Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/33/2009

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Daniely Sučanskej a sudcov JUDr. Emila Franciscyho a JUDr. Eleny Siebenstichovej,

v právnej veci žalobkyne S., s.r.o. so sídlom v T., proti žalovanému E. M., bývajúcemu v D.,

zastúpenému JUDr. T. S., advokátom so sídlom v T., o zaplatenie 4 003,88 € (120 621 Sk)

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. , o dovolaní

žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 29. apríla 2008 sp. zn. ,

takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky

1/ z a m i e t a dovolanie žalovaného proti výroku rozsudku Krajského súdu v Trnave

z 29. apríla 2008 sp. zn. , ktorým zmenil rozsudok Okresného súdu Trnava

z 29. marca 2005 č.k. -128 tak, že žalovanému uložil povinnosť v lehote 3 dní

zaplatiť žalobkyni sumu 96 467 Sk so 17,6 % úrokom z omeškania zo sumy 32 457,50 Sk od

16. októbra 1999 do 15. januára 2000, zo sumy 66 097 Sk od 16. januára 2000 do 9. februára

2000, zo sumy 29 188 Sk od 10. februára 2000 do 15. februára 2000, zo sumy 62 827,50 Sk

od 16. februára 2000 do 15. marca 2000 Sk a zo sumy 96 467 Sk od 16. marca 2000 do

zaplatenia,

2/ o d m i e t a dovolanie žalovaného proti výroku rozsudku Krajského súdu v Trnave

z 29. apríla 2008 sp. zn. o trovách odvolacieho konania.

Žalobkyni nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Trnava rozsudkom z 29. marca 2005 č.k. -128 (v poradí

druhým) zamietol žalobu, ktorou sa pôvodná žalobkyňa (S., príspevková organizácia, so

sídlom v T.) domáhala na žalovanom zaplatenia 120 621 Sk s príslušenstvom z titulu

neuhradeného nájomného za nebytové priestory nachádzajúce sa v T. za obdobie október

1999 a január až marec 2000 užívané žalovaným na základe zmluvy o nájme nebytových

priestorov (ďalej len „zmluva o nájme“) uzavretej medzi účastníkmi konania 5. augusta 1996.

Žalobkyňu zaviazal nahradiť žalovanému 52 232 Sk trov konania. Rozhodnutie odôvodnil

tým, že zmluva o nájme je neplatná z dôvodu, že žalobkyňa nebola oprávnená za vlastníka

nebytových priestorov, ktorým bolo Mesto T., uzavrieť so žalovaným predmetnú zmluvu

o nájme a tiež z dôvodu, že na strane nájomcu vystupoval neexistujúci subjekt označený ako

„E.“, pričom obchodným menom fyzickej osoby je meno a priezvisko a prípadne obchodné

meno. Keďže žalovaný nebytové priestory v zmysle neplatnej zmluvy o nájme užíval aj

v období od októbra 1999 do 31. marca 2000, vzniklo žalobkyni právo na vydanie

bezdôvodného obohatenia vzniknuté užívaním týchto priestorov na základe neplatnej zmluvy

o nájme. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia žalobkyni nepriznal, nakoľko žalovaný

dôvodne vzniesol námietku premlčania. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil

ods. l

Krajský súd Trnava na odvolanie žalobkyne (po zrušení jeho prvšieho rozsudku zo

14. júna 2006 sp. zn. rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 26. októbra 2007 sp. zn. ) rozsudkom z 29. apríla 2008 sp. zn.

(v poradí tretím) zmenil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci

samej tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 96 467 Sk so 17,6 %

úrokom z omeškania zo sumy 32 457,50 Sk od 16. októbra 1999 do 15. januára 2000, zo

sumy 66 097 Sk od 16. januára 2000 do 9. februára 2000, zo sumy 29 188 Sk od 10. februára

2000 do 15. februára 2000, zo sumy 62 827,50 Sk od 16. februára 2000 do 15. marca 2000 Sk

a zo sumy 96 467 Sk od 16. marca 2000 do zaplatenia, všetko do 3 dní a vo zvyšku žalobu

zamietol. Žalovanému uložil povinnosť v lehote 3 dní zaplatiť žalobkyni náhradu trov

odvolacieho konania v sume 20 371 Sk. Odvolací súd vychádzajúc z intencií zrušujúceho

rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej v ďalšom konaní zotrval na názore, že zmluva

o nájme z 5. augusta 1996 spĺňa všetky náležitosti platnej zmluvy v zmysle § 3 zákona

č. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších zmien

a doplnkov (ďalej „“). Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že

sporná zmluva o nájme bola uzavretá s predchádzajúcim súhlasom Mesta T. udeleným

uznesením mestskej rady č. 182 zo 14. mája 1996 ( a ).

Príslušné uznesenie mestskej rady okrem odsúhlasenia nájmu nebytových priestorov (bod 1/

uznesenia) obsahovalo aj pokyn pôvodnej žalobkyne na uzavretie zmluvy o nájme (bod 2/

uznesenia). Akceptovaním tohto pokynu ešte pôvodnou žalobkyňou došlo medzi ňou

a Mestom T. k uzavretiu príkaznej zmluvy (resp. zmluvy takejto zmluve obdobnej, na

uzavretie ktorej zákon nepredpisuje písomnú formu), preto nebol dôvod oprávnenie pôvodnej

žalobkyne na uzavretie zmluvy o nájme a jej vecnú tzv. aktívnu legitimáciu uplatňovať

nároky v prejednávanej veci už spochybňovať. S otázkou prechodu práv a povinností k takto

pôvodnou žalobkyňou uplatnenej pohľadávke najskôr na Mesto T. a následne na terajšiu

žalobkyňu sa odvolací súd dostatočne vyporiadal už v odôvodnení svojho uznesenia o zmene

účastníkov na žalujúcej strane z 15. apríla 2008 sp. zn. (č.l. 250 spisu).

Pokiaľ ide o označenie žalovaného v zmluve o nájme odvolací súd sa pridržiaval

dôvodov svojho skoršieho rozhodnutia, s ktorými sa stotožnil aj Najvyšší súd Slovenskej

republiky v rozsudku z 26. októbra 2007 sp. zn. , podľa ktorých označenie

žalovaného ako nájomcu v úvodnej časti zmluvy síce celkom nezodpovedalo označeniu

obchodného mena fyzickej osoby v zmysle ods. l , nie je však

neurčité, keďže z kontextu zmluvy nesporne vyplývalo, že jej účastníkom v postavení

nájomcu je živnostník E. M. (žalovaný) a že úmyslom oboch účastníkom zmluvy bolo platne

dojednať nájomný vzťah, predmetom ktorého bol nájom nebytových priestorov v T.. Za

splnenú považoval aj ďalšiu náležitosť nájomnej zmluvy, a to vymedzenie účelu nájmu;

v tomto smere sa pridržiaval svojho názoru vysloveného v skoršom rozhodnutí zhodného aj s

názorom dovolacieho súdu, podľa ktorého uvedená náležitosť zmluvy je síce podľa § 3 ods. 3

nevyhnutnou podmienkou platnosti zmluvy o nájme nebytových

priestorov, zákon však nevymedzuje, v ktorej časti zmluvy a akým spôsobom má byť účel

nájmu vyjadrený. Aj v prejednávanej veci zákonnú požiadavku treba považovať za splnenú,

ak účel nájmu samotný text zmluvy neobsahuje, ale účel nájmu bol vymedzený v rámci listiny

tvoriacej súčasť zmluvy, t.j. vo výpočtovom liste.

Pri posudzovaní výšky žalobou požadovanej sumy odvolací súd vychádzal zo zmluvy

o nájme vrátane jej súčasti – výpočtového listu pre výpočet príslušných úhrad. Podľa

výpočtového listu bola dojednaná suma základného ročného nájomného po zohľadnení

atraktivity určenej koeficientom 350 %, a to vrátane náhrady na dani zo stavieb sumou

363 684 Sk, pričom k tejto sume rozpočítanej na mesačné úhrady sumami 30 307 Sk mala

patriť i suma mesačnej zálohy na vodnom a stočnom 120 Sk [rozdiel 1 Sk medzi sumou

363 684 Sk v zmluve a 363 685 Sk vo výpočtovom liste súdu považoval za chybu v počítaní

(30 307 x 12 = 363 684)]. Podľa článku V zmluvy o nájme bol prenajímateľ oprávnený

upravovať výšku nájomného (teda sumu 363 684 Sk) o percento inflácie s platnosťou od

1. januára bežného roka. Toto oprávnenie pôvodná žalobkyňa v rozhodnom období aj využila

(viď oznámenie o zvýšení základného nájomného pre rok 1999 o 6,7 % a pre rok 2000

o 10,6 %) príslušným prepočtom zodpovedajúcim zmluvnej úprave. V zmysle uvedeného

článku zmluvy o nájme potom ročné nájomné v roku 1999 vyčíslil v sume 388 051 Sk

(363 684 + 6,7 %) a v roku 2000 v sume 402 235,50 Sk (363 684 + 10,6 %); výšku

mesačného nájomného v roku 1999 súd potom určil sumou 32 337,50 Sk, čo s pripočítaním

zálohy na vodnom a stočnom predstavuje celkom sumu 32 457,50 Sk, a v roku 2000 sumou

33 519,50 Sk, čo s pripočítaním zálohy na vodnom a stočnom predstavuje celkom sumu

33 639,50 Sk, ktorú mal žalovaný mesačne platiť. Odvolací súd za opodstatnený považoval

postup žalobkyne spočívajúci v započítaní platieb, ktoré uhradil žalovaný v rozhodnom

období, t.j. od októbra 1999 do marca 2000, a to najskôr na platby nájomného za aktuálne

mesiace (v ktorých dochádzalo k príslušným plneniam pri splatnosti bežného nájomného do

15. dňa v mesiaci, t.j. platby v mesiacoch november a december 1999). Podľa výpočtu

krajského súdu žalovaný v rozhodnom období (t.j. október 2009 a január – marec 2000) mal

zaplatiť celkom 133 376 Sk (32 457,50 + 3 x 33 639,50) a preukázateľne zaplatil len

36 909 Sk (platba došlá žalobkyni 9. februára 2000 pri nedoložení žiadnej ním tvrdenej platby

na zaplatenie nájomného aj za mesiac október 1999), potom jeho dlh voči žalobkyni

nepredstavoval sumu 120 621 Sk (požadovanú žalobou) ale sumu 96 467 Sk

(133 376 – 36 909), v ktorej časti žalobu považoval za dôvodnú.

Aj v časti príslušenstva pohľadávky, odvolací súd nepovažoval za správne sumy

určené v tzv. čiastkových listinách. V období od 16. októbra 1999 do 15. januára 2000 zo súm

týkajúcich sa sporného obdobia bola splatnou len suma nájomného a spojenej zálohy za

mesiac október 1999, teda len suma 32 457,50 Sk a len z nej za toto obdobie žalobkyni

prislúchali i zákonné úroky z omeškania. V ďalšom období k tejto sume prirástla suma

nájomného a spojenej zálohy za január 2000, takže od 15. januára 2000 až do 9. februára 2000

(kedy žalovaný zaplatil 36 909 Sk) patrili žalobkyni úroky z omeškania zo sumy 66 097 Sk

(32 457,50 + 33 639,50). Od 10. februára 2000 do 15. februára 2000, t.j. do splatnosti

ďalšieho nájomného za február 2000 došlo k zníženiu pôvodnej tzv. istiny na sumu 29 188 Sk

() a následne od 16. februára 2000 do 15. marca 2000 opäť k jej zvýšeniu na

62 827,50 Sk ( + 33 639,50) a napokon od 16. marca 2000 až do zaplatenia k zvýšeniu

na celkovú vyššie uvedenú konečnú výšku dlhu na nájomnom (62 827,50 + 33 639,50 =

96 467). Vzhľadom na tento výpočet dlžného nájomného odvolací súd dospel k záveru, že súd

prvého stupňa nerozhodol vecne správne, ak napadnutým rozsudkom žalobu zamietol, a preto

podľa , (v znení platnom a účinnom do 31. augusta 2005) zmenil

rozsudok súdu prvého stupňa spôsobom uvedeným v prvej vete výroku a vo zvyšku žalobu

zamietol (v tejto zamietajúcej časti fakticky rozsudok súdu prvého stupňa podľa

potvrdil).

Odvolací súd pri posudzovaní dôvodnosti požiadavky žalovaného na zľavu

z nájomného vychádzal z a a článku II zmluvy o nájme

nebytových priestorov z 5. augusta 1996. Po zistení, že v prejednávanej veci neboli povinnosti

prenajímateľa (pôvodnej žalobkyne) vymedzené odchylne od zákonnej úpravy, odvolací sa

stotožnil s argumentáciou žalobkyne, že žalovanému nevzniklo právo na ním požadovanú

zľavu na nájomnom, a to v žiadnom rozsahu, keď nepreukázal stav neplnenia akejkoľvek

zákonom ustanovenej či zmluvne dojednanej povinnosti prenajímateľa v súvislosti s užívaním

prenajatých nebytových priestorov. Aj v prípade jeho námietky o nemožnosti užívať prenajatý

priestor v dôsledku sťaženého prístupu pre zákazníkov k jeho prevádzkárni, smerujúcej

k zľave na nájomnom, podľa výsledkov vykonaného dokazovania sa nejednalo o vady

užívania samotného prenajatého priestoru, išlo len o jeho tvrdenie o vytvorení sťaženého,

resp. komplikovanejšieho (nie však vylúčeného či celkom znemožneného) prístupu k objektu

prenajatej prevádzkárne. Odvolací súd v tejto súvislosti poukázal aj na to, že všetky podania

žalovaného, ktorými sa opakovane domáhal priznania zľavy na nájomnom alebo jeho

redukcie pod úroveň zvýšenia o atraktivitu, či už pôvodná žalobkyňa alebo Mesto T. vecne

vybavili, čo aj nesúhlasnými stanoviskami. O trovách konania súd rozhodol podľa § 224 ods.

1 a 2 a , keďže vo veci samej mala prevažný procesný úspech

žalobkyňa (56,96 %); žalobkyni vzniklo aj právo na náhradu trov odvolacieho konania

(vrátane trov skoršieho odvolacieho konania a trov konania dovolacieho).

Proti rozsudku krajského súdu vo výroku, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa

a žalobe čiastočne vyhovel a proti výroku o náhrade trov konania, podal žalovaný dovolanie,

prípustnosť ktorého odôvodnil a jeho dôvodnosť

Nesprávnosť právneho názoru odvolacieho súdu o platnosti zmluvy o nájme videl

v tom, že zmluvu uzavrel subjekt, ktorý nebol vlastníkom prenajatých priestorov, na strane

nájomcu bol označený a v zmluve uvedený neexistujúci subjekt spôsobom „E.“, bez uvedenia

IČO a bankového spojenia, ktoré označenie je zjavne nesprávne, neurčité a nezrozumiteľné,

naviac – jeho priezvisko je uvedené bez dĺžňa. Nesúhlasil ani s názorom odvolacieho súdu

o vymedzení účelu nájmu, pretože z výpočtového listu, na ktorý sa odvolací súd odvoláva,

nemožno účel nájmu zistiť. Aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku sp. zn.

konštatoval, že v zmluve o nájme nie je uvedený účel nájmu, ktorý je

podstatnou náležitosťou zmluvy a jeho absencia v zmluve má za následok jej neplatnosť (§ 3

ods. 3, 4 ). Uvedením údaju na výpočtovom liste pre výpočet úhrady

za nájom nebytových priestorov v časti spôsob využitia „predajňa“, nie je dostatočne

vymedzený účel nájmu pre potreby zmluvy o nájme v zmysle

Zb.; sporná zmluva o nájme je z tohto z dôvodu neplatná. Dovolateľ namietal aj správnosť

záveru odvolacieho súdu, že mu nevzniklo právo na zľavu na nájomnom, lebo nepreukázal

stav neplnenia akejkoľvek zákonom ustanovenej, či zmluvne dojednanej povinnosti zo strany

prenajímateľa v súvislosti s užívaním prenajatých nebytových priestorov. Odvolací súd

nezohľadnil jeho argumentáciu, že S. uzatvárala s ním zmluvu o nájme a prenájme

nebytových priestorov na základe vôle a pokynu Mesta T., ktoré mu údržbou cestnej siete

v rozhodujúcom období znemožnilo prenajatý priestor užívať v súlade s účelom nájomnej

zmluvy, ktorý ale v spornej zmluve vyjadrený nebol. Ak teda mesto vystupovalo vo vzťahu k

žalobkyni v súvislosti s uzavretím zmluvy o nájme ako mandant, tak nárok na zľavu

z nájomného v súlade s čl. II. príslušnej zmluvy a mu vznikne aj

v prípade, že mu mesto svojou činnosťou znemožní, alebo značne oslabí predpokladaný

zámer - výkon obchodnej činnosti na prenajatej nehnuteľnosti tak, že nedosahuje plánované

tržby, v dôsledku čoho nie je schopný platiť v zmluve určené nájomné. Základný problém

medzi žalobkyňou a ním bol vyvolaný rekonštrukciou K. ulice, ktorú organizovalo

a zabezpečovalo mesto, ktoré je vlastníkom sporných prenajatých priestorov na R. ulici v T.

a v dôsledku tejto rekonštrukcie sa prenajaté nebytové priestory dostali do slepej ulice, na čo

poukazoval už od začiatku sporu a z ktorého dôvodu žiadal zľavu na mesačnom nájomnom vo

výške 60 % v súlade s článkami II a III zmluvy o nájme, ako

Námietky dovolateľa smerovali aj proti postupu odvolacieho súdu v súvislosti so započítaním

platieb uhradených v rozhodnom období (október 1999 – marec 2000), ktorý nezohľadnil jeho

argumentáciu. Ak odvolací súd považoval zmluvu o nájme za platnú, tak mal sumu 36 909 Sk

zaplatenú vo februári 2000 posúdiť len ako nájomné za december 1999, pretože v čase tejto

platby nepoznal ešte výšku nájmu na rok 2000. Dovolateľ za nesprávne považoval aj

rozhodnutie o trovách konania, a mal za to, že vzhľadom na okolnosti prípadu súd mal

aplikovať a náhradu trov za celé konanie žalobkyni nepriznať. Z uvedených

dôvodov žiadal rozsudok krajského súdu v napadnutej časti (v zmeňujúcom výroku vo veci

samej a vo výroku o trovách konania) zrušiť a vec mu v rozsahu zrušenia vrátiť na ďalšie

konanie.

Žalobkyňa vyjadrenie k dovolaniu nepodala.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ) proti rozhodnutiu, ktoré možno

napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), preskúmal napadnutý rozsudok

bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) a dospel k záveru, že

dovolanie žalovaného nie je dôvodné.

umožňuje účastníkovi podať dovolanie len z tých dôvodov,

ktoré sú taxatívne uvedené v Dovolanie môže byť podané iba z dôvodov,

že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uvedenými dovolacími dôvodmi, vrátane ich obsahového vymedzenia. Obligatórne sa zaoberá

len vadami konania vymedzenými v a inými vadami konania, pokiaľ mali za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ).

V prejednávanej veci neboli v dovolaní namietané procesné vady konania v zmysle

a žiadna z nich nevyšla ani v dovolacom konaní najavo.

Žalovaný v dovolaní tvrdí, že konanie je postihnuté inou vadou konania, ktorá má za

následok nesprávne rozhodnutie ( ) a že napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/

). Dovolateľom namietaná tzv. iná vada v zmysle spočíva

vždy v procesne nesprávnom postupe súdov, ktorý na rozdiel od procesných vád konania

uvedených v , nezakladá zmätočnosť. Dovolateľ túto inú vadu konania v dovolaní

žiadnym spôsobom nekonkretizoval a dovolací súd nezistil v postupe odvolacieho súdu

porušenie procesných predpisov majúcich za následok nesprávne rozhodnutie vo veci;

dovolateľom použitý dovolací dôvod ( ) tak nie je spôsobilý

spochybniť správnosť rozsudku odvolacieho súdu.

Žalovaný v dovolaní ďalej namieta, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci ( ). Právnym posúdením je činnosť súdu,

pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu

na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd

nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne

ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne

závery.

Žalovaný tento dovolací dôvod vyvodzuje z nesprávnosti právnych záverov

odvolacieho súdu o platnosti zmluvy o nájme a o čiastočnej dôvodnosti žalobou uplatneného

nároku. Z obsahu spisu vyplýva, že Krajský súd v Trnave na odvolanie žalobkyne (jej právnej

predchodkyne) svojím skorším rozsudkom zo 14. júna 2006 sp. zn. (v poradí

druhým) zmenil rozsudok Okresného súdu Trnava z 29. marca 2005 č.k. -128

(v poradí druhý) tak, že žalobe vo veci samej v celom rozsahu vyhovel, v časti trov konania

zrušil a vec vrátil v rozsahu zrušenia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie

o trovách odvolacieho konania si vyhradil na samostatné rozhodnutie. Na rozdiel od súdu

prvého stupňa odvolací súd dospel k záveru, že zmluva o nájme je platná, pretože spĺňa

všetky náležitosti platnej zmluvy o nájme. Za dostatočne určité považoval aj vymedzenie

účelu nájmu vo výpočtovom liste nájomného tvoriacom súčasť samotnej zmluvy a dostatočne

určite je v zmluve označený aj nájomca s poukazom na R 9/2002. Pokiaľ ide o výšku

požadovaného nájomného, jeho splatnosť a platby žalovaného, odvolací súd tieto považoval

za nesporné a nároky žalovaného na zľavu z nájomného za nepreukázané, z ktorého dôvodu

žalobe v celom rozsahu vyhovel.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie žalovaného rozsudkom z 26. októbra

2007 sp. zn. zrušil vyššie uvedený rozsudok krajského súdu vo veci samej

a v tejto časti mu vec vrátil na ďalšie konanie. Dovolací súd sa po preskúmaní veci stotožnil

so správnymi právnymi závermi odvolacieho súdu v otázke posúdenia platnosti zmluvy

o nájme a v tejto časti žalovaným uplatnený dovolací dôvod ( )

považoval za neopodstatnený. K zrušeniu rozsudku krajského súdu však došlo z dôvodu inej

vady konania ( ), pretože jeho rozsudok bol v časti týkajúcej sa

výšky uplatneného nároku pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľný.

Odvolací súd po zrušení jeho predchádzajúceho rozsudku dovolacím súdom

v ďalšom konaní pokračoval s právnou nástupkyňou pôvodnej žalobkyne, t.j. S., s.r.o. so

sídlom v T. (zmenu v osobe žalobkyne pripustil uznesením z 15. apríla 2008 sp. zn. 10 Co

202/2007). V súlade s právnymi závermi zrušujúceho rozhodnutia dovolacieho súdu opätovne

posudzoval náležitosti zmluvy o nájme a dospel k zhodnému záveru ako vo svojom skoršom

rozhodnutí, že zmluva spĺňa zákonom požadované náležitosti platnej zmluvy o nájme

v zmysle , aj pokiaľ ide o vymedzenie účelu zmluvy

i označenie nájomcu. V tomto smere dovolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku

krajského súdu, s ktorým sa stotožňuje.

Pokiaľ ide o námietku dovolateľa vo vzťahu k záveru krajského súdu o platnosti

zmluvy o nájme, dovolací súd poukazuje na , v zmysle ktorého, ak dôjde

k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej

o veci; pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní záväzný. Najvyšší súd

Slovenskej republiky v rozsudku z 26. októbra 2007 sp. zn. , ktorým zrušil

skorší rozsudok krajského súdu vo veci samej v zmeňujúcom výroku, posudzoval otázku

platnosti zmluvy o nájme a stotožnil sa so správnymi právnymi závermi krajského súdu

v otázke jej platnosti, ako i posúdením náležitostí uvedenej zmluvy aj pokiaľ ide o označenie

nájomcu v zmluve i uvedenie účelu zmluvy. Krajský súd po zrušení jeho skoršieho rozsudku

dovolacím súdom preto v zmysle bol viazaný v ďalšom konaní jeho

právnym názorom v otázke platnosti zmluvy o nájme a pretože od rozhodnutia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky k žiadnej zmene skutkového stavu nedošlo, nebol dôvod od tohto

právneho názoru sa odkloniť. Z týchto dôvodov dovolaciu námietku žalovaného o neplatnosti

zmluvy o nájme treba považovať za neopodstatnenú.

Odvolací súd pri rozhodovaní o výške žalobou uplatneného nároku vychádzal zo

zmluvy o nájme a jej súčasti, t.j. výpočtového listu pre výpočet úhrad, v ktorom bolo

dojednané nájomné po zohľadnení atraktivity určenej koeficientom 350 %, vrátane náhrady

na dani zo stavieb sumou 363 684 Sk ročne (mesačná úhrada 30 307 Sk) a sumy mesačnej

zálohy na vodnom a stočnom 120 Sk podľa článku I a V zmluvy, ktorý umožňoval

prenajímateľovi upravovať výšku nájomného o percento inflácie s platnosťou od 1. januára

bežného roka (v roku 1999 žalobkyňa zvýšila základné nájomné o 6,7 % a pre rok 2000

o 10,6 %). V zmysle zmluvy o nájme krajský súd vyčíslil výšku mesačného nájomného spolu

so zálohou na vodné a stočné za rok 1999 vo výške 32 457,50 Sk (32 337,50 +120) a pre rok

2000 vo výške 33 639,50 Sk (33 519,50 + 120). Výška dlžného nájomného za rozhodné

obdobie október 1999 a január – marec 2000 po zohľadnení platieb žalovaného vykonaných

v tomto období () podľa výpočtu krajského súdu potom činí 96 467 Sk.

V podrobnostiach dovolací súd odkazuje na správny výpočet dlžného nájomného

v odôvodnení dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu. So zreteľom na správny

výpočet dlžnej sumy odvolacím súdom, javí sa nedôvodná námietka dovolateľa, že odvolací

súd nezohľadnil ním vykonané platby v rozhodnom období celkom vo výške celkom

110 727 Sk podľa výpisu z účtu žalovaného vykonané v dňoch 8. februára 1999,

21. decembra 2000 a 8. februára 2000 (t.j. 3 x 36 909 Sk), pretože z podrobného výpočtu

vykonaného odvolacím súdom vyplýva, že všetky platby uhradené žalovaným v rozhodnom

období boli započítané pri vyčíslení konečnej sumy dlžného nájomného (platby poukázané

žalovaným v mesiacoch november a december 1999 boli použité najskôr na platby nájomného

za aktuálne mesiace, v ktorých dochádzalo k príslušným plneniam po splatnosti bežného

nájomného do 15. dňa v mesiaci a dlžné nájomné za mesiace november a december 1999

nebolo ani predmetom tohto konania).

Nemožno prisvedčiť ani dovolacej námietke žalovaného, že odvolací súd rozhodol

v rozpore s , keď jeho nárok na zľavu z nájomného nepovažoval za

dôvodný.

Podľa , ak nájomca môže nebytový priestor užívať

obmedzene len preto, že prenajímateľ neplní svoje povinnosti zo zmluvy alebo povinnosti

ustanovené týmto zákonom, má nájomca nárok na pomernú zľavu z nájomného; toto

ustanovenie sa vzťahuje aj na podnájom.

Vzhľadom na viazanosť dovolacieho súdu uplatneným dovolacím dôvodom, bolo

potrebné v danej veci posúdiť, či odvolací súd rozhodol v súlade s citovaným ustanovením

z dôvodu, že žalovaný podľa neho nemohol riadne užívať prenajaté nebytové priestory

z dôvodu rekonštrukcie cesty na K. ulici, v dôsledku ktorej bol sťažený prístup do R. ulice,

kde sa nachádzala prevádzka žalovaného. Z dokazovania mal súd preukázané, že v článku II

zmluvy o nájme si účastníci dohodli práva a povinnosti vyplývajúce pre nich z nájmu. Okrem

iného bolo dohodnuté, že ak nájomca môže nebytový priestor užívať len obmedzene len

preto, že prenajímateľ neplní svoje povinnosti zo zmluvy, má nájomca nárok na pomernú

zľavu z nájomného. Dovolací súd považuje za správny záver odvolacieho súdu, že

žalovanému nevznikol nárok na požadovanú zľavu z nájomného, keďže nepreukázal stav

neplnenia akejkoľvek zákonom stanovenej či zmluvne dojednanej povinnosti prenajímateľa v

súvislosti s užívaním prenajatých nebytových priestorov. Žalovaný v podstate nenamietal

vady užívaniaschopnosti samotného prenajatého priestoru, len tvrdil, že v dôsledku

rekonštrukcie cesty na K. ulici sa vytvorila situácia, ktorá sťažila zákazníkom prístup

k prenajatej prevádzke. Aj dovolací súd je toho názoru, že sťaženie prístupu k prevádzke

v dôsledku rekonštrukcie cesty realizovanej mestom nemožno kvalifikovať za také porušenie

povinností žalobkyne vyplývajúcich z článku II zmluvy o nájme, ktoré by odôvodňovalo

nárok na poskytnutie zľavy z nájomného za užívanie nebytových priestorov. Keďže žalovaný,

ktorý má v konaní dôkaznú povinnosť, nepreukázal porušenie, resp. neplnenie dohodnutých

povinností žalobkyňou zo zmluvy o nájme, správne odvolací súd jeho nárok na zľavu

z nájomného nepovažoval za opodstatnený.

Z vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že výrok rozsudku

odvolacieho súdu vo veci samej v zmeňujúcej časti, ktorý je napadnutý dovolaním

žalovaného, nespočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (viď § 241 ods. 2 písm. c/

). Dovolací súd preto jeho dovolanie v predmetnej časti zamietol ako nedôvodné

( ).

K dovolaniu žalovaného voči časti smerujúcej proti výroku rozsudku odvolacieho

súdu o trovách konania dovolací súd uvádza, že táto časť dovolania smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré je síce súčasťou rozsudku odvolacieho súdu, má ale charakter uznesenia

a tento charakter nestráca, i keď rozhodnutie o trovách s meritórnym rozhodnutím vo veci

súvisí a je do neho pojaté ( ). Vzhľadom na túto povahu rozhodnutia

odvolacieho súdu o trovách konania treba prípustnosť dovolania proti nemu smerujúceho

posudzovať podľa ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti uzneseniu

( ). Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné v prípadoch

uvedených v a V zmysle ale ustanovenia

a 2 neplatia, ak ide (medziiným) o uznesenie o trovách konania. Ustanovenie

ods. 3 teda vylučuje prípustnosť dovolania žalovaného v časti smerujúcej proti výroku

rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania. Keďže ani vo vzťahu k tomuto výroku nebola

zistená procesná vada konania v zmysle , Najvyšší súd Slovenskej republiky

dovolanie žalovaného v tejto časti jeho odmietol ( v spojení s

písm. c/ ).

V dovolacom konaní (procesne) úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal ( v spojení

s ustanoveniami a ). Dovolací súd nepriznal žalobkyni

náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy

dovolacieho konania ( , a ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 5. augusta 2010

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková