Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7So/131/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Eleny Závadskej, členiek senátu JUDr. Júlie Horskej a JUDr. Marianny Reiffovej

v právnej veci navrhovateľky M., bytom S.,, proti odporkyni Sociálnej poisťovni

v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8, o preplatok na starobnom dôchodku na odvolanie

navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 15. mája 2009, č.k.

– 24, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove z 15. mája 2009,

č.k. -24 z m e ň u j e tak, že rozhodnutie odporkyne z 13. augusta 2008

číslo X. z r u š u j e .

Účastníkom náhradu trov konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Prešove rozsudkom z 15. mája 2009, č.k. -24, potvrdil

rozhodnutie z 13. augusta 2008 číslo X., ktorým odporkyňa podľa § 107 ods. 1 zákona č.

o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o sociálnom zabezpečení“) a podľa o sociálnom poistení

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) uložila navrhovateľke

povinnosť vrátiť starobný dôchodok v celkovej sume 9 480 Sk, ktorý jej bol neprávom

vyplatený za dobu od 6. júla 1991 do 5. decembra 1991 do 30 dní, lebo nespĺňala podmienky,

uvedené v nariadenia vlády č. o poskytovaní dôchodku niektorým

pracujúcim dôchodcom z dôvodu, že jej zárobok v mesiaci jún 1991 presiahol sumu 22 000

Sk. Krajský súd považoval za preukázané, že Slovenská správa sociálneho zabezpečenia

v Bratislave ako právny predchodca odporkyne nevyhovela žiadosti navrhovateľky z 5.

septembra 1991 o poskytnutie výnimky a umožnenie poberať dôchodok popri zárobku pri

výkone funkcie verejného činiteľa. Ministerka práce a sociálnych vecí Slovenskej republiky

rozhodnutím podľa § 174 zákona o sociálnom zabezpečení zo 16. apríla 1992 č. 746/1992-

SM žiadosti navrhovateľky o odstránenie tvrdosti zákona pri vykonávaní sociálneho

zabezpečenia vyhovela a uznala výkon funkcie starostky obce v roku 1991 za zamestnanie,

dohodnuté na určitý čas podľa nariadenia vlády ČSSR č. o poskytovaní

dôchodkov niektorým pracujúcim dôchodcom. Nebola však splnená podmienka trvania

zamestnania na dobu určitú, nepresahujúcu jeden rok, v dôsledku čoho poberala

navrhovateľka starobný dôchodok od 6. januára 1991 do 5. decembra 1991, pričom od 6. júla

1991 do 5. decembra 1991 v celkovej sume 9 480 Sk jej neprináležal.

Vo včas podanom odvolaní navrhovateľka navrhla rozsudok prvostupňového súdu

zmeniť a preskúmavané rozhodnutie odporkyne z 13. augusta 2008 číslo X. zrušiť, lebo

ministerka práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky rozhodnutím zo 16. apríla

1992 číslo 746/1992-SM vyhovela jej žiadosti o odstránenie tvrdosti zákona pri vykonávaní

sociálneho zabezpečenia v celom rozsahu ustanovenia § 3 nariadenia vlády ČSSR č. 142/1983

s poukazom na znenie nariadenia vlády ČSSR č. Zdôraznila, že nikdy

neprevzala dôchodok s vedomím, že jej bol vyplatený neprávom, alebo vo vyššej výmere ako

jej patril a už vôbec nie pre nesplnenie ohlasovacej povinnosti.

Odporkyňa sa na odvolanie navrhovateľky písomne nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 250s v spojení s § 246c

preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu

predchádzalo a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľky je potrebné vyhovieť.

Podľa § 106 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení oprávnený alebo iný príjemca

dávky alebo služby sociálnej starostlivosti je povinný písomne ohlásiť príslušnému orgánu

sociálneho zabezpečenia do ôsmich dní zmeny v skutočnostiach rozhodných pre trvanie

nároku na dávku alebo službu sociálnej starostlivosti, jej výšku a výplatu alebo poskytovanie.

Podľa § 107 ods. 1, 3 zákona o sociálnom zabezpečení príjemca dávky, ktorý nesplnil

niektorú jemu uloženú povinnosť, prijímal dávku alebo jej časť, hoci vedel alebo musel

z okolností predpokladať, že sa vyplatila neprávom alebo vo vyššej výmere, ako patrila, alebo

vedome inak spôsobil, že dávka alebo jej časť sa vyplatila neprávom alebo vo vyššej výmere,

ako patrila, je povinný vrátiť dávku alebo jej časť odo dňa, od ktorého nepatrila vôbec alebo

v poskytovanej výške: to platí najmä vtedy, keď nesplnil ohlasovaciu povinnosť, dávku

vylákal alebo zamlčal niektorú rozhodnú skutočnosť.

Pre príjemcu dávky nárok na vrátenie dávky poskytnutej neprávom alebo v nesprávnej

výške zaniká uplynutím troch rokov odo dňa, keď orgán sociálneho zabezpečenia túto

skutočnosť zistil, najneskôr však uplynutím desiatich rokov odo dňa, za ktorý sa dávka

vyplatila. Tieto lehoty neplynú počas konania o opravnom prostriedku, výkonu rozhodnutia,

alebo ak sa na úhradu preplatku vykonávajú zrážky z dávky.

Podľa § 109 ods. 1 a 3 zákona o sociálnom zabezpečení ak organizácia nepodala

hlásenie alebo nepredložila záznam buď vôbec, alebo nie určeným spôsobom alebo včas alebo

podané hlásenie, predložený záznam alebo údaje potvrdené organizáciou boli nesprávne,

a v dôsledku toho sa dávka poskytla neprávom alebo vo vyššej výmere, ako patrila, je povinná

nahradiť neprávom vyplatené sumy.

O povinnosti zamestnávateľa nahradiť neprávom vyplatené sumy v zmysle § 109

ods. 2 zákona o sociálnom zabezpečení rozhoduje orgán sociálneho zabezpečenia, ktorý je

príslušný rozhodovať o dávke. Nárok na náhradu neprávom vyplatených súm zaniká

uplynutím troch rokov odo dňa, keď orgán sociálneho zabezpečenia zistil, že sumy sa

vyplatili neprávom, najneskôr však uplynutím desiatich rokov odo dňa ich výplaty. Tieto

lehoty neplynú počas konania o opravnom prostriedku a počas výkonu rozhodnutia.

Podľa § 110 zákona o sociálnom zabezpečení ak organizácia i príjemca dávky

spôsobili, že dávka sa poskytla neprávom alebo vo vyššej výmere, ako patrila, zodpovedajú za

vrátenie neprávom vyplatenej sumy spoločne a nerozdielne. Organizácia a príjemca dávky sa

vzájomne vyrovnajú podľa miery zavinenia. Spory o vzájomné vyrovnanie medzi

organizáciou a príjemcom dávky rozhodujú v prvom stupni krajské súdy.

Z obsahu dávkových spisov vyplýva, že navrhovateľke bol na základe jej žiadosti

priznaný od 1. januára 1981 starobný dôchodok.

Od 1. decembra 1990 bola navrhovateľka zvolená do funkcie starostky Obce S. na

obdobie 4 rokov ( ).

Ak § 98 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení stanovil, že sa starobný dôchodok

nevypláca po dobu ďalšieho zamestnania po vzniku nároku na tento dôchodok a po dobu

dočasnej pracovnej neschopnosti, po ktorú sa oprávnenému poskytuje nemocenské, pokiaľ

vláda Československej socialistickej republiky neustanoví inak, potom nástup navrhovateľky

do funkcie starostky obce mal za následok, že navrhovateľka prestala splňovať podmienky pre

výplatu starobného dôchodku.

V konaní bolo preukázané, že navrhovateľka a ani jej zamestnávateľ do ôsmich dní

podľa § 106 a § 108 zákona o sociálnom zabezpečení nesplnili povinnosť hlásiť skutočnosť,

že navrhovateľka od 1. decembra 1990 vykonáva funkciu starostky obce, hoci táto skutočnosť

bola rozhodnou pre trvanie nároku na výplatu dávky.

Uvedeným nehlásením preto spoločne spôsobili, že sa dávka vyplatila neprávom

a podľa § 110 zákona o sociálnom zabezpečení mali spoločne a nerozdielne zodpovedať za

vrátenie neprávom vyplatenej sumy vo výške 9 480 Sk starobného dôchodku za čas od 6. júla

1991 do 5. decembra 1991.

Odporkyňa mohla preto požadovať vrátenie neprávom vyplatenej sumy len

od obidvoch zodpovedných subjektov spoločne a nerozdielne podľa § 110 zákona

o sociálnom zabezpečení. Odporkyňa preto nemohla navrhovateľku aj jej zamestnávateľa

zaviazať zaplatiť preplatok na dávke samostatne s použitím § 106 až § 109 zákona

o sociálnom zabezpečení a súčasne ich zaviazať zaplatiť preplatok spoločne a nerozdielne

podľa § 110 zákona o sociálnom zabezpečení. Takýto postup by znamenal, že odporkyňa by

mohla ten istý preplatok na dávke vymáhať tri razy na základe každého z uvedených

rozhodnutí. Takýto postup však zákon nepredpokladal, lebo rozlišoval samostatnú a spoločnú

zodpovednosť za preplatok na dávke. V prípade, ak preplatok zavinil len zamestnávateľ, alebo

len poberateľ dávky, bolo možné uložiť povinnosť vrátiť preplatok len tomu z nich, ktorý

vznik preplatku spôsobil. Takýto postup prichádzal do úvahy aj v prípade spoločnej

zodpovednosti za preplatok. Ak teda poberateľ dávky aj zamestnávateľ spôsobili, že sa dávka

vyplatila neprávom alebo v nesprávnej výške, potom nebolo možné zaviazať na jej úhradu

len jedného z nich a nebolo možné zaviazať ich na náhradu ani samostatne. Z uvedeného

dôvodu aj lehoty na rozhodnutie o spoločnej zodpovednosti za preplatok na dávke začali

plynúť odo dňa vzniku preplatku (objektívna desaťročná lehota od 6. júla 1991

do 5. decembra 1991 a subjektívna trojročná lehota začala plynúť od 6. septembra 1991).

Treba uviesť, že individuálnu zodpovednosť za preplatok nemožno zamieňať

so spoločnou zodpovednosťou aj vo vzťahu k počítaniu lehôt a aj vo vzťahu k správnym

konaniam, ktoré sú pre každý z uvedených prípadov samostatné. Ak teda márne uplynula

lehota na vymáhanie preplatku na dávke, ktorý vznikol zavinením poberateľa dávky aj jeho

zamestnávateľa, potom odporkyňa nemôže osobitne rozhodnúť o zodpovednosti za preplatok

len na základe samostatnej zodpovednosti jedného z nich a prípadne lehoty v takýchto

samostatných konaniach voľne zamieňať. Rovnako nemôže spoločnú zodpovednosť na dávke

nahradiť zodpovednosťou individuálnou, lebo ich vznik je podmienený samostatnými

a celkom rozdielnymi právnymi predpokladmi.

Odvolací súd zistil, že odporkyňa sa domáhala na Okresnom súde v Prešove

(sp.zn. ) výkonu svojho rozhodnutia z 19. mája 1992 číslo X. prikázaním

pohľadávky 9 880 Sk proti povinnému Obecný úrad S.. Nesprávnosť označenia povinného,

ktorým bola Obec S. (nie jej výkonný orgán) spôsobila, že právo vymáhať preplatok na

starobnom dôchodku navrhovateľky od jej zamestnávateľa márne uplynula, čo v dávkovom

spise zaznamenala aj odporkyňa.

Hoci odporkyňa v rozpore so zákonom uložila navrhovateľke súbežne povinnosť

vrátiť preplatok na dávke rozhodnutím z 19. mája 1992 číslo X., ktoré bolo neskôr zrušené,

nemožno prehliadať skutočnosť, že svojím rozhodnutím z 30. júna 2003 číslo X. znova

rozhodla o tom istom preplatku a zaviazala navrhovateľku aj jej zamestnávateľa vrátiť

preplatok na dávke spoločne a nerozdielne, hoci pre takéto rozhodnutie už márne uplynula

subjektívna lehota.

Z dôvodu, že do úvahy prichádzala len spoločná zodpovednosť za vznik preplatku na

dávke, nemohla odporkyňa zmiešavať plynutie lehoty v rozličných správnych konaniach, lebo

o vzniku preplatku sa dozvedela už 6. septembra 1991 a spoločnú zodpovednosť za preplatok

uložila navrhovateľke aj jej zamestnávateľovi po prvý raz až v rozhodnutí z 30. júna 2003

číslo X., teda po uplynutí subjektívnej lehoty, uvedenej v § 110 zákona o sociálnom

zabezpečení.

Vzhľadom na skutočnosť, že individuálna zodpovednosť navrhovateľky neprichádzala

a neprichádza do úvahy, ak preplatok vznikol zavinením jej aj jej zamestnávateľa, potom

rozhodnutie o individuálnej zodpovednosti navrhovateľky z 19. mája 1992 číslo X. , postupne

zrušované a menené mohlo mať vplyv na márne uplynutie prekluzívnej lehoty len vo vzťahu

k takejto individuálnej zodpovednosti. Jej výlučná zodpovednosť za preplatok však nie je

daná, preto takéto rozhodnutie, postupne nahrádzané novšími rozhodnutiami o individuálnej

zodpovednosti navrhovateľky za preplatok bolo potrebné zrušiť ako nezákonné. K takému

záveru o potrebe zrušiť aj nahradzujúce novšie rozhodnutia o individuálnej zodpovednosti

navrhovateľky dospeli aj súdy v predchádzajúcich konaniach, ktoré boli právoplatne

skončené. Nemožno pritom nepripomenúť, že proti pôvodnému rozhodnutiu z 19. mája 1992

číslo X. podala navrhovateľka 1. júla 1992 včas opravný prostriedok, ktorý odporkyňa súdu

predložila až 15. júna 1999. V liste, adresovanom navrhovateľke uviedla, že preplatok bude

vymáhať od nej z dôvodu, že rozhodnutie, ktorým zaviazala zaplatiť preplatok Obecný úrad

v S. je nevykonateľné.

Ponechala však bez povšimnutia skutočnosť, že pochybenia, ktorých sa proti

posudzovaní druhu zodpovednosti za preplatok dopustila, nemôžu spôsobiť predĺženie

plynutia prekluzívnej lehoty. Táto skutočnosť mala za následok, že subjektívna lehota na

uplatnenie nároku na vrátenie preplatku na dôchodku od navrhovateľky a jej zamestnávateľa

podľa § 110 zákona o sociálnom zabezpečení začala odporkyni plynúť 6. septembra 1991,

kedy sa o preplatku dozvedela (o čom svedčí list adresovaný navrhovateľke) a márne

uplynula 6. septembra 1994. Rozhodnutia o individuálnej zodpovednosti navrhovateľky alebo

jej zamestnávateľa nemali na plynutie uvedenej lehoty žiadny vplyv.

Treba ešte pripomenúť, že účastníkmi správneho konania boli v tomto prípade

príjemca dávky aj zamestnávateľ, lebo zodpovednosť za poskytnutie dávky neprávom alebo

vo vyššej výmere ako patrila ich podľa § 110 zákona zaťažuje spoločne, pričom zánik

spoločnej zodpovednosti v dôsledku márneho uplynutie prekluzívnej lehoty len vo vzťahu

k jednému z nich má za následok uplynutie tejto lehoty aj vo vzťahu k druhému z nich, lebo

zodpovednosť podľa § 110 zákona o sociálnom zabezpečení bola spoločná a nerozdielna.

O povinnosti zaplatiť sumu, ktorá predstavuje preplatok na dávke, bolo preto treba

rozhodnúť jedným rozhodnutím v rámci jedného správneho konania a túto povinnosť uložiť

spoločne obom účastníkom správneho konania v lehote, ktorá bola rovnaká pre každého

z nich.

Pokiaľ odporkyňa v odvolaní uvádza, že povinnosť vrátiť preplatok uložila v inom

samostatnom správnom konaní poberateľke dávky podľa § 107 ods. 1 zákona o sociálnom

zabezpečení a v danom konaní zase navrhovateľke podľa § 109 zákona o sociálnom

zabezpečení s tým, že priamo z § 110 zákona o sociálnom zabezpečení vyplýva ich spoločná

zodpovednosť, podľa odvolacieho súdu je právne neprípustné, aby sa podmienky vzniku tej

istej (spoločnej) zodpovednosti posudzovali v dvoch samostatných konaniach s inými

účastníkmi, aby sa táto zodpovednosť zakladala dvomi samostatnými rozhodnutiami (ktoré

nemusia byť vydané v jeden deň), a aby spoločná zodpovednosť vznikala až od dátumu, kedy

obidve rozhodnutia nadobudnú právoplatnosť. Podľa odvolacieho súdu len ním označený

procesný postup (pri ktorom sa podmienky vzniku zodpovednosti skúmajú v jednom

správnom konaní za účasti oboch subjektov a pri ktorom sa záver o zodpovednosti vyslovuje

v jednom rozhodnutí správneho orgánu) zodpovedá § 110 zákona o sociálnom zabezpečení.

Zároveň len tento procesný postup vylučuje možnosť duplicitného vydania dvoch exekučných

titulov (ukladajúcich povinnosť vrátiť ten istý preplatok) a umožňuje zodpovedne posúdiť,

či a do akej výšky spoločná zodpovednosť zaťažuje príjemcu dávky a organizáciu

(predstavujúcich navonok jednu stranu vzniknutého zodpovednostného právneho pomeru)

vo vzťahu k druhej strane tohto právneho pomeru. Nezanedbateľným pozitívom takéhoto

procesného postupu je, že už v tomto správnom konaní môžu vyjsť najavo skutočnosti,

významné z hľadiska vzájomného vyrovnania podľa miery zavinenia príjemcu dávky

a organizácie; objasnenie týchto okolností v rámci správneho konania môže predísť vzniku

súdneho sporu medzi nimi.

Rozhodnutie odporkyne, ktoré bolo preskúmavané súdom na návrh navrhovateľky,

nezodpovedalo § 110 zákona o sociálnom zabezpečení, preto súd prvého stupňa pochybil,

keď preskúmavané rozhodnutie odporkyne potvrdil.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zmenil v zmysle § 220

a preskúmavané rozhodnutie odporkyne z 13. augusta 2008 č. X. zrušil.

O trovách konania rozhodol odvolací súd tak, že s poukazom na § 250k ods. 1 druhá

veta tak, že účastníčkam ich náhradu nepriznal, lebo navrhovateľka trovy nežiadala

a odporkyňa nebola v konaní úspešná.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je možné podať opravný prostriedok.

V Bratislave 30. júna 2010 JUDr. Elena Závadská, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Mária Kráľová