Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
18a/360708.c68ee3.pdf
PDF · 120.36 KB
No categories available
7Sžso/29/2009
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 7Sžso/29/2009
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Eleny Závadskej a členiek senátu JUDr. Marianny Reiffovej a JUDr. Júlie Horskej,
v právnej veci žalobkyne V., bytom v Č., zastúpenej Mgr. G., advokátom v G., proti
žalovanej Sociálnej poisťovni - ústredie v Bratislave, Ul. 29.augusta č. 8, o povinnom
nemocenskom poistení, povinnom dôchodkovom poistení a povinnom poistení
v nezamestnanosti, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 24.februára
2009, č.k. 11S/150/2008-48, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre z 24.februára
2009, č.k. 11S/150/2008-48, p o t v r d z u j e .
Žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Krajského súdu v Nitre rozsudkom z 24.februára 2009, č.k. 11S/150/2008-48, zamietol
žalobu o preskúmanie rozhodnutia z 23.októbra 2008 číslo 322-5199-GC-04/2007, ktorým
bolo zamietnuté odvolanie žalobkyne a potvrdené rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky
v Komárne (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) z 23.júla 2007 číslo 700-
0440022907/07-14 a žalobkyni náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení uviedol, že
žalobkyni dňom 12. apríla 2007 nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné
dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti. Krajský súd považoval za
preukázané, že žalobkyňa mala od 19.marca 2007 uzatvorenú pracovnú zmluvu
so spoločnosťou M., s.r.o., ktorá ju ako agentúra dočasného zamestnávania vyslala na výkon
práce pre zamestnávateľa so sídlom v Maďarskej republike. Poukázala na skutočnosť, že
podmienkou pre uplatňovanie článku 14 nariadenia Rady EHS č.1408/71 je existencia
priameho vzťahu medzi podnikom a zamestnancom, ktorého zamestnáva. Túto podmienku
(napr. uzavretie pracovnej zmluvy, možnosť skončenia pracovného pomeru, vyplácanie
odmeny za prácu) žalobkyňa a jej zamestnávateľ spĺňali a jej naplnenie nebolo spochybnené.
Pre uplatnenie článku 14 uvedeného nariadenia je treba skúmať aj existenciu väzieb medzi
podnikom a členským štátom, v ktorom bol podnik založený, čo znamená, že článok 14
nariadenia Rady EHS č.1408/71 sa bude vzťahovať iba na podniky, ktoré obvykle vykonávajú
významné ekonomické činnosti na území členského štátu, v ktorom boli založené. Krajský
súd rovnako považoval za preukázané, že Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny
Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) opakovane informovalo zamestnávateľa
žalobkyne o podmienkach, za akých môžu jeho vyslaní zamestnanci podliehať právnemu
poriadku Slovenskej republiky. Zdôraznil, že podľa článku 17 nariadenia Rady EHS
č.1408/71 príslušné orgány Slovenskej republiky a Maďarskej republiky na rokovaní 22.júna
2006 prijali spoločnú dohodu o úprave výnimky z ustanovenia článkov 13 až 16 tak, že
žiadosti o udelenie výnimiek s cieľom spätného legalizovania vyslania slovenských občanov
agentúrami dočasného zamestnávania do Maďarskej republiky sa budú vybavovať len
do konca roka 2006 a najviac na tri mesiace od podania žiadosti. Na základe tejto dohody
ministerstvo 7.septembra 2006 udelilo výnimku z článku 17 Nariadenia pre určených
zamestnancov zamestnávateľa, medzi ktorými žalobkyňa nebola. Po uplynutí obdobia, na
ktorú bola výnimka udelená, zamestnávateľ opakovanými žiadosťami z novembra 2006, z
apríla 2007, z októbra 2007, z februára a marca 2008 o udelenie výnimky žiadal, hoci už
listom ministerstva z 19.novembra 2006 bol upozornený na podmienky vysielania
zamestnancov bez udelenia výnimky a ministerstvo mu opakovane oznamovalo, že nespĺňa
podmienky pre udelenie výnimky. Žalovaná pri kontrole u zamestnávateľa zistila, že
zamestnávateľ v období od februára 2006 vysielal do iného členského štátu (do Maďarskej
republiky) mesačne zamestnancov pre spoločnosť N. Kft. a E. Sped, E., pričom v tom istom
období zamestnával i zamestnancov v administratíve a pri zabezpečovaní vnútorného chodu
podniku v počte 5-6 zamestnancov, 1 zamestnanca na upratovanie a ďalších zamestnancov
zamestnával na základe dohody o vykonaní práce. Podľa potvrdenia konateľa spoločnosť M.,
s.r.o. nedosiahla v uvedenom období 25 %-ný obrat na území Slovenskej republiky. O udelení
výnimky z uplatňovania inštitútu vyslania je príslušné rozhodovať ministerstvo. Žalovaný nie
je oprávnený vstupovať do rozhodovania ministerstva ako príslušného štátneho orgánu
a v jeho kompetencii je iba na základe udelenej konkrétnej výnimky (meno, doba vyslania)
vystaviť potvrdenie o uplatniteľnej legislatíve, teda formulár E 101. Na spätné udelenie
výnimky podľa článku 17 nariadenia je potrebný súhlas Maďarskej republiky, ktorý bol daný
len do konca roka 2006 a zamestnávateľ mal dostatok času priestor na zosúladenie svojho
postupu pri vysielaní pracovníkov do iného členského štátu s príslušnými predpismi.
Rozsudok krajského súdu napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa. Žiadala, aby
odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil, žalobe vyhovel a žalovanú zaviazal na náhradu
trov odvolacieho konania. Namietala, že dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a z nich
vyvodil nesprávny právny záver. Poukázala na to, že spĺňa podmienku vzniku poistného
pomeru na území Slovenskej republiky, lebo na základe platne uzatvorenej zmluvy bola
zamestnankyňou spoločnosti M., s.r.o. Pokiaľ konštatoval, že samotný výkon riadiacich
činností podniku na území Slovenskej republiky neoprávňuje na uplatňovanie ustanovení o
vyslaní, potom sa nevysporiadal so skutočnosťou, že spoločnosť M., s.r.o. zamestnávala
i zamestnancov v administratíve pri zabezpečovaní vnútorného chodu podniku v počte 5-6
mesačne, na upratovanie zamestnávala 1 zamestnanca a ďalších zamestnancov zamestnávala
na základe dohody o vykonaní práce. Spoločnosť teda zamestnávala aj zamestnancov, ktorí
vykonávali inú prácu. Krajský súd i žalovaná účelovo delili zamestnancov s cieľom vytvoriť
dojem, že zamestnávateľ žalobkyne nespĺňal kritériá pre vyslanie svojich zamestnancov.
Pokiaľ sa žalovaný i krajský súd odvolávajú na „Kódex dobrej praxe“ a z neho vyplývajúce
kritérium 25 %-ného obratu zamestnávateľa, uvedený kódex nie je záväzným právnym
predpisom a uvedené percento nie je stanovené ani v nariadení Rady EHS č.1408/71, ani
v rozhodnutí č.181 z roku 2000. Toto percento nebolo vždy 25%, ale bolo aj 15 %. Podiel 25
% z počtu zamestnancov na území Slovenskej republiky nie je uvedený ani v nariadení, ani
v rozhodnutí č.181. Tvrdila tiež, že žiadna Dohoda medzi príslušnými orgánmi Slovenskej
a Maďarskej republiky nebola uzatvorená, nebola verejne publikovaná zákonom stanoveným
spôsobom a samotný zápis z rokovania z 22. júna 2006 za dohodu ako právne záväzný
dokument nemožno považovať. Podľa uvádzanej dohody sa však výnimka mala vzťahovať na
obdobie do konca roka 2006 a nie iba do 30. októbra 2006. Zdôraznila, že jej zamestnávateľ
riadne odvádzal poistné na nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a poistenie
v nezamestnanosti a žalovaná tieto odvody prijímala, čím prijala daný stav a do dnešného dňa
poistné nevrátila.
Žalovaná žiadala napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Uviedla, že
podmienky vyslania upravuje článok 14 (1) (a) nariadenia Rady(EHS) č.1408/71 zo 14. júna
1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby samostatne
zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva, a ktoré
precizuje rozhodnutie Správnej komisie Európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie
migrujúcich pracovníkov č.181 z 13.decembra 2000. Podľa uvedených právnych predpisov
musí zamestnávateľ predpísané spĺňať súčasne a ešte pred tým, ako začne vysielať
zamestnancov a musia byť splnené počas celej doby vyslania zamestnancov na územie iného
členského štátu Európskej únie. Rozhodnutie č. 181, ktoré bolo publikované v Úradnom
vestníku Európskej únie, a teda je všeobecne záväzné, sa týka výkladu článkov 14 (1), 14a (1)
a (2) nariadenia. Možnosť vysielania by sa preto mala obmedziť výlučne na podniky, ktoré
obvykle vykonávajú významné činnosti na území členského štátu, v ktorom boli založené.
V prípade pochybností, či podnik obvykle vykonáva významné činnosti na území členského
štátu, v ktorom bol založený, je potrebné skúmať jeho obrat počas zodpovedajúceho
reprezentatívneho obdobia v členskom štáte, ktorého sa to týka. Spoločnosť M., s.r.o. ako
agentúra dočasného zamestnávania by sa mohla dovolávať inštitútu vyslania len v prípade
existencie podstatných znakov vyslania. V čase dočasného pridelenia občanov v pracovnom
pomere na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi v Maďarskej republike však
nevykonávala významné činnosti na území Slovenskej republiky. Administratívnych
zamestnancov, ktorí zabezpečujú vnútorný chod organizácie a zamestnanca na upratovanie
nemožno považovať za zamestnancov, ktorí vykonávajú významné činnosti. Do celkového
počtu zamestnancov nemožno zahrnúť fyzické osoby, ktoré vykonávajú práce na základe
dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru z dôvodu, že ustanovenie § 4
ods. 2 zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov definuje fyzickú osobu,
ktorá vykonáva práce na základe dohôd vykonávaných mimo pracovného pomeru ako
zamestnanca len na účely úrazového a garančného poistenia, pričom za zamestnanca na účely
sociálneho poistenia sa podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom poistení považuje len
fyzická osoba v pracovnom pomere.
Kódex dobrej praxe vychádza z bodu 10. rozhodnutia a aplikuje sa pri určení
uplatniteľnej legislatívy vo všetkých členských štátoch z dôvodu, aby nedochádzalo
v jednotlivých členských štátoch k rozdielnemu výkladu pri určení uplatniteľnej legislatívy
vo všetkých členských štátoch a práve na účely zjednotenia aplikačnej praxe bola Sociálna
poisťovňa nútená zmeniť percento obratu z „15 %“ na súčasných „25 %“. Uvedené však
nemá vplyv na posúdenie danej veci, lebo spoločnosť MENTOR, s.r.o., v čase vyslania
nevytvárala obrat na území Slovenskej republiky.
Článok 17 (9) nariadenia upravuje výnimky z článkov 13 až 16. Podľa neho dva alebo
viac členských štátov, príslušné orgány týchto štátov alebo úrady určené týmito
orgánmi môžu spoločnou dohodou upraviť výnimky z ustanovení článkov 13 až 16 v záujme
určitých kategórií osôb alebo určitých osôb. Nariadenie neupravuje, akou formou bude táto
spoločná dohoda príslušných orgánov členských štátov uzatvorená. S výsledkami z rokovania
medzi zástupcami Slovenskej republiky a Maďarskej republiky bol zamestnávateľ žalobkyne
viackrát oboznámený, bol upozornený na povinnosť postupovať v súlade s nariadením a mal
dostatočný časový priestor na to, aby v súlade s nariadením prihlásil svojich zamestnancov
do poistenia v Maďarskej republike.
V dôsledku skutočnosti, že registračný list FO - prihláška do poistenia zamestnancov
pred 1.augustom 2008 neobsahoval údaj „výkon práce v štáte“, žalovaná nebola upozornená
na to, že zamestnanci vykonávajú práce na území Maďarskej republiky. Odvedené poistné
žalovaná vráti ako poistné zaplatené bez právneho dôvodu po právoplatnom ukončení
predmetnej veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2, § 246c
a § 250ja Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) preskúmal napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie
nie je dôvodné.
Sociálne poistenie zamestnancov, pohybujúcich sa v rámci Európskej únie upravuje
nariadenie Rady(EHS) č.1408/71 zo 14.júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho
zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva (ďalej
len „nariadenie“).
V zmysle II. hlavy, článku 13 ods. 1 nariadenia osoby, na ktoré sa vzťahuje toto
nariadenie, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu.
Podľa článku 13 (9) ods. 2 písm. a/ nariadenia pokiaľ články 14 až 17 neustanovujú
inak, na osobu zamestnanú na území jedného členského štátu sa vzťahujú právne predpisy
tohto štátu dokonca aj vtedy, ak má bydlisko na území iného členského štátu alebo ak sa sídlo
alebo miesto podnikania podniku alebo fyzickej osoby, ktorá ho zamestnáva, nachádza na
území iného členského štátu.
Zo spisov vyplýva, že žalobkyňa uzavrela so spoločnosťou M., s.r.o., so sídlom v B.
(do 10.augusta 2009 so sídlom v K) v Slovenskej republike (ďalej len „zamestnávateľ“)
pracovnú zmluvu a zmluvu o dočasnom pridelení na výkon práce u užívateľského
zamestnávateľa, ktorým bola spoločnosť .N. Kft., v Maďarskej republike od 12.apríla 2007.
Zamestnávateľ žalobkyne vykonáva činnosť agentúry dočasného zamestnávania na
základe povolenia Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny z 28.februára 2006
číslo:AA/2006/3722/11426 s účinnosťou od 1.marca 2006.
V zásade platí, že použitie právneho poriadku štátu určuje výkon práce (činnosti). Ide
o základné pravidlo určovania príslušnosti k právnym predpisom. Aplikuje sa automaticky,
pokiaľ nedôjde k situácii podľa článku 14 ods. 1 písm. a) nariadenia.
Pokiaľ žalobkyňa namietala, že medzi príslušnými orgánmi Slovenskej republiky
a Maďarskej republiky nebola uzavretá dohoda podľa článku 17 nariadenia, je potrebné
uviesť, že v prípade jej absencia by mohla spôsobiť, že by nemohlo dôjsť k udeleniu výnimky
z použiteľného právneho poriadku vo vzťahu k zamestnancom M.-u, s.r.o., udelenej
podľa oznámenia ministerstva zo 7. septembra 2006.
Podľa článku 14 ods. 1 písm. a) nariadenia, upravujúceho osobitné pravidlá, ktoré sa
vzťahujú na osoby vykonávajúce závislú činnosť, okrem námorníkov, sa článok 13 ods. 2
písm. a) použije s nasledujúcimi výnimkami a výhradami:
Osoba, ktorá je zamestnaná na území členského štátu podnikom, pre ktorý zvyčajne
pracuje, a ktorá je vyslaná týmto podnikom na územie iného členského štátu, aby tam
vykonávala prácu pre tento podnik, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského
štátu za predpokladu, že predpokladané trvanie tejto práce neprekročí 12 mesiacov a že nie je
vyslaná s cieľom, aby nahradila inú osobu, ktorá ukončila dobu svojho vyslania.
Zamestnávateľom žalobkyne je agentúra dočasného zamestnávania so sídlom na území
Slovenskej republiky.
V zmysle článku 1 (10) (15) (a)(i) I. hlavy nariadenia v spojení s § 4 ods. 1 písm. a)
zákona o sociálnom poistení na účely nariadenia sa za zamestnanca považuje len fyzická
osoba v pracovnom pomere.
Výklad článku 14 ods.1 písm. a) nariadenia vo vzťahu k zamestnávaniu osôb
agentúrami dočasného zamestnávania podal Súdny dvor Európskych spoločenstiev (ďalej len
„ESD“) v rozsudku z 10.februára 2000 vo veci C-202/97 (Fitzwilliam), keď skonštatoval, že
článok 14 (1) (a) sa musí vykladať v tom zmysle, že s cieľom využiť výhody poskytované
v danom ustanovení, podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných zamestnancov
z jedného členského štátu, ktorí sú k dispozícii ako pracovníci na dobu určitú pre podniky
so sídlom v inom členskom štáte, musí zvyčajne (bežne) vykonávať svoju činnosť v prvom
štáte. Z uvedeného rozsudku ďalej vyplýva, že podnik, zaoberajúci sa poskytovaním
dočasných pracovníkov, zvyčajne vykonáva svoju činnosť v členskom štáte, v ktorom je
usadený, ak zvyčajne vykonáva v tomto členskom štáte významné aktivity. To znamená,
že dočasne prideľuje svojich zamestnancov na výkon práce aj užívateľskému
zamestnávateľov, ktorý má sídlo na území jej domovského štátu, v danom prípade na území
Slovenskej republiky. Na účely určenia, či podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných
zamestnancov zvyčajne vykonáva významnú činnosť v členskom štáte, v ktorom je usadený,
môže príslušná inštitúcia tohto štátu posúdiť kritériá, charakterizujúce činnosti prevádzkované
týmto podnikom.
Žalobkyňa nedôvodne namietala potrebu splnenia minimálneho počtu zamestnancov na
území Slovenskej republiky (25 %) v pomere k celkovému počtu zamestnancov aj
skutočnosť, že tento pomer nie je stanovený žiadnym vnútroštátnym všeobecne záväzným
predpisom, nevyplýva z nariadenia ani z rozhodnutia Správnej komisie č.181 z 13.decembra
2000 a žalovaná ju svojvoľne určila v roku 2006 na 15%, resp. 25 %. Záver žalovanej
o nezamestnávaní aspoň 25 % zamestnancov na území Slovenskej republiky samotná
žalobkyňa nespochybňovala.
Z administratívneho spisu žalovanej vyplýva, že okrem iného skúmala výšku obratu
zamestnávateľa, ktorý podľa potvrdenia konateľa zamestnávateľa na území Slovenskej
republiky nedosiahol 25% z celkového obratu spoločnosti. Zamestnávateľ žalobkyne na
území Slovenskej republiky s výnimkou 5-6 administratívnych pracovníkov a jedného
upratovača nezamestnával v pracovnom pomere žiadneho zamestnanca.
Dostatočne bolo preukázané, že zamestnávateľ žalobkyne (agentúra dočasného
zamestnávania) na území Slovenskej republiky iných zamestnancov nezamestnával lebo
pokiaľ na území Slovenskej republiky okrem pracovníkov v administratíve a upratovača
zamestnával iba pracovníkov na základe dohôd o vykonaní práce podľa § 226 Zákonníka
práce č. 311/2001 Z.z., títo sa v zmysle článku 1 (a) (i) I. hlavy nariadenia v spojení s § 4
ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom poistení na účely nariadenia za zamestnancov nepovažujú,
a teda na nich nemožno v danom prípade pri posúdení významnej aktivity zamestnávateľa na
území Slovenskej republiky prihliadať. (Odvolací súd poznamenáva, že v zmysle § 223 ods. 1
v spojení s § 226 ods. 1 Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z. zamestnávateľ môže na plnenie
svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb s fyzickými osobami uzatvárať také
dohody len výnimočne a najviac na 350 hodín ročne).
Odvolací súd dospel k záveru, že určenie kritéria 25% obratu na území Slovenskej
republiky v súlade s tzv. Kódexom dobrej praxe a určenie kritéria 25% zamestnancov na
území Slovenskej republiky z celkového počtu zamestnancov nevybočilo z rámca povolenej
správnej úvahy pri posúdení, či zamestnávateľ na území Slovenskej republiky vykonáva
významnú činnosť. Posúdenie tohto kritéria by však bolo významné len v prípade, ak by
zamestnávateľ činnosť agentúry dočasného zamestnávania vykonával aj na území Slovenskej
republiky, t.j. keby dočasne prideľoval svojich zamestnancov na výkon práce na území
Slovenskej republiky. Aj odvolací súd považoval za preukázané, že zamestnávateľ na výkon
práce u užívateľského zamestnávateľa na území Slovenskej republiky dočasne nepridelil
žiadneho zamestnanca a na tomto území významnú činnosť nevykonával.
Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že zamestnávateľ žalobkyne
nesplnil podmienku vykonávania významných aktivít na území Slovenskej republiky, preto
žalobkyni povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie i povinné poistenie
v nezamestnanosti podľa zákona o sociálnom poistení dňom 12.apríla 2007 nevzniklo. Ak aj
zamestnávateľ odvádzal poistné žalovanej, môže sa domáhať jeho vrátenia ako plnenia bez
právneho dôvodu.
Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 11.decembra 2007 sp.zn.7Sžso/68/2007, odvolací súd poznamenáva, že jeho predmetom
bolo rozhodnutie vo veci nároku na nemocenské dávky v období roku 2005 za iných
skutkových okolností.
Odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovanej je v súlade
so zákonom, preto rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 v spojení s § 219 ods. 1 a 2
OSP potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol vzhľadom na neúspech
žalobkyne v odvolacom konaní v súlade s § 224 ods. 1 v spojení s § 250k ods. 1 OSP.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.
V Bratislave 30. júna 2010 JUDr. Elena Závadská, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Mária Kráľová