Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sža/68/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Igora Belka

a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a Ing. JUDr. Miroslava Gavalca, v právnej

veci navrhovateľa: F., nar. X., srbskej štátnej príslušnosti, albánskej národnosti, naposledy

bytom v zahraničí: P., toho času v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov S., zastúpeného

Centrom právnej pomoci, kancelária Košice, Moyzesova č. 18, Košice, proti odporcovi:

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková č. 6, Bratislava,

o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia odporcu č. p. MU–525-14/PO-Ž-2009 zo

dňa 30.11.2009, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k.

-112 zo dňa 7.4.2010, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach

č. k. -112 zo dňa 7.4.2010 p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie odporcu

ČAS: MU-525-14/PO-Ž-2009 zo dňa 30.11.2009 o neudelení azylu navrhovateľovi na území

Slovenskej republiky podľa ustanovenia o azyle

2

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia (ďalej

len zákon o azyle) a o neposkytnutí doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4

zákona o azyle. Krajský súd zároveň vyslovil, že účastníkom náhradu trov konania

nepriznáva.

Krajský súd sa stotožnil so záverom odporcu, že u navrhovateľa neboli splnené

podmienky pre udelenie azylu na území Slovenskej republiky a rozhodnutie odporcu

o neudelení azylu a o neposkytnutí doplnkovej ochrany je vecne správne a v súlade

so zákonom o azyle.

Podľa krajského súdu v prejednávanej veci v správnom konaní odporca dostatočne

zistil skutkový stav vo veci a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými

navrhovateľom počas azylového konania. Krajský súd doplnil vykonané dokazovanie

na pojednávaniach výsluchom navrhovateľa a listinnými dôkazmi a stotožnil sa s názorom

odporcu, že skutočnosti uvádzané navrhovateľom v priebehu azylového konania sa javia ako

neopodstatnené z hľadiska bezprostredného ohrozenia navrhovateľa pri zotrvaní v krajine

a nasvedčujú iným pohnútkam navrhovateľa v žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej

republiky než aké sú dôvody na udelenie azylu podľa Ženevského dohovoru a potvrdzujú

záver, že v prípade navrhovateľa neboli splnené podmienky pre udelenie azylu podľa § 8

alebo § 10 zákona o azyle. Navrhovateľ pred krajským súdom tvrdil, že v krajine pôvodu mal

problémy od 14 rokov, celá jeho rodina bola prenasledovaná, bratovi to psychicky ublížilo.

Tvrdil, že od roku 1992 je na Slovensku s manželkou, v 1997 sa vrátil späť do svojej krajiny

a na hraniciach medzi Maďarskom a Srbskom ho zadržiavali a žiadali od neho vysvetlenie,

kde dovtedy bol. Tvrdil, že vyhostenie mal za nič. V 1994 mu bol udelený zákaz vstupu

na 10 rokov, ktorý však porušil a preto mu dali zákaz v roku 2000 natrvalo a v roku 2009

mu bol uložený trest odňatia slobody na 8 mesiacov a 5 rokov vyhostenia. Uviedol,

že s manželkou nežijú od konca mája 2009. K tvrdeniam o svojich obavách o bezpečnosť

kvôli vojnovému konfliktu na Balkáne a prenasledovaní študentov a profesorov

juhoslovanskou armádou uviedol, že tieto skutočnosti neuvádzal pri pohovore pred odporcom,

lebo za podstatné považoval zlúčenie rodiny.

Krajský súd predvolal na návrh navrhovateľa svedkyňu P., ktorá však využila svoje

právo nevypovedať z dôvodu možného privodenia si trestného stíhania. Z jej predchádzajúcej

3

výpovede ako aj zo zabezpečenej Správy z prešetrenia rodinných pomerov od Úradu práce,

sociálnych vecí a rodiny v Košiciach zo dňa 6.11.2009 vyplynulo, že navrhovateľ so svojou

manželkou nežijú v spoločnej domácnosti od konca mája 2009 a deti boli zverené do výchovy

matky. Z odpisu z registra trestov krajský súd zistil, že navrhovateľovi bol uložený trest

vyhostenia rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. zo dňa

14.5.1996 a rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. zo dňa 7.7.2000 bol

navrhovateľ právoplatne odsúdený pre trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia

a trestný čin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery

(sfalšoval cestovný pas a vodičský preukaz) a bol mu uložený trest odňatia slobody vo

výmere 4 mesiacov, ktorý vykonal 21.7.2008 a trest vyhostenia z územia Slovenskej

republiky. Nakoniec bol navrhovateľ odsúdený rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn.

OT 18/2007 zo dňa 1.6.2007 pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia mu bol

uložený trest odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov nepodmienečne a trest vyhostenia

v trvaní 5 rokov.

Krajský súd sa stotožnil aj so záverom odporcu, ktorý vyslovil, že navrhovateľovi

neposkytne doplnkovú ochranu, lebo jeho dôvody nepovažoval za také, pre ktoré by bol

navrhovateľ v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia

v zmysle § 2 písm. f/ zákona o azyle. Konštatoval, že navrhovateľ v oblasti Priština patrí

k albánskej väčšine, no treba u neho prihliadať aj na skutočnosti, že mu boli

administratívnymi i súdnymi orgánmi opakovane ukladané administratívne vyhostenia

so zákazom pobytu na území SR a trest vyhostenia v trvaní 5 rokov.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie žiadajúc

rozsudok zmeniť a zrušiť. Dôvodil, že z krajiny pôvodu ušiel ako kosovský Albánec

z bezpečnostných dôvodov kvôli vojnovému konfliktu a hoci žil dlhšiu dobu na Slovensku

nelegálne, necítil potrebu požiadať o azyl alebo o doplnkovú ochranu, lebo nevnímal

bezprostredne možnosť svojho vrátenia do Kosova resp. do Srbskej republiky a počas výkonu

trestu nemal dôvod požiadať o medzinárodnú ochranu. Svoje právo využil až neskôr,

keď začal reálne pociťovať obavy z možného návratu do krajiny pôvodu. Preto nesúhlasil

s názorom odporcu, s ktorým sa stotožnil aj krajský súd, že jeho žiadosť o udelenie azylu bola

účelová a že poukazuje na iné pohnútky.

4

V súvislosti s neposkytnutím doplnkovej ochrany odporcovi vytýkal, že nedostatočne

preskúmal situáciu v krajine pôvodu a skutočnosti týkajúce sa prístupu srbskej väčšiny

k menšinám žijúcim v Srbskej republike, predovšetkým k albánskej menšine. Zdôraznil,

že nezávislosť Kosova neuznala ani Slovenská republika a etnické napätie v tejto oblasti je

príznačné. Ďalej poukázal na správu Human Rights Watch z 20.1.2010 a Usmernenie

UNHCR k potrebe medzinárodnej ochrany jednotlivcov žiadateľov o azyl z Kosova zo dňa

9.11.2009 z ktorých vyplýva, že kosovskí Albánci na územiach, na ktorých majú menšinové

postavenie, potrebujú medzinárodnú ochranu a osoby nedobrovoľne vrátené majú skúsenosti

s problémami v oblasti vlastnej bezpečnosti. Poukázal aj na výzvu komisára pre ľudské práva

zo dňa 2.12.2009 európskym vládam, aby prestali vykonávať a uzavierať readmisné dohody

o návrate do Kosova.

Nesúhlasil s konštatovaním odporcu i krajského súdu, že v prípade návratu do krajiny

pôvodu by mu nič nehrozilo, pretože krajinou pôvodu je Srbsko, nie len provincia Kosova,

ktorú ani Slovenská republika neuznala. Poukázal na predložené správy o krajine pôvodu,

z ktorých jednoznačne vyplýva, že kosovskí Albánci čelia v Srbsku hrozbe prenasledovania

a nesúhlasil s konštatovaním, že takejto hrozbe čelia len na území, kde sú v menšinovom

postavení, teda nie na území Prištiny v Kosove, odkiaľ pochádza. Dôvodil, že navrátilci majú

problémy so znovuzískavaním svojho majetku a s vysťahovaním nelegálnych užívateľov

ich nehnuteľností. Vyjadril názor, že zmyslom a účelom doplnkovej ochrany je poskytnúť

subsidiárnu ochranu tým osobám, u ktorých by bolo neúnosné, neprimerané či nežiaduce

požadovať ich vycestovanie a táto forma ochrany sa viaže k objektívnym hrozbám

po prípadnom návrate navrhovateľa do krajiny jeho pôvodu. Navrhovateľ trval na tom,

že v prípade návratu do Srbska by čelil reálnemu riziku utrpenia vážneho bezprávia zo strany

väčšinovej spoločnosti resp. štátu a štát mu nie je schopný alebo ochotný poskytnúť potrebnú

pomoc vzhľadom na špecifiká danej oblasti a individuálnej situácie, v ktorej sa nachádza.

Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhol napadnutý

rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že s právnym názorom súdu

sa v plnej miere stotožňuje a námietky odporcu nepovažuje za odôvodnené. Trval na to,

že všetky relevantné okolnosti týkajúce sa predmetnej veci boli objektívne a individuálne

posúdené v správnom konaní aj v konaní pred krajským súdom.

5

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu

predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech.

Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia ,

s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej

tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 17. augusta 2010 (§ 156 ods. 1

a ods. 3 ).

Podľa zákona č o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon

neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý

a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných

alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo

príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce

vrátiť do tohto štátu, alebo

b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

Podľa § 10 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento

zákon neustanovuje inak,

a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny

pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,

b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo

c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred písomne

súhlasí (ods. 1).

Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať

na území Slovenskej republiky (ods. 2).

Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny

s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3).

Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej

republiky, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).

6

Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa

podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.

Podľa § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi,

ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu

do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje

inak.

Podľa § 13b ods. 1 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny poskytne

doplnkovú ochranu, ak tento zákon neustanovuje inak,

a) manželovi cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, ak manželstvo

trvá a trvalo aj v čase, keď cudzinec odišiel z krajiny pôvodu a tento cudzinec so zlúčením

vopred písomne súhlasí,

b) slobodným deťom cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, alebo

osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo

c) rodičom slobodného cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a,

mladšieho ako 18 rokov.

Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať

na území Slovenskej republiky (ods. 2).

Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu aj dieťaťu narodenému na území

Slovenskej republiky cudzinke, ktorej sa poskytla doplnková ochrana, ak je splnená

povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 3).

Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle § 13c ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu

žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.

Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone

o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok

taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia

byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo

náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti

7

k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd

a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.

V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania

azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta

).

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol

rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o neudelení azylu

navrhovateľovi na území SR a o neposkytnutí doplnkovej ochrany, preto primárne

v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal

rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho

konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd

vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto

vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia

odporcu.

Odporca zdôvodnil rozhodnutie o neudelení azylu navrhovateľovi na území

Slovenskej republiky nepreukázaním opodstatnenosti jeho žiadosti o udelenie azylu s tým,

že svoju žiadosť zakladal na iných ako rasových, národnostných, náboženských dôvodoch,

dôvodoch zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej

skupine, tak ako to vyplýva zo Ženevskej konvencie z roku 1951 o právnom postavení

utečencov a zákona o azyle, pretože neuviedol žiaden rasový, národnostný, náboženský

či politický dôvod, ani to, že by mal v krajine pôvodu problémy z dôvodu príslušnosti

k nejakej sociálnej skupine. Odporca poukázal na to, že dôvodom jeho žiadosti bolo výlučne

zlúčenie rodiny, pretože na Slovensku žije jeho manželka a dve deti, o ktoré sa chce riadne

starať a okrem týchto žiadne iné dôvody neuviedol.

Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité

dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ

o krajine pôvodu (odporca vychádzal z informácií o krajine pôvodu, ktoré získal z z internej

databázy pod č. MÚ-139/ODZS-2008 a MÚ-32/ODZS-2009, tiež informácie týkajúce

sa Rozhodnutia Rady Európy o podpísaní dohody medzi ES a Srbskou republikou o readmisii

8

osôb a ďalšie všeobecne dostupné zdroje informácií týkajúce sa Srbska), z ktorých vyhodnotil

a stručne popísal súčasnú politicko-spoločenskú situáciu v krajine pôvodu so zameraním

na vyhodnotenie bezpečnostného rizika prípadného návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu.

Ako vyplynulo z dotazníka žiadateľa o azyl zo dňa 16.9.2009, navrhovateľ v krajine

pôvodu vyštudoval základnú a strednú školu a začal študovať vysokú školu, no pre nepokoje,

ktoré tam vypukli, štúdium prerušil. Krajinu pôvodu opustil v roku 1991 z bezpečnostných

dôvodov.

K rodinnému stavu uviedol, že v roku 2001 sa v Prištine oženil s P. a majú spolu dve

dcéry M. a A. Ďalej uviedol, že v Prištine vlastní dom po rodičoch a dal podnet realitnej

kancelárii na jeho predaj.

Na otázku, či bolo proti nemu vedené trestné konanie uviedol, že v krajine pôvodu

tresne stíhaný nebol a na Slovensku sa proti nemu viedlo trestné stíhanie ohľadne jeho

vyhostenia a tiež na základe podnetu jeho manželky.

Na otázku, či bol členom politickej strany, hnutia alebo inej organizácie uviedol,

že nebol.

Na výzvu, aby uviedol všetky dôvody svojej žiadosti o azyl v SR, uviedol, že účelom

jeho žiadosti je zlúčenie rodiny, keďže v roku 2001 uzavrel manželstvo so slovenskou štátnou

občiankou, s ktorou má 2 deti. Tiež uviedol, že chce zlegalizovať svoj pobyt na území SR,

aby spolu mohli znovu žiť.

Z dotazníka ďalej vyplýva, že začiatkom mája 2009 sa jeho pracovné problémy

odrazili v jeho vzťahu a došlo k rozchodu s manželkou, ktorá sa presťahovala k svojej matke.

Na otázku, ako prispieval na rodinu, uviedol, že mal rôzne zdroje, dostával aj finančnú

podporu od bratov a bol tiež tichým spoločníkom v rôznych firmách; mal dosť peňazí.

Na otázku, čoho sa obáva v prípade návratu do krajiny pôvodu uviedol, že sa tam

vrátiť nechce, lebo tam nikoho nemá a už 19 rokov žije na Slovensku a tu má aj svoju rodinu.

9

Navrhovateľom označené dôvody, pre ktoré žiadal udeliť azyl, odporca považoval

za neopodstatnené z hľadiska udelenia azylu na území SR.

K dôvodom žiadosti o udelenie azylu odporca uviedol, že navrhovateľ nespĺňal žiadnu

z podmienok pre udelenie azylu z dôvodu zlúčenia rodiny v zmysle § 10 zákona o azyle,

pretože P. N. a jej deti, ktorých otcom je navrhovateľ, sú občanmi Slovenskej republiky a nie

azylantmi.

Odporca tiež uviedol, že navrhovateľ o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej

ochrany požiadal až po svojom umiestnení do ÚPZ. Z ÚPZ bol prepustený z dôvodu jeho

dodania do ÚVV, kde bol umiestnený na základe príkazu na dodanie do výkonu trestu

Krajského súdu Košice sp. zn. , pretože rozsudkom Okresného súdu Košice I

sp. zn. OT 18/07 z 1.6.2009 v spojení s uznesením Krajského súdu Košice sp. zn.

z 30.9.2009 bol za prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348

ods. 1 písm. c/ odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 8 mesiacov nepodmienečne

so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Odporca si v správnom konaní zabezpečil aj informácie súvisiace so vzťahom

navrhovateľa k svojim maloletým dcéram, t. j. otázky súvisiace s čl. 8 Dohovoru o ľudských

právach a zistil, že navrhovateľ je otcom dvoch maloletých dcér, narodených z družského

vzťahu s P. (pričom navrhovateľ počas konania tvrdil, že s P. uzavrel v roku 2001

manželstvo). Dcéra M. bola rozsudkom Okresného súdu Košice II č. k.

z 24.9.2004 zverená do výchovy a starostlivosti matky a otcovi nebola určená vyživovacia

povinnosť. V čase správneho konania prebiehalo na súde konanie o úpravu rodičovských práv

a povinností aj k druhej maloletej dcére A.A. Odporca zo získaných podkladov ďalej zistil, že

navrhovateľ nebýva v spoločnej domácnosti s deťmi a podľa vyjadrenia ich matky ničím

a nijako neprispieva k ich výchove.

Na podporu svojich argumentov odporca uviedol, že navrhovateľ mohol otázku

spolužitia so svojimi deťmi, resp. s ich matkou, riešiť v minulosti využitím iných právnych

inštitútov právneho poriadku Slovenskej republiky a nie žiadosťou o azyl. Preto odporca túto

žiadosť o azyl odôvodnenú zlúčením rodiny vyhodnotil ako irelevantnú a účelovú s cieľom

odvrátiť hroziace nebezpečenstvo vyhostenia navrhovateľa z územia Slovenskej republiky.

10

Podľa odporcu navrhovateľ nesplnil ani zákonom stanovené podmienky pre udelenie

doplnkovej ochrany, ktorá sa poskytuje vtedy, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol

v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, pričom

vážnym bezprávím sa podľa § 2 písm. f/ zákona o azyle rozumie uloženie trestu smrti alebo

jeho výkon, mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, vážne

a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia

počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu, pričom pôvodcom

prenasledovania alebo vážneho bezprávia je štát, politické strany, hnutia alebo organizácie,

ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia alebo neštátni pôvodcovia, ak je možné

preukázať, že vyššie uvedené subjekty nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu

pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím. Odporca konštatoval, že ani jedna

z uvedených možností vážneho bezprávia sa u navrhovateľa nepreukázala ani nepotvrdila.

Tiež ustálil, že nebola u navrhovateľa potvrdená žiadna z možností pre udelenie doplnkovej

ochrany podľa § 13b zákona o azyle.

Je teda zrejmé, z akých dôkazných prostriedkoch odporca pri svojom rozhodovaní

vychádzal, pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru,

že odporca riadne vyhodnotil dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav,

z ktorého odporca vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či u navrhovateľa existujú

dôvody pre udelenie azylu podľa § 8 a § 10 alebo doplnkovej ochrany podľa § 13a a § 13b

zákona o azyle.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32

(Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ

v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno

vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody

pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné

skutkové zistenia.

Pokiaľ teda odporca dospel k záveru, že dôvody navrhovateľa, pre ktoré žiadal udeliť

azyl na území Slovenskej republiky, nemožno považovať za relevantné pre udelenie azylu

na území Slovenskej republiky, pričom zistenie odporcu o tom, že žiadosť navrhovateľa je

11

založená na jedinom dôvode – zlúčení rodiny - ktorý však nie je možné považovať za dôvod

relevantný v zmysle zákona o azyle, pretože družka (manželka?) a obe dcéry sú štátne

občianky Slovenskej republiky, nachádza oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania

a právne závery odporcu nachádzajú oporu v citovaných ustanoveniach zákona o azyle, preto

podľa odvolacieho súdu krajský súd nepochybil, keď považoval rozhodnutie v časti

o neudelení azylu z týchto dôvodov za vecne správne a zákonné.

Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú

celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj

vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu,

a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom

chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom

udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania

ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto

skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe

bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu.

Odvolací súd dospel k záveru, že je potrebné považovať za správny záver správneho

orgánu i krajského súdu, že u navrhovateľa neboli zistené dôvody pre udelenie azylu

ani z ďalších relevantných dôvodov v zmysle zákona o azyle.

Rovnako za správny považoval odvolací súd záver odporcu, že neboli dané

predpoklady pre udelenie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky, lebo jeho

dôvody odporca nepovažoval za také, pre ktoré by bol navrhovateľ v prípade návratu

do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f/ zákona

o azyle, pri konštatovaní, že navrhovateľ v oblasti Priština patrí k albánskej väčšine.

U navrhovateľa pritom bolo potrebné prihliadnuť i na tie skutočnosti, že mu boli

administratívnymi i súdnymi orgánmi opakovane ukladané administratívne vyhostenia

so zákazom pobytu na území SR a trest vyhostenia v trvaní 5 rokov.

Odvolacie námietky navrhovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť

napadnutého rozsudku, ktorým krajský súd rozhodnutie odporcu potvrdil. Podľa názoru

12

odvolacieho súdu rozhodol krajský súd vo veci skutkovo správne a v súlade so zákonom

a preto odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa potvrdil.

O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

ustanovenia v spojení s a ,

keď navrhovateľovi, ktorý nemal úspech vo veci, náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 17. augusta 2010

JUDr. Igor Belko, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová