Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
b4d/360706.9a99b5.pdf
PDF · 123.72 KB
No categories available
7Sžso/37/2009
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 7Sžso/37/2009
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Eleny Závadskej a členiek senátu JUDr. Júlie Horskej a JUDr. Marianny Reiffovej,
v právnej veci žalobcu Š., nar. X., bytom K, zastúpeného Mgr. G., advokátom v G., proti
žalovanej Sociálnej poisťovni, ústrediu, Bratislava, Ul. 29.augusta č. 8, o zániku povinného
nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia
v nezamestnanosti, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo 7. apríla
2009, č.k. 11S/175/2008-45, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre zo 7. apríla 2009,
č.k. 11S/175/2008-45, p o t v r d z u j e .
Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Nitre rozsudkom zo 7. apríla 2009, č.k. 11S/175/2008-45 zamietol
žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia z 11.novembra 2008 číslo 322- 5211-
GC-04/2007 (ďalej len „rozhodnutie“), ktorým žalovaná zamietla odvolanie žalobcu
a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky v Komárne (ďalej len „prvostupňový
správny orgán“) číslo 700-0440021307/07-14 z 23. júla 2007 o zániku povinného
nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia
v nezamestnanosti (ďalej len „poistenie“) žalobcu vydaného podľa § 178 ods.1 písm. a) bod 1
a podľa § 210 ods.1 zákona č.461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) s účinnosťou od 30. augusta 2007.
Krajský súd dospel k záveru, že pre ďalšie obdobie sa na žalobcu už nevzťahoval slovenský
právny poriadok a jeho predpisy o povinnom poistení i keď naďalej trval jeho pracovný
pomer so zamestnávateľom M., s.r.o., so sídlom K., Slovenská republika a keď pracoval
v užívateľskej organizácii v Maďarskej republike. Dôvody pre trvanie povinného poistenia
neexistovali, preto rozhodnutie žalovanej považoval za vecne správne. Súd prvého stupňa
neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.
Vo včas podanom odvolaní žalobca žiadal, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu
zmenil, žalobe vyhovel a žalovanú zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania. Namietal,
že rozsudok súdu je vecne nesprávny, lebo splňuje podmienku vzniku poistného pomeru na
území Slovenskej republiky. Na základe platne uzatvorenej zmluvy bol zamestnancom
obchodnej spoločnosti M., s.r.o. Pokiaľ krajský súd konštatoval, že samotný výkon riadiacich
činností podniku na území Slovenskej republiky neoprávňuje spoločnosť na uplatnenie
ustanovení týkajúcich sa vyslania zdôraznil, že spoločnosť M., s.r.o. zamestnávala
i zamestnancov v administratíve pri zabezpečovaní vnútorného chodu podniku v počte 5-6
mesačne, na upratovanie zamestnával 1 zamestnanca a ďalších zamestnancov zamestnávala
na základe dohody o vykonaní práce. Namietal, že „Kódex dobrej praxe“ a z neho
vyplývajúce kritérium 25 %-ného obratu zamestnávateľa, ktorý bol podkladom pre
rozhodnutie súdu nie je záväzným právnym predpisom a uvedené percento nie je stanovené
ani v nariadení Rady EHS č.1408/71 a ani v rozhodnutí č.181 z roku 2000, preto dôvod
zániku poistenia nebol daný. Žalobca tiež namietal, že medzi príslušnými orgánmi Slovenskej
republiky a Maďarskej republiky nebola uzatvorená žiadna dohoda a nebola verejne
publikovaná zákonom stanoveným spôsobom. Poukázal na skutočnosť, že zamestnávateľ mu
riadne odvádzal poistné na nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a poistenie
v nezamestnanosti a žalovaná tieto odvody prijímala, čím v skutočnosti akceptovala daný stav
a do dnešného dňa poistné nevrátila.
Žalovaná žiadala napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť ako vecne správny.
Uviedla, že podmienky vyslania upravuje článok 14(1)(a) nariadenia Rady (EHS) č.1408/71
zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby,
samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva
a realizuje ho rozhodnutie Správnej komisie Európskych spoločenstiev pre sociálne
zabezpečenie migrujúcich pracovníkov č.181 z 13.decembra 2000 tak, že zamestnávateľ musí
podmienky vyslania spĺňať ešte pred tým, ako začne vysielať zamestnancov a musia byť
splnené počas celej doby vyslania zamestnancov na územie iného členského štátu Európskej
únie. Rozhodnutie č. 181, ktoré bolo publikované v Úradnom vestníku Európskej únie, a teda
je všeobecne záväzné, sa týka výkladu článkov 14 (1), 14a (1) a (2) nariadenia. Možnosť
vysielania sa preto má obmedziť výlučne na podniky, ktoré obvykle vykonávajú významné
činnosti na území členského štátu, v ktorom boli založené. V prípade pochybností, či podnik
obvykle vykonáva významné činnosti na území členského štátu, v ktorom bol založený je
potrebné skúmať jeho obrat počas zodpovedajúceho reprezentatívneho obdobia v členskom
štáte, ktorého sa to týka. Spoločnosť M., s.r.o. ako agentúra dočasného zamestnávania by
mohla úspešne poukázať na inštitút vyslania len v prípade existencie podstatných znakov
vyslania. V čase dočasného pridelenia občanov v pracovnom pomere na výkon práce
k užívateľskému zamestnávateľovi v Maďarskej republike však uvedená spoločnosť
nevykonávala významné činnosti na území Slovenskej republiky. Administratívnych
zamestnancov, ktorí zabezpečujú vnútorných chod organizácie a zamestnanca na upratovanie
nemožno považovať za zamestnancov, ktorí vykonávajú významné činnosti. Do celkového
počtu zamestnancov nemožno zahrnúť fyzické osoby, ktoré vykonávajú práce na základe
dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru z dôvodu, že ustanovenie § 4 ods.
2 zákona o sociálnom poistení definuje fyzickú osobu, ktorá vykonáva práce na základe
dohôd vykonávaných mimo pracovného pomeru ako zamestnanca len na účely úrazového
a garančného poistenia, pričom za zamestnanca na účely sociálneho poistenia sa podľa § 4
ods.1 písm. a/ zákona o sociálnom poistení považuje len fyzická osoba v pracovnom pomere.
Kódex dobrej praxe vychádza z bodu 10. rozhodnutia a aplikuje sa pri určení uplatniteľnej
legislatívy vo všetkých členských štátoch z dôvodu, aby nedochádzalo v jednotlivých
členských štátoch k rozdielnemu výkladu pri určení uplatniteľnej legislatívy vo všetkých
členských štátoch. Práve za účelom zjednotenia aplikačnej praxe bola žalovaná nútená zmeniť
percento obratu z „15 %“ na súčasných „25 %“. Uvedená skutočnosť však nemá vplyv na
posúdenie vecnej správnosti rozhodnutia, lebo spoločnosť M., s.r.o., v čase vyslania
nevytvárala obrat na území Slovenskej republiky. Článok 17 (9) nariadenia upravuje výnimky
z článkov 13 až 16. Podľa neho dva alebo viac členských štátov, príslušné orgány týchto
štátov alebo úrady určené týmito orgánmi môžu spoločnou dohodou upraviť výnimky
z ustanovení článkov 13 až 16 v záujme určitých kategórií osôb alebo určitých osôb.
Nariadenie neupravuje, akou formou bude táto spoločná dohoda príslušných orgánov
členských štátov uzatvorená. S výsledkami rokovania medzi zástupcami Slovenskej republiky
a Maďarskej republiky bol zamestnávateľ žalobkyne oboznámený viac ráz, bol upozornený na
povinnosť postupovať v súlade s nariadením a mal dostatočný časový priestor na to, aby
v súlade s nariadením prihlásil svojich zamestnancov do poistenia v Maďarskej republike.
Vo vzťahu k žalobcovi výnimka podľa článku 17 udelená nebola, čo vyplýva aj z listu
Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky zo 7. septembra 2006 číslo
17720/06-1/72(24855/06). Na žalobcu sa preto od 30. augusta 2006 nevzťahovali predpisy
Slovenskej republiky o sociálnom poistení. K námietke žalobcu o prijatí poistného
od zamestnávateľa žalobcu žalovaný uviedol, že bez právneho dôvodu zaplatené poistné vráti
po právoplatnom ukončení predmetnej veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods.2 OSP) preskúmal
napadnutý rozsudok v rozsahu odvolania a v medziach žaloby bez pojednávania v súlade
s § 250ja ods.2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Sociálne poistenie zamestnancov pohybujúcich sa v rámci Európskej únie upravuje
nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho
zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva (ďalej
len „nariadenie“).
Podľa II. hlavy, článku 13 ods.1 nariadenia osoby, na ktoré sa vzťahuje toto
nariadenie, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu.
Podľa článku 13(9) ods.2 písm. a) nariadenia, pokiaľ články 14 až 17 neustanovujú
inak, na osobu zamestnanú na území jedného členského štátu sa vzťahujú právne predpisy
tohto štátu dokonca aj vtedy, ak má bydlisko na území iného členského štátu alebo ak sa sídlo
alebo miesto podnikania podniku alebo fyzickej osoby, ktorá ho zamestnáva, nachádza na
území iného členského štátu.
V zásade teda platí pravidlo uplatňovania právnych predpisov toho štátu, v ktorom sa
vykonáva práca (činnosť). Toto pravidlo určovania právnych predpisov, ktoré treba použiť
platí automaticky, pokiaľ nedôjde k situácii podľa článku 14 ods.1 písm. a) nariadenia.
Len vtedy, ak osoba, ktorá je zamestnaná na území členského štátu podnikom, pre
ktorý zvyčajne pracuje, a ktorá je vyslaná týmto podnikom na územie iného členského štátu,
aby tam vykonávala prácu pre tento podnik, naďalej podlieha právnym predpisom prvého
členského štátu za predpokladu, že predpokladané trvanie tejto práce neprekročí 12 mesiacov
a že nie je vyslaná s cieľom, aby nahradila inú osobu, ktorá ukončila dobu svojho vyslania
(viď článok 14 ods.1 písm. a) a článok 13 ods. 2 písm. a) nariadenia).
Aj podľa záverov odvolacieho súdu platí, že v prípade, ak užívateľský zamestnávateľ
má sídlo na území iného členského štátu, agentúra dočasného zamestnávania spĺňa
podmienky pre vyslanie zamestnanca len vtedy, ak existujú podstatné znaky pre vyslanie a je
vylúčené, aby hlavnou činnosťou agentúry bolo vysielanie zamestnancov do iných členských
štátov. Inštitútu vyslania sa v zmysle rozhodnutia č. 181 (3) nemôže dovolávať podnik, ktorý
bol založený v členskom štáte, a ktorý vysiela pracovníkov na územie iného členského štátu
a zaoberá sa činnosťami súvisiacimi s vnútorným manažmentom v prvom členskom štáte.
O udelení výnimky z uplatňovania inštitútu vyslania je príslušné rozhodovať ministerstvo.
Žalovaná nie je oprávnená vstupovať do rozhodovania ministerstva ako príslušného štátneho
orgánu a do jej právomoci patrí len oprávnenie vystaviť potvrdenie o uplatniteľnej legislatíve
(formulár E 101 alebo E 102) na základe udelenej konkrétnej výnimky (meno, doba vyslania).
Zo spisov vyplýva, že žalobca uzavrel so spoločnosťou M., s.r.o., K., Slovenská
republika ako zamestnávateľom 30. augusta 2006 pracovnú zmluvu o vzniku pracovného
pomeru na dobu neurčitú, s určením dátumu vzniku pracovného pomeru v ten istý deň
a súčasne uzavrel zmluvu o dočasnom pridelení na výkon práce u užívateľského
zamestnávateľa – spoločnosti E. Sped S. Kft. 2500 E., Maďarská republika, na čas od 30.
augusta 2006 do 29. augusta 2007 s určeným druhom práce „skladník“ a s totožným miestom
výkonu práce.
Činnosť agentúry dočasného zamestnávania vykonáva M., s.r.o. na základe
povolenia Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny z 28. februára 2006
č.: AA/2006/3722/11426 s účinnosťou od 1. marca 2006.
Zamestnávateľ žalobcu ho od 30. augusta 2006 vyslal na výkon práce pre
zamestnávateľa E. so sídlom v Maďarskej republike. Od 30. augusta 2006 sa na žalobcu
vzťahovali maďarské právne predpisy, lebo podľa článku 17 nariadenia č. 1408/71
nepodliehal udelenej výnimke a nevzťahoval sa na neho vystavený formulár E 101,
potvrdzujúci uplatnenie legislatívy Slovenskej republiky v systéme sociálneho zabezpečenia.
Vzhľadom na skutočnosť, že ďalšej žiadosti zamestnávateľa o udelenie výnimky nebolo
vyhovené, vzťahovalo sa na žalobcu pravidlo uplatnenia právnych predpisov štátu, v ktorom
vykonával prácu.
Nemožno ponechať bez povšimnutia, že prvoradou podmienkou pre uplatňovanie
článku 14 nariadenia Rady EHS č.1408/71 je existencia priameho vzťahu medzi podnikom
a zamestnancom, ktorého zamestnáva. Túto podmienku (napr. uzavretie pracovnej zmluvy,
možnosť skončenia pracovného pomeru, vyplácanie odmeny za prácu) žalobca a jej
zamestnávateľ spĺňali a jej naplnenie nebolo spochybnené. Druhou rozhodujúcou podmienkou
pre uplatnenie článku 14 uvedeného nariadenia je existencia väzieb medzi podnikom
a členským štátom, v ktorom bol podnik založený, čo znamená, že článok 14 nariadenia Rady
EHS č. 1408/71 sa vzťahuje iba na tie podniky, ktoré obvykle vykonávajú významné
ekonomické činnosti na území členského štátu, v ktorom boli založené. Ministerstvo práce,
sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky opakovane informovalo zamestnávateľa
žalobcu o skutočnosti, že podľa článku 17 nariadenia Rady EHS č.1408/71 príslušné orgány
Slovenskej republiky a Maďarskej republiky na rokovaní 22. júna 2006 prijali spoločnú
dohodu o úprave výnimky z ustanovenia článkov 13 až 16 tak, že žiadosti o udelenie
výnimiek s cieľom spätného legalizovania vyslania slovenských občanov agentúrami
dočasného zamestnávania do Maďarskej republiky sa budú vybavovať len do konca roka
2006 a najviac na tri mesiace od podania žiadosti. Zamestnávateľ žalobcu v období
od februára 2006 vysielal do iného členského štátu (do Maďarskej republiky) svojich
zamestnancov pre spoločnosť N. H. Kft. a E. Sped, E., pričom v tom istom období
zamestnával 5-6 zamestnancov mesačne v administratíve pri zabezpečovaní vnútorného
chodu podniku, na upratovanie zamestnával 1 zamestnanca a ďalších zamestnancov
zamestnával na základe dohody o vykonaní práce. Podľa vyhlásenia konateľa spoločnosti M.,
s.r.o. v uvedenom období spoločnosť nedosiahla 25 % obratu na území Slovenskej republiky .
V konaní bolo preto potrebné posúdiť, či za takýchto okolností bol žalobca
s účinnosťou od 30. augusta 2006 na území Slovenskej republiky povinne poistený
v nezamestnanosti, či bol povinne nemocensky a dôchodkovo poistený alebo či mu poistenie
na tomto území zaniklo.
Súhlas vysielať zamestnancov do Maďarska mal zamestnávateľ žalobcu na základe
dohody z 22. júna 2006 iba do 30.októbra 2006. Žalobca nebol v zozname uvedený. Výnimka
podľa článku 17 nariadenia Rady EHS č.1408/71 z uplatňovania inštitútu vyslania mu na
ďalšie obdobie pre žalobcu nebola udelená. Dňom 30. augusta 2006 preto žalobcovi
nevzniklo v Slovenskej republike povinné nemocenské a dôchodkové poistenie a poistenie
v nezamestnanosti podľa zákona o sociálnom poistení a podľa čl. 13 (2) nariadenia Rady EHS
č.1408/71 sa na neho po tomto termíne vzťahovali právne predpisy Maďarskej republiky
v oblasti sociálneho zabezpečenia, lebo vykonával činnosť zamestnanca len na území
Maďarskej republiky.
Podľa I. hlavy článku 1 (10) (15) (a)(i) nariadenia v spojení s § 4 ods.1 písm. a) zákona
o sociálnom poistení na účely nariadenia sa za zamestnanca považuje len fyzická osoba
v pracovnom pomere.
Výklad článku 14 ods.1 písm. a) nariadenia vo vzťahu k zamestnávaniu osôb
agentúrami dočasného zamestnávania podal Súdny dvor Európskych spoločenstiev (ďalej len
„ESD“) v rozsudku z 10.februára 2000 vo veci C-202/97 (Fitzwilliam), keď skonštatoval, že
článok 14 (1) (a) sa musí vykladať v tom zmysle, že s cieľom využiť výhody poskytované
v danom ustanovení, podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných zamestnancov
z jedného členského štátu, ktorí sú k dispozícii ako pracovníci na dobu určitú pre podniky
so sídlom v inom členskom štáte, musí zvyčajne (bežne) vykonávať svoju činnosť v prvom
štáte. Z uvedeného rozsudku ďalej vyplýva, že podnik, zaoberajúci sa poskytovaním
dočasných pracovníkov, zvyčajne vykonáva svoju činnosť v členskom štáte, v ktorom je
usadený, ak zvyčajne vykonáva v tomto členskom štáte významné aktivity. To znamená, že
dočasne prideľuje svojich zamestnancov na výkon práce aj užívateľskému zamestnávateľovi,
ktorý má sídlo na území jej domovského štátu, v danom prípade na území Slovenskej
republiky. Na účely určenia, či podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných
zamestnancov zvyčajne vykonáva významnú činnosť v členskom štáte, v ktorom je usadený,
môže príslušná inštitúcia tohto štátu posúdiť kritériá, charakterizujúce činnosti prevádzkované
týmto podnikom.
Nemožno zohľadniť námietku žalobcu, že podmienka splnenia minimálneho počtu
zamestnancov na území Slovenskej republiky (25 %) v pomere k celkovému počtu
zamestnancov nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu, preto nenaplnenie uvedeného
pomeru nemohla žalovaná použiť ako dôvod odmietnutia použitia slovenského práva na jej
poistné pomery. Hoci takýto percentuálny pomer nie je stanovený žiadnym vnútroštátnym
všeobecne záväzným predpisom, nevyplýva z nariadenia ani z rozhodnutia Správnej komisie
č.181 z 13.decembra 2000, nemožno súhlasiť s názorom, že žalovaná ho svojvoľne určila
v roku 2006 na 15 %, resp. 25 %. Nemožno však prehliadnuť skutočnosť, že podmienka
vykonávania činnosti na území Slovenskej republiky vo významnom rozsahu je upravená
záväzným spôsobom. Výklad tohto pojmu patrí žalovanej ako správnemu orgánu, ktorý
ho posudzuje v rámci voľnej úvahy.
Odvolací súd rovnako, ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že určenie kritéria
25 % obratu na území Slovenskej republiky v tzv. Kódexe dobrej praxe ako aj kritéria 25 %
zamestnancov na území Slovenskej republiky z celkového počtu zamestnancov v danom
prípade je vecou voľnej úvahy správneho orgánu, ktoré nevybočilo z rámca povolenej
správnej úvahy pri posúdení, či zamestnávateľ na území Slovenskej republiky vykonáva
významnú činnosť. Posúdenie tohto kritéria by však bolo významné len v prípade, ak by
zamestnávateľ činnosť agentúry dočasného zamestnávania vykonával aj na území Slovenskej
republiky, t.j. dočasne prideľoval svojich zamestnancov na výkon práce na území Slovenskej
republiky.
Aj odvolací súd zistil, že zamestnávateľ žalobcu na výkon práce u užívateľského
zamestnávateľa na území Slovenskej republiky dočasne nepridelil žiadneho zamestnanca a na
tomto území významnú činnosť nevykonával.
Z administratívnych spisov rovnako vyplýva, že žalovaná sa zaoberala nielen
zisťovaním počtu zamestnancov zamestnávateľa na území Slovenskej republiky, ale súčasne
skúmala aj výšku obratu zamestnávateľa, ktorý podľa potvrdenia konateľa zamestnávateľa na
území Slovenskej republiky nedosiahol 25% z celkového obratu spoločnosti. Zamestnávateľ
žalobcu na území Slovenskej republiky s výnimkou 4-6 administratívnych pracovníkov
a jedného upratovača nezamestnával v pracovnom pomere žiadneho zamestnanca. Záver
žalovanej o nezamestnávaní aspoň 25% zamestnancov na území Slovenskej republiky ani
žalobca nespochybňoval.
Tvrdenie žalovanej, že zamestnávateľ žalobcu na území Slovenskej republiky
nezamestnáva žiadneho zamestnanca preto nebolo hodnoverným spôsobom spochybnené.
Pokiaľ zamestnávateľ na území Slovenskej republiky okrem pracovníkov
v administratíve a upratovača zamestnával iba pracovníkov na základe dohôd o vykonaní
práce podľa § 226 Zákonníka práce, tak tieto osoby sa podľa I. hlavy článku 1(a)(i) nariadenia
v spojení s § 4 ods.1 písm. a) zákona o sociálnom poistení na účely nariadenia za
zamestnancov nepovažujú, a teda na nich nemožno v danom prípade pri posúdení významnej
aktivity zamestnávateľa na území Slovenskej republiky prihliadať.
Odvolací súd k tomu dodáva, že podľa § 223 ods.1 v spojení s § 226 ods.1 Zákonníka
práce zamestnávateľ môže na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb
s fyzickými osobami uzatvárať také dohody len výnimočne a najviac na 350 hodín ročne.
Z uvedených dôvodov mal aj odvolací súd za preukázané, že v dôsledku nesplnenia
podmienok na strane zamestnávateľa čo do vykonávania významných aktivít na území
Slovenskej republiky žalobcovi bez toho, aby mal udelenú výnimku podľa článku 17 (9)
nariadenia, t.j. dňom 30. augusta 2006 nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné
107Sžso/37/2009
dôchodkové poistenie i povinné poistenie v nezamestnanosti podľa zákona o sociálnom
poistení.
Žalobca poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 11.decembra 2007, sp. zn. 7Sžo/68/2007. K tomu treba uviesť, že jeho predmetom bolo
rozhodnutie vo veci nároku na nemocenské dávky v období roku 2005 za iných skutkových
okolností.
Z vyššie uvedených dôvodov aj odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté
rozhodnutie žalovanej je v súlade so zákonom, preto rozsudok krajského súdu podľa § 250ja
ods. 3 OSP v spojení s § 219 ods.1 a 2 OSP potvrdil.
Žalobca v odvolacom konaní nebol úspešný, preto nemá právo na náhradu trov
odvolacieho konania ( § 224 ods.1 v spojení s § 250k ods.1 OSP).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. júna 2010 JUDr. Elena Závadská, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Mária Kráľová