Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sžo/395/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v právnej veci navrhovateľa: A.. Z.,

P., proti odporcom: 1/ Okresný súd v Prešove, Grešova č. 3, Prešov, 2/ Okresný súd

v Michalovciach, Námestie Slobody č. 3, Michalovce, 3/ Ministerstvo kultúry Slovenskej

republiky, cirkevný odbor, Námestie SNP č. 33, Bratislava, v konaní o vykonateľnosť

rozhodnutia Rímskokatolíckeho biskupského úradu v Košiciach zo dňa 21. júna 1990, č.

1025/1990, o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove č.k. 5Sp/1/2009-

12 zo dňa 17. apríla 2009, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa

17. apríla 2009, č.k. -12, p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením Krajský súd v Prešove zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ

domáhal, aby súd vydaným uznesením vyslovil, že rozhodnutie Rímskokatolíckeho biskupského

úradu v Košiciach zo dňa 21. júna 1990 o ustanovení navrhovateľa do funkcie farára vo farnosti

B. je nepretržite platné a vykonateľné.

2

V odôvodnení uznesenia konštatoval, že povinnosť vykonať rozhodnutie

Rímskokatolíckeho biskupského úradu zo Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou

stolicou zo dňa 24. novembra 2001 oznámenou Ministerstvom zahraničných vecí Slovenskej

republiky pod č. nevyplýva, preto návrh podľa zamietol.

Uviedol, že úprava výkonu rozhodnutí cudzích správnych orgánov úzko súvisí s existujúcimi

záväzkami, ktoré pre Slovenskú republiku vyplývajú z medzinárodných zmlúv, pričom tieto

záväzky spočívajú v povinnosti vykonávať rozhodnutia cudzích správnych orgánov vo veciach,

o ktorých rozhodujú správne orgány. Základom návrhu má byť tvrdenie, že Slovenská republika

má existujúci záväzok podľa medzinárodnej zmluvy vykonať konkrétne rozhodnutie cudzích

správnych orgánov alebo rozhodnutie cudzieho súdu vo veci, o ktorej rozhodoval správny orgán.

Zdôraznil, že v tejto veci navrhovateľ žiadal o vykonateľnosť rozhodnutia orgánu cirkvi –

Rímskokatolíckeho biskupského úradu v Košiciach, ktoré však nie je rozhodnutím cudzieho

správneho orgánu, nie je ani rozhodnutím vydaným v oblasti verejnej správy a neexistuje ani

medzinárodná zmluva upravujúca záväzok (povinnosť Slovenskej republiky) vykonávať

rozhodnutia cirkevných orgánov.

Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ včas odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd

napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, prípadne sám vydal

potvrdenie. Uviedol, že dňom prijatia Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou

rozhodnutie Rímskokatolíckeho biskupského úradu v Košiciach zo dňa 26. júna 1990,

č. 1025/1990 o ustanovení navrhovateľa do funkcie farára vo farnosti B. sa stalo cudzím

správnym rozhodnutím, z ktorého začal navrhovateľovi plynúť právny nárok na garanciu ochrany

majetku a slobody pôsobenia právnickej osoby Rímskokatolíckej cirkvi farnosť B., a súčasne

jeho ako farára a štatutára tejto právnickej osoby Slovenskou republikou. Namietal, že súdy

a štátne orgány Slovenskej republiky odmietajú uvedené plniť s tvrdením, že podľa článku 24

ods. 3 cirkvi a náboženské spoločnosti spravujú svoje záležitosti

sami, pričom však citovaný článok a

o slobode náboženskej viery a postavení cirkvi a náboženských spoločností neriešia vec, ktorú

rieši zmluva, a to garanciu ochrany majetku cirkvi a slobodu ich pôsobenia. Zdôraznil, že Zmluva

má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky a garanciu ochrany majetku cirkvi a slobodu jej

3

pôsobenia preberá na seba Slovenská republika, a teda tu cirkevné správne rozhodnutie zaväzuje

správne konanie Slovenskej republiky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1

) preskúmal uznesenie podľa , prejednal odvolanie bez nariadenia

pojednávania podľa a ja ods. 2 , a dospel k záveru, že odvolanie

navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa až 4 ak medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika

viazaná, obsahuje záväzok vykonávať rozhodnutia cudzích správnych orgánov a rozhodnutia

cudzích súdov vo veciach, o ktorých rozhodujú správne orgány (ďalej len "cudzie správne

rozhodnutie"), možno nariadiť výkon cudzieho správneho rozhodnutia, len ak krajský súd na

návrh osoby, o ktorej právo v cudzom správnom rozhodnutí ide, rozhodol, že cudzie správne

rozhodnutie je vykonateľné. Miestne príslušným je krajský súd, v ktorého obvode je všeobecný

súd osoby, o ktorej povinnosť v cudzom správnom rozhodnutí ide. Účastníkmi konania sú

navrhovateľ a osoba, o ktorej povinnosť v cudzom správnom rozhodnutí ide. Súd o návrhu na

rozhodnutie o vykonateľnosti rozhodnutia cudzieho správneho orgánu rozhoduje uznesením bez

nariadenia pojednávania a bez vypočutia osoby, o ktorej povinnosť v cudzom správnom

rozhodnutí ide. Proti uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa súd rozhodne, že cudzie správne rozhodnutie je vykonateľné

v Slovenskej republike, ak

a) je vykonateľné v štáte, v ktorom bolo vydané,

b) rozhodovanie vo veci nepatrilo do právomoci správnych orgánov Slovenskej republiky,

c) osobe, o ktorej povinnosť v cudzom správnom rozhodnutí ide, nebola postupom

cudzieho orgánu odňatá možnosť riadne sa zúčastniť na konaní, najmä ak bola riadne

oboznámená o začatí konania a predvolaná na vypočutie,

d) sa v ňom ukladá plnenie, ktoré je podľa právneho poriadku Slovenskej republiky

prípustné alebo vykonateľné, alebo nie je inak v rozpore s verejným poriadkom.

4

V zmysle ust. nútený výkon cudzieho správneho rozhodnutia

v Slovenskej republike prichádza do úvahy len v prípade, že Slovenská republika je k takémuto

výkonu viazaná medzinárodnou zmluvou. Ak takýto medzinárodnoprávny záväzok Slovenskej

republiky v prípade konkrétneho cudzieho správneho rozhodnutia neexistuje, toto rozhodnutie

na jej území nie je možné vykonať.

Náležitosti návrhu sú všeobecné a osobitné a vyplývajú z povahy tohto konania.

Základom je tvrdenie, že Slovenská republika má existujúci záväzok podľa medzinárodnej

zmluvy vykonať konkrétne rozhodnutie cudzích správnych orgánov alebo rozhodnutie cudzieho

súdu vo veci, o ktorej rozhodoval správny orgán. Navrhovateľ súčasne musí navrhnúť, aby súd

rozhodol, že cudzie správne rozhodnutie je vykonateľné aj na území Slovenskej republiky.

K návrhu pripojí cudzie správne rozhodnutie.

Podľa cirkvi a náboženské spoločnosti spravujú

svoje záležitosti samy, najmä zriaďujú svoje orgány, ustanovujú svojich duchovných,

zabezpečujú vyučovanie náboženstva a zakladajú rehoľné a iné cirkevné inštitúcie nezávisle od

štátnych orgánov.

Z tohto ustanovenia vyplýva, že cirkev si rieši svoje vnútorné záležitosti sama, podľa

vlastnej a vlastných cirkevných zákonov.

Uvedené predstavuje ústavnú garanciu inštitucionálnej nezávislosti cirkví a náboženských

spoločností spočívajúcu v nezávislosti od rozhodovania alebo ingerencie štátnych orgánov

v otázkach duchovného a vnútrocirkevného života, najmä pokiaľ ide o doktrinálne a vieroučné

otázky, rozhodovanie o otázkach organizačnej štruktúry a poriadku, zakladanie cirkevných

inštitúcií, rozhodovanie o personálnych otázkach týkajúcich sa ustanovovania duchovných

a obsadzovania funkcií v cirkevných inštitúciách, ako aj pokiaľ ide o vyučovanie náboženstva

v cirkevných inštitúciách a ustanovizniach v rámci vnútrocirkevného života ().

Návrhom zo dňa 07. januára 2009 sa navrhovateľ domáhal, aby súd postupom podľa

a nasl. rozhodol, že rozhodnutie Rímskokatolíckeho biskupského úradu

5

v Košiciach zo dňa 21. júna 1990, č. 1025/1990 o ustanovení navrhovateľa do funkcie farára

vo farnosti B. je nepretržite platné a vykonateľné. Avšak predpokladom postupu súdu podľa

šiestej hlavy piatej časti (vykonateľnosť rozhodnutí cudzích správnych orgánov) je

existencia medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná a obsahuje záväzok

vykonávať rozhodnutia cudzích správnych orgánov, a súčasne musí ísť o rozhodnutie cudzieho

správneho orgánu.

Odvolací súd dôvody krajského súdu považuje za správne. K týmto dôvodom uvádza, že

rozhodnutie, ktoré navrhovateľ napadol žalobou, nie je rozhodnutím cudzieho správneho orgánu

a neexistuje ani medzinárodná zmluva, ktorá by upravovala záväzok (povinnosť Slovenskej

republiky) vykonávať rozhodnutia cirkevných orgánov. Dodáva, že rozhodnutie orgánu cirkvi nie

je rozhodnutím vydaným v oblasti verejnej správy, ani rozhodnutím správneho orgánu, preto

súdnemu preskúmavaniu nepodlieha (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 08. augusta 1994).

Zároveň Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na skutočnosť, že zo Zmluvy

medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou zo dňa 24. novembra 2001 (oznámenou

Ministerstvom zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č. ) povinnosť vykonať

rozhodnutie rímskokatolíckeho biskupského úradu nevyplýva.

Z vyššie uvedených dôvodov námietky navrhovateľa uvedené v návrhu ako aj v odvolaní

nemožno považovať za dôvodné, a preto nepochybil krajský súd, ak návrh o vykonateľnosť

rozhodnutia rímskokatolíckeho biskupského úradu zamietol.

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky ako súdu odvolaciemu potom neostalo iné ako

podľa uznesenie krajského súdu potvrdiť.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

a v spojení s prvá veta tak, že účastníkom

náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko navrhovateľ nebol v konaní o odvolaní

6

úspešný a odporcom preto, že im z dôvodu neúspešného odvolania navrhovateľa žiadne trovy

konania nevznikli, ani si ich neuplatnili.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok n i e j e prípustný.

V Bratislave 26. augusta 2010

JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.

predsedníčka senátu

Za správnost vyhotovenia :

Dagmar Bartalská