Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Tdo/32/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra Hatalu

a sudcov JUDr. Daniela Hudáka a JUDr. Pavla Farkaša na neverejnom zasadnutí konanom

7. septembra 2010 v Bratislave v trestnej veci obvinenej Ing. K. Š., pre trestný čin sprenevery

podľa § 248 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 o dovolaní obvinenej

proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 20. apríla 2009, sp. zn. , v spojitosti

s uznesením Krajského súdu v Bratislave z 24. septembra 2009, sp. zn. , takto

rozhodol:

Podľa dovolanie obvinenej Ing. K. Š. s a o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I z 20. apríla 2009, sp. zn. , bola

obvinená Ing. K. Š. uznaná vinnou z trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 2 Tr. zák.

účinného do 1. januára 2006 v znení v tom čase platnom (ďalej už len

Tr. zák.), a to na tom skutkovom základe, že :

od nezistenej doby, najneskôr po dni 1. apríl 1999, kedy podpísala so zamestnávateľom

dohodu o hmotnej zodpovednosti, do dňa 17. augusta 1999 v B. na L., v predajni N., si ako

vedúca uvedenej predajne postupne prisvojila finančnú hotovosť v sume 203 612,30 Sk, ktorú

doposiaľ nevrátila, čím spôsobila spoločnosti N. škodu vo výške 203 612,30 Sk.

Za uvedený trestný čin bol obvinenej podľa § 248 ods. 2 Tr. zák. uložený trest odňatia

slobody v trvaní 18 (osemnásť) mesiacov s tým, že výkon tohto trestu jej bol v zmysle § 58 ods. 1

2

písm. a/, § 59 ods. 1 Tr. zák. podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní

30 (tridsať) mesiacov.

Podľa účinného do 1. januára 2006 bola obvinená zaviazaná nahradiť

poškodenej spoločnosti N. škodu vo výške 203 612,30 Sk (6 758,69 eur).

Proti tomuto rozsudku podala obvinená Ing. K. Š. v zákonnej lehote odvolanie, ktoré bolo

uznesením Krajského súdu v Bratislave z 24. septembra 2009, sp. zn. , podľa § 256

účinného do 1. januára 2006 zamietnuté ako nedôvodné.

V zmysle účinného do 1. januára 2006 rozsudok

je právoplatný a vykonateľný, ak zákon síce proti nemu pripúšťa odvolanie, avšak podané

odvolanie bolo zamietnuté.

Dňa 18. augusta 2010 bolo v predmetnej trestnej veci Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky predložené dovolanie obvinenej, podané prostredníctvom jej obhajcu JUDr. J. H.

Ako dovolacie dôvody pritom uviedla to, že zásadným spôsobom bolo porušené

jej právo na obhajobu a že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného

skutku ( a ).

Čo sa týka prvého dovolacieho dôvodu ( ), jeho naplnenie

obvinená videla predovšetkým v tom, že bola v konaní pred odvolacím súdom zastúpená

koncipientom svojho zvoleného obhajcu napriek tomu, že s tým nevyjadrila súhlas v zmysle § 36

ods. 2 Právo na obhajobu bolo podľa názoru obvinenej porušené i tým spôsobom,

že jej nebolo umožnené klásť svedkom otázky, ktoré mali smerovať k preukázaniu toho,

či jej boli alebo neboli predmetné peniaze skutočne zverené, pričom ako podotkla, bez vyriešenia

tejto základnej otázky nemohlo dôjsť k spravodlivému rozhodnutiu vo veci. Jej otázky boli

zo strany súdu vždy zamietnuté a následne potom bolo v zápisnici z pojednávania poznamenané,

že nemá otázky na svedkov. V súvislosti s uvedeným dôvodom obvinená poukázala i na tú

skutočnosť, že už v prípravnom konaní navrhovala doplniť dokazovanie s cieľom upozorniť

na to, že vyčíslenie schodku je matematicky nesprávne. Má za to, že dôkazy, ktoré boli orgánom

činným v trestnom konaní predložené a súdom akceptované, neboli z ich strany objektívne

3

posúdené a vyhodnotené. Podotkla tiež, že v období, kedy sa nachádzala na dovolenke,

bola kniha pokladne vedená neprehľadne, a tak došlo k pochybeniam aj zo strany ostatných

zamestnankýň spoločnosti N. Dokazovanie v naznačenom smere však okresný súd napriek jej

opakovaným pokusom nepripustil a krajský súd tento dôkaz taktiež ignoroval.

Záverom k uvedenému dovolaciemu dôvodu obvinená uviedla, že právo na obhajobu

v zmysle je potrebné vykladať extenzívne, t.j. právom

na obhajobu sa nerozumie len právo obhajovať sa sám alebo prostredníctvom obhajcu,

ale pod právom na obhajobu treba rozumieť aj samotné vedenie konania, navrhovanie

a predkladanie dôkazov, ako aj možnosť vyjadriť sa k novým skutočnostiam pred nezávislým

a nestranným súdom. Práva obhajoby spolu s princípom rovnosti zbraní sú elementmi širšieho

pojmu spravodlivý proces (rozsudok vo veci E. 1988, A - 134). Princíp „rovnosti zbraní“, ktorý

bol podľa názoru obvinenej v predmetnom prípade porušený, pritom znamená, že každá strana

v procese musí mať rovnakú možnosť hájiť svoje záujmy a že žiadna z nich nesmie mať

podstatnú výhodu voči protistrane (rozsudok vo veci D. 1970, A – 11).

Pokiaľ ide o druhý dovolací dôvod ( ), obvinená upozornila

na to, že na spáchanie trestného činu sprenevery podľa § 248 Tr. zák. sa vyžaduje predovšetkým

prisvojenie si cudzej veci, ktorá bola páchateľovi zverená. V zmysle uvedeného ustanovenia

by jej teda museli byť peniaze zverené odovzdaním do faktickej moci (do držby) s tým,

aby s nimi nakladala určitým spôsobom, pričom do tohto oprávnenia by súčasne nesmela

zasiahnuť tretia osoba. Z vykonaného dokazovania je však podľa názoru obvinenej zrejmé,

že sa v rozhodnom čase nezdržiavala na pracovisku (od 9. júla 1999 do 17. júla 1999 bola

práceneschopná, od 1. augusta 1999 do 16. augusta 1999 bola na dovolenke) a nemohla mať

preto peniaze ani v držbe, ani s nimi nemohla nakladať, resp. si ich postupne prisvojiť.

S hotovosťou prijatou od zákazníkov manipulovali v tomto čase, rovnako ako aj v ostatné dni

v čase od 16.00 hod. do 18.00 hod., ostatné zamestnankyne. Obvinená má teda za to, že súd

nesprávne právne posúdil zistený skutkový stav, keď z neho vyvodil jej zavinené konanie

spočívajúce v tom, že u nej došlo k postupnému prisvojeniu si cudzej veci, ktorá jej bola zverená,

nakoľko financie v určitých časových intervaloch boli zverené aj iným osobám, kedy nemala

faktickú možnosť s nimi disponovať. Bez odstránenia uvedených pochybností nie je potom

možné jednoznačne vyvodiť právny záver o jej vine zo spáchania predmetného trestného činu.

4

Ako obvinená ďalej uviedla, súd vychádzal v predmetnom prípade zo znaleckého

posudku, v ktorom sám znalec skonštatoval, že na riadne zistenie skutočného stavu účtovníctva

spoločnosti a celkovej inventarizácie spoločnosti nemal dostatočné množstvo podkladov, a preto

sa mohol zamerať len na účtovné operácie, ktoré súviseli s pokladňou, príjmami, tržbami,

výdavkami a odvodmi. Na základe týchto podkladov potom vyhodnotil, že v období

od 1. augusta 1999 do 16. augusta 1999, teda v čase keď sa nachádzala na dovolenke, vzniklo

v pokladni manko vo výške 203 612,30 Sk.

Obvinená záverom odôvodnenia poukázala aj na to, že hoci prehlásila, že dňa

18. augusta 1999 zobrala z predajne sumu 186 000 Sk a túto toho istého dňa stratila, uvedené

nemožno vnímať ak dôkaz o jej vine, nakoľko je preukázateľné, že v uvedený deň nemohla byť

takáto suma ani v pokladni. Spomenuté vyhlásenie bolo preto možné vnímať len ako obranu

na stres, ktorý prežila zo zmätku vyvolaného podozrením, že došlo k strate kontroly

nad finančnou hotovosťou.

Na základe vyššie uvedeného navrhla, aby dovolací súd vyslovil, že rozsudkom

Okresného súdu Bratislava I z 20. apríla 2009, sp. zn. , v spojitosti s uznesením

Krajského súdu v Bratislave z 24. septembra 2009, sp. zn. , bolo z dôvodov

uvedených v a porušené ustanovenie

a súčasne, aby podľa zrušil napadnuté rozhodnutia a vec vrátil súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) pred vydaním

rozhodnutia o dovolaní obvinenej skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil,

že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu ( a

), bolo podané oprávnenou osobou prostredníctvom obhajcu (

a ), v zákonnej lehote a na príslušnom súde ( a ),

že dovolanie spĺňa obligatórne obsahové náležitosti dovolania ( a ).

Okrem toho zistil, že bola splnená aj podmienka dovolania podľa , veta prvá,

keďže obvinená pred podaním dovolania využila svoje právo a podala riadny opravný

prostriedok.

5

Najvyšší súd Slovenskej republiky však zároveň dospel k záveru, že podané dovolanie je

potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania

podľa ( ).

Podľa dovolanie možno podať, ak bolo zásadným spôsobom

porušené právo na obhajobu.

Podľa dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie založené

na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného

hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže

skúmať a meniť.

V zmysle dôvody podľa ods. 1 písm. a/ až písm. g/ nemožno použiť,

ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal

ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva minister

spravodlivosti.

V súlade s je dovolací súd viazaný dôvodmi dovolania, ktoré

sú v ňom uvedené.

Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne

uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb a má byť len skutočne výnimočným prielomom

do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej

istoty. Možnosti podania dovolania musia byť preto obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto

mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia.

Dovolací súd považuje za nevyhnutné zdôrazniť i to, že obsah konkrétne uplatnených

námietok, tvrdení a právnych názorov, ktorými sa v dovolaní odôvodňuje existencia určitého

dovolacieho dôvodu, musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takého

dovolacieho dôvodu podľa Dôvody dovolania je teda treba chápať materiálne,

a preto nestačí na ne len formálne poukázať v podanom dovolaní, aby sa tým vyhovelo

ustanoveniu

6

Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa , ten je daný v prípadoch,

keď je rozhodnutie súdu založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo

na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Uvedenou formuláciou zákon

vyjadruje, že dovolanie je určené k náprave právnych chýb rozhodnutia vo veci samej,

pokiaľ tieto chyby spočívajú v právnom posúdení skutku alebo iných skutočností podľa noriem

hmotného práva.

Koncepcia dovolania v trestnom práve, osobitne úprava dovolacieho dôvodu podľa § 371

ods. 1 písm. i/ , veta za bodkočiarkou „správnosť a úplnosť zisteného skutku však

dovolací súd nemôže skúmať a meniť“, vylučuje možnosť uplatňovania námietok

proti skutkovým zisteniam. Na podklade tohto dovolacieho dôvodu nemožno preskúmavať

a hodnotiť správnosť a úplnosť skutkového stavu, ani preverovať úplnosť vykonaného

dokazovania a správnosť hodnotenia jednotlivých dôkazov. Skutkový stav je v prípade

rozhodovania o dovolaní hodnotený iba z toho hľadiska, či skutok alebo iná okolnosť skutkovej

povahy boli správne právne posúdené, t. j. či boli právne kvalifikované v súlade s príslušnými

ustanoveniami hmotného práva.

Z odôvodnenia dovolania vyplýva, že námietky obvinenej smerujú len voči skutkovým

zisteniam, resp. hodnoteniu dôkazov tak prvostupňovým, ako aj odvolacím súdom,

a preto sa nimi dovolací súd nezaoberal. Skutok tak, ako bol zistený predmetnými súdmi,

je pre Najvyšší súd Slovenskej republiky záväzný a jeho právne posúdenie je potom správne

a v súlade so zákonom.

V súvislosti s druhým dovolacím dôvodom uvedeným v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c/

je potrebné hneď na úvod zdôrazniť tú skutočnosť, že zákon pre jeho uplatnenie

predpokladá nie každé porušenie práva na obhajobu, ale len jeho porušenie zásadné.

Právo na obhajobu sa vzťahuje na celé trestné konanie a všetkým orgánom činným

v trestnom konaní ako aj súdu je uložené umožniť osobe, proti ktorej sa konanie vedie, uplatnenie

jej práv. Zmyslom tejto základnej zásady je zabezpečiť úplnú ochranu zákonných záujmov a práv

obvineného, prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu veci a tiež k vydaniu zákonného

a spravodlivého rozhodnutiu.

7

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preštudovaní predmetného spisového materiálu

zistil, že hoci obvinená v odôvodnení podaného dovolania nesprávne namietala porušenie

ustanovenia nového , ktorý sa na daný prípad nevzťahuje

( ), v odvolacom konaní skutočne došlo k procesnej vade, spočívajúcej v tom,

že obvinená bola v rozpore s ustanovením účinného do 1. januára 2006

v konaní pred odvolacím súdom zastúpená koncipientom svojho obhajcu JUDr. A. F.

Podľa účinného do 1. januára 2006 obhajcom v trestnom konaní môže

byť len advokát. Pre jednotlivé úkony trestného konania, s výnimkou konania pred súdom,

sa môže obhajca dať zastúpiť svojím koncipientom.

Obvinená v priebehu celého odvolacieho konania zastúpenie advokátskym koncipientom

ani raz nenamietala. V súvislosti s uvedeným považuje dovolací súd za potrebné poukázať i na tú

skutočnosť, že podľa nového sa už môže dať obhajca zastúpiť advokátskym

koncipientom, ak s tým obvinený súhlasí (nie je stanovená forma súhlasu, preto stačí

aj konkludentný súhlas), i v konaní pred súdom, ak ide o prečin.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia dospel

napokon Najvyšší súd Slovenskej republiky k takému záveru, že uvedené procesné pochybenie

nie je spôsobilé naplniť dovolací dôvod uvedený v ustanovení

Naplnenie uvedeného dovolacieho dôvodu obvinená nachádzala okrem vyššie uvedeného

aj v tom, že jej nebolo umožnené klásť svedkom otázky. Tieto mali byť podľa jej vyjadrenia vždy

zo strany súdu zamietnuté, pričom v zápisnici z pojednávania bolo potom v rozpore s tým

poznamenané, že nemá otázky na svedkov. Z obsahu spisu je pritom zrejmé, že rovnaké námietky

obvinená uplatňovala už v odvolacom konaní ( ). Tiež Najvyšší súd

Slovenskej republiky dospel k tomu názoru, že zo zápisníc o hlavnom pojednávaní nevyplýva,

že by obvinenej nebolo umožnené klásť svedkom otázky. Ak by aj bolo vyššie uvedené tvrdenie

obvinenej pravdivé, vyvstáva potom otázka, prečo by ani ona, ani jej obhajca spomenutú

protokoláciu nenamietali.

V zmysle účinného do 1. januára 2006 o oprave a doplnení zápisnice

8

o hlavnom pojednávaní a o verejnom a neverejnom zasadnutí a taktiež o námietkach proti takej

zápisnici rozhoduje súd, o ktorého zápisnicu ide. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná

sťažnosť.

Čo sa týka ďalších námietok obvinenej, smerujúcich voči tomu, že jej návrhy

na doplnenie dokazovania boli zamietnuté, čím malo byť zásadným spôsobom porušené jej právo

na obhajobu, tak tieto považuje dovolací súd taktiež za neopodstatnené.

Zásada voľného hodnotenia dôkazov znamená, že zákon nestanoví žiadne pravidlá,

pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných k preukázaniu určitej skutočnosti ani váhu jednotlivých

dôkazov. V trestnom konaní majú byť vykonané dôkazy v množstve a kvalite

umožňujúcej – podľa presvedčenia súdu – zistenie skutkového stavu veci, o ktorom

nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom pre ich rozhodnutie. Nezávislému

postaveniu súdu zodpovedá, aby sám určil skutočnosti, ktoré je nutné dokazovať, ako aj okruh

dôkazných prostriedkov k ich preukázaniu.

V danom prípade nemožno považovať za oprávnenú námietku v dovolaní, že skutok nebol

správne ustálený z dôvodu nesprávneho hodnotenia dôkazov alebo z dôvodu nevykonania

ďalších dôkazov súdmi. Právo na obhajobu nemôže byť porušené tým, že súd, vychádzajúc

zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, hodnotí dôkazy ináč než je predstava obvinenej. V rámci

voľného hodnotenia dôkazov je teda vecou súdu (prvostupňového ako i odvolacieho) zvážiť to,

či existujúci súhrn dôkazov je alebo nie je postačujúci pre skutkové a právne závery, ako aj to,

či má alebo nemá nariadiť vykonanie ďalšieho dôkazu. Pokiaľ to potom súdy nepovažovali

za potrebné, nemožno to posudzovať ako zásadné porušenie práva na obhajobu.

Vo vzťahu k ďalším obvinenou uvádzaným skutočnostiam v súvislosti s predmetným

dovolacím dôvodom treba uviesť iba toľko, že tieto opäť spochybňujú len skutkové zistenia

prvostupňového ako aj odvolacieho súdu, ktorými je však dovolací súd viazaný.

Záverom je potrebné zdôrazniť to, že s výnimkou vyššie spomenutého procesného

pochybenia v konaní pred odvolacím súdom všetky ostatné práva, ktoré sú vyjadrením práva

9

na obhajobu a podmienky na spoľahlivé zistenie objektívnej pravdy boli v predmetnej veci riadne

zabezpečené.

S ohľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c/,

a písm. i/ v posudzovanej veci nie sú dané, a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky

dovolanie obvinenej Ing. K. Š. odmietol na neverejnom zasadnutí bez preskúmania veci

( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 7. septembra 2010

JUDr. Peter H a t a l a, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Alžbeta Kóňová