Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
156/366666.148bc6.pdf
PDF · 145.38 KB
No categories available
5Cdo/75/2010
Najvyšší súd 5 Cdo 75/2010
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ing. J. Š., bývajúceho v B.,
zastúpeného JUDr. L. D., advokátkou v B., proti žalovanému Ing. B. Z., bývajúcemu v B.,
zastúpenému JUDr. Ľ. H., advokátom v B. o zaplatenie 9 460,27 € s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 16 C 274/2005, o dovolaní žalovaného
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 23. septembra 2009, sp. zn. 15 Co 349/2008
v spojení s opravným uznesením z 11. januára 2010 sp. zn. 15 Co 349/2008, takto
rozhodol:
Dovolanie žalovaného o d m i e t a .
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania v sume
261,14 € na účet jeho zástupkyne JUDr. L. D., advokátky so sídlom v B., do troch dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava III (súd prvého stupňa) rozsudkom z 31. marca 2008 č.k.
16 C 274/2008-83 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 285 000,-- Sk s úrokom
z omeškania vo výške 6 % ročne od 30. apríla 2005 až do zaplatenia v lehote do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania
vo výške 63 249,-- Sk k rukám právneho zástupcu žalobcu JUDr. L. D., advokátke, v lehote
do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa
domáhal plnenia od žalovaného z dôvodu bezdôvodného obohatenia na tom skutkovom
základe, že účastníci konania 20. decembra 2004 uzavreli zmluvu o uzavretí budúcej kúpnej
zmluvy, ktorou sa žalovaný (ako budúci predávajúci) zaviazal uzavrieť
so žalobcom (ako budúcim kupujúcim), kúpnu zmluvu na nehnuteľnosti, a to najneskôr
do 30. júna 2005. Ako podstatnú otázku v konaní riešil, či prijatie platby nájomného vo výške
285 000,-- Sk žalovaným od nájomcu po tom, čo prišlo k uzavretiu kúpnej zmluvy
na predmetné nehnuteľnosti so žalobcom, spĺňa znaky bezdôvodného obohatenia.
Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že námietky žalovaného, ktorými argumentoval
neodôvodnenosť žaloby pre absolútnu neplatnosť zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy
sú nedôvodné. Uviedol, že žalovaný uzatvoril s nájomcom P. R. nájomnú zmluvu, v ktorej
bolo jednoznačne vymedzené, čo treba rozumieť pod pojmom nájomné. K námietke
žalovaného, kedy namietal rozpor medzi znením zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy,
kde sa uvádza pojem „nájomné“ patrí žalovanému do doby „uzavretia budúcej kúpnej
zmluvy“ a písomným súhlasom s prenájom, ktorý vlastnoručne vystavil žalobca, kde je
uvedené, že žalovanému „cena za prenájom“ prináleží do „podpísania budúcej kúpnej
zmluvy“ dospel k záveru, že okamihom, do ktorého je žalovaný oprávnený prenajať
nehnuteľnosť je písomné uzavretie budúcej kúpnej zmluvy. Pojmovo uzavretie zmluvy
a podpísanie zmluvy označil za ekvivalentné a obsahom vymedzujúce rovnaký okamih,
t.j. okamih uzavretia zmluvy. K ďalšiemu dôvodu absolútnej neplatnosti zmluvy o uzavretí
budúcej kúpnej zmluvy, že na zmluve absentoval súhlas manželky žalobcu s nakladaním
s vecou uviedol, že takýto súhlas nebol potrebný z dôvodu, že predmetná nehnuteľnosť patrila
do výlučného vlastníctva žalobcu. Pokiaľ žalovaný poukázal na to, že žalobca v čase
uzavretia nájomnej zmluvy nebol vlastníkom nehnuteľnosti, takže s ňou nemohol v čase
uzavretia nájomnej zmluvy disponovať a brať z nej úžitky uviedol, že ani túto námietku
nemohol akceptovať, nakoľko v predmetnej zmluve o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy sa
zmluvné strany dohodli na tom, že nájomné patrí žalovanému iba do doby uzavretia budúcej
kúpnej zmluvy, vzhľadom k čomu mu nárok na nájomné od 30. apríla 2005 zanikol. Zároveň
priznal žalobcovi aj úrok z omeškania počnúc od 30. apríla 2005, čo bol deň nasledujúci
po dni uzatvorenia kúpnej zmluvy medzi účastníkmi konania. O trovách konania rozhodol
v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. Uznesením z 2. decembra 2009 opravil chybu
v dátume narodenia žalobcu.
Krajský súd v Bratislave (odvolací súd) na odvolanie žalovaného rozsudkom
z 23. septembra 2009 sp. zn. 15 Co 349/2008 rozsudok súdu prvého stupňa v časti zaplatenia
sumy 285 000,-- Sk potvrdil; v časti týkajúcej sa úrokov z omeškania rozsudok súdu prvého
stupňa zmenil tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 6 % úrok z omeškania
od 7. mája 2005 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku; vo zvyšnej časti
návrh zamietol. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy prvostupňového
konania vo výške 2 162,92 € k rukám právneho zástupcu žalobcu v lehote 3 dní
od právoplatnosti rozsudku a trovy odvolacieho konania k rukám právneho zástupcu žalobcu
vo výške 521,12 € žalobcu v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V časti rozhodnutia
o istine vo výške 285 000,-- Sk sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením
a skonštatoval vecnú správnosť odôvodnenia ako aj rozhodnutia napadnutého rozsudku.
V časti rozhodnutia súdu prvého stupňa týkajúcej sa úroku z omeškania, ktorý súd prvého
stupňa priznal žalobcovi v súlade s uplatneným nárokom od 30. apríla 2005, zmenil, a to tak,
že priznal žalobcovi úrok z omeškania od 7. mája 2005 a nie od 30. apríla 2005. Uviedol, že
k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného mohlo dôjsť až v momente prevzatia prvej
splátky nájomného žalovaným, ktorá mala byť v zmysle nájomnej zmluvy uhradená najneskôr
do 6. mája 2005. O trovách prvostupňového a odvolacieho konania rozhodol odvolací súd
v súlade s ustanovením § 224 ods. 2 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 3 O.s.p.
Opravným uznesením z 11. januára 2010 opravil dátum narodenia žalobcu a jeho bydlisko.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný ktorý navrhol, aby
dovolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie súdu a v zmysle ustanovenia § 243 ods.2 písm. b/
O.s.p. vec vrátil súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil dovolacím dôvodom podľa
ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Vada konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
spočívala podľa dovolateľa v tom, že na pojednávanie 20. marca 2008 sa dostavil žalovaný,
ktorý ospravedlnil neúčasť jeho právneho zástupcu, čo súd vzal na vedomie a pojednával
v jeho neprítomnosti. Na záver pojednávania žalovaný reagoval na prednes žalobcu s tým, že
bol presvedčený o tom, že súd umožní jeho právnemu zástupcovi zhrnúť svoje návrhy,
vyjadriť sa k dokazovaniu ako i k právnej stránke veci, nakoľko sám navrhol vypočuť
svedkov (M. a manželka žalobcu). Súd odobral svojim postupom účastníkom konania právo
na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu a právnej stránke
veci. Z obsahu dovolania ďalej vyplýva, že žalovaný namietal nesprávne právne posúdenie
veci v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
Žalobca navrhol dovolanie žalovaného v zmysle § 243b ods. 1 O.s.p. zamietnuť,
pretože nie je dôvodné. Plne sa stotožnil s rozhodnutiami súdov oboch stupňov, pričom
poukázal na to, že súd prvého stupňa sa podrobne zaoberal každou jednou námietkou
žalovaného a dôsledne vyhodnotil všetky dôkazy.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie žalovaného je prípustné.
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p., dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu.
Za zmeňujúci rozsudok možno považovať iba také rozhodnutie, ktorým odvolací súd
vecne zmeňuje rozhodnutie súdu prvého stupňa o zmene sporu a nahrádza ho svojím iným
rozhodnutím v predmetnej veci. O vecnú zmenu ide vtedy, ak oba súdy odlišne posúdili
okolnosti významné pre rozhodnutie, v dôsledku čoho dospeli k rozdielnym skutkovým
a právnym záverom. Z uvedeného vyplýva, že rozhodujúce nie je formálne hľadisko, t.j. ako
dovolací súd zostavil výrok svojho rozhodnutia (to ako z hľadiska slovného vyjadrenia
označil, zoštylizoval výrok), ale vecné hľadisko, t.j. či výsledkom porovnania obsahu oboch
rozsudkov je už uvedená odlišnosť. Odvolací súd v časti rozhodnutia formálne označenej ako
zmeňujúcej, výrok prvostupňového súdu potvrdil (priznal žalobcovi úrok z omeškania
vo výške 6 % od 7. mája 2005 do zaplatenia), pretože za toto obdobie deklaroval nárok
na úrok z omeškania už aj súd prvého stupňa, v časti výroku prvostupňového súdu (týkajúci
sa povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 6 % od 30. apríla
2005 do 6. mája 2005) zmenil tak, že žalobu zamietol. Preto v časti, v ktorej odvolací súd
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil (tak vo výroku týkajúceho sa povinnosti žalovaného
zaplatiť žalobcovi sumu 285 000,-- Sk, ako aj vo výroku, formálne označenom ako
zmeňujúcom, týkajúcom sa povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 6 % úrok z omeškania
od 7. mája 2005 do zaplatenia), dovolanie žalovaného z dôvodu, že nejde o zmeňujúce
rozhodnutia ako to vyžaduje ustanovenie § 238 ods. 1 O.s.p., nie je prípustné.
Pokiaľ ide tú časť rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorou bol zmenený rozsudok súdu
prvého stupňa (v povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania za obdobie
od 30. apríla 2005 do 6. mája 2005), dovolací súd predovšetkým skúmal subjektívne
oprávnenie žalovaného podať dovolanie. Z účelu dovolania vyplýva, že právo podať
dovolanie neprislúcha tomu účastníkovi, v prospech ktorého rozhodnutie odvolacieho súdu
vyznelo, a ktorý týmto rozhodnutím nebol dotknutý na svojich právach. V tejto časti výroku
odvolacieho súdu bol žalovaný nepochybne úspešný, a preto právo podať dovolanie mu
neprislúcha.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či
dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,
neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou
z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad
nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho
zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo
už prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré
možno začať len na návrh, o prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad
rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Takéto vady konania
ale v dovolacom konaní neboli zistené.
Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní výslovne namietaná vada konania
podľa § 237 písm. f/ O.s.p., t.j. že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom. Podľa žalovaného vada konania spočívala v tom, že prvostupňový súd mu
(jeho právnemu zástupcovi) neumožnil na záver pojednávania zhrnúť svoj návrh a vyjadriť sa
k dokazovaniu a právnej stránke veci. Žalovaným v dovolaní takto opísaný postup súdu
prvého stupňa ale nemá v spise oporu.
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
Podľa zápisnice o pojednávaní súdu prvého stupňa konaného 20. marca 2008 (č.l. 74
až 79 spisu) pojednávanie trvalo od 10:00 hod. do 12:10 hod. Na záver pojednávania
po vyhlásení dokazovania v zmysle ustanovenia § 120 ods. 4 O.s.p. za skončené, umožnil
sudca tak právnemu zástupcovi žalobcu, ako aj žalovanému zhrnúť ich návrhy a vyjadriť sa
k dokazovaniu i k právnej stránke veci, a potom odročil pojednávanie za účelom vyhlásenia
rozsudku na 31. marca 2008.
Podľa § 118 ods. 3 O.s.p., v znení do 15. októbra 2008, na záver pojednávania môžu
účastníci zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci.
I keď predmetné ustanovenie predsedovi senátu neukladá, aby pojednávanie formálne
ukončil, musí, ak podľa jeho názoru je už jeho predmet vyčerpaný, účastníkovi dať možnosť
predniesť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke
veci. Ide o neodňateľné právo účastníka a ak mu ho súd odoprie, odníme mu možnosť konať
pred súdom a realizovať procesné práva účastníka konania.
V "záverečnej reči" môžu účastníci (rovnako ich zástupcovia) zhrnúť svoje návrhy,
vyjadriť svoj názor na vykonané dokazovanie z hľadiska jeho úplnosti, zákonnosti
a hodnotenia jednotlivých dôkazov. Vyjadriť sa môžu nielen k skutkovej stránke veci
(z akých skutkových záverov by mal súd vychádzať), ale tiež k právnej stránke veci (môžu
uviesť, ako by mal súd vec posúdiť po právnej stránke). "Záverečnú reč" nemusí predniesť
osobne účastník konania, môže ju za neho predniesť jeho zástupca. Podstatný obsah
"záverečných rečí" treba uviesť do zápisnice o pojednávaní. Spravidla je na "záverečnú reč"
vyzvaný žalobca pred žalovaným, je však na úvahe predsedu senátu, kedy účastníkov vyzve,
aby predniesli "záverečné reči", a v akom poradí im udelí slovo.
Zo zápisnice súdu prvého stupňa je zrejmé, že súd vytvoril žalovanému možnosť
zhrnúť skutkové a právne závery, z ktorých vyvodzoval opodstatnenosť svojej obrany proti
žalobe na splnenie povinnosti. Žalovaný túto možnosť aj využil, vysvetlil, v čom podľa neho
spočíva neopodstatnenosť žaloby.
Z uvedeného dôvodu dospel dovolací súd k záveru, že súd prvého stupňa žalovanému
neodňal procesné oprávnenie zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej
stránke veci (§ 118 ods. 3 O.s.p. v znení do 15. októbra 2008).
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje aj na to, že podľa § 101 ods. 2 O.s.p. súd
pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví
na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať
v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané
dôkazy.
Citované zákonné ustanovenie umožňuje súdu, aby na pojednávaní prejednal vec
v neprítomnosti účastníka (resp. jeho zástupcu) za predpokladu, že tento bol na pojednávanie
riadne predvolaný a že na pojednávanie sa nedostavil a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu
o jeho odročenie. O odročenie pojednávania musí teda účastník konania (právny zástupca)
požiadať (nestačí neúčasť len ospravedlniť) a žiadosť o odročenie pojednávania musí byť
súčasne podložená „dôležitým dôvodom“. Dôležitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná
žiadosť neprítomného účastníka (právneho zástupcu) o odročenie pojednávania, posudzuje
súd vždy podľa konkrétnych, individuálnych okolností prípadu.
V posudzovanej veci z obsahu spisu vyplýva, žalovaný ospravedlnil neprítomnosť
svojho právneho zástupcu na pojednávaní z dôvodu kolízie pojednávania na Krajskom súde
v Bratislave, avšak o odročenie pojednávania nepožiadal. Súd prvého stupňa preto
na pojednávaní 20. marca 2008 rozhodol, že bude pojednávať v jeho neprítomnosti podľa
Právny zástupca žalovaného mal možnosť zúčastniť sa pojednávania, ktorú však
nevyužil, na pojednávaní sa nezúčastnil, jeho neúčasť síce žalovaný ospravedlnil, ale
nepožiadal z toho dôvodu o odročenie pojednávania.
Ak za tohto stavu prvostupňový vec prejednal v neprítomnosti právneho zástupcu
žalovaného, neporušili tým žiadne procesné ustanovenie a procesným postupom, ktorý
zvolil, neodňal žalovanému (jeho zástupcovi) možnosť konať pred súdom v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. Dôvod prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia nie je teda daný.
Za porušenie procesných práv účastníka v zmysel ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. nie
je možné považovať, že súd napokon nevyhovel návrhu žalovaného na vykonanie ním
navrhnutých dôkazov (výsluch svedkov - manželky žalobcu a asistentky žalovaného, ktorá
bola prítomná pri rokovaniach účastníkov týkajúcich sa prenájmu nehnuteľnosti).
Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný
vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania
a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 120
ods. 1 O.s.p.) a nie účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril už
v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod
č. 37/1993, v ktorom zaujal názor, že prípadné nevykonanie určitého dôkazu môže mať
za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu k vydaniu nesprávneho rozhodnutia),
nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. K rovnakému záveru dospel Najvyšší súd
Slovenskej republiky aj v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov
Slovenskej republiky pod č. 125/1999, v ktorom uviedol, že nevykonanie všetkých
navrhovaných dôkazov nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., lebo
samo osebe neznamená odňatie možnosti pred súdom konať.
Z obsahu dovolania vyplýva, že žalovaný v dovolaní namieta, že napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia žalovaného boli opodstatnené (dovolací súd
ich z uvedeného aspektu neposudzoval), žalovaným vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny
predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil
(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného
v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania
proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania,
ktorá spočíva v odmene advokáta za jednu právnu službu, ktorú poskytol žalobcovi
vypracovaním vyjadrenia z 8. marca 2010 k dovolaniu žalovaného (§ 14 ods. 1 písm. c/
vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb). Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej služby určil podľa § 10
ods. 1 vyhlášky vo výške 253,93 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné
výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16
ods. 3 vyhlášky (t.j. 7,21 € )] predstavuje spolu 261,14 €.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 8. júla 2010
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská