Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
5f4/383058.e5b91c.pdf
PDF · 122.81 KB
No categories available
1MObdoV/8/2008
Najvyšší súd 1MObdoV/8/2008-313 Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra
Dukesa a členov JUDr. Juraja Semana, JUDr. Anny Markovej, JUDr. Dariny Ličkovej
a JUDr. Aleny Priecelovej, v právnej veci žalobcu S. K. a. s., so sídlom v B., C. 21, proti
žalovanému C. S. M. T., a. s., so sídlom v T., D. X., o zaplatenie 6 750 000 Sk, ktorá sa
viedla na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 39 Cb 87/99, o mimoriadnom
dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 29. septembra 2004 č. k. 39 Cb 87/99 – 242, v spojení s rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 4. mája 2007, č. k. 1 Obo 267/2005 – 285, takto
rozhodol:
Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky z a m i e t a.
Žalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Banskej Bystrici z rozsudkom z 29. septembra 2004 č. k. 39 Cb 87/99
– 242 vyhovel žalobe a žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi 6 700 000 Sk s príslušenstvom
a nahradiť mu trovy konania. Rozhodol tak s odôvodnením, že na základe úverovej zmluvy
č. 4/1990 poskytla V. Ú. B. a. s. právnemu predchodcovi žalovaného (Z. Ť. S. T., štátny P.
so sídlom v T.) úver, z ktorého vznikla žalobou uplatňovaná pohľadávka. Pohľadávka bola
postúpená K. B. s. p. ú. v P. a neskôr v súvislosti so zánikom ČSFR bola postúpená na
jedného z nástupcov - K. B. B., š. p. ú. Po jej likvidácii a prevode jej majetku na Fond
národného majetku Slovenskej republiky (ďalej len FNM) bola predaná priamym predajom
terajšiemu žalobcovi. Časť dlhu pôvodného dlžníka v určenej výške prešla v procese
privatizácie prostredníctvom FNM na terajšieho žalovaného. Právne nástupníctvo
a postúpenie resp. prechod pohľadávky – dlhu účastníkov mal súd prvého stupňa preukázaný
z v rozsudku vymenovaných listinných dôkazov. Žalovaným vznesenú námietku premlčania
súd nepovažoval za opodstatnenú, keďže žalovaný svoj dlh, s účinkami stanoveným v § 132
ods. 1 Hosp. zák., uznal. Za uznávacie prejavy žalovaného resp. jeho predchodcu považoval
súd jeho prejav na žiadosti o prevzatie pohľadávky z úveru na trvale sa obracajúce zásoby
(ďalej len TOZ) z 25. februára 1991, súhlas s podmienkami prevzatia pohľadávky, potvrdenie
zostatku na jeho účtoch, záznamy zo vzájomných rokovaní a žalovaného návrh splátkového
kalendára z 26. januára 1998. Vo všetkých uvedených úkonoch je uvedené o aký úver sa
jedná, nesporné sú sumy, úkony boli adresované veriteľovi a žalovaný sa v nich zaväzuje
splniť svoj záväzok v určených lehotách a splátkach. Úkony preto majú náležitosti stanovené
v § 132 ods. 1 Hosp. zák. a v spojitosti s § 131b ods. 6 Hosp. zák. bola žaloba podaná včas.
Keďže žalovaný svoj dlh žalobcovi nesplnil, súd považoval žalobu za dôvodnú a vyhovel jej.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, rozhodujúc o odvolaní
žalovaného, rozsudkom zo 4. mája 2007, č. k. 1Obo 267/2005 – 285 potvrdil rozsudok súdu
prvého stupňa. V odôvodnení rozsudku uviedol, že doklady citované súdom prvého stupňa sú
vo vzájomnej súvislosti dostatočným dôkazom o postúpení pohľadávky rovnako ako ďalšie
citované doklady sú dôkazom o prechode pohľadávky na žalobcu. Žalobca je preto v spore
aktívne legitimovaný subjekt na ktorý pohľadávka z úveru prešla. Žalovaný je naproti tomu
v spore pasívne legitimovanou stranou, ktorá je povinná dlh splniť. Prechod záväzku je
preukázaný žalovaný ho ani nespochybňuje. Poukazuje len nato, že účtovné doklady síce
nasvedčujú jeho záväzku, avšak zásoby (zrejme tovar), ktoré mal úver kryť mu neboli
poskytnuté. Uvádzaná skutočnosť však nesúvisí s predmetom sporu. Odvolací súd považoval
za správny aj záver súdu prvého stupňa, že žalovaný účinne pohľadávku písomne uznal čo
do dôvodu a rozsahu, v dôsledku čoho sa predpokladá, že pohľadávka v čase uznania trvala.
Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť 14. augusta 2007.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu podal generálny prokurátor
Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie. Navrhol rozsudky zrušiť a vec vrátiť Krajskému
súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie. V dovolaní uviedol, súd prvého stupňa pri
rozhodovaní vychádzal z toho, že bývalá V. Ú. B., š. p. ú. B., pobočka Z. poskytla úver Z. Ť.
S., K. P. v D. úverovou zmluvou č. 4/1990 z 12. februára 1990, predmetom ktorej bola
aktualizácia úverových podmienok už poskytnutého strednodobého úveru na zásoby z 20. júla
1989, súčasťou ktorého boli aj úverové prostriedky na TOZ. Po vzniku Z. š. p. T., právneho
predchodcu odporcu, naň prešla delimitáciou časť dlhu z tohto úveru, ktorého výška k
30. novembru 1990 mala predstavovať sumu 18 199 000 Sk. Právo na splnenie
z delimitovanej časti úverovej zmluvy malo prejsť na VÚB š. p. ú. B., pobočku v R. S.. Za
nesporné považoval, že medzi VÚB, š. p. ú. B., ako postupcom a K. B. s. p. ú. P., ako
postupníkom, došlo k uzavretiu platnej dohody o postúpení pohľadávky, súčasťou ktorej bola
aj sporná pohľadávka proti právnemu predchodcovi odporcu ako dlžníkovi.
Námietku premlčania, vznesenú odporcom, súd prvého stupňa nepovažoval za
dôvodnú vzhľadom na písomný prejav právneho predchodcu odporcu z 25. februára 1991,
ktorým žiadal VUB š. p. u. B., ako svojho veriteľa, o postúpenie časti pohľadávky v rozsahu
80%, čo malo zodpovedať sume 14 559 000 Sk. Túto písomnosť považoval za uznávací
prejav podľa § 132 Hospodárskeho zákonníka (zák. č. 109/1964 Zb.). Pohľadávku preto
považoval za včas uplatnenú.
V konaní však nebol bez pochybností preukázaný základný predpoklad uplatňovania
nároku navrhovateľkou, t. j. že VÚB š. p. ú. B., pobočka R. S., (ktorá k 25. februáru 1991
vykazovala svoju pohľadávku z TOZ v sume 18 199 000 voči bezprostrednému právnemu
predchodcovi odporcu), postúpila svoju pohľadávku K. B. s. p. ú. P.. Procesné súdy vyvodili
platnosť prevodu predmetnej pohľadávky z Dohody o spolupráci pri realizácii operácie TOZ
medzi K. B. a V. Ú. B. B. z 25. februára 1991, z ďalšej dohody medzi označenými
právnickými osobami z 27. júna 1991, z ktorej vyplýva aj prevzatie zúčtovacieho dokladu na
prevod úverov z VÚB na podklade ktorého mala K. B. s. p. ú. P. dňa 1. júla 1991 uhradiť
zostatok jej úverov na TOZ, zo žiadosti právneho predchoď odporcu z 25. februára 1991
adresovanej svojmu veriteľovi, aby postúpil 80% svojej pohľadávky na postupníka K. B. s. p.
ú. P. (č. l. 4 spisu) a z upovedomenia tejto B. ako postupníka zo 6. augusta o prevzatí časti
postúpenej pohľadávky v sume 14 599 000 Sk.
Prechod pohľadávky na bezprostredného právneho predchodcu žalobcu – K. B. š. p.
ú. ustálili súdy zo zmluvy medzi právnymi predchodcami z 8. februára 1993. Na podporu
svojich záverov súdy poukázali aj na skutočnosť, že pôvodný veriteľ VÚB proti žalovanému,
prípadne jeho predchodcovi neuplatňoval právo na zaplatenie dlhu z úveru. Bez preukázania
prejavu vôle veriteľa postúpiť práva z konkrétneho záväzku vo forme pohľadávky voči
dlžníkovi na iného, nemožno s procesnou účinnosťou tvrdiť, že došlo k ich skutočnému
postúpeniu, hoci by aj bolo preukázané, že všetky subjekty sa správali tak, akoby k takému
prevodu aj platne došlo. Navyše dohoda o postúpení pohľadávky vyžadovala pre platnosť
písomnú formu. Predovšetkým spomínaná dohoda o spolupráci z 25. februára 1991 mala
význam iba pre konkretizáciu praktických krokov celej označenej akcie (t. j. prevodu účtov
a ich zostatkov), nemožno ju však vyhodnotiť ako právny akt, na podklade ktorého došlo
k platnému prevodu práva zo žalovanej pohľadávky vo forme postúpenia. Uznesenie vlády
ČSFR č. 781 z 8. novembra 1990, ktorým bola riešená problematika úverov na TOZ tiež nie
je aktom, na základe ktorého by došlo k platnému postúpeniu práva zo žalovanej pohľadávky,
keďže uznesenie vlády nie je prameňom práva.
V spomínanej zmluve o postúpení pohľadávok z 8. februára 1993 sa v čl. I bode 1/ iba
vo V. rovine konštatuje, že K. B. š. p. ú. B. ako postupník preberá pohľadávky prevzaté
postupcom od peňažných ústavov so sídlom na Slovensku v celkovej hodnote
27 232 270 975,04 Kčs a z Čl. I bodu 2/ vyplýva, že predmetom postúpenia majú byť
pohľadávky uvedené v prílohe č. 1 tvoriacej nedeliteľnú súčasť zmluvy, ktorá však nebola
predložená. Preto na podklade tejto zmluvy nebolo možné priznať aktívnu legitimáciu
navrhovateľke, lebo nebola bez pochybnosti preukázaná ani skutočnosť, že by sporná
pohľadávka (resp. jej nesplatená časť) bola predmetom tohto ďalšieho postúpenia na
bezprostrednú právnu predchodkyňu žalobcu.
Súd prvého stupňa nepostupoval v súlade s ustanovením §120ods. 1 O. s. p. t. j., tým
že neboli v dôkaznom procese zisťované okolnosti rozhodné pre posúdenie veci, najmä pre
preukázanie existencie práva navrhovateľky. Tým, že žalobca nezabezpečil ako dôkaz prílohu
ku zmluve o postúpení pohľadávok z 8. februára 1993, súd prvého stupňa zaťažil konanie
vadou neúplnosti zistenia skutkového stavu, čo malo za následok neprávne rozhodnutie vo
veci v zmysle § 243f ods. 1 písm. b) O. s. p.
Žalovaný sa k mimoriadnemu dovolaniu pripojil a navrhol, aby mu dovolací súd
vyhovel a rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom zrušil a vo veci
rozhodol vo svojej kompetencii, alebo vec vrátil na ďalšie konanie súdu prvého stupňa. Vo
vyjadrení uviedol, že, písomné úkony súdom uznané za právne relevantné ako preukazujúce
existenciu pohľadávky, nie sú v súlade s právnymi predpismi Hospodárskeho zákonníka
a hoci písomné dohody o postúpení neboli navrhovateľkou predložené, súd za takýto dôkaz
vyhodnotil písomnosti, ktoré nemožno považovať za právny akt a na ich základe uznal
respektíve ani neskúmal právne nástupníctvo navrhovateľky. Je tiež toho názoru, že súd
v dokazovaní nezisťoval okolnosti rozhodné pre preukázanie práva a jeho existencie na strane
navrhovateľky, teda nepostupoval v súlade s § 120 ods. l O. s. p., čo malo za následok
nesprávne posúdenie veci a nesprávne rozhodnutie.
Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie zamietnuť. Uviedol, že v konaní
bolo na základe predložených dôkazov preukázané nielen to, že VÚB B., š. p. ú. prejavil
vôľu pohľadávku voči Z. T., š. p. postúpiť K. B. P., š. p. ú. a že K. B. P., š. p. ú. prejavila
vôľu nesplatenú časť pohľadávky z úveru na TOZ prevziať, ale i skutočnosť, že k postúpeniu
pohľadávky naozaj došlo. Prejavená vôľa oboch účastníkov spĺňa náležitosti formy, nakoľko
prejavy účastníkov boli urobené v písomnej forme a i napriek tomu, že nie sú súčasťou tej
istej listiny. Vo vzájomnej súvislosti tvoria dohodu o postúpení práv zo záväzku v zmysle
§ 128 ods. 1 HZ s presne určeným obsahom, tak že nemožno mať pochybnosti o tom, čo bolo
predmetom postúpenia - nesplatená časť pohľadávky z úveru na TOZ voči Z. T., š. p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 3 O. s. p. ) po zistení,
že boli splnené podmienky na podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243e O. s. p., vec
preskúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3v spojení s § 243i ods. 2
O. s. p. ) v napadnutom rozsahu podľa§ 242 ods. 1 v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p. a dospel
k záveru, že dovolanie nie je opodstatnené.
Podstatou mimoriadneho dovolania je námietka proti postupu súdu prvého stupňa,
ktorý považoval za preukázané, že pôvodný veriteľ pohľadávku postúpil a následne ju
postupník postúpil predchodcovi terajšieho žalovaného, hoci uvedená skutočnosť nebola
dokazovaním preukázaná. Dovolací súd sa s názorom dovolateľa nestotožňuje.
Zákon č. 109/1964 Zb. (Hosp. zák.), v § 128 ods. 1 umožňoval postúpiť práva zo
záväzku dohodou na inú organizáciu. Neupravoval obsahové náležitosti dohody, je však
nepochybné, že úmyslom zákonodarcu bolo zaviesť v právnej praxi a v teórii dávno známy
inštitút postúpenia pohľadávky (cesie) aj do hospodársko - právnych vzťahov. Ak má mať
postúpenie pohľadávky od tohto inštitútu očakávané účinky, nepochybne musí mať dohoda
rovnaký minimum náležitostí tak ako sú známe v občianskom práve. Obsahom musí byť
označenie účastníkov, ktorí dohodu uzatvárajú s definovaním ich postavenia, určenie
pohľadávky, ktorá je predmetom postúpenia a vyjadrenie úmyslu pohľadávku postúpiť.
Dohoda musí mať písomnú formu podľa § 24 ods. 1, nevyžaduje sa však, aby písomné
prejavy účastníkov boli na jednej listine (§ 24 ods. 3 Hosp. zák.).
Dovolací súd sa stotožňuje s názorom dovolateľa, že Dohoda o spolupráci pri
realizácie operácie TOZ uzavretá K. B. s. p. ú. a V. Ú. B. 25. februára 1991, ani ďalšia
dohoda z 27. júna 1991 nie sú dohodami o postúpení pohľadávok. Ide len o stanovenie
základných cieľov operácie, zásad jej uskutočnenia, finančno - technického postupu pri jej
realizácii a úlohy jednotlivých subjektov, ktoré sa jej zúčastnia. Obe banky však v nich
jednoznačne vyjadrujú úmysel postúpiť a prijať postúpené pohľadávky a stanovujú postup
prevodu pohľadávok vrátane vzoru žiadosti, ktoré mali podať podniky, ktorých dlhy sa
prevádzali. V spojitosti s uvedenými dohodami treba vykladať konkrétne úkony, ktoré boli
urobené v súvislosti s postúpením konkrétnej pohľadávky, ktorá je predmetom konania, tak
ako to stanovoval § 20 ods. 2 Hosp. zák., podľa ktorého sa majú právne úkony vykladať
v súlade so skutočnou vôľou konajúcej organizácie a v súlade s povahou konania, o ktoré ide.
Pritom treba prihliadať na okolnosti, za ktorých sa prejav urobil a na zásady poctivého
obchodného styku.
Bezprostredným úkonom ktorý viedol k postúpeniu spornej pohľadávky bola listina
z 25. februára 1991, ktorá je označená ako žiadosť o prevzatie pohľadávky 14 559 000 Sk
a je adresovaná K. B. š. p. ú. Podával ju právny predchodca žalovaného. Je pravdou, že
účastníkom zmluvy o postúpení pohľadávky nie je dlžník a nevyžaduje sa ani jeho súhlas
s postúpením. Súčasťou listiny je však aj overenie bankou, v ktorej bola pohľadávka
vedená. VÚB však s tzv. overením nepochybne vyjadruje nielen súhlas s obsahom (tak ako to
vyplýva z dohody medzi bankami z 25. februára 1991), ale aj úmysel pohľadávku postúpiť.
Napokon, tak ako to stanovila dohoda z 25. februára 1991 a ako potvrdzuje dohoda z
27. júna 1991, žiadosť, tak ako všetky žiadosti, prevzalo od dlžníkov ústredie VÚB
a odovzdalo ich K. B.. Nasledovalo potvrdenia K. B., že prevzala pohľadávku. Súčasťou
potvrdenia je oznámenie úrokovej sadzby, termíny a spôsob vykonávania splátok novému
veriteľovi, výzva na oznámenie platného identifikačného čísla, názov a adresu banky a číslo
účtu, z ktorého budú inkasované splátky úveru a súhlasu s navrhovanými podmienkami.
Žalovaný listom z 20. augusta 1991 K. B. oznámil žiadané údaje a súhlas s podmienkami.
Z uvedených dokladov, ich časovej následnosti a obsahovej súvislosti a okolností, za
akých boli urobené, nepochybne vyplýva, že pôvodný veriteľ VÚB vyjadril jednoznačný
úmysel a vôľu postúpiť spornú pohľadávku K. B. s. p. ú. P. a jej súhlas pohľadávku prijať.
Podľa názoru dovolacieho súdu niet dôvodu pochybovať o tom, že pôvodný veriteľ
pohľadávku skutočne platne postúpil K. B. s. p. ú. P..
Obdobne platí aj pre postúpenie pohľadávky z K. B. s. p. ú. P. na K. B. B. š. p. ú.
Dovolací súd nesúhlasí s názorom dovolateľa, že zmluva medzi uvedenými bankami z 8.
februára 1993 len vo všeobecnosti konštatuje, že postupca postupuje pohľadávky a postupník
ich preberá. V čl. I/1 sa celkom jednoznačne uvádza, čo je predmetom postúpenia. Sú nim
pohľadávky, ktoré postupca pôvodne prevzal od peňažných ústavov, ktoré mali sídlo na
Slovensku v celkovej hodnote 27 232 270 975, 04 Sk. podľa stavu k 31. decembru 1992. Zo
znenia čl. I/2 vyplýva, že zoznam pohľadávok bol obsahom prílohy č. 1. Uvedená zmluva má
všetky náležitosti postúpenia pohľadávky, tak ako to vyžaduje § 524 Obč. zák. Je zrejmé, že
na K. B. B. š. p. ú. boli postúpené tie pohľadávky, ktoré boli na K. B. s. p. ú. P. postúpené v
roku 1991 v rámci operácie TOZ. Skutočnosť, že súdu nebola uvedená príloha predložená,
nerobí postúpenie neplatným. Ak z ostatných dôkazov v spojení s predloženou zmluvou a zo
štátoprávnej situácie v čase postúpenia vyplýva, že predmetom bola aj sporná pohľadávka,
nemožno nepredloženie prílohy považovať za vadu konania, dôsledkom ktorej bolo neúplné
zistenie skutkového stavu a nesprávne rozhodnutie.
Uzavretiu zmluvy o postúpení pohľadávky predchádzal list K. B. s. p. ú. P., ktorým
žiada žalovaného o potvrdenie zostatku na účte a to v súvislosti so vznikom K. B. s. p. ú. P. a
K. B. š. p. ú. B.. Žalovaný bez pripomienok stav na jeho úverovom účte potvrdil.
Vychádzajúc, z tohto, že uvedené B. vznikli v súvislosti z rozdelením Československej
republiky a jej majetku, a formou postúpenia pohľadávok sa delil majetok pôvodnej K. B.,
pričom kritériom bol pôvod pohľadávky, nie je dôvod pochybovať o tom, že pohľadávka
pripadla Slovenskej republike, kde pôvodne vznikla. Tomu, že predmetná pohľadávka bola K.
B. š. p. ú. B. skutočne postúpená nasvedčuje aj konanie žalovaného, ktorý jej pravidelne
potvrdzoval zostatok (dlh) na svojom úverovom účte (napr. koncom roku 1996, 1997) a tým
uznával svoj dlh. Žalovaný 26. januára 1998 požiadal K. B. š. p. ú. B. o nový splátkový
kalendár na splácanie dlhu a z histórie úveru vyplýva, že žalovaný ešte aj v roku 1998
zaplatil na úver v splátkach celkom 171 437 Sk. Dovolací súd sa stotožňuje s názorom súdov,
že postúpeniu pohľadávky nasvedčuje aj skutočnosť, že pôvodný veriteľ VÚB (ale ani K. B.
s. p. ú. P.) sa nikdy po postúpení pohľadávky, od žalovaného nedomáhala plnenia predmetnej
pohľadávky.
Z uvedených dôvodov dovolací súd považoval rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa za vecne správne. Mimoriadne dovolanie preto ako
neopodstatnené podľa § 243b ods. 1, v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p. zamietol.
Žalobca mal v dovolacom konaní úspech, patrí mu preto náhrada trov dovolacieho
konania. Podľa § 148a ods. 2 O. s. p. povinnosť nahradiť trovy konania má žalovaný, na koho
podnet generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie. Úspešný žalobca však náhradu trov
konania nežiadal, preto mu dovolací súd náhradu trov nepriznal (§ 151 ods. 1 O. s. p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 22. júla 2010
JUDr. Peter Dukes, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: H.