Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Obo/101/2009

Najvyšší súd Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Aleny

Priecelovej a členov senátu JUDr. Viery Pepelovej a JUDr. Kataríny Pramukovej, v právnej

veci navrhovateľa: V. P. S., s.r.o., K., B., IČO: X., zast. JUDr. J. S., advokátom, sídlo AK

B.Č., proti odporcovi: JUDr. P. K., advokátovi, so sídlom V., B., správca konkurznej

podstaty úpadcu P., s. r. o., Ľ., B., IČO: X., zast. JUDr. K. K., advokátom, AK K., K., s.r.o.,

V., B., o vylúčenie vecí z konkurznej podstaty alebo o náhradné peňažné plnenie, na

odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k.

332 zo dňa 29. júla 2009, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.

k. -332 zo dňa 29. júla 2009 p o t v r d z u j e .

O d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ návrhom na začatie konania sa domáhal, aby súd vylúčil z konkurznej

podstaty úpadcu veci navrhovateľa uvedené v prílohe zmluvy o nájme hnuteľných vecí zo dňa

01. 05. 1999 a vrátil ich navrhovateľovi in natura v nepoškodenom stave, alebo aby vylúčil

z konkurznej podstaty úpadcu peňažné plnenie, získané z predaja uvedených hnuteľných vecí,

patriacich navrhovateľovi v celkovej sume 7 398 661,-- Sk.

Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za preukázané, že na majetok

úpadcu bol vyhlásený konkurz dňa 17. 05. 1999, uznesením č. k. -269, ktoré

nadobudlo právoplatnosť 23. 09. 1999. Návrh na vyhlásenie konkurzu bol podaný dňa

27. 08. 1996, a preto sa konkurzné konanie riadi ZKV účinným ku dňu podania návrhu.

Pokiaľ ide o zákonné obmedzenia dlžníka pri nakladaní s majetkom, tieto sú dané

ustanovením § 4b ods. 1 písm. a/ v spojení s ustanovením § 70a ZKV.

Z obsahu konkurzného spisu bolo preukázané, že majetok, ktorý je predmetom sporu,

bol odporcom zapísaný do súpisu podstaty s poznámkou o prípadných nárokoch tretej osoby –

konkrétne navrhovateľa; súpis podstaty bol konkurznému súdu doručený dňa 11. 02. 2000

s uvedením dôvodov pre takýto zápis a tiež s výzvou, aby konkurzný súd v zmysle § 19 ods.

2ZKV o tejto skutočnosti upovedomil spoločnosť navrhovateľa. Na základe opatrení

konkurzného súdu č. k. 38K 131/96–494, zo dňa 18. 06. 2002 a č .k. 38K 131/96–653, zo dňa

06. 05. 2005 bol HIM a DHIM v rozsahu, v akom bol zistený inventarizačnou komisiou,

vylúčený zo súpisu konkurznej podstaty. Z porovnania zoznamov HIM a DHIM predložených

navrhovateľom a odporcom súd konštatoval, že sú zhodné.

Medzi navrhovateľom a konateľmi spoločnosti P., s. r. o., boli v čase po doručení

návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok spoločnosti P., s. r. o. – teda po 28. 10. 1996

napriek tomu, že dlžník o prebiehajúcom konkurznom konaní bez akýchkoľvek pochybnosti

vedel, uzavreté nasledovné zmluvy:

Zmluvou o uzavretí budúcej zmluvy zo dňa 05. 06. 1997 spoločníci úpadcu P. P., J. P.

a M. P. sa zaviazali budúcemu kupujúcemu – spoločnosti navrhovateľa V. P. S., s. r. o.,

predložiť návrh zmluvy o predaji obchodného podielu do 35 dní od obdržania písomnej výzvy

na uzavretie zmluvy. Budúci kupujúci sa zaviazal vystaviť vlastnú zmenku na 48 000 000,--

Sk, splatnú do 30. 05. 1998. Pre prípad omeškania s plnením zmluvných povinností boli

dohodnuté sankcie v maximálnej výške 5 000 000,-- Sk. V článku III. bolo dohodnuté, že

v prípade neuzavretia zmluvy o predaji obchodného podielu, vzniká budúcemu kupujúcemu

nárok na náhradu škody vo výške 20% z obratu budúceho predávajúceho za rok 1997 s tým,

že úhradu zmluvnej pokuty i náhrady škody znášajú zo strany budúceho predávajúceho

spoločne a nerozdielne budúci predávajúci a spoločnosť P., s. r. o..

Keďže predchádzajúca zmluva nebola realizovaná, dňa 13. 06. 1998 bola uzavretá

medzi tými istými zmluvnými stranami takmer identická zmluva o budúcej zmluve, ku ktorej

bolo navyše zriadené záložné právo - budúci predávajúci pre prípad nesplnenia záväzku dal

do zálohu nehnuteľnosť, zapísanú na LV č. X.. Ďalej sporové strany uzavreli ústnu dohodu,

predmetom ktorej bol prevod vlastníctva k hnuteľným veciam – HIM a DHIM, v celkovej

hodnote 6 726 056,40 Sk, ktoré sú predmetom vylučovacej žaloby.

Dňa 01. 05. 1999 navrhovateľ ako prenajímateľ a úpadca ako nájomca uzatvorili

zmluvu o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí, predmetom ktorej bolo prenechanie

predmetných HIM a DHIM na užívanie odporcovi na dobu od 01. 05. 1999 do 31. 03. 2004.

Hodnota prenajatých vecí bola stanovená na 7 398 661,-- Sk, výška nájomného bola

stanovená na 30 000,- Sk plus 23% DPH mesačne.

Na valnom zhromaždení spoločnosti P., s. r. o., zo dňa 30. 04. 1999 bolo prijaté

uznesenie, podľa ktorého spoločnosť uznáva dlh voči spoločnosti V. P. S., s. r. o., z titulu

nesplnenia zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 13. 06. 1998 vo výške 17 047 600,-- Sk, ktorý

splatí dohodou o zápočte vzájomných pohľadávok, a to: dodaním tovaru HIM a DHIM

v hodnote 6 726 056,40 Sk a prenajatím nehnuteľností – obchodné centrum P., s. r. o.,

zapísaných na LV č. X., a to do splatenia dlhu vo výške 10 321 543,60 Sk.

S poukazom na ustanovenie ZKV a zmluva o budúcej

zmluve je absolútne neplatná. Takto prevzatý záväzok v zmysle článku III. zmluvy, ako aj

valného zhromaždenia spoločnosti 30. 04. 1999 jednoznačne smeruje k zmenšeniu majetku

dlžníka a jedná sa o konanie výslovne zakázané v zmysle uvedených ustanovení.

Rovnako neplatným právnym úkonom je aj prevod HIM a DHIM z majetku dlžníka

do majetku navrhovateľa. Predmetom prevodu bola značná časť majetku slúžiaceho

na realizáciu predmetu činnosti dlžníka zapísaného v obchodnom registri, a nie jeho bežná

obchodná činnosť, ktorou bola najmä maloobchodná činnosť a poskytovanie služieb

verejného stravovania. Išlo teda o konanie dlžníka smerujúce k zmenšeniu jeho majetku.

Navrhovateľ pritom „zaplatil“ za prevedený majetok započítaním svojej pohľadávky, ktorá

mu vznikla voči dlžníkovi práve zo zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy voči pohľadávke

dlžníka, ktorá mu vznikla voči navrhovateľovi z titulu prevodu majetku. Dlžník nezískal

finančný majetok v podobe ekvivalentu kúpnej ceny.

V spornom prípade navrhovateľ vlastnícke právo k spornému HIM a DHIM

nenadobudol, a preto ani nemohol 01. 05. 1999 ako prenajímateľ platne uzavrieť s dlžníkom

ako nájomcom zmluvu o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí. Sporné HIM a DHIM

zostali naďalej vo vlastníctve úpadcu a ako také boli odporcom dôvodne zapísané

do konkurznej podstaty.

Súd sa nestotožnil ani s tvrdením navrhovateľa, že konal dobromyseľne. Nesporne

bolo preukázané, že navrhovateľ aj odporca vedeli o prebiehajúcom konkurznom konaní.

Z listu Ing. L. z 30. 03. 1999 jednoznačne vyplynula iba skutočnosť, že uznesenie o vyhlásení

konkurzu bolo odvolacím súdom zrušené, nie však, že konkurzné konanie bolo zastavené. List

neriešil, a ani nemohol riešiť otázku, akým spôsobom môže dlžník v tomto štádiu konania

nakladať so svojím majetkom, keďže toto je dané priamo zákonom.

O trovách konania súd rozhodne samostatným uznesením s ohľadom na výsledok

sporu. Podľa si však musí úspešný odporca vyčísliť trovy konania do troch dní

od vyhlásenia rozsudku.

Proti rozsudku podal navrhovateľ odvolanie a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť

a vec vrátiť na ďalšie konanie. Má za to, že postupom súdu došlo k porušeniu čl.4 ods. 4, čl.

11 ods. 1 a čl. 36 ods.1 Listiny základných práv a slobôd navrhovateľa, bolo porušené právo

na spravodlivé konanie.

Poukazuje na skutočnosť, že predmetný HIM a DHIM nadobudol navrhovateľ

od spoločnosti P., s. r. o. v dobrej viere. Nemal vedomosť, že kúpnou zmluvou sa mohol

dopustiť zákonu odporujúceho konania v zmysle § 4b ods. 1 písm. a/ ZKV, a že na strane

dlžníka došlo k zmenšeniu majetku. Odporca, ako aj Krajský súd v Bratislave sa zhodne

nevyrovnali s ustanovením , podľa ktorého, ak sa hnuteľná vec prevádza

na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo prevzatím veci (tzv. tradíciou), dôkazom sú aj

preberacie protokoly o prevzatí HIM + DHIM .Navrhovateľ mal za to, že sa jednalo o bežnú

činnosť spoločnosti P., s. r. o. a spoločnosť mohla nakladať so svojím majetkom.

Prvostupňový súd mal v zmysle vyzvať odporcu na predloženie účtovných kníh

spoločnosti P., s. r. o. za obdobie r. 1998 – 2000, doplniť dokazovanie o znalecký posudok

s cieľom náležitého posúdenia, či konaním konateľov úpadcu došlo skutočne a reálne

k zníženiu aktív majetku spoločnosti, teda ku konaniu nad rámec obchodnej činností v úmysle

poškodiť veriteľov. To, či došlo skutočne k zmenšeniu majetku odporcu, nebolo v konaní

preukázané. Navyše odporca v zákonom stanovenej 3-ročnej lehote nepodal žalobu na

neplatnosť predmetných právnych úkonov.

Krajský súd v Bratislave konal v rozpore s ustanovením , na podklade

nesprávneho a nedostatočného zistenia skutkového stavu veci a predčasne a nezákonne

rozhodol. Dopustil sa aj iných pochybení vo vzťahu k §, 268, 373, 446

ochraňujúceho dobromyseľného kupujúceho.

K odvolaniu sa vyjadril odporca a navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny

potvrdiť. Prvostupňový súd správne vyvodil právny záver, že záväzok zo zmluvy o budúcej

zmluve zo dňa 13. 06. 1998, je absolútne neplatný právny úkon a správne aplikoval ust. § 4b

ZKV. Navrhovateľ evidentne bol si vedomý toho, že oprávnenie dlžníka nakladať s majetkom

je obmedzené a mal vedomosť o prebiehajúcom konkurze. Tvrdenia o dobromyseľnosti

navrhovateľa sú jednak irelevantné a jednak nepravdivé.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) prejednal

vec podľa , , bez nariadenia pojednávania a dospel

k záveru , že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia

( ).

Predmetom uplatneného práva je vylučovacia žaloba v zmysle § 19 ods. 2 zákona

o konkurze a vyrovnaní č. v znení zmien (ďalej ZKV), ktorou sa navrhovateľ

domáha vylúčenia hnuteľných vecí - hnuteľného inventarizačného majetku a drobného

hnuteľného inventarizačného majetku (ďalej HIM, DHIM) z konkurznej podstaty úpadcu,

podľa priloženej špecifikácie. Opodstatnenosť svojho návrhu opiera o vlastnícke právo

v zmysle uzavretej ústnej zmluvy o prevode vlastníctva k predmetným veciam ku dňu

01. 05. 1999 v celkovej hodnote 6 726 056,40 Sk a zmluvy o podnikateľskom nájme

hnuteľných vecí zo dňa 01. 05. 1999. Preto prvostupňový súd sa oprávnene v odôvodnení

rozhodnutia primárne zaoberal ako s predbežnou otázkou vlastníckeho práva k veci.

Z vykonaného dokazovania a predložených dôkazov je nesporné, že návrh

na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka - spoločnosti P., s. r. o., B. bol konkurznému súdu

doručený dňa 27. 08. 1996 a dlžníkovi dňa 28. 10. 1996. Konkurz bol vyhlásený uznesením č.

k. -268 zo dňa 17. 05. 1999. Konkurzné konanie začína podaním návrhu, a preto

dlžník je povinný po doručení návrhu zdržať sa akéhokoľvek konania smerujúceho

k zmenšeniu jeho majetku, s výnimkou bežnej obchodnej činnosti (§ 4b ods. 1 písm. a/ ZKV).

Je nevyhnutné zabezpečiť ochranu práv veriteľov na ich pomerné uspokojenie z konkurznej

podstaty ešte pred vyhlásením konkurzu.

Zmluva o uzavretí budúcej zmluvy zo dňa 13. 06. 1998 bola uzavretá medzi žalobcom

a spoločníkmi úpadcu, ktorí nekonali ako štatutárny orgán spoločnosti P., s. r. o., ale ako

fyzické osoby, ktoré sa zaviazali v zmysle dohodnutých zmluvných podmienok previesť na

žalobcu svoje obchodné podiely. Jednalo sa o záväzok fyzickej osoby – spoločníka a nie

právnickej osoby spoločnosti P., s. r. o. Preto ani nemohlo dôjsť k platnému uznaniu záväzku

zo dňa 30. 04. 1999 vo výške 17 047 600,-- Sk z titulu nesplnenia tejto zmluvy spoločnosťou

P., s. r. o. Nenastali právne dôsledky uznania záväzku v zmysle , keďže záväzok v

skutočnosti neexistoval, lebo spoločnosti nikdy nevznikol.

Absolútne neplatným právnym úkonom v zmysle 4b ods. 1 písm. a/ ZKV a

je ústna dohoda o prevode hnuteľných vecí HIM a DHIM dlžníkom na žalobcu dňom

01. 05. 1999 v hodnote 6 726 056,40 Sk. Konanie navrhovateľa ako kupujúceho a dlžníka ako

predávajúceho nesporne smerovalo k zmenšeniu majetku dlžníka, čo vyplýva aj z dohody

o kompenzácii vzájomných pohľadávok zo dňa 01. 05. 1999. Navrhovateľ kúpnu cenu

za prevedený majetok reálne nezaplatil, ale započítal ju na neexistujúcu pohľadávku voči

dlžníkovi z titulu nesplnenia zmluvy zo dňa 13. 06. 1998, napriek tomu, že spoločnosť P.,

s. r. o., B. nebola účastníkom tohto právneho úkonu. Dlžník nezískal adekvátnu finančnú

odplatu (kúpnu cenu), ako náhradu za hmotný majetok. Uvedené konanie nie je možné

považovať za obvyklé, poctivé a spravodlivé a malo nepochybne za následok poškodenie

úpadcu a veriteľov úpadcu.

Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom prvostupňového súdu, že sa nejednalo

o bežnú činnosť dlžníka. Jednalo sa o značnú časť jeho majetku, slúžiaceho na realizáciu

predmetu činnosti dlžníka zapísaného v obchodnom registri, ktorou v prevažnej miere je

maloobchodná činnosť a poskytovanie služieb verejného stravovania. Pri bežnej obchodnej

činnosti by nemalo dochádzať k zmenšeniu majetku, naopak, mala by prinášať efekt vo forme

zisku.

Keďže uvedené právne úkony sú v rozpore so zákonom, jedná sa o absolútnu

neplatnosť, ktorá nastáva priamo zo zákona (ex lege) a pôsobí od začiatku (ex tunc) voči

každému ( ).

Nie je možné súhlasiť s názorom odvolateľa, že pri nadobudnutí vlastníctva konal

v dobrej viere. Absolútnu neplatnosť právneho úkonu nie je možné konvalidovať

dobromyseľnosťou.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, preto napadnutý rozsudok podľa

ako vecne správny potvrdil.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodne samostatným uznesením až

po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej a súčasne rozhodne aj o trovách odvolacieho

konania v zmysle ustanovenia

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 21. júla 2010

JUDr. Alena Priecelová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová