Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cdo/4/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne Mgr. M. E., bývajúcej

v Š., proti ţalovanému Ing. T. E., bývajúcemu v Š., zastúpenému v dovolacom konaní

JUDr. M. H., advokátkou v B., o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Galanta

pod sp. zn. , o dovolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z

9. septembra 2008, sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Ţalobkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Galanta (súd prvého stupňa) rozsudkom z 22. novembra 2007 č. k.

-124 uloţil ţalovanému povinnosť v lehote 15-ich dní od nadobudnutia

právoplatnosti rozsudku písomne sa ospravedlniť ţalobkyni za svoje tvrdenia, obsiahnuté

v sťaţnosti zo dňa 13.6.2005, najmä za tvrdenia:

„Divoké výmeny názorov, ako i iné neprístojne správanie týchto divoch „učiteľov

etiky“, je tak dobre ukryté pred očami a ušami nepovolaných osôb, avšak v návale vášní, títo

dvaja zabúdajú, ţe šatne študentov stenou susedia s kabinetom a práve tam je plno študentov,

ktorí majú uši a ktorým by správanie týchto dvoch malo byť príkladom, lebo vyučujú etiku.“;

„Správanie týchto dvoch učiteľov na lyţiarskych kurzoch nie sú výnimkou. … zábava

vo víre alkoholu je asi zaujímavejšia. Rodičia mlčia, veď chcú, aby deti doštudovali. Opitý

učiteľ, ktorý ráno nevie stáť na nohách sa bude asi ťaţko vedieť venovať lyţovaniu chtivých

študentov.“

„To však nie je názor učiteľov telesnej výchovy Mgr. E., ktorá je schopná vyvršovať sa

na študentoch a ich telesných a dispozičných neschopnostiach na tejto vyučovacej hodine

neprimeranými známkami za nezvládnuteľný kotúľ, smeč pri volejbale, resp. preskok cez

kozu počas výuky gymnastiky.“

„Šikanovať študenta z pozície sily nie je umenie.“,

a toto písomné ospravedlnenie doručiť:

Ministerstvu školstva SR, Stromová 1,813 30 Bratislava,

Doc. Ing. M. B. – predsedovi ÚNSK, Ing. M. T.,

primátorovi Mesta Š.,

Mgr. I. Š.,

M. L. – predsedkyni Rady rodičov školy.

V časti poţadujúcej doručenia písomného ospravedlnenia Š. novinám - A. J. súd ţalobu

zamietol. Ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť ţalobkyni 50 000 Sk z titulu náhrady

nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania 45 970 Sk, to všetko do troch dní od

nadobudnutia právoplatnosti rozsudku; vo zvyšnej časti - poţadovanej náhrade nemajetkovej

ujmy vo výške 150 000 Sk - ţalobu zamietol. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, ţe

v tomto spore medzi účastníkmi - bývalými manţelmi ţalobkyňa sa domáhala ochrany

osobnosti v spojitosti so sťaţnosťou ţalovaného z 13. júna 2005 adresovanou vedúcemu

odboru školstva Nitrianskeho samosprávneho kraja a zaslanou aj ďalším - uvedeným -

subjektom (ktorým súd ţalovanému uloţil písomné ospravedlnenie doručiť) a ţe týmto

spôsobom došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti ţalobkyne (konkrétne do jej cti,

ľudskej dôstojnosti a práva na súkromie). Z dokazovania vyplynula nepravdivosť prevaţnej

väčšiny tvrdení uvedených v sťaţnosti ţalovaného (a to najmä tých zasahujúcich do práva na

ochranu osobnosti ţalobkyne) za situácie vyhodnotenia i sťaţnosti na to povolanými orgánmi

ako neopodstatnenej. Podľa súdu obsah sťaţnosti ţalovaného nemohol poţívať ústavne

zaručenú ochranu práva na slobodu prejavu, lebo tu vznikol konflikt takéhoto práva s ďalším

ústavne zaručeným právom a cieľ sledovaný príslušným podaním vybočoval z medzí

prípustnej kritiky a (odhliadnuc od nepravdivosti tvrdení) šlo tu o snahu ţalovaného riešiť po

svojom vzťahové problémy účastníkov. Kaţdé z tvrdení sťaţnosti a to samé osebe ako aj

celkovo bolo v adresátovi sťaţnosti spôsobilé vyvolať dojem, ţe ţalobkyňa je osoba, ktorá sa

v súkromnom ţivote správa nemorálne, počas manţelstva nadviazala mimomanţelský vzťah

s kolegom na pracovisku, tento vzťah sa negatívne prejavuje aj v škole, ţe ţalobkyňa

nezvláda adekvátne pedagogické pôsobenie na hodinách etiky i telesnej výchovy a ţe

z hľadiska svojho súkromného ţivota aj pracovného pôsobenia je osobou odsúdeniahodnou.

Okruh adresátov ospravedlnenia súd ustálil zhodne s okruhom adresátov sťaţnosti

ţalovaného (medzi ktorých adresátov A. J. zo Š. novín nepatrila a preto v tejto časti ţalobný

návrh zamietol). Za dôvodnú nemal námietku ţalovaného o neurčitosti ţalobného návrhu.

Povaţoval sčasti (v priznanom rozsahu) za opodstatnené aj uloţenie povinnosti ţalovanému

zaplatiť ţalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keďţe k zníţeniu dôstojnosti

ţalobkyne a jej váţnosti v spoločnosti došlo v značnej miere a to najmä s prihliadnutím

k tomu, ţe tvrdenia ţalovaného v jeho sťaţnosti boli spôsobilé vyvolať dojem nemorálnosti,

neprofesionality a odsúdeniahodnosti ţalobkyne; sťaţnosť bola zaslaná nielen osobám osobne

poznajúcim ţalobkyňu, ale i takým, ktoré ju dovtedy nemali moţnosť spoznať (Ministerstvu

školstva Slovenskej republiky a predsedovi Úradu NSK); jej dôsledkom boli nielen šetrenia

vedúce k vystaveniu ţalobkyne nepríjemným situáciám, ale i zhoršenie vzťahov (menovite

predovšetkým s manţelkou kolegu ţalobkyne M. T.). Uvedený stav spolu s nedostatkom

legitimity zásahu hodnotil súd aj so zohľadnením skutočnosti, ţe ţalobkyňa zo strany

dotknutých orgánov nezaznamenala okrem inšpekcií ţiadnu negatívnu odozvu, jej postavenie

a hodnotenia v práci sa nezhoršilo a ţe sťaţnosť nebola medializovaná; to všetko viedlo súd

k záveru o primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v rozsahu prisúdenej sumy

50 000 Sk (a tým zároveň k zamietnutiu vo zvyšnej časti ţaloby poţadujúcej ďalšiu, resp.

vyššiu náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch). Právne vec posúdil so zreteľom na čl. 19

ods. 1 a 2, a 2 a čl 27 ods. 1 , a

a o sťaţnostiach. Rozhodnutie

o trovách konania odôvodnil aplikáciou , pričom poukázal na len

čiastočný úspech ţalobkyne a závislosť rozhodnutia o výške plnenia v časti náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch od úvahy súdu.

Na odvolanie ţalobkyne (napadla rozsudok súdu prvého stupňa v časti nepriznania

jej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch celou v ţalobe poţadovanou sumou) a

ţalovaného (napadol rozsudok v tej časti, v ktorej bolo ţalobe vyhovené) Krajský súd v

Trnave ako odvolací súd rozsudkom z 9. septembra 2008 sp. zn. potvrdil

rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutých častiach vo veci samej, keďţe dospel

k záveru o jeho vecnej správnosti ( ); v časti trov konania rozsudok súdu prvého

stupňa zmenil tak, ţe ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobkyni náhradu trov prvostupňového

konania v sume 45 970 Sk k rukám jej advokáta do 3 dní; ţiadnemu z účastníkov právo na

náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Nestotoţnil sa s výhradami ţalovaného voči

podobe písomného vyhotovenia napádaného rozsudku - s námietkami vytýkajúcimi prílišný

rozsah odôvodnenia, údajný nesúlad jeho štruktúry so zákonnou úpravou, s názorom o

chaotičnosti rozhodnutia a jeho nepreskúmateľnosti. V tejto súvislosti upozornil, ţe uţ

samotná povaha veci (vo vzťahu ku konečnému rozhodnutiu v konaní, v ktorom posúdenie

značného počtu okolnosti záviselo na úvahách súdu a tieţ na výklade nie najkonkrétnejšej

právnej úpravy rozosiatej navyše do viacerých právnych predpisov) predurčila aj väčší rozsah

odôvodnenia rozsudku a aj rozsah úvah súdu pojatých do odôvodnenia a majúcich (za cieľ)

presvedčiť o správnosti zvoleného spôsobu vyriešenia predmetu sporu. Za ťaţiskovú označil

časť odôvodnenia napádaného rozsudku súdu prvého stupňa sústredenú na stranách 15 aţ 23

a tento rozsah nepovaţoval za neprimeraný. Poukázal, ţe súd prvého stupňa v tejto časti sa

najmä veľmi podrobne venoval problematike konkurencie, resp. hierarchie viacerých ústavne

i zákonne zaručených práv celého okruhu na tejto veci spoločne zainteresovaných osôb, tieţ

vyhodnoteniu jednotlivých aspektov riešeného problému i s osobitným prihliadnutím na

argumentáciu účastníkov konania; s týmto odôvodnením súdu prvého stupňa sa aj stotoţnil.

Mal za to, ţe súd prvého stupňa objasnil ústavný aj zákonný rámec veci; rovnako ako súd

prvého stupňa nestotoţnil sa s argumentáciou ţalovaného odvolávajúceho sa na slobodu

prejavu. V dôvodoch rozsudku sa odvolací súd okrem iného vyporiadal aj s námietkou

ţalovaného o neurčitosti ţalobného návrhu, s výhradou na spôsob doručenia ospravedlnenia

ţalovaného, neuvedenia vo výroku rozsudku presných adries všetkých adresátov

ospravedlnenia, zaujmúc (vysvetliac) v jednotlivých bodoch svoj právny názor. Zároveň

podal aj vysvetlenie, prečo námietky oboch účastníkov smerujúce proti rozsudku súdu prvého

stupňa v časti týkajúcej sa rozhodnutia o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch (čiastočné

priznanie a nepriznanie - zamietnutie ţaloby - vo zvyšnej časti) nepovaţoval za dôvodné.

Napokon odôvodnil aj zmeňujúce rozhodnutie o náhrade trov konania (s dôrazom na platobné

miesto tejto náhrady v osobe advokáta ţalobkyne v súlade s ) a výrok o

trovách odvolacieho konania ( s poukazom na a a a vecný

neúspech účastníkov s ich odvolaniami).

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal ţalovaný dovolanie, v ktorom navrhol

napadnutý rozsudok spolu aj s rozsudkom súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, ţe postupmi oboch súdov mu bola odňatá moţnosť konať

pred súdom podľa , pretoţe rozhodnutia oboch súdov sú

nepreskúmateľné (sú nezrozumiteľné a tieţ nedostatočne odôvodnené). Ďalej namietal, ţe

rozhodnutia oboch súdov vychádzajú zo skutkového zistenia, ktoré nemá oporu vo

vykonanom dokazovaní, a spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods.2

písm. c) ). Nepreskúmateľnosť oboch rozhodnutí je - podľa dovolateľa - zaloţená

predovšetkým na nedodrţaní náleţitostí obsahu súdneho rozhodnutia súdom prvého stupňa

podľa a na formulácii odôvodnenia rozsudku, najmä odvolacieho súdu,

ktorá nezodpovedá základným pravidlám logického a jasného vyjadrovania a nespĺňa ani

základné gramatické a štylistické hľadiská. Tvrdil, ţe súd prvého stupňa v odôvodnení

svojho rozsudku vôbec neuviedol svoje skutkové zistenia, ktoré skutočností povaţoval za

preukázané, o ktoré dôkazy oprel svoje rozhodnutie, ţe neuviedol, akými úvahami sa pri

hodnotení dôkazov riadil, ale len poopisoval zo spisu prednesy účastníkov, výpovede svedkov

a sťaţnosť z 13. júna 2005, pričom z vykonaných dôkazov nevyvodil ţiadne závery; ţe

návrhu vyhovel len na základe svojich subjektívnych úvah. Odvolaciemu súdu vytýkal, ţe

tieto skutočnosti mu unikli a ţe akceptoval tieţ to, ţe súd prvého stupňa uvádzal

v odôvodnení svojho rozhodnutia tvrdenia, ktoré nevyplynuli zo ţiadneho vykonaného

dôkazu (napr. ţe sťaţnosť mala za cieľ vykresliť ţalobkyňu ako osobu, ktorá je vzorom

mravného úpadku, ţe k zhoršeniu postavenia navrhovateľky došlo tieţ na úrovni širšieho

spoločenského okolia, lebo ako učiteľka gymnázia bola pre mnohých známa, k narušeniu

vzťahov došlo na úrovni primátora i rodičov, ţe kvôli sťaţnosti došlo k narušeniu vzťahov

medzi navrhovateľkou a M. T. a pod.). Poukázal, ţe odvolací súd sa stotoţnil nielen s

úvahami súdu prvého stupňa (podľa dovolateľa svojvoľnými a subjektívnymi), ale ţe sa

stotoţnil aj s právnym názorom súdu prvého stupňa (podľa dovolateľa chaotickým), a tvrdil,

ţe z rozhodnutia sa nedá zistiť právne zhodnotenie súdu, či sťaţnosť z 3. júna 2005

naplnila predpoklady ustanovenia a a či tvrdenia uvádzané

v sťaţnosti závaţným spôsobom zasiahli do cti ţalobkyne a ako bola týmito tvrdeniami

v značnej miere zníţená jej dôstojnosť alebo váţnosť v spoločnosti a z akých objektívnych

dôkazov pri tomto závere oba súdy vychádzali. Bol názoru, ţe odvolací súd právne posúdenie

veci na strane 4 v treťom odseku napadnutého rozsudku sformuloval gramaticky veľmi

ťaţkopádne a ţe preto je táto časť v zásade nepreskúmateľná. Mal za nepreskúmateľné, resp.

nezrozumiteľné či rozporuplné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu aj v tej časti, ktorou

potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa priznania nemajetkovej ujmy

ţalobkyni, pričom zdôvodnenie súdom prvého stupňa o závaţnosti vzniknutej nemajetkovej

ujmy označil za subjektívny názor sudcu. Tvrdil, ţe sťaţnosť z 13. júna 2005 nikdy nebola

zaslaná Ministerstvu školstva SR, a mal za nejasné, z akých skutočnosti vychádzal odvolací,

resp. aj prvostupňový súd, keď ustálil, ţe je potrebné ospravedlnenie zaslať aj tomuto

ústrednému orgánu štátnej správy. Vyjadril svoj názor na dôstojnosť a váţnosť ţalobkyne

tvrdením, ţe jeho sťaţnosťou z 13. júna 2005 sa tieto (hodnoty) nezníţili, ţe sťaţnosťou

ţiadnym spôsobom nezasiahol do dôstojností, ctí alebo súkromia ţalobkyne. Napokon

namietal, ţe súdy konali a rozhodli na základe nejasného a nezrozumiteľného petitu návrhu,

pričom vyporiadanie odvolacieho súdu s touto námietkou mal za právne nezdôvodnené, a

vytýkal aj správnosť názoru odvolacieho súdu k textu ospravedlňujúceho listu pre ţalobkyňu.

Ţalobkyňa sa k dovolaniu ţalovaného nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený advokátom

( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( )

skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je

tento opravný prostriedok prípustný.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle je

dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je dovolanie

prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4

Dovolaním ţalovaného je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje

znaky rozsudkov uvedených v , proti ktorým je dovolanie prípustné; prípustnosť

dovolania preto z tohto ustanovenia nevyplýva.

Dovolanie ţalovaného vzhľadom na uvedený záver (zistenie) môţe byť procesne

prípustné, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v

O vadu tejto povahy ide, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,

kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na

začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala moţnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, ţe ustanovenie

nemá ţiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú

spôsobilým predmetom dovolania; ak v konaní došlo k procesnej vade vymenovanej v tomto

ustanovení, moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutie, proti ktorému inak dovolanie

prípustné nie je.

So zreteľom na ustanovenie druhá veta , ktoré ukladá dovolaciemu

súdu povinnosť skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané

v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v , dovolací súd sa

neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa komplexne

zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/

aţ g/ V podanom dovolaní sa namieta, ţe v konaní došlo k procesnej vade konania

v zmysle Dovolací súd sa preto v rámci svojho skúmania, či konanie nie

je postihnuté niektorou z vád uvedených v , osobitne zaoberal otázkou, či

konanie nemalo namietanú vadu, a v rámci svojho prieskumu ustálil, ţe rozhodnutiami

niţších súdov nedošlo k takejto vade.

Vada konania odňatie moţnosti účastníkovi pred súdom konať ( )

znamená porušenie základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré

právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj

a nasl. a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (vyhláseného v oznámení Federálneho ministerstva zahraničných vecí č.

).

Podľa dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa tohto

ustanovenia je taký vadný postup súdu v občianskom súdom konaní, ktorým sa účastníkovi

odníme moţnosť pred ním konať a uplatniť procesné práva priznané mu za účelom

zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. O vadu, ktorá je z hľadiska

významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne

s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi

konania procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Dovolací súd sa osobitne

zaoberal otázkou prípustnosti podaného dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu vo veci

samej z hľadiska namietaného nedostatku odôvodnenia tohto rozhodnutia (ako aj

predchádzajúceho mu vyhovujúceho rozhodnutia súdu prvého stupňa), teda či je tu tvrdený

nedostatok odôvodnenia a ak áno, či napĺňa znaky odňatia moţnosti navrhovateľa konať pred

súdom ( ).

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, kaţdý má právo na to,

aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd

sa stotoţnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov.

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

poţiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa cit. čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd, nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k

spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo

sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník

konania.

Dovolateľ namietal nedostatočné zdôvodnenie napadnutého rozsudku vo veci samej

vo vzťahu k potvrdzujúcemu rozsudok odvolacieho súdu a predchádzajúceho mu rozsudku

súdu prvého stupňa vo veci samej. Vytýkal, ţe odvolací súd - a aj súd prvého stupňa - svoje

rozhodnutie odôvodnil tak, ţe je nepreskúmateľné, resp. nezrozumiteľné či rozporuplné.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za

preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami,

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)

zákonného rozhodnutia ( ), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď

na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia

v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka)

a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby

transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého

jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska

práv účastníka na súdnu ochranu podľa , ktorého

imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto

ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok Garcia Ruiz v.

Španielsko z 21. januára 1999] tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné

dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy

rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda

nevyţaduje, aby na k a ţ d ý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou

obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa a

listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a

ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“

(porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. ). Ústavný súd vo svojom uznesení z

23. júna 2004 sp. zn. vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na

spravodlivé konanie podľa a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“.

Dovolací súd je názoru, ţe odvolací súd a súd prvého stupňa v zásade dostatočne

odôvodnili svoje rozsudky vo veci samej - ohľadom čiastočného vyhovenia ţalobe vrátane

zaplatenia priznanej nemajetkovej ujmy, v ktorých výrokoch je výsledek konania pre

ţalovaného procesne nepriaznivý.

Súd prvého stupňa vo svojom rozsudku (odôvodnení) sa zaoberal konkrétnymi

okolnosťami, za ktorých došlo k zásahu do práv ţalobkyne na ochranu osobnosti, síce

rozsiahlejšie, ale bez opomenutia podstatných (základných) skutkových okolnosti a poukázal

na to, v čom spočíval daný zásah; vysvetlil tieţ, ktoré právne ustanovenia aplikoval; zároveň

objasnil, prečo (so zreteľom na ktoré konkrétne okolnosti prípadu viaţuce sa na intenzitu a

dôsledky zásahu) ţalobkyni poskytol okrem ospravedlnenia aj náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch v rozsahu, ako ţalobe v tejto časti vyhovel. Nie je pravdivé tvrdenie dovolateľa,

ţe súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku len poopisoval zo spisu prednesy účastníkov,

výpovede svedkov a sťaţnosť z 13. júna 2005 a ţe z vykonaných dôkazov nevyvodil ţiadne

závery a ţe návrhu vyhovel len na základe svojich subjektívnych úvah. Súd sa predovšetkým

podrobne zaoberal obsahom sťaţnosti z 13. júna 2005, ktorá mala štyri strany (uţ iba samotná

táto skutočnosť v značnej miere mala podiel na nemalom rozsahu odôvodnenia) a tento dôkaz

i vyhodnotil a to aj v kontexte s ďalšími dôkaznými prostriedkami (výsluchmi účastníkov,

jednotlivých svedkov a listín o prešetrení sťaţnosti). Vyporiadal sa aj s obranou ţalovaného a

ustálil, ţe tu nešlo o vecnú a oprávnenú kritiku a ţe ţalovaný nepreukázal, ţe pri podaní

sťaţnosti vychádzal z reálnych faktov. Rozobral, ţe táto sťaţnosť podáva celý rad

skutočností, ktoré súd uviedol a na základe vykonaného dokazovania vyhodnotil ako

nepravdivé (v odôvodnení poukázal na jednotlivé údaje zo sťaţnosti a to aj s konkrétnymi

zisteniami - k tomu sa vzťahujúcimi - z ďalších dôkazov; v odôvodnení napríklad uvádza: „k

otázke správania sa v kabinete TV vypovedal svedok V. T. a V. A., ktorí sa zdrţiavali

v predmetnom kabinete a uviedli, ţe nemajú ţiadnu vedomosť o takom správaní, aké uviedol

v sťaţnosti ţalovaný, svedok V. U. – riaditeľ gymnázia, potvrdil, ţe vzťahy medzi

ţalobkyňou a V. T. nikdy neprerástli rámec kolegiálneho vzťahu a nezaznamenal ţiadnu

sťaţnosť týkajúcu sa ich vzťahu“).

Odvolací súd podľa potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho

napadnutých častiach vo veci samej. V odôvodnení svojho rozsudku vysvetlil svoje

posúdenie, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa v preskúmanej časti vo veci samej

povaţuje za správne a vyporiadal sa s podstatnými námietkami ţalovaného uplatnenými v

odvolaní. Výslovne uviedol názor (v zhode s názorom súdu prvého stupňa), ţe súdom prvého

stupňa reprodukovanými časťami sťaţnosti ţalovaného z 13. júna 2005 došlo k vybočeniu

z rámca ústavne zaručeného práva na slobodu prejavu na úkor práv ţalobkyne na ochranu

osobnosti, ţe došlo k zásahu do týchto práv ţalobkyne. Svoje závery odvolací súd vyloţil i

vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotoţnil a naň

poukázal. Osobitne rozviedol dôvody, pre ktoré sa stotoţnil aj s výškou súdom prvého stupňa

priznanej sumy 50 000 Sk ako náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

To, ţe poskytnuté vysvetlenia (zdôvodnenia) dovolateľovi nestačia, ţe odôvodnenia

súdov označuje za nepreskúmateľné, resp. nezrozumiteľné alebo rozporuplné či neúplné a ţe

tak zjavne nastoľuje potrebu ešte ďalšieho rozvádzania - precizovania a detailizovania, ďalej

potrebu zmeny (inej) štruktúry ako aj štýlu odôvodnení, nemení nič na zistení dovolacieho

súdu, ţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu - a aj súdu prvého stupňa - z hľadiska

poskytnutého odôvodnenia objektívne vyhovelo základným poţiadavkám na zákonné

rozhodnutie a v postačujúcej miere dalo odpoveď na tie otázky, ktoré majú pre vec podstatný

význam, a dostatočne jasne vymedzilo skutkové aj právne závery.

Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku v nadväznosti na rozhodnutie súdu

prvého stupňa zdôraznil rozhodujúci skutkový stav, vychádzajúci z výsledkov dokazovania

súdu prvého stupňa, poukázal na obsah odvolaní a stanoviská oboch procesných strán

v prejednávanej veci ako aj na zákonné predpisy, ktoré sa v prejednávanej veci aplikovali -

na ktorých súdy zaloţili svoj právny záver. Svoje závery aj primerane povahe veci

a vzneseným námietkam vysvetlil (dovolací súd sa samotnou správnosťou týchto záverov -

keďţe neskúmal ich vecnú správnosť, ale len prípustnosť dovolania - nezaoberal).

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich účelu, podstaty či zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na

uvedené skutočnosti dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery odvolacieho súdu

(nadväzujúce na zistenia a závery súdu prvého stupňa) nie sú v danom prípade zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s a ţe odôvodnenie

dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákona na

odôvodnenie rozsudku vrátane splnenia aj poţiadavky na svoju preskúmateľnosť (§ 157

ods. 2, ). Za odňatie moţnosti konať pred súdom v ţiadnom prípade

nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv

dovolateľa.

V dovolacom konaní predmetom posudzovania a riešenia môţu byť len právne otázky

(na riešenie skutkových otázok dovolací súd nie je oprávnený a ani vybavený procesnými

prostriedkami, porovnaj druhá veta ). Vychádzajúc z toho dovolací súd

v predmetnom dovolacom konaní nepreskúmaval správnosť skutkových záverov odvolacieho

súdu; teda ani námietku dovolateľa ţiadajúceho o vysvetlenie, prečo je potrebné

ospravedlnenie - v spojitosti so sťaţnosťou z 13. júna 2005 - zaslať aj Ministerstvu školstva

SR, a tvrdiaceho, ţe táto sťaţnosť nikdy nebola zaslaná tomuto ústrednému orgánu štátnej

správy. Dovolací súd iba upozorňuje, ţe táto sťaţnosť obsahuje aj údaj o tom, ţe bola daná

uvedenému orgánu na vedomie (porovnaj č. l. 7, 39, 71 spisu), pričom bol to samotný

žalovaný, ktorý pri svojom výsluchu na súde prvého stupňa 29. mája 2007 uviedol: „Ja som

predmetnú sťaţnosť zaslal MŠ, Doc. Ing. M. B. - predsedovi ÚNSK, Ing. T. – manţelke

Mgr. T., Ing. B. - primátorovi Mesta Š., Mgr. I. Š. – bývalému kolegovi ţalobkyne a M. L. –

predsedníčke Rady rodičov Gymnázia v Š.; p. J. zo Š. novín som sťaţnosť nezaslal, i keď som

o tom pôvodne uvaţoval“, zároveň navrhol výsluch tejto svedkyne (č. l. 61-62 spisu). Aj pri

ďalšom konaní pred súdom prvého stupňa spochybnil /tvrdil/ ţalovaný iba nezaslanie

sťaţnosti Mgr. J. a aj tu navrhol výsluch tejto svedkyne (č. l. 109 spisu); tento výsluch sa

potom aj uskutočnil (č. l. 117 spisu) a súd ţalobu v časti poţadujúcej doručenia písomného

ospravedlnenia Š. novinám - A. J. zamietol (lebo z vykonaného dokazovania ustálil, ţe medzi

adresátov sťaţnosti A. J. zo Š. novín nepatrila). V rámci opravného konania - v odvolaní a

v dovolaní - uviedol ţalovaný tvrdenie, ţe sťaţnosť nezaslal Ministerstvu školstva SR,

ktorému tvrdeniu ale odporuje údaj z jeho výsluchu, kde zaslanie sťaţnosti aj tomuto subjektu

výslovne potvrdil.

Ţalovaný dovolanie odôvodnil aj tvrdením, ţe konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p), keďţe

napr. namietal, ţe rozhodnutia vychádzajú zo skutkového zistenia, ktoré nemajú oporu vo

vykonanom dokazovaní, resp. poukazoval na ďalšie procesné vady (ţe súdy konali a rozhodli

na základe nejasného a nezrozumiteľného petitu ţalobného návrhu). Ako ďalší dôvod uviedol,

ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods.

2 písm. c/ ).

Inou vadou konania ( ), na ktorú musí dovolací súd

podľa druhá veta prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je

procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v nezakladá

zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie

procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.

Z hľadiska dovolateľom tvrdenej existencie tzv. inej vady konania v zmysle § 241

ods. 2 písm. b/ treba ale zvýrazniť, ţe dovolací súd môţe k posúdeniu opodstatnenosti

tvrdenia o tomto dovolacom dôvode pristúpiť aţ (iba) vtedy, keď je dovolanie z určitého

zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde). Vada tejto

povahy je síce relevantným dovolacím dôvodom, ktorý moţno uplatniť v procesne

prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej skutočne došlo), ale prípustnosť dovolania

nezakladá. Či uţ teda konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, bolo alebo

nebolo postihnuté procesnou vadou v zmysle (poznámka:

dovolací súd napadnuté rozhodnutie z tohto aspektu neposudzoval), nejde o dôvod, ktorý by

zakladal prípustnosť dovolania v zmysle

Obdobne tieto závery platia i pre dovolateľom namietané nesprávne právne

posúdenie veci ( ). Nesprávne právne posúdenie veci je síce

prípustným dovolacím dôvodom (ktorý moţno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné),

samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je

v ustanoveniach upravené ako mimoriadny opravný

prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie

sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie

podrobiť vecnému preskúmavaniu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti

rozhodnutia. I keby tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného

aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkané skutočnosti by mali za následok vecnú

nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, ale nezakladali by prípustnosť dovolania v zmysle §

237 V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd pouţil správny právny predpis a či

ho správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne

závery, prichádzalo do úvahy iba vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, a o takýto

prípad v tejto právnej veci nešlo.

Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z ustanovenia

a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené

v ustanovení , Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovaného

podľa v spojení s ako dovolanie smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.

V dovolacom konaní úspešnej ţalobkyni vzniklo právo na náhradu trov konania proti

ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1

). Dovolací súd jej však náhradu trov konania nepriznal, lebo nepodala návrh na

uloţenie tejto povinnosti ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. júna 2010

JUDr. Jana Bajánková, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hrčková Marta