Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
b3d/360707.cea597.pdf
PDF · 122.91 KB
No categories available
7Sžso/33/2009
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 7Sžso/33/2009
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Eleny Závadskej a členiek senátu JUDr. Marianny Reiffovej a JUDr. Júlie Horskej,
v právnej veci žalobcu J., nar. X., bytom v B., zastúpeného Mgr. G., advokátom v G., proti
žalovanej Sociálnej poisťovni - ústredie v Bratislave, Ul. 29.augusta č. 8, o zániku
povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného
poistenia v nezamestnanosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre
zo 17. marca 2009, č.k. 11S/168/2008-37, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre zo 17. marca
2009, č.k. 11S/168/2008-37, p o t v r d z u j e .
Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Nitre rozsudkom zo 17. marca 2009, č.k. 11S/168/2008-37 zamietol
žalobu proti rozhodnutiu žalovanej z 27. októbra 2008, číslo 322-5121-GC-04/2007 (ďalej
len „preskúmavané rozhodnutie“), ktorým zamietla odvolanie žalobcu a potvrdila rozhodnutie
pobočky Sociálnej poisťovne v Komárne (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) zo 16.júla
2007 číslo 700-0440015407/07-14. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva,
že správne orgány podľa § 178 ods.1 písm. a/ bod 1 a podľa § 210 ods.1 zákona č. 461/2003
Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom
poistení“) rozhodli, že žalobcovi 1.novembra 2006 zaniklo povinné nemocenské poistenie,
povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti. Krajský súd mal za
preukázané, že žalobca mal od 6. júna 2006 uzatvorenú pracovnú zmluvu
s obchodnou spoločnosťou M., s.r.o., K., ktorá ho ako agentúra dočasného zamestnávania od
toho istého dňa vyslala na výkon práce pre zamestnávateľa (užívateľa) so sídlom v Maďarskej
republike. Taktiež považoval za preukázané, že žalobca mal podľa článku 17 nariadenia
č.1408/71 udelenú výnimku a vystavený formulár E 101, potvrdzujúci uplatnenie právneho
poriadku Slovenskej republiky v systéme sociálneho zabezpečenia iba do 1. novembra 2006.
Ďalšej žiadosti zamestnávateľa o udelenie výnimky nebolo vyhovené, preto krajský súd
dospel k záveru, že pre ďalšie obdobie sa na žalobkyňu už nevzťahoval slovenský právny
poriadok a jeho predpisy o povinnom poistení, i keď naďalej trval jej pracovný pomer so
zamestnávateľom M., s.r.o. so sídlom v K. v Slovenskej republike a pracoval v užívateľskej
organizácii v Maďarskej republike. Krajský súd poukázal na skutočnosť, že podmienkou pre
uplatňovanie článku 14 nariadenia Rady EHS č.1408/71 je existencia priameho vzťahu medzi
podnikom a zamestnancom, ktorého zamestnáva. Túto podmienku (napr. uzavretie pracovnej
zmluvy, možnosť skončenia pracovného pomeru, vyplácanie odmeny za prácu) žalobca a jeho
zamestnávateľ spĺňali a jej naplnenie nebolo spochybnené. Ďalšou podmienkou pre uplatnenie
článku 14 uvedeného nariadenia je existencia väzieb medzi podnikom a členským štátom,
v ktorom bol podnik založený, čo znamená, že článok 14 nariadenia Rady EHS č.1408/71 sa
bude vzťahovať iba na podniky, ktoré obvykle vykonávajú významné ekonomické činnosti na
území členského štátu, v ktorom boli založené. Krajský súd považoval tiež za preukázané, že
Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“)
opakovane informovalo zamestnávateľa žalobcu, že podľa článku 17 nariadenia Rady EHS
č.1408/71 príslušné orgány Slovenskej republiky a Maďarskej republiky na rokovaní 22. júna
2006 prijali spoločnú dohodu o úprave výnimky z ustanovenia článkov 13 až 16 tak, že
žiadosti o udelenie výnimiek s cieľom spätného legalizovania vyslania slovenských občanov
agentúrami dočasného zamestnávania do Maďarskej republiky sa budú vybavovať len do
konca roka 2006 a najviac na tri mesiace od podania žiadosti. Zamestnávateľ žalobcu
v období od februára 2006 vysielal do iného členského štátu, Maďarskej republiky, svojich
zamestnancov pre spoločnosť N. H. Kft. a E. Sped, E., pričom v tom istom období
zamestnával 5-6 zamestnancov mesačne v administratíve pri zabezpečovaní vnútorného
chodu podniku, na upratovanie zamestnával 1 zamestnanca a ďalších zamestnancov
zamestnával na základe dohody o vykonaní práce. Podľa prehlásenia konateľa spoločnosti M.,
s.r.o, v uvedenom období spoločnosť nedosiahla 25 % obratu na území Slovenskej republiky .
Krajský súd sa stotožnil s právnym názorom, že ak užívateľský zamestnávateľ má sídlo
na území iného členského štátu, agentúra dočasného zamestnávania spĺňa podmienky pre
vyslanie zamestnanca len v prípade existencie podstatných znakov pre vyslanie a je vylúčené,
aby hlavnou činnosťou agentúry bolo vysielanie zamestnancov do iných členských štátov.
Inštitútu vyslania sa v zmysle rozhodnutia č. 181 (3) nemôže dovolávať podnik, ktorý bol
založený v členskom štáte, a ktorý vysiela pracovníkov na územie iného členského štátu
a zaoberá sa činnosťami súvisiacimi s vnútorným manažmentom v prvom členskom štáte.
O udelení výnimky z uplatňovania inštitútu vyslania je príslušné rozhodovať ministerstvo.
Žalovaná nie je oprávnená vstupovať do rozhodovania ministerstva ako príslušného štátneho
orgánu a v jej kompetencii je len na základe udelenej konkrétnej výnimky (meno, doba
vyslania) vystaviť potvrdenie o uplatniteľnej legislatíve, teda formulár E 101 (alebo E 102).
Na základe dohody z 22. júna 2006 mal zamestnávateľ žalobcu súhlas na takýto postup iba
do 30. októbra 2006. Výnimka podľa článku 17 nariadenia Rady EHS č.1408/71
z uplatňovania inštitútu vyslania žalobcu na ďalšie obdobie nebola udelená. Na spätné
udelenie výnimky podľa článku 17 nariadenia je potrebný súhlas Maďarskej republiky, ktorý
bol daný len do konca roka 2006 a zamestnávateľ mal dostatočný časový priestor na to, aby
svoj postup pri vysielaní pracovníkov do iného členského štátu zosúladil s príslušnými
predpismi. Dňom 1. novembra 2006 preto žalobcovi zaniklo povinné nemocenské
a dôchodkové poistenie a poistenie v nezamestnanosti podľa zákona o sociálnom poistení
a podľa čl. 13 (2) nariadenia Rady EHS č.1408/71 sa na neho po tomto termíne vzťahovali
právne predpisy Maďarskej republiky v oblasti sociálneho zabezpečenia, lebo vykonával
činnosti zamestnanca len na území Maďarskej republiky. Postup zamestnávateľa
pri vykonávaní zrážok zo mzdy žalobcu podľa § 131 Zákonníka práce nebol v súlade
s nariadením.
Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca včas odvolanie. Žiadal, aby odvolací
súd rozsudok krajského súdu zmenil, žalobe vyhovel a žalovanú zaviazal na náhradu trov
odvolacieho konania. Namietal, že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a z nich
vyvodil nesprávny právny záver. Poukázal na to, že spĺňa podmienku vzniku poistného
pomeru na území Slovenskej republiky, lebo na základe platne uzatvorenej zmluvy bol
zamestnancom spoločnosti M., s.r.o. K. Pokiaľ krajský súd konštatoval, že samotný výkon
riadiacich činností podniku na území Slovenskej republiky neoprávňuje na uplatnenie
ustanovení týkajúcich sa vyslania, potom spoločnosť M., s.r.o. zamestnávala
nielen zamestnancov v administratíve pri zabezpečovaní vnútorného chodu podniku v počte
5-6 mesačne, na upratovanie zamestnával 1 zamestnanca ale ďalších zamestnancov
zamestnávala na základe dohody o vykonaní práce. Z toho podľa jeho názoru vyplýva, že
spoločnosť zamestnávala aj zamestnancov, ktorí vykonávali inú prácu. Kódex dobrej praxe
a z neho vyplývajúce kritérium 25%-ného obratu zamestnávateľa, nie je záväzným právnym
predpisom a uvedené percento nie je stanovené ani v nariadení Rady EHS č.1408/71, ani
v rozhodnutí č.181 z roku 2000. Žalobca tiež namietal, že žiadna dohoda medzi príslušnými
orgánmi Slovenskej a Maďarskej republiky nebola uzatvorená a nebola verejne publikovaná
zákonom stanoveným spôsobom. Podľa uvádzanej dohody sa však výnimka mala vzťahovať
na obdobie do konca roka 2006 a nie iba do 30. októbra 2006. Žalobca poukázal aj na
skutočnosť, že zamestnávateľ riadne odvádzal poistné na nemocenské poistenie, dôchodkové
poistenie a poistenie v nezamestnanosti a žalovaná tieto odvody prijímala, čím v skutočnosti
akceptovala daný stav a do dnešného dňa poistné nevrátila.
Žalovaná k odvolaniu žalobcu uviedla, že podmienky vyslania, ktoré upravuje
nariadenie Rady (EHS) číslo 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho
zabezpečenia na zamestnané osoby samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín,
pohybujúcich sa v rámci spoločenstva, v článku 14(1)(a) a ktoré precizuje rozhodnutie
Správnej komisie Európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie migrujúcich
pracovníkov č.181 z 13. decembra 2000, musí zamestnávateľ spĺňať kumulatívne, ešte pred
tým, ako začne vysielať zamestnancov a musia byť splnené počas celej doby vyslania
zamestnancov na územie iného členského štátu Európskej únie. Rozhodnutie č. 181, ktoré
bolo publikované v Úradnom vestníku Európskej únie, a teda je všeobecne záväzné sa týka
výkladu článkov 14 (1), 14a (1) a (2) nariadenia. Možnosť vysielania by sa preto mala
obmedziť výlučne na podniky, ktoré obvykle vykonávajú významné činnosti na území
členského štátu, v ktorom boli založené. V prípade pochybností, či podnik obvykle vykonáva
významné činnosti na území členského štátu, v ktorom bol založený je potrebné skúmať jeho
obrat počas zodpovedajúceho reprezentatívneho obdobia v členskom štáte, ktorého sa to týka.
Spoločnosť M., s.r.o. ako agentúra dočasného zamestnávania by sa mohla dovolávať inštitútu
vyslania len v prípade existencie podstatných znakov vyslania. V čase dočasného pridelenia
občanov v pracovnom pomere na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi v
Maďarskej republike však nevykonávala významné činnosti na území Slovenskej republiky.
Administratívnych zamestnancov, ktorí zabezpečujú vnútorný chod organizácie
a zamestnanca na upratovanie nemožno považovať za zamestnancov, ktorí vykonávajú
významné činnosti. Do celkového počtu zamestnancov nemožno zahrnúť fyzické osoby, ktoré
vykonávajú práce na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru
z dôvodu, že ustanovenie § 4 ods. 2 zákona o sociálnom poistení definuje fyzickú osobu,
ktorá vykonáva práce na základe dohôd vykonávaných mimo pracovného pomeru ako
zamestnanca len na účely úrazového a garančného poistenia, pričom za zamestnanca na účely
sociálneho poistenia sa podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zákona o sociálnom poistení považuje len
fyzická osoba v pracovnom pomere. Kódex dobrej praxe vychádza z bodu 10. rozhodnutia
a aplikuje sa pri určení uplatniteľnej legislatívy vo všetkých členských štátoch z dôvodu, aby
nedochádzalo v jednotlivých členských štátoch k rozdielnemu výkladu pri určení uplatniteľnej
legislatívy vo všetkých členských štátoch. Práve za účelom zjednotenia aplikačnej praxe bola
Sociálna poisťovňa nútená zmeniť percento obratu z „15 %“ na súčasných „25 %“. Uvedená
skutočnosť však nemá vplyv na posúdenie danej veci, lebo spoločnosť M., s.r.o., v čase
vyslania nevytvárala obrat na území Slovenskej republiky. Článok 17 (9) nariadenia upravuje
výnimky z článkov 13 až 16. Podľa neho dva alebo viac členských štátov, príslušné orgány
týchto štátov alebo úrady určené týmito orgánmi môžu spoločnou dohodou upraviť výnimky
z ustanovení článkov 13 až 16 v záujme určitých kategórií osôb alebo určitých osôb.
Nariadenie neupravuje, akou formou bude táto spoločná dohoda príslušných orgánov
členských štátov uzatvorená. S výsledkami z rokovania medzi zástupcami Slovenskej
republiky a Maďarskej republiky bol zamestnávateľ žalobkyne viackrát oboznámený, bol
upozornený na povinnosť postupovať v súlade s nariadením a mal dostatočný časový priestor
na to, aby v súlade s nariadením prihlásil svojich zamestnancov do poistenia v Maďarskej
republike. Vo vzťahu k žalobcovi bola udelená výnimka do 1.novembra 2006. V dôsledku
skutočnosti, že registračný list FO - prihláška do poistenia zamestnancov pred 1.augustom
2008 neobsahoval údaj „výkon práce v štáte“, žalovaná nevedela, že zamestnanci vykonávajú
práce na území Maďarskej republiky. Odvedené poistné však vráti ako poistné zaplatené bez
právneho dôvodu po právoplatnom skončení veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2, § 246c
a § 250ja OSP preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu
predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Sociálne poistenie zamestnancov pohybujúcich sa v rámci Európskej únie upravuje
nariadenie Rady (EHS) č.1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho
zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva (ďalej
len „nariadenie“).
V zmysle II. hlavy, článku 13 ods. 1 nariadenia osoby, na ktoré sa vzťahuje toto
nariadenie, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu.
Podľa článku 13 (9) ods. 2 písm. a/ nariadenia pokiaľ články 14 až 17 neustanovujú
inak, na osobu zamestnanú na území jedného členského štátu sa vzťahujú právne predpisy
tohto štátu dokonca aj vtedy, ak má bydlisko na území iného členského štátu alebo ak sa sídlo
alebo miesto podnikania podniku alebo fyzickej osoby, ktorá ho zamestnáva, nachádza na
území iného členského štátu.
V zásade teda platí pravidlo štátu výkonu práce (činnosti). Ide o základné pravidlo
určovania príslušnosti k právnym predpisom. Aplikuje sa automaticky, pokiaľ nedôjde
k situácii podľa článku 14 ods. 1 písm. a) nariadenia.
Pokiaľ žalobca namietal, že medzi príslušnými orgánmi Slovenskej republiky
a Maďarskej republiky nebola uzavretá dohoda podľa článku 17 nariadenia, je potrebné
uviesť, že v prípade jej neexistencie by žalobcovi nemohla byť udelená výnimka
z uplatniteľnej legislatívy ani na obdobie od 6. júna 2006 do 1. novembra 2006.
Podľa článku 14 ods. 1 písm. a/ nariadenia upravujúceho osobitné pravidlá, ktoré sa
vzťahujú na osoby vykonávajúce závislú činnosť, okrem námorníkov, sa článok 13 ods. 2
písm. a) použije s nasledujúcimi výnimkami a výhradami:
Osoba, ktorá je zamestnaná na území členského štátu podnikom, pre ktorý zvyčajne
pracuje, a ktorá je vyslaná týmto podnikom na územie iného členského štátu, aby tam
vykonávala prácu pre tento podnik, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského
štátu za predpokladu, že predpokladané trvanie tejto práce neprekročí 12 mesiacov a že nie je
vyslaná s cieľom, aby nahradila inú osobu, ktorá ukončila dobu svojho vyslania.
Zo spisov vyplýva, že žalobca 6. júna 2006 uzavrel so spoločnosťou M., s.r.o., so
sídlom v Slovenskej republike, K., teraz B. (ďalej len „zamestnávateľ“) pracovnú zmluvu na
dobu určitú od 6. júna 2006 do 5. júna 2007.
Zamestnávateľ žalobcu vykonával činnosť agentúry dočasného zamestnávania na
základe povolenia Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny z 28.februára 2006 číslo
AA/2006/3722/11426 s účinnosťou od 1. marca 2006.
Zamestnávateľom žalobcu je teda agentúra dočasného zamestnávania so sídlom na
území Slovenskej republiky.
V zmysle článku 1 (10) (15) (a)(i) I. hlavy nariadenia v spojení s § 4 ods. 1 písm. a)
zákona o sociálnom poistení na účely nariadenia sa za zamestnanca považuje len fyzická
osoba v pracovnom pomere.
Výklad článku 14 ods. 1 písm. a) nariadenia vo vzťahu k zamestnávaniu osôb
agentúrami dočasného zamestnávania podal Súdny dvor Európskych spoločenstiev (ďalej len
„ESD“) v rozsudku z 10. februára 2000 vo veci C-202/97 (Fitzwilliam), keď skonštatoval, že
článok 14 (1) (a) sa musí vykladať v tom zmysle, že s cieľom využiť výhody poskytované
v danom ustanovení podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných zamestnancov z jedného
členského štátu, ktorí sú k dispozícii ako pracovníci na dobu určitú pre podniky so sídlom
v inom členskom štáte, musí zvyčajne (bežne) vykonávať svoju činnosť v prvom štáte.
Z uvedeného rozsudku ďalej vyplýva, že podnik zaoberajúci sa poskytovaním dočasných
pracovníkov, zvyčajne vykonáva svoju činnosť v členskom štáte, v ktorom je usadený,
ak zvyčajne vykonáva v tomto členskom štáte významné aktivity. To znamená, že dočasne
prideľuje svojich zamestnancov na výkon práce aj užívateľskému zamestnávateľovi, ktorý má
sídlo na území jej domovského štátu, v danom prípade na území Slovenskej republiky. Na
účely určenia, či podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných zamestnancov zvyčajne
vykonáva významnú činnosť v členskom štáte, v ktorom je usadený, môže príslušná inštitúcia
tohto štátu posúdiť kritériá, charakterizujúce činnosti prevádzkované týmto podnikom.
Žalobca v žalobe aj v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietal potrebu
splnenia minimálneho počtu zamestnancov na území Slovenskej republiky (25 %) v pomere
k celkovému počtu zamestnancov. Namietal, že taký pomer nie je stanovený žiadnym
vnútroštátnym všeobecne záväzným predpisom, nevyplýva z nariadenia ani z rozhodnutia
Správnej komisie číslo181 z 13.decembra 2000 a žalovaná ho svojvoľne určila v roku 2006 na
15 %, resp. 25 %. Záver žalovanej o nezamestnávaní aspoň 25 % zamestnancov na území
Slovenskej republiky však žalobca nespochybňoval.
Z administratívneho spisu vyplýva, že žalovaná riadne zisťovala počet zamestnancov
zamestnávateľa na území Slovenskej republiky, ale súčasne skúmala aj výšku obratu
zamestnávateľa, ktorý podľa potvrdenia konateľa zamestnávateľa na území Slovenskej
republiky nedosiahol 25 % z celkového obratu spoločnosti. Zamestnávateľ žalobcu na území
Slovenskej republiky s výnimkou 4-5 administratívnych pracovníkov a jedného upratovača
nezamestnával v pracovnom pomere žiadneho zamestnanca. Žalovaná preto správne zistila, že
zamestnávateľ žalobcu (agentúra dočasného zamestnávania) na území Slovenskej republiky
nezamestnáva žiadneho zamestnanca. Pokiaľ jej zamestnávateľ na území Slovenskej
republiky okrem pracovníkov v administratíve a upratovača zamestnával iba pracovníkov na
základe dohôd o vykonaní práce podľa § 226 Zákonníka práce, v zmysle článku 1(a)(i)
I. hlavy nariadenia v spojení s § 4 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom poistení ich na účely
nariadenia za zamestnancov považovať nemožno, a teda na nich nemožno v danom prípade
pri posúdení významnej aktivity zamestnávateľa na území Slovenskej republiky prihliadať.
Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že v zmysle § 223 ods. 1 v spojení s § 226
ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ môže na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie
svojich potrieb s fyzickými osobami uzatvárať také dohody len výnimočne a najviac na
350 hodín ročne.
Odvolací súd dospel k záveru, že určenie kritéria 25 % obratu na území Slovenskej
republiky v tzv. Kódexe dobrej praxe ako aj namietaného kritéria 25 % zamestnancov,
vykonávajúcich prácu na území Slovenskej republiky z celkového počtu
zamestnancov v danom prípade bolo postupom podľa povolenej správnej úvahy pri posúdení,
či zamestnávateľ na území Slovenskej republiky vykonáva významnú činnosť z jej z rámca
nevybočilo. Posúdenie tohto kritéria by však bolo významné len v prípade, ak by
zamestnávateľ činnosť agentúry dočasného zamestnávania vykonával aj na území Slovenskej
republiky, t.j. ak by dočasne prideľoval svojich zamestnancov na výkon práce aj na území
Slovenskej republiky. Aj odvolací súd však považoval za preukázané, že zamestnávateľ na
výkon práce u užívateľského zamestnávateľa na území Slovenskej republiky dočasne
nepridelil žiadneho zamestnanca a na tomto území významnú činnosť nevykonával.
Z uvedených dôvodov aj odvolací súd zistil, že v dôsledku nesplnenia podmienok na
strane zamestnávateľa pri posudzovaní vykonávania významných aktivít na území Slovenskej
republiky žalobcovi po uplynutí doby, na ktorú mal udelenú výnimku podľa článku 17 (9)
nariadenia zaniklo 1. novembra 2006 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové
poistenie i povinné poistenie v nezamestnanosti podľa zákona o sociálnom poistení. Ak aj
zamestnávateľ odvádzal poistné žalovanej, má možnosť domáhať sa jeho vrátenia ako plnenia
bez právneho dôvodu.
Odvolací súd poznamenáva, že pokiaľ žalobca v žalobe i v odvolaní proti rozsudku
krajského súdu poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 11. decembra 2007, sp. zn. 7Sžo/68/2007, jeho predmetom bolo rozhodnutie vo veci nároku
na nemocenské dávky v období roku 2005 za iných skutkových okolností.
Z vyššie uvedených dôvodov aj odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté
rozhodnutie žalovanej je v súlade so zákonom, preto rozsudok krajského súdu podľa § 250ja
ods. 3 v spojení s § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol vzhľadom na neúspech
žalobcu v odvolacom konaní v súlade s § 224 ods. 1 v spojení s § 250k ods. 1 OSP.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.
V Bratislave 30. júna 2010 JUDr. Elena Závadská, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Mária Kráľová