z týchto dôvodov žiadal napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a konanie zastaviť.
Žalobca označil dovolanie žalovaného za vecne a právne neopodstatnené, zmätočné
a nesprávne, a navrhol ho „zamietnuť.“ Uviedol, že namietaná prekážka právoplatne
rozhodnutej veci nie je daná a vychádza len z omylu žalovaného, ktorý doposiaľ nerozlišuje
medzi nárokmi žalobcu na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru a na
náhradu mzdy pre prekážky v práci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods.1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré možno týmto opravným prostriedkom napadnúť (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 až 3 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, proti rozsudku, v ktorom sa odvolací
súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, a proti
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že
dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.
Žalovaný dovolaním napadol rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky
žiadneho z uvedených rozsudkov. Nejde o zmeňujúci rozsudok v zmysle § 238 ods. 1 O.s.p.
Dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval, teda ani nemohol vysloviť svoj právny názor,
od ktorého by sa odvolací súd odchýlil (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie smeruje proti
potvrdzujúcemu rozsudku, vo výroku ktorého odvolací súd prípustnosť dovolania nevyslovil
(§ 238 ods. 3 O.s.p.). Z tohto dôvodu je zrejmé, že dovolanie nie je v zmysle § 238 O.s.p.
procesne prípustné.
Vzhľadom k zákonnej povinnosti (§ 242 ods. 1 O.s.p.) prihliadnuť na existenciu
procesných vád konania, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť rozhodnutia, skúmal dovolací súd
prípustnosť dovolania aj podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné
proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do
právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až c/ a e/ až g/ O.s.p. dovolateľ
nenamietal a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľ namieta prekážku právoplatne rozsúdenej veci (res iudicata) podľa § 237
písm. d/ O.s.p. Uvedená prekážka, vyslovená v ustanovení § 159 ods. 3 O.s.p., vylučuje
možnosť znovu prejednať vec, ktorá už bola súdom právoplatne rozhodnutá. Predpokladá
totožnosť osôb, ktoré boli účastníkmi predchádzajúceho konania, ako aj totožnosť predmetu
konania. O tých istých účastníkov ide aj vtedy, ak v konaní vystupujú nositelia práv
z rovnakého právneho vzťahu v opačnom procesnom postavení, a tiež vtedy, ak v neskoršom
konaní vystupujú právni nástupcovia účastníkov už skončeného konania. Totožnosť predmetu
konania je daná vtedy, keď ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva
z rovnakých skutkových tvrdení, na základe ktorých bol uplatnený (t.j. ak je založený na
rovnakých skutkových okolnostiach a rovnakom právnom dôvode). Podmienky totožnosti
účastníkov konania a totožnosti predmetu konania musia byť splnené súčasne.
Totožnosť účastníkov konania v danej veci a vo veci, ktorá bola vedená Okresným
súdom Bratislava II pod sp. zn. 15 C 248/1999, je zachovaná, vrátane ich procesného
postavenia (v tomto konaní vystupuje právny nástupca Okresného úradu Bratislava II, ktorý
bol žalovaným v už skončenom konaní; § 7 zákona č. 515/2003 Z.z. o krajských úradoch
a obvodných úradoch, § 39 ods. 5 zákona č. 596/2003 Z.z. o štátnej správe v školstve
a školskej samospráve). Absentuje však druhý z predpokladov zakladajúcich existenciou
tvrdenej vady, a to totožnosť premetu konania.
Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 248/1999 prejednával
návrh žalobcu na určenie neplatnosti výpovede z 29. decembra 1998 a na náhradu mzdy
z pracovného pomeru (neplatne) skončeného touto výpoveďou. Rozsudkom z 27. februára
2002, č.k. 15 C 248/1999-128 súd určil, že výpoveď je neplatná, a návrh na náhradu mzdy
zamietol; výrok rozsudku o určení neplatnosti výpovede nadobudol právoplatnosť 27. mája
2002. Rozsudkom z 3. decembra 2003, č.k. 15 C 248/1999-258 súd (viazaný právnym
názorom Krajského súdu v Bratislave, vysloveným v uznesení z 30. mája 2003, sp. zn.
14 Co 320/2002) opätovne rozhodol o návrhu na náhradu mzdy z neplatne skončeného
pracovného pomeru. V odôvodnení rozsudku uviedol, že náhrada mzdy patrí žalobcovi za
obdobie od 13. marca 1999 (do 12. marca 1999 poberal žalobca z dôvodu práceneschopnosti
nemocenské dávky, preto mu náhrada mzdy nepatrila) do 27. mája 2002 – t.j. do
právoplatnosti výroku (predchádzajúceho) rozsudku o určení neplatnosti výpovede. Priznal
ju však len sčasti, s poukazom na ustanovenie § 61 Zákonníka práce umožňujúce nepriznať
náhradu mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru za dobu presahujúcu šesť
mesiacov.
Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 16/2005 prejednával
návrh žalobcu na náhradu mzdy z dôvodu prekážok v práci na strane zamestnávateľa
vzniknutých neprideľovaním práce. Rozsudkom z 28. marca 2008, č.k. 13 C 16/2005-100
okrem časti príslušenstva návrhu vyhovel. V odôvodnení rozsudku uviedol, že po
právoplatnosti výroku rozsudku Okresného súdu Bratislava II z 27. februára 2002, č.k.
15 C 248/1999-128 o určení neplatnosti výpovede z 29. decembra 1999 (t.j. po 27. máji
2002) sa pracovný pomer medzi účastníkmi opäť spravoval pôvodnými dojednaniami
a príslušnými ustanoveniami pracovnoprávnych predpisov, o.i. ustanovením § 47 vtedy
účinného Zákonníka práce, podľa ktorého bol právny predchodca žalovaného od 1. januára
2004 žalovaný povinný prideľovať žalobcovi prácu. Keďže ani jeden z nich až do skončenia
pracovného pomeru (29. februára 2004) túto povinnosť neplnil, žalobcovi vznikol nárok na
náhradu mzdy z dôvodu prekážok v práci na strane zamestnávateľa.
Z uvedeného vyplýva, že zatiaľ čo predmetom konania vedeného Okresným súdom
Bratislava II pod sp. zn. 15 C 248/1999 bolo určenie neplatnosti výpovede a nárok žalobcu
na náhradu mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru za obdobie od 13. marca 1999
do 27. mája 2002, predmetom konania vedeného Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn.
13 C 16/2005 bol nárok žalobcu na náhradu mzdy z dôvodu prekážok v práci na strane
zamestnávateľa za obdobie od 27. mája 2002 do 29. februára 2004. Nároky žalobcu na
náhradu mzdy teda neboli založené na rovnakých skutkových okolnostiach a právnych
dôvodoch.
Keďže existencia dovolateľom namietanej vady konania podľa § 237 písm. d/ O.s.p.
sa v dovolacom konaní nepreukázala, nemožno prípustnosť dovolania vyvodiť ani z tohto
ustanovenia.
Pokiaľ dovolateľ namieta nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 142 ods. 3 Zákonníka
práce na vec súdom prvého stupňa, namieta nesprávne právne posúdenie veci. Právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácií práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce použil správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je
relevantný dovolací dôvod, ktorý by v prípade opodstatnenosti mal za následok vecnú
nesprávnosť napadnutého rozhodnutia; samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá
(nemá základ vo vadách konania podľa § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
Posúdenie, či súdy (ne)použili správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretovali
alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodili (ne)správne právne závery, by tak
prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad
v prejednávanej veci nejde.
Vzhľadom k uvedenému dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že
dovolanie je v prejednávanej veci procesne neprípustné, preto ho v zmysle § 243b ods. 5
O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. Riadiac sa právnou úpravou
dovolacieho konania, otázkou vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu sa
nezaoberal.
V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania
voči žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd mu však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal,
lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. júna 2010
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková