Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Sžso/45/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky 9

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Idy Hanzelovej a členov senátu JUDr. Viery Nevedelovej a JUDr. Ľubice Filovej

v právnej veci žalobcu: J. S., zastúpeného

Mgr. G. G., proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8, Bratislava,

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej číslo 322-5141-GC-04/2007 z 11.

novembra 2008, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 31. marca

2009, č.k. -42, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre z 31. marca 2009,

č.k. -42, p o t v r d z u j e.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol žalobu a žalobcovi náhradu trov

konania nepriznal.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalovaná rozhodnutím číslo 322-5141-GC-

04/2007 z 11. novembra 2008 zamietla odvolanie žalobcu a potvrdila rozhodnutie pobočky

Sociálnej poisťovne Komárno (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č. 700-

0440017007/07-14 z 16. júla 2007, ktorým tento prvostupňový správny orgán rozhodol, že

žalobcovi dňom 14. septembra 2006 nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné

dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti.

Krajský súd mal za preukázané, že žalobca mal od 14. septembra 2006 uzatvorenú

pracovnú zmluvu v spoločnosti M., s.r.o., ktorá ho ako Agentúra dočasného zamestnávania

vyslala na výkon práce pre zamestnávateľa so sídlom v Maďarskej republike. Poukázal na čl.

14 Nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 upravujúceho výnimky, podľa ktorých osoba

zamestnaná na území členského štátu podnikom, pre ktorý zvyčajne pracuje a ktorá je vyslaná

týmto podnikom na územie iného členského štátu, aby tam vykonávala prácu pre tento podnik

naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu, v prípade že trvanie takejto

práce nepresiahne 12 mesiacov a jej činnosť nesúvisí s nahradením činnosti inej osoby. Podľa

rozhodnutia č. 181 zo dňa 13. decembra 2000 vydaného správnou komisiou sa môže

zamestnávateľ domáhať uznania inštitútu vyslania len v prípade, ak preukáže, že vykonáva

obvykle významné činnosti na území štátu vyslania. Krajský súd mal

za preukázané, že žalovaná vykonala u zamestnávateľa žalobcu kontrolu odvodu poistného

na sociálne poistenie, pričom bolo kontrolou zistené, že je vylúčené, aby hlavnou činnosťou

tejto obchodnej spoločnosti bolo vysielanie zamestnancov do iných členských štátov, pokiaľ

chcú využiť ustanovenia o vyslaní. Charakteristické znaky vyslania v zmysle Kódexu dobrej

praxe a rozhodnutia č. 181/2000 správnej komisie v obchodnej spoločnosti M. s.r.o. nie sú

naplnené. Krajský súd tiež poukázal, že podľa článku 17 nariadenia Rady EHS č.1408/71

príslušné orgány Slovenskej republiky a Maďarskej republiky na rokovaní dňa

22. júna 2006 prijali spoločnú dohodu o úprave výnimky z ustanovenia článkov 13 až 16 tak,

že žiadosti o udelenie výnimiek sa budú vybavovať len do konca roka 2006. Na základe tejto

dohody Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny (ďalej len „ministerstvo“) dňa

7. septembra 2006 udelilo výnimku podľa článku 17 Nariadenia pre určených zamestnancov

zamestnávateľa, medzi ktorými žalobca nebol. V nasledujúcom období nedošlo k dohode

medzi Slovenskou republikou a Maďarskou republikou o udeľovaní výnimiek v zmysle

ustanovenia čl. 17 nariadenia č. 1408/71, nebolo preto vyhovené ďalším žiadostiam

o udelenie osobitnej výnimky.

Rozsudok krajského súdu napadol včas podaným odvolaním žalobca namietajúc, že

dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a z nich vyvodil nesprávny právny záver.

Poukázal na to, že spĺňa podmienku vzniku poistného pomeru na území Slovenskej republiky,

lebo na základe platne uzatvorenej zmluvy bol zamestnancom spoločnosti M., s.r.o. Pokiaľ sa

krajský súd stotožnil s argumentáciou žalovanej a vychádza z jej administratívneho spisu

v ktorom sa konštatuje, že samotný výkon riadiacich činností podniku na území Slovenskej

republiky neoprávňuje na uplatnenie ustanovení týkajúcich sa vyslania, potom si protirečil,

keďže mal za preukázané, že zamestnávateľ žalobcu zamestnával i zamestnancov

v administratíve pri zabezpečovaní vnútorného chodu podniku a ďalších zamestnancov

zamestnával na základe dohody o vykonaní práce. Z toho podľa jeho názoru vyplýva, že

spoločnosť zamestnávala aj zamestnancov, ktorí vykonávali inú prácu. Krajský súd i žalovaná

v konečnom dôsledku delia (diskriminujú) zamestnancov na tých, ktorých bude pre určité

účely započítavať a ktorých započítavať nebude. Ide o účelové kritérium s cieľom vytvoriť

dojem, že zamestnávateľ žalobcu nespĺňal kritériá pre vyslanie svojich zamestnancov, hoci

tieto kritériá v plnom rozsahu spĺňal. Pokiaľ sa žalovaný i krajský súd odvolávajú na „Kódex

dobrej praxe“ a z neho vyplývajúce kritérium 25%-ného obratu zamestnávateľa, uvedený

kódex nie je záväzným právnym predpisom a uvedené percento nie je stanovené ani

v nariadení Rady EHS č.1408/71, ani v rozhodnutí č.181 z roku 2000. Toto percento nebolo

vždy 25%, bolo aj 15%. Žalovaná sa pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia odvoláva na 25%

z počtu zamestnancov a také kritérium nie je uvedené ani v nariadení ani v rozhodnutí č.181.

Žalobca namietol i to, že žiadna Dohoda medzi príslušnými orgánmi Slovenskej a Maďarskej

republiky nebola uzatvorená, nebola verejne publikovaná zákonom stanoveným spôsobom

a samotný zápis z rokovania zo dňa 22.júna 2006 za dohodu ako právne záväzný dokument

nemožno považovať. Podľa uvádzanej dohody sa však výnimka mala vzťahovať na obdobie

do konca roka 2006 a nie iba do 30.októbra 2006. Žalobca poukázal na to, že jeho

zamestnávateľ riadne odvádzal poistné na nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie

a poistenie v nezamestnanosti a Sociálna poisťovňa tieto odvody prijímala, čím de facto

akceptovala daný stav a do dnešného dňa poistné nevrátila. Žiadal preto, aby odvolací súd

rozsudok krajského súdu zmenil, žalobe vyhovel a žalovanú zaviazal na náhradu trov

odvolacieho konania.

Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu vyjadrila 24. júna 2009. Uviedla, že podmienky

vyslania, ktoré upravuje nariadenie Rady(EHS) č.1408/71 zo dňa 14. júna 1971 o uplatňovaní

systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby samostatne zárobkovo činné osoby

a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva, v článku 14(1)(a) a ktoré precizuje

rozhodnutie Správnej komisie Európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie

migrujúcich pracovníkov č.181 z 13.decembra 2000, musí zamestnávateľ spĺňať kumulatívne,

ešte pred tým, ako začne vysielať zamestnancov a musia byť splnené počas celej doby

vyslania zamestnancov na územie iného členského štátu Európskej únie. Rozhodnutie č. 181,

ktoré bo bolo publikované v Úradnom vestníku Európskej únie, a teda je všeobecne záväzné,

sa týka výkladu článkov 14 (1), 14a (1) a 14b (1) a (2) nariadenia. Možnosť vysielania by sa

preto mala obmedziť výlučne na podniky, ktoré obvykle vykonávajú významné činnosti

na území členského štátu, v ktorom boli založené. V prípade pochybností, či podnik obvykle

vykonáva významné činnosti na území členského štátu, v ktorom bol založený, je potrebné

skúmať jeho obrat počas zodpovedajúceho reprezentatívneho obdobia v členskom štáte,

ktorého sa to týka. Spoločnosť M., s.r.o. ako agentúra dočasného zamestnávania by sa mohla

dovolávať inštitútu vyslania len v prípade existencie podstatných znakov vyslania. V čase

dočasného pridelenia občanov v pracovnom pomere na výkon práce k užívateľskému

zamestnávateľovi v Maďarskej republike však nevykonávala významné činnosti na území

Slovenskej republiky. Administratívnych zamestnancov, ktorí zabezpečujú vnútorných chod

organizácie a zamestnanca na upratovanie nemožno považovať za zamestnancov, ktorí

vykonávajú významné činnosti. Do celkového počtu zamestnancov nemožno zahrnúť fyzické

osoby, ktoré vykonávajú práce na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného

pomeru z dôvodu, že ustanovenie o sociálnom poistení

v znení neskorších predpisov definuje fyzickú osobu, ktorá vykonáva práce na základe dohôd

vykonávaných mimo pracovného pomeru ako zamestnanca len na účely úrazového

a garančného poistenia, pričom za zamestnanca na účely sociálneho poistenia sa podľa

o sociálnom poistení (ďalej len „)

považuje len fyzická osoba v pracovnom pomere.

Kódex dobrej praxe vychádza z bodu 10. rozhodnutia a aplikuje sa pri určení

uplatniteľnej legislatívy vo všetkých členských štátoch z dôvodu, aby nedochádzalo

v jednotlivých členských štátoch k rozdielnemu výkladu pri určení uplatniteľnej legislatívy

vo všetkých členských štátoch a práve na účely zjednotenia aplikačnej praxe bola Sociálna

poisťovňa nútená zmeniť percento obratu z „15 %“ na súčasných „25 %“. Uvedené však

nemá vplyv na posúdenie danej veci, lebo spoločnosť M., s.r.o., v čase vyslania nevytvárala

obrat na území Slovenskej republiky.

Článok 17 (9) nariadenia upravuje výnimky z článkov 13 až 16. Podľa neho dva alebo

viac členských štátov, príslušné orgány týchto štátov alebo úrady určené týmito

orgánmi môžu spoločnou dohodou upraviť výnimky z ustanovení článkov 13 až 16 v záujme

určitých kategórií osôb alebo určitých osôb. Nariadenie neupravuje, akou formou bude táto

spoločná dohoda príslušných orgánov členských štátov uzatvorená. S výsledkami z rokovania

medzi zástupcami Slovenskej republiky a Maďarskej republiky bol zamestnávateľ žalobcu

viackrát oboznámený, bol upozornený na povinnosť postupovať v súlade s nariadením a mal

dostatočný časový priestor na to, aby v súlade s nariadením prihlásil svojich zamestnancov

do poistenia v Maďarskej republike.

Keďže registračný list FO - prihláška do poistenia zamestnancov pred 1.augustom

2008 neobsahoval údaj „výkon práce v štáte“, Sociálna poisťovňa nebola upozornená na to, že

zamestnanci vykonávajú práce na území Maďarskej republiky. Odvedené poistné Sociálna

poisťovňa vráti ako poistné zaplatené bez právneho dôvodu po právoplatnom ukončení

predmetnej veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok v rozsahu odvolania a v medziach žaloby bez pojednávania v súlade

s a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Žalobca uzavrel so spoločnosťou M., s.r.o., so sídlom V., (do 23. apríla 2010 so

sídlom R.), Slovenská republika (ďalej len „zamestnávateľ“) pracovnú zmluvu a zmluvu

o dočasnom pridelení na výkon práce u užívateľského zamestnávateľa –

spoločnosti E., S. od 14. septembra 2006.

Zamestnávateľ žalobcu vykonáva činnosť agentúry dočasného zamestnávania

na základe povolenia Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny č.:AA/2006/3722/11426

z 28.februára 2006 s účinnosťou od 1.marca 2006.

Sociálne poistenie zamestnancov, pohybujúcich sa v rámci Európskej únie upravuje

nariadenie Rady(EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho

zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva (ďalej

len „nariadenie“).

V zmysle II. hlavy, článku 13 ods.1 nariadenia osoby, na ktoré sa vzťahuje toto

nariadenie, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu.

Podľa článku 13(9) ods. 2 písm. a) nariadenia pokiaľ články 14 až 17 neustanovujú

inak, na osobu zamestnanú na území jedného členského štátu sa vzťahujú právne predpisy

tohto štátu dokonca aj vtedy, ak má bydlisko na území iného členského štátu alebo ak sa sídlo

alebo miesto podnikania podniku alebo fyzickej osoby, ktorá ho zamestnáva, nachádza

na území iného členského štátu.

V zásade teda platí pravidlo štátu výkonu práce (činnosti). Ide o základné pravidlo

určovania príslušnosti k právnym predpisom. Aplikuje sa automaticky, pokiaľ nedôjde

k situácii podľa článku 14 ods.1 písm. a) nariadenia.

Pokiaľ žalobca namietal, že medzi príslušnými orgánmi Slovenskej republiky

a Maďarskej republiky nebola uzavretá dohoda podľa článku 17 nariadenia, je potrebné

uviesť, že v prípade jej neexistencie by nemohlo dôjsť k udeleniu výnimky z uplatniteľnej

legislatívy zamestnancom M.-u, s.r.o., udelenej podľa oznámenia ministerstva

zo 7. septembra 2006.

Podľa článku 14 ods.1 písm. a) nariadenia, upravujúceho osobitné pravidlá, ktoré sa

vzťahujú na osoby vykonávajúce závislú činnosť, okrem námorníkov, sa článok 13 ods. 2

písm. a) použije s nasledujúcimi výnimkami a výhradami:

Osoba, ktorá je zamestnaná na území členského štátu podnikom, pre ktorý zvyčajne

pracuje, a ktorá je vyslaná týmto podnikom na územie iného členského štátu, aby tam

vykonávala prácu pre tento podnik, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského

štátu za predpokladu, že predpokladané trvanie tejto práce neprekročí 12 mesiacov a že nie je

vyslaná s cieľom, aby nahradila inú osobu, ktorá ukončila dobu svojho vyslania.

Zamestnávateľom žalobcu je Agentúra dočasného zamestnávania so sídlom na území

Slovenskej republiky.

V zmysle článku 1 (10) (15) (a)(i) I. hlavy nariadenia v spojení s § 4 ods. 1 písm. a/

o sociálnom poistení na účely nariadenia sa za zamestnanca považuje len

fyzická osoba v pracovnom pomere.

Výklad článku 14 ods.1 písm. a) nariadenia vo vzťahu k zamestnávaniu osôb

agentúrami dočasného zamestnávania podal Súdny dvor Európskych spoločenstiev (ďalej len

„ESD“) v rozsudku z 10.februára 2000 vo veci C-202/97 (Fitzwilliam), keď skonštatoval, že

článok 14 (1) (a) sa musí vykladať v tom zmysle, že s cieľom využiť výhody poskytované

v danom ustanovení, podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných zamestnancov z jedného

členského štátu, ktorí sú k dispozícii ako pracovníci na dobu určitú pre podniky so sídlom

v inom členskom štáte, musí zvyčajne (bežne) vykonávať svoju činnosť v prvom štáte.

Z uvedeného rozsudku ďalej vyplýva, že podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných

pracovníkov, zvyčajne vykonáva svoju činnosť v členskom štáte, v ktorom je usadený, ak

zvyčajne vykonáva v tomto členskom štáte významné aktivity. To znamená, že dočasne

prideľuje svojich zamestnancov na výkon práce aj užívateľskému zamestnávateľov, ktorý má

sídlo na území jej domovského štátu, v danom prípade na území Slovenskej republiky.

Na účely určenia, či podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných zamestnancov zvyčajne

vykonáva významnú činnosť v členskom štáte, v ktorom je usadený, môže príslušná inštitúcia

tohto štátu posúdiť kritériá, charakterizujúce činnosti prevádzkované týmto podnikom.

Žalobca tak v žalobe ako aj v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietal potrebu

splnenia minimálneho počtu zamestnancov na území Slovenskej republiky (25%) v pomere

k celkovému počtu zamestnancov. Poukázal na to, že taká kvóta nie je stanovená žiadnym

vnútroštátnym všeobecne záväzným predpisom, nevyplýva z nariadenia ani z rozhodnutia

Správnej komisie č.181 z 13.decembra 2000 a žalovaná ju svojvoľne určila v roku 2006

na 15%, resp. 25%. Záver žalovanej o nezamestnávaní aspoň 25% zamestnancov na území

Slovenskej republiky žalobca nespochybňoval.

Z administratívneho spisu žalovanej vyplýva, že okrem iného skúmala výšku obratu

zamestnávateľa, ktorý podľa potvrdenia konateľa zamestnávateľa na území Slovenskej

republiky nedosiahol 25% z celkového obratu spoločnosti. Zamestnávateľ žalobcu

na území Slovenskej republiky s výnimkou 5-6 administratívnych pracovníkov a jedného

upratovača nezamestnával v pracovnom pomere žiadneho zamestnanca.

Žalovaná v napadnutom rozhodnutí dôvodila tým, že zamestnávateľ žalobcu (agentúra

dočasného zamestnávania) na území Slovenskej republiky zamestnancov nezamestnáva.

Pokiaľ zamestnávateľ na území Slovenskej republiky okrem pracovníkov

v administratíve a upratovača zamestnával iba pracovníkov na základe dohôd o vykonaní

práce podľa , títo sa v zmysle článku 1(a)(i) I. hlavy

nariadenia v spojení s na účely nariadenia

za zamestnancov nepovažujú a teda na nich nemožno v danom prípade pri posúdení

významnej aktivity zamestnávateľa na území Slovenskej republiky prihliadať. (Odvolací súd

poznamenáva, že v zmysle v spojení s

Z.z. zamestnávateľ môže na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb

s fyzickými osobami uzatvárať také dohody len výnimočne a najviac na 350 hodín ročne).

Odvolací súd dospel k záveru, že tak určenie kritéria 25% obratu na území Slovenskej

republiky v tzv. Kódexe dobrej praxe ako aj namietaného kritéria 25% zamestnancov

na území Slovenskej republiky z celkového počtu zamestnancov v danom prípade nevybočilo

z rámca povolenej správnej úvahy pri posúdení, či zamestnávateľ na území Slovenskej

republiky vykonáva významnú činnosť. Posúdenie tohto kritéria by však bolo významné len

v prípade, ak by zamestnávateľ činnosť agentúry dočasného zamestnávania vykonával aj

na území Slovenskej republiky, t.j. dočasne prideľoval svojich zamestnancov na výkon práce

na území Slovenskej republiky. Aj odvolací súd mal však za preukázané, že zamestnávateľ

na výkon práce u užívateľského zamestnávateľa na území Slovenskej republiky dočasne

nepridelil žiadneho zamestnanca a na tomto území významnú činnosť nevykonával.

Z uvedených dôvodov aj odvolací súd dospel k záveru, že v dôsledku nesplnenia

podmienok na strane zamestnávateľa, čo do vykonávania významných aktivít na území

Slovenskej republiky, žalobcovi povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové

poistenie i povinné poistenie v nezamestnanosti podľa o sociálnom

poistení dňom 14. septembra 2006 nevzniklo. Ak aj zamestnávateľ odvádzal poistné Sociálnej

poisťovni, má možnosť domáhať sa jeho vrátenia ako plnenia bez právneho dôvodu.

Pokiaľ žalobca v žalobe i v odvolaní proti rozsudku krajského súdu poukazoval

na rozsudok najvyššieho súdu č. k. z 11.decembra 2007, odvolací súd

poznamenáva, že jeho predmetom bolo rozhodnutie vo veci nároku na nemocenské dávky

v období roku 2005 za iných skutkových okolností.

Vzhľadom na uvedené aj odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie

žalovanej v medziach žaloby je v súlade so zákonom, preto rozsudok krajského súdu

podľa v spojení s a potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol vzhľadom na neúspech

žalobcu v odvolacom konaní v súlade s v spojení s .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. júna 2010

JUDr. Ida Hanzelová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť: Dagmar Falbová