Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sža/56/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora

Belka a z členov JUDr. Eleny Berthotyovej PhD. a Ing. JUDr. Miroslava Gavalca, v právnej

veci navrhovateľa: S., nar. X., štátneho príslušníka Iránu, naposledy bytom T., Pobytový tábor

Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky R., na dlhodobej priepustke na

adrese D., zastúpeného JUDr. M., Liga za ľudské práva, Hurbanovo nám. č. 5, Bratislava,

proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky – Migračný úrad, Bratislava,

Pivonková č. 6, o preskúmanie rozhodnutia odporcu ČAS: MU-468-55/PO-Ž-2007 zo dňa

6.4.2009, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k.

-44 zo dňa 24.2.2010, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. -44 zo dňa 24.2.2010 z m e ň u j e tak, že rozhodnutie odporcu

ČAS: MU-468-55/PO-Ž-2007 zo dňa 6.4.2009 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie

konanie.

Účastníkom náhradu trov konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

2

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie odporcu

ČAS: MU-468-55/PO-Ž-2007 zo dňa 6.4.2009 o neudelení azylu na území Slovenskej

republiky navrhovateľovi podľa a o azyle

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len „zákon o azyle“)

a o poskytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľovi podľa § 13 a/ a § 20 ods. 4 zákona o azyle

na dobu jedného roka odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.

Krajský súd dospel k záveru, že odporca v napadnutom rozhodnutí dostatočným

spôsobom zistil skutkový stav veci a tento aj logicky vyhodnotil, pretože sa pridržiaval

právneho názoru súdu vysloveného v rozsudku zo dňa 10.10.2008. Konštatoval, že správny

orgán s poukazom na rôznosť navrhovateľom prednášaných dôvodov svojej žiadosti o azyl

osobu navrhovateľa správne vyhodnotil ako nedôveryhodnú a pretože aj prípadné odsúdenie

navrhovateľa za bránenie zatýkania jeho strýka, resp. uloženie povinnosti pravidelne sa hlásiť

na určenom štátnom orgáne nie je možné posúdiť ako prenasledovanie v zmysle zákona

o azyle, rozhodnutie správneho orgánu potvrdil.

Proti rozsudku krajského súdu podal navrhovateľ včas odvolanie, v ktorom namietal,

že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy

a vyjadril presvedčenie, že jeho vyjadrenia sú súvislé, hodnoverné, nie sú v rozpore

s dostupnými informáciami a že spĺňa podmienky pre udelenie azylu na základe

opodstatnenej obavy z prenasledovania z dôvodu určitých politických názorov. Nesúhlasil

s názorom krajského súdu, že vypovedacia schopnosť (hodnovernosť) ním predložených

dôkazov je nulová z dôvodu, že ide len o fotokópie, pretože o nutnosti predloženia dôkazov

sa dozvedel až počas azylového konania, v čase úteku zo svojej krajiny túto vedomosť nemal,

no akonáhle sa o tom dozvedel, vyvinul snahu, aby tieto dôkazy mohol predložiť. Dodal tiež,

že žiadne zákonné ustanovenie nevyžaduje predloženie originálov listín.

Nesprávnosť právneho posúdenia krajským súdom i odporcom videl aj v tom, že bol

označený za nehodnoverného s tým, že už toto konštatovanie je spôsobilé k potvrdeniu

správnosti výroku rozhodnutia o neudelení azylu. Zdôraznil, že od počiatku uvádzal ten istý

dôvod žiadosti o azyl, preto záver krajského súdu, že „postupne uvádzal nové závažnejšie

skutočnosti“ považoval za neadekvátne prísny. Uviedol, že je logické, že čím dlhšie

sa na Slovensku nachádzal, mal možnosť získať informácie o azylovom konaní a to

3

predovšetkým informáciu o potrebe detailne opísať svoje dôvody a predložiť dôkazy.

Od začiatku tvrdil a stále tvrdí, že bol uväznený, sympatizoval so stranou Mojahedin-e-Khalq

a nemožno použiť v jeho neprospech to, že niektoré udalosti detailnejšie opísal.

Krajskému súdu vytkol tiež to, že keďže podľa jeho záverov majú ním predložené

dôkazy vypovedaciu hodnotu, nemali byť predsa podkladom pre jeho rozhodnutie /na str. 7/

a teda v odôvodnení svojho rozsudku o nehodnovernosti navrhovateľa ich nemal použiť.

Navrhovateľ dôvodil, že jeho strach z prenasledovania je možné považovať

za opodstatnený, nakoľko konanie, ku ktorému došlo vo väzení spočívalo v závažnom konaní

spôsobujúcom porušenie jeho ľudských práv. V súvislosti s tým poukázal na informácie

vyplývajúce z Country Report on Human Rights Practices 2006 a zo správy US Department

of State z marca 2007.

Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhol rozsudok krajského súdu

potvrdiť, pretože navrhovateľ neuviedol a ani nepreukázal také skutočnosti, ktoré by boli

dôvodom pre udelenie azylu. Dodal, že objektívne a individuálne posúdil všetky relevantné

okolnosti a zistil, že navrhovateľ uvádzal iné skutočnosti ako tie, ktoré sú uvedené v § 8 a 10

zákona o azyle a preto považuje preskúmavané rozhodnutie za vydané v súlade so zákonom

a azyle a Ženevským dohovorom z roku 1951 o právnom postavení utečencov.

Odporca uviedol, že navrhovateľ o azyl požiadal preto, lebo v Iráne mal problémy,

pretože brat jeho matky bol politicky aktívny v strane mudžahedínov, pohádal s príslušníkmi

polície pri zatýkaní strýka v roku 2004, za čo bol odsúdený na jeden mesiac odňatia slobody.

Ďalej uviedol, že dňa 15.1.2009 bol s navrhovateľom uskutočnený doplňujúci pohovor, počas

ktorého predložil kópiu dvoch listov, ktoré majú dokladovať, že bol mesiac vo väzení a potom

sa musel 2x v mesiaci hlásiť na súde; druhým listom bolo oznámenie, aby sa do 48 hodín

dostavil na súd, pretože porušil ohlasovaciu povinnosť a zároveň je tam uvedené, že ak by

sa v uvedenej lehote nedostavil, bude stíhaný podľa zákona. Konštatoval, že súd postupoval

zákonným spôsobom, ktorý nevykazuje známky prenasledovania a navrhovateľ sám porušil

povinnosť uloženú mu súdom, pričom ani samotné odsúdenie navrhovateľa na trest odňatia

slobody na 1 mesiac nie je trestom, ktorý by vykazoval známky neprimeranosti.

4

Poukázal na to, že navrhovateľ nikdy neuviedol, že by bolo proti nemu použité fyzické

alebo psychické násilie. Uložený trest nemožno považovať za neprimeraný a ani za odsúdenie

pre uplatňovanie politických názorov navrhovateľa. Skutočnosti, že vo veci neboli preukázané

žiadne prvky perzekúcie, svedčí aj samotné tvrdenie navrhovateľa, keď na otázku, či bola

príčinou povinnosti hlásenia sa na súde aj politická činnosť alebo výlučne len konflikt

s políciou pri zatýkaní strýka, doslovne odpovedal: „Bolo to len kvôli zatýkaniu strýka.“

K námietke navrhovateľa, že ak mu bola poskytnutá doplnková ochrana z dôvodu,

že po posúdení všeobecnej situácie v Iráne, ako aj aktivít navrhovateľa, v prípade jeho

nedobrovoľného návratu do krajiny pôvodu nemožno vylúčiť, že by sa mohol stať terčom

neľudského zaobchádzania, je možné sa domnievať, že spĺňal aj podmienky pre udelenie

azylu, odporca uviedol, že nemal na mysli aktivity navrhovateľa vo vzťahu k jeho údajnej

činnosti pri propagovaní strany mudžahedínov, ale jeho odchod z krajiny pôvodu a tým

nesplnenie si súdom uloženej povinnosti hlásiť sa. Odporca zdôraznil, že v prípade návratu

navrhovateľa do Iránu by práve pre nesplnenie si tejto povinnosti mohol byť podrobený

neľudskému zaobchádzaniu, a preto mu bola poskytnutá doplnková ochrana, pokiaľ nedôjde

ku konsolidácii politickej situácie v krajine pôvodu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku, ďalej len „OSP“) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré

mu predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné. Rozhodol

bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia , s tým,

že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli

súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk.

Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 13. júla 2010 ( a ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky zo spisu krajského súdu, ktorého súčasťou je

aj administratívny spisu odporcu, zistil, že dňa 6.3.2007 požiadal navrhovateľ (spolu

s manželkou Z.) o udelenie azylu. Ako dôvod svojej žiadosti označil obavy o život, pretože

bol prenasledovaný iránskou vládou, lebo jeho strýko bol členom politickej strany Mojahedin-

e-Khalq.

5

Z dotazníka žiadateľa o azyl zo dňa 27.3.2007 vyplýva, že v krajine pôvodu mal

problém s políciou, pretože koncom roka 2004 polícia prišla zatknúť brata jeho matky a vziať

ho do väzenia, keďže bol členom strany mudžahedínov. On sa ho zastal, preto ho polícia zbila

a tiež ho vzala a uväznila v Lahijan. Bol odsúdený na 1 mesiac. Na otázku, či bol členom

nejakej politickej strany, hnutia alebo inej organizácie uviedol, že nebol. Na výzvu,

aby uviedol všetky dôvody, pre ktoré sa rozhodol požiadať o azyl, uviedol, že v krajine

pôvodu má problémy, lebo brat jej matky bol politicky aktívny v strane mudžahedínov a on

mal kvôli tomu problémy s políciou a súdmi, musí sa každých 15 dní hlásiť na polícii

v Lahijane. Na otázku, prečo opustil krajinu pôvodu až po 2 rokoch od problémov s políciou

uviedol, že musel vyriešiť peniaze na cestu. Do krajiny pôvodu sa vrátiť nechcel, pretože

sa obáva o svoj život a bojí sa polície.

Odporca rozhodnutím ČAS: MU-468/PO-Ž-2007 zo dňa 11.5.2007 neudelil

navrhovateľovi azyl, neposkytol mu doplnkovú ochranu a vyslovil, že neexistuje prekážka

jeho administratívneho vyhostenia.

Krajský súd v Bratislave na základe opravného prostriedku navrhovateľa rozsudkom

č. k. -63 zo dňa 10.10.2008 zrušil podľa predmetné

rozhodnutie odporcu, pretože dospel k záveru, že posúdenie skutkového stavu odporcom bolo

nedostačujúce pre rozhodnutie v predmetnej veci a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Odporcovi uložil prehodnotiť skutočnosť, či by v prípade návratu do krajiny pôvodu nehrozila

navrhovateľovi perzekúcia a prenasledovanie z dôvodu jeho politického presvedčenia,

nakoľko je sympatizantom strany mudžahedínov.

V priebehu nového konania odporca vykonal s navrhovateľom dňa 15.1.2009

doplňujúci pohovor, z ktorého vyplýva, že strýko navrhovateľa bol členom protivládnej

strany, ktorá je prenasledovaná, lebo nesúhlasí s vládnou politikou a jej cieľmi sú ľudské

práva a sloboda. Problémy navrhovateľa vznikli pri zatýkaní strýka. Navrhovateľ ďalej

uviedol, že spolu s ľuďmi rovnakého zmýšľania roznášali propagačné materiály - letáky

strany, ktoré sami vyrobili a jeho priateľ A. bol pre túto činnosť zadržaný a popravený.

Na otázku kedy a od koho sa dozvedel, že je naňho vydaný zatýkací rozkaz,

odpovedal, že mu to oznámila jeho rodina, ktorá mu doklady poslala faxom z Iránu. Tiež

6

uviedol, že mal zákaz opustiť krajinu, hoci mu nič nebolo dané písomne, len mu to oznámili

ústne.

Na otázku, čo mu hrozí v prípade návratu do Iránu odpovedal, že mu hrozí poprava -

spoločné aktivity vykonával s A., ktorého popravili a preto by popravili aj jeho.

Súčasťou administratívneho spisu sú aj tieto správy o krajine pôvodu: Správa

o dodržiavaní ľudských práv v krajine - Irán vydaná Úradom pre demokraciu, ľudské práva

a prácu z 11.3.2008, Profil krajiny – Irán z mája 2008, Správa Amnesty International 2008 –

Irán zo dňa 28.5.2008, správy z tlače (denníky SME a Nový Čas).

Na základe takto zisteného a doplneného skutkového stavu vydal odporca

dňa 6.4.2009 rozhodnutie, ktorým vyslovil, že navrhovateľovi neudeľuje azyl, no poskytne

mu doplnkovú ochranu na dobu 1 roka od právoplatnosti rozhodnutia. Konštatoval,

že v prípade navrhovateľa absentuje pojem prenasledovania, pretože zaistenie políciou

na 1 mesiac nemožno označiť ako prenasledovanie, nakoľko v prípade konfliktu s políciou

pri zatýkaní strýka išlo o konanie protiprávne, čo potvrdzuje i samotná žaloba súdu, podľa

ktorej navrhovateľ konal proti zákonom Islamskej republiky Irán, vyvolával spory s orgánmi

obranných vojenských síl a bol v spojení s orgánmi pôsobiacimi proti zákonnosti a poriadku

štátu. Preto nemožno považovať rozhodnutie súdu o odňatí slobody na 1 mesiac

za perzekúciu, ale za následok protiprávneho konania a teda aj trest za porušenie zákonov.

Odporca ďalej dôvodil, že za prenasledovanie nemožno považovať ani uloženú povinnosť

hlásiť sa na súde, pretože iránske štátne orgány mali dôvodné podozrenie na styk so strýkom,

členom politickej strany Mojahedin-e-Khalq a vzhľadom na jej militantnosť považovali

za potrebné prijať opatrenia na obmedzenie aktivít jej členov a iných osôb spájaných s touto

organizáciou. Podľa odporcu nejde o akt, ktorý by navrhovateľovi bránil naďalej žiť v krajine

pôvodu a navyše navrhovateľ žil v Iráne ešte ďalšie 2 roky bez toho, aby nejakým výrazným

spôsobom bola ohrozená jeho bezpečnosť, pričom v krajine zotrval aj jeho strýko – údajný

člen strany mudžahedínov a to aj napriek obdobnej povinnosti hlásiť sa na súde. Odporca tak

dospel k záveru, že kroky iránskych štátnych orgánov voči navrhovateľovi nejavili žiadne

známky perzekúcie a nebol teda nútený krajinu pôvodu opustiť.

Krajský súd sa so záverom odporcu stotožnil a dal odporcovi za pravdu, ak tento

uviedol, že ak by dôvody odchodu navrhovateľa skutočne existovali, celkom určite by ich

7

navrhovateľ uviedol už pri vstupnom pohovore. Poukázal na nedôveryhodnosť navrhovateľa,

ktorá je zrejmá aj z toho, že dôvody jeho odchodu, ktoré uviedol pri vstupnom pohovore,

sa podstatne líšili od tých, ktoré uviedol v opravnom prostriedku, resp. v doplňujúcom

pohovore.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje uvedený záver odporcu, na rozdiel

od krajského súdu, za nepodložený a nesprávny. Navrhovateľ od počiatku uvádzal tie isté

dôvody, ktoré postupne len bližšie konkretizoval a to – sympatizovanie so stranou Mojahedin-

e-Khalq a väznenie. Dôvody a tvrdenia navrhovateľa sú podľa názoru odvolacieho súdu

od počiatku konzistentné a nemožno konštatovať, že osoba navrhovateľa je nedôveryhodná

len na tom základe, že svoju výpoveď navrhovateľ počas konania dopĺňal a bližšie rozvádzal.

Odporca sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal dostatočne ani otázkou objektívneho

elementu pocitu strachu navrhovateľa, keď v rozhodnutí neanalyzoval situáciu v krajine

pôvodu z hľadiska postoja štátnych orgánov k členom politickej strany Mojahedin-e-Khalq.

V konaní nebola nijakým spôsobom vyvrátená pravdivosť tvrdenia navrhovateľa,

že vykonával určitú činnosť v prospech tejto strany, tým že roznášal letáky, čím vlastne

demonštroval svoje sympatie k tejto strane a rovnako nebolo vyvrátené ani tvrdenie, že

navrhovateľov priateľ A., s ktorým takúto činnosť vyvíjali, bol za to aj popravený a teda, že

by navrhovateľovi v prípade návratu do krajiny pôvodu mohla tiež reálne hroziť perzekúcia -

a to najmä s ohľadom na situáciu v krajine pôvodu, keď z rôznych správ o krajine pôvodu

vyplýva, že politickí väzni boli väznení aj niekoľko rokov a to i len za sympatizovanie so

stranou mudžahedínov, bol im odopieraný riadny proces a právne zastúpenie, za akúkoľvek

politickú činnosť smerujúcu proti súčasnej vláde sú ukladané ťažké tresty, aktivisti sú

zatýkaní i za distribúciu letákov, dokonca v niektorých prípadoch sú na mieste zastrelení.

Podľa Národnej rady odporu Iránu - National Council resistance of Iran (NCRI) vláda voči

takejto činnosti preukazuje nulovú toleranciu. Z obsahu informácií, ktoré sú založené

v administratívnom spise odporcu, vyplýva ďalej to, že EÚ vyňala organizáciu Mojahedin-e-

Khalq zo zoznamu teroristických organizácií, keďže táto skupina sa zriekla násilia.

Z administratívneho spisu tiež vyplynulo, že počet popráv v roku 2007 prudko

vzrástol, pričom nie je možné určiť presný počet popravených. Je známe, že boli popravení

aj politickí väzni – členovia strany Mojahedin-e-Khalq a tí, ktorí sú väznení, sú mučení, zle

8

sa s nimi zaobchádza, bývajú odsúdení na smrť vo svojej neprítomnosti. Hrozba postihu

za sympatizovanie s touto stranou reálne existuje, čomu svedčí aj skutočnosť, že agenti zbili

alebo zatkli rodinných príslušníkov chystajúcich sa len navštíviť iránskych opozičných

exilantov sídliacich v Iraku.

S ohľadom na znalosť situácie a pomerov v Iráne nebolo možné podľa

Najvyššieho súdu primárne vylúčiť, že tvrdenia navrhovateľa sa nezakladajú na pravde.

Z tohto pohľadu sa podľa Najvyššieho súdu javí neudržateľným záver odporcu, ktorý si

osvojil aj krajský súd, že navrhovateľa nemožno považovať za prenasledovanú osobu

v zmysle zákona o azyle.

V danom prípade navrhovateľ tvrdí, že je sympatizantom strany Mojahedin-e-

Khalq, roznášal letáky strany spolu s ďalšími osobami, za čo bol jeho priateľ popravený

a podľa názoru Najvyššieho súdu výpovede navrhovateľa ohľadne týchto okolností

(pred odporcom ako aj pred krajským súdom) nie sú v rozpore s informáciami odporcu

o tejto politickej strane a zaobchádzaní s jej členmi, či sympatizantmi v krajine pôvodu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rovnako nesúhlasí s názorom krajského súdu

o navrhovateľovej nedôveryhodnosti. Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

navrhovateľova výpoveď po celú dobu správneho konania bola konzistentná a vnútorne

bez rozporov. Podľa Najvyššieho súdu nebolo potrebné klásť taký dôraz na jeho prvé

vyhlásenie počas zadržania (v marci 2007) pre účely podania vysvetlenia, pretože

vo všetkých nasledujúcich výpovediach nevybočil z rámca dôvodov, pre ktoré žiadal

udeliť azyl. Jeho tvrdenia sú zrozumiteľné, zhodné a bez vnútorných rozporov. Takúto

argumentáciu je možné použiť len podporne za situácie, kedy by i ďalšie okolnosti

svedčili o tom, že navrhovateľom tvrdené skutkové okolnosti nie sú pravdivé.

Preto záver odporcu, ktorý si osvojil aj krajský súd, podľa ktorého nebola preukázaná

existencia opodstatnených obáv z prenasledovania pre zastávanie určitých politických

názorov a teda neboli splnené podmienky pre udelenie azylu v Slovenskej republiky, posúdil

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako nepresvedčivý.

9

Ústavný rámec ochrany cudzincov v podobe práva na azyl je zakotvený v článku 53

, ktorý sa obmedzuje len na dôvody udelenia azylu (t. j. osoba

musí byť prenasledovaná pre uplatňovanie politických práv a slobôd). Podmienky poskytnutia

ochrany a ďalšie náležitosti azylového konania odkazuje na zákonnú úpravu, ktorú

predstavuje zákon o azyle.

Podľa ustanovenia § 8 ods. 1 zákona ministerstvo udelí azyl žiadateľovi, ktorý má

v štáte, ktorého je štátnym občanom, a ak ide o osobu bez štátnej príslušnosti, v štáte jeho

bydliska, opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo

náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti

k určitej sociálnej skupine, a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto

štátu. Podľa odseku 2 ministerstvo udelí azyl žiadateľovi, ktorý je v štáte, ktorého má štátne

občianstvo, a ak ide o osobu bez štátnej príslušnosti, v štáte jeho bydliska, prenasledovaný

za uplatňovanie politických práv a slobôd.

Ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov, aj keď sa v konaní nezistia

dôvody podľa § 8 (§ 9 zákona).

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol

rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o neudelení azylu,

preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací

preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci

odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporu, najmä z toho pohľadu,

či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku

a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého

rozhodnutia odporcu.

Konanie a rozhodovanie súdu o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu

odporcu o neudelení azylu je konaním o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia podľa V. časti

a nie je pokračovaním administratívneho konania. Nie je preto úlohou prvostupňového

súdu, ale ani odvolacieho súdu doplňovať vecnú či právnu argumentáciu rozhodnutia odporcu

a nie je jeho úlohou ani vykonávať dokazovanie na skutočnosti, ktorých zistenie je

podmienkou zistenia skutočného stavu veci už v administratívnom konaní. Preto nebolo

10

dôvodné rozhodnutie krajského súdu zrušiť a vrátiť vec na nové posúdenie súdu, ale odvolací

súd dospel k záveru, že je dôvodné prvostupňové súdne rozhodnutie zmeniť tak,

že rozhodnutie odporcu zrušuje a vec mu vracia na nové konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné, aby sa odporca v ďalšom

konaní zameral na zistenie postavenia strany mudžahedínov v Iráne, postoja štátnych orgánov

k jej členom i sympatizantom. Čo sa týka možného prenasledovania navrhovateľa z dôvodu

jeho sympatizovania s Mojahedin-e-Khalq a vykonávania aktivít (roznášanie letákov) pre túto

stranu, považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky za dôležité, aby odporca v ďalšom konaní

posúdil ako kvalifikovať prípady, keď žiadateľa o azyl síce objektívne nie je možné považovať

za príslušníka určitej politickej, náboženskej či inej vrstvy obyvateľstva v krajine pôvodu, je

však nepochybné, že z určitých dôvodov je štátnymi orgánmi tejto krajiny s uvedenou vrstvou

obyvateľstva spojovaný a je preto diskriminovaný alebo prenasledovaný.

Súd pritom poznamenáva, že vzhľadom na navrhovateľom vyslovené obavy

zo zatknutia pre svoje aktivity v prospech strany mudžahedínov s poukazom na represie

štátnych orgánov proti sympatizantom tejto strany alebo rodinným príslušníkom jej členov

bude potrebné vyhodnotiť tieto tvrdenia aj z pohľadu vyhodnotenia opodstatnenosti jeho

strachu.

V ďalšom konaní preto odporca posúdi, či navrhovateľom uvádzané dôvody nie sú

dôvodom pre udelenie azylu pre obavy z prenasledovania z dôvodu zastávania

a sympatizovania s určitými politickými názormi.

Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru

o potrebe zmeny rozsudku krajského súdu tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

O trovách konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol podľa ustanovenia

v spojení s , keď účastníkom náhradu trov konania

nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 13. júla 2010

11

JUDr. Igor Belko, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová