Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Sžso/30/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Eleny Závadskej a členiek senátu JUDr. Marianny Reiffovej a JUDr. Júlie Horskej,

v právnej veci žalobkyne Z., bytom vo V., zastúpená Mgr. G., advokátom advokátskej

kancelárie v G., proti žalovanej Sociálnej poisťovni - ústredie v Bratislave, Ul. 29.augusta

č. 8, o povinnom nemocenskom poistení, povinnom dôchodkovom poistení a povinnom

poistení v nezamestnanosti, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Nitre

z 24.februára 2009, č.k. -41, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre z 24.februára

2009, č.k. -41, p o t v r d z u j e .

Žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Nitre rozsudkom z 24.februára 2009, č.k. -41, zamietol

žalobu proti rozhodnutiu žalovanej z 3.novembra 2008 č.322-5200-GC-04/2007 o zamietnutí

odvolania žalobkyne a potvrdení rozhodnutia Sociálnej poisťovne pobočky v Komárne (ďalej

len „prvostupňový správny orgán“) z 23.júla 2007 č.700-0440023007/07-14 a žalobkyni

náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobkyni 6.februára

2007 nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné

poistenie v nezamestnanosti. Považoval za preukázané, že žalobkyňa mala od 6.februára 2007

uzatvorenú pracovnú zmluvu so spoločnosťou M., ktorá ju ako agentúra dočasného

zamestnávania vyslala na výkon práce pre zamestnávateľa so sídlom v Maďarskej republike.

Zhodne so žalovanou považoval za prvoradú podmienku uplatňovania článku 14 nariadenia

Rady EHS č.1408/71 existenciu priameho vzťahu medzi podnikom a zamestnancom, ktorého

zamestnáva. Túto podmienku (napr. uzavretie pracovnej zmluvy, možnosť skončenia

pracovného pomeru, vyplácanie odmeny za prácu) žalobkyňa a jej zamestnávateľ splnili.

Nebola však splnené podmienka existencie väzieb medzi podnikom a členským štátom,

v ktorom bol podnik založený. Uplatnenie článku 14 nariadenia Rady EHS č.1408/71 preto

možno použiť len v prípade podnikov, ktoré obvykle vykonávajú významné ekonomické

činnosti na území členského štátu, v ktorom boli založené. Krajský súd považoval tiež za

preukázané, že Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo“) opakovane informovalo zamestnávateľa žalobkyne o podmienkach, za

ktorých sa na jeho vyslaných zamestnancov vzťahuje právny poriadok Slovenskej republiky.

Poukázal aj na článok 17 nariadenia Rady EHS č.1408/71, podľa ktorého príslušné orgány

Slovenskej republiky a Maďarskej republiky na rokovaní dňa 22.júna 2006 prijali spoločnú

dohodu o úprave výnimky z ustanovenia článkov 13 až 16 tak, že žiadosti o udelenie

výnimiek s cieľom spätného legalizovania vyslania slovenských občanov agentúrami

dočasného zamestnávania do Maďarskej republiky sa budú vybavovať len do konca roka

2006 a najviac na tri mesiace od podania žiadosti. Na základe tejto dohody ministerstvo

7.septembra 2006 udelilo výnimku z článku 17 Nariadenia pre určených zamestnancov

zamestnávateľa, medzi ktorými žalobkyňa nebola. Po uplynutí obdobia, na ktorú bola

výnimka udelená, zamestnávateľ opakovane žiadal v novembri 2006, v apríli 2007, v októbri

2007, vo februári a marci 2008 o udelenie predmetnej výnimky, hoci už listom ministerstva

z 19.novembra 2006 bol upozornený na podmienky vysielania zamestnancov bez udelenia

výnimky a ministerstvo mu opakovane oznamovalo, že podmienky pre jej udelenie nespĺňa.

Žalovaná pri kontrole u zamestnávateľa zistila, že zamestnávateľ v období od februára 2006

vysielal do iného členského štátu Európskej únie (do Maďarskej republiky) mesačne

zamestnancov pre spoločnosť N., E., pričom v tom istom období zamestnával i zamestnancov

v administratíve a pri zabezpečovaní vnútorného chodu podniku 5-6 zamestnancov, 1

zamestnanca na upratovanie a ďalších zamestnancov zamestnával na základe dohody

o vykonaní práce. Podľa potvrdenia konateľa spoločnosť M.. nedosiahla v uvedenom období

25%-ný obrat na území Slovenskej republiky. O udelení výnimky z uplatňovania inštitútu

vyslania je príslušné rozhodovať ministerstvo. Žalovaný nie je oprávnený vstupovať do

rozhodovania ministerstva ako príslušného štátneho orgánu a v jeho kompetencii je iba na

základe udelenej konkrétnej výnimky (meno, doba vyslania) vystaviť potvrdenie

o uplatniteľnom právnom poriadku, teda formulár E 101. Na spätné udelenie výnimky podľa

článku 17 nariadenia je potrebný súhlas Maďarskej republiky, ktorý bol daný len do konca

roka 2006 a zamestnávateľ mal dostatočný časový priestor na to, aby svoj postup pri

vysielaní pracovníkov do iného členského štátu zosúladil s príslušnými predpismi.

Rozsudok krajského súdu napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa. Žiadala ho

zmeniť a žalobe vyhovieť a súčasne žalovanú zaviazať na náhradu trov odvolacieho konania.

Namietala, že skutkové zistenia súdu prvého stupňa a jeho právne závery nie sú správne.

Tvrdila, že spĺňa podmienku vzniku poistného pomeru na území Slovenskej republiky, lebo

na základe platne uzatvorenej zmluvy bola zamestnankyňou spoločnosti M.. Pokiaľ krajský

súd konštatoval, že samotný výkon riadiacich činností podniku na území Slovenskej republiky

neoprávňuje na uplatnenie ustanovení týkajúcich sa vyslania, nezodpovedá jeho záver

skutočnosti, lebo spoločnosť M.. zamestnávala i zamestnancov v administratíve pri

zabezpečovaní vnútorného chodu podniku v počte 5-6 mesačne, na upratovanie zamestnával 1

zamestnanca a ďalších zamestnancov zamestnávala na základe dohody o vykonaní práce.

Z toho podľa jej názoru vyplýva, že spoločnosť zamestnávala aj zamestnancov, ktorí

vykonávali inú prácu. Krajský súd i žalovaná v konečnom dôsledku delia (diskriminujú)

zamestnancov na tých, ktorých bude pre určité účely započítavať a ktorých započítavať

nebude. Ide o účelové kritérium s cieľom vytvoriť dojem, že zamestnávateľ žalobkyne

nespĺňal kritériá pre vyslanie svojich zamestnancov, hoci tieto kritériá v plnom rozsahu

spĺňal. „Kódex dobrej praxe“ a z neho vyplývajúce kritérium 25%-ného obratu

zamestnávateľa, nie je záväzným právnym predpisom a uvedené percento nie je stanovené ani

v nariadení Rady EHS č.1408/71, ani v rozhodnutí č.181 z roku 2000, preto ho žalovaný

nemohol použiť. Toto percento nebolo vždy 25%, bolo aj 15 %. Žalovaná sa pri

odôvodňovaní svojho rozhodnutia odvoláva na 25% z počtu zamestnancov a také kritérium

nie je uvedené ani v nariadení ani v rozhodnutí č.181. Žalobkyňa napokon namietala, že

žiadna Dohoda medzi príslušnými orgánmi Slovenskej a Maďarskej republiky nebola

uzatvorená, nebola verejne publikovaná zákonom stanoveným spôsobom a samotný zápis

z rokovania z 22.júna 2006 za dohodu ako právne záväzný dokument nemožno považovať.

Podľa uvádzanej dohody sa však výnimka mala vzťahovať na obdobie do konca roka 2006

a nie iba do 30.októbra 2006. Žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že jej zamestnávateľ

riadne odvádzal poistné na nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a poistenie

v nezamestnanosti a žalovaná tieto odvody prijímala, čím v skutočnosti akceptovala daný stav

a do dnešného dňa poistné nevrátila.

Žalovaná žiadala rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť ako vecne správny. Vo svojom

vyjadrení uviedla, že podmienky vyslania, ktoré upravuje článok 14 (1) (a) nariadenia Rady

(EHS) č.1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na

zamestnané osoby samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa

v rámci spoločenstva, ktoré precizuje rozhodnutie Správnej komisie Európskych

spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov č.181 z 13.decembra 2000,

musí zamestnávateľ spĺňať súčasne ešte pred tým, ako začne vysielať zamestnancov a musia

byť splnené počas celej doby vyslania zamestnancov na územie iného členského štátu

Európskej únie. Rozhodnutie č. 181, ktoré bolo publikované v Úradnom vestníku Európskej

únie, a teda je všeobecne záväzné, sa týka výkladu článkov 14 (1), 14a (1) a (2) nariadenia.

Možnosť vysielania by sa preto mala obmedziť výlučne na podniky, ktoré obvykle

vykonávajú významné činnosti na území členského štátu, v ktorom boli založené. V prípade

pochybností, či podnik obvykle vykonáva významné činnosti na území členského štátu,

v ktorom bol založený, treba skúmať jeho obrat počas zodpovedajúceho reprezentatívneho

obdobia v členskom štáte, ktorého sa to týka. Spoločnosť M.. ako agentúra dočasného

zamestnávania by sa mohla dovolávať inštitútu vyslania len v prípade existencie podstatných

znakov vyslania. V čase dočasného pridelenia občanov v pracovnom pomere na výkon práce

k užívateľskému zamestnávateľovi v Maďarskej republike však nevykonávala významné

činnosti na území Slovenskej republiky. Administratívnych zamestnancov, ktorí zabezpečujú

vnútorný chod organizácie a zamestnanca na upratovanie nemožno považovať za

zamestnancov, ktorí vykonávajú významné činnosti. Do celkového počtu zamestnancov

nemožno zahrnúť fyzické osoby, ktoré vykonávajú práce na základe dohôd o prácach

vykonávaných mimo pracovného pomeru z dôvodu, že ustanovenie § 4 ods. 2 zákona

o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov definuje fyzickú osobu, ktorá vykonáva

práce na základe dohôd vykonávaných mimo pracovného pomeru ako zamestnanca len na

účely úrazového a garančného poistenia, pričom za zamestnanca na účely sociálneho

poistenia sa podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zákona o sociálnom poistení považuje len fyzická osoba

v pracovnom pomere.

Kódex dobrej praxe vychádza z bodu 10. rozhodnutia a aplikuje sa pri určení

uplatniteľnej legislatívy vo všetkých členských štátoch z dôvodu, aby nedochádzalo

v jednotlivých členských štátoch k rozdielnemu výkladu pri určení uplatniteľnej legislatívy

vo všetkých členských štátoch a práve na účely zjednotenia aplikačnej praxe bola Sociálna

poisťovňa nútená zmeniť percento obratu z „15 %“ na súčasných „25 %“. Uvedená

skutočnosť však nemá vplyv na posúdenie danej veci, lebo spoločnosť M.., v čase vyslania

nevytvárala obrat na území Slovenskej republiky.

Článok 17 (9) nariadenia upravuje výnimky z článkov 13 až 16. Podľa neho dva alebo

viac členských štátov, príslušné orgány týchto štátov alebo úrady určené týmito

orgánmi môžu spoločnou dohodou upraviť výnimky z ustanovení článkov 13 až 16 v záujme

určitých kategórií osôb alebo určitých osôb. Nariadenie neupravuje, akou formou bude táto

spoločná dohoda príslušných orgánov členských štátov uzatvorená. S výsledkami z rokovania

medzi zástupcami Slovenskej republiky a Maďarskej republiky bol zamestnávateľ žalobkyne

viackrát oboznámený, bol upozornený na povinnosť postupovať v súlade s nariadením a mal

dostatočný časový priestor na to, aby v súlade s nariadením prihlásil svojich zamestnancov

do poistenia v Maďarskej republike.

V dôsledku skutočnosti, že registračný list FO - prihláška do poistenia zamestnancov

pred 1.augustom 2008 neobsahoval údaj „výkon práce v štáte“, žalovaná nevedela, že

zamestnanci vykonávajú práce na území Maďarskej republiky. Odvedené poistné žalovaná

vráti ako poistné zaplatené bez právneho dôvodu po právoplatnom ukončení predmetnej veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2, § 246c

a (ďalej len „OSP“) preskúmal napadnutý rozsudok

súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie

nie je dôvodné.

Sociálne poistenie zamestnancov, pohybujúcich sa v rámci Európskej únie upravuje

nariadenie Rady (EHS) č.1408/71 zo 14.júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho

zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva (ďalej

len „nariadenie“).

V zmysle II. hlavy, článku 13 ods. 1 nariadenia osoby, na ktoré sa vzťahuje toto

nariadenie, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu.

Podľa článku 13 (9) ods. 2 písm. a/ nariadenia pokiaľ články 14 až 17 neustanovujú

inak, na osobu zamestnanú na území jedného členského štátu sa vzťahujú právne predpisy

tohto štátu dokonca aj vtedy, ak má bydlisko na území iného členského štátu alebo ak sa sídlo

alebo miesto podnikania podniku alebo fyzickej osoby, ktorá ho zamestnáva, nachádza na

území iného členského štátu.

Podľa článku 14 ods. 1 písm. a/ nariadenia, upravujúceho osobitné pravidlá, ktoré sa

vzťahujú na osoby vykonávajúce závislú činnosť, okrem námorníkov, sa článok 13 ods. 2

písm. a/ použije s nasledujúcimi výnimkami a výhradami:

Osoba, ktorá je zamestnaná na území členského štátu podnikom, pre ktorý zvyčajne

pracuje, a ktorá je vyslaná týmto podnikom na územie iného členského štátu, aby tam

vykonávala prácu pre tento podnik, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského

štátu za predpokladu, že predpokladané trvanie tejto práce neprekročí 12 mesiacov a že nie je

vyslaná s cieľom, aby nahradila inú osobu, ktorá ukončila dobu svojho vyslania.

Žalobkyňa uzavrela so spoločnosťou M.., so sídlom v B., (do 10.augusta 2009 so

sídlom v K.) v Slovenskej republike (ďalej len „zamestnávateľ“) pracovnú zmluvu a zmluvu

o dočasnom pridelení na výkon práce u užívateľského zamestnávateľa – spoločnosti N. H.

Kft., Maďarská republika od 6.februára 2007.

Zamestnávateľ žalobkyne vykonáva činnosť agentúry dočasného zamestnávania na

základe povolenia Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny z 28.februára 2006 číslo:

AA/2006/3722/11426 s účinnosťou od 1.marca 2006.

Ak teda platí pravidlo, že na vyslaných zamestnancov sa vťahuje právny poriadok

štátu, v ktorom vykonávajú prácu (činnosť), je to základné pravidlo určovania príslušnosti

k právnym predpisom. Aplikuje sa automaticky, pokiaľ nedôjde k situácii podľa článku 14

ods. 1 písm. a/ nariadenia.

Pokiaľ žalobkyňa namietala, že medzi príslušnými orgánmi Slovenskej republiky

a Maďarskej republiky nebola uzavretá dohoda podľa článku 17 nariadenia, treba uviesť, že

v prípade jej neexistencie by nemohlo dôjsť k udeleniu výnimky z uplatniteľného právneho

poriadku zamestnancom M.-u, s.r.o., ako to vyplýva z oznámenia ministerstva

zo 7.septembra 2006.

Zamestnávateľom žalobkyne je Agentúra dočasného zamestnávania so sídlom na

území Slovenskej republiky.

V zmysle článku 1 (10) (15) (a)(i) I. hlavy nariadenia v spojení s § 4 ods. 1 písm. a/

zákona o sociálnom poistení na účely nariadenia sa za zamestnanca považuje len fyzická

osoba v pracovnom pomere.

Výklad článku 14 ods.1 písm. a/ nariadenia vo vzťahu k zamestnávaniu osôb

agentúrami dočasného zamestnávania podal Súdny dvor Európskych spoločenstiev (ďalej len

„ESD“) v rozsudku z 10.februára 2000 vo veci C-202/97 (Fitzwilliam), keď skonštatoval, že

článok 14 (1) (a) sa musí vykladať v tom zmysle, že s cieľom využiť výhody poskytované

v danom ustanovení, podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných zamestnancov

z jedného členského štátu, ktorí sú k dispozícii ako pracovníci na dobu určitú pre podniky

so sídlom v inom členskom štáte, musí zvyčajne (bežne) vykonávať svoju činnosť v prvom

štáte. Z uvedeného rozsudku ďalej vyplýva, že podnik, zaoberajúci sa poskytovaním

dočasných pracovníkov, zvyčajne vykonáva svoju činnosť v členskom štáte, v ktorom je

usadený, ak zvyčajne vykonáva v tomto členskom štáte významné aktivity. To znamená, že

dočasne prideľuje svojich zamestnancov na výkon práce aj užívateľskému zamestnávateľovi,

ktorý má sídlo na území jej domovského štátu, v danom prípade na území Slovenskej

republiky. Na účely určenia, či podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných

zamestnancov zvyčajne vykonáva významnú činnosť v členskom štáte, v ktorom je usadený,

môže príslušná inštitúcia tohto štátu posúdiť kritériá, charakterizujúce činnosti prevádzkované

týmto podnikom.

Žalobkyňa v žalobe aj v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietala nesprávne

posúdenie podmienky o minimálnom počte zamestnancov na území Slovenskej republiky

(25%) v pomere k celkovému počtu zamestnancov. Namietala, že ich počet nie je stanovený

žiadnym vnútroštátnym všeobecne záväzným predpisom, nevyplýva z nariadenia ani

z rozhodnutia Správnej komisie č.181 z 13.decembra 2000 a žalovaná ju svojvoľne určila

v roku 2006 na 15 %, resp. 25 %. Samotný záver žalovanej o nezamestnávaní aspoň 25 %

zamestnancov na území Slovenskej republiky žalobkyňa nespochybňovala.

Z administratívneho spisu žalovanej vyplýva, že okrem iného skúmala výšku obratu

zamestnávateľa, ktorý podľa potvrdenia konateľa zamestnávateľa na území Slovenskej

republiky nedosiahol 25 % z celkového obratu spoločnosti. Zamestnávateľ žalobkyne na

území Slovenskej republiky s výnimkou 5-6 administratívnych pracovníkov a jedného

upratovača nezamestnával v pracovnom pomere žiadneho zamestnanca.

Žalovaná v napadnutom rozhodnutí dôvodila tým, že zamestnávateľ žalobkyne

(agentúra dočasného zamestnávania) na území Slovenskej republiky zamestnancov

nezamestnáva.

Pokiaľ zamestnávateľ na území Slovenskej republiky okrem pracovníkov

v administratíve a upratovača zamestnával iba pracovníkov na základe dohôd o vykonaní

práce podľa , títo sa v zmysle článku 1 (a) (i) I. hlavy

nariadenia v spojení s § 4 ods. 1 písm. a/ zákona o sociálnom poistení na účely nariadenia za

zamestnancov nepovažujú, a teda na nich nemožno v danom prípade pri posúdení významnej

aktivity zamestnávateľa na území Slovenskej republiky prihliadať. (Odvolací súd

poznamenáva, že v zmysle v spojení s

Z.z. zamestnávateľ môže na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb

s fyzickými osobami uzatvárať také dohody len výnimočne a najviac na 350 hodín ročne).

Odvolací súd dospel k záveru, že tak určenie kritéria 25 % obratu na území Slovenskej

republiky v tzv. Kódexe dobrej praxe ako aj namietaného kritéria 25 % zamestnancov území

Slovenskej republiky z celkového počtu zamestnancov v danom prípade nevybočilo z rámca

povolenej správnej úvahy pri posúdení, či zamestnávateľ na území Slovenskej republiky

vykonáva významnú činnosť. Posúdenie tohto kritéria by však bolo významné len v prípade,

ak by zamestnávateľ činnosť agentúry dočasného zamestnávania vykonával aj na území

Slovenskej republiky, t.j. dočasne prideľoval svojich zamestnancov na výkon práce na území

Slovenskej republiky. Aj odvolací súd mal však za preukázané, že zamestnávateľ na výkon

práce u užívateľského zamestnávateľa na území Slovenskej republiky dočasne nepridelil

žiadneho zamestnanca a na tomto území významnú činnosť nevykonával.

Z uvedených dôvodov aj odvolací súd dospel k záveru, že v dôsledku nesplnenia

podmienok na strane zamestnávateľa, čo do vykonávania významných aktivít na území

Slovenskej republiky, žalobkyni povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové

poistenie i povinné poistenie v nezamestnanosti podľa zákona o sociálnom poistení dňom

6.februára 2007 nevzniklo. Ak aj zamestnávateľ odvádzal poistné odporkyni, má možnosť

domáhať sa jeho vrátenia ako plnenia bez právneho dôvodu.

Pokiaľ žalobkyňa v žalobe i v odvolaní proti rozsudku krajského súdu poukazovala na

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11.decembra 2007, sp.zn.7Sžso/68/2007,

odvolací súd poznamenáva, že jeho predmetom bolo rozhodnutie vo veci nároku na

nemocenské dávky v období roku 2005 za iných skutkových okolností.

Vzhľadom na uvedené aj odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie

žalovanej v medziach žaloby je v súlade so zákonom, preto rozsudok krajského súdu podľa

v spojení s a potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol vzhľadom na neúspech

žalobkyne v odvolacom konaní v súlade s v spojení s .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.

V Bratislave 30. júna 2010 JUDr. Elena Závadská, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Mária Kráľová