Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Obo/42/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Aleny Priecelovej a členiek senátu JUDr. V. Pepelovej a JUDr. Kataríny Pramukovej,

v právnej veci žalobcu: V. G., s. r. o., S., IČO: X., zastúpeného JUDr. V. N., advokátkou, S.

proti žalovanému: Ing. E. Č., správca konkurznej podstaty K. P., s.r.o. v konkurze, L.,

IČO: X., zastúpený JUDr. Z. K., advokátom, V., o určenie pravosti pohľadávky vo výške

112 500,40 Eur, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k.

-324 zo dňa 11. februára 2009, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.

-324 zo dňa 11. februára 2009 p o t v r d z u j e .

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom určil, že pohľadávka žalobcu

vo výške 111 527,17 Eur v konkurznom konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave

pod sp. zn. vo veci úpadcu K. P., s. r. o., L., je po práve a je pohľadávkou 2.

triedy. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi súdny poplatok vo výške 99,58 Eur

a trovy právneho zastúpenia vo výške 762,09 Eur, všetko do troch dní od právoplatnosti

rozhodnutia a žalobcovi vrátil poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti vo výške 66,39 Eur

prostredníctvom Daňového úradu v Prievidzi po právoplatnosti rozhodnutia.

Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že žalobca si svojím podaním uplatnil proti

žalovanému právo na určenie pravosti pohľadávky vo výške 3 774 711,85 Sk so zaradením

do 1. triedy. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. -242 v časti 385 524,90

Sk rozhodol čiastočným rozsudkom. Nerozhodnutá zostala čiastka 3 389 186,95 Sk

(112 500,40 Eur).

Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. zo dňa 17. 09. 2001 vyhlásil

konkurz na majetok dlžníka (žalovaného). Týmto dňom sa dlžník stal úpadcom. Za správcu

konkurznej podstaty súd ustanovil Ing. E. Č.

Žalobca si konkurznou prihláškou zo dňa 26. 11. 2001 prihlásil pohľadávku

vo výške 3 744 711,85 Sk so zaradením do 2. triedy. Správca konkurznej podstaty

na prieskumnom pojednávaní dňa 08. 03. 2005 pohľadávku žalobcu poprel v celom rozsahu.

Žalovaný na pojednávaní oznámil súdu, že bola podaná žaloba o odporovateľnosť

právnych úkonov na Krajský súd v Bratislave, ktorá je vedená pod sp. zn. .

Z dôvodu podania odporovacej žaloby má žalovaný za to, že všetky uznania úpadcu sú

uznania neexistujúceho dlhu.

Prvostupňový súd z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že pokiaľ ide

o nárok vyplývajúci z článku IV., zmluva o finančnej výpomoci bola uzatvorená dňa

01. 10. 2000 a je platná. Posúdil ju ako zmluvu o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného

zákonníka (ďalej len ), nakoľko táto zmluva má znaky zmluvy o úvere a nie zmluvy

o pôžičke. V zmluve bolo dohodnuté, že žalobca poskytne žalovanému pôžičku vo výške

2 mil. Sk, ktorá nemusí byť poskytnutá naraz, ale podľa potrieb žalovaného. V článku I. ods.

4 zmluvy o finančnej výpomoci bola dohodnutá úroková sadzba 25% z poskytnutej pôžičky

a v článku III. bod 1 písm. a/, bol v prípade nezaplatenia splátky v dohodnutom termíne

zo strany žalovaného dohodnutý úrok z omeškania vo výške 0,1% za každý deň omeškania.

Zmluvné strany si výšku úroku z omeškania dohodli a táto dohoda je platná. Žalobca

dostatočne preukázal jeho výšku. Okrem toho žalovaný dňa 15. 01. 2001 uznal pohľadávku

vo výške 1 357 000,-- Sk, pričom toto uznanie je platné. Žalobca poskytnutie finančných

prostriedkov výdavkovými i príjmovými pokladničnými dokladmi (č. l. 29-48), ako

i pokladničnou knihou (č. l. 259-273) dostatočne preukázal. V konaní bolo preukázané, že

spoločnosti, ktoré poskytli žalovanému finančné prostriedky, mali dostatok prostriedkov

na poskytnutie finančnej výpomoci. Taktiež bolo preukázané pokladničnými knihami, že

poskytnutie finančných prostriedkov bolo riadne evidované. Žalovaný svoje tvrdenie

o spochybnení príjmových a výdavkových dokladov ničím nepreukázal. Nárok žalobcu podľa

článku IV. je preto oprávnený, spolu vo výške 1 684 120,65 Sk.

Pri nároku podľa článku V. ide o dodatok č. 2 k zmluve o finančnej výpomoci

z 01. 10. 2000, podľa ktorého bola úpadcovi poskytnutá čiastka 143 000,-- Sk. Dlžník túto

čiastku uznal v dodatku č. 2. Uznanie je s poukazom na § 4b ods. 1 písm. a/ ZKV neplatné.

Žalobca však dostatočne preukázal poskytnutie čiastky 143 000,-- Sk úpadcovi. Plnenie

na základe neplatnej zmluvy napĺňa skutkovú podstatu planenia bez právneho dôvodu, čím

vzniká zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie v zmysle . Preto bolo v časti

143 000,-- Sk žalobe vyhovené.

Nárok podľa článku VI. vyplýva zo zmluvy o finančnej výpomoci z 15. 01. 2000

a dodatku č. 1 k zmluve uzavretej medzi E. S. a úpadcom a zmluvy o predaji časti podniku

z 25. 02. 2001 medzi E. S. a žalobcom. Súd zmluvy o finančnej výpomoci z 15. 01. 2000

posúdil ako zmluvu o úvere podľa a nasl. ., nakoľko táto zmluva vykazuje znaky

zmluvy o úvere a nie zmluvy o pôžičke. Na základe zmluvy o finančnej výpomoci

z 15. 01. 2000 poskytla spoločnosť E. S., s. r. o., P. (teraz V. T., s. r. o.) úpadcovi úver

vo výške 1 500 000,-- Sk. V článku I. ods. 4 zmluvy o finančnej výpomoci bolo dohodnutá

úroková sadzba 25% z poskytnutej pôžičky a článku III. bod 1 písm. a/ bol v prípade

nezaplatenia splátky v dohodnutom termíne zo strany žalovaného dohodnutý úrok

z omeškania vo výške 0,1% za každý deň omeškania. Zmluvné strany si výšku úroku

z omeškania dohodli. Žalobca dostatočne preukázal jeho výšku. Žalobca poskytnutie

finančných prostriedkov výdavkovými i príjmovými pokladničnými dokladmi, ako i výpismi

z účtov (č. 1. 68-74) dostatočne preukázal. V konaní bolo preukázané, že spoločnosti, ktoré

poskytli žalovanému finančné prostriedky, mali dostatok prostriedkov na poskytnutie

finančnej výpomoci. Tiež bolo preukázané pokladničnými knihami, že poskytnutie

finančných prostriedkov bolo riadne evidované. Žalovaný svoje tvrdenie o spochybnení

príjmových a výdavkových dokladov ničím nepreukázal. Nárok žalobcu podľa článku VI., je

preto oprávnený spolu vo výške 1 499 753,67 Sk.

Nárok podľa článku VII. vyplýva zo zmluvy o postúpení pohľadávok, uzavretej

02. 05. 2001 medzi A. S. T. a V. G., na základe ktorej bola na spoločnosť V. G. postúpená

pohľadávka voči V., s. r. o., vo výške 89 621,50 Sk, vyplývajúca z nezaplatených faktúr č.

226/98, 521/98, 23/99, 96/99. O tejto čiastke súd rozhodol čiastkovým rozsudkom dňa

05. 11. 2008, preto o nej v tomto konaní už nerozhodoval.

O nároku žalobcu podľa článku VIII. vyplývajúceho zo zmluvy o postúpení zo dňa

02. 05. 2001 súd v časti istiny 295 903,40 Sk rozhodol čiastkovým rozsudkom dňa

05. 11. 2008. Pokiaľ ide o poplatok z omeškania vo výške 32 993,23 Sk, išlo o obchodno-

právny vzťah, kedy má žalobca okrem istiny nárok aj na úrok z omeškania podľa § 369

a , ktorý predstavuje výšku 0,05% z celkovej fakturovanej čiastky za každý deň

omeškania. Úpadca dňa 31. 01. 2001 uznal okrem istiny i poplatok z omeškania vo výške

0,05%. Toto uznanie je platné. Preto je nárok podľa článku VIII. vo výške 32 993,23 Sk

oprávnený.

Na základe uvedeného je nárok žalobcu oprávnený vo výške 3 359 867,55 Sk, t. j.

111 527, 17 Eur so zaradením do 2. triedy.

Súd nepriznal žalobcovi zaradenie do 1. triedy, na základe pripustenej úpravy petitu

na pojednávaní dňa 05. 11. 2008, nakoľko podľa § 23 ods. 2 ZKV konkurzní veritelia

pohľadávok, ktoré zostali sporné, čo sa týka právneho dôvodu, výšky alebo poradia, môžu sa

domáhať určenia svojho práva v lehote určenej súdom. Žalobu musia podať na súde, ktorý

vyhlásil konkurz, proti všetkým, ktorí pohľadávku popreli; smú sa v nej dovolávať len

právneho dôvodu a poradia uvedeného v prihláške alebo na prieskumnom pojednávaní

a pohľadávku môžu uplatniť len do výšky uvedenej v prihláške alebo na prieskumnom

pojednávaní. O poradí popretej pohľadávky rozhodne vždy súd. Nakoľko žalobca si

prihláškou zo dňa 26. 11. 2001 svoj nárok uplatnil v 2. triede, súd mohol jeho nárok priznať

len v 2. triede.

O trovách konania bolo rozhodnuté podľa

(ďalej len ) s prihliadnutím na úspech účastníkov v konaní.

Proti tomuto rozhodnutiu podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote podľa ust.

odvolanie z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza

v napadnutej časti z nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočne zisteného

skutkového stavu.

V odvolaní žalovaný uviedol, že žalobca v konaní nepreukázal, že v čase poskytnutia

údajných finančných výpomoci mal finančné prostriedky v takých množstvách, aby ich mohol

poskytnúť ako finančnú výpomoc. Z dokladov, ktoré predložil žalobca, vyplývala len

skutočnosť, že finančné prostriedky vo veľkom množstve z neznámych príčin presúvali cez

pokladňu žalobcu a žalovaného, no žiaden žalobcom preložený dôkaz nepreukázal reálne

krytie týchto finančných transakcií. Žalovaný naďalej spochybňuje pravosť, ako aj časovú

autentickosť listinných dôkazov, ktoré majú preukazovať žalobcom uplatnený nárok

z dôvodu, že v čase, keď mali byť tvrdené právne úkony vykonávané, úpadca, ktorý bol

priamo personálne prepojený so žalobcom vedel, že sa pripravuje návrh na vyhlásenie

konkurzu. Ďalej úpadca nezostavil a neodovzdal súdu ani žalovanému zoznam aktív a pasív,

tak ako to od neho požadoval ZKV. Ďalšou dôležitou skutočnosťou je fakt, že po vyhlásení

konkurzu sa uvedené finančné prostriedky nenachádzali v majetku úpadcu. Žalovaný sa

nestotožňuje s právnym názorom žalobcu ani s právnym názorom, ktorý súd uviedol

v odôvodnení rozsudku, a to najmä čo do dĺžky lehoty na uplatnenie práva odporovať právne

úkony úpadcu. V konkurznom konaní možno odporovateľnosť namietať v zmysle ustanovení

§ 15 a § 16 ZKV. Uvádzané ustanovenia ZKV nestanovujú žiadnu ani subjektívnu lehotu, ani

objektívnu lehotu na uplatnenie práva správcom konkurznej podstaty odporovať právne

úkony úpadcu, z čoho vyplýva, že správca konkurznej podstaty má toto právo až

do zrušenia konkurzného konania.

Podľa žalovaného nemožno v režime konkurzného práva použiť lehotu v zmysle

, z čoho jasne vyplýva, že správca konkurznej podstaty môže

kedykoľvek odporovať právne úkony.

Na základe uvedeného odvolateľ navrhuje, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako

súd odvolací rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -324 zo dňa

11. februára 2009 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a žalobcovi uložil povinnosť nadradiť

žalovanému trovy konania tak, ako budú právnym zástupcom vyčíslené a súdom priznané,

a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

K odvolaniu žalovaného sa vyjadril aj žalobca, ktorý uviedol, že napadnutý rozsudok

je vecne správny, pretože Krajský súd v Bratislave vykonal vo veci rozsiahle a dostatočné

dokazovanie, náležite zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil a pri vydávaní

rozsudku dodržal všetky pracovnoprávne predpisy. Z dokladov, ktoré boli súdu predložené

v priebehu dokazovania jednoznačne vyplýva, že právny predchodca žalobcu poskytol

úpadcovi finančné prostriedky, pričom časť finančných prostriedkov bola poskytnutá

prevodom z účtu a časť bola poskytnutá v hotovosti, o čom boli vystavené pokladničné

doklady. Ďalej sa vo vyjadrení odvoláva na ust. § 15 ods. 1 a ods. 2 ZKV. Podľa platnej

právnej úpravy možno odporovať právnym úkonom, ktoré dlžník urobil v posledných troch

rokoch pred vyhlásením konkurzu. Konkurz bol vyhlásený dňa 17. 09. 2001. Všeobecné

trojročná lehota podľa plynie od vyhlásenia konkurzu, pretože zo strany správcu

konkurznej podstaty nie je možné skôr uplatniť právo na odporovateľnosť podľa ZKV.

Z uvedeného vyplýva, že táto žaloba bola podaná po uplynutí premlčacej doby, a preto

žalobca navrhuje, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok v plnom

rozsahu potvrdil a zároveň zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania

tak, ako budú vyčíslené.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s .p.) prejednal

vec podľa ust. O. s .p., ods. 2 a dospel k záveru, že odvolaniu

žalovaného nie je možné vyhovieť. Odvolací súd sa plne stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia v zmysle ust.

Predmetom sporu je žalobcom uplatnené právo v zmysle § 23 ods. 2 zákona

o konkurze a vyrovnaní č. (ďalej ZKV), t. j. určenie pravosti pohľadávky, ktorú

si veriteľ prihlásil do konkurzného konania, vedeného proti úpadcovi K. P., s. r. o., P.

Konkurz bol vyhlásený uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa

17. 09. 2001.

Žalobca náležite preukázal opodstatnenosť uplatnenej pohľadávky - jej výšky.

Predložil relevantné dôkazy, a to výpisy z účtov, pokladničné knihy, ktoré boli vedené

v počítačovej forme, a preto mohli byť predložené len v tejto forme. Prvostupňovému sudu

boli zároveň predložené originál doklady - pokladničné príjmové a výdavkové doklady, ktoré

boli evidované v pokladničných knihách za rozhodné obdobie (viď. zápisnica z pojednávania

zo dňa 11. 02. 2009 č. l. 312). Tieto doklady obsahujú dátum ich vystavenia, obchodné meno

poskytovateľa finančných prostriedkov (žalobcu), výšku poskytnutej sumy, podpis a pečiatku

príjemcu - úpadcu o prevzatí uvedenej sumy. Z uzavretých právnych úkonov a ich platných

dodatkov nesporne vyplýva, že žalobca ako veriteľ sa zaviazal poskytnúť finančné

prostriedky a žalovaný ako dlžník sa zaviazal záväzok splniť, vrátiť poskytnuté finančné

prostriedky aj s dohodnutými majetkovými sankciami. Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že

dlžník si svoj záväzok neplnil v zmysle dohodnutých zmluvných podmienok Žalovaný

nepredložil žiadne relevantné doklady, ktorými by spochybnil opodstatnenosť uplatneného

práva.

Námietka odvolateľa, že uznanie záväzku dlžníkom nemá právne účinky z dôvodu

toho, že podal odporovateľnú žalobu ohľadne predmetných právnych úkonov (zmlúv

o finančnej výpomoci) a zároveň má za to, že zákon o konkurze a vyrovnaní nestanovuje

žiadnu ani subjektívnu ani objektívnu lehotu na uplatnenie tohto práva v zmysle § 15 a § 16

je právne nedôvodná.

Aj toto právo je potrebné uplatniť zákonom určenej lehote, ktorú zákon pre príslušné

právo stanovuje. Zákon o konkurze a vyrovnaní je právnym predpisom obsahujúcim právne

normy procesného aj hmotného práva. Hmotnoprávne predpoklady odporovateľnosti

právneho úkonu sa posudzujú podľa platnej právnej úpravy v zmysle ustanovenia § 15 ZKV

(právny úkon uskutočnený v posledných troch rokoch pred začatím konkurzu).

Zákon o konkurze a vyrovnaní neupravuje lehotu na uplatnenie práva

na odporovateľnosť. Pri absencii úpravy lehoty na uplatnenie práva je potrebné aplikovať

ustanovenia o premlčaní, pretože je všeobecnou právnou úpravou

odporovateľnosti, ale aj z dôvodu, že ide nesporne o majetkové právo. Právo sa premlčí, ak sa

nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( ).Všeobecná trojročná lehota začne

plynúť od vyhlásenia konkurzu.

Keďže v odvolacom konaní nebola preukázaná dôvodnosť žalovaným namietaného

odvolacieho dôvodu podľa a , odvolací súd napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa podľa potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods.1 v spojení § 224 ods. 1

Keďže si právny zástupca žalobcu nevyčíslil trovy odvolacieho konania v zmysle ust.

neboli mu priznané ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave dňa 30. júna 2010

JUDr. Alena Priecelová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová