Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Sžso/28/2009

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Idy Hanzelovej a členov senátu JUDr. Aleny Adamcovej a JUDr. Jarmily Urbancovej

v právnej veci žalobkyne G. K. proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústrediu, Ul. 29.

augusta č. 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej číslo 322-5341-GC-

04/2007 z 23. októbra 2008, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Nitre

z 3. marca 2009, č.k. -40, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre z 3. marca 2009,

č.k. -40, p o t v r d z u j e .

Žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol žalobu a žalobkyni náhradu trov

konania nepriznal.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalovaná rozhodnutím číslo 322-5341-GC-

04/2007 z 23. októbra 2008 zamietla odvolanie žalobkyne a potvrdila rozhodnutie pobočky

Sociálnej poisťovne Komárno (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č.700-

0440026607/07-14 z 24. júla 2007, ktorým tento prvostupňový správny orgán podľa § 178

ods.1 písm. a/ bod 1 a podľa o sociálnom poistení (ďalej

len „“) rozhodol, že žalobkyni dňom 16. februára 2007 nevzniklo povinné

nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti.

Krajský súd mal za preukázané, že zamestnávateľ žalobkyne doručil pobočke Sociálnej

poisťovne v Komárne 19. februára 2007 registračný list FO, ktorým ju prihlásil do registra

poistencov s dátumom vzniku poistenia 16. februára 2007, pričom žalobkyňa vykonávala

prácu ako vyslaná zamestnankyňa pre zamestnávateľa so sídlom na území Maďarskej

republiky. Krajský súd poukázal, že žalovaná pri vykonaní kontroly odvodu poistného na

sociálne poistenie zistila, že zamestnávateľ zamestnával na území Slovenskej republiky len

administratívnych zamestnancov, pričom priamo z bodu 6 Kódexu dobrej praxe okrem iného

vyplýva, že prítomnosť výlučne administratívnych zamestnancov v členskom štáte vyslania,

vylučuje pre podnik uplatňovanie ustanovení týkajúcich sa vyslania, ako i nedosahovanie

25% obratu na území Slovenskej republiky. Krajský súd sa stotožnil s argumentáciou

žalovanej, že zamestnávateľ žalobkyne v čase, kedy prihlásil žalobkyňu registračným listom

FO na poistenie u pobočky žalovanej od 16. februára 2007, tento nespĺňal podmienky

vyslania žalobkyne do Maďarskej republiky a od 16. februára 2007, t.j. od začatia výkonu

prác na území Maďarskej republiky sa na žalobkyňu v oblasti sociálneho zabezpečenia

vzťahovala výlučne legislatíva členského štátu, na území ktorého svoju prácu reálne

vykonávala. Krajský poukázal, že zamestnávateľ dňa 19. júla 2006 požiadal Ministerstvo

práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave o výnimku z článku 13 až 16 podľa článku 17

nariadenia Rady EHS č. 1408/71. Príslušné orgány Slovenskej republiky a Maďarskej

republiky podľa článku 17 nariadenia Rady EHS č.1408/71 na rokovaní dňa 22. júna 2006

prijali spoločnú dohodu o úprave výnimky tak, že žiadosti o udelenie výnimiek s cieľom

spätného legalizovania vyslania slovenských občanov agentúrami dočasného zamestnávania

do Maďarskej republiky sa budú vybavovať len do konca roka 2006 a najviac na tri mesiace

od podania žiadosti. Dňa 7. septembra 2006 ministerstvo zamestnávateľovi oznámilo, že

zamestnancom menovite uvedeným v oznámení bola udelená výnimka (spätne) podľa článku

17 nariadenia Rady (EHS), ale len do 1. novembra 2006. Zamestnávateľ sa obrátil na

ministerstvo aj s obdobnou žiadosťou o predĺženie výnimky udelenej podľa článku 17

nariadenia Rady EHS aj dňa 15. novembra 2006 z dôvodu, že zamestnával a chcel

zamestnávať vyšší počet zamestnancov, ktorí pracovali v Maďarskej republike. Krajský súd

tiež poukázal, že ministerstvo už listom z 9. novembra 2006 oznámilo zamestnávateľovi

žalobkyne, že maďarská strana bola ochotná udeliť výnimky pre vyslanie slovenských

občanov agentúrami dočasného zamestnávania, ktoré nespĺňali podmienky vyslania, len do

konca kalendárneho roka 2006, a preto musí zamestnávateľ prihlásiť žalobkyňu do poistenia

v Maďarskej republike. Vychádzajúc preto z oznámení Ministerstva práce, sociálnych vecí

a rodiny v Bratislave z 9. novembra 2006 a 23. apríla 2007 žalovaný preskúmavaným

rozhodnutím rozhodol vecne správne. V prípade, keby zamestnávateľ mal ministerstvom

udelený súhlas s predĺžením doby vyslania (súhlas so zotrvaním v systéme sociálneho

zabezpečenia vysielajúceho štátu), príslušný úrad, t.j. pobočka žalovanej v Komárne, by

vystavila formulár E 102.

Rozsudok krajského súdu napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa namietajúc, že

dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a z nich vyvodil nesprávny právny záver.

Poukázala na to, že rozhodnutie krajského súdu je nepreskúmateľné, pretože krajský súd vo

svojom odôvodnení skonštatoval, že zamestnávateľ žalobkyne nespĺňa podmienky vyslania,

avšak bližšie nekonkretizuje a neuvádza, ktoré podmienky by nemal spĺňať. Pokiaľ krajský

súd konštatoval, že zamestnávateľ žalobkyne nespĺňal tú podmienku vyslania, že

nezamestnával na území Slovenskej republiky iných zamestnancov ako tých, ktorí sa

zaoberali len zabezpečovaním vnútorného chodu činnosti zamestnávateľa, potom si protirečil,

keďže mal za preukázané, že zamestnávateľ žalobkyne zamestnával osoby nielen za účelom

zabezpečenia vnútorného chodu spoločnosti, ale aj zamestnancov, na základe dohody

o vykonaní práce. Z toho podľa jej názoru vyplýva, že spoločnosť zamestnávala aj

zamestnancov, ktorí vykonávali inú prácu. Krajský súd i žalovaná v konečnom dôsledku delia

(diskriminujú) zamestnancov na tých, ktorých bude pre určité účely započítavať a ktorých

započítavať nebude. Ide o účelové kritérium s cieľom vytvoriť dojem, že zamestnávateľ

žalobkyne nespĺňal kritériá pre vyslanie svojich zamestnancov, hoci tieto kritériá v plnom

rozsahu spĺňal. Namietala, že ak krajský súd argumentuje kontrolou od 18. júla 2006 do

25. septembra 2006, keď žiadosť bola podaná až 15. novembra 2006, je kontrolované obdobie

úplne bezpredmetné. Pokiaľ sa žalovaný i krajský súd odvolávajú na „Kódex dobrej praxe“

a z neho vyplývajúce kritérium 25%-ného obratu zamestnávateľa, uvedený kódex nie je

záväzným právnym predpisom a uvedené percento nie je stanovené ani v nariadení Rady EHS

č.1408/71, ani v rozhodnutí č.181 z roku 2000. Toto percento nebolo vždy 25%, bolo aj 15%.

Žalovaná sa pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia odvoláva na 25% z počtu zamestnancov

a také kritérium nie je uvedené ani v nariadení ani v rozhodnutí č.181. Žalobkyňa namietla

i to, že žiadna Dohoda medzi príslušnými orgánmi Slovenskej a Maďarskej republiky nebola

uzatvorená, nebola verejne publikovaná zákonom stanoveným spôsobom a samotný zápis

z rokovania zo dňa 22.júna 2006 za dohodu ako právne záväzný dokument nemožno

považovať. Podľa uvádzanej dohody sa však výnimka mala vzťahovať na obdobie do konca

roka 2006 a nie iba do 30.októbra 2006. Žalobkyňa poukázala na to, že jej zamestnávateľ

riadne odvádzal poistné na nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a poistenie

v nezamestnanosti a Sociálna poisťovňa tieto odvody prijímala, čím de facto akceptovala

daný stav a do dnešného dňa poistné nevrátila. Žiadala preto, aby odvolací súd rozsudok

krajského súdu zmenil, žalobe vyhovel a žalovanú zaviazal na náhradu trov odvolacieho

konania.

Žalovaná k odvolaniu žalobkyne podala vyjadrenie zo 4. mája 2009. Uviedla, že

podmienky vyslania, ktoré upravuje nariadenie Rady (EHS) č.1408/71 zo dňa 14. júna 1971

o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby samostatne zárobkovo

činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva, v článku 14 (1)(a),

a ktoré precizuje rozhodnutie Správnej komisie Európskych spoločenstiev pre sociálne

zabezpečenie migrujúcich pracovníkov č.181 z 13.decembra 2000, musí zamestnávateľ spĺňať

kumulatívne, ešte predtým, ako začne vysielať zamestnancov a musia byť splnené počas celej

doby vyslania zamestnancov na územie iného členského štátu Európskej únie. Rozhodnutie

č. 181, ktoré bo bolo publikované v Úradnom vestníku Európskej únie, a teda je všeobecne

záväzné, sa týka výkladu článkov 14 (1), 14a (1) a (2) nariadenia. Možnosť vysielania by sa

preto mala obmedziť výlučne na podniky, ktoré obvykle vykonávajú významné činnosti

na území členského štátu, v ktorom boli založené. V prípade pochybností, či podnik obvykle

vykonáva významné činnosti na území členského štátu, v ktorom bol založený, je potrebné

skúmať jeho obrat počas zodpovedajúceho reprezentatívneho obdobia v členskom štáte,

ktorého sa to týka. S. ako agentúra dočasného zamestnávania by sa mohla dovolávať inštitútu

vyslania len v prípade existencie podstatných znakov vyslania. V čase dočasného pridelenia

občanov v pracovnom pomere na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi v

Maďarskej republike však nevykonávala významné činnosti na území Slovenskej republiky.

Administratívnych zamestnancov, ktorí zabezpečujú vnútorný chod organizácie

a zamestnanca na upratovanie, nemožno považovať za zamestnancov, ktorí vykonávajú

významné činnosti. Do celkového počtu zamestnancov nemožno zahrnúť fyzické osoby, ktoré

vykonávajú práce na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru

z dôvodu, že ustanovenie o sociálnom poistení v znení

neskorších predpisov definuje fyzickú osobu, ktorá vykonáva práce na základe dohôd

vykonávaných mimo pracovného pomeru ako zamestnanca len na účely úrazového

a garančného poistenia, pričom za zamestnanca na účely sociálneho poistenia sa podľa

o sociálnom poistení (ďalej len „)

považuje len fyzická osoba v pracovnom pomere.

Kódex dobrej praxe vychádza z bodu 10 rozhodnutia a aplikuje sa pri určení

uplatniteľnej legislatívy vo všetkých členských štátoch z dôvodu, aby nedochádzalo

v jednotlivých členských štátoch k rozdielnemu výkladu pri určení uplatniteľnej legislatívy vo

všetkých členských štátoch a práve na účely zjednotenia aplikačnej praxe bola Sociálna

poisťovňa nútená zmeniť percento obratu z „15%“ na súčasných „25 %“. Uvedené však nemá

vplyv na posúdenie danej veci, lebo S., v čase vyslania nevytvárala obrat na území Slovenskej

republiky.

Článok 17 (9) nariadenia upravuje výnimky z článkov 13 až 16. Podľa neho dva alebo

viac členských štátov, príslušné orgány týchto štátov alebo úrady určené týmito

orgánmi môžu spoločnou dohodou upraviť výnimky z ustanovení článkov 13 až 16 v záujme

určitých kategórií osôb alebo určitých osôb. Nariadenie neupravuje, akou formou bude táto

spoločná dohoda príslušných orgánov členských štátov uzatvorená. S výsledkami z rokovania

medzi zástupcami Slovenskej republiky a Maďarskej republiky bol zamestnávateľ žalobkyne

viackrát oboznámený, bol upozornený na povinnosť postupovať v súlade s nariadením a mal

dostatočný časový priestor na to, aby v súlade s nariadením prihlásil svojich zamestnancov

do poistenia v Maďarskej republike.

Keďže registračný list FO - prihláška do poistenia zamestnancov pred 1.augustom

2008 neobsahoval údaj „výkon práce v štáte“, Sociálna poisťovňa nebola upozornená na to, že

zamestnanci vykonávajú práce na území Maďarskej republiky. Odvedené poistné Sociálna

poisťovňa vráti ako poistné zaplatené bez právneho dôvodu po právoplatnom ukončení

predmetnej veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok v rozsahu odvolania a v medziach žaloby bez pojednávania v súlade

s a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Žalobkyňa uzavrela so S. so sídlom V. (do 23. apríla 2010 so sídlom R.), Slovenská

republika (ďalej len „zamestnávateľ“) pracovnú zmluvu a zmluvu o dočasnom pridelení

na výkon práce u užívateľského zamestnávateľa – spoločnosti N., Maďarská republika od 16.

februára 2007.

Zamestnávateľ žalobkyne vykonáva činnosť agentúry dočasného zamestnávania

na základe povolenia Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny č.:AA/2006/3722/11426

z 28.februára 2006 s účinnosťou od 1.marca 2006.

Sociálne poistenie zamestnancov, pohybujúcich sa v rámci Európskej únie upravuje

nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho

zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva (ďalej

len „nariadenie“).

V zmysle II. hlavy, článku 13 ods.1 nariadenia osoby, na ktoré sa vzťahuje toto

nariadenie, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu.

Podľa článku 13 (9) ods. 2 písm. a) nariadenia pokiaľ články 14 až 17 neustanovujú

inak, na osobu zamestnanú na území jedného členského štátu sa vzťahujú právne predpisy

tohto štátu dokonca aj vtedy, ak má bydlisko na území iného členského štátu alebo ak sa sídlo

alebo miesto podnikania podniku alebo fyzickej osoby, ktorá ho zamestnáva, nachádza na

území iného členského štátu.

V zásade teda platí pravidlo štátu výkonu práce (činnosti). Ide o základné pravidlo

určovania príslušnosti k právnym predpisom. Aplikuje sa automaticky, pokiaľ nedôjde

k situácii podľa článku 14 ods.1 písm. a) nariadenia.

Pokiaľ žalobkyňa namietala, že medzi príslušnými orgánmi Slovenskej republiky

a Maďarskej republiky nebola uzavretá dohoda podľa článku 17 nariadenia, je potrebné

uviesť, že v prípade jej neexistencie by nemohlo dôjsť k udeleniu výnimky z uplatniteľnej

legislatívy zamestnancom M., udelenej podľa oznámenia ministerstva zo 7. septembra 2006.

Podľa článku 14 ods.1 písm. a) nariadenia, upravujúceho osobitné pravidlá, ktoré sa

vzťahujú na osoby vykonávajúce závislú činnosť, okrem námorníkov, sa článok 13 ods. 2

písm. a) použije s nasledujúcimi výnimkami a výhradami:

Osoba, ktorá je zamestnaná na území členského štátu podnikom, pre ktorý zvyčajne

pracuje, a ktorá je vyslaná týmto podnikom na územie iného členského štátu, aby tam

vykonávala prácu pre tento podnik, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského

štátu za predpokladu, že predpokladané trvanie tejto práce neprekročí 12 mesiacov a že nie je

vyslaná s cieľom, aby nahradila inú osobu, ktorá ukončila dobu svojho vyslania.

Zamestnávateľom žalobkyne je Agentúra dočasného zamestnávania so sídlom na

území Slovenskej republiky.

V zmysle článku 1 (10) (15) (a)(i) I. hlavy nariadenia v spojení s § 4 ods.1 písm. a/

o sociálnom poistení na účely nariadenia sa za zamestnanca považuje len

fyzická osoba v pracovnom pomere.

Výklad článku 14 ods. 1 písm. a) nariadenia vo vzťahu k zamestnávaniu osôb

agentúrami dočasného zamestnávania podal Súdny dvor Európskych spoločenstiev (ďalej len

„ESD“) v rozsudku z 10. februára 2000 vo veci C-202/97 (Fitzwilliam), keď skonštatoval, že

článok 14 (1) (a) sa musí vykladať v tom zmysle, že s cieľom využiť výhody poskytované

v danom ustanovení, podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných zamestnancov z jedného

členského štátu, ktorí sú k dispozícii ako pracovníci na dobu určitú pre podniky so sídlom

v inom členskom štáte, musí zvyčajne (bežne) vykonávať svoju činnosť v prvom štáte.

Z uvedeného rozsudku ďalej vyplýva, že podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných

pracovníkov, zvyčajne vykonáva svoju činnosť v členskom štáte, v ktorom je usadený, ak

zvyčajne vykonáva v tomto členskom štáte významné aktivity. To znamená, že dočasne

prideľuje svojich zamestnancov na výkon práce aj užívateľskému zamestnávateľov, ktorý má

sídlo na území jej domovského štátu, v danom prípade na území Slovenskej republiky.

Na účely určenia, či podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných zamestnancov zvyčajne

vykonáva významnú činnosť v členskom štáte, v ktorom je usadený, môže príslušná inštitúcia

tohto štátu posúdiť kritériá, charakterizujúce činnosti prevádzkované týmto podnikom.

Žalobkyňa tak v žalobe ako aj v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietala

potrebu splnenia minimálneho počtu zamestnancov na území Slovenskej republiky (25%)

v pomere k celkovému počtu zamestnancov. Poukázala na to, že taká kvóta nie je stanovená

žiadnym vnútroštátnym všeobecne záväzným predpisom, nevyplýva z nariadenia ani

z rozhodnutia Správnej komisie č. 181 z 13.decembra 2000 a žalovaná ju svojvoľne určila

v roku 2006 na 15%, resp. 25%. Záver žalovanej o nezamestnávaní aspoň 25% zamestnancov

na území Slovenskej republiky žalobkyňa nespochybňovala.

Z administratívneho spisu žalovanej vyplýva, že okrem iného skúmala výšku obratu

zamestnávateľa, ktorý podľa potvrdenia konateľa zamestnávateľa na území Slovenskej

republiky nedosiahol 25% z celkového obratu spoločnosti. Zamestnávateľ žalobkyne

na území Slovenskej republiky s výnimkou 5-6 administratívnych pracovníkov a jedného

upratovača nezamestnával v pracovnom pomere žiadneho zamestnanca.

Žalovaná v napadnutom rozhodnutí dôvodila tým, že zamestnávateľ žalobkyne

(agentúra dočasného zamestnávania) na území Slovenskej republiky zamestnancov

nezamestnáva.

Pokiaľ zamestnávateľ na území Slovenskej republiky okrem pracovníkov

v administratíve a upratovača zamestnával iba pracovníkov na základe dohôd o vykonaní

práce podľa , títo sa v zmysle článku 1(a)(i) I. hlavy

nariadenia v spojení s na účely nariadenia za

zamestnancov nepovažujú a teda na nich nemožno v danom prípade pri posúdení významnej

aktivity zamestnávateľa na území Slovenskej republiky prihliadať. (Odvolací súd

poznamenáva, že v zmysle v spojení s

Z. z. zamestnávateľ môže na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb

s fyzickými osobami uzatvárať také dohody len výnimočne a najviac na 350 hodín ročne).

Odvolací súd dospel k záveru, že tak určenie kritéria 25% obratu na území Slovenskej

republiky v tzv. Kódexe dobrej praxe ako aj namietaného kritéria 25% zamestnancov

na území Slovenskej republiky z celkového počtu zamestnancov v danom prípade nevybočilo

z rámca povolenej správnej úvahy pri posúdení, či zamestnávateľ na území Slovenskej

republiky vykonáva významnú činnosť. Posúdenie tohto kritéria by však bolo významné len

v prípade, ak by zamestnávateľ činnosť agentúry dočasného zamestnávania vykonával aj na

území Slovenskej republiky, t.j. dočasne prideľoval svojich zamestnancov na výkon práce na

území Slovenskej republiky. Aj odvolací súd mal však za preukázané, že zamestnávateľ na

výkon práce u užívateľského zamestnávateľa na území Slovenskej republiky dočasne

nepridelil žiadneho zamestnanca a na tomto území významnú činnosť nevykonával.

Z uvedených dôvodov aj odvolací súd dospel k záveru, že v dôsledku nesplnenia

podmienok na strane zamestnávateľa čo do vykonávania významných aktivít na území

Slovenskej republiky žalobkyni povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové

poistenie i povinné poistenie v nezamestnanosti podľa o sociálnom

poistení dňom 16. februára 2007 nevzniklo. Ak aj zamestnávateľ odvádzal poistné Sociálnej

poisťovni, má možnosť domáhať sa jeho vrátenia ako plnenia bez právneho dôvodu.

Najvyšší súd poznamenáva, že Krajský súd v Nitre sa neodchýlil od svojho právneho

názoru vysloveného v iných konaniach s obdobným skutkovým stavom, pričom skutočnosti,

ktoré mal krajský súd za preukázané, vyplývajú z obsahu administratívneho spisu. Námietka

žalobkyne, že krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie inými dôvodmi a vychádzal z iných

dôkazov, je preto neopodstatnená a v rozpore so zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Ak

žalobkyňa namietala, že krajský súd argumentuje kontrolou od 18. júla 2006 do 25. septembra

2006, tak predmetná námietka je taktiež nedôvodná, pretože z odôvodnenia krajského súdu

vyplýva, že tento vychádzal aj z kontroly dodržania podmienok využitia inštitútu vyslania

v období od 1. novembra 2006 do 31. marca 2007, vykonanej dňa 12. apríla 2007 pobočkou

žalovanej. Najvyšší súd poukazuje, že krajský súd sa vo svojom odôvodnení stotožnil

s argumentáciou žalovanej aj pokiaľ išlo o podmienky vyslania, a preto pokiaľ žalobkyňa

namietala, že rozhodnutie krajského súdu je nepreskúmateľné pre neuvedenie podmienok

vyslania, odvolací súd predmetné tvrdenie považuje za účelové.

Pokiaľ žalobkyňa v žalobe i v odvolaní proti rozsudku krajského súdu poukazovala

na rozsudok najvyššieho súdu č.k. z 11. decembra 2007, odvolací súd

poznamenáva, že jeho predmetom bolo rozhodnutie vo veci nároku na nemocenské dávky

v období roku 2005 za iných skutkových okolností.

Vzhľadom na uvedené aj odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie

žalovanej v medziach žaloby je v súlade so zákonom, preto rozsudok krajského súdu

podľa v spojení s a potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol vzhľadom na neúspech

žalobkyne v odvolacom konaní v súlade s v spojení s .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. júna 2010

JUDr. Ida Hanzelová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Anna Koláriková