Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Sžso/29/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Eleny Závadskej a členiek senátu JUDr. Marianny Reiffovej a JUDr. Júlie Horskej,

v právnej veci žalobkyne V., bytom v Č., zastúpenej Mgr. G., advokátom v G., proti

žalovanej Sociálnej poisťovni - ústredie v Bratislave, Ul. 29.augusta č. 8, o povinnom

nemocenskom poistení, povinnom dôchodkovom poistení a povinnom poistení

v nezamestnanosti, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 24.februára

2009, č.k. -48, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre z 24.februára

2009, č.k. -48, p o t v r d z u j e .

Žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Krajského súdu v Nitre rozsudkom z 24.februára 2009, č.k. -48, zamietol

žalobu o preskúmanie rozhodnutia z 23.októbra 2008 číslo 322-5199-GC-04/2007, ktorým

bolo zamietnuté odvolanie žalobkyne a potvrdené rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky

v Komárne (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) z 23.júla 2007 číslo 700-

0440022907/07-14 a žalobkyni náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení uviedol, že

žalobkyni dňom 12. apríla 2007 nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné

dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti. Krajský súd považoval za

preukázané, že žalobkyňa mala od 19.marca 2007 uzatvorenú pracovnú zmluvu

so spoločnosťou M., s.r.o., ktorá ju ako agentúra dočasného zamestnávania vyslala na výkon

práce pre zamestnávateľa so sídlom v Maďarskej republike. Poukázala na skutočnosť, že

podmienkou pre uplatňovanie článku 14 nariadenia Rady EHS č.1408/71 je existencia

priameho vzťahu medzi podnikom a zamestnancom, ktorého zamestnáva. Túto podmienku

(napr. uzavretie pracovnej zmluvy, možnosť skončenia pracovného pomeru, vyplácanie

odmeny za prácu) žalobkyňa a jej zamestnávateľ spĺňali a jej naplnenie nebolo spochybnené.

Pre uplatnenie článku 14 uvedeného nariadenia je treba skúmať aj existenciu väzieb medzi

podnikom a členským štátom, v ktorom bol podnik založený, čo znamená, že článok 14

nariadenia Rady EHS č.1408/71 sa bude vzťahovať iba na podniky, ktoré obvykle vykonávajú

významné ekonomické činnosti na území členského štátu, v ktorom boli založené. Krajský

súd rovnako považoval za preukázané, že Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) opakovane informovalo zamestnávateľa

žalobkyne o podmienkach, za akých môžu jeho vyslaní zamestnanci podliehať právnemu

poriadku Slovenskej republiky. Zdôraznil, že podľa článku 17 nariadenia Rady EHS

č.1408/71 príslušné orgány Slovenskej republiky a Maďarskej republiky na rokovaní 22.júna

2006 prijali spoločnú dohodu o úprave výnimky z ustanovenia článkov 13 až 16 tak, že

žiadosti o udelenie výnimiek s cieľom spätného legalizovania vyslania slovenských občanov

agentúrami dočasného zamestnávania do Maďarskej republiky sa budú vybavovať len

do konca roka 2006 a najviac na tri mesiace od podania žiadosti. Na základe tejto dohody

ministerstvo 7.septembra 2006 udelilo výnimku z článku 17 Nariadenia pre určených

zamestnancov zamestnávateľa, medzi ktorými žalobkyňa nebola. Po uplynutí obdobia, na

ktorú bola výnimka udelená, zamestnávateľ opakovanými žiadosťami z novembra 2006, z

apríla 2007, z októbra 2007, z februára a marca 2008 o udelenie výnimky žiadal, hoci už

listom ministerstva z 19.novembra 2006 bol upozornený na podmienky vysielania

zamestnancov bez udelenia výnimky a ministerstvo mu opakovane oznamovalo, že nespĺňa

podmienky pre udelenie výnimky. Žalovaná pri kontrole u zamestnávateľa zistila, že

zamestnávateľ v období od februára 2006 vysielal do iného členského štátu (do Maďarskej

republiky) mesačne zamestnancov pre spoločnosť N. Kft. a E. Sped, E., pričom v tom istom

období zamestnával i zamestnancov v administratíve a pri zabezpečovaní vnútorného chodu

podniku v počte 5-6 zamestnancov, 1 zamestnanca na upratovanie a ďalších zamestnancov

zamestnával na základe dohody o vykonaní práce. Podľa potvrdenia konateľa spoločnosť M.,

s.r.o. nedosiahla v uvedenom období 25 %-ný obrat na území Slovenskej republiky. O udelení

výnimky z uplatňovania inštitútu vyslania je príslušné rozhodovať ministerstvo. Žalovaný nie

je oprávnený vstupovať do rozhodovania ministerstva ako príslušného štátneho orgánu

a v jeho kompetencii je iba na základe udelenej konkrétnej výnimky (meno, doba vyslania)

vystaviť potvrdenie o uplatniteľnej legislatíve, teda formulár E 101. Na spätné udelenie

výnimky podľa článku 17 nariadenia je potrebný súhlas Maďarskej republiky, ktorý bol daný

len do konca roka 2006 a zamestnávateľ mal dostatok času priestor na zosúladenie svojho

postupu pri vysielaní pracovníkov do iného členského štátu s príslušnými predpismi.

Rozsudok krajského súdu napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa. Žiadala, aby

odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil, žalobe vyhovel a žalovanú zaviazal na náhradu

trov odvolacieho konania. Namietala, že dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a z nich

vyvodil nesprávny právny záver. Poukázala na to, že spĺňa podmienku vzniku poistného

pomeru na území Slovenskej republiky, lebo na základe platne uzatvorenej zmluvy bola

zamestnankyňou spoločnosti M., s.r.o. Pokiaľ konštatoval, že samotný výkon riadiacich

činností podniku na území Slovenskej republiky neoprávňuje na uplatňovanie ustanovení o

vyslaní, potom sa nevysporiadal so skutočnosťou, že spoločnosť M., s.r.o. zamestnávala

i zamestnancov v administratíve pri zabezpečovaní vnútorného chodu podniku v počte 5-6

mesačne, na upratovanie zamestnávala 1 zamestnanca a ďalších zamestnancov zamestnávala

na základe dohody o vykonaní práce. Spoločnosť teda zamestnávala aj zamestnancov, ktorí

vykonávali inú prácu. Krajský súd i žalovaná účelovo delili zamestnancov s cieľom vytvoriť

dojem, že zamestnávateľ žalobkyne nespĺňal kritériá pre vyslanie svojich zamestnancov.

Pokiaľ sa žalovaný i krajský súd odvolávajú na „Kódex dobrej praxe“ a z neho vyplývajúce

kritérium 25 %-ného obratu zamestnávateľa, uvedený kódex nie je záväzným právnym

predpisom a uvedené percento nie je stanovené ani v nariadení Rady EHS č.1408/71, ani

v rozhodnutí č.181 z roku 2000. Toto percento nebolo vždy 25%, ale bolo aj 15 %. Podiel 25

% z počtu zamestnancov na území Slovenskej republiky nie je uvedený ani v nariadení, ani

v rozhodnutí č.181. Tvrdila tiež, že žiadna Dohoda medzi príslušnými orgánmi Slovenskej

a Maďarskej republiky nebola uzatvorená, nebola verejne publikovaná zákonom stanoveným

spôsobom a samotný zápis z rokovania z 22. júna 2006 za dohodu ako právne záväzný

dokument nemožno považovať. Podľa uvádzanej dohody sa však výnimka mala vzťahovať na

obdobie do konca roka 2006 a nie iba do 30. októbra 2006. Zdôraznila, že jej zamestnávateľ

riadne odvádzal poistné na nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a poistenie

v nezamestnanosti a žalovaná tieto odvody prijímala, čím prijala daný stav a do dnešného dňa

poistné nevrátila.

Žalovaná žiadala napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Uviedla, že

podmienky vyslania upravuje článok 14 (1) (a) nariadenia Rady(EHS) č.1408/71 zo 14. júna

1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby samostatne

zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva, a ktoré

precizuje rozhodnutie Správnej komisie Európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie

migrujúcich pracovníkov č.181 z 13.decembra 2000. Podľa uvedených právnych predpisov

musí zamestnávateľ predpísané spĺňať súčasne a ešte pred tým, ako začne vysielať

zamestnancov a musia byť splnené počas celej doby vyslania zamestnancov na územie iného

členského štátu Európskej únie. Rozhodnutie č. 181, ktoré bolo publikované v Úradnom

vestníku Európskej únie, a teda je všeobecne záväzné, sa týka výkladu článkov 14 (1), 14a (1)

a (2) nariadenia. Možnosť vysielania by sa preto mala obmedziť výlučne na podniky, ktoré

obvykle vykonávajú významné činnosti na území členského štátu, v ktorom boli založené.

V prípade pochybností, či podnik obvykle vykonáva významné činnosti na území členského

štátu, v ktorom bol založený, je potrebné skúmať jeho obrat počas zodpovedajúceho

reprezentatívneho obdobia v členskom štáte, ktorého sa to týka. Spoločnosť M., s.r.o. ako

agentúra dočasného zamestnávania by sa mohla dovolávať inštitútu vyslania len v prípade

existencie podstatných znakov vyslania. V čase dočasného pridelenia občanov v pracovnom

pomere na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi v Maďarskej republike však

nevykonávala významné činnosti na území Slovenskej republiky. Administratívnych

zamestnancov, ktorí zabezpečujú vnútorný chod organizácie a zamestnanca na upratovanie

nemožno považovať za zamestnancov, ktorí vykonávajú významné činnosti. Do celkového

počtu zamestnancov nemožno zahrnúť fyzické osoby, ktoré vykonávajú práce na základe

dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru z dôvodu, že ustanovenie § 4

ods. 2 zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov definuje fyzickú osobu,

ktorá vykonáva práce na základe dohôd vykonávaných mimo pracovného pomeru ako

zamestnanca len na účely úrazového a garančného poistenia, pričom za zamestnanca na účely

sociálneho poistenia sa podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom poistení považuje len

fyzická osoba v pracovnom pomere.

Kódex dobrej praxe vychádza z bodu 10. rozhodnutia a aplikuje sa pri určení

uplatniteľnej legislatívy vo všetkých členských štátoch z dôvodu, aby nedochádzalo

v jednotlivých členských štátoch k rozdielnemu výkladu pri určení uplatniteľnej legislatívy

vo všetkých členských štátoch a práve na účely zjednotenia aplikačnej praxe bola Sociálna

poisťovňa nútená zmeniť percento obratu z „15 %“ na súčasných „25 %“. Uvedené však

nemá vplyv na posúdenie danej veci, lebo spoločnosť MENTOR, s.r.o., v čase vyslania

nevytvárala obrat na území Slovenskej republiky.

Článok 17 (9) nariadenia upravuje výnimky z článkov 13 až 16. Podľa neho dva alebo

viac členských štátov, príslušné orgány týchto štátov alebo úrady určené týmito

orgánmi môžu spoločnou dohodou upraviť výnimky z ustanovení článkov 13 až 16 v záujme

určitých kategórií osôb alebo určitých osôb. Nariadenie neupravuje, akou formou bude táto

spoločná dohoda príslušných orgánov členských štátov uzatvorená. S výsledkami z rokovania

medzi zástupcami Slovenskej republiky a Maďarskej republiky bol zamestnávateľ žalobkyne

viackrát oboznámený, bol upozornený na povinnosť postupovať v súlade s nariadením a mal

dostatočný časový priestor na to, aby v súlade s nariadením prihlásil svojich zamestnancov

do poistenia v Maďarskej republike.

V dôsledku skutočnosti, že registračný list FO - prihláška do poistenia zamestnancov

pred 1.augustom 2008 neobsahoval údaj „výkon práce v štáte“, žalovaná nebola upozornená

na to, že zamestnanci vykonávajú práce na území Maďarskej republiky. Odvedené poistné

žalovaná vráti ako poistné zaplatené bez právneho dôvodu po právoplatnom ukončení

predmetnej veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2, § 246c

a (ďalej len „OSP“) preskúmal napadnutý rozsudok

súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie

nie je dôvodné.

Sociálne poistenie zamestnancov, pohybujúcich sa v rámci Európskej únie upravuje

nariadenie Rady(EHS) č.1408/71 zo 14.júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho

zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva (ďalej

len „nariadenie“).

V zmysle II. hlavy, článku 13 ods. 1 nariadenia osoby, na ktoré sa vzťahuje toto

nariadenie, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu.

Podľa článku 13 (9) ods. 2 písm. a/ nariadenia pokiaľ články 14 až 17 neustanovujú

inak, na osobu zamestnanú na území jedného členského štátu sa vzťahujú právne predpisy

tohto štátu dokonca aj vtedy, ak má bydlisko na území iného členského štátu alebo ak sa sídlo

alebo miesto podnikania podniku alebo fyzickej osoby, ktorá ho zamestnáva, nachádza na

území iného členského štátu.

Zo spisov vyplýva, že žalobkyňa uzavrela so spoločnosťou M., s.r.o., so sídlom v B.

(do 10.augusta 2009 so sídlom v K) v Slovenskej republike (ďalej len „zamestnávateľ“)

pracovnú zmluvu a zmluvu o dočasnom pridelení na výkon práce u užívateľského

zamestnávateľa, ktorým bola spoločnosť .N. Kft., v Maďarskej republike od 12.apríla 2007.

Zamestnávateľ žalobkyne vykonáva činnosť agentúry dočasného zamestnávania na

základe povolenia Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny z 28.februára 2006

číslo:AA/2006/3722/11426 s účinnosťou od 1.marca 2006.

V zásade platí, že použitie právneho poriadku štátu určuje výkon práce (činnosti). Ide

o základné pravidlo určovania príslušnosti k právnym predpisom. Aplikuje sa automaticky,

pokiaľ nedôjde k situácii podľa článku 14 ods. 1 písm. a) nariadenia.

Pokiaľ žalobkyňa namietala, že medzi príslušnými orgánmi Slovenskej republiky

a Maďarskej republiky nebola uzavretá dohoda podľa článku 17 nariadenia, je potrebné

uviesť, že v prípade jej absencia by mohla spôsobiť, že by nemohlo dôjsť k udeleniu výnimky

z použiteľného právneho poriadku vo vzťahu k zamestnancom M.-u, s.r.o., udelenej

podľa oznámenia ministerstva zo 7. septembra 2006.

Podľa článku 14 ods. 1 písm. a) nariadenia, upravujúceho osobitné pravidlá, ktoré sa

vzťahujú na osoby vykonávajúce závislú činnosť, okrem námorníkov, sa článok 13 ods. 2

písm. a) použije s nasledujúcimi výnimkami a výhradami:

Osoba, ktorá je zamestnaná na území členského štátu podnikom, pre ktorý zvyčajne

pracuje, a ktorá je vyslaná týmto podnikom na územie iného členského štátu, aby tam

vykonávala prácu pre tento podnik, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského

štátu za predpokladu, že predpokladané trvanie tejto práce neprekročí 12 mesiacov a že nie je

vyslaná s cieľom, aby nahradila inú osobu, ktorá ukončila dobu svojho vyslania.

Zamestnávateľom žalobkyne je agentúra dočasného zamestnávania so sídlom na území

Slovenskej republiky.

V zmysle článku 1 (10) (15) (a)(i) I. hlavy nariadenia v spojení s § 4 ods. 1 písm. a)

zákona o sociálnom poistení na účely nariadenia sa za zamestnanca považuje len fyzická

osoba v pracovnom pomere.

Výklad článku 14 ods.1 písm. a) nariadenia vo vzťahu k zamestnávaniu osôb

agentúrami dočasného zamestnávania podal Súdny dvor Európskych spoločenstiev (ďalej len

„ESD“) v rozsudku z 10.februára 2000 vo veci C-202/97 (Fitzwilliam), keď skonštatoval, že

článok 14 (1) (a) sa musí vykladať v tom zmysle, že s cieľom využiť výhody poskytované

v danom ustanovení, podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných zamestnancov

z jedného členského štátu, ktorí sú k dispozícii ako pracovníci na dobu určitú pre podniky

so sídlom v inom členskom štáte, musí zvyčajne (bežne) vykonávať svoju činnosť v prvom

štáte. Z uvedeného rozsudku ďalej vyplýva, že podnik, zaoberajúci sa poskytovaním

dočasných pracovníkov, zvyčajne vykonáva svoju činnosť v členskom štáte, v ktorom je

usadený, ak zvyčajne vykonáva v tomto členskom štáte významné aktivity. To znamená,

že dočasne prideľuje svojich zamestnancov na výkon práce aj užívateľskému

zamestnávateľov, ktorý má sídlo na území jej domovského štátu, v danom prípade na území

Slovenskej republiky. Na účely určenia, či podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných

zamestnancov zvyčajne vykonáva významnú činnosť v členskom štáte, v ktorom je usadený,

môže príslušná inštitúcia tohto štátu posúdiť kritériá, charakterizujúce činnosti prevádzkované

týmto podnikom.

Žalobkyňa nedôvodne namietala potrebu splnenia minimálneho počtu zamestnancov na

území Slovenskej republiky (25 %) v pomere k celkovému počtu zamestnancov aj

skutočnosť, že tento pomer nie je stanovený žiadnym vnútroštátnym všeobecne záväzným

predpisom, nevyplýva z nariadenia ani z rozhodnutia Správnej komisie č.181 z 13.decembra

2000 a žalovaná ju svojvoľne určila v roku 2006 na 15%, resp. 25 %. Záver žalovanej

o nezamestnávaní aspoň 25 % zamestnancov na území Slovenskej republiky samotná

žalobkyňa nespochybňovala.

Z administratívneho spisu žalovanej vyplýva, že okrem iného skúmala výšku obratu

zamestnávateľa, ktorý podľa potvrdenia konateľa zamestnávateľa na území Slovenskej

republiky nedosiahol 25% z celkového obratu spoločnosti. Zamestnávateľ žalobkyne na

území Slovenskej republiky s výnimkou 5-6 administratívnych pracovníkov a jedného

upratovača nezamestnával v pracovnom pomere žiadneho zamestnanca.

Dostatočne bolo preukázané, že zamestnávateľ žalobkyne (agentúra dočasného

zamestnávania) na území Slovenskej republiky iných zamestnancov nezamestnával lebo

pokiaľ na území Slovenskej republiky okrem pracovníkov v administratíve a upratovača

zamestnával iba pracovníkov na základe dohôd o vykonaní práce podľa § 226 Zákonníka

práce č. , títo sa v zmysle článku 1 (a) (i) I. hlavy nariadenia v spojení s

ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom poistení na účely nariadenia za zamestnancov nepovažujú,

a teda na nich nemožno v danom prípade pri posúdení významnej aktivity zamestnávateľa na

území Slovenskej republiky prihliadať. (Odvolací súd poznamenáva, že v zmysle § 223 ods. 1

v spojení s zamestnávateľ môže na plnenie

svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb s fyzickými osobami uzatvárať také

dohody len výnimočne a najviac na 350 hodín ročne).

Odvolací súd dospel k záveru, že určenie kritéria 25% obratu na území Slovenskej

republiky v súlade s tzv. Kódexom dobrej praxe a určenie kritéria 25% zamestnancov na

území Slovenskej republiky z celkového počtu zamestnancov nevybočilo z rámca povolenej

správnej úvahy pri posúdení, či zamestnávateľ na území Slovenskej republiky vykonáva

významnú činnosť. Posúdenie tohto kritéria by však bolo významné len v prípade, ak by

zamestnávateľ činnosť agentúry dočasného zamestnávania vykonával aj na území Slovenskej

republiky, t.j. keby dočasne prideľoval svojich zamestnancov na výkon práce na území

Slovenskej republiky. Aj odvolací súd považoval za preukázané, že zamestnávateľ na výkon

práce u užívateľského zamestnávateľa na území Slovenskej republiky dočasne nepridelil

žiadneho zamestnanca a na tomto území významnú činnosť nevykonával.

Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že zamestnávateľ žalobkyne

nesplnil podmienku vykonávania významných aktivít na území Slovenskej republiky, preto

žalobkyni povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie i povinné poistenie

v nezamestnanosti podľa zákona o sociálnom poistení dňom 12.apríla 2007 nevzniklo. Ak aj

zamestnávateľ odvádzal poistné žalovanej, môže sa domáhať jeho vrátenia ako plnenia bez

právneho dôvodu.

Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 11.decembra 2007 sp.zn.7Sžso/68/2007, odvolací súd poznamenáva, že jeho predmetom

bolo rozhodnutie vo veci nároku na nemocenské dávky v období roku 2005 za iných

skutkových okolností.

Odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovanej je v súlade

so zákonom, preto rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 v spojení s § 219 ods. 1 a 2

potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol vzhľadom na neúspech

žalobkyne v odvolacom konaní v súlade s v spojení s .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.

V Bratislave 30. júna 2010 JUDr. Elena Závadská, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Mária Kráľová