Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
5f6/383209.371d7c.pdf
PDF · 177.11 KB
No categories available
1ObdoV/73/2008
Najvyšší súd 1ObdoV/73/2008 Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Juraja
Semana a člnov senátu JUDr. Anny Markovej, JUDr. Dariny Ličkovej, JUDr. Aleny
Priecelovej a JUDr. Petra Dukesa, v právnej veci ţalobcov: I. J. K., bytom L. č. X., II. M.
K., rod. H., bytom L. č. X., obaja zastúpení: JUDr. D. D., advokátkou v N., H. č. X., proti
ţalovaným: I. Ing. J. C., sídlisko L. X., V., SKP úpadcu E., spol. s r. o. v likvidácii, A.,
IČO: X.X., zastúpený JUDr. M. M., advokátkou v B., Š. 20, II. S. P. F., B. X., B., III. F. N.
M. S. R., D. X., B., o vylúčenie veci z konkurznej podstaty, vedenej na Krajskom súde
v Bratislave pod sp. zn. 15Cbi/31/2003, o dovolaní ţalovaného v I. rade proti rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3Obo/139/2007-250 zo dňa 24. júla 2008,
právoplatného dňa 9. septembra 2008,takto
rozhodol:
Dovolací súd dovolanie z a m i e t a .
Trovy dovolacieho konania ţalobcom v I. a II. rade nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Bratislave, ako súd prvého stupňa, rozsudkom č. k. 15Cbi/31/2003-213
zo dňa 16. mája 2007, zamietol ţalobu ţalobcov v I. a II. rade voči ţalovaným v I., II. a III.
rade dôvodiac zisteným skutkovým stavom, z ktorého usúdil, ţe ţalovaný v I. rade nadobudol
podľa zák. č. 92/1991 Zb., na základe rozhodnutia Prezídia FNM SR č. X. o privatizácii P. Š.
M. A., Š. P. A. a rozhodnutia Ministerstva pôdohospodárstva SR o zrušení Š. P. bez
likvidácie, vlastnícke práva k M. P. Š. M. A., Š. P. A.. Vlastnícke právo nadobudol na základe
Zmluvy o predaji P. č. X. zo dňa 30. 1. 1997, čo nebolo sporým medzi účastníkmi konania.
Spornou však zostala otázka, či v zmysle tejto zmluvy prešli na ţalovaného v I. rade i
vlastnícke práva k nehnuteľnostiam zapísaným v súčasnosti na LV č. X. ako parc. č. X. -
2
zastavaná plocha s bytovkou s. č. X. o výmere 79 ma parc. č. X. - zast. plocha o výmere 507
2
m. Podľa čl. II. bodu 1. predmetom zmluvy bol prevod vlastníckeho práva k veciam a
finančným prostriedkom, prevod práv a iných majetkových hodnôt a záväzkov, ktoré slúţili,
alebo, vzhľadom na svoju povahu, mali slúţiť k prevádzkovaniu P. Š. A., a to podľa stavu,
ktorý je zachytený v evidencii uvedeného podniku ku dňu účinnosti tejto zmluvy. Na základe
výzvy prvostupňového súdu predloţil ţalovaný v III. rade špecifikáciu privatizovaného
majetku pre E., spol. s r. o., A., ktorá tvorila prílohu Zmluvy o predaji podniku č. X. zo dňa
30. 01. 1997, kde je evidovaná aj predmetná nehnuteľnosť ako byty L. X., i. č. X.,
nadobúdacia cena 163 805 Sk. Predmetné nehnuteľnosti boli evidované v Pk. vl. č. 1 k. ú. L. a
išlo o domy a pozemky vo vlastníctve ČSR - Š. M. v H.. Tento P. zanikol a práva a záväzky
prešli na právneho predchodcu úpadcu Š. A., pričom bol zaradený do evidencie v roku 1949.
Vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam prešlo na ţalovaného v I. rade v zmysle čl.
II. bodu 1. Zmluvy o predaji podniku č. X.. Prvostupňový súd mal za to, ţe na tejto
skutočnosti nič nemení ani fakt, ţe FNM SR v zmysle čl. VII. bodu 4. Zmluvy o predaji
podniku na tieto nehnuteľnosti nepodal vklad do katastra nehnuteľností, a tieto nehnuteľnosti
sa nedostali na list vlastníctva ţalovaného v I. rade. Z toho vyvodil, ţe ţalovaný v II. rade
nebol oprávnený s týmto majetkom nakladať, podať návrh na zápis na LV č. X., ani uzatvoriť
so ţalobcami Zmluvu č. 4 K 733200 o prevode vlastníctva bytu a priľahlých zastavaných
pozemkov zo dňa 06. 11. 2000. Zdôraznil, ţe k predaju bytu nebol oprávnený ani z dôvodu,
ţe podľa § 32a zák. č. 151/1995 Z. z. na prevod vlastníctva bytu v rodinnom dome sa
vzťahuje povinnosť previesť vlastníctvo takéhoto bytu podľa doterajšieho predpisu, ak
nájomca písomne poţiadal o jeho prevod do 1. 8. 1995, pričom nájomcovia - ţalobcovia
poţiadali o predaj bytu aţ dňa 6. 4. 1999. Okrem toho dodal, ţe S. P. F. odpredal byt v
rodinnom dome ako bytovku, hoci išlo o byt v rodinnom dome, ktorá skutočnosť vyplýva z §
43b ods. 2 a 3 zák. č. 50/1976 Zb., ako i zo samotného znaleckého posudku č. 32/2004, ktorý
predloţili ţalobcovia. Z uvedeného dôvodu vyhodnotil zmluvu uzatvorenú ţalobcami za
neplatnú, čo bolo dôvodom zamietnutia ţaloby. O trovách konania rozhodol tak, ţe ţiaden z
účastníkov nemá nárok na ich náhradu, pretoţe si trovy konania neuplatnili.
Na odvolanie ţalobcov v I. a II. rade Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd
odvolací, rozsudkom č. k. 3Obo/139/2007-250 zo dňa 24. júla 2008, právoplatným dňa
9. septembra 2008, zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 15 Cbi 31/2003-213 zo
dňa 16. 05. 2007, tak, ţe rozsudok súdu prvého stupňa v časti voči ţalovanému v I. rade
zmenil tak, ţe zaviazal ţalovaného v I. rade vylúčiť nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat. úz.
2
L., zapísané na LV č. X., ako parc. č. X. – zast. plocha s bytovkou s. č. X. o výmere 79 m
2
a parc. č. X. – zast. plocha o výmere 507 m, zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu E., spol.
s r. o. v likvidácii, so sídlom A.. Zamietajúci výrok voči ţalovaným v II. a III. rade potvrdil.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 a § 224 ods. 1 OSP tak, ţe zaviazal
neúspešného ţalovaného v I. rade zaplatiť úspešným ţalobcom v I. a II. rade trovy
prvostupňového a odvolacieho konania v sume 19 124 Sk. Ţalovaným v II. a III. rade trovy
odvolacieho konania nepriznal, pretoţe si ich náhradu neuplatnili.
Odvolací súd sa stotoţnil s názorom odvolateľov, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a nemá oporu v skutkovom zistení. Pre
posúdenie dôvodnosti odvolania a správnosti napadnutého prvostupňového rozsudku
povaţoval za určujúce zistenie, či vec, vylúčenia ktorej sa ţalobcovia domáhajú, bola do
konkurznej podstaty zaradená dôvodne. V tejto súvislosti ozrejmil, ţe vec v konkurznej
podstate je zadrţaná správcom podľa predpisov procesného práva, nie podľa predpisov
hmotného práva a cieľom návrhu na vylúčenie veci z konkurznej podstaty je zrušenie
obmedzenia vysloveného týmito procesnými predpismi. Náleţitá procesná ochrana je pritom
vylučovateľovi poskytovaná tým, ţe v prípade vyhovenia návrhu bude vec výrokom rozsudku
súdu vylúčená z podstaty a vrátená vylučovateľovi in natura, resp. pokiaľ bola speňaţená,
bude vylúčená takto získaná odplata. Z uvedeného odvolaciemu súdu vyplynulo, ţe ide
o ţalobu na plnenie, nie o ţalobu určovaciu, čo znamená, ţe predmetom konania o vylúčenie
veci nie je, a nemôţe byť, určenie vlastníckeho alebo iného práva k vylučovanej veci. Označil
za nesporné, ţe ţalobcovia svoje vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam,
zapísaným do konkurznej podstaty, osvedčujú LV č. X., a sú preto i osobami konkurzom
dotknutými a k podaniu ţaloby oprávnenými. Naproti tomu konštatoval neosvedčenie
vlastníctva úpadcu k predmetným nehnuteľnostiam, a tým aj právneho dôvodu zápisu
nehnuteľností do súpisu konkurznej podstaty úpadcu.
Napriek tomu, ţe predmetom konania o vylúčenie veci nie je určenie vlastníckeho
alebo iného práva k vylučovanej veci, zaoberal sa odvolací súd i otázkou prechodu majetku
podľa zmluvy o predaji podniku, z ktorej vychádzal súd prvého stupňa pri formulovaní
svojho záveru. Poukázal na znenie čl. VII. bodu 4 zmluvy o predaji podniku č. X., podľa
ktorého vlastnícke právo k nehnuteľnostiam prechádza na kupujúceho vkladom do katastra
nehnuteľností. Označil ho za súladné s § 19 ods. 3 zák. č. 92/1991 Zb., ktorým sa zmluva
o predaji podniku spravuje. Keďţe ku vkladu do katastra nehnuteľností v prospech úpadcu v
zmysle tejto zmluvy nedošlo, vyhodnotil ako mylný názor, ţe uvedenou zmluvou úpadca
nadobudol vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam, a preto tieto boli do konkurznej
podstaty úpadcu zapísané legitímne. Uviedol, ţe v tejto súvislosti neobstojí ani záver
prvostupňového súdu o tom, ţe zmluva o prevode vlastníctva bytu, uzavretá S. P. F., bola pre
tento dôvod uzavretá neplatne.
Podľa názoru odvolacieho súdu, skutkovú oporu postráda aj záver súdu prvého stupňa
o tom, ţe predmetom prevodu privatizovaného majetku právneho predchodcu úpadcu - š. p.
Š. M. A., boli i sporné nehnuteľnosti. Dôvodil obsahom čl. II. bodu 1 zmluvy o predaji
podniku, podľa ktorého bol predmetom zmluvy prevod vlastníckeho práva k veciam a
finančným prostriedkom, prevod práv a iných majetkových hodnôt a záväzkov, ktoré slúţili,
alebo vzhľadom na svoju podstatu, mali slúţiť k prevádzkovaniu podniku Š. M. A., Š. P. A.,
a to podľa stavu, ktorý je zachytený v evidencii tohto P. ku dňu účinnosti tejto zmluvy, t. j. ku
dňu 01.02. 1997. Zistil, ţe v inventárnom zozname investičného majetku tohto štátneho
podniku k 31. 01. 1997 je pod inv. č. X. uvedený majetok s názvom 369 X.-byt L. v
zostatkovej cene 56 141,44 Sk. Pritom zo znaleckého posudku (č. l. 84), ktorého predmetom
ocenenia bol obytný dom v kat. ú. Lukačovce, vyplýva, ţe ide o dvojbytovku so s. č. 369 a
370. Keďţe s. č. 369, ktoré bolo uvedené v názve majetku podľa inventárneho zoznamu
právneho predchodcu úpadcu pod inv. č. X., čo dokladuje ďalší znalecký posudok zaloţený v
spise na č. l. 173, sa nevzťahuje k vylučovanej nehnuteľnosti ţalobcov (týmto prislúchalo s.
č. X.), ale prislúcha k inému bytu, skonštatoval, ţe sporná nehnuteľnosť nebola predmetom
privatizácie, a teda ani zmluvy o predaji podniku. Z tohto dôvodu nemohol úpadca
nadobudnúť predmetný majetok, a tento preto nemohol byť zapísaný do konkurznej podstaty.
Záverom odvolací súd konštatoval, ţe oporu v právnom predpise nemá ani záver súdu
prvého stupňa o tom, ţe zmluva o prevode vlastníctva bytu medzi ţalobcami a S. P. F. bola
uzavretá bez oprávnenia prevádzateľa k prevodu bytu v zmysle § 32a zák. č. 151/1995 Zb.,
keďţe ţalobcovia o prevod bytu nepoţiadali v zákonnej lehote. Argumentoval, ţe
vyvodzovanie prípadnej neplatnosti tohto právneho úkonu z uvedeného dôvodu neobstojí,
pretoţe citované ustanovenie upravuje výlučne povinnosť prevádzateľa, za splnenia zákonom
stanovených podmienok, na poţiadanie nájomcov, previesť byt do vlastníctva nájomcov.
Táto povinnosť je voči prevádzateľovi i súdne vynútiteľná. Nesplnenie zákonných
podmienok zo strany nájomcov sa však nedotýka práva prevádzateľa postupovať tak podľa
vlastnej vôle, i na poţiadanie nájomcov po zmeškaní zákonnej lehoty.
So zreteľom na uvedené skutkové a právne zistenia, po doplnenom dokazovaní,
odvolací súd dospel k záveru, ţe nárok ţalobcov voči ţalovanému v I. rade je dôvodný, preto
rozsudok prvostupňového súdu zmenil.
Zamietajúci výrok prvostupňového rozsudku voči ţalovaným v II. a III. rade
povaţoval odvolací súd za správny argumentujúc nedostatkom pasívnej legitimácie
u ţalovaného v II. a III. rade v tomto konaní, zdôrazniac pritom, ţe účastníkom konania
a pasívne legitimovaným v spore o vylúčenie veci z konkurznej podstaty je výlučne správca
konkurznej podstaty, ktorý vec do tejto poňal. Preto tento výrok ako vecne správny potvrdil.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonnej lehote dovolanie ţalovaný v I. rade.
Dovolateľ napadol rozsudok odvolacieho súdu v celom rozsahu. Dôvodnosť dovolania
vzhliadol v ustanoveniach § 238 ods. 1 (dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej) a ods. 2
OSP (dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd
odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci). Dovolanie
odôvodnil ustanoveniami § 241 ods. 2 písm. a), b) a c) OSP. Na margo odôvodnenia
dovolania ustanovením § 241 ods. 2 písm. a) OSP /v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237
OSP/, mal za to, ţe v konaní došlo k vadám podľa § 237 písm. d) OSP /v tej istej veci sa uţ
prv začalo konanie/, písm. e) OSP /nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona
bol potrebný/ a písm. f) OSP /účastníkovi sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom/, kde dôvodil tým, ţe pri hodnotení dôkazov odvolací súd neprihliadal na všetko, čo
v konaní vyšlo najavo včítane uvedených skutočností a vyţiadaných dôkazov. Dovolacím
petitom sa domáhal zrušenia napadnutého právoplatného rozsudku odvolacieho súdu
a vrátenia mu veci na ďalšie konanie.
K dovolaniu ţalovaného v I. rade sa vyjadril ţalovaný v II. rade (S. P. F.) podaním zo
dňa 16. 10. 2008. Odprezentoval súhlas so skutkovými a právnymi závermi odvolacieho súdu
v dovolaním napadnutom rozsudku. Poukázal na nedôvodnosť podania dovolania podľa § 237
písm. d) OSP /v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie/ vzhľadom na to, ţe v konaní sp. zn.
43Cbi 131/2002 nie je totoţný ţalobca a ani predmet sporu. Navrhol dovolanie zamietnuť.
Vyjadrenie k dovolaniu ţalovaného v I. rade predloţili aj ţalobcovia v I. a II. rade
podaním zo dňa 16. 10. 2008. Povaţujúc napadnutý rozsudok odvolacieho súdu za správny,
navrhli dovolanie zamietnuť.
Ţalovaný v III. rade (F. N. M. SR) sa k dovolaniu ţalovaného v I. rade nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 0SP), po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 OSP), ktorý je zastúpený advokátom
(§ 241 ods. 1 OSP), a ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto
opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 OSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 OSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu podľa
§ 242 ods. 1 OSP a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalovaného v I. rade nie je dôvodné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 OSP).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
OSP platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 OSP)
alebo rozsudok odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 OSP), alebo rozsudok odvolacieho
súdu potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe
dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu
(§ 238 ods. 3 OSP). Nakoľko v prejednávanej veci odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého
stupňa, je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania ţalovaného v I. rade moţno vyvodiť
z ustanovenia § 238 ods. 1 OSP.
Dovolací súd poznamenáva, ţe dovolateľ nesprávne vzhliadol prípustnosť dovolania
podľa § 238 ods. 2 OSP (dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci). V predmetnej veci nebolo nikdy predtým rozhodované dovolacím súdom, preto sa
odvolací súd nemohol odchýliť od právneho názoru dovolacieho súdu.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá OSP, ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 OSP (či uţ to
účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na
skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 OSP, ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 OSP. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia. Ak je totiţ konanie
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ OSP, moţno dovolaním
napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 OSP
vylúčené.
Hoci dovolateľ tvrdil, ţe rozsudok odvolacieho súdu je postihnutý vadami konania
uvedenými v ustanoveniach § 237 písm. d/ OSP (v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie),
písm. e/ OSP (nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný) a písm.
f/ OSP (účastníkovi sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom), dovolací súd
nezistil existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti dovolania pojatej v tomto zákonnom
ustanovení, či uţ namietanej, alebo nenamietanej dovolateľom. Pre posúdenie existencie
procesnej vady v zmysle uvedeného ustanovenia nie je významný subjektívny názor účastníka
o tom, ţe v konaní došlo k niektorej z týchto vád, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti
vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté takouto vadou.
Dovolateľom namietaná vada konania v zmysle § 237 písm. d) OSP, t. j., ţe v tej istej
veci sa uţ prv začalo konanie, nie je dôvodnou. Dovolateľ má na mysli konania vedené na
Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 43Cbi 131/2002, kde je, ako sám v dovolaní uvádza,
ţalobcom Slovenská republika - SPF a ţalovaným správca, predmetom sporu je vylúčenie
majetku - aj nehnuteľností v k. ú. L., a konanie pod sp. zn. 68Cbi 42/2000, kde ţalobcom je
správca a ţalovaným FNM S. R., predmetom sporu je určenie vlastníckeho práva úpadcu
k nehnuteľnostiam. V prípade druhého konania (68Cbi 42/2000) by ani nemohlo ísť
o litispendenciu, pretoţe, ako sám dovolateľ uvádza, toto konanie je právoplatne skončené,
a súd v ňom rozhodol, ţe správca nemá naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva
úpadcu. Avšak ani v prípade prvého konania (43Cbi 131/2002), ktoré, ako udáva, nie je
právoplatne ukončené, nejde o litispendeciu, pretoţe sa nejdená o rovnakých účastníkov, ako
v prípade tohto konania, nejedná sa o rovnaký predmet konania a ani rovnaké skutkové
okolnosti, od ktorých sa odvodzuje právo. Aj ţalobcovia v I. a II. rade vo svojom vyjadrení
k dovolaniu zdôrazňujú, ţe predmetom konania vedeného pod sp. zn. 43Cbi 131/2002 nie sú
nehnuteľnosti, o ktorých vylúčenie z konkurznej podstaty ţiadajú v tomto konaní. Prekáţka
prv začatého konania – litispendencia upravená v ustanovení § 83 OSP by bola v predmetnej
veci daná vtedy, ak by v tomto konaní, ktoré začalo neskôr (26. 3. 2003), išlo o tú istú vec,
teda o to isté, o čo ide v skôr začatých konaniach (68Cbi 42/2000, 43Cbi 131/2002). Samotná
skutočnosť, ţe v určitom konaní je jeho predmetom to isté právo alebo ţe jeho účastníkmi sú
tí istí účastníci, ešte neznamená, ţe ide o tú istú vec. Totoţnosť veci charakterizujú určité
znaky, ktoré musia byť dané zároveň a sú nimi: totoţnosť osôb a totoţnosť predmetu konania,
t. j. nároku zaloţeného na rovnakých skutkových okolnostiach a na rovnakom právnom
dôvode. Pokiaľ z uvedených znakov chýba čo i len jeden, nejde o tú istú vec, takţe
prebiehajúce iné konanie nemôţe zakladať prekáţku prv začatého konania. O litispendenciu
nejde v tom prípade, ak ide síce v novom konaní o právny vzťah medzi tými istými
účastníkmi, avšak uplatnený nárok sa opiera o iné skutočnosti, ktoré tu neboli v čase
pôvodného konania a ku ktorým došlo neskôr.
Ani ďalšia dovolateľom namietaná vada konania v zmysle § 237 písm. e) OSP, t. j., ţe
sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, nie jej opodstatnená.
Odôvodnením tejto vady konania sa dovolateľ vo svojom dovolaní nezaoberal. Vzhľadom na
obsah dovolania sa moţno iba domnievať, ţe odôvodnenie uvedenej vady konania zhrnul
v odseku 7 na č. l. 261, kde uvádza, ţe on ako správca, nemá naliehavý právny záujem na
určení vlastníctva úpadcu k predmetným nehnuteľnostiam, nemá dôvod podať ţalobu podľa
§ 80 písm. b) OSP o vypratanie nehnuteľnosti, pretoţe je toho názoru, ţe ţalobcovia majú
k týmto nehnuteľnostiam nájomný vzťah, nie vzťah vlastnícky. Toto konanie však nie je
konaním o určenie vlastníckeho práva, ani o vypratanie nehnuteľností, ale o vylúčení veci
z konkurznej podstaty, ktoré začalo správne v súlade so zákonom na návrh ţalobcov, nie je
beznávrhovým konaním, ktoré môţe súd začať bez návrhu v zmysle § 81 ods. 1 a ods. 2 OSP.
Dovolaciemu súdu preto nie je zrejmé, čím dovolateľ vysvetľuje namietnutie tejto vady
konania.
Na margo tvrdenia dovolateľa v poslednom odseku jeho dovolania (č. l. 264), kde
uvádza, ţe: „...nielen, že žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na určení, ale žalobca
nemohol ani získať vlastníctvo majetku štátu podľa v spise preukázaných a predložených
dôkazov.“, je potrebné poznamenať, ţe táto ţaloba nie je ţalobou určovacou podľa § 80 písm.
c) OSP, preto v tomto konaní nebolo povinnosťou ţalobcov preukazovať naliehavý právny
záujem.
V súvislosti s poslednou z triády vytknutých vád, ktorými podľa dovolateľa trpí
konanie pred odvolacím súdom, a to vadou v zmysle § 237 písm. f) OSP /účastníkovi sa
postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom/ dovolací súd udáva, ţe odvolací súd
správne oprel svoje rozhodnutie, okrem iného, aj o skutočnosť, ţe vlastníkmi sporných
nehnuteľností sú ţalobcovia v I. a II. rade, ktorú vyvodil z výpisu z LV č. X.. Dovolateľ počas
celého konania, a aj v dovolaní, poukazuje na nezákonné a svojvoľné rozhodnutie a zapísanie
nehnuteľností do evidencie nehnuteľností Správou katastra v N., ktorá, podľa neho, nemôţe
mať za následok vznik vlastníctva. V tejto súvislosti je ţiaduce poznamenať, ţe zápisy
v katastri nehnuteľností sú ovládané, popri iných zásadách, tieţ zásadou hodnovernosti
(materiálnej publicity), vyjadrenej v ustanovení § 70 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri
nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon)
v znení neskorších predpisov, podľa ktorého údaje katastra obsiahnuté v § 7 katastrálneho
zákona sú hodnoverné a záväzné, ak sa nepreukáţe opak. To znamená, ţe sa chráni dôvera
kaţdého v správnosť údajov v katastri, uvedených v § 7. Inými slovami, čo je zapísané, platí.
Význam a dosah tejto zásady sa prejaví vtedy, keď sa zápis v katastri odchyľuje od
skutočného právneho vzťahu. Vtedy sa uplatní domnienka, ţe údaje evidované v katastri sú
v súlade so skutočným právnym stavom. Hodnovernosť, a tým aj záväznosť údajov katastra je
však zaloţená na vyvrátiteľnej domnienke, ktorá platí len dovtedy, kým sa nedokáţe opak. Ak
sa tak stane, údaje katastra prestanú byť hodnoverné a aj záväzné. Hodnovernosť zápisu
ţalobcov v I. a II. rade, ako vlastníkov nehnuteľností evidovaných na LV č. X., nenamieta
nikto z účastníkov konania okrem ţalovaného v I. rade (správcu). Namietnuť ich vlastníctvo
sa však s úspechom nedá v tomto prebiehajúcom konaní, iba samostatnou ţalobou o určenie
vlastníckeho práva podľa § 80 písm. c) OSP. V jestvujúcom konaní, ktorého predmetom je
vylúčenie nehnuteľností zapísaných na LV č. X. z konkurznej podstaty, si súd nemôţe
vyriešiť otázku vlastníctva k nim ani ako otázku predbeţnú. Ak teda správca namieta ich
vlastníctvo, mal podať ţalobu o určenie vlastníckeho práva, v ktorom by figuroval na strane
ţalobcu on a ţalovanými by boli ţalobcovia v I. a II. rade, čo ale neučinil. Ţalovaný v I. rade
sa neustále odvoláva len na konanie, ktoré sa viedlo na Krajskom súde v Bratislave pod sp.
zn. 68Cbi 42/2000 (právoplatne skončené), kde bol na strane ţalobcu správca a ţalovaným
bol FNM SR, pričom predmetom sporu bolo určenie vlastníckeho práva úpadcu
k nehnuteľnostiam. V prípade podania ţaloby o určenie vlastníckeho práva k sporným
nehnuteľnostiam, ktorú by inicioval správca proti ţalobcom v I. a II. rade z tohto konania, by
nešlo o res iudicata v zmysle § 159 ods. 3 OSP (prekáţku právoplatne rozhodnutej veci),
pretoţe v porovnaní s konaním sp. zn. 68Cbi 42/2000 by sa nejednalo o identických
účastníkov konania. Neobstojí preto dovolateľom namietaná vada konania podľa § 237 písm.
f) OSP z dôvodu, ţe pri hodnotení dôkazov odvolací súd neprihliadal na všetko, čo v konaní
vyšlo najavo.
Z uvedeného je zjavné, ţe nie je daná existencia dovolacieho dôvodu v zmysle § 241
ods. 2 písm. a) OSP vo vzťahu k namietaným vadám konania podľa § 237 písm. d), e) a f)
OSP.
Ţalovaný v I. rade v dovolaní poukazuje aj na existenciu ďalších dovolacích dôvodov
podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP, t. j. ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ OSP), a ţe rozhodnutie
odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ OSP).
Dovolací súd však po dôkladnom preskúmaní nevzhliadol existenciu oboch
dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP.
Za vadu konania v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b) OSP moţno povaţovať
skutočnosť, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z neúplne alebo nesprávne zisteného
skutkového stavu. O vadu konania pri zisťovaní skutkového stavu sa jedná najmä vtedy, ak
pri dokazovaní súd nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho
poriadku. Dovolací dôvod podľa ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b) OSP je daný aj v prípade,
ak odvolací súd vychádzal pri hodnotení skutkového stavu z iného skutkového základu ako
súd prvého stupňa bez toho, aby postupoval podľa § 213 ods. 3 OSP a zopakoval dôkazy, na
ktorých zaloţil svoje zistenia súd prvého stupňa, prípadne aby dokazovanie doplnil.
Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je bez pochybení, ktoré by bolo
moţné subsumovať pod ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Odvolací súd vychádzal pri
formulovaní záverov svojho rozhodnutia zo správne zisteného skutkového stavu a vydal
rozhodnutie spočívajúce na správnom právnom posúdení veci. Dovolací súd konštatuje
dostatočné vysporiadanie sa odvolacieho súdu s vykonanými dôkazmi, čoho následkom bolo
náleţité právne posúdenie veci.
Pod nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c) OSP sa
rozumie omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O takýto prípad ide vtedy, ak
súd pouţil iný právny predpis, neţ ktorý mal správne pouţiť, alebo ak súd aplikoval síce
správny právny predpis, ale nesprávne ho vyloţil. Nesprávne právne posúdenie môţe byť
spôsobilým dovolacím dôvodom len vtedy, ak bolo rozhodujúce pre výrok rozhodnutia
odvolacieho súdu.
V danom prípade došlo zo strany odvolacieho súdu, vzhľadom na ním dostatočne
zistený skutkový stav, k správnej aplikácii príslušných zákonných ustanovení na tento prípad,
ako aj k ich adekvátnemu výkladu.
Súd prvého stupňa rozsudkom zamietol návrh na vylúčenie veci z konkurznej podstaty
s odôvodnením, ţe úpadca sporné nehnuteľnosti nadobudol zmluvou o predaji podniku pri
privatizácii š. p. Š. M. A., ktorou prešlo na úpadcu vlastnícke právo k predmetným
nehnuteľnostiam, na ktorej skutočnosti nič nemení ani fakt, ţe toto nebolo zapísané do
katastra nehnuteľností. Vychádzal pritom zo špecifikácie privatizovaného majetku, kde je
predmetná nehnuteľnosť evidovaná pod i. č. X.. Na základe toho konštatoval, ţe zmluva o
prevode vlastníctva bytu, uzavretá medzi ţalobcami a S. P. F., je neplatná, keďţe tento nebol
oprávnený zmluvu uzavrieť. Jej neplatnosť vyvodil aj z toho, ţe neboli splnené predpoklady k
prevodu bytu v rodinnom dome v zmysle ust. § 32a zák. č. 151/1995 Z. z..
Námietky ţalobcov proti prvostupňovému rozsudku o tom, ţe sú legitímnymi
vlastníkmi nehnuteľností, a ţe ich nadobudli na základe platných právnych úkonov, boli
opodstatnené. Primerane preto rozporovali záver súdu prvého stupňa o tom, ţe na úpadcu
prešlo vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam.
Odvolací súd správne vychádzal zo zistenia, ţe predmetom sporu je právo ţalobcov
na vylúčenie nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. úz. L., zapísaných na LV č. X., ako
2
parc. č. X. - zast. plocha s bytovkou s. č. X. o výmere 79 ma parc. č. X. - zast. plocha o
2
výmere 507 mzo súpisu konkurznej podstaty úpadcu E., spol. s r.o. v likvidácii, so sídlom
A..
Náleţite skonštatoval i to, ţe vylúčenie veci, ktorá nemala byť zaradená do zoznamu
konkurznej podstaty, upravuje ust. § 19 zák. č. 328/1991 Zb., v zmysle ktorého v spojení
s § 14 tohto zákona je zrejmé, ţe účastníkmi takto vedeného konania je tzv. vylučovateľ -
tretia osoba, do práv ktorej sa konkurzom zasiahlo, a ktorá je odlišná od okruhu účastníkov
vlastného konkurzného konania na strane osoby v konaní oprávnenej a správca konkurznej
podstaty na strane osoby povinnej. Predmetom nároku na vylúčenie veci z konkurznej
podstaty sa môţu stať iba veci individuálne určité. Právny dôvod nároku na vylúčenie veci
musí existovať v čase, kedy je nárok uplatňovaný. Môţe pritom vzniknúť ako pred
vyhlásením konkurzu, tak i po jeho vyhlásení. Právnym dôvodom nároku na vylúčenie veci
podľa § 19 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (ďalej len ZKV) môţe byť na
strane navrhovateľa vlastníctvo (nielen z kúpnej zmluvy alebo inej dohody, smerujúcej
k prevedeniu vlastníctva), spoluvlastníctvo podielové i bezpodielové, ako i drţba veci.
Dovolateľ v dovolaní poukazuje na to, ţe predmetné konanie malo byť prerušené
podľa § 14 ods. 1 písm. d) ZKV, pretoţe ide o konanie začaté po vyhlásení konkurzu, ktorý
bol vyhlásený dňa 30. 10. 1998. Dovolateľ pritom citoval aj ustanovenie § 14 ods. 1 písm. d)
ZKV, z ktorého jasne vyplýva, ţe účinkom vyhlásenia konkurzu je prerušenie súdnych
konaní, ktoré začali pred vyhlásením konkurzu, ak sa týkajú majetku patriaceho do podstaty
alebo ak sa týkajú nárokov, ktoré majú byť z podstaty uspokojené. Nemoţno akceptovať
uvedený názor dovolateľa, pretoţe z listinných dôkazov zaloţených v spise je zrejmé, ţe
predmetné konanie bolo začaté dňa 26. 3. 2003, t. j. po vyhlásení konkurzu, ktorý bol
vyhlásený na majetok spoločnosti E., spol. s r. o., uznesením Krajského súdu v Bratislave, sp.
zn. Z – 2 – 1K 104/96 dňa 30. 10. 1998. Neprichádza preto do úvahy aplikácia § 14 ods. 1
písm. d) ZKV, pretoţe nejde o konanie začaté pred vyhlásením konkurzu. V tomto smere
preto tvrdenie dovolateľa postráda opodstatnenie.
Z uvedeného je evidentné, ţe v danom prípade nie je daná existencia ţiadneho
z dovolateľom uvádzaných dovolacích dôvodov, t. j. § 241 ods. 2 písm. a), b) ani c) OSP.
Z úradnej povinnosti nebola zistená ani ţiadna, či uţ z namietaných, alebo aj nenamietaných,
vád konania v zmysle § 237 OSP.
Konštatujúc nedôvodnosť dovolania ţalovaného v I. rade, argumentujúc pritom
správnosťou a zákonnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky
dovolanie ţalovaného v I. rade podľa § 243b ods. 1 OSP zamietol.
V dovolacom konaní vznikli úspešným ţalobcom v I. a II. rade trovy dovolacieho
konania podľa § 142 ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 243b ods. 5 veta prvá OSP
za vyjadrenie sa k dovolaniu. Keďţe si trovy dovolacieho konania neuplatnili v súlade s § 151
ods. 1 veta prvá OSP, nemohla im byť ich náhrada priznaná.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 22. júla 2010
JUDr. Juraj Seman, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: H.