Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
0e8/360685.2a8daf.pdf
PDF · 138.06 KB
No categories available
7Sžso/48/2009
Najvyšší súd 7Sžso/47/2009 Slovenskej republiky 7Sžso/48/2009
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Eleny Závadskej a členiek senátu JUDr. Júlie Horskej a JUDr. Marianny Reiffovej,
v právnej veci žalobkyne V., bytom O., V., zastúpenej Mgr. G., advokátom v G., proti
žalovanej Sociálnej poisťovni, ústrediu v Bratislave, Ul.29.augusta č.8, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovanej z 29. októbra 2008 číslo 322-5311-GC-04/2007, na
odvolanie žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 24. februára 2009, č.k.
11S/146/2008-48, v spojení s opravným uznesením z 21. apríla 200 č.k. 11 S /146/2008-63,
takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre z 24. februára
2009, č.k. 11S/146/2008-48, v spojení s opravným uznesením z 21. apríla 2009, č.k.
11 S/146/2008-63, p o t v r d z u j e .
Žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Nitre rozsudkom z 24. februára 2009, č.k. 11S/146/2008-48, v spojení
s opravným uznesením z 21. apríla 2009, č. k.11 S 146/2008-63 zamietol žalobu, ktorou sa
žalobkyňa domáhala zrušenia rozhodnutia z 29. októbra 2008 číslo 322-5311-GC-04/2007
(ďalej len „rozhodnutie“), ktorým žalovaná zamietla odvolanie žalobkyne
a potvrdila rozhodnutie pobočky Sociálnej poisťovne Komárno (ďalej len „prvostupňový
správny orgán“) zo 16. júla 2007 číslo 700-0440010507/07-14 o zániku povinného
nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia
v nezamestnanosti (ďalej len „poistenie“) žalobkyne podľa § 178 ods.1 písm. a/ bod 1 a podľa
§ 210 ods.1 zákona č.461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o sociálnom poistení“) s účinnosťou od 1.novembra 2006. Krajský súd dospel
k záveru, že pre ďalšie obdobie sa na žalobkyňu už nevzťahoval slovenský právny poriadok
a jeho predpisy o povinnom poistení, i keď naďalej trval jej pracovný pomer
so zamestnávateľom M., s.r.o., so sídlom K., Slovenská republika a keď pracovala
v užívateľskej organizácii v Maďarskej republike. Dôvody pre trvanie povinného poistenia
neexistovali, preto rozhodnutie žalovanej považoval za vecne správne. Súd prvého stupňa
neúspešnej žalobkyni náhradu trov konania nepriznal.
Vo včas podanom odvolaní žalobkyňa žiadala, aby odvolací súd rozsudok krajského
súdu zmenil, žalobe vyhovel a žalovanú zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania.
Namietala, že rozsudok súdu je vecne nesprávny, lebo podmienku vzniku poistného pomeru
na území Slovenskej republiky splňuje. Na základe platne uzatvorenej zmluvy bola
zamestnankyňou spoločnosti M., s.r.o. Pokiaľ krajský súd konštatoval, že samotný výkon
riadiacich činností podniku na území Slovenskej republiky neoprávňuje spoločnosť na
uplatnenie ustanovení týkajúcich sa vyslania zdôraznila, že spoločnosť M., s.r.o.
zamestnávala i zamestnancov v administratíve pri zabezpečovaní vnútorného chodu podniku
v počte 5-6 mesačne, na upratovanie zamestnával 1 zamestnanca a ďalších zamestnancov
zamestnávala na základe dohody o vykonaní práce. Namietala, že „Kódex dobrej praxe“,
a z neho vyplývajúce kritérium 25%-ného obratu zamestnávateľa, ktorý bol podkladom pre
rozhodnutie súdu nie je záväzným právnym predpisom a uvedené percento nie je stanovené
ani v nariadení Rady EHS č.1408/71, ani v rozhodnutí č.181 z roku 2000, preto dôvod zániku
poistenia nebol daný. Žalobkyňa tiež namietla, že medzi príslušnými orgánmi Slovenskej
a Maďarskej republiky nebola uzatvorená žiadna dohoda a nebola verejne publikovaná
zákonom stanoveným spôsobom. Poukázala na skutočnosť, že jej zamestnávateľ riadne
odvádzal poistné na nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a poistenie
v nezamestnanosti a žalovaná tieto odvody prijímala, čím v skutočnosti akceptovala daný stav
a do dnešného dňa poistné nevrátila.
Žalobkyňa podala odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa v spojení s opravným
uznesením a žiadala, aby ho odvolací súd zrušil. Namietala, že vykonanie opravy písomného
vyhotovenia rozsudku nebolo možné. Tvrdila, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne
nesprávny, lebo zamestnávateľom žalobkyne bola slovenská firma, ktorá zamestnávala
zamestnancov aj na Slovensku a tu dosahovala aj obrat.
Žalovaná žiadala napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť ako vecne správny.
Uviedla, že podmienky vyslania, upravuje článok 14(1)(a) nariadenia Rady (EHS) č.1408/71
zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby
samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva
a realizuje ho rozhodnutie Správnej komisie Európskych spoločenstiev pre sociálne
zabezpečenie migrujúcich pracovníkov č.181 z 13.decembra 2000 tak, že zamestnávateľ musí
podmienky vyslania spĺňať ešte pred tým, ako začne vysielať zamestnancov a musia byť
splnené počas celej doby vyslania zamestnancov na územie iného členského štátu Európskej
únie. Rozhodnutie č. 181, ktoré bo bolo publikované v Úradnom vestníku Európskej únie,
a teda je všeobecne záväzné, sa týka výkladu článkov 14 (1), 14a (1) a (2) nariadenia.
Možnosť vysielania sa preto má obmedziť výlučne na podniky, ktoré obvykle vykonávajú
významné činnosti na území členského štátu, v ktorom boli založené. V prípade pochybností,
či podnik obvykle vykonáva významné činnosti na území členského štátu, v ktorom bol
založený, je potrebné skúmať jeho obrat počas zodpovedajúceho reprezentatívneho obdobia
v členskom štáte, ktorého sa to týka. Spoločnosť M., s.r.o. ako agentúra dočasného
zamestnávania by mohla úspešne poukázať na inštitút vyslania len v prípade existencie
podstatných znakov vyslania. V čase dočasného pridelenia občanov v pracovnom pomere na
výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi v Maďarskej republike však uvedená
spoločnosť nevykonávala významné činnosti na území Slovenskej republiky.
Administratívnych zamestnancov, ktorí zabezpečujú vnútorných chod organizácie
a zamestnanca na upratovanie nemožno považovať za zamestnancov, ktorí vykonávajú
významné činnosti. Do celkového počtu zamestnancov nemožno zahrnúť fyzické osoby, ktoré
vykonávajú práce na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru
z dôvodu, že ustanovenie § 4 ods. 2 zákona o sociálnom poistení definuje fyzickú osobu,
ktorá vykonáva práce na základe dohôd vykonávaných mimo pracovného pomeru ako
zamestnanca len na účely úrazového a garančného poistenia, pričom za zamestnanca na účely
sociálneho poistenia sa podľa § 4 ods.1 písm. a/ zákona o sociálnom poistení považuje len
fyzická osoba v pracovnom pomere.
Kódex dobrej praxe vychádza z bodu 10. rozhodnutia a aplikuje sa pri určení
uplatniteľnej legislatívy vo všetkých členských štátoch z dôvodu, aby nedochádzalo
v jednotlivých členských štátoch k rozdielnemu výkladu pri určení uplatniteľnej legislatívy vo
všetkých členských štátoch. Práve za účelom zjednotenia aplikačnej praxe bola žalovaná
nútená zmeniť percento obratu z „15 %“ na súčasných „25 %“. Uvedená skutočnosť však
nemá vplyv na posúdenie vecnej správnosti rozhodnutia, lebo spoločnosť M., s.r.o., v čase
vyslania nevytvárala obrat na území Slovenskej republiky.
Žalovaná tiež uviedla, že článok 17 (9) nariadenia upravuje výnimky z článkov 13 až
16. Podľa neho dva alebo viac členských štátov, príslušné orgány týchto štátov alebo úrady
určené týmito orgánmi môžu spoločnou dohodou upraviť výnimky z ustanovení článkov
13 až 16 v záujme určitých kategórií osôb alebo určitých osôb. Nariadenie neupravuje, akou
formou bude táto spoločná dohoda príslušných orgánov členských štátov uzatvorená.
S výsledkami rokovania medzi zástupcami Slovenskej republiky a Maďarskej republiky bol
zamestnávateľ žalobkyne oboznámený viac razy, bol upozornený na povinnosť postupovať
v súlade s nariadením a mal dostatočný časový priestor na to, aby v súlade s nariadením
prihlásil svojich zamestnancov do poistenia v Maďarskej republike. Vo vzťahu k žalobkyni
výnimka podľa článku 17 udelená nebola, čo vyplýva aj z listu Ministerstva práce, sociálnych
vecí a rodiny Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) zo 7. septembra 2006 číslo
17720/06-1/72(24855/06), preto sa na ňu od 2. novembra 2006 nevzťahovali predpisy
Slovenskej republiky o sociálnom poistení.
Žalovaná vo vyjadrení na uznesenie o oprave rozsudku krajského súdu uviedla, že
podľa jej názoru bol postup krajského súdu v súlade so zákonom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods.2 OSP) preskúmal
napadnutý rozsudok v rozsahu odvolania a v medziach žaloby bez pojednávania v súlade
s § 250ja ods.2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Sociálne poistenie zamestnancov, pohybujúcich sa v rámci Európskej únie upravuje
nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho
zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva (ďalej
len „nariadenie“).
Podľa II. hlavy, článku 13 ods.1 nariadenia osoby, na ktoré sa vzťahuje toto
nariadenie, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu.
Podľa článku 13(9) ods.2 písm. a) nariadenia, pokiaľ články 14 až 17 neustanovujú
inak, na osobu zamestnanú na území jedného členského štátu sa vzťahujú právne predpisy
tohto štátu dokonca aj vtedy, ak má bydlisko na území iného členského štátu alebo ak sa sídlo
alebo miesto podnikania podniku alebo fyzickej osoby, ktorá ho zamestnáva, nachádza na
území iného členského štátu.
V zásade teda platí pravidlo uplatňovania právnych predpisov toho štátu, v ktorom sa
vykonáva práca (činnosť). Toto pravidlo určovania právnych predpisov, ktoré treba použiť
platí automaticky, pokiaľ nedôjde k situácii podľa článku 14 ods.1 písm. a) nariadenia.
Len vtedy, ak osoba, ktorá je zamestnaná na území členského štátu podnikom, pre
ktorý zvyčajne pracuje, a ktorá je vyslaná týmto podnikom na územie iného členského štátu,
aby tam vykonávala prácu pre tento podnik, naďalej podlieha právnym predpisom prvého
členského štátu za predpokladu, že predpokladané trvanie tejto práce neprekročí 12 mesiacov
a že nie je vyslaná s cieľom, aby nahradila inú osobu, ktorá ukončila dobu svojho vyslania.
(viď článok 14 ods.1 písm. a) a článok 13 ods. 2 písm. a) nariadenia).
Aj odvolací súd dospel k záveru platí, že ak užívateľský zamestnávateľ má sídlo na
území iného členského štátu, agentúra dočasného zamestnávania spĺňa podmienky pre
vyslanie zamestnanca len vtedy, ak existujú podstatné znaky pre vyslanie a je vylúčené, aby
hlavnou činnosťou agentúry bolo vysielanie zamestnancov do iných členských štátov.
Inštitútu vyslania sa v zmysle rozhodnutia č. 181 (3) nemôže dovolávať podnik, ktorý bol
založený v členskom štáte, a ktorý vysiela pracovníkov na územie iného členského štátu
a zaoberá sa činnosťami súvisiacimi s vnútorným manažmentom v prvom členskom štáte.
O udelení výnimky z uplatňovania inštitútu vyslania je príslušné rozhodovať ministerstvo.
Žalovaná nie je oprávnená vstupovať do rozhodovania ministerstva ako príslušného štátneho
orgánu a do jej právomoci patrí len oprávnenie len vystaviť potvrdenie o uplatniteľnej
legislatíve, teda formulár E 101 (alebo E 102) na základe udelenej konkrétnej výnimky
(meno, doba vyslania).
Zo spisov vyplýva, že žalobkyňa uzavrela 1. marca 2006 pracovnú zmluvu
o pracovnom pomere na dobu určitú od 1. marca 2006 do 28. februára 2007 so spoločnosťou
MENTOR, s.r.o., Komárno, Senný trh č. 18, Slovenská republika (ďalej len
„zamestnávateľ“). Ako miesto výkonu práce bolo na pracovnej zmluve uvedené: „Miesto
výkonu práce je Komárno s tým, že zamestnávateľ - agentúra dočasného zamestnávania môže
zamestnanca prideliť na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi“. V ten istý deň, t.j.
1. marca 2006 uzatvorila žalobkyňa so zamestnávateľom aj dohodu o dočasnom pridelení na
výkon práce operátora pre užívateľského zamestnávateľa N. H. k.f.t. so sídlom N.
v Maďarskej republike. Doba trvania dočasného pridelenia bola dohodnutá na obdobie od 1.
marca 2006 do 28. februára 2007, t.j. na 12 mesiacov. Zamestnávateľom žalobkyne je
agentúra dočasného zamestnávania M., s.r.o. so sídlom na území Slovenskej republiky.
Žalobkyni bola udelená podľa článku 17 nariadenia výnimka z platenia príspevkov na
sociálne poistenie v Maďarskej republike (ďalej len „výnimka“) v období od 1. marca 2006
do 1. novembra 2006. Udelenie výnimky oznámilo zamestnávateľovi ministerstvo listom zo
7. septembra 2006 číslo 17720/06-I/72, 24855/06.
Činnosť agentúry dočasného zamestnávania vykonáva agentúra dočasného
zamestnávania M., s.r.o. na základe povolenia Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny
z 28.februára 2006 č.:AA/2006/3722/11426 s účinnosťou od 1.marca 2006.
Zamestnávateľ žalobkyne ako agentúra dočasného zamestnávania, ju od 1. marca 2006
vyslal na výkon práce, k užívateľskému zamestnávateľovi. Od 1. marca 2006 sa na žalobkyňu
vzťahovali maďarské právne predpisy, lebo podľa článku 17 nariadenia č. 1408/71
nepodliehala udelenej výnimke a nevzťahoval sa na ňu vystavený formulár E 101,
potvrdzujúci uplatnenie legislatívy Slovenskej republiky v systéme sociálneho zabezpečenia.
Vzhľadom na skutočnosť, že ďalšej žiadosti zamestnávateľa o udelenie výnimky nebolo
vyhovené, vzťahovalo sa na žalobkyňu pravidlo uplatnenia právnych predpisov štátu,
v ktorom vykonávala prácu.
Nemožno ponechať bez povšimnutia, že prvoradou podmienkou pre uplatňovanie
článku 14 nariadenia Rady EHS č.1408/71 je existencia priameho vzťahu medzi podnikom
a zamestnancom, ktorého zamestnáva. Túto podmienku (napr. uzavretie pracovnej zmluvy,
možnosť skončenia pracovného pomeru, vyplácanie odmeny za prácu) žalobkyňa a jej
zamestnávateľ spĺňali a jej naplnenie nebolo spochybnené. Druhou rozhodujúcou podmienkou
pre uplatnenie článku 14 uvedeného nariadenia je existencia väzieb medzi podnikom
a členským štátom, v ktorom bol podnik založený, čo znamená, že článok 14 nariadenia Rady
EHS č. 1408/71 sa vzťahuje iba na tie podniky, ktoré obvykle vykonávajú významné
ekonomické činnosti na území členského štátu, v ktorom boli založené. Ministerstvo
opakovane informovalo zamestnávateľa žalobkyne o skutočnosti, že podľa článku 17
nariadenia Rady EHS č.1408/71 príslušné orgány Slovenskej republiky a Maďarskej
republiky na rokovaní dňa 22. júna 2006 prijali spoločnú dohodu o úprave výnimky
z ustanovenia článkov 13 až 16 tak, že žiadosti o udelenie výnimiek s cieľom spätného
legalizovania vyslania slovenských občanov agentúrami dočasného zamestnávania
do Maďarskej republiky sa budú vybavovať len do konca roka 2006 a najviac na tri mesiace
od podania žiadosti. Zamestnávateľ žalobkyne v období od februára 2006 vysielal do iného
členského štátu (do Maďarskej republiky) svojich zamestnancov pre spoločnosť N. H. Kft. a
E. Sped, E., pričom v tom istom období zamestnával 5-6 zamestnancov mesačne
v administratíve pri zabezpečovaní vnútorného chodu podniku, na upratovanie zamestnával 1
zamestnanca a ďalších zamestnancov zamestnával na základe dohody o vykonaní práce. Z
vyhlásenia konateľa spoločnosti M., s.r.o, v uvedenom období spoločnosť nedosiahla 25 %
obratu na území Slovenskej republiky .
V konaní bolo preto potrebné posúdiť, či za takýchto okolností bola žalobkyňa
s účinnosťou od 2. novembra 2006 na území Slovenskej republiky povinne poistená
v nezamestnanosti, či bola povinne nemocensky a dôchodkovo poistená alebo či jej poistenie
na tomto území zaniklo.
Súhlas vysielať zamestnancov do Maďarska mal zamestnávateľ žalobkyne na základe
dohody z 22. júna 2006 iba do 30. októbra 2006. Výnimka podľa článku 17 nariadenia Rady
EHS č.1408/71 z uplatňovania inštitútu vyslania mu na ďalšie obdobie pre žalobkyňu nebola
udelená. Dňom 2. novembra 2006 preto žalobkyni nevzniklo v Slovenskej republike povinné
nemocenské a dôchodkové poistenie a poistenie v nezamestnanosti podľa zákona o sociálnom
poistení a podľa čl. 13 (2) nariadenia Rady EHS č.1408/71 sa na ňu po tomto termíne
vzťahovali právne predpisy Maďarskej republiky v oblasti sociálneho zabezpečenia, lebo
vykonávala činnosť zamestnankyne len na území Maďarskej republiky.
Podľa I. hlavy článku 1 (10) (15) (a)(i) nariadenia v spojení s § 4 ods.1 písm. a/ zákona
o sociálnom poistení na účely nariadenia sa za zamestnanca považuje len fyzická osoba
v pracovnom pomere.
Výklad článku 14 ods.1 písm. a) nariadenia vo vzťahu k zamestnávaniu osôb
agentúrami dočasného zamestnávania podal Súdny dvor Európskych spoločenstiev (ďalej len
„ESD“) v rozsudku z 10.februára 2000 vo veci C-202/97 (Fitzwilliam), keď skonštatoval, že
článok 14 (1) (a) sa musí vykladať v tom zmysle, že s cieľom využiť výhody poskytované
v danom ustanovení, podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných zamestnancov
z jedného členského štátu, ktorí sú k dispozícii ako pracovníci na dobu určitú pre podniky
so sídlom v inom členskom štáte, musí zvyčajne (bežne) vykonávať svoju činnosť v prvom
štáte. Z uvedeného rozsudku ďalej vyplýva, že podnik, zaoberajúci sa poskytovaním
dočasných pracovníkov, zvyčajne vykonáva svoju činnosť v členskom štáte, v ktorom je
usadený, ak zvyčajne vykonáva v tomto členskom štáte významné aktivity. To znamená, že
dočasne prideľuje svojich zamestnancov na výkon práce aj užívateľskému zamestnávateľovi,
ktorý má sídlo na území jej domovského štátu, v danom prípade na území Slovenskej
republiky. Na účely určenia, či podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných
zamestnancov zvyčajne vykonáva významnú činnosť v členskom štáte, v ktorom je usadený,
môže príslušná inštitúcia tohto štátu posúdiť kritériá, charakterizujúce činnosti prevádzkované
týmto podnikom.
Nemožno zohľadniť námietku žalobkyne, že podmienka splnenia minimálneho počtu
zamestnancov na území Slovenskej republiky (25 %) v pomere k celkovému počtu
zamestnancov nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu, preto nenaplnenie uvedeného
pomeru nemohla žalovaná použiť ako dôvod odmietnutia použitia slovenského práva na jej
poistné pomery. Hoci takýto percentuálny pomer nie je stanovený žiadnym vnútroštátnym
všeobecne záväzným predpisom, nevyplýva z nariadenia ani z rozhodnutia Správnej komisie
č.181 z 13.decembra 2000, nemožno súhlasiť s názorom, že žalovaná ho svojvoľne určila
v roku 2006 na 15 %, resp. 25 %. Nemožno však prehliadnuť skutočnosť, že podmienka
vykonávania činnosti na území Slovenskej republiky vo významnom rozsahu je upravená
záväzným spôsobom. Výklad tohto pojmu patrí žalovanej ako správnemu orgánu, ktorý
ho posudzuje v rámci voľnej úvahy.
Odvolací súd rovnako, ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že určenie kritéria
25 % obratu na území Slovenskej republiky v tzv. Kódexe dobrej praxe ako aj kritéria 25 %
zamestnancov na území Slovenskej republiky z celkového počtu zamestnancov v danom
prípade je vecou voľnej úvahy správneho orgánu, ktoré nevybočilo z rámca povolenej
správnej úvahy pri posúdení, či zamestnávateľ na území Slovenskej republiky vykonáva
významnú činnosť. Posúdenie tohto kritéria by však bolo významné len v prípade, ak by
zamestnávateľ činnosť agentúry dočasného zamestnávania vykonával aj na území Slovenskej
republiky, t.j. dočasne prideľoval svojich zamestnancov na výkon práce na území Slovenskej
republiky.
Aj odvolací súd mal však zistil, že zamestnávateľ žalobkyne na výkon práce
u užívateľského zamestnávateľa na území Slovenskej republiky dočasne nepridelil žiadneho
zamestnanca a na tomto území významnú činnosť nevykonával.
Z administratívnych spisov rovnako vyplýva, že žalovaná sa zaoberala nielen
zisťovaním počtu zamestnancov zamestnávateľa na území Slovenskej republiky, ale súčasne
skúmala aj výšku obratu zamestnávateľa, ktorý podľa potvrdenia konateľa zamestnávateľa na
území Slovenskej republiky nedosiahol 25 % z celkového obratu spoločnosti. Zamestnávateľ
žalobkyne na území Slovenskej republiky s výnimkou 4-6 administratívnych pracovníkov
a jedného upratovača nezamestnával v pracovnom pomere žiadneho zamestnanca. Záver
žalovanej o nezamestnávaní aspoň 25 % zamestnancov na území Slovenskej republiky ani
žalobkyňa nespochybňovala.
Tvrdenie žalovanej, že zamestnávateľ žalobkyne (agentúra dočasného zamestnávania)
na území Slovenskej republiky nezamestnáva požadovaný počet zamestnancov preto nebolo
hodnoverným spôsobom spochybnené.
Pokiaľ zamestnávateľ na území Slovenskej republiky okrem pracovníkov
v administratíve a upratovača zamestnával iba pracovníkov na základe dohôd o vykonaní
práce podľa § 226 Zákonníka práce tieto osoby sa podľa I. hlavy článku 1(a)(i) nariadenia
v spojení s § 4 ods.1 písm. a) zákona o sociálnom poistení na účely nariadenia za
zamestnancov nepovažujú, a teda na nich nemožno v danom prípade pri posúdení významnej
aktivity zamestnávateľa na území Slovenskej republiky prihliadať.
107Sžso/47/2009
Odvolací súd k tomu dodáva, že podľa § 223 ods.1 v spojení s § 226 ods.1 Zákonníka
práce zamestnávateľ môže na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb
s fyzickými osobami uzatvárať také dohody len výnimočne a najviac na 350 hodín ročne.
Sociálna poisťovňa, pobočka v Komárne vykonala 12. apríla 2007 kontrolu
dodržiavania podmienok využitia inštitútu vyslania v zmysle článku 14 ods. 1 (a) nariadenia
a charakteristických znakov vyslania. Kontrolou bolo zistené, že zamestnávateľ M., s.r.o., so
sídlom K., IČO X. vysiela svojich zamestnancov vykonávať prácu na územie Maďarskej
republiky. Charakteristické znaky vyslania v zmysle nariadenia, Kódexu dobrej praxe
a Rozhodnutia Správnej komisie pre sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov č. 181
z 13. decembra 2000 o legislatíve vzťahujúcej sa na vyslaných pracovníkov a samostatne
zárobkovo činných pracovníkov dočasne pracujúcich mimo príslušného štátu (ďalej len
„rozhodnutie Správnej komisie“) nie sú naplnené. Vysielajúci zamestnávateľ môže využiť
inštitút vyslania len v prípade, ak spĺňa všetky jeho charakteristické znaky. Na základe
doložených dokladov zamestnávateľa bolo zistené, že zamestnávateľ na území Slovenskej
republiky zamestnáva len pracovníkov zaoberajúcich sa so zabezpečovaním vnútorného
chodu a pracovníkov na základe dohody o vykonaní práce. Všetci ostatní zamestnanci
vykonávajú svoju činnosť na území Maďarskej republiky a v oblasti sociálneho zabezpečenia
sa na nich v zmysle článku 13 ods. 2 (a) nariadenia vzťahujú právne predpisy Maďarskej
republiky. O kontrole bola spísaná čiastočná správa zo dňa 18. apríla 2007 z ktorej vyplýva,
že zamestnávateľ nevykonáva na území Slovenskej republiky významné činnosti, tak ako to
vyžaduje rozhodnutie Správnej komisie. Pre vysielajúceho zamestnávateľa musí počas doby
vyslania zamestnancov na území Slovenskej republiky aj naďalej vykonávať činnosť
najmenej 25 % z celkového počtu zamestnancov, okrem zamestnancov zaoberajúcich sa
výlučne administratívou.
Vzhľadom na skutočnosť, že zamestnávateľ M, s.r.o. so sídlom na území Slovenskej
republiky, pre ktorého jeho zamestnanci (okrem administratívnych pracovníkov) vykonávajú
prácu na území Maďarska nespĺňa vyššie uvedené podmienky, nemôže zamestnávateľ využiť
inštitút vyslania. Zamestnávateľ môže využiť inštitút vyslania len v prípade, ak spĺňa všetky
jeho charakteristické znaky.
Z dôvodu, že zamestnávateľ nespĺňal podmienky vyslania, požiadal 16. apríla 2007
ministerstvo o udelenie ďalšej výnimky podľa článku 17 nariadenia pre svojich
117Sžso/47/2009
zamestnancov, ktorých vysiela na územie Maďarskej republiky od 2. novembra 2006. Kópiu
tejto žiadosti zamestnávateľ predložil 18. apríla 2007 oddeleniu kontroly Sociálnej poisťovne
pobočka v Komárne. Ministerstvo mu listom z 23. apríla 2007 číslo 12491/07-I/72, 19344/07
oznámilo, že jeho žiadosti o výnimku nemôže vyhovieť.
Na žalovanú sa preto v čase od 1. marca 2006 do 1. novembra 2006 (v období platnosti
výnimky) vzťahoval v oblasti sociálneho zabezpečenia právny poriadok Slovenskej republiky
a v období od 2. novembra 2006 sa jej právne vzťahy sociálneho poistenia riadili právnou
úpravou členského štátu, na území ktorého vykonávala svoju prácu, preto žalobkyni
1. novembra 2006 zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie
a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa právnych predpisov Slovenskej republiky.
Správny orgán prvého stupňa aj žalovaná preto nepochybili, keď dospeli k záveru, že
žalobkyni zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné
poistenie v nezamestnanosti v uvedený deň, teda 1. novembra 2006.
Z uvedených dôvodov aj odvolací súd považoval za preukázané, že zamestnávateľ
nesplňoval podmienky vykonávania požadovaných aktivít na území Slovenskej republiky
a žalobkyni bez udelenia výnimky podľa článku 17 (9) nariadenia, 1. novembra 2006 zaniklo
povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie i povinné poistenie
v nezamestnanosti podľa zákona o sociálnom poistení a nové takéto poistenie jej nevzniklo.
Hoci žalobkyňa poukazovala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 11.decembra 2007, č.k.7Sžo/68/2007, treba uviesť, že jeho predmetom bolo rozhodnutie
vo veci nároku na nemocenské dávky v období roku 2005 za iných skutkových okolností.
Pre žalobkyňu ešte treba uviesť, že podľa § 164 OSP súd kedykoľvek aj bez návrhu
opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O oprave vydá
opravné uznesenie, ktoré doručí účastníkom. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť súd prvého
stupňa nepochybil, keď napadnutým opravným uznesením chyby a zrejmé nesprávnosti
v písomnom vyhotovení rozsudku napravil.
Z vyššie uvedených dôvodov aj odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozsudok
spolu s opravným uznesením sú v súlade so zákonom, preto ich podľa § 250ja ods.3 v spojení
s § 219 ods.1 a 2 OSP potvrdil.
Žalobkyňa v odvolacom konaní nebola úspešná, preto jej súd náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal (§ 224 ods.1 v spojení s § 250k ods.1 OSP).
V Bratislave 30. júna 2010 JUDr. Elena Závadská, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Mária Kráľová