Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Sžso/37/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Eleny Závadskej a členiek senátu JUDr. Júlie Horskej a JUDr. Marianny Reiffovej,

v právnej veci žalobcu Š., nar. X., bytom K, zastúpeného Mgr. G., advokátom v G., proti

žalovanej Sociálnej poisťovni, ústrediu, Bratislava, Ul. 29.augusta č. 8, o zániku povinného

nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia

v nezamestnanosti, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo 7. apríla

2009, č.k. -45, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre zo 7. apríla 2009,

č.k. -45, p o t v r d z u j e .

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Nitre rozsudkom zo 7. apríla 2009, č.k. -45 zamietol

žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia z 11.novembra 2008 číslo 322- 5211-

GC-04/2007 (ďalej len „rozhodnutie“), ktorým žalovaná zamietla odvolanie žalobcu

a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky v Komárne (ďalej len „prvostupňový

správny orgán“) číslo 700-0440021307/07-14 z 23. júla 2007 o zániku povinného

nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia

v nezamestnanosti (ďalej len „poistenie“) žalobcu vydaného podľa § 178 ods.1 písm. a) bod 1

a podľa o sociálnom poistení v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) s účinnosťou od 30. augusta 2007.

Krajský súd dospel k záveru, že pre ďalšie obdobie sa na žalobcu už nevzťahoval slovenský

právny poriadok a jeho predpisy o povinnom poistení i keď naďalej trval jeho pracovný

pomer so zamestnávateľom M., s.r.o., so sídlom K., Slovenská republika a keď pracoval

v užívateľskej organizácii v Maďarskej republike. Dôvody pre trvanie povinného poistenia

neexistovali, preto rozhodnutie žalovanej považoval za vecne správne. Súd prvého stupňa

neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

Vo včas podanom odvolaní žalobca žiadal, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu

zmenil, žalobe vyhovel a žalovanú zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania. Namietal,

že rozsudok súdu je vecne nesprávny, lebo splňuje podmienku vzniku poistného pomeru na

území Slovenskej republiky. Na základe platne uzatvorenej zmluvy bol zamestnancom

obchodnej spoločnosti M., s.r.o. Pokiaľ krajský súd konštatoval, že samotný výkon riadiacich

činností podniku na území Slovenskej republiky neoprávňuje spoločnosť na uplatnenie

ustanovení týkajúcich sa vyslania zdôraznil, že spoločnosť M., s.r.o. zamestnávala

i zamestnancov v administratíve pri zabezpečovaní vnútorného chodu podniku v počte 5-6

mesačne, na upratovanie zamestnával 1 zamestnanca a ďalších zamestnancov zamestnávala

na základe dohody o vykonaní práce. Namietal, že „Kódex dobrej praxe“ a z neho

vyplývajúce kritérium 25 %-ného obratu zamestnávateľa, ktorý bol podkladom pre

rozhodnutie súdu nie je záväzným právnym predpisom a uvedené percento nie je stanovené

ani v nariadení Rady EHS č.1408/71 a ani v rozhodnutí č.181 z roku 2000, preto dôvod

zániku poistenia nebol daný. Žalobca tiež namietal, že medzi príslušnými orgánmi Slovenskej

republiky a Maďarskej republiky nebola uzatvorená žiadna dohoda a nebola verejne

publikovaná zákonom stanoveným spôsobom. Poukázal na skutočnosť, že zamestnávateľ mu

riadne odvádzal poistné na nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a poistenie

v nezamestnanosti a žalovaná tieto odvody prijímala, čím v skutočnosti akceptovala daný stav

a do dnešného dňa poistné nevrátila.

Žalovaná žiadala napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť ako vecne správny.

Uviedla, že podmienky vyslania upravuje článok 14(1)(a) nariadenia Rady (EHS) č.1408/71

zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby,

samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva

a realizuje ho rozhodnutie Správnej komisie Európskych spoločenstiev pre sociálne

zabezpečenie migrujúcich pracovníkov č.181 z 13.decembra 2000 tak, že zamestnávateľ musí

podmienky vyslania spĺňať ešte pred tým, ako začne vysielať zamestnancov a musia byť

splnené počas celej doby vyslania zamestnancov na územie iného členského štátu Európskej

únie. Rozhodnutie č. 181, ktoré bolo publikované v Úradnom vestníku Európskej únie, a teda

je všeobecne záväzné, sa týka výkladu článkov 14 (1), 14a (1) a (2) nariadenia. Možnosť

vysielania sa preto má obmedziť výlučne na podniky, ktoré obvykle vykonávajú významné

činnosti na území členského štátu, v ktorom boli založené. V prípade pochybností, či podnik

obvykle vykonáva významné činnosti na území členského štátu, v ktorom bol založený je

potrebné skúmať jeho obrat počas zodpovedajúceho reprezentatívneho obdobia v členskom

štáte, ktorého sa to týka. Spoločnosť M., s.r.o. ako agentúra dočasného zamestnávania by

mohla úspešne poukázať na inštitút vyslania len v prípade existencie podstatných znakov

vyslania. V čase dočasného pridelenia občanov v pracovnom pomere na výkon práce

k užívateľskému zamestnávateľovi v Maďarskej republike však uvedená spoločnosť

nevykonávala významné činnosti na území Slovenskej republiky. Administratívnych

zamestnancov, ktorí zabezpečujú vnútorných chod organizácie a zamestnanca na upratovanie

nemožno považovať za zamestnancov, ktorí vykonávajú významné činnosti. Do celkového

počtu zamestnancov nemožno zahrnúť fyzické osoby, ktoré vykonávajú práce na základe

dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru z dôvodu, že ustanovenie § 4 ods.

2 zákona o sociálnom poistení definuje fyzickú osobu, ktorá vykonáva práce na základe

dohôd vykonávaných mimo pracovného pomeru ako zamestnanca len na účely úrazového

a garančného poistenia, pričom za zamestnanca na účely sociálneho poistenia sa podľa § 4

ods.1 písm. a/ zákona o sociálnom poistení považuje len fyzická osoba v pracovnom pomere.

Kódex dobrej praxe vychádza z bodu 10. rozhodnutia a aplikuje sa pri určení uplatniteľnej

legislatívy vo všetkých členských štátoch z dôvodu, aby nedochádzalo v jednotlivých

členských štátoch k rozdielnemu výkladu pri určení uplatniteľnej legislatívy vo všetkých

členských štátoch. Práve za účelom zjednotenia aplikačnej praxe bola žalovaná nútená zmeniť

percento obratu z „15 %“ na súčasných „25 %“. Uvedená skutočnosť však nemá vplyv na

posúdenie vecnej správnosti rozhodnutia, lebo spoločnosť M., s.r.o., v čase vyslania

nevytvárala obrat na území Slovenskej republiky. Článok 17 (9) nariadenia upravuje výnimky

z článkov 13 až 16. Podľa neho dva alebo viac členských štátov, príslušné orgány týchto

štátov alebo úrady určené týmito orgánmi môžu spoločnou dohodou upraviť výnimky

z ustanovení článkov 13 až 16 v záujme určitých kategórií osôb alebo určitých osôb.

Nariadenie neupravuje, akou formou bude táto spoločná dohoda príslušných orgánov

členských štátov uzatvorená. S výsledkami rokovania medzi zástupcami Slovenskej republiky

a Maďarskej republiky bol zamestnávateľ žalobkyne oboznámený viac ráz, bol upozornený na

povinnosť postupovať v súlade s nariadením a mal dostatočný časový priestor na to, aby

v súlade s nariadením prihlásil svojich zamestnancov do poistenia v Maďarskej republike.

Vo vzťahu k žalobcovi výnimka podľa článku 17 udelená nebola, čo vyplýva aj z listu

Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky zo 7. septembra 2006 číslo

17720/06-1/72(24855/06). Na žalobcu sa preto od 30. augusta 2006 nevzťahovali predpisy

Slovenskej republiky o sociálnom poistení. K námietke žalobcu o prijatí poistného

od zamestnávateľa žalobcu žalovaný uviedol, že bez právneho dôvodu zaplatené poistné vráti

po právoplatnom ukončení predmetnej veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok v rozsahu odvolania a v medziach žaloby bez pojednávania v súlade

s a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Sociálne poistenie zamestnancov pohybujúcich sa v rámci Európskej únie upravuje

nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho

zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva (ďalej

len „nariadenie“).

Podľa II. hlavy, článku 13 ods.1 nariadenia osoby, na ktoré sa vzťahuje toto

nariadenie, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu.

Podľa článku 13(9) ods.2 písm. a) nariadenia, pokiaľ články 14 až 17 neustanovujú

inak, na osobu zamestnanú na území jedného členského štátu sa vzťahujú právne predpisy

tohto štátu dokonca aj vtedy, ak má bydlisko na území iného členského štátu alebo ak sa sídlo

alebo miesto podnikania podniku alebo fyzickej osoby, ktorá ho zamestnáva, nachádza na

území iného členského štátu.

V zásade teda platí pravidlo uplatňovania právnych predpisov toho štátu, v ktorom sa

vykonáva práca (činnosť). Toto pravidlo určovania právnych predpisov, ktoré treba použiť

platí automaticky, pokiaľ nedôjde k situácii podľa článku 14 ods.1 písm. a) nariadenia.

Len vtedy, ak osoba, ktorá je zamestnaná na území členského štátu podnikom, pre

ktorý zvyčajne pracuje, a ktorá je vyslaná týmto podnikom na územie iného členského štátu,

aby tam vykonávala prácu pre tento podnik, naďalej podlieha právnym predpisom prvého

členského štátu za predpokladu, že predpokladané trvanie tejto práce neprekročí 12 mesiacov

a že nie je vyslaná s cieľom, aby nahradila inú osobu, ktorá ukončila dobu svojho vyslania

(viď článok 14 ods.1 písm. a) a článok 13 ods. 2 písm. a) nariadenia).

Aj podľa záverov odvolacieho súdu platí, že v prípade, ak užívateľský zamestnávateľ

má sídlo na území iného členského štátu, agentúra dočasného zamestnávania spĺňa

podmienky pre vyslanie zamestnanca len vtedy, ak existujú podstatné znaky pre vyslanie a je

vylúčené, aby hlavnou činnosťou agentúry bolo vysielanie zamestnancov do iných členských

štátov. Inštitútu vyslania sa v zmysle rozhodnutia č. 181 (3) nemôže dovolávať podnik, ktorý

bol založený v členskom štáte, a ktorý vysiela pracovníkov na územie iného členského štátu

a zaoberá sa činnosťami súvisiacimi s vnútorným manažmentom v prvom členskom štáte.

O udelení výnimky z uplatňovania inštitútu vyslania je príslušné rozhodovať ministerstvo.

Žalovaná nie je oprávnená vstupovať do rozhodovania ministerstva ako príslušného štátneho

orgánu a do jej právomoci patrí len oprávnenie vystaviť potvrdenie o uplatniteľnej legislatíve

(formulár E 101 alebo E 102) na základe udelenej konkrétnej výnimky (meno, doba vyslania).

Zo spisov vyplýva, že žalobca uzavrel so spoločnosťou M., s.r.o., K., Slovenská

republika ako zamestnávateľom 30. augusta 2006 pracovnú zmluvu o vzniku pracovného

pomeru na dobu neurčitú, s určením dátumu vzniku pracovného pomeru v ten istý deň

a súčasne uzavrel zmluvu o dočasnom pridelení na výkon práce u užívateľského

zamestnávateľa – spoločnosti E. Sped S. Kft. 2500 E., Maďarská republika, na čas od 30.

augusta 2006 do 29. augusta 2007 s určeným druhom práce „skladník“ a s totožným miestom

výkonu práce.

Činnosť agentúry dočasného zamestnávania vykonáva M., s.r.o. na základe

povolenia Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny z 28. februára 2006

č.: AA/2006/3722/11426 s účinnosťou od 1. marca 2006.

Zamestnávateľ žalobcu ho od 30. augusta 2006 vyslal na výkon práce pre

zamestnávateľa E. so sídlom v Maďarskej republike. Od 30. augusta 2006 sa na žalobcu

vzťahovali maďarské právne predpisy, lebo podľa článku 17 nariadenia č. 1408/71

nepodliehal udelenej výnimke a nevzťahoval sa na neho vystavený formulár E 101,

potvrdzujúci uplatnenie legislatívy Slovenskej republiky v systéme sociálneho zabezpečenia.

Vzhľadom na skutočnosť, že ďalšej žiadosti zamestnávateľa o udelenie výnimky nebolo

vyhovené, vzťahovalo sa na žalobcu pravidlo uplatnenia právnych predpisov štátu, v ktorom

vykonával prácu.

Nemožno ponechať bez povšimnutia, že prvoradou podmienkou pre uplatňovanie

článku 14 nariadenia Rady EHS č.1408/71 je existencia priameho vzťahu medzi podnikom

a zamestnancom, ktorého zamestnáva. Túto podmienku (napr. uzavretie pracovnej zmluvy,

možnosť skončenia pracovného pomeru, vyplácanie odmeny za prácu) žalobca a jej

zamestnávateľ spĺňali a jej naplnenie nebolo spochybnené. Druhou rozhodujúcou podmienkou

pre uplatnenie článku 14 uvedeného nariadenia je existencia väzieb medzi podnikom

a členským štátom, v ktorom bol podnik založený, čo znamená, že článok 14 nariadenia Rady

EHS č. 1408/71 sa vzťahuje iba na tie podniky, ktoré obvykle vykonávajú významné

ekonomické činnosti na území členského štátu, v ktorom boli založené. Ministerstvo práce,

sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky opakovane informovalo zamestnávateľa

žalobcu o skutočnosti, že podľa článku 17 nariadenia Rady EHS č.1408/71 príslušné orgány

Slovenskej republiky a Maďarskej republiky na rokovaní 22. júna 2006 prijali spoločnú

dohodu o úprave výnimky z ustanovenia článkov 13 až 16 tak, že žiadosti o udelenie

výnimiek s cieľom spätného legalizovania vyslania slovenských občanov agentúrami

dočasného zamestnávania do Maďarskej republiky sa budú vybavovať len do konca roka

2006 a najviac na tri mesiace od podania žiadosti. Zamestnávateľ žalobcu v období

od februára 2006 vysielal do iného členského štátu (do Maďarskej republiky) svojich

zamestnancov pre spoločnosť N. H. Kft. a E. Sped, E., pričom v tom istom období

zamestnával 5-6 zamestnancov mesačne v administratíve pri zabezpečovaní vnútorného

chodu podniku, na upratovanie zamestnával 1 zamestnanca a ďalších zamestnancov

zamestnával na základe dohody o vykonaní práce. Podľa vyhlásenia konateľa spoločnosti M.,

s.r.o. v uvedenom období spoločnosť nedosiahla 25 % obratu na území Slovenskej republiky .

V konaní bolo preto potrebné posúdiť, či za takýchto okolností bol žalobca

s účinnosťou od 30. augusta 2006 na území Slovenskej republiky povinne poistený

v nezamestnanosti, či bol povinne nemocensky a dôchodkovo poistený alebo či mu poistenie

na tomto území zaniklo.

Súhlas vysielať zamestnancov do Maďarska mal zamestnávateľ žalobcu na základe

dohody z 22. júna 2006 iba do 30.októbra 2006. Žalobca nebol v zozname uvedený. Výnimka

podľa článku 17 nariadenia Rady EHS č.1408/71 z uplatňovania inštitútu vyslania mu na

ďalšie obdobie pre žalobcu nebola udelená. Dňom 30. augusta 2006 preto žalobcovi

nevzniklo v Slovenskej republike povinné nemocenské a dôchodkové poistenie a poistenie

v nezamestnanosti podľa zákona o sociálnom poistení a podľa čl. 13 (2) nariadenia Rady EHS

č.1408/71 sa na neho po tomto termíne vzťahovali právne predpisy Maďarskej republiky

v oblasti sociálneho zabezpečenia, lebo vykonával činnosť zamestnanca len na území

Maďarskej republiky.

Podľa I. hlavy článku 1 (10) (15) (a)(i) nariadenia v spojení s § 4 ods.1 písm. a) zákona

o sociálnom poistení na účely nariadenia sa za zamestnanca považuje len fyzická osoba

v pracovnom pomere.

Výklad článku 14 ods.1 písm. a) nariadenia vo vzťahu k zamestnávaniu osôb

agentúrami dočasného zamestnávania podal Súdny dvor Európskych spoločenstiev (ďalej len

„ESD“) v rozsudku z 10.februára 2000 vo veci C-202/97 (Fitzwilliam), keď skonštatoval, že

článok 14 (1) (a) sa musí vykladať v tom zmysle, že s cieľom využiť výhody poskytované

v danom ustanovení, podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných zamestnancov

z jedného členského štátu, ktorí sú k dispozícii ako pracovníci na dobu určitú pre podniky

so sídlom v inom členskom štáte, musí zvyčajne (bežne) vykonávať svoju činnosť v prvom

štáte. Z uvedeného rozsudku ďalej vyplýva, že podnik, zaoberajúci sa poskytovaním

dočasných pracovníkov, zvyčajne vykonáva svoju činnosť v členskom štáte, v ktorom je

usadený, ak zvyčajne vykonáva v tomto členskom štáte významné aktivity. To znamená, že

dočasne prideľuje svojich zamestnancov na výkon práce aj užívateľskému zamestnávateľovi,

ktorý má sídlo na území jej domovského štátu, v danom prípade na území Slovenskej

republiky. Na účely určenia, či podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných

zamestnancov zvyčajne vykonáva významnú činnosť v členskom štáte, v ktorom je usadený,

môže príslušná inštitúcia tohto štátu posúdiť kritériá, charakterizujúce činnosti prevádzkované

týmto podnikom.

Nemožno zohľadniť námietku žalobcu, že podmienka splnenia minimálneho počtu

zamestnancov na území Slovenskej republiky (25 %) v pomere k celkovému počtu

zamestnancov nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu, preto nenaplnenie uvedeného

pomeru nemohla žalovaná použiť ako dôvod odmietnutia použitia slovenského práva na jej

poistné pomery. Hoci takýto percentuálny pomer nie je stanovený žiadnym vnútroštátnym

všeobecne záväzným predpisom, nevyplýva z nariadenia ani z rozhodnutia Správnej komisie

č.181 z 13.decembra 2000, nemožno súhlasiť s názorom, že žalovaná ho svojvoľne určila

v roku 2006 na 15 %, resp. 25 %. Nemožno však prehliadnuť skutočnosť, že podmienka

vykonávania činnosti na území Slovenskej republiky vo významnom rozsahu je upravená

záväzným spôsobom. Výklad tohto pojmu patrí žalovanej ako správnemu orgánu, ktorý

ho posudzuje v rámci voľnej úvahy.

Odvolací súd rovnako, ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že určenie kritéria

25 % obratu na území Slovenskej republiky v tzv. Kódexe dobrej praxe ako aj kritéria 25 %

zamestnancov na území Slovenskej republiky z celkového počtu zamestnancov v danom

prípade je vecou voľnej úvahy správneho orgánu, ktoré nevybočilo z rámca povolenej

správnej úvahy pri posúdení, či zamestnávateľ na území Slovenskej republiky vykonáva

významnú činnosť. Posúdenie tohto kritéria by však bolo významné len v prípade, ak by

zamestnávateľ činnosť agentúry dočasného zamestnávania vykonával aj na území Slovenskej

republiky, t.j. dočasne prideľoval svojich zamestnancov na výkon práce na území Slovenskej

republiky.

Aj odvolací súd zistil, že zamestnávateľ žalobcu na výkon práce u užívateľského

zamestnávateľa na území Slovenskej republiky dočasne nepridelil žiadneho zamestnanca a na

tomto území významnú činnosť nevykonával.

Z administratívnych spisov rovnako vyplýva, že žalovaná sa zaoberala nielen

zisťovaním počtu zamestnancov zamestnávateľa na území Slovenskej republiky, ale súčasne

skúmala aj výšku obratu zamestnávateľa, ktorý podľa potvrdenia konateľa zamestnávateľa na

území Slovenskej republiky nedosiahol 25% z celkového obratu spoločnosti. Zamestnávateľ

žalobcu na území Slovenskej republiky s výnimkou 4-6 administratívnych pracovníkov

a jedného upratovača nezamestnával v pracovnom pomere žiadneho zamestnanca. Záver

žalovanej o nezamestnávaní aspoň 25% zamestnancov na území Slovenskej republiky ani

žalobca nespochybňoval.

Tvrdenie žalovanej, že zamestnávateľ žalobcu na území Slovenskej republiky

nezamestnáva žiadneho zamestnanca preto nebolo hodnoverným spôsobom spochybnené.

Pokiaľ zamestnávateľ na území Slovenskej republiky okrem pracovníkov

v administratíve a upratovača zamestnával iba pracovníkov na základe dohôd o vykonaní

práce podľa , tak tieto osoby sa podľa I. hlavy článku 1(a)(i) nariadenia

v spojení s § 4 ods.1 písm. a) zákona o sociálnom poistení na účely nariadenia za

zamestnancov nepovažujú, a teda na nich nemožno v danom prípade pri posúdení významnej

aktivity zamestnávateľa na území Slovenskej republiky prihliadať.

Odvolací súd k tomu dodáva, že podľa § 223 ods.1 v spojení s § 226 ods.1 Zákonníka

práce zamestnávateľ môže na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb

s fyzickými osobami uzatvárať také dohody len výnimočne a najviac na 350 hodín ročne.

Z uvedených dôvodov mal aj odvolací súd za preukázané, že v dôsledku nesplnenia

podmienok na strane zamestnávateľa čo do vykonávania významných aktivít na území

Slovenskej republiky žalobcovi bez toho, aby mal udelenú výnimku podľa článku 17 (9)

nariadenia, t.j. dňom 30. augusta 2006 nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné

107Sžso/37/2009

dôchodkové poistenie i povinné poistenie v nezamestnanosti podľa zákona o sociálnom

poistení.

Žalobca poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 11.decembra 2007, sp. zn. . K tomu treba uviesť, že jeho predmetom bolo

rozhodnutie vo veci nároku na nemocenské dávky v období roku 2005 za iných skutkových

okolností.

Z vyššie uvedených dôvodov aj odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté

rozhodnutie žalovanej je v súlade so zákonom, preto rozsudok krajského súdu podľa § 250ja

ods. 3 v spojení s a potvrdil.

Žalobca v odvolacom konaní nebol úspešný, preto nemá právo na náhradu trov

odvolacieho konania ( v spojení s ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. júna 2010 JUDr. Elena Závadská, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Mária Kráľová