Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
e34/382317.c7f38e.pdf
PDF · 162.37 KB
No categories available
6To/12/2009
Najvyšší súd 6 To 12/2009
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v trestnej veci proti obžalovanému M. O. a spol.,
pre trestný čin krádeže podľa § 247 ods. 1, ods. 3 písm. b/, ods. 5 Tr. zák.
(zákon č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov účinných do 31. decembra 2005) a iné,
v senáte zloženom z predsedu JUDr. Štefana Michálika a sudcov JUDr. Petra Hatalu
a JUDr. Daniela Hudáka na verejnom zasadnutí 19. augusta 2010 v Bratislave, o odvolaniach
obžalovaného M. O. a krajského prokurátora proti rozsudku Krajského súdu v Nitre
z 26. apríla 2007, sp. zn. 6 T 3/2004, takto
rozhodol:
I. Podľa § 258 ods. 1 písm. d/ Tr. por. (zákon č. 141/1961 Zb. v znení neskorších
predpisov) napadnutý rozsudok sa z r u š u j e v celom rozsahu.
Podľa § 259 ods. 3 uvedeného Tr. por. obžalovaní
1/ M. O., nar. X., trvale bytom B.,
2/ R. B., nar. X., trvale bytom B.,
3/ B. K., nar. X., trvale bytom N.,
4/ T. V., nar. X., trvale bytom Z.
s ú v i n n í , ž e
dňa 10. júla 2003 asi o 00.56 hod. po vzájomnej dohode „fingovane prepadli“ predajňu
čerpacej stanice S. v katastri obce B. a to tak, že službukonajúci pracovník obsluhy čerpacej
stanice obžalovaný M. O. ostatným obžalovaným dopredu uviedol miesto uloženia peňazí
a zabezpečil vhodnú dobu na prepadnutie, po čom obžalovaný R. B. v neskorých nočných
hodinách dňa 9. júla 2003 priviezol na osobnom motorovom vozidle k obci B. obžalovaných
B. K. a T. V. a zároveň im zabezpečil plynovú pištoľ, telefonicky kontaktoval obžalovaného
M. O. a zisťoval situáciu na čerpacej stanici a po jej zistení obžalovaní B. K. a T. V.
so zamaskovanými tvárami vošli do predajne čerpacej stanice, kde v tom čase okrem
obžalovaného M. O. – teda obsluhy čerpacej stanice, sa nachádzali i ďalšie dve osoby – J. R.
a M. M.; po vojdení do predajne obaja obžalovaní vyzvali obžalovaného M. O., aby im vydal
peniaze a obžalovaný T. V. s pištoľou v ruke donútil J. R. a M. M., aby si ľahli na zem
a následne, keď obžalovaný M. O. otvoril pokladňu, ho obžalovaný T. V. vyzval, aby si tiež
ľahol na zem, potom obžalovaný B. K. z vopred dohodnutých miest, t.j. z pokladne, zo šanóna
položeného na skrinkách, z papierovej krabice uloženej na pulte a z ľavej zásuvky pultu
odcudzil hotovosť v rôznych bankovkách a minciach v celkovej hodnote 94 292 Sk
(3 129,92 eur); ďalej odcudzil 26 kusov Easy kariet v rôznych hodnotách a 29 kusov Prima
kariet, všetky spolu v hodnote 19 710 Sk (654,25 eur), pričom obžalovaný T. V. po celý čas
mieril pištoľou na prítomných. Po takto získanej finančnej hotovosti a veciach následne
obžalovaní T. V. a B. K. odišli k odstavenému vozidlu, ktorým prišli, kde ich čakal
obžalovaný R. B.. S odcudzenou finančnou hotovosťou a telefónnymi kartami sa všetci štyria
obžalovaní rovnakým dielom rozdelili, a svojím konaním spôsobili poškodenému L. M. – A.,
škodu vo výške najmenej 114 002 Sk (3784,17 eur).
t e d a
obžalovaní M. O. a R. B.
- si prisvojili cudziu vec tým, že sa jej zmocnili a spôsobili tak škodu nie malú
a spáchali taký čin ako členovia organizovanej skupiny,
obžalovaní B. K. a T. V.
- si prisvojili cudziu vec tým, že sa jej zmocnili a spôsobili tak škodu nie malú
a spáchali taký čin ako členovia organizovanej skupiny,
- spoločným konaním iného hrozbou násilia nútili, aby niečo konal, pričom tento čin
spáchali so zbraňou,
č í m s p á c h a l i
obžalovaní M. O. a R. B.
- trestný čin krádeže podľa § 247 ods. 1, ods. 3 písm. b/, ods. 5 Tr. zák.
(zákon č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 171/2003 Z. z. účinného do 30. novembra 2003),
obžalovaní B. K. a T. V.
- trestný čin krádeže podľa § 247 ods. 1, ods. 3 písm. b/, ods. 5 Tr. zák.
(zákon č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 171/2003 Z. z. účinného do 30. novembra 2003),
- trestný čin vydierania spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 235 ods. 1, ods. 2
písm. b/ uvedeného Tr. zák.
Z a t o s a o d s u d z u j ú :
obžalovaní M. O. a R. B.
Podľa § 247 ods. 5 Tr. zák. (zákon č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 171/2003 Z. z.
účinného do 30. novembra 2003) každý na trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky.
Podľa § 58 ods. 1 písm. a/ a § 59 ods. 1 uvedeného Tr. zák. sa obom obžalovaným
výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá na skúšobnú dobu v trvaní
3 (troch) rokov.
obžalovaní B. K. a T. V.
Podľa § 247 ods. 5 Tr. zák. (zákon č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 171/2003 Z. z.
účinného do 30. novembra 2003) s použitím § 35 ods. 1 uvedeného Tr. zák. každý na úhrnný
trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky.
Podľa § 58 ods. 1 písm. a/ a § 59 ods. 1 uvedeného Tr. zák. sa obom výkon trestu
odňatia slobody podmienečne odkladá na skúšobnú dobu v trvaní 5 (piatich) rokov.
II. Podľa § 256 Tr. por. (zákon č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov)
sa odvolanie obžalovaného M. O. z a m i e t a .
O d ô v o d n e n i e
Rozsudkom Krajského súdu v Nitre z 26. apríla 2007, sp. zn. 6 T 3/2004, boli
obžalovaní M. O., R. B., B. K. a T. V. uznaní za vinných zo spáchania trestného činu krádeže
spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 247 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. a obžalovaní B. K.
a T. V. aj zo spáchania trestného činu vydierania spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 235
ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák., ktorého sa mali dopustiť na skutkovom základe, že :
dňa 10. júla 2003 asi o 00.56 hod. po vzájomnej dohode „fingovane prepadli“ predajňu
čerpacej stanice S. v katastri obce B. a to tak, že službukonajúci pracovník obsluhy čerpacej
stanice obžalovaný M. O. ostatným obžalovaným dopredu uviedol miesto uloženia peňazí
a zabezpečil vhodnú dobu na prepadnutie, po čom obžalovaný R. B. v neskorých nočných
hodinách dňa 9. júla 2003 priviezol na osobnom motorovom vozidle k obci B. obžalovaných
B. K. a T. V. a zároveň im zabezpečil plynovú pištoľ, telefonicky kontaktoval obžalovaného
M. O. a zisťoval situáciu na čerpacej stanici a po jej zistení obžalovaní B. K. a T. V.
so zamaskovanými tvárami vošli do predajne čerpacej stanice, kde v tom čase okrem
obžalovaného M. O. – teda obsluhy čerpacej stanice, sa nachádzali i ďalšie dve osoby – J. R.
a M. M.; po vojdení do predajne obaja obžalovaní vyzvali obžalovaného M. O., aby im vydal
peniaze a obžalovaný T. V. s pištoľou v ruke donútil J. R. a M. M., aby si ľahli na zem
a následne, keď obžalovaný M. O. otvoril pokladňu, ho obžalovaný T. V. vyzval, aby si tiež
ľahol na zem, potom obžalovaný B. K. z vopred dohodnutých miest, t.j. z pokladne, zo šanóna
položeného na skrinkách, z papierovej krabice uloženej na pulte a z ľavej zásuvky pultu
odcudzil hotovosť v rôznych bankovkách a minciach v celkovej hodnote 94 292 Sk;
ďalej odcudzil 26 kusov Easy kariet v rôznych hodnotách a 29 kusov Prima kariet, všetky
spolu v hodnote 19 710 Sk, pričom obžalovaný T. V. po celý čas mieril pištoľou
na prítomných. Po takto získanej finančnej hotovosti a veciach následne obžalovaní T. V.
a B. K. odišli k odstavenému vozidlu, ktorým prišli, kde ich čakal obžalovaný R. B..
S odcudzenou finančnou hotovosťou a telefónnymi kartami sa všetci štyria obžalovaní
rovnakým dielom rozdelili, a svojím konaním spôsobili poškodenému L. M. – A., škodu
vo výške najmenej 114 002 Sk.
Za to bol obžalovaným M. O. a R. B. podľa § 247 ods. 3 Tr. zák. uložený trest odňatia
slobody každému vo výmere 1 (jedného) roka, ktorého výkon im bol podľa § 58 ods. 1
písm. a/, § 59 ods. 1 Tr. zák. podmienečne odložený s určením skúšobnej doby v trvaní
2 (dvoch) rokov.
Obžalovaným B. K. a T. V. bol za to podľa § 235 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 35 ods. 1
Tr. zák. uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dvoch) rokov, ktorého výkon
im bol podľa § 58 ods. 1 písm. a/, § 59 ods. 1 Tr. zák. podmienečne odložený s určením
skúšobnej doby v trvaní 3 (troch) rokov.
Súčasne bolo podľa § 73 ods. 1 písm. d/ Tr. zák. rozhodnuté o zhabaní plynovej pištole,
ktorou bol inkriminovaný skutok spáchaný, pri vyslovení (podľa § 73 ods. 2 Tr. zák.),
že vlastníkom zhabanej veci sa stáva štát.
Proti tomuto rozsudku podali odvolania obžalovaný M. O. a krajský prokurátor,
a to ihneď po jeho vyhlásení priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní (č.l. 513 spisu).
Obžalovaný M. O. následne odvolanie odôvodnil prostredníctvom obhajcu JUDr. J. H.
písomným podaním zo 7. mája 2007 (č.l. 529 spisu). Odvolanie v ňom obmedzil výlučne
na výrok o treste, ktorý považuje za nesprávny, nakoľko podľa jeho názoru splnil podmienky
podľa § 24 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., v dôsledku čoho malo byť vo vzťahu k jeho osobe súdom
prvého stupňa rozhodnuté o upustení od potrestania. V tejto súvislosti poukázal na to,
že oproti iným obžalovaným sa dopustil len jedného trestného činu, spôsobenú škodu uhradil,
pričom nabádal aj ostatných, aby tak urobili. Po spáchaní trestného činu prejavil snahu
po náprave, pričom ním prejavená ľútosť bola vážna a úprimná. Uviedol, že si „odkrútil“
vojenskú základnú službu a už pomerne dlhý čas vedie riadny život. „Má vážnu známosť,
avšak počas stíhania sa nemohol oženiť. Každý trest po uplynutí tak dlhého času
už nie je trestom výchovným, ale je odplatou a je výsledkom medializácie veci.“ Poukázal
na ustanovenia § 3 ods. 2, ods. 4, § 33, § 88 Tr. zák., ako aj na to, že okrem skutočnosti,
že skutok spáchali „viac ako traja“ neexistuje žiadna priťažujúca okolnosť. Navrhol preto,
aby odvolací súd podľa § 258 ods. 1 písm. d/, ods. 2 Tr. por. prvostupňový rozsudok zrušil
a podľa § 259 ods. 3 Tr. por. rozhodol vo vzťahu k jeho osobe o upustení od potrestania.
V závere uviedol : „Iba takýto rozsudok je rozsudkom zákonným a iba takýto rozsudok
presvedčí médiá, že súd je skutočne nezávislým orgánom, a že sa nenechá nútiť
a nedá sa ovplyvňovať neobjektívnymi a cielenými článkami v niektorých „nefér“ novinami.“
Krajský prokurátor svoje odvolanie odôvodnil písomným podaním z 21. augusta 2007
(č.l. 548 spisu). Z protokolácie jeho odvolania na hlavnom pojednávaní (č.l. 513 spisu),
ako aj z obsahu jeho písomného odôvodnenia vyplýva, že toto odvolanie smeruje proti
výroku o vine aj treste vo vzťahu k všetkým štyrom obžalovaným a je podané v ich
neprospech. Konkrétne namietal nesprávnosť právnej kvalifikácie žalovaného skutku súdom
prvého stupňa a domáhal sa jeho posúdenia v súlade s obžalobou, v ktorej konanie
obžalovaných bolo posúdené ako konanie organizovanej skupiny, čo odôvodňuje právnu
kvalifikáciu tohto skutku podľa § 247 ods. 1, ods. 3 písm. b/, ods. 5 Tr. zák. Nestotožnil
sa s názorom krajského súdu, že obžalovaní svojím konaním nenaplnili pojmové znaky
organizovanej skupiny v zmysle § 89 ods. 26 Tr. zák. V tejto súvislosti poukázal na to,
že všetci obžalovaní uviedli, že na prepade benzínového čerpadla sa spolu dohodli,
pričom nápad vyšiel od obžalovaného B.. Pred samotným činom sa stretli dva až tri krát
a o spôsobe vykonania „lúpeže“ hovorili. Rozdelili si jednotlivé úlohy tak, že obžalovaný B.
zabezpečil motorové vozidlo, plynovú pištoľ, kuklu na zamaskovanie a dával pozor,
obžalovaný O. uložil peniaze v priestoroch benzínky a vopred o tom informoval
spoluobžalovaných, obžalovaní K. a V. sa priamo zúčastnili na skutku, pričom obžalovaný K.
zabezpečil druhú kuklu na zamaskovanie. Všetci štyria obžalovaní zhodne uviedli, že po čine
sa s peniazmi, resp. telefónnymi kartami, podelili rovnými dielmi. To, že obžalovaní
vopred plánovali „prepad“ benzínového čerpadla je zrejmé nie len z toho dôvodu, že viackrát
o tom hovorili, ale i z toho, že o takýto „prepad“ sa pokúsili už skôr pred inkriminovaným
skutkom. Úlohy si medzi sebou rozdelili, pričom koordinátorom celej akcie bol obžalovaný
B.. Konanie páchateľov v posudzovanom prípade podľa neho nie je spolupáchateľstvom,
avšak ide o „klasický príklad organizovanej skupiny.“ Navrhol preto, aby najvyšší súd
napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 258 ods. 1 písm. b/, písm. e/ Tr. por. zrušil
a podľa § 259 ods. 1 Tr. por. tomuto súdu prikázal vo veci znovu konať a rozhodnúť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací postupujúc v intenciách § 564
ods. 4 teraz účinného Trestného poriadku (zákon č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších
predpisov), nezistil dôvod na rozhodnutie podľa § 253 ods. 1 alebo ods. 3 Tr. por.;
preto v zmysle § 254 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov
rozsudku, proti ktorým odvolatelia mohli podať odvolanie, i správnosť postupu konania, ktoré
mu predchádzalo, prihliadajúc aj na (prípadné) chyby odvolaním nevytýkané, pričom zistil,
že odvolanie krajského prokurátora je dôvodné, zatiaľ čo odvolanie obžalovaného M. O.
je potrebné podľa § 256 Tr. por. ako nedôvodné zamietnuť.
Odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd vykonal dokazovanie v rozsahu
požadovanom ustanovením § 2 ods. 5 Tr. por. a vykonané dôkazy hodnotil v súlade
s ustanovením § 2 ods. 6 Tr. por. Nezistil pritom dôvod na doplnenie dokazovania,
ani skutočnosť, že by dôkazy krajský súd vykonal neobjektívne.
V odôvodnení písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku krajský súd vyložil, ktoré
skutočnosti považoval za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými
úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, hodnotiac aj obhajobu
obžalovaných a argumenty uvádzané krajským prokurátorom.
Vo vzťahu k skutkovým záverom prvostupňového súdu odvolací súd konštatuje,
že odôvodnenie napadnutého rozsudku zodpovedá ustanoveniu § 125 Tr. por., preto
v podrobnostiach poukazuje na tam uvedené dôvody, ktoré si osvojuje.
Krajský súd však pochybil pri právnom posúdení inak správne zisteného skutkového
stavu veci podľa príslušných ustanovení Trestného zákona, keď konanie obžalovaných
vo vzťahu k trestnému činu krádeže kvalifikoval ako spolupáchateľstvo, hoci ich spoločné
konanie, vzhľadom na vyššiu formu organizovanosti, naplnilo pojmové znaky organizovanej
skupiny podľa § 89 ods. 26 Tr. zák.
Podľa citovaného zákonného ustanovenia sa organizovanou skupinou rozumie
spolčenie najmenej troch osôb na účely spáchania trestného činu, ktoré sa vyznačuje
deľbou úloh medzi jednotlivými členmi skupiny, ich plánovaním a koordinovanosťou.
Z vykonaného dokazovania v posudzovanej trestnej veci vyplýva, že priebeh samotného
nahraného („fingovaného“) prepadnutia, resp. „lúpeže“ predajne čerpacej stanice
v B. bol preukázaný (okrem svedkov M. M. a J. R.) predovšetkým výpoveďami samých
obžalovaných, ktorí vo svojich priznávajúcich výpovediach z prípravného konania okolnosti
pred „prepadom“, ako aj samotného „prepadu“ podrobne opísali.
Z týchto výpovedí zhodne vyplýva, že posudzovaný útok na majetok situovaný
v predmetnej čerpacej stanici bol vopred plánovaný, keď všetci obžalovaní zhodne uviedli,
že o možnosti tohto útoku sa rozprávali v období asi dva až tri týždne pred jeho
uskutočnením. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že pre naplnenie znaku plánovitosti
(pri organizovanej skupine) nie je nevyhnutné reálne fyzické stretnutie sa všetkých jej členov
(na jednom mieste v rovnakom čase). Môže ísť aj o niekoľko izolovaných stretnutí
jednotlivých členov, na ktorých dochádza k dohode o spoločnom postupe na páchaní
konkrétneho trestného činu.
V posudzovanom prípade preto „plánovitosť konania“ všetkých štyroch obžalovaných
nevylučuje len tá skutočnosť, že obžalovaný O. sa pred inkriminovaným činom fyzicky
nestretol a nerozprával s obžalovaným V.. Títo sa dokonca ani nemuseli vôbec poznať
(i keď z výpovedí oboch možno usudzovať, že minimálne z videnia sa poznali),
pričom podstatné je, že obaja o svojich úlohách (existencii ďalšej osoby s určenou čiastkovou
úlohou) vedeli. Svedčí o tom výpoveď obžalovaného O. z 29. októbra 2003 (č.l. 88 spisu),
v ktorej tento pri opise rozhovoru s obžalovaným B. v bare u M., ktorý sa mal uskutočniť
asi dva týždne pred skutkom, uviedol : „... spýtal som sa ho ako si to predstavuje. Potom
mi povedal, že okrem neho v tom budú ešte ďalší dvaja ...“. Rovnako aj obžalovaný V. vedel
o úlohe obžalovaného O., hoci sa o nej dozvedel tesne pre uskutočnením „akcie“, ako vyplýva
z jeho výpovede z 30. októbra 2003 (č.l. 129 spisu), keď uviedol : „...Ja som nevedel, že M.
je v tom tiež zapletený nakoľko s ním som sa ja nestretol pred prepadnutím. Zo strany R.
tesne pred prepadom som sa dozvedel, že niekto vo vnútri nám pomôže.....Ja s B. som išiel
do vnútra predajne a vtedy som zistil, že ten čo nám má pomáhať je M. O..“
Z výpovedí obžalovaných je zrejmé, že úlohu koordinátora pri dohodovaní činu medzi
nimi, najmä z hľadiska detailov plánovaného „prepadu“, hral obžalovaný B., ktorý
sa pred ním niekoľkokrát stretol na jednej strane s obžalovaným O. a na druhej strane
s obžalovanými K. a V..
Konanie vo forme organizovanej skupiny nevylučuje skutočnosť, že jej niektorý člen
disponuje len čiastkovými informáciami bez vedomosti o všetkých detailoch plánovaného
trestného činu. Podstatná je jeho vôľa páchať konkrétny naplánovaný trestný čin spoločným
koordinovaným konaním s minimálne ďalšími dvomi osobami s určitou deľbou úloh medzi
nimi. Ani prípadná nevedomosť jedného člena skupiny o ďalšom členovi, ktorý má spáchanie
naplánovaného trestného činu ešte viac uľahčiť, samo osebe nesvedčí o tom, že takéto
zoskupenie nie je organizovanou skupinou. Je potrebné však zdôrazniť, že v posudzovanom
prípade obžalovaný V., ako už bolo vyššie uvedené, vedel o spolupráci zamestnanca predajne
čerpacej stanice (O.) ešte pre vniknutím do nej.
Napokon konanie obžalovaných jednoznačne vykazuje aj ďalší znak organizovanej
skupiny, ktorým je „deľba úloh“ medzi jej jednotlivými členmi. Koordinátor – pri plánovaní
aj následnom postupe pri „prepade“ predajne – obžalovaný B. zabezpečil motorové vozidlo,
jednu kuklu a zbraň – plynovú pištoľ (od svedka a súčasne zúčastnenej osoby M. H.),
pred uskutočnením prepadu telefonicky prostredníctvom obžalovaného O. zisťoval situáciu
na benzínovej pumpe, aby mohol určiť vhodný čas na vykonanie útoku, doviezol
obžalovaných K. a V. na miesto činu, týchto čakal pri aute, aby ich následne po vykonaní
útoku odviezol. Samotný útok („prepad“) mali za úlohu vykonať práve obžalovaní K. a V.,
pričom V. držiac plynovú pištoľ (bežným pohľadom vizuálne nerozlíšiteľnú od strelnej
10 6 To 12/2009
zbrane) v ruke mal spacifikovať ostatné prítomné osoby, zatiaľ čo obžalovaný K. mal zobrať
peniaze a ďalšie majetkové hodnoty z pokladne a ďalších vopred dohodnutých miest.
Obžalovaný O. im mal svojou prítomnosťou v predajni uľahčiť vykonanie celého útoku,
resp. zabezpečiť jeho hladký priebeh tým, že poskytol ostatným útočníkom informácie
o mieste uloženia peňazí, informoval ich o vhodnom čase uskutočnenia útoku (telefonickým
dohovorom s B.), ako aj samotným inscenovaním obete útoku (hoci v skutočnosti bol
spoluútočníkom), čím vylúčil riziko odporu zo strany zamestnanca predajne, ktoré
by tu v prípade prítomnosti iného, na predmetnom trestnom čine nezainteresovaného
zamestnanca nevyhnutne bolo (bola tak vylúčená hrozba zapnutia poplašného systému
alebo fyzický odpor zo strany zamestnanca).
Úvahy o tom, či by obžalovaní B., K. a V. uskutočnili „prepad“ predajne aj
bez spoluúčasti obžalovaného O., nakoľko o tento sa menovaní pokúsili už tri dni
pred inkriminovaným dňom, keď obžalovaný O. nemal službu, presahujú rámec posudzovania
žalovaného skutku (predmetom obžaloby je skutok z 10. júla 2003), avšak vo vzťahu
k posudzovanému skutku neúspešnosť tohto skoršieho „pokusu o prepad“ len potvrdzuje
dôležitosť úlohy obžalovaného O. pre úspešnosť (hladký priebeh) vykonania plánovaného
„prepadu“ v predmetnej predajni a svedčí o tom, že aj on bol platným (a nie menejcenným)
článkom analyzovanej organizovanej skupiny.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe týchto skutočností konštatuje, že konanie
všetkých štyroch obžalovaných naplnilo pojmové znaky organizovanej skupiny podľa § 89
ods. 26 Tr. zák., v dôsledku čoho právne posúdenie nimi spáchaného skutku ako trestného
činu krádeže spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 247 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zák.
zo strany krajského súdu (bez toho, aby tým bola dotknutá správnosť posúdenia tohto skutku
vo vzťahu k obžalovaným V. a K. aj ako - v jednočinnom súbehu s ním - spáchaného
trestného činu vydierania spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 235 ods. 1, ods. 2 písm. b/
Tr. zák.) je nesprávne.
Vo vzťahu k posúdeniu trestnosti posudzovaného skutku – ako trestného činu krádeže
spáchaného 10. júla 2003 organizovanou skupinou, ktorou bola spôsobená škoda
114 002 Sk - v zmysle § 16 ods. 1 Tr. zák. odvolací súd konštatuje, že skutok je nevyhnutné
právne posudzovať podľa zákona č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 171/2003 Z. z. účinného
do 30. novembra 2003.
11 6 To 12/2009
V zmysle zásady retroaktivity v prospech obvineného pri posudzovaní trestnosti činu
vyjadrenej v § 16 ods. 1 Trestného zákona v znení účinnom v čase spáchania skutku totiž
vyššie citované znenie Trestného zákona predstavuje jeho znenie pre obžalovaných
najpriaznivejšie, a to z hľadiska posudzovania spôsobenej škody (ide o škodu nie malú),
ako aj zákonom určenej sadzby trestu odňatia slobody (2 až 8 rokov).
Podľa zákona účinného v čase spáchania činu (10. júl 2003) by totiž obžalovanými
spôsobená škoda 114 002 Sk predstavovala z hľadiska § 89 ods. 13 Tr. zák. „škodu väčšiu“,
zatiaľ čo s ohľadom na zmenu zákona č. 90/96 Z. z. o minimálnej mzde s účinnosťou
od 1. októbra 2003 ide „len“ o škodu „nie malú.“ Na druhej strane s účinnosťou novely
Trestného zákona č. 403/2004 Z. z. bola od 1. augusta 2004 za posudzovaný skutok trestná
sadzba sprísnená na 3 až 8 rokov odňatia slobody, v dôsledku čoho všetky neskoršie znenia
uvedeného Trestného zákona (ktoré už uvedenú sadzbu nezmiernili) sú pre obžalovaných
nepriaznivejšie, a preto ich nemožno aplikovať. Len marginálne je potrebné poznamenať,
že po rekodifikácii trestného práva ani Trestný zákon účinný od 1. januára 2006
(zákon č. 300/2005 Z. z.) v akomkoľvek jeho neskoršom znení (v dôsledku postupných
noviel) nepredstavuje pre obžalovaných z hľadiska posudzovania ich trestnej zodpovednosti
priaznivejšiu právnu úpravu (trestná sadzba 3 až 10 rokov určená v jeho § 212 ods. 3 písm. a/,
ods. 4 písm. b/ by ani po znížení jej hornej hranice v dôsledku prevahy poľahčujúcich
okolností v zmysle § 38 nezmenila nič na ustanovenej dolnej hranici trestnej sadzby 3 roky,
ktorá je pre obžalovaných v porovnaní s dolnou hranicou trestnej sadzby 2 roky zjavne
nepriaznivejšia).
Vychádzajúc z uvedeného tak možno konštatovať, že napadnutým rozsudkom súdu
prvého stupňa boli porušené ustanovenia Trestného zákona, a to § 16 ods. 1 Tr. zák. účinného
v čase spáchania žalovaného skutku, ako aj § 247 ods. 1, ods. 3 písm. b/, ods. 5 a § 89 ods. 26
Trestného zákona v neskoršom znení pre obžalovaných najpriaznivejšom (teda v znení zákona
č. 171/2003 Z. z. účinnom do 30. novembra 2003).
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto na podklade odvolania krajského prokurátora
podaného v neprospech všetkých štyroch obžalovaných proti výrokom o vine a uložených
trestoch podľa § 258 ods. 1 písm. d/ Tr. por. (zákon č. 141/1961 Zb. v znení neskorších
predpisov) napadnutý rozsudok Krajského súdu v Nitre v týchto výrokoch zrušil a nakoľko
12 6 To 12/2009
nové rozhodnutie bolo možné urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom
rozsudku správne zistený, podľa § 259 ods. 3 uvedeného Tr. por. sám uznal obžalovaných
M. O., R. B., B. K. a T. V. za vinných na rovnakom skutkovom základe ako súd prvého
stupňa pre trestný čin krádeže podľa § 247 ods. 1, ods. 3 písm. b/, ods. 5 Tr. zák.
(zákon č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 171/2003 Z. z. účinného do 30. novembra 2003)
a obžalovaných B. K. a T. V. aj pre trestný čin vydierania spáchaný formou spolupáchateľstva
podľa § 9 ods. 2, § 235 ods. 1, ods. 2 písm. b/ uvedeného Tr. zák.
S ohľadom na okolnosti posudzovanej trestnej veci ako aj osobné pomery
obžalovaných, najmä na ich priznanie sa k spáchaniu žalovaného skutku, spoluprácu pri jeho
objasňovaní s orgánmi prípravného konania, skutočnosť, že ide o prvopáchateľov, ktorí
posudzovaný čin spáchali vo veku blízkom veku mladistvých, pričom tento čin oľutovali
a poškodenému L. M. ešte v priebehu trestného stíhania nahradili spôsobenú majetkovú
škodu, ktoré možno v zmysle § 33 aplikovaného Tr. zák. hodnotiť ako poľahčujúce okolnosti,
odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že na obžalovaných v súčasnej
dobe nie je nevyhnutné pôsobiť nepodmienečným trestom odňatia slobody, preto výkon
uložených trestov odňatia slobody všetkým obžalovaným podmienečne odložil s určením
skúšobnej doby podmienečného odsúdenia diferencovane u obžalovaných O. a B. (3 roky)
na strane jednej a obžalovaných K. a V. (5 rokov) na strane druhej, čo zohľadňuje
tú skutočnosť, že poslední dvaja menovaní spáchali s trestným činom krádeže v jednočinnom
súbehu aj trestný čin vydierania, pričom taký čin spáchali so zbraňou.
V tejto súvislosti odvolací súd zobral do úvahy aj dĺžku trestného stíhania
obžalovaných a skutočnosť, že po spáchaní žalovaného skutku až doposiaľ sa nedopustili
protizákonného konania, o čom svedčia doplnené odpisy registra trestov
(zo 16. augusta 2010), podľa ktorých ani jeden z obžalovaných nemá záznam v registri
trestov. Uložené tresty odňatia slobody s podmienečným odkladom ich výkonu sú tiež
určitým odškodnením za neprimeranú dĺžku trestného stíhania v posudzovanej trestnej veci,
v zmysle platnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva k Čl. 6 Dohovoru.
Reagujúc na odvolacie námietky obžalovaného M. O. formulované prostredníctvom
jeho obhajcu, ktorými sa domáhal upustenia od potrestania podľa § 24 ods. 1 písm. a/ Tr. zák.
13 6 To 12/2009
je potrebné konštatovať, že tieto sú celkom neopodstatnené, nakoľko povaha spáchaného činu
- miera jeho závažnosti, takýto postup neodôvodňuje. Obžalovanému O. uložený trest odňatia
slobody na dolnej hranici trestnej sadzby s podmienečným odkladom jeho výkonu
na primeranú skúšobnú dobu dostatočne zohľadňuje všetky ním uvádzané poľahčujúce
okolnosti, ako už bolo uvedené vyššie. Vykonanie základnej vojenskej služby menovaného
počas trestného stíhania, ako aj uvádzaná medializácia posudzovanej veci nemajú k otázkam
viny a uloženia trestu v trestnom konaní žiadny vzťah. Právnemu poriadku Slovenskej
republiky (zákon o rodine) nezodpovedá ani tvrdenie, že by obžalovaný nemohol počas jeho
trestného stíhania uzavrieť manželstvo. Apelácia na odvolací súd, že len rozhodnutie
o upustení od potrestania vo vzťahu k menovanému môže svedčiť o nezávislom rozhodovaní
súdu je povahe a závažnosti ním spáchaného trestného činu celkom nepriliehavá. Nakoľko
najvyšší súd zistil, že odvolanie obžalovaného M. O. nie je dôvodné, toto postupom
podľa § 256 Tr. por. zamietol.
Nakoľko Najvyšší súd Slovenskej republiky bol na podklade odvolania krajského
prokurátora povinný preskúmať správnosť všetkých výrokov napadnutého rozhodnutia
(§ 246 ods. 1 písm. a/, § 254 ods. 1 Tr. por.), preskúmal aj správnosť výroku napadnutého
rozsudku o zhabaní veci – plynovej pištole, ktorá bola použitá pri spáchaní posudzovaného
trestného činu a ktorej vlastníkom je M. H.. Krajský súd rozhodol o zhabaní uvedenej zbrane
aplikujúc § 73 ods. 1 písm. d/ Tr. zák., podľa ktorého možno zhabať vec aj vtedy
ak to vyžaduje bezpečnosť ľudí alebo majetku, prípadne iný obdobný všeobecný záujem,
najmä ak okolnosti prípadu odôvodňujú predpoklad, že vec bola získaná trestným činom.
V tejto súvislosti je nevyhnutné poznamenať, že žiadne v konaní zistené skutočnosti
nenasvedčujú tomu, že by M. H. získal uvedenú plynovú pištoľ trestným činom. Nebolo
ani zistené, že by o účele jej použitia (teda, že má byť použitá pri spáchaní trestného činu),
v čase keď ju vypožičiaval obžalovanému B., vedel. Za týchto okolností dospel odvolací súd
k záveru, že neexistuje žiadny dôvod v zmysle § 73 Tr. zák. na zhabanie predmetnej plynovej
pištole jej vlastníkovi, a preto konštatuje, že vo vzťahu k výroku o zhabaní veci došlo
napadnutým rozsudkom aj k porušeniu citovaného ustanovenia Trestného zákona.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnutý rozsudok zrušil v celom rozsahu,
teda nie len vo výrokoch o vine a treste, ale aj vo výroku o zhabaní veci.
14 6 To 12/2009
Zrušenie výroku o zhabaní veci bude následne odôvodňovať postup podľa § 80 ods. 1
Tr. por. o vrátení veci, ktorá už pre ďalšie konanie nie je potrebná, osobe, ktorá ju vydala.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 19. augusta 2010
JUDr. Štefan M i c h á l i k, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Alžbeta Kóňová