Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
9a5/360712.b9be07.pdf
PDF · 123.51 KB
No categories available
7So/131/2009
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 7So/131/2009
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Eleny Závadskej, členiek senátu JUDr. Júlie Horskej a JUDr. Marianny Reiffovej
v právnej veci navrhovateľky M., bytom S.,, proti odporkyni Sociálnej poisťovni
v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8, o preplatok na starobnom dôchodku na odvolanie
navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 15. mája 2009, č.k. 5 Sd/167/2008
– 24, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove z 15. mája 2009,
č.k. 5 Sd/167/2008-24 z m e ň u j e tak, že rozhodnutie odporkyne z 13. augusta 2008
číslo X. z r u š u j e .
Účastníkom náhradu trov konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Prešove rozsudkom z 15. mája 2009, č.k. 5 Sd/167/2008-24, potvrdil
rozhodnutie z 13. augusta 2008 číslo X., ktorým odporkyňa podľa § 107 ods. 1 zákona č.
100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o sociálnom zabezpečení“) a podľa § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) uložila navrhovateľke
povinnosť vrátiť starobný dôchodok v celkovej sume 9 480 Sk, ktorý jej bol neprávom
vyplatený za dobu od 6. júla 1991 do 5. decembra 1991 do 30 dní, lebo nespĺňala podmienky,
uvedené v § 3 nariadenia vlády č. 142/1983 Zb. o poskytovaní dôchodku niektorým
pracujúcim dôchodcom z dôvodu, že jej zárobok v mesiaci jún 1991 presiahol sumu 22 000
Sk. Krajský súd považoval za preukázané, že Slovenská správa sociálneho zabezpečenia
v Bratislave ako právny predchodca odporkyne nevyhovela žiadosti navrhovateľky z 5.
septembra 1991 o poskytnutie výnimky a umožnenie poberať dôchodok popri zárobku pri
výkone funkcie verejného činiteľa. Ministerka práce a sociálnych vecí Slovenskej republiky
rozhodnutím podľa § 174 zákona o sociálnom zabezpečení zo 16. apríla 1992 č. 746/1992-
SM žiadosti navrhovateľky o odstránenie tvrdosti zákona pri vykonávaní sociálneho
zabezpečenia vyhovela a uznala výkon funkcie starostky obce v roku 1991 za zamestnanie,
dohodnuté na určitý čas podľa § 3 nariadenia vlády ČSSR č. 142/1983 Zb. o poskytovaní
dôchodkov niektorým pracujúcim dôchodcom. Nebola však splnená podmienka trvania
zamestnania na dobu určitú, nepresahujúcu jeden rok, v dôsledku čoho poberala
navrhovateľka starobný dôchodok od 6. januára 1991 do 5. decembra 1991, pričom od 6. júla
1991 do 5. decembra 1991 v celkovej sume 9 480 Sk jej neprináležal.
Vo včas podanom odvolaní navrhovateľka navrhla rozsudok prvostupňového súdu
zmeniť a preskúmavané rozhodnutie odporkyne z 13. augusta 2008 číslo X. zrušiť, lebo
ministerka práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky rozhodnutím zo 16. apríla
1992 číslo 746/1992-SM vyhovela jej žiadosti o odstránenie tvrdosti zákona pri vykonávaní
sociálneho zabezpečenia v celom rozsahu ustanovenia § 3 nariadenia vlády ČSSR č. 142/1983
s poukazom na znenie § 3 nariadenia vlády ČSSR č. 142/1983 Zb. Zdôraznila, že nikdy
neprevzala dôchodok s vedomím, že jej bol vyplatený neprávom, alebo vo vyššej výmere ako
jej patril a už vôbec nie pre nesplnenie ohlasovacej povinnosti.
Odporkyňa sa na odvolanie navrhovateľky písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 250s v spojení s § 246c
OSP preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu
predchádzalo a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľky je potrebné vyhovieť.
Podľa § 106 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení oprávnený alebo iný príjemca
dávky alebo služby sociálnej starostlivosti je povinný písomne ohlásiť príslušnému orgánu
sociálneho zabezpečenia do ôsmich dní zmeny v skutočnostiach rozhodných pre trvanie
nároku na dávku alebo službu sociálnej starostlivosti, jej výšku a výplatu alebo poskytovanie.
Podľa § 107 ods. 1, 3 zákona o sociálnom zabezpečení príjemca dávky, ktorý nesplnil
niektorú jemu uloženú povinnosť, prijímal dávku alebo jej časť, hoci vedel alebo musel
z okolností predpokladať, že sa vyplatila neprávom alebo vo vyššej výmere, ako patrila, alebo
vedome inak spôsobil, že dávka alebo jej časť sa vyplatila neprávom alebo vo vyššej výmere,
ako patrila, je povinný vrátiť dávku alebo jej časť odo dňa, od ktorého nepatrila vôbec alebo
v poskytovanej výške: to platí najmä vtedy, keď nesplnil ohlasovaciu povinnosť, dávku
vylákal alebo zamlčal niektorú rozhodnú skutočnosť.
Pre príjemcu dávky nárok na vrátenie dávky poskytnutej neprávom alebo v nesprávnej
výške zaniká uplynutím troch rokov odo dňa, keď orgán sociálneho zabezpečenia túto
skutočnosť zistil, najneskôr však uplynutím desiatich rokov odo dňa, za ktorý sa dávka
vyplatila. Tieto lehoty neplynú počas konania o opravnom prostriedku, výkonu rozhodnutia,
alebo ak sa na úhradu preplatku vykonávajú zrážky z dávky.
Podľa § 109 ods. 1 a 3 zákona o sociálnom zabezpečení ak organizácia nepodala
hlásenie alebo nepredložila záznam buď vôbec, alebo nie určeným spôsobom alebo včas alebo
podané hlásenie, predložený záznam alebo údaje potvrdené organizáciou boli nesprávne,
a v dôsledku toho sa dávka poskytla neprávom alebo vo vyššej výmere, ako patrila, je povinná
nahradiť neprávom vyplatené sumy.
O povinnosti zamestnávateľa nahradiť neprávom vyplatené sumy v zmysle § 109
ods. 2 zákona o sociálnom zabezpečení rozhoduje orgán sociálneho zabezpečenia, ktorý je
príslušný rozhodovať o dávke. Nárok na náhradu neprávom vyplatených súm zaniká
uplynutím troch rokov odo dňa, keď orgán sociálneho zabezpečenia zistil, že sumy sa
vyplatili neprávom, najneskôr však uplynutím desiatich rokov odo dňa ich výplaty. Tieto
lehoty neplynú počas konania o opravnom prostriedku a počas výkonu rozhodnutia.
Podľa § 110 zákona o sociálnom zabezpečení ak organizácia i príjemca dávky
spôsobili, že dávka sa poskytla neprávom alebo vo vyššej výmere, ako patrila, zodpovedajú za
vrátenie neprávom vyplatenej sumy spoločne a nerozdielne. Organizácia a príjemca dávky sa
vzájomne vyrovnajú podľa miery zavinenia. Spory o vzájomné vyrovnanie medzi
organizáciou a príjemcom dávky rozhodujú v prvom stupni krajské súdy.
Z obsahu dávkových spisov vyplýva, že navrhovateľke bol na základe jej žiadosti
priznaný od 1. januára 1981 starobný dôchodok.
Od 1. decembra 1990 bola navrhovateľka zvolená do funkcie starostky Obce S. na
obdobie 4 rokov (§ 2 ods. 1 zákona č. 471/1990 Zb.).
Ak § 98 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení stanovil, že sa starobný dôchodok
nevypláca po dobu ďalšieho zamestnania po vzniku nároku na tento dôchodok a po dobu
dočasnej pracovnej neschopnosti, po ktorú sa oprávnenému poskytuje nemocenské, pokiaľ
vláda Československej socialistickej republiky neustanoví inak, potom nástup navrhovateľky
do funkcie starostky obce mal za následok, že navrhovateľka prestala splňovať podmienky pre
výplatu starobného dôchodku.
V konaní bolo preukázané, že navrhovateľka a ani jej zamestnávateľ do ôsmich dní
podľa § 106 a § 108 zákona o sociálnom zabezpečení nesplnili povinnosť hlásiť skutočnosť,
že navrhovateľka od 1. decembra 1990 vykonáva funkciu starostky obce, hoci táto skutočnosť
bola rozhodnou pre trvanie nároku na výplatu dávky.
Uvedeným nehlásením preto spoločne spôsobili, že sa dávka vyplatila neprávom
a podľa § 110 zákona o sociálnom zabezpečení mali spoločne a nerozdielne zodpovedať za
vrátenie neprávom vyplatenej sumy vo výške 9 480 Sk starobného dôchodku za čas od 6. júla
1991 do 5. decembra 1991.
Odporkyňa mohla preto požadovať vrátenie neprávom vyplatenej sumy len
od obidvoch zodpovedných subjektov spoločne a nerozdielne podľa § 110 zákona
o sociálnom zabezpečení. Odporkyňa preto nemohla navrhovateľku aj jej zamestnávateľa
zaviazať zaplatiť preplatok na dávke samostatne s použitím § 106 až § 109 zákona
o sociálnom zabezpečení a súčasne ich zaviazať zaplatiť preplatok spoločne a nerozdielne
podľa § 110 zákona o sociálnom zabezpečení. Takýto postup by znamenal, že odporkyňa by
mohla ten istý preplatok na dávke vymáhať tri razy na základe každého z uvedených
rozhodnutí. Takýto postup však zákon nepredpokladal, lebo rozlišoval samostatnú a spoločnú
zodpovednosť za preplatok na dávke. V prípade, ak preplatok zavinil len zamestnávateľ, alebo
len poberateľ dávky, bolo možné uložiť povinnosť vrátiť preplatok len tomu z nich, ktorý
vznik preplatku spôsobil. Takýto postup prichádzal do úvahy aj v prípade spoločnej
zodpovednosti za preplatok. Ak teda poberateľ dávky aj zamestnávateľ spôsobili, že sa dávka
vyplatila neprávom alebo v nesprávnej výške, potom nebolo možné zaviazať na jej úhradu
len jedného z nich a nebolo možné zaviazať ich na náhradu ani samostatne. Z uvedeného
dôvodu aj lehoty na rozhodnutie o spoločnej zodpovednosti za preplatok na dávke začali
plynúť odo dňa vzniku preplatku (objektívna desaťročná lehota od 6. júla 1991
do 5. decembra 1991 a subjektívna trojročná lehota začala plynúť od 6. septembra 1991).
Treba uviesť, že individuálnu zodpovednosť za preplatok nemožno zamieňať
so spoločnou zodpovednosťou aj vo vzťahu k počítaniu lehôt a aj vo vzťahu k správnym
konaniam, ktoré sú pre každý z uvedených prípadov samostatné. Ak teda márne uplynula
lehota na vymáhanie preplatku na dávke, ktorý vznikol zavinením poberateľa dávky aj jeho
zamestnávateľa, potom odporkyňa nemôže osobitne rozhodnúť o zodpovednosti za preplatok
len na základe samostatnej zodpovednosti jedného z nich a prípadne lehoty v takýchto
samostatných konaniach voľne zamieňať. Rovnako nemôže spoločnú zodpovednosť na dávke
nahradiť zodpovednosťou individuálnou, lebo ich vznik je podmienený samostatnými
a celkom rozdielnymi právnymi predpokladmi.
Odvolací súd zistil, že odporkyňa sa domáhala na Okresnom súde v Prešove
(sp.zn. 2 E 1246/96) výkonu svojho rozhodnutia z 19. mája 1992 číslo X. prikázaním
pohľadávky 9 880 Sk proti povinnému Obecný úrad S.. Nesprávnosť označenia povinného,
ktorým bola Obec S. (nie jej výkonný orgán) spôsobila, že právo vymáhať preplatok na
starobnom dôchodku navrhovateľky od jej zamestnávateľa márne uplynula, čo v dávkovom
spise zaznamenala aj odporkyňa.
Hoci odporkyňa v rozpore so zákonom uložila navrhovateľke súbežne povinnosť
vrátiť preplatok na dávke rozhodnutím z 19. mája 1992 číslo X., ktoré bolo neskôr zrušené,
nemožno prehliadať skutočnosť, že svojím rozhodnutím z 30. júna 2003 číslo X. znova
rozhodla o tom istom preplatku a zaviazala navrhovateľku aj jej zamestnávateľa vrátiť
preplatok na dávke spoločne a nerozdielne, hoci pre takéto rozhodnutie už márne uplynula
subjektívna lehota.
Z dôvodu, že do úvahy prichádzala len spoločná zodpovednosť za vznik preplatku na
dávke, nemohla odporkyňa zmiešavať plynutie lehoty v rozličných správnych konaniach, lebo
o vzniku preplatku sa dozvedela už 6. septembra 1991 a spoločnú zodpovednosť za preplatok
uložila navrhovateľke aj jej zamestnávateľovi po prvý raz až v rozhodnutí z 30. júna 2003
číslo X., teda po uplynutí subjektívnej lehoty, uvedenej v § 110 zákona o sociálnom
zabezpečení.
Vzhľadom na skutočnosť, že individuálna zodpovednosť navrhovateľky neprichádzala
a neprichádza do úvahy, ak preplatok vznikol zavinením jej aj jej zamestnávateľa, potom
rozhodnutie o individuálnej zodpovednosti navrhovateľky z 19. mája 1992 číslo X. , postupne
zrušované a menené mohlo mať vplyv na márne uplynutie prekluzívnej lehoty len vo vzťahu
k takejto individuálnej zodpovednosti. Jej výlučná zodpovednosť za preplatok však nie je
daná, preto takéto rozhodnutie, postupne nahrádzané novšími rozhodnutiami o individuálnej
zodpovednosti navrhovateľky za preplatok bolo potrebné zrušiť ako nezákonné. K takému
záveru o potrebe zrušiť aj nahradzujúce novšie rozhodnutia o individuálnej zodpovednosti
navrhovateľky dospeli aj súdy v predchádzajúcich konaniach, ktoré boli právoplatne
skončené. Nemožno pritom nepripomenúť, že proti pôvodnému rozhodnutiu z 19. mája 1992
číslo X. podala navrhovateľka 1. júla 1992 včas opravný prostriedok, ktorý odporkyňa súdu
predložila až 15. júna 1999. V liste, adresovanom navrhovateľke uviedla, že preplatok bude
vymáhať od nej z dôvodu, že rozhodnutie, ktorým zaviazala zaplatiť preplatok Obecný úrad
v S. je nevykonateľné.
Ponechala však bez povšimnutia skutočnosť, že pochybenia, ktorých sa proti
posudzovaní druhu zodpovednosti za preplatok dopustila, nemôžu spôsobiť predĺženie
plynutia prekluzívnej lehoty. Táto skutočnosť mala za následok, že subjektívna lehota na
uplatnenie nároku na vrátenie preplatku na dôchodku od navrhovateľky a jej zamestnávateľa
podľa § 110 zákona o sociálnom zabezpečení začala odporkyni plynúť 6. septembra 1991,
kedy sa o preplatku dozvedela (o čom svedčí list adresovaný navrhovateľke) a márne
uplynula 6. septembra 1994. Rozhodnutia o individuálnej zodpovednosti navrhovateľky alebo
jej zamestnávateľa nemali na plynutie uvedenej lehoty žiadny vplyv.
Treba ešte pripomenúť, že účastníkmi správneho konania boli v tomto prípade
príjemca dávky aj zamestnávateľ, lebo zodpovednosť za poskytnutie dávky neprávom alebo
vo vyššej výmere ako patrila ich podľa § 110 zákona zaťažuje spoločne, pričom zánik
spoločnej zodpovednosti v dôsledku márneho uplynutie prekluzívnej lehoty len vo vzťahu
k jednému z nich má za následok uplynutie tejto lehoty aj vo vzťahu k druhému z nich, lebo
zodpovednosť podľa § 110 zákona o sociálnom zabezpečení bola spoločná a nerozdielna.
O povinnosti zaplatiť sumu, ktorá predstavuje preplatok na dávke, bolo preto treba
rozhodnúť jedným rozhodnutím v rámci jedného správneho konania a túto povinnosť uložiť
spoločne obom účastníkom správneho konania v lehote, ktorá bola rovnaká pre každého
z nich.
Pokiaľ odporkyňa v odvolaní uvádza, že povinnosť vrátiť preplatok uložila v inom
samostatnom správnom konaní poberateľke dávky podľa § 107 ods. 1 zákona o sociálnom
zabezpečení a v danom konaní zase navrhovateľke podľa § 109 zákona o sociálnom
zabezpečení s tým, že priamo z § 110 zákona o sociálnom zabezpečení vyplýva ich spoločná
zodpovednosť, podľa odvolacieho súdu je právne neprípustné, aby sa podmienky vzniku tej
istej (spoločnej) zodpovednosti posudzovali v dvoch samostatných konaniach s inými
účastníkmi, aby sa táto zodpovednosť zakladala dvomi samostatnými rozhodnutiami (ktoré
nemusia byť vydané v jeden deň), a aby spoločná zodpovednosť vznikala až od dátumu, kedy
obidve rozhodnutia nadobudnú právoplatnosť. Podľa odvolacieho súdu len ním označený
procesný postup (pri ktorom sa podmienky vzniku zodpovednosti skúmajú v jednom
správnom konaní za účasti oboch subjektov a pri ktorom sa záver o zodpovednosti vyslovuje
v jednom rozhodnutí správneho orgánu) zodpovedá § 110 zákona o sociálnom zabezpečení.
Zároveň len tento procesný postup vylučuje možnosť duplicitného vydania dvoch exekučných
titulov (ukladajúcich povinnosť vrátiť ten istý preplatok) a umožňuje zodpovedne posúdiť,
či a do akej výšky spoločná zodpovednosť zaťažuje príjemcu dávky a organizáciu
(predstavujúcich navonok jednu stranu vzniknutého zodpovednostného právneho pomeru)
vo vzťahu k druhej strane tohto právneho pomeru. Nezanedbateľným pozitívom takéhoto
procesného postupu je, že už v tomto správnom konaní môžu vyjsť najavo skutočnosti,
významné z hľadiska vzájomného vyrovnania podľa miery zavinenia príjemcu dávky
a organizácie; objasnenie týchto okolností v rámci správneho konania môže predísť vzniku
súdneho sporu medzi nimi.
Rozhodnutie odporkyne, ktoré bolo preskúmavané súdom na návrh navrhovateľky,
nezodpovedalo § 110 zákona o sociálnom zabezpečení, preto súd prvého stupňa pochybil,
keď preskúmavané rozhodnutie odporkyne potvrdil.
Odvolací súd preto napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zmenil v zmysle § 220
OSP a preskúmavané rozhodnutie odporkyne z 13. augusta 2008 č. X. zrušil.
O trovách konania rozhodol odvolací súd tak, že s poukazom na § 250k ods. 1 druhá
veta OSP tak, že účastníčkam ich náhradu nepriznal, lebo navrhovateľka trovy nežiadala
a odporkyňa nebola v konaní úspešná.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je možné podať opravný prostriedok.
V Bratislave 30. júna 2010 JUDr. Elena Závadská, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Mária Kráľová