Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)5c0/362443.29e115.pdf
PDF · 183.13 KB
No categories available
1Cdo/4/2009
Najvyšší súd 1 Cdo 4/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne Mgr. M. E., bývajúcej
v Š., proti ţalovanému Ing. T. E., bývajúcemu v Š., zastúpenému v dovolacom konaní
JUDr. M. H., advokátkou v B., o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Galanta
pod sp. zn. 7 C 44/2006, o dovolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z
9. septembra 2008, sp. zn. 10 Co 52 /2008, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalobkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Galanta (súd prvého stupňa) rozsudkom z 22. novembra 2007 č. k.
7C 44/2006-124 uloţil ţalovanému povinnosť v lehote 15-ich dní od nadobudnutia
právoplatnosti rozsudku písomne sa ospravedlniť ţalobkyni za svoje tvrdenia, obsiahnuté
v sťaţnosti zo dňa 13.6.2005, najmä za tvrdenia:
„Divoké výmeny názorov, ako i iné neprístojne správanie týchto divoch „učiteľov
etiky“, je tak dobre ukryté pred očami a ušami nepovolaných osôb, avšak v návale vášní, títo
dvaja zabúdajú, ţe šatne študentov stenou susedia s kabinetom a práve tam je plno študentov,
ktorí majú uši a ktorým by správanie týchto dvoch malo byť príkladom, lebo vyučujú etiku.“;
„Správanie týchto dvoch učiteľov na lyţiarskych kurzoch nie sú výnimkou. … zábava
vo víre alkoholu je asi zaujímavejšia. Rodičia mlčia, veď chcú, aby deti doštudovali. Opitý
učiteľ, ktorý ráno nevie stáť na nohách sa bude asi ťaţko vedieť venovať lyţovaniu chtivých
študentov.“
„To však nie je názor učiteľov telesnej výchovy Mgr. E., ktorá je schopná vyvršovať sa
na študentoch a ich telesných a dispozičných neschopnostiach na tejto vyučovacej hodine
neprimeranými známkami za nezvládnuteľný kotúľ, smeč pri volejbale, resp. preskok cez
kozu počas výuky gymnastiky.“
„Šikanovať študenta z pozície sily nie je umenie.“,
a toto písomné ospravedlnenie doručiť:
Ministerstvu školstva SR, Stromová 1,813 30 Bratislava,
Doc. Ing. M. B. – predsedovi ÚNSK, Ing. M. T.,
primátorovi Mesta Š.,
Mgr. I. Š.,
M. L. – predsedkyni Rady rodičov školy.
V časti poţadujúcej doručenia písomného ospravedlnenia Š. novinám - A. J. súd ţalobu
zamietol. Ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť ţalobkyni 50 000 Sk z titulu náhrady
nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania 45 970 Sk, to všetko do troch dní od
nadobudnutia právoplatnosti rozsudku; vo zvyšnej časti - poţadovanej náhrade nemajetkovej
ujmy vo výške 150 000 Sk - ţalobu zamietol. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, ţe
v tomto spore medzi účastníkmi - bývalými manţelmi ţalobkyňa sa domáhala ochrany
osobnosti v spojitosti so sťaţnosťou ţalovaného z 13. júna 2005 adresovanou vedúcemu
odboru školstva Nitrianskeho samosprávneho kraja a zaslanou aj ďalším - uvedeným -
subjektom (ktorým súd ţalovanému uloţil písomné ospravedlnenie doručiť) a ţe týmto
spôsobom došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti ţalobkyne (konkrétne do jej cti,
ľudskej dôstojnosti a práva na súkromie). Z dokazovania vyplynula nepravdivosť prevaţnej
väčšiny tvrdení uvedených v sťaţnosti ţalovaného (a to najmä tých zasahujúcich do práva na
ochranu osobnosti ţalobkyne) za situácie vyhodnotenia i sťaţnosti na to povolanými orgánmi
ako neopodstatnenej. Podľa súdu obsah sťaţnosti ţalovaného nemohol poţívať ústavne
zaručenú ochranu práva na slobodu prejavu, lebo tu vznikol konflikt takéhoto práva s ďalším
ústavne zaručeným právom a cieľ sledovaný príslušným podaním vybočoval z medzí
prípustnej kritiky a (odhliadnuc od nepravdivosti tvrdení) šlo tu o snahu ţalovaného riešiť po
svojom vzťahové problémy účastníkov. Kaţdé z tvrdení sťaţnosti a to samé osebe ako aj
celkovo bolo v adresátovi sťaţnosti spôsobilé vyvolať dojem, ţe ţalobkyňa je osoba, ktorá sa
v súkromnom ţivote správa nemorálne, počas manţelstva nadviazala mimomanţelský vzťah
s kolegom na pracovisku, tento vzťah sa negatívne prejavuje aj v škole, ţe ţalobkyňa
nezvláda adekvátne pedagogické pôsobenie na hodinách etiky i telesnej výchovy a ţe
z hľadiska svojho súkromného ţivota aj pracovného pôsobenia je osobou odsúdeniahodnou.
Okruh adresátov ospravedlnenia súd ustálil zhodne s okruhom adresátov sťaţnosti
ţalovaného (medzi ktorých adresátov A. J. zo Š. novín nepatrila a preto v tejto časti ţalobný
návrh zamietol). Za dôvodnú nemal námietku ţalovaného o neurčitosti ţalobného návrhu.
Povaţoval sčasti (v priznanom rozsahu) za opodstatnené aj uloţenie povinnosti ţalovanému
zaplatiť ţalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keďţe k zníţeniu dôstojnosti
ţalobkyne a jej váţnosti v spoločnosti došlo v značnej miere a to najmä s prihliadnutím
k tomu, ţe tvrdenia ţalovaného v jeho sťaţnosti boli spôsobilé vyvolať dojem nemorálnosti,
neprofesionality a odsúdeniahodnosti ţalobkyne; sťaţnosť bola zaslaná nielen osobám osobne
poznajúcim ţalobkyňu, ale i takým, ktoré ju dovtedy nemali moţnosť spoznať (Ministerstvu
školstva Slovenskej republiky a predsedovi Úradu NSK); jej dôsledkom boli nielen šetrenia
vedúce k vystaveniu ţalobkyne nepríjemným situáciám, ale i zhoršenie vzťahov (menovite
predovšetkým s manţelkou kolegu ţalobkyne M. T.). Uvedený stav spolu s nedostatkom
legitimity zásahu hodnotil súd aj so zohľadnením skutočnosti, ţe ţalobkyňa zo strany
dotknutých orgánov nezaznamenala okrem inšpekcií ţiadnu negatívnu odozvu, jej postavenie
a hodnotenia v práci sa nezhoršilo a ţe sťaţnosť nebola medializovaná; to všetko viedlo súd
k záveru o primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v rozsahu prisúdenej sumy
50 000 Sk (a tým zároveň k zamietnutiu vo zvyšnej časti ţaloby poţadujúcej ďalšiu, resp.
vyššiu náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch). Právne vec posúdil so zreteľom na čl. 19
ods. 1 a 2, čl. 26 ods. 1 a 2 a čl 27 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, § 11 a § 13
Občianskeho zákonníka a § 3 písm. b/ zákona č. 152/1998 Z. z. o sťaţnostiach. Rozhodnutie
o trovách konania odôvodnil aplikáciou § 142 ods. 3 O. s. p., pričom poukázal na len
čiastočný úspech ţalobkyne a závislosť rozhodnutia o výške plnenia v časti náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch od úvahy súdu.
Na odvolanie ţalobkyne (napadla rozsudok súdu prvého stupňa v časti nepriznania
jej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch celou v ţalobe poţadovanou sumou) a
ţalovaného (napadol rozsudok v tej časti, v ktorej bolo ţalobe vyhovené) Krajský súd v
Trnave ako odvolací súd rozsudkom z 9. septembra 2008 sp. zn. 10 Co 52/2008 potvrdil
rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutých častiach vo veci samej, keďţe dospel
k záveru o jeho vecnej správnosti (§ 219 O. s. p.); v časti trov konania rozsudok súdu prvého
stupňa zmenil tak, ţe ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobkyni náhradu trov prvostupňového
konania v sume 45 970 Sk k rukám jej advokáta do 3 dní; ţiadnemu z účastníkov právo na
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Nestotoţnil sa s výhradami ţalovaného voči
podobe písomného vyhotovenia napádaného rozsudku - s námietkami vytýkajúcimi prílišný
rozsah odôvodnenia, údajný nesúlad jeho štruktúry so zákonnou úpravou, s názorom o
chaotičnosti rozhodnutia a jeho nepreskúmateľnosti. V tejto súvislosti upozornil, ţe uţ
samotná povaha veci (vo vzťahu ku konečnému rozhodnutiu v konaní, v ktorom posúdenie
značného počtu okolnosti záviselo na úvahách súdu a tieţ na výklade nie najkonkrétnejšej
právnej úpravy rozosiatej navyše do viacerých právnych predpisov) predurčila aj väčší rozsah
odôvodnenia rozsudku a aj rozsah úvah súdu pojatých do odôvodnenia a majúcich (za cieľ)
presvedčiť o správnosti zvoleného spôsobu vyriešenia predmetu sporu. Za ťaţiskovú označil
časť odôvodnenia napádaného rozsudku súdu prvého stupňa sústredenú na stranách 15 aţ 23
a tento rozsah nepovaţoval za neprimeraný. Poukázal, ţe súd prvého stupňa v tejto časti sa
najmä veľmi podrobne venoval problematike konkurencie, resp. hierarchie viacerých ústavne
i zákonne zaručených práv celého okruhu na tejto veci spoločne zainteresovaných osôb, tieţ
vyhodnoteniu jednotlivých aspektov riešeného problému i s osobitným prihliadnutím na
argumentáciu účastníkov konania; s týmto odôvodnením súdu prvého stupňa sa aj stotoţnil.
Mal za to, ţe súd prvého stupňa objasnil ústavný aj zákonný rámec veci; rovnako ako súd
prvého stupňa nestotoţnil sa s argumentáciou ţalovaného odvolávajúceho sa na slobodu
prejavu. V dôvodoch rozsudku sa odvolací súd okrem iného vyporiadal aj s námietkou
ţalovaného o neurčitosti ţalobného návrhu, s výhradou na spôsob doručenia ospravedlnenia
ţalovaného, neuvedenia vo výroku rozsudku presných adries všetkých adresátov
ospravedlnenia, zaujmúc (vysvetliac) v jednotlivých bodoch svoj právny názor. Zároveň
podal aj vysvetlenie, prečo námietky oboch účastníkov smerujúce proti rozsudku súdu prvého
stupňa v časti týkajúcej sa rozhodnutia o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch (čiastočné
priznanie a nepriznanie - zamietnutie ţaloby - vo zvyšnej časti) nepovaţoval za dôvodné.
Napokon odôvodnil aj zmeňujúce rozhodnutie o náhrade trov konania (s dôrazom na platobné
miesto tejto náhrady v osobe advokáta ţalobkyne v súlade s § 149 ods. 1 O. s. p.) a výrok o
trovách odvolacieho konania ( s poukazom na § 224 ods. 1 a 2 a § 142 ods. 2 O. s. p. a vecný
neúspech účastníkov s ich odvolaniami).
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal ţalovaný dovolanie, v ktorom navrhol
napadnutý rozsudok spolu aj s rozsudkom súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, ţe postupmi oboch súdov mu bola odňatá moţnosť konať
pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pretoţe rozhodnutia oboch súdov sú
nepreskúmateľné (sú nezrozumiteľné a tieţ nedostatočne odôvodnené). Ďalej namietal, ţe
rozhodnutia oboch súdov vychádzajú zo skutkového zistenia, ktoré nemá oporu vo
vykonanom dokazovaní, a spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods.2
písm. c) O.s.p.). Nepreskúmateľnosť oboch rozhodnutí je - podľa dovolateľa - zaloţená
predovšetkým na nedodrţaní náleţitostí obsahu súdneho rozhodnutia súdom prvého stupňa
podľa § 157 ods.2 O.s.p. a na formulácii odôvodnenia rozsudku, najmä odvolacieho súdu,
ktorá nezodpovedá základným pravidlám logického a jasného vyjadrovania a nespĺňa ani
základné gramatické a štylistické hľadiská. Tvrdil, ţe súd prvého stupňa v odôvodnení
svojho rozsudku vôbec neuviedol svoje skutkové zistenia, ktoré skutočností povaţoval za
preukázané, o ktoré dôkazy oprel svoje rozhodnutie, ţe neuviedol, akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil, ale len poopisoval zo spisu prednesy účastníkov, výpovede svedkov
a sťaţnosť z 13. júna 2005, pričom z vykonaných dôkazov nevyvodil ţiadne závery; ţe
návrhu vyhovel len na základe svojich subjektívnych úvah. Odvolaciemu súdu vytýkal, ţe
tieto skutočnosti mu unikli a ţe akceptoval tieţ to, ţe súd prvého stupňa uvádzal
v odôvodnení svojho rozhodnutia tvrdenia, ktoré nevyplynuli zo ţiadneho vykonaného
dôkazu (napr. ţe sťaţnosť mala za cieľ vykresliť ţalobkyňu ako osobu, ktorá je vzorom
mravného úpadku, ţe k zhoršeniu postavenia navrhovateľky došlo tieţ na úrovni širšieho
spoločenského okolia, lebo ako učiteľka gymnázia bola pre mnohých známa, k narušeniu
vzťahov došlo na úrovni primátora i rodičov, ţe kvôli sťaţnosti došlo k narušeniu vzťahov
medzi navrhovateľkou a M. T. a pod.). Poukázal, ţe odvolací súd sa stotoţnil nielen s
úvahami súdu prvého stupňa (podľa dovolateľa svojvoľnými a subjektívnymi), ale ţe sa
stotoţnil aj s právnym názorom súdu prvého stupňa (podľa dovolateľa chaotickým), a tvrdil,
ţe z rozhodnutia sa nedá zistiť právne zhodnotenie súdu, či sťaţnosť z 3. júna 2005
naplnila predpoklady ustanovenia § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka a či tvrdenia uvádzané
v sťaţnosti závaţným spôsobom zasiahli do cti ţalobkyne a ako bola týmito tvrdeniami
v značnej miere zníţená jej dôstojnosť alebo váţnosť v spoločnosti a z akých objektívnych
dôkazov pri tomto závere oba súdy vychádzali. Bol názoru, ţe odvolací súd právne posúdenie
veci na strane 4 v treťom odseku napadnutého rozsudku sformuloval gramaticky veľmi
ťaţkopádne a ţe preto je táto časť v zásade nepreskúmateľná. Mal za nepreskúmateľné, resp.
nezrozumiteľné či rozporuplné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu aj v tej časti, ktorou
potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa priznania nemajetkovej ujmy
ţalobkyni, pričom zdôvodnenie súdom prvého stupňa o závaţnosti vzniknutej nemajetkovej
ujmy označil za subjektívny názor sudcu. Tvrdil, ţe sťaţnosť z 13. júna 2005 nikdy nebola
zaslaná Ministerstvu školstva SR, a mal za nejasné, z akých skutočnosti vychádzal odvolací,
resp. aj prvostupňový súd, keď ustálil, ţe je potrebné ospravedlnenie zaslať aj tomuto
ústrednému orgánu štátnej správy. Vyjadril svoj názor na dôstojnosť a váţnosť ţalobkyne
tvrdením, ţe jeho sťaţnosťou z 13. júna 2005 sa tieto (hodnoty) nezníţili, ţe sťaţnosťou
ţiadnym spôsobom nezasiahol do dôstojností, ctí alebo súkromia ţalobkyne. Napokon
namietal, ţe súdy konali a rozhodli na základe nejasného a nezrozumiteľného petitu návrhu,
pričom vyporiadanie odvolacieho súdu s touto námietkou mal za právne nezdôvodnené, a
vytýkal aj správnosť názoru odvolacieho súdu k textu ospravedlňujúceho listu pre ţalobkyňu.
Ţalobkyňa sa k dovolaniu ţalovaného nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpený advokátom
(§ 241 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.)
skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je
tento opravný prostriedok prípustný.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4
O.s.p. Dovolaním ţalovaného je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje
znaky rozsudkov uvedených v § 238 O.s.p., proti ktorým je dovolanie prípustné; prípustnosť
dovolania preto z tohto ustanovenia nevyplýva.
Dovolanie ţalovaného vzhľadom na uvedený záver (zistenie) môţe byť procesne
prípustné, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p.
O vadu tejto povahy ide, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na
začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, ţe ustanovenie
§ 237 O.s.p. nemá ţiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú
spôsobilým predmetom dovolania; ak v konaní došlo k procesnej vade vymenovanej v tomto
ustanovení, moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutie, proti ktorému inak dovolanie
prípustné nie je.
So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O. s. p., ktoré ukladá dovolaciemu
súdu povinnosť skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané
v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p., dovolací súd sa
neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa komplexne
zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/
aţ g/ O. s. p. V podanom dovolaní sa namieta, ţe v konaní došlo k procesnej vade konania
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd sa preto v rámci svojho skúmania, či konanie nie
je postihnuté niektorou z vád uvedených v § 237 O.s.p., osobitne zaoberal otázkou, či
konanie nemalo namietanú vadu, a v rámci svojho prieskumu ustálil, ţe rozhodnutiami
niţších súdov nedošlo k takejto vade.
Vada konania odňatie moţnosti účastníkovi pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.)
znamená porušenie základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré
právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj
čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (vyhláseného v oznámení Federálneho ministerstva zahraničných vecí č.
Podľa § 237 písm. f/ O. s. p. dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa tohto
ustanovenia je taký vadný postup súdu v občianskom súdom konaní, ktorým sa účastníkovi
odníme moţnosť pred ním konať a uplatniť procesné práva priznané mu za účelom
zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p.
významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi
konania procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Dovolací súd sa osobitne
zaoberal otázkou prípustnosti podaného dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu vo veci
samej z hľadiska namietaného nedostatku odôvodnenia tohto rozhodnutia (ako aj
predchádzajúceho mu vyhovujúceho rozhodnutia súdu prvého stupňa), teda či je tu tvrdený
nedostatok odôvodnenia a ak áno, či napĺňa znaky odňatia moţnosti navrhovateľa konať pred
súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.).
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, kaţdý má právo na to,
aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd
sa stotoţnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov.
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
poţiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa cit. čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd, nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k
spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo
sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník
konania.
Dovolateľ namietal nedostatočné zdôvodnenie napadnutého rozsudku vo veci samej
vo vzťahu k potvrdzujúcemu rozsudok odvolacieho súdu a predchádzajúceho mu rozsudku
súdu prvého stupňa vo veci samej. Vytýkal, ţe odvolací súd - a aj súd prvého stupňa - svoje
rozhodnutie odôvodnil tak, ţe je nepreskúmateľné, resp. nezrozumiteľné či rozporuplné.
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za
preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami,
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď
na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia
v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka)
a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby
transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého
jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska
práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého
imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto
ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok Garcia Ruiz v.
Španielsko z 21. januára 1999] tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné
dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy
rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda
nevyţaduje, aby na k a ţ d ý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1
listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a
ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“
(porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z
23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na
spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“.
Dovolací súd je názoru, ţe odvolací súd a súd prvého stupňa v zásade dostatočne
odôvodnili svoje rozsudky vo veci samej - ohľadom čiastočného vyhovenia ţalobe vrátane
zaplatenia priznanej nemajetkovej ujmy, v ktorých výrokoch je výsledek konania pre
ţalovaného procesne nepriaznivý.
Súd prvého stupňa vo svojom rozsudku (odôvodnení) sa zaoberal konkrétnymi
okolnosťami, za ktorých došlo k zásahu do práv ţalobkyne na ochranu osobnosti, síce
rozsiahlejšie, ale bez opomenutia podstatných (základných) skutkových okolnosti a poukázal
na to, v čom spočíval daný zásah; vysvetlil tieţ, ktoré právne ustanovenia aplikoval; zároveň
objasnil, prečo (so zreteľom na ktoré konkrétne okolnosti prípadu viaţuce sa na intenzitu a
dôsledky zásahu) ţalobkyni poskytol okrem ospravedlnenia aj náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch v rozsahu, ako ţalobe v tejto časti vyhovel. Nie je pravdivé tvrdenie dovolateľa,
ţe súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku len poopisoval zo spisu prednesy účastníkov,
výpovede svedkov a sťaţnosť z 13. júna 2005 a ţe z vykonaných dôkazov nevyvodil ţiadne
závery a ţe návrhu vyhovel len na základe svojich subjektívnych úvah. Súd sa predovšetkým
podrobne zaoberal obsahom sťaţnosti z 13. júna 2005, ktorá mala štyri strany (uţ iba samotná
táto skutočnosť v značnej miere mala podiel na nemalom rozsahu odôvodnenia) a tento dôkaz
i vyhodnotil a to aj v kontexte s ďalšími dôkaznými prostriedkami (výsluchmi účastníkov,
jednotlivých svedkov a listín o prešetrení sťaţnosti). Vyporiadal sa aj s obranou ţalovaného a
ustálil, ţe tu nešlo o vecnú a oprávnenú kritiku a ţe ţalovaný nepreukázal, ţe pri podaní
sťaţnosti vychádzal z reálnych faktov. Rozobral, ţe táto sťaţnosť podáva celý rad
skutočností, ktoré súd uviedol a na základe vykonaného dokazovania vyhodnotil ako
nepravdivé (v odôvodnení poukázal na jednotlivé údaje zo sťaţnosti a to aj s konkrétnymi
zisteniami - k tomu sa vzťahujúcimi - z ďalších dôkazov; v odôvodnení napríklad uvádza: „k
otázke správania sa v kabinete TV vypovedal svedok V. T. a V. A., ktorí sa zdrţiavali
v predmetnom kabinete a uviedli, ţe nemajú ţiadnu vedomosť o takom správaní, aké uviedol
v sťaţnosti ţalovaný, svedok V. U. – riaditeľ gymnázia, potvrdil, ţe vzťahy medzi
ţalobkyňou a V. T. nikdy neprerástli rámec kolegiálneho vzťahu a nezaznamenal ţiadnu
sťaţnosť týkajúcu sa ich vzťahu“).
Odvolací súd podľa § 219 O. s. p. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho
napadnutých častiach vo veci samej. V odôvodnení svojho rozsudku vysvetlil svoje
posúdenie, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa v preskúmanej časti vo veci samej
povaţuje za správne a vyporiadal sa s podstatnými námietkami ţalovaného uplatnenými v
odvolaní. Výslovne uviedol názor (v zhode s názorom súdu prvého stupňa), ţe súdom prvého
stupňa reprodukovanými časťami sťaţnosti ţalovaného z 13. júna 2005 došlo k vybočeniu
z rámca ústavne zaručeného práva na slobodu prejavu na úkor práv ţalobkyne na ochranu
osobnosti, ţe došlo k zásahu do týchto práv ţalobkyne. Svoje závery odvolací súd vyloţil i
vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotoţnil a naň
poukázal. Osobitne rozviedol dôvody, pre ktoré sa stotoţnil aj s výškou súdom prvého stupňa
priznanej sumy 50 000 Sk ako náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
To, ţe poskytnuté vysvetlenia (zdôvodnenia) dovolateľovi nestačia, ţe odôvodnenia
súdov označuje za nepreskúmateľné, resp. nezrozumiteľné alebo rozporuplné či neúplné a ţe
tak zjavne nastoľuje potrebu ešte ďalšieho rozvádzania - precizovania a detailizovania, ďalej
potrebu zmeny (inej) štruktúry ako aj štýlu odôvodnení, nemení nič na zistení dovolacieho
súdu, ţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu - a aj súdu prvého stupňa - z hľadiska
poskytnutého odôvodnenia objektívne vyhovelo základným poţiadavkám na zákonné
rozhodnutie a v postačujúcej miere dalo odpoveď na tie otázky, ktoré majú pre vec podstatný
význam, a dostatočne jasne vymedzilo skutkové aj právne závery.
Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku v nadväznosti na rozhodnutie súdu
prvého stupňa zdôraznil rozhodujúci skutkový stav, vychádzajúci z výsledkov dokazovania
súdu prvého stupňa, poukázal na obsah odvolaní a stanoviská oboch procesných strán
v prejednávanej veci ako aj na zákonné predpisy, ktoré sa v prejednávanej veci aplikovali -
na ktorých súdy zaloţili svoj právny záver. Svoje závery aj primerane povahe veci
a vzneseným námietkam vysvetlil (dovolací súd sa samotnou správnosťou týchto záverov -
keďţe neskúmal ich vecnú správnosť, ale len prípustnosť dovolania - nezaoberal).
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty či zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na
uvedené skutočnosti dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery odvolacieho súdu
(nadväzujúce na zistenia a závery súdu prvého stupňa) nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ţe odôvodnenie
dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákona na
odôvodnenie rozsudku vrátane splnenia aj poţiadavky na svoju preskúmateľnosť (§ 157
ods. 2, § 211 ods. 2 O. s. p.). Za odňatie moţnosti konať pred súdom v ţiadnom prípade
nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
dovolateľa.
V dovolacom konaní predmetom posudzovania a riešenia môţu byť len právne otázky
(na riešenie skutkových otázok dovolací súd nie je oprávnený a ani vybavený procesnými
prostriedkami, porovnaj § 243a ods. 2 druhá veta O.s.p.). Vychádzajúc z toho dovolací súd
v predmetnom dovolacom konaní nepreskúmaval správnosť skutkových záverov odvolacieho
súdu; teda ani námietku dovolateľa ţiadajúceho o vysvetlenie, prečo je potrebné
ospravedlnenie - v spojitosti so sťaţnosťou z 13. júna 2005 - zaslať aj Ministerstvu školstva
SR, a tvrdiaceho, ţe táto sťaţnosť nikdy nebola zaslaná tomuto ústrednému orgánu štátnej
správy. Dovolací súd iba upozorňuje, ţe táto sťaţnosť obsahuje aj údaj o tom, ţe bola daná
uvedenému orgánu na vedomie (porovnaj č. l. 7, 39, 71 spisu), pričom bol to samotný
žalovaný, ktorý pri svojom výsluchu na súde prvého stupňa 29. mája 2007 uviedol: „Ja som
predmetnú sťaţnosť zaslal MŠ, Doc. Ing. M. B. - predsedovi ÚNSK, Ing. T. – manţelke
Mgr. T., Ing. B. - primátorovi Mesta Š., Mgr. I. Š. – bývalému kolegovi ţalobkyne a M. L. –
predsedníčke Rady rodičov Gymnázia v Š.; p. J. zo Š. novín som sťaţnosť nezaslal, i keď som
o tom pôvodne uvaţoval“, zároveň navrhol výsluch tejto svedkyne (č. l. 61-62 spisu). Aj pri
ďalšom konaní pred súdom prvého stupňa spochybnil /tvrdil/ ţalovaný iba nezaslanie
sťaţnosti Mgr. J. a aj tu navrhol výsluch tejto svedkyne (č. l. 109 spisu); tento výsluch sa
potom aj uskutočnil (č. l. 117 spisu) a súd ţalobu v časti poţadujúcej doručenia písomného
ospravedlnenia Š. novinám - A. J. zamietol (lebo z vykonaného dokazovania ustálil, ţe medzi
adresátov sťaţnosti A. J. zo Š. novín nepatrila). V rámci opravného konania - v odvolaní a
v dovolaní - uviedol ţalovaný tvrdenie, ţe sťaţnosť nezaslal Ministerstvu školstva SR,
ktorému tvrdeniu ale odporuje údaj z jeho výsluchu, kde zaslanie sťaţnosti aj tomuto subjektu
výslovne potvrdil.
Ţalovaný dovolanie odôvodnil aj tvrdením, ţe konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p), keďţe
napr. namietal, ţe rozhodnutia vychádzajú zo skutkového zistenia, ktoré nemajú oporu vo
vykonanom dokazovaní, resp. poukazoval na ďalšie procesné vady (ţe súdy konali a rozhodli
na základe nejasného a nezrozumiteľného petitu ţalobného návrhu). Ako ďalší dôvod uviedol,
ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods.
2 písm. c/ O. s. p.).
Inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), na ktorú musí dovolací súd
podľa § 242 ods. 1 druhá veta O. s. p. prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je
procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie
procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.
Z hľadiska dovolateľom tvrdenej existencie tzv. inej vady konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ O. s. p. treba ale zvýrazniť, ţe dovolací súd môţe k posúdeniu opodstatnenosti
tvrdenia o tomto dovolacom dôvode pristúpiť aţ (iba) vtedy, keď je dovolanie z určitého
zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde). Vada tejto
povahy je síce relevantným dovolacím dôvodom, ktorý moţno uplatniť v procesne
prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej skutočne došlo), ale prípustnosť dovolania
nezakladá. Či uţ teda konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, bolo alebo
nebolo postihnuté procesnou vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. (poznámka:
dovolací súd napadnuté rozhodnutie z tohto aspektu neposudzoval), nejde o dôvod, ktorý by
zakladal prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p.
Obdobne tieto závery platia i pre dovolateľom namietané nesprávne právne
posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Nesprávne právne posúdenie veci je síce
prípustným dovolacím dôvodom (ktorý moţno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné),
samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je
v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný
prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie
sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie
podrobiť vecnému preskúmavaniu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti
rozhodnutia. I keby tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného
aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkané skutočnosti by mali za následok vecnú
nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, ale nezakladali by prípustnosť dovolania v zmysle §
237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd pouţil správny právny predpis a či
ho správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne
závery, prichádzalo do úvahy iba vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, a o takýto
prípad v tejto právnej veci nešlo.
Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z ustanovenia
§ 238 O. s. p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené
v ustanovení § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovaného
podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.
V dovolacom konaní úspešnej ţalobkyni vzniklo právo na náhradu trov konania proti
ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1
O.s.p.). Dovolací súd jej však náhradu trov konania nepriznal, lebo nepodala návrh na
uloţenie tejto povinnosti (§ 151 ods. 1 O. s. p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. júna 2010
JUDr. Jana Bajánková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hrčková Marta