Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
1a0/366274.6537bd.pdf
PDF · 114.72 KB
No categories available
2Cdo/86/2009
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Martina Vladika a sudcov JUDr. Jozefa Kolcuna a JUDr. Oľgy Trnkovej, v právnej
veci žalobcu : M. T., bývajúci v K.X.K., zastúpený JUDr. P. Z., advokátom v K.K.,
proti žalovanej : Z. P., rod. Ř., bývajúca v H., zastúpená spoločnosťou JUDr. K. & JUDr. P.,
v.o.s., advokátska kancelária, H., o vypratanie bytu, vedenej na Okresnom súde Kežmarok
pod sp. zn. 2 C 131/2005, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove
z 15. januára 2009 sp. zn. 14 Co 69/2008
t a k t o :
Dovolanie z a m i e t a .
Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi trovy dovolacieho konania v sume 60,44 €
do troch dní do rúk alebo na účet JUDr. P. Z..
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Kežmarok rozsudkom z 30. novembra 2006 č.k. 2 C 131/2005-169
zamietol návrh žalobcu, ktorým žiadal žalovanej uložiť povinnosť vypratať byt č. X.
pozostávajúci z X. obytných miestností – kuchyne, chodby, kúpeľne, WC a pivnice č. X.,
nachádzajúci sa na X. poschodí obytného domu súp. č. X. postaveného na pozemku parc.
č. X. zastavané plochy a nádvoria o výmere X. m² zapísaných na LV č. X. katastrálne územie
K.. V odôvodnení prvostupňový súd uviedol, že predpokladom úspešného uplatnenia práva
darcu na vrátenie daru nie je akékoľvek nevhodné správanie sa obdarovaného, alebo len
samotná jeho nevďačnosť, ale také správanie sa, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti
konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Treba
vychádzať z princípu vzájomnosti, to znamená, že treba brať do úvahy a hodnotiť aj správanie
sa darcu a zistiť, či tento sám sa nesprával voči obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi,
a či práve jeho správanie sa nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu
alebo voči členom jeho rodiny. Práve v tomto prípade išlo o obdobnú situáciu a svedčí o tom
aj celý priebeh rozvodového konania a tam vydaný platný rozsudok. Išlo teda o dlhodobý
proces rozvratu manželstva zavinený oboma manželmi. Nezanedbateľnou je tiež skutočnosť,
ktorú v priebehu konania spomenul aj právny zástupca žalovanej, že negatívne správanie sa
obdarovaného, ktoré treba posudzovať ako správanie sa v rozpore s dobrými mravmi, sa musí
prejavovať objektívne. Žalobca považuje konanie žalovanej za konanie v rozpore s dobrými
mravmi, pretože sa s ním rozviedla. Vyhodnotením dôkazov jednotlivo ako aj vo vzájomnej
súvislosti bolo preukázané, že zo strany žalovanej nedošlo ku konaniu, ktoré by umožňovalo
postup darcu v zmysle ustanovenia § 630 OZ.
Okresný súd K. dopĺňacím rozsudkom zo 7. júla 2008 č.k. 2 C 131/2005-220 doplnil
rozsudok Okresného súdu Kežmarok č.k. 2 C 131/2005-169 zo dňa 30. novembra 2006
o výrok, že žalobca je povinný uhradiť na účet Okresného súdu Kežmarok č. účtu X.
sumu 7 229,-- Sk z titulu náhrady svedočného do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.
Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Prešove rozsudkom z 15. januára 2009 č.k.
14 Co 69/2008-247 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom
zo dňa 7. júla 2008 č.k. 2 C 131/2005-220 tak, že žalovaná je povinná vypratať byt č. X.
pozostávajúci z X. obytných miestností – kuchyne, chodby, kúpeľne, WC, pivnice č. X.,
nachádzajúci sa na X. poschodí obytného domu súp. č. X. postaveného na pozemku parc.
č. X. zastavané plochy a nádvoria o výmere X. m² zapísané na LV č. X. k. ú. K. do 15 dní od
právoplatnosti rozsudku. Uložil žalovanej nahradiť štátu na účet Okresného súdu Kežmarok
trovy vo výške 7 229,-- Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku, ako aj zaplatiť žalobcovi
na účet jeho právneho zástupcu JUDr. P. Z. náhradu trov konania vo výške 2 461,83 € do
troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uviedol, že
proces narušovania či rozvracania vzťahov medzi manželmi bol dlhodobejší a neobmedzil sa
len na čas po uzavretí darovacej zmluvy z 8. júna 2004. Za takéhoto stavu je pre predmetnú
vec významným vyjadrenie žalovanej pred odvolacím súdom, že pri konfliktoch dala
manželovi na vedomie, že nie je ochotná výdavky za byt znášať, ak nebude mať podiel v byte.
Realizácia prevodu spoluvlastníckeho podielu k bytu medzi manželmi nemohla byť v danej
situácii chápaná inak, ako to zdôvodnil žalobca, a to že prevod bol realizovaný s predstavou
perspektívnosti vzťahu manželov. Inému zdôvodneniu by chýbalo akékoľvek logické
opodstatnenie. Vklad vlastníckeho práva podľa zmluvy bol Správou katastra K. povolený pod
č. V X. dňa 6.7.2004. Už v priebehu nasledujúceho kalendárneho polroka sa mala žalovaná
utvrdiť v presvedčení, že vzťah manželov nemožno udržať a preto dala žalobcovi na vedomie
jej úmysel rozviesť sa. Negatívny postoj manžela k rozvodu sa snažila zmeniť aj obsahom
textových správ zasielaných mu mobilným telefónom do zahraničia. V nich mu oznamuje, že
miluje iného, hrozí mu, že bude paroháč, že príde o zamestnanie a podobne. Obsah samotných
SMS zo dňa 21.1.2005, či 6.4.2005 svedčí o spoločensky nežiaducej komunikácii
obdarovanej s darcom. V kontexte s ich vtedajšími vzájomnými vzťahmi a postojom ich
oboch k udržaniu ich manželstva, treba ich aj objektívne hodnotiť ako hrubé porušenie
dobrých mravov obdarovanej k darcovi. Takýmto spôsobom správania sa domohla žalovaná
súhlasného postoja manžela k rozvodu ich manželstva. Žalovaná teda svojím správaním
privodila u žalobcu taký stav, ktorý zmenil jeho postoj k udržaniu manželstva, o perspektíve
ktorého nemal pochýb ešte v júni 2004, keď realizoval bezodplatný prevod podielu
v byte na žalovanú. Správanie žalovanej, ktoré konkretizoval žalobca v liste z 7.11.2005
i v podanej žalobe a doručenie týchto úkonov žalovanej mali za následok zánik darovacieho
vzťahu. Okamihom doručenia listu z 7.11.2005 sa obnovili pôvodné právne vzťahy. Pretože
táto reštitučná povinnosť nie je osobitne upravená, je potrebné použiť ustanovenia, ktoré
upravujú právne vzťahy najbližšie a to so zreteľom na to, čo bolo predmetom darovacej
zmluvy. Pri voľbe formy, ktorou sa darca môže domáhať reštitúcie pôvodného stavu, je nutné
vychádzať z konkrétnej situácie. Žalobca ako výlučný vlastník bytu má nárok na ochranu
v zmysle § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobný petit uplatnený v konaní žalobcom
o vyprataní bytu za daného stavu, keď žalovaná v byte má svoje veci, zodpovedá ustanoveniu
§ 126 ods. 1 OZ i § 80 písm. b/ O.s.p.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná. Uviedla, že rozhodnutie
odvolacieho súdu vychádza zo skutkových zistení, ktoré nie sú podložené vykonanými
dôkazmi, odvolací súd nezohľadnil dôležité skutočnosti, ktoré boli vykonaným dokazovaním
najmä pred prvostupňovým súdom jednoznačne preukázané a v hodnotení dôkazov odvolacím
súdom vidieť zjavnú nelogickosť, na rozdiel od hodnotenia dôkazov prvostupňovým súdom,
kde poukazuje, že hodnotenie dôkazov zo strany odvolacieho súdu nezodpovedalo zásadám
podľa § 132 O.s.p. tak, ako to správne vykonal prvostupňový súd. Pochybenie odvolacieho
súdu podľa jej názoru jednoznačne spočíva v tom, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní
nevzal do úvahy v rámci hodnotenia dôkazov výsledky vykonaného dokazovania svedčiace aj
proti žalobcovi, pričom má za to, že jeho rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré
nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalobca vymedzil skutočnosti,
v ktorých videl hrubé porušenie dobrých mravov v tom, že žalovaná sa chcela s ním rozviesť
a tým mu malo byť spôsobené utrpenie. Odvolací súd nevzal do úvahy svedecké výpovede
vykonané pred prvostupňovým súdom, kde svedkovia jednoznačne potvrdili slová žalovanej
o problémoch v manželstve už pred spísaním darovacej zmluvy. Odvolací súd vo svojom
odôvodnení hovorí o logickosti konania vzhľadom na konanie žalobcu v súvislosti
s prevodom časti bytu na žalovanú z dôvodu perspektívnosti manželstva, nezobral však
do úvahy tú skutočnosť, že žalobca musel z predmetného bytu vyplácať svojich súrodencov
a k vyplácaniu dochádzalo z pôžičky, ktorú síce zobral pred uzavretím manželstva, avšak táto
sa splácala počas manželstva a splácala ju aj žalovaná. Nezisťoval, či k nežiaducej
komunikácii nedochádzalo aj zo strany samotného žalobcu, pričom ako jednoznačne logické
vychádza, že žalovaná by neposlala niekoľko po sebe nasledujúcich SMS v krátkom časovom
období bez reakcie na druhú stranu, t.j. žalobcu. Odvolací súd dokazovanie týmto smerom
nevykonal a ani sa nepýtal žalobcu, či a ako reagoval na tieto SMS. Je pozoruhodné, že
v zmysle uvedených niekoľkých SMS odvolací súd skonštatoval ich ako hrubé porušenie
dobrých mravov vo vzťahu k žalobcovi v súvislosti s postojom oboch účastníkov k udržaniu
ich manželstva. Za vymedzenie pojmu dobré mravy treba považovať pravidlá morálneho
charakteru všeobecne uznávané v demokratickej spoločnosti, v ktorých sa uplatňuje
a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Pri rozhodnutí
odvolacieho súdu táto vzájomnosť nebola rešpektovaná a práva, ktoré boli v prospech žalobcu
neboli v rovnakom rozsahu zohľadnené aj na strane žalovanej. Žalovaná taktiež žiadala
odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia. Navrhla, aby dovolací súd rozhodnutie
odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Žalobca navrhol dovolanie žalovanej zamietnuť, pretože nie sú dané dôvody dovolania
a neexistujú ani vady konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom
(§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich
dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vždy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,
či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/
O.s.p. (t.j., či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti
účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad
nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh,
prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Dovolateľka žiadnu z týchto vád nenamietala a jej
existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je
v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej
základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom
súdnom konaní. Ani vadu tejto povahy dovolateľka nenamietala a jej existencia nevyšla
v dovolacom konaní najavo.
Na námietku dovolateľky, spochybňujúcu správnosť zistenia skutkových záverov
nižších súdov, či nedostatočne zisteného skutkového stavu veci – v tomto smere bol Najvyšší
súd Slovenskej republiky viazaný ako rozsahom, tak i obsahom podaného dovolania – možno
uviesť len to, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť
samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je
mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených
procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.)
vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať ako revízie skutkových zistení urobených
súdmi prvého a druhého stupňa, tak ani prieskumom nimi vykonaného dokazovania.
Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové
závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže
vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou,
v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať
správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci,
nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať
vykonané dôkazy, pretože – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá
možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám
vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa
ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).
Zo všetkých týchto dôvodov je zrejmé, že rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska
uplatnených dovolacích dôvodov správny. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie
žalovanej podľa ustanovenia § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol.
V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania
proti žalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Úspešný účastník v dovolacom konaní podal návrh na uloženie
povinnosti nahradiť mu trovy tohto konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1
O.s.p.). Dovolací súd mu priznal náhradu, ktorá spočíva v odmene advokáta za právnu službu,
ktorú poskytol žalobcovi vypracovaním vyjadrenia z 27. februára 2009 k dovolaniu žalovanej
(§ 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb). Sadzbu tarifnej odmeny určil podľa § 11 ods. 1 tejto
vyhlášky vo výške 53,49 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky
a miestne prepravné vo výške 1/100 výpočtového základu (§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 tejto
vyhlášky (6,95 €), predstavuje spolu 60,44 €.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. júna 2010
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová