Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/86/2009

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Martina Vladika a sudcov JUDr. Jozefa Kolcuna a JUDr. Oľgy Trnkovej, v právnej

veci žalobcu : M. T., bývajúci v K.X.K., zastúpený JUDr. P. Z., advokátom v K.K.,

proti žalovanej : Z. P., rod. Ř., bývajúca v H., zastúpená spoločnosťou JUDr. K. & JUDr. P.,

v.o.s., advokátska kancelária, H., o vypratanie bytu, vedenej na Okresnom súde Kežmarok

pod sp. zn. , o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove

z 15. januára 2009 sp. zn.

t a k t o :

Dovolanie z a m i e t a .

Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi trovy dovolacieho konania v sume 60,44 €

do troch dní do rúk alebo na účet JUDr. P. Z..

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Kežmarok rozsudkom z 30. novembra 2006 č.k. -169

zamietol návrh žalobcu, ktorým žiadal žalovanej uložiť povinnosť vypratať byt č. X.

pozostávajúci z X. obytných miestností – kuchyne, chodby, kúpeľne, WC a pivnice č. X.,

nachádzajúci sa na X. poschodí obytného domu súp. č. X. postaveného na pozemku parc.

č. X. zastavané plochy a nádvoria o výmere X. m² zapísaných na LV č. X. katastrálne územie

K.. V odôvodnení prvostupňový súd uviedol, že predpokladom úspešného uplatnenia práva

darcu na vrátenie daru nie je akékoľvek nevhodné správanie sa obdarovaného, alebo len

samotná jeho nevďačnosť, ale také správanie sa, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti

konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Treba

vychádzať z princípu vzájomnosti, to znamená, že treba brať do úvahy a hodnotiť aj správanie

sa darcu a zistiť, či tento sám sa nesprával voči obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi,

a či práve jeho správanie sa nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu

alebo voči členom jeho rodiny. Práve v tomto prípade išlo o obdobnú situáciu a svedčí o tom

aj celý priebeh rozvodového konania a tam vydaný platný rozsudok. Išlo teda o dlhodobý

proces rozvratu manželstva zavinený oboma manželmi. Nezanedbateľnou je tiež skutočnosť,

ktorú v priebehu konania spomenul aj právny zástupca žalovanej, že negatívne správanie sa

obdarovaného, ktoré treba posudzovať ako správanie sa v rozpore s dobrými mravmi, sa musí

prejavovať objektívne. Žalobca považuje konanie žalovanej za konanie v rozpore s dobrými

mravmi, pretože sa s ním rozviedla. Vyhodnotením dôkazov jednotlivo ako aj vo vzájomnej

súvislosti bolo preukázané, že zo strany žalovanej nedošlo ku konaniu, ktoré by umožňovalo

postup darcu v zmysle ustanovenia .

Okresný súd K. dopĺňacím rozsudkom zo 7. júla 2008 č.k. -220 doplnil

rozsudok Okresného súdu Kežmarok č.k. -169 zo dňa 30. novembra 2006

o výrok, že žalobca je povinný uhradiť na účet Okresného súdu Kežmarok č. účtu X.

sumu 7 229,-- Sk z titulu náhrady svedočného do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Prešove rozsudkom z 15. januára 2009 č.k.

-247 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom

zo dňa 7. júla 2008 č.k. -220 tak, že žalovaná je povinná vypratať byt č. X.

pozostávajúci z X. obytných miestností – kuchyne, chodby, kúpeľne, WC, pivnice č. X.,

nachádzajúci sa na X. poschodí obytného domu súp. č. X. postaveného na pozemku parc.

č. X. zastavané plochy a nádvoria o výmere X. m² zapísané na LV č. X. k. ú. K. do 15 dní od

právoplatnosti rozsudku. Uložil žalovanej nahradiť štátu na účet Okresného súdu Kežmarok

trovy vo výške 7 229,-- Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku, ako aj zaplatiť žalobcovi

na účet jeho právneho zástupcu JUDr. P. Z. náhradu trov konania vo výške 2 461,83 € do

troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uviedol, že

proces narušovania či rozvracania vzťahov medzi manželmi bol dlhodobejší a neobmedzil sa

len na čas po uzavretí darovacej zmluvy z 8. júna 2004. Za takéhoto stavu je pre predmetnú

vec významným vyjadrenie žalovanej pred odvolacím súdom, že pri konfliktoch dala

manželovi na vedomie, že nie je ochotná výdavky za byt znášať, ak nebude mať podiel v byte.

Realizácia prevodu spoluvlastníckeho podielu k bytu medzi manželmi nemohla byť v danej

situácii chápaná inak, ako to zdôvodnil žalobca, a to že prevod bol realizovaný s predstavou

perspektívnosti vzťahu manželov. Inému zdôvodneniu by chýbalo akékoľvek logické

opodstatnenie. Vklad vlastníckeho práva podľa zmluvy bol Správou katastra K. povolený pod

č. V X. dňa 6.7.2004. Už v priebehu nasledujúceho kalendárneho polroka sa mala žalovaná

utvrdiť v presvedčení, že vzťah manželov nemožno udržať a preto dala žalobcovi na vedomie

jej úmysel rozviesť sa. Negatívny postoj manžela k rozvodu sa snažila zmeniť aj obsahom

textových správ zasielaných mu mobilným telefónom do zahraničia. V nich mu oznamuje, že

miluje iného, hrozí mu, že bude paroháč, že príde o zamestnanie a podobne. Obsah samotných

SMS zo dňa 21.1.2005, či 6.4.2005 svedčí o spoločensky nežiaducej komunikácii

obdarovanej s darcom. V kontexte s ich vtedajšími vzájomnými vzťahmi a postojom ich

oboch k udržaniu ich manželstva, treba ich aj objektívne hodnotiť ako hrubé porušenie

dobrých mravov obdarovanej k darcovi. Takýmto spôsobom správania sa domohla žalovaná

súhlasného postoja manžela k rozvodu ich manželstva. Žalovaná teda svojím správaním

privodila u žalobcu taký stav, ktorý zmenil jeho postoj k udržaniu manželstva, o perspektíve

ktorého nemal pochýb ešte v júni 2004, keď realizoval bezodplatný prevod podielu

v byte na žalovanú. Správanie žalovanej, ktoré konkretizoval žalobca v liste z 7.11.2005

i v podanej žalobe a doručenie týchto úkonov žalovanej mali za následok zánik darovacieho

vzťahu. Okamihom doručenia listu z 7.11.2005 sa obnovili pôvodné právne vzťahy. Pretože

táto reštitučná povinnosť nie je osobitne upravená, je potrebné použiť ustanovenia, ktoré

upravujú právne vzťahy najbližšie a to so zreteľom na to, čo bolo predmetom darovacej

zmluvy. Pri voľbe formy, ktorou sa darca môže domáhať reštitúcie pôvodného stavu, je nutné

vychádzať z konkrétnej situácie. Žalobca ako výlučný vlastník bytu má nárok na ochranu

v zmysle . Žalobný petit uplatnený v konaní žalobcom

o vyprataní bytu za daného stavu, keď žalovaná v byte má svoje veci, zodpovedá ustanoveniu

i

Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná. Uviedla, že rozhodnutie

odvolacieho súdu vychádza zo skutkových zistení, ktoré nie sú podložené vykonanými

dôkazmi, odvolací súd nezohľadnil dôležité skutočnosti, ktoré boli vykonaným dokazovaním

najmä pred prvostupňovým súdom jednoznačne preukázané a v hodnotení dôkazov odvolacím

súdom vidieť zjavnú nelogickosť, na rozdiel od hodnotenia dôkazov prvostupňovým súdom,

kde poukazuje, že hodnotenie dôkazov zo strany odvolacieho súdu nezodpovedalo zásadám

podľa tak, ako to správne vykonal prvostupňový súd. Pochybenie odvolacieho

súdu podľa jej názoru jednoznačne spočíva v tom, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní

nevzal do úvahy v rámci hodnotenia dôkazov výsledky vykonaného dokazovania svedčiace aj

proti žalobcovi, pričom má za to, že jeho rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré

nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalobca vymedzil skutočnosti,

v ktorých videl hrubé porušenie dobrých mravov v tom, že žalovaná sa chcela s ním rozviesť

a tým mu malo byť spôsobené utrpenie. Odvolací súd nevzal do úvahy svedecké výpovede

vykonané pred prvostupňovým súdom, kde svedkovia jednoznačne potvrdili slová žalovanej

o problémoch v manželstve už pred spísaním darovacej zmluvy. Odvolací súd vo svojom

odôvodnení hovorí o logickosti konania vzhľadom na konanie žalobcu v súvislosti

s prevodom časti bytu na žalovanú z dôvodu perspektívnosti manželstva, nezobral však

do úvahy tú skutočnosť, že žalobca musel z predmetného bytu vyplácať svojich súrodencov

a k vyplácaniu dochádzalo z pôžičky, ktorú síce zobral pred uzavretím manželstva, avšak táto

sa splácala počas manželstva a splácala ju aj žalovaná. Nezisťoval, či k nežiaducej

komunikácii nedochádzalo aj zo strany samotného žalobcu, pričom ako jednoznačne logické

vychádza, že žalovaná by neposlala niekoľko po sebe nasledujúcich SMS v krátkom časovom

období bez reakcie na druhú stranu, t.j. žalobcu. Odvolací súd dokazovanie týmto smerom

nevykonal a ani sa nepýtal žalobcu, či a ako reagoval na tieto SMS. Je pozoruhodné, že

v zmysle uvedených niekoľkých SMS odvolací súd skonštatoval ich ako hrubé porušenie

dobrých mravov vo vzťahu k žalobcovi v súvislosti s postojom oboch účastníkov k udržaniu

ich manželstva. Za vymedzenie pojmu dobré mravy treba považovať pravidlá morálneho

charakteru všeobecne uznávané v demokratickej spoločnosti, v ktorých sa uplatňuje

a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Pri rozhodnutí

odvolacieho súdu táto vzájomnosť nebola rešpektovaná a práva, ktoré boli v prospech žalobcu

neboli v rovnakom rozsahu zohľadnené aj na strane žalovanej. Žalovaná taktiež žiadala

odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia. Navrhla, aby dovolací súd rozhodnutie

odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Žalobca navrhol dovolanie žalovanej zamietnuť, pretože nie sú dané dôvody dovolania

a neexistujú ani vady konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ), ktorý je zastúpený advokátom

( ), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom

( ), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ) a dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné.

V zmysle môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( ) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich

dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( druhá veta ) skúmať vždy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v , zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,

či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/

(t.j., či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti

účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad

nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh,

prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Dovolateľka žiadnu z týchto vád nenamietala a jej

existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je

v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej

základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom

súdnom konaní. Ani vadu tejto povahy dovolateľka nenamietala a jej existencia nevyšla

v dovolacom konaní najavo.

Na námietku dovolateľky, spochybňujúcu správnosť zistenia skutkových záverov

nižších súdov, či nedostatočne zisteného skutkového stavu veci – v tomto smere bol Najvyšší

súd Slovenskej republiky viazaný ako rozsahom, tak i obsahom podaného dovolania – možno

uviesť len to, že v zmysle ustanovenia dôvodom dovolania nemôže byť

samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je

mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených

procesných ( a ) a hmotnoprávnych ( )

vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať ako revízie skutkových zistení urobených

súdmi prvého a druhého stupňa, tak ani prieskumom nimi vykonaného dokazovania.

Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové

závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže

vykonávať dokazovanie ( ). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou,

v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať

správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci,

nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať

vykonané dôkazy, pretože – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá

možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám

vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa

ustanovenia , in fine (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).

Zo všetkých týchto dôvodov je zrejmé, že rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska

uplatnených dovolacích dôvodov správny. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie

žalovanej podľa ustanovenia zamietol.

V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania

proti žalovanej, ktorá úspech nemala ( v spojení s

a ). Úspešný účastník v dovolacom konaní podal návrh na uloženie

povinnosti nahradiť mu trovy tohto konania ( v spojení s

). Dovolací súd mu priznal náhradu, ktorá spočíva v odmene advokáta za právnu službu,

ktorú poskytol žalobcovi vypracovaním vyjadrenia z 27. februára 2009 k dovolaniu žalovanej

( vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb). Sadzbu tarifnej odmeny určil podľa § 11 ods. 1 tejto

vyhlášky vo výške 53,49 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky

a miestne prepravné vo výške 1/100 výpočtového základu (§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 tejto

vyhlášky (6,95 €), predstavuje spolu 60,44 €.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. júna 2010

JUDr. Martin Vladik, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová