Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
fad/366937.c98fbb.pdf
PDF · 158.47 KB
No categories available
4Sžso/28/2009
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Idy Hanzelovej a členov senátu JUDr. Aleny Adamcovej a JUDr. Jarmily Urbancovej
v právnej veci žalobkyne G. K. proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústrediu, Ul. 29.
augusta č. 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej číslo 322-5341-GC-
04/2007 z 23. októbra 2008, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Nitre
z 3. marca 2009, č.k. 11S/148/2008-40, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre z 3. marca 2009,
č.k. 11S/148/2008-40, p o t v r d z u j e .
Žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol žalobu a žalobkyni náhradu trov
konania nepriznal.
Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalovaná rozhodnutím číslo 322-5341-GC-
04/2007 z 23. októbra 2008 zamietla odvolanie žalobkyne a potvrdila rozhodnutie pobočky
Sociálnej poisťovne Komárno (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č.700-
0440026607/07-14 z 24. júla 2007, ktorým tento prvostupňový správny orgán podľa § 178
ods.1 písm. a/ bod 1 a podľa § 210 ods.1 zákona č.461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej
len „zák.č. 461/2003 Z.z.“) rozhodol, že žalobkyni dňom 16. februára 2007 nevzniklo povinné
nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti.
Krajský súd mal za preukázané, že zamestnávateľ žalobkyne doručil pobočke Sociálnej
poisťovne v Komárne 19. februára 2007 registračný list FO, ktorým ju prihlásil do registra
poistencov s dátumom vzniku poistenia 16. februára 2007, pričom žalobkyňa vykonávala
prácu ako vyslaná zamestnankyňa pre zamestnávateľa so sídlom na území Maďarskej
republiky. Krajský súd poukázal, že žalovaná pri vykonaní kontroly odvodu poistného na
sociálne poistenie zistila, že zamestnávateľ zamestnával na území Slovenskej republiky len
administratívnych zamestnancov, pričom priamo z bodu 6 Kódexu dobrej praxe okrem iného
vyplýva, že prítomnosť výlučne administratívnych zamestnancov v členskom štáte vyslania,
vylučuje pre podnik uplatňovanie ustanovení týkajúcich sa vyslania, ako i nedosahovanie
25% obratu na území Slovenskej republiky. Krajský súd sa stotožnil s argumentáciou
žalovanej, že zamestnávateľ žalobkyne v čase, kedy prihlásil žalobkyňu registračným listom
FO na poistenie u pobočky žalovanej od 16. februára 2007, tento nespĺňal podmienky
vyslania žalobkyne do Maďarskej republiky a od 16. februára 2007, t.j. od začatia výkonu
prác na území Maďarskej republiky sa na žalobkyňu v oblasti sociálneho zabezpečenia
vzťahovala výlučne legislatíva členského štátu, na území ktorého svoju prácu reálne
vykonávala. Krajský poukázal, že zamestnávateľ dňa 19. júla 2006 požiadal Ministerstvo
práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave o výnimku z článku 13 až 16 podľa článku 17
nariadenia Rady EHS č. 1408/71. Príslušné orgány Slovenskej republiky a Maďarskej
republiky podľa článku 17 nariadenia Rady EHS č.1408/71 na rokovaní dňa 22. júna 2006
prijali spoločnú dohodu o úprave výnimky tak, že žiadosti o udelenie výnimiek s cieľom
spätného legalizovania vyslania slovenských občanov agentúrami dočasného zamestnávania
do Maďarskej republiky sa budú vybavovať len do konca roka 2006 a najviac na tri mesiace
od podania žiadosti. Dňa 7. septembra 2006 ministerstvo zamestnávateľovi oznámilo, že
zamestnancom menovite uvedeným v oznámení bola udelená výnimka (spätne) podľa článku
17 nariadenia Rady (EHS), ale len do 1. novembra 2006. Zamestnávateľ sa obrátil na
ministerstvo aj s obdobnou žiadosťou o predĺženie výnimky udelenej podľa článku 17
nariadenia Rady EHS aj dňa 15. novembra 2006 z dôvodu, že zamestnával a chcel
zamestnávať vyšší počet zamestnancov, ktorí pracovali v Maďarskej republike. Krajský súd
tiež poukázal, že ministerstvo už listom z 9. novembra 2006 oznámilo zamestnávateľovi
žalobkyne, že maďarská strana bola ochotná udeliť výnimky pre vyslanie slovenských
občanov agentúrami dočasného zamestnávania, ktoré nespĺňali podmienky vyslania, len do
konca kalendárneho roka 2006, a preto musí zamestnávateľ prihlásiť žalobkyňu do poistenia
v Maďarskej republike. Vychádzajúc preto z oznámení Ministerstva práce, sociálnych vecí
a rodiny v Bratislave z 9. novembra 2006 a 23. apríla 2007 žalovaný preskúmavaným
rozhodnutím rozhodol vecne správne. V prípade, keby zamestnávateľ mal ministerstvom
udelený súhlas s predĺžením doby vyslania (súhlas so zotrvaním v systéme sociálneho
zabezpečenia vysielajúceho štátu), príslušný úrad, t.j. pobočka žalovanej v Komárne, by
vystavila formulár E 102.
Rozsudok krajského súdu napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa namietajúc, že
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a z nich vyvodil nesprávny právny záver.
Poukázala na to, že rozhodnutie krajského súdu je nepreskúmateľné, pretože krajský súd vo
svojom odôvodnení skonštatoval, že zamestnávateľ žalobkyne nespĺňa podmienky vyslania,
avšak bližšie nekonkretizuje a neuvádza, ktoré podmienky by nemal spĺňať. Pokiaľ krajský
súd konštatoval, že zamestnávateľ žalobkyne nespĺňal tú podmienku vyslania, že
nezamestnával na území Slovenskej republiky iných zamestnancov ako tých, ktorí sa
zaoberali len zabezpečovaním vnútorného chodu činnosti zamestnávateľa, potom si protirečil,
keďže mal za preukázané, že zamestnávateľ žalobkyne zamestnával osoby nielen za účelom
zabezpečenia vnútorného chodu spoločnosti, ale aj zamestnancov, na základe dohody
o vykonaní práce. Z toho podľa jej názoru vyplýva, že spoločnosť zamestnávala aj
zamestnancov, ktorí vykonávali inú prácu. Krajský súd i žalovaná v konečnom dôsledku delia
(diskriminujú) zamestnancov na tých, ktorých bude pre určité účely započítavať a ktorých
započítavať nebude. Ide o účelové kritérium s cieľom vytvoriť dojem, že zamestnávateľ
žalobkyne nespĺňal kritériá pre vyslanie svojich zamestnancov, hoci tieto kritériá v plnom
rozsahu spĺňal. Namietala, že ak krajský súd argumentuje kontrolou od 18. júla 2006 do
25. septembra 2006, keď žiadosť bola podaná až 15. novembra 2006, je kontrolované obdobie
úplne bezpredmetné. Pokiaľ sa žalovaný i krajský súd odvolávajú na „Kódex dobrej praxe“
a z neho vyplývajúce kritérium 25%-ného obratu zamestnávateľa, uvedený kódex nie je
záväzným právnym predpisom a uvedené percento nie je stanovené ani v nariadení Rady EHS
č.1408/71, ani v rozhodnutí č.181 z roku 2000. Toto percento nebolo vždy 25%, bolo aj 15%.
Žalovaná sa pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia odvoláva na 25% z počtu zamestnancov
a také kritérium nie je uvedené ani v nariadení ani v rozhodnutí č.181. Žalobkyňa namietla
i to, že žiadna Dohoda medzi príslušnými orgánmi Slovenskej a Maďarskej republiky nebola
uzatvorená, nebola verejne publikovaná zákonom stanoveným spôsobom a samotný zápis
z rokovania zo dňa 22.júna 2006 za dohodu ako právne záväzný dokument nemožno
považovať. Podľa uvádzanej dohody sa však výnimka mala vzťahovať na obdobie do konca
roka 2006 a nie iba do 30.októbra 2006. Žalobkyňa poukázala na to, že jej zamestnávateľ
riadne odvádzal poistné na nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a poistenie
v nezamestnanosti a Sociálna poisťovňa tieto odvody prijímala, čím de facto akceptovala
daný stav a do dnešného dňa poistné nevrátila. Žiadala preto, aby odvolací súd rozsudok
krajského súdu zmenil, žalobe vyhovel a žalovanú zaviazal na náhradu trov odvolacieho
konania.
Žalovaná k odvolaniu žalobkyne podala vyjadrenie zo 4. mája 2009. Uviedla, že
podmienky vyslania, ktoré upravuje nariadenie Rady (EHS) č.1408/71 zo dňa 14. júna 1971
o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby samostatne zárobkovo
činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva, v článku 14 (1)(a),
a ktoré precizuje rozhodnutie Správnej komisie Európskych spoločenstiev pre sociálne
zabezpečenie migrujúcich pracovníkov č.181 z 13.decembra 2000, musí zamestnávateľ spĺňať
kumulatívne, ešte predtým, ako začne vysielať zamestnancov a musia byť splnené počas celej
doby vyslania zamestnancov na územie iného členského štátu Európskej únie. Rozhodnutie
č. 181, ktoré bo bolo publikované v Úradnom vestníku Európskej únie, a teda je všeobecne
záväzné, sa týka výkladu článkov 14 (1), 14a (1) a (2) nariadenia. Možnosť vysielania by sa
preto mala obmedziť výlučne na podniky, ktoré obvykle vykonávajú významné činnosti
na území členského štátu, v ktorom boli založené. V prípade pochybností, či podnik obvykle
vykonáva významné činnosti na území členského štátu, v ktorom bol založený, je potrebné
skúmať jeho obrat počas zodpovedajúceho reprezentatívneho obdobia v členskom štáte,
ktorého sa to týka. S. ako agentúra dočasného zamestnávania by sa mohla dovolávať inštitútu
vyslania len v prípade existencie podstatných znakov vyslania. V čase dočasného pridelenia
občanov v pracovnom pomere na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi v
Maďarskej republike však nevykonávala významné činnosti na území Slovenskej republiky.
Administratívnych zamestnancov, ktorí zabezpečujú vnútorný chod organizácie
a zamestnanca na upratovanie, nemožno považovať za zamestnancov, ktorí vykonávajú
významné činnosti. Do celkového počtu zamestnancov nemožno zahrnúť fyzické osoby, ktoré
vykonávajú práce na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru
z dôvodu, že ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení
neskorších predpisov definuje fyzickú osobu, ktorá vykonáva práce na základe dohôd
vykonávaných mimo pracovného pomeru ako zamestnanca len na účely úrazového
a garančného poistenia, pričom za zamestnanca na účely sociálneho poistenia sa podľa
§ 4 ods.1 písm. a/ zák.č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zák.č. 461/2003 Z.z.)
považuje len fyzická osoba v pracovnom pomere.
Kódex dobrej praxe vychádza z bodu 10 rozhodnutia a aplikuje sa pri určení
uplatniteľnej legislatívy vo všetkých členských štátoch z dôvodu, aby nedochádzalo
v jednotlivých členských štátoch k rozdielnemu výkladu pri určení uplatniteľnej legislatívy vo
všetkých členských štátoch a práve na účely zjednotenia aplikačnej praxe bola Sociálna
poisťovňa nútená zmeniť percento obratu z „15%“ na súčasných „25 %“. Uvedené však nemá
vplyv na posúdenie danej veci, lebo S., v čase vyslania nevytvárala obrat na území Slovenskej
republiky.
Článok 17 (9) nariadenia upravuje výnimky z článkov 13 až 16. Podľa neho dva alebo
viac členských štátov, príslušné orgány týchto štátov alebo úrady určené týmito
orgánmi môžu spoločnou dohodou upraviť výnimky z ustanovení článkov 13 až 16 v záujme
určitých kategórií osôb alebo určitých osôb. Nariadenie neupravuje, akou formou bude táto
spoločná dohoda príslušných orgánov členských štátov uzatvorená. S výsledkami z rokovania
medzi zástupcami Slovenskej republiky a Maďarskej republiky bol zamestnávateľ žalobkyne
viackrát oboznámený, bol upozornený na povinnosť postupovať v súlade s nariadením a mal
dostatočný časový priestor na to, aby v súlade s nariadením prihlásil svojich zamestnancov
do poistenia v Maďarskej republike.
Keďže registračný list FO - prihláška do poistenia zamestnancov pred 1.augustom
2008 neobsahoval údaj „výkon práce v štáte“, Sociálna poisťovňa nebola upozornená na to, že
zamestnanci vykonávajú práce na území Maďarskej republiky. Odvedené poistné Sociálna
poisťovňa vráti ako poistné zaplatené bez právneho dôvodu po právoplatnom ukončení
predmetnej veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods.2 OSP) preskúmal
napadnutý rozsudok v rozsahu odvolania a v medziach žaloby bez pojednávania v súlade
s § 250ja ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Žalobkyňa uzavrela so S. so sídlom V. (do 23. apríla 2010 so sídlom R.), Slovenská
republika (ďalej len „zamestnávateľ“) pracovnú zmluvu a zmluvu o dočasnom pridelení
na výkon práce u užívateľského zamestnávateľa – spoločnosti N., Maďarská republika od 16.
februára 2007.
Zamestnávateľ žalobkyne vykonáva činnosť agentúry dočasného zamestnávania
na základe povolenia Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny č.:AA/2006/3722/11426
z 28.februára 2006 s účinnosťou od 1.marca 2006.
Sociálne poistenie zamestnancov, pohybujúcich sa v rámci Európskej únie upravuje
nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho
zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva (ďalej
len „nariadenie“).
V zmysle II. hlavy, článku 13 ods.1 nariadenia osoby, na ktoré sa vzťahuje toto
nariadenie, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu.
Podľa článku 13 (9) ods. 2 písm. a) nariadenia pokiaľ články 14 až 17 neustanovujú
inak, na osobu zamestnanú na území jedného členského štátu sa vzťahujú právne predpisy
tohto štátu dokonca aj vtedy, ak má bydlisko na území iného členského štátu alebo ak sa sídlo
alebo miesto podnikania podniku alebo fyzickej osoby, ktorá ho zamestnáva, nachádza na
území iného členského štátu.
V zásade teda platí pravidlo štátu výkonu práce (činnosti). Ide o základné pravidlo
určovania príslušnosti k právnym predpisom. Aplikuje sa automaticky, pokiaľ nedôjde
k situácii podľa článku 14 ods.1 písm. a) nariadenia.
Pokiaľ žalobkyňa namietala, že medzi príslušnými orgánmi Slovenskej republiky
a Maďarskej republiky nebola uzavretá dohoda podľa článku 17 nariadenia, je potrebné
uviesť, že v prípade jej neexistencie by nemohlo dôjsť k udeleniu výnimky z uplatniteľnej
legislatívy zamestnancom M., udelenej podľa oznámenia ministerstva zo 7. septembra 2006.
Podľa článku 14 ods.1 písm. a) nariadenia, upravujúceho osobitné pravidlá, ktoré sa
vzťahujú na osoby vykonávajúce závislú činnosť, okrem námorníkov, sa článok 13 ods. 2
písm. a) použije s nasledujúcimi výnimkami a výhradami:
Osoba, ktorá je zamestnaná na území členského štátu podnikom, pre ktorý zvyčajne
pracuje, a ktorá je vyslaná týmto podnikom na územie iného členského štátu, aby tam
vykonávala prácu pre tento podnik, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského
štátu za predpokladu, že predpokladané trvanie tejto práce neprekročí 12 mesiacov a že nie je
vyslaná s cieľom, aby nahradila inú osobu, ktorá ukončila dobu svojho vyslania.
Zamestnávateľom žalobkyne je Agentúra dočasného zamestnávania so sídlom na
území Slovenskej republiky.
V zmysle článku 1 (10) (15) (a)(i) I. hlavy nariadenia v spojení s § 4 ods.1 písm. a/
zák.č.461/2003 Z.z. o sociálnom poistení na účely nariadenia sa za zamestnanca považuje len
fyzická osoba v pracovnom pomere.
Výklad článku 14 ods. 1 písm. a) nariadenia vo vzťahu k zamestnávaniu osôb
agentúrami dočasného zamestnávania podal Súdny dvor Európskych spoločenstiev (ďalej len
„ESD“) v rozsudku z 10. februára 2000 vo veci C-202/97 (Fitzwilliam), keď skonštatoval, že
článok 14 (1) (a) sa musí vykladať v tom zmysle, že s cieľom využiť výhody poskytované
v danom ustanovení, podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných zamestnancov z jedného
členského štátu, ktorí sú k dispozícii ako pracovníci na dobu určitú pre podniky so sídlom
v inom členskom štáte, musí zvyčajne (bežne) vykonávať svoju činnosť v prvom štáte.
Z uvedeného rozsudku ďalej vyplýva, že podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných
pracovníkov, zvyčajne vykonáva svoju činnosť v členskom štáte, v ktorom je usadený, ak
zvyčajne vykonáva v tomto členskom štáte významné aktivity. To znamená, že dočasne
prideľuje svojich zamestnancov na výkon práce aj užívateľskému zamestnávateľov, ktorý má
sídlo na území jej domovského štátu, v danom prípade na území Slovenskej republiky.
Na účely určenia, či podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných zamestnancov zvyčajne
vykonáva významnú činnosť v členskom štáte, v ktorom je usadený, môže príslušná inštitúcia
tohto štátu posúdiť kritériá, charakterizujúce činnosti prevádzkované týmto podnikom.
Žalobkyňa tak v žalobe ako aj v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietala
potrebu splnenia minimálneho počtu zamestnancov na území Slovenskej republiky (25%)
v pomere k celkovému počtu zamestnancov. Poukázala na to, že taká kvóta nie je stanovená
žiadnym vnútroštátnym všeobecne záväzným predpisom, nevyplýva z nariadenia ani
z rozhodnutia Správnej komisie č. 181 z 13.decembra 2000 a žalovaná ju svojvoľne určila
v roku 2006 na 15%, resp. 25%. Záver žalovanej o nezamestnávaní aspoň 25% zamestnancov
na území Slovenskej republiky žalobkyňa nespochybňovala.
Z administratívneho spisu žalovanej vyplýva, že okrem iného skúmala výšku obratu
zamestnávateľa, ktorý podľa potvrdenia konateľa zamestnávateľa na území Slovenskej
republiky nedosiahol 25% z celkového obratu spoločnosti. Zamestnávateľ žalobkyne
na území Slovenskej republiky s výnimkou 5-6 administratívnych pracovníkov a jedného
upratovača nezamestnával v pracovnom pomere žiadneho zamestnanca.
Žalovaná v napadnutom rozhodnutí dôvodila tým, že zamestnávateľ žalobkyne
(agentúra dočasného zamestnávania) na území Slovenskej republiky zamestnancov
nezamestnáva.
Pokiaľ zamestnávateľ na území Slovenskej republiky okrem pracovníkov
v administratíve a upratovača zamestnával iba pracovníkov na základe dohôd o vykonaní
práce podľa § 226 Zákonníka práce č.311/2001 Z.z., títo sa v zmysle článku 1(a)(i) I. hlavy
nariadenia v spojení s § 4 ods.1 písm. a) zák.č. 461/2003 Z. z. na účely nariadenia za
zamestnancov nepovažujú a teda na nich nemožno v danom prípade pri posúdení významnej
aktivity zamestnávateľa na území Slovenskej republiky prihliadať. (Odvolací súd
poznamenáva, že v zmysle § 223 ods.1 v spojení s § 226 ods.1 Zákonníka práce č.311/2001
Z. z. zamestnávateľ môže na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb
s fyzickými osobami uzatvárať také dohody len výnimočne a najviac na 350 hodín ročne).
Odvolací súd dospel k záveru, že tak určenie kritéria 25% obratu na území Slovenskej
republiky v tzv. Kódexe dobrej praxe ako aj namietaného kritéria 25% zamestnancov
na území Slovenskej republiky z celkového počtu zamestnancov v danom prípade nevybočilo
z rámca povolenej správnej úvahy pri posúdení, či zamestnávateľ na území Slovenskej
republiky vykonáva významnú činnosť. Posúdenie tohto kritéria by však bolo významné len
v prípade, ak by zamestnávateľ činnosť agentúry dočasného zamestnávania vykonával aj na
území Slovenskej republiky, t.j. dočasne prideľoval svojich zamestnancov na výkon práce na
území Slovenskej republiky. Aj odvolací súd mal však za preukázané, že zamestnávateľ na
výkon práce u užívateľského zamestnávateľa na území Slovenskej republiky dočasne
nepridelil žiadneho zamestnanca a na tomto území významnú činnosť nevykonával.
Z uvedených dôvodov aj odvolací súd dospel k záveru, že v dôsledku nesplnenia
podmienok na strane zamestnávateľa čo do vykonávania významných aktivít na území
Slovenskej republiky žalobkyni povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové
poistenie i povinné poistenie v nezamestnanosti podľa zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom
poistení dňom 16. februára 2007 nevzniklo. Ak aj zamestnávateľ odvádzal poistné Sociálnej
poisťovni, má možnosť domáhať sa jeho vrátenia ako plnenia bez právneho dôvodu.
Najvyšší súd poznamenáva, že Krajský súd v Nitre sa neodchýlil od svojho právneho
názoru vysloveného v iných konaniach s obdobným skutkovým stavom, pričom skutočnosti,
ktoré mal krajský súd za preukázané, vyplývajú z obsahu administratívneho spisu. Námietka
žalobkyne, že krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie inými dôvodmi a vychádzal z iných
dôkazov, je preto neopodstatnená a v rozpore so zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Ak
žalobkyňa namietala, že krajský súd argumentuje kontrolou od 18. júla 2006 do 25. septembra
2006, tak predmetná námietka je taktiež nedôvodná, pretože z odôvodnenia krajského súdu
vyplýva, že tento vychádzal aj z kontroly dodržania podmienok využitia inštitútu vyslania
v období od 1. novembra 2006 do 31. marca 2007, vykonanej dňa 12. apríla 2007 pobočkou
žalovanej. Najvyšší súd poukazuje, že krajský súd sa vo svojom odôvodnení stotožnil
s argumentáciou žalovanej aj pokiaľ išlo o podmienky vyslania, a preto pokiaľ žalobkyňa
namietala, že rozhodnutie krajského súdu je nepreskúmateľné pre neuvedenie podmienok
vyslania, odvolací súd predmetné tvrdenie považuje za účelové.
Pokiaľ žalobkyňa v žalobe i v odvolaní proti rozsudku krajského súdu poukazovala
na rozsudok najvyššieho súdu č.k. 7Sžo/68/2007 z 11. decembra 2007, odvolací súd
poznamenáva, že jeho predmetom bolo rozhodnutie vo veci nároku na nemocenské dávky
v období roku 2005 za iných skutkových okolností.
Vzhľadom na uvedené aj odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie
žalovanej v medziach žaloby je v súlade so zákonom, preto rozsudok krajského súdu
podľa § 250ja ods. 3 v spojení s § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol vzhľadom na neúspech
žalobkyne v odvolacom konaní v súlade s § 224 ods. 1 v spojení s § 250k ods. 1 OSP.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. júna 2010
JUDr. Ida Hanzelová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Anna Koláriková