Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Sžso/33/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky 9

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Idy Hanzelovej a členov senátu JUDr. Viera Nevedelová a JUDr. Ľubice Filovej

v právnej veci žalobcu J. Š., zastúpeného Mgr. G., G., proti žalovanej Sociálnej poisťovni,

ústrediu, Ul. 29. augusta č. 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalovanej číslo 322-5143-GC-04/2007 z 11. novembra 2008, na odvolanie žalobcu proti

rozsudku Krajského súdu v Nitre z 31. marca 2009, č.k. -40, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre z 31. marca 2009,

č.k. -40, p o t v r d z u j e.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol žalobu a žalobcovi náhradu trov

konania nepriznal.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalovaná rozhodnutím číslo 322-5143-GC-

04/2007 z 11. novembra 2008 zamietla odvolanie žalobcu a potvrdila rozhodnutie pobočky

Sociálnej poisťovne Komárno (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č.700-

0440017507/07-14 zo 16. júla 2007, ktorým tento prvostupňový správny orgán podľa § 178

ods.1 písm. a/ bod 1 a podľa o sociálnom poistení (ďalej

len „“) rozhodol, že žalobcovi dňom 7. septembra 2006 nevzniklo

povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie

v nezamestnanosti. Krajský súd mal za preukázané, že zamestnávateľ žalobcu doručil

pobočke Sociálnej poisťovne v Komárne 6. septembra 2006 registračný list FO, ktorým ho

prihlásil do registra poistencov s dátumom vzniku poistenia 7. septembra 2006, pričom

žalobca vykonával prácu ako vyslaný zamestnanec pre zamestnávateľa so sídlom na území

Maďarskej republiky. Krajský súd poukázal, že žalovaná pri vykonaní kontroly odvodu

poistného na sociálne poistenie zistila, že zamestnávateľ zamestnával na území Slovenskej

republiky len administratívnych zamestnancov, pričom priamo kódexu dobrej praxe okrem

iného vyplýva, že prítomnosť výlučne administratívnych zamestnancov v členskom štáte

vyslania, vylučuje pre podnik uplatňovanie ustanovení týkajúcich sa vyslania ako

aj nedosahovanie 25 % obratu na území Slovenskej republiky. Krajský súd sa stotožnil

s argumentáciou žalovanej, že zamestnávateľ žalobcu v čase, kedy prihlásil žalobcu

registračným listom FO na poistenie u pobočky žalovanej od 7. septembra 2006, tento

nespĺňal podmienky vyslania žalobcu na práce do Maďarskej republiky a od 7. septembra

2006, t.j. od začatia výkonu prác na území Maďarskej republiky sa na žalobcu v oblasti

sociálneho zabezpečenia vzťahovala výlučne legislatíva členského štátu, na území ktorého

svoju prácu reálne vykonával. Krajský poukázal, že zamestnávateľ dňa 19. júla 2006 požiadal

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave o výnimku z článku 13 až 16 podľa

článku 17 nariadenia Rady EHS č. 1408/71. Príslušné orgány Slovenskej republiky

a Maďarskej republiky podľa článku 17 nariadenia Rady EHS č.1408/71 na rokovaní dňa

22. júna 2006 prijali spoločnú dohodu o úprave výnimky tak, že žiadosti o udelenie výnimiek

s cieľom spätného legalizovania vyslania slovenských občanov agentúrami dočasného

zamestnávania do Maďarskej republiky sa budú vybavovať len do konca roka 2006 a najviac

na tri mesiace od podania žiadosti. Dňa 7. septembra 2006 ministerstvo zamestnávateľovi

oznámilo, že zamestnancom menovite uvedeným v oznámení bola udelená výnimka (spätne)

podľa článku 17 nariadenia Rady (EHS), ale len do 1. novembra 2006. Zamestnávateľ sa

obrátil na ministerstvo aj s obdobnou žiadosťou o predĺženie výnimky udelenej podľa článku

17 nariadenia Rady EHS aj dňa 15. novembra 2006 z dôvodu, že zamestnával a chcel

zamestnávať vyšší počet zamestnancov, ktorí pracovali v Maďarskej republike. Krajský súd

tiež poukázal, že ministerstvo už listom z 9. novembra 2006 oznámilo zamestnávateľovi

žalobcu, že maďarská strana bola ochotná udeliť výnimky pre vyslanie slovenských občanov

agentúrami dočasného zamestnávania, ktoré nespĺňali podmienky vyslania, len do konca

kalendárneho roka 2006, a preto musí zamestnávateľ prihlásiť žalobcu do poistenia

v Maďarskej republike. Vychádzajúc preto z oznámení Ministerstva práce, sociálnych vecí

a rodiny v Bratislave z 9. novembra 2006 a 23. apríla 2007 žalovaný preskúmavaným

rozhodnutím rozhodol vecne správne. V prípade, keby zamestnávateľ mal ministerstvom

udelený súhlas s predĺžením doby vyslania (súhlas so zotrvaním v systéme sociálneho

zabezpečenia vysielajúceho štátu), príslušný úrad, t.j. pobočka žalovanej v Komárne by

vystavila formulár E 102.

Rozsudok krajského súdu napadol včas podaným odvolaním žalobca namietajúc, že

dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a z nich vyvodil nesprávny právny záver.

Poukázal na to, že spĺňa podmienku vzniku poistného pomeru na území Slovenskej republiky,

lebo na základe platne uzatvorenej zmluvy bol zamestnancom spoločnosti M., s.r.o. Pokiaľ

krajský súd konštatoval, že zamestnávateľ žalobcu nespĺňal tú podmienku vyslania, že

nezamestnával na území Slovenskej republiky iných zamestnancov ako tých, ktorí sa

zaoberali len zabezpečovaním vnútorného chodu činnosti zamestnávateľa, potom si protirečil,

keďže mal za preukázané, že zamestnávateľ žalobcu zamestnával osoby nielen za účelom

zabezpečenia vnútorného chodu spoločnosti ale aj zamestnancov, na základe dohody

o vykonaní práce. Z toho podľa jeho názoru vyplýva, že spoločnosť zamestnávala aj

zamestnancov, ktorí vykonávali inú prácu. Krajský súd i žalovaná v konečnom dôsledku delia

(diskriminujú) zamestnancov na tých, ktorých bude pre určité účely započítavať a ktorých

započítavať nebude. Ide o účelové kritérium s cieľom vytvoriť dojem, že zamestnávateľ

žalobcu nespĺňal kritériá pre vyslanie svojich zamestnancov, hoci tieto kritériá v plnom

rozsahu spĺňal. Pokiaľ sa žalovaná i krajský súd odvolávajú na „Kódex dobrej praxe“ a z neho

vyplývajúce kritérium 25%-ného obratu zamestnávateľa, uvedený kódex nie je záväzným

právnym predpisom a uvedené percento nie je stanovené ani v nariadení Rady EHS

č.1408/71, ani v rozhodnutí č.181 z roku 2000. Toto percento nebolo vždy 25%, bolo aj 15%.

Žalovaná sa pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia odvoláva na 25% z počtu zamestnancov

a také kritérium nie je uvedené ani v nariadení ani v rozhodnutí č.181. Žalobca namietal i to,

že žiadna Dohoda medzi príslušnými orgánmi Slovenskej a Maďarskej republiky nebola

uzatvorená, nebola verejne publikovaná zákonom stanoveným spôsobom a samotný zápis

z rokovania zo dňa 22.júna 2006 za dohodu ako právne záväzný dokument nemožno

považovať. Podľa uvádzanej dohody sa však výnimka mala vzťahovať na obdobie do konca

roka 2006 a nie iba do 30.októbra 2006. Žalobca poukázal na to, že jeho zamestnávateľ riadne

odvádzal poistné na nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a poistenie

v nezamestnanosti a Sociálna poisťovňa tieto odvody prijímala, čím de facto akceptovala

daný stav a do dnešného dňa poistné nevrátila. Žiadal preto, aby odvolací súd rozsudok

krajského súdu zmenil, žalobe vyhovel a žalovanú zaviazal na náhradu trov odvolacieho

konania.

Žalovaná k odvolaniu žalobcu podala vyjadrenie z 21. mája 2009. Uviedla, že

podmienky vyslania, ktoré upravuje nariadenie Rady(EHS) č.1408/71 zo dňa 14. júna 1971

o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby samostatne zárobkovo

činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva, v článku 14(1)(a)

a ktoré precizuje rozhodnutie Správnej komisie Európskych spoločenstiev pre sociálne

zabezpečenie migrujúcich pracovníkov č.181 z 13.decembra 2000, musí zamestnávateľ spĺňať

kumulatívne, ešte pred tým, ako začne vysielať zamestnancov a musia byť splnené počas celej

doby vyslania zamestnancov na územie iného členského štátu Európskej únie. Rozhodnutie

č. 181, ktoré bo bolo publikované v Úradnom vestníku Európskej únie, a teda je všeobecne

záväzné, sa týka výkladu článkov 14 (1), 14a (1) a (2) nariadenia. Možnosť vysielania by sa

preto mala obmedziť výlučne na podniky, ktoré obvykle vykonávajú významné činnosti

na území členského štátu, v ktorom boli založené. V prípade pochybností, či podnik obvykle

vykonáva významné činnosti na území členského štátu, v ktorom bol založený, je potrebné

skúmať jeho obrat počas zodpovedajúceho reprezentatívneho obdobia v členskom štáte,

ktorého sa to týka. Spoločnosť M., s.r.o. ako agentúra dočasného zamestnávania by sa mohla

dovolávať inštitútu vyslania len v prípade existencie podstatných znakov vyslania. V čase

dočasného pridelenia občanov v pracovnom pomere na výkon práce k užívateľskému

zamestnávateľovi v Maďarskej republike však nevykonávala významné činnosti na území

Slovenskej republiky. Administratívnych zamestnancov, ktorí zabezpečujú vnútorných chod

organizácie a zamestnanca na upratovanie nemožno považovať za zamestnancov, ktorí

vykonávajú významné činnosti. Do celkového počtu zamestnancov nemožno zahrnúť fyzické

osoby, ktoré vykonávajú práce na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného

pomeru z dôvodu, že ustanovenie o sociálnom poistení

v znení neskorších predpisov definuje fyzickú osobu, ktorá vykonáva práce na základe dohôd

vykonávaných mimo pracovného pomeru ako zamestnanca len na účely úrazového

a garančného poistenia, pričom za zamestnanca na účely sociálneho poistenia sa podľa

o sociálnom poistení (ďalej len „)

považuje len fyzická osoba v pracovnom pomere.

Kódex dobrej praxe vychádza z bodu 10. rozhodnutia a aplikuje sa pri určení

uplatniteľnej legislatívy vo všetkých členských štátoch z dôvodu, aby nedochádzalo

v jednotlivých členských štátoch k rozdielnemu výkladu pri určení uplatniteľnej legislatívy

vo všetkých členských štátoch a práve na účely zjednotenia aplikačnej praxe bola Sociálna

poisťovňa nútená zmeniť percento obratu z „15 %“ na súčasných „25 %“. Uvedené však

nemá vplyv na posúdenie danej veci, lebo spoločnosť M., s.r.o., v čase vyslania nevytvárala

obrat na území Slovenskej republiky.

Článok 17 (9) nariadenia upravuje výnimky z článkov 13 až 16. Podľa neho dva alebo

viac členských štátov, príslušné orgány týchto štátov alebo úrady určené týmito

orgánmi môžu spoločnou dohodou upraviť výnimky z ustanovení článkov 13 až 16 v záujme

určitých kategórií osôb alebo určitých osôb. Nariadenie neupravuje, akou formou bude táto

spoločná dohoda príslušných orgánov členských štátov uzatvorená. S výsledkami z rokovania

medzi zástupcami Slovenskej republiky a Maďarskej republiky bol zamestnávateľ žalobcu

viackrát oboznámený, bol upozornený na povinnosť postupovať v súlade s nariadením a mal

dostatočný časový priestor na to, aby v súlade s nariadením prihlásil svojich zamestnancov

do poistenia v Maďarskej republike.

Keďže registračný list FO - prihláška do poistenia zamestnancov pred 1.augustom

2008 neobsahoval údaj „výkon práce v štáte“, Sociálna poisťovňa nebola upozornená na to, že

zamestnanci vykonávajú práce na území Maďarskej republiky. Odvedené poistné Sociálna

poisťovňa vráti ako poistné zaplatené bez právneho dôvodu po právoplatnom ukončení

predmetnej veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok v rozsahu odvolania a v medziach žaloby bez pojednávania v súlade

s a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Žalobca uzavrel so spoločnosťou M., s.r.o., so sídlom V., (do 23. apríla 2010 so

sídlom R.), Slovenská republika (ďalej len „zamestnávateľ“) pracovnú zmluvu a zmluvu

o dočasnom pridelení na výkon práce u užívateľského zamestnávateľa –spoločnosti E., S. od

7. septembra 2006.

Zamestnávateľ žalobkyne vykonáva činnosť agentúry dočasného zamestnávania

na základe povolenia Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny č.:AA/2006/3722/11426

z 28.februára 2006 s účinnosťou od 1.marca 2006.

Sociálne poistenie zamestnancov, pohybujúcich sa v rámci Európskej únie upravuje

nariadenie Rady(EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho

zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva (ďalej

len „nariadenie“).

V zmysle II. hlavy, článku 13 ods.1 nariadenia osoby, na ktoré sa vzťahuje toto

nariadenie, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu.

Podľa článku 13(9) ods.2 písm. a) nariadenia pokiaľ články 14 až 17 neustanovujú

inak, na osobu zamestnanú na území jedného členského štátu sa vzťahujú právne predpisy

tohto štátu dokonca aj vtedy, ak má bydlisko na území iného členského štátu alebo ak sa sídlo

alebo miesto podnikania podniku alebo fyzickej osoby, ktorá ho zamestnáva, nachádza

na území iného členského štátu.

V zásade teda platí pravidlo štátu výkonu práce (činnosti). Ide o základné pravidlo

určovania príslušnosti k právnym predpisom. Aplikuje sa automaticky, pokiaľ nedôjde

k situácii podľa článku 14 ods.1 písm. a) nariadenia.

Pokiaľ žalobca namietal, že medzi príslušnými orgánmi Slovenskej republiky

a Maďarskej republiky nebola uzavretá dohoda podľa článku 17 nariadenia, je potrebné

uviesť, že v prípade jej neexistencie by nemohlo dôjsť k udeleniu výnimky z uplatniteľnej

legislatívy zamestnancom M.-u, s.r.o., udelenej podľa oznámenia ministerstva zo 7.

septembra 2006.

Podľa článku 14 ods.1 písm. a) nariadenia, upravujúceho osobitné pravidlá, ktoré sa

vzťahujú na osoby vykonávajúce závislú činnosť, okrem námorníkov, sa článok 13 ods. 2

písm. a) použije s nasledujúcimi výnimkami a výhradami:

Osoba, ktorá je zamestnaná na území členského štátu podnikom, pre ktorý zvyčajne

pracuje, a ktorá je vyslaná týmto podnikom na územie iného členského štátu, aby tam

vykonávala prácu pre tento podnik, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského

štátu za predpokladu, že predpokladané trvanie tejto práce neprekročí 12 mesiacov a že nie je

vyslaná s cieľom, aby nahradila inú osobu, ktorá ukončila dobu svojho vyslania.

Zamestnávateľom žalobkyne je Agentúra dočasného zamestnávania so sídlom

na území Slovenskej republiky.

V zmysle článku 1 (10) (15) (a)(i) I. hlavy nariadenia v spojení s § 4 ods.1 písm. a/

o sociálnom poistení na účely nariadenia sa za zamestnanca považuje len

fyzická osoba v pracovnom pomere.

Výklad článku 14 ods.1 písm. a) nariadenia vo vzťahu k zamestnávaniu osôb

agentúrami dočasného zamestnávania podal Súdny dvor Európskych spoločenstiev (ďalej len

„ESD“) v rozsudku z 10.februára 2000 vo veci C-202/97 (Fitzwilliam), keď skonštatoval, že

článok 14 (1) (a) sa musí vykladať v tom zmysle, že s cieľom využiť výhody poskytované

v danom ustanovení, podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných zamestnancov z jedného

členského štátu, ktorí sú k dispozícii ako pracovníci na dobu určitú pre podniky so sídlom

v inom členskom štáte, musí zvyčajne (bežne) vykonávať svoju činnosť v prvom štáte.

Z uvedeného rozsudku ďalej vyplýva, že podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných

pracovníkov, zvyčajne vykonáva svoju činnosť v členskom štáte, v ktorom je usadený, ak

zvyčajne vykonáva v tomto členskom štáte významné aktivity. To znamená, že dočasne

prideľuje svojich zamestnancov na výkon práce aj užívateľskému zamestnávateľov, ktorý má

sídlo na území jej domovského štátu, v danom prípade na území Slovenskej republiky.

Na účely určenia, či podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných zamestnancov zvyčajne

vykonáva významnú činnosť v členskom štáte, v ktorom je usadený, môže príslušná inštitúcia

tohto štátu posúdiť kritériá, charakterizujúce činnosti prevádzkované týmto podnikom.

Žalobca tak v žalobe ako aj v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietal potrebu

splnenia minimálneho počtu zamestnancov na území Slovenskej republiky (25%) v pomere

k celkovému počtu zamestnancov. Poukázal na to, že taká kvóta nie je stanovená žiadnym

vnútroštátnym všeobecne záväzným predpisom, nevyplýva z nariadenia ani z rozhodnutia

Správnej komisie č.181 z 13.decembra 2000 a žalovaná ju svojvoľne určila v roku 2006

na 15%, resp. 25%. Záver žalovanej o nezamestnávaní aspoň 25% zamestnancov na území

Slovenskej republiky žalobca nespochybňoval.

Z administratívneho spisu žalovanej vyplýva, že okrem iného skúmala výšku obratu

zamestnávateľa, ktorý podľa potvrdenia konateľa zamestnávateľa na území Slovenskej

republiky nedosiahol 25% z celkového obratu spoločnosti. Zamestnávateľ žalobcu

na území Slovenskej republiky s výnimkou 5-6 administratívnych pracovníkov a jedného

upratovača nezamestnával v pracovnom pomere žiadneho zamestnanca.

Žalovaná v napadnutom rozhodnutí dôvodila tým, že zamestnávateľ žalobcu (agentúra

dočasného zamestnávania) na území Slovenskej republiky zamestnancov nezamestnáva.

Pokiaľ zamestnávateľ na území Slovenskej republiky okrem pracovníkov

v administratíve a upratovača zamestnával iba pracovníkov na základe dohôd o vykonaní

práce podľa , títo sa v zmysle článku 1(a)(i) I. hlavy

nariadenia v spojení s na účely nariadenia

za zamestnancov nepovažujú a teda na nich nemožno v danom prípade pri posúdení

významnej aktivity zamestnávateľa na území Slovenskej republiky prihliadať. (Odvolací súd

poznamenáva, že v zmysle v spojení s

Z.z. zamestnávateľ môže na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb

s fyzickými osobami uzatvárať také dohody len výnimočne a najviac na 350 hodín ročne).

Odvolací súd dospel k záveru, že tak určenie kritéria 25% obratu na území Slovenskej

republiky v tzv. Kódexe dobrej praxe ako aj namietaného kritéria 25% zamestnancov

na území Slovenskej republiky z celkového počtu zamestnancov v danom prípade nevybočilo

z rámca povolenej správnej úvahy pri posúdení, či zamestnávateľ na území Slovenskej

republiky vykonáva významnú činnosť. Posúdenie tohto kritéria by však bolo významné len

v prípade, ak by zamestnávateľ činnosť agentúry dočasného zamestnávania vykonával aj

na území Slovenskej republiky, t.j. dočasne prideľoval svojich zamestnancov na výkon práce

na území Slovenskej republiky. Aj odvolací súd mal však za preukázané, že zamestnávateľ

na výkon práce u užívateľského zamestnávateľa na území Slovenskej republiky dočasne

nepridelil žiadneho zamestnanca a na tomto území významnú činnosť nevykonával.

Z uvedených dôvodov aj odvolací súd dospel k záveru, že v dôsledku nesplnenia

podmienok na strane zamestnávateľa čo do vykonávania významných aktivít na území

Slovenskej republiky žalobcovi povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové

poistenie i povinné poistenie v nezamestnanosti podľa o sociálnom

poistení dňom 7. septembra 2006 nevzniklo. Ak aj zamestnávateľ odvádzal poistné Sociálnej

poisťovni, má možnosť domáhať sa jeho vrátenia ako plnenia bez právneho dôvodu.

Pokiaľ žalobca v žalobe i v odvolaní proti rozsudku krajského súdu poukazoval

na rozsudok najvyššieho súdu č.k.7Sžo/68/2007 z 11.decembra 2007, odvolací súd

poznamenáva, že jeho predmetom bolo rozhodnutie vo veci nároku na nemocenské dávky

v období roku 2005 za iných skutkových okolností.

Vzhľadom na uvedené aj odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie

žalovanej v medziach žaloby je v súlade so zákonom, preto rozsudok krajského súdu

podľa v spojení s a potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol vzhľadom na neúspech

žalobkyne v odvolacom konaní v súlade s v spojení s .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. júna 2010

JUDr. Ida Hanzelová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová

Kanc.: Opíš

Expeduj: 5x do spisu KS

1x predsedníčke správneho kolégia 2x senátu, ktorý rozhodol 1x do zberného spisu Vráť spis Krajskému súdu v Nitre Vyznač v registri ako bolo skončené

V Bratislave,