Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
d81/382379.69932b.pdf
PDF · 158.77 KB
No categories available
6Tdo/32/2010
Najvyšší súd 6 Tdo 32/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra Hatalu
a sudcov JUDr. Daniela Hudáka a JUDr. Pavla Farkaša na neverejnom zasadnutí konanom
7. septembra 2010 v Bratislave v trestnej veci obvinenej Ing. K. Š., pre trestný čin sprenevery
podľa § 248 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 o dovolaní obvinenej
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 20. apríla 2009, sp. zn. 5 T 65/2004, v spojitosti
s uznesením Krajského súdu v Bratislave z 24. septembra 2009, sp. zn. 5 To 65/2009, takto
rozhodol:
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvinenej Ing. K. Š. s a o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e
Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I z 20. apríla 2009, sp. zn. 5 T 65/2004, bola
obvinená Ing. K. Š. uznaná vinnou z trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 2 Tr. zák.
účinného do 1. januára 2006 v znení zákona č. 175/1990 Zb. v tom čase platnom (ďalej už len
Tr. zák.), a to na tom skutkovom základe, že :
od nezistenej doby, najneskôr po dni 1. apríl 1999, kedy podpísala so zamestnávateľom
dohodu o hmotnej zodpovednosti, do dňa 17. augusta 1999 v B. na L., v predajni N., si ako
vedúca uvedenej predajne postupne prisvojila finančnú hotovosť v sume 203 612,30 Sk, ktorú
doposiaľ nevrátila, čím spôsobila spoločnosti N. škodu vo výške 203 612,30 Sk.
Za uvedený trestný čin bol obvinenej podľa § 248 ods. 2 Tr. zák. uložený trest odňatia
slobody v trvaní 18 (osemnásť) mesiacov s tým, že výkon tohto trestu jej bol v zmysle § 58 ods. 1
písm. a/, § 59 ods. 1 Tr. zák. podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní
30 (tridsať) mesiacov.
Podľa § 228 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 bola obvinená zaviazaná nahradiť
poškodenej spoločnosti N. škodu vo výške 203 612,30 Sk (6 758,69 eur).
Proti tomuto rozsudku podala obvinená Ing. K. Š. v zákonnej lehote odvolanie, ktoré bolo
uznesením Krajského súdu v Bratislave z 24. septembra 2009, sp. zn. 5 To 65/2009, podľa § 256
Tr. por. účinného do 1. januára 2006 zamietnuté ako nedôvodné.
V zmysle § 139 ods. 1 písm. b/ Tr. por. účinného do 1. januára 2006 rozsudok
je právoplatný a vykonateľný, ak zákon síce proti nemu pripúšťa odvolanie, avšak podané
odvolanie bolo zamietnuté.
Dňa 18. augusta 2010 bolo v predmetnej trestnej veci Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky predložené dovolanie obvinenej, podané prostredníctvom jej obhajcu JUDr. J. H.
Ako dovolacie dôvody pritom uviedla to, že zásadným spôsobom bolo porušené
jej právo na obhajobu a že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného
skutku (§ 371 ods. 1 písm. c/ a písm. i/ Tr. por.).
Čo sa týka prvého dovolacieho dôvodu (§ 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.), jeho naplnenie
obvinená videla predovšetkým v tom, že bola v konaní pred odvolacím súdom zastúpená
koncipientom svojho zvoleného obhajcu napriek tomu, že s tým nevyjadrila súhlas v zmysle § 36
ods. 2 Tr. por. Právo na obhajobu bolo podľa názoru obvinenej porušené i tým spôsobom,
že jej nebolo umožnené klásť svedkom otázky, ktoré mali smerovať k preukázaniu toho,
či jej boli alebo neboli predmetné peniaze skutočne zverené, pričom ako podotkla, bez vyriešenia
tejto základnej otázky nemohlo dôjsť k spravodlivému rozhodnutiu vo veci. Jej otázky boli
zo strany súdu vždy zamietnuté a následne potom bolo v zápisnici z pojednávania poznamenané,
že nemá otázky na svedkov. V súvislosti s uvedeným dôvodom obvinená poukázala i na tú
skutočnosť, že už v prípravnom konaní navrhovala doplniť dokazovanie s cieľom upozorniť
na to, že vyčíslenie schodku je matematicky nesprávne. Má za to, že dôkazy, ktoré boli orgánom
činným v trestnom konaní predložené a súdom akceptované, neboli z ich strany objektívne
posúdené a vyhodnotené. Podotkla tiež, že v období, kedy sa nachádzala na dovolenke,
bola kniha pokladne vedená neprehľadne, a tak došlo k pochybeniam aj zo strany ostatných
zamestnankýň spoločnosti N. Dokazovanie v naznačenom smere však okresný súd napriek jej
opakovaným pokusom nepripustil a krajský súd tento dôkaz taktiež ignoroval.
Záverom k uvedenému dovolaciemu dôvodu obvinená uviedla, že právo na obhajobu
v zmysle čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky je potrebné vykladať extenzívne, t.j. právom
na obhajobu sa nerozumie len právo obhajovať sa sám alebo prostredníctvom obhajcu,
ale pod právom na obhajobu treba rozumieť aj samotné vedenie konania, navrhovanie
a predkladanie dôkazov, ako aj možnosť vyjadriť sa k novým skutočnostiam pred nezávislým
a nestranným súdom. Práva obhajoby spolu s princípom rovnosti zbraní sú elementmi širšieho
pojmu spravodlivý proces (rozsudok vo veci E. 1988, A - 134). Princíp „rovnosti zbraní“, ktorý
bol podľa názoru obvinenej v predmetnom prípade porušený, pritom znamená, že každá strana
v procese musí mať rovnakú možnosť hájiť svoje záujmy a že žiadna z nich nesmie mať
podstatnú výhodu voči protistrane (rozsudok vo veci D. 1970, A – 11).
Pokiaľ ide o druhý dovolací dôvod (§ 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.), obvinená upozornila
na to, že na spáchanie trestného činu sprenevery podľa § 248 Tr. zák. sa vyžaduje predovšetkým
prisvojenie si cudzej veci, ktorá bola páchateľovi zverená. V zmysle uvedeného ustanovenia
by jej teda museli byť peniaze zverené odovzdaním do faktickej moci (do držby) s tým,
aby s nimi nakladala určitým spôsobom, pričom do tohto oprávnenia by súčasne nesmela
zasiahnuť tretia osoba. Z vykonaného dokazovania je však podľa názoru obvinenej zrejmé,
že sa v rozhodnom čase nezdržiavala na pracovisku (od 9. júla 1999 do 17. júla 1999 bola
práceneschopná, od 1. augusta 1999 do 16. augusta 1999 bola na dovolenke) a nemohla mať
preto peniaze ani v držbe, ani s nimi nemohla nakladať, resp. si ich postupne prisvojiť.
S hotovosťou prijatou od zákazníkov manipulovali v tomto čase, rovnako ako aj v ostatné dni
v čase od 16.00 hod. do 18.00 hod., ostatné zamestnankyne. Obvinená má teda za to, že súd
nesprávne právne posúdil zistený skutkový stav, keď z neho vyvodil jej zavinené konanie
spočívajúce v tom, že u nej došlo k postupnému prisvojeniu si cudzej veci, ktorá jej bola zverená,
nakoľko financie v určitých časových intervaloch boli zverené aj iným osobám, kedy nemala
faktickú možnosť s nimi disponovať. Bez odstránenia uvedených pochybností nie je potom
možné jednoznačne vyvodiť právny záver o jej vine zo spáchania predmetného trestného činu.
Ako obvinená ďalej uviedla, súd vychádzal v predmetnom prípade zo znaleckého
posudku, v ktorom sám znalec skonštatoval, že na riadne zistenie skutočného stavu účtovníctva
spoločnosti a celkovej inventarizácie spoločnosti nemal dostatočné množstvo podkladov, a preto
sa mohol zamerať len na účtovné operácie, ktoré súviseli s pokladňou, príjmami, tržbami,
výdavkami a odvodmi. Na základe týchto podkladov potom vyhodnotil, že v období
od 1. augusta 1999 do 16. augusta 1999, teda v čase keď sa nachádzala na dovolenke, vzniklo
v pokladni manko vo výške 203 612,30 Sk.
Obvinená záverom odôvodnenia poukázala aj na to, že hoci prehlásila, že dňa
18. augusta 1999 zobrala z predajne sumu 186 000 Sk a túto toho istého dňa stratila, uvedené
nemožno vnímať ak dôkaz o jej vine, nakoľko je preukázateľné, že v uvedený deň nemohla byť
takáto suma ani v pokladni. Spomenuté vyhlásenie bolo preto možné vnímať len ako obranu
na stres, ktorý prežila zo zmätku vyvolaného podozrením, že došlo k strate kontroly
nad finančnou hotovosťou.
Na základe vyššie uvedeného navrhla, aby dovolací súd vyslovil, že rozsudkom
Okresného súdu Bratislava I z 20. apríla 2009, sp. zn. 5 T 65/2004, v spojitosti s uznesením
Krajského súdu v Bratislave z 24. septembra 2009, sp. zn. 5 To 65/2009, bolo z dôvodov
uvedených v § 371 ods. 1 písm. c/ a písm. i/ Tr. por. porušené ustanovenie § 2 ods. 9 Tr. por.
a súčasne, aby podľa § 386 ods. 2 Tr. por. zrušil napadnuté rozhodnutia a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) pred vydaním
rozhodnutia o dovolaní obvinenej skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil,
že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu (§ 368 ods. 1 Tr. por. a § 566 ods. 3
Tr. por.), bolo podané oprávnenou osobou prostredníctvom obhajcu (§ 369 ods. 2 písm. b/
a § 373 ods. 1 Tr. por.), v zákonnej lehote a na príslušnom súde (§ 370 ods. 1 a ods. 2 Tr. por.),
že dovolanie spĺňa obligatórne obsahové náležitosti dovolania (§ 374 ods. 1 a ods. 2 Tr. por.).
Okrem toho zistil, že bola splnená aj podmienka dovolania podľa § 372 Tr. por., veta prvá,
keďže obvinená pred podaním dovolania využila svoje právo a podala riadny opravný
prostriedok.
Najvyšší súd Slovenskej republiky však zároveň dospel k záveru, že podané dovolanie je
potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
podľa § 371 Tr. por. (§ 382 písm. c/ Tr. por.).
Podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak bolo zásadným spôsobom
porušené právo na obhajobu.
Podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie založené
na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného
hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže
skúmať a meniť.
V zmysle § 371 ods. 3 Tr. por. dôvody podľa ods. 1 písm. a/ až písm. g/ nemožno použiť,
ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal
ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva minister
spravodlivosti.
V súlade s § 385 ods. 1 Tr. por. je dovolací súd viazaný dôvodmi dovolania, ktoré
sú v ňom uvedené.
Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne
uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb a má byť len skutočne výnimočným prielomom
do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej
istoty. Možnosti podania dovolania musia byť preto obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto
mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia.
Dovolací súd považuje za nevyhnutné zdôrazniť i to, že obsah konkrétne uplatnených
námietok, tvrdení a právnych názorov, ktorými sa v dovolaní odôvodňuje existencia určitého
dovolacieho dôvodu, musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takého
dovolacieho dôvodu podľa § 371 Tr. por. Dôvody dovolania je teda treba chápať materiálne,
a preto nestačí na ne len formálne poukázať v podanom dovolaní, aby sa tým vyhovelo
Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., ten je daný v prípadoch,
keď je rozhodnutie súdu založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo
na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Uvedenou formuláciou zákon
vyjadruje, že dovolanie je určené k náprave právnych chýb rozhodnutia vo veci samej,
pokiaľ tieto chyby spočívajú v právnom posúdení skutku alebo iných skutočností podľa noriem
hmotného práva.
Koncepcia dovolania v trestnom práve, osobitne úprava dovolacieho dôvodu podľa § 371
ods. 1 písm. i/ Tr. por., veta za bodkočiarkou „správnosť a úplnosť zisteného skutku však
dovolací súd nemôže skúmať a meniť“, vylučuje možnosť uplatňovania námietok
proti skutkovým zisteniam. Na podklade tohto dovolacieho dôvodu nemožno preskúmavať
a hodnotiť správnosť a úplnosť skutkového stavu, ani preverovať úplnosť vykonaného
dokazovania a správnosť hodnotenia jednotlivých dôkazov. Skutkový stav je v prípade
rozhodovania o dovolaní hodnotený iba z toho hľadiska, či skutok alebo iná okolnosť skutkovej
povahy boli správne právne posúdené, t. j. či boli právne kvalifikované v súlade s príslušnými
ustanoveniami hmotného práva.
Z odôvodnenia dovolania vyplýva, že námietky obvinenej smerujú len voči skutkovým
zisteniam, resp. hodnoteniu dôkazov tak prvostupňovým, ako aj odvolacím súdom,
a preto sa nimi dovolací súd nezaoberal. Skutok tak, ako bol zistený predmetnými súdmi,
je pre Najvyšší súd Slovenskej republiky záväzný a jeho právne posúdenie je potom správne
a v súlade so zákonom.
V súvislosti s druhým dovolacím dôvodom uvedeným v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c/
Tr. por. je potrebné hneď na úvod zdôrazniť tú skutočnosť, že zákon pre jeho uplatnenie
predpokladá nie každé porušenie práva na obhajobu, ale len jeho porušenie zásadné.
Právo na obhajobu sa vzťahuje na celé trestné konanie a všetkým orgánom činným
v trestnom konaní ako aj súdu je uložené umožniť osobe, proti ktorej sa konanie vedie, uplatnenie
jej práv. Zmyslom tejto základnej zásady je zabezpečiť úplnú ochranu zákonných záujmov a práv
obvineného, prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu veci a tiež k vydaniu zákonného
a spravodlivého rozhodnutiu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preštudovaní predmetného spisového materiálu
zistil, že hoci obvinená v odôvodnení podaného dovolania nesprávne namietala porušenie
ustanovenia § 36 ods. 2 nového Trestného poriadku, ktorý sa na daný prípad nevzťahuje
(§ 564 ods. 3 Tr. por.), v odvolacom konaní skutočne došlo k procesnej vade, spočívajúcej v tom,
že obvinená bola v rozpore s ustanovením § 35 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006
v konaní pred odvolacím súdom zastúpená koncipientom svojho obhajcu JUDr. A. F.
Podľa § 35 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 obhajcom v trestnom konaní môže
byť len advokát. Pre jednotlivé úkony trestného konania, s výnimkou konania pred súdom,
sa môže obhajca dať zastúpiť svojím koncipientom.
Obvinená v priebehu celého odvolacieho konania zastúpenie advokátskym koncipientom
ani raz nenamietala. V súvislosti s uvedeným považuje dovolací súd za potrebné poukázať i na tú
skutočnosť, že podľa nového Trestného poriadku sa už môže dať obhajca zastúpiť advokátskym
koncipientom, ak s tým obvinený súhlasí (nie je stanovená forma súhlasu, preto stačí
aj konkludentný súhlas), i v konaní pred súdom, ak ide o prečin.
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia dospel
napokon Najvyšší súd Slovenskej republiky k takému záveru, že uvedené procesné pochybenie
nie je spôsobilé naplniť dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.
Naplnenie uvedeného dovolacieho dôvodu obvinená nachádzala okrem vyššie uvedeného
aj v tom, že jej nebolo umožnené klásť svedkom otázky. Tieto mali byť podľa jej vyjadrenia vždy
zo strany súdu zamietnuté, pričom v zápisnici z pojednávania bolo potom v rozpore s tým
poznamenané, že nemá otázky na svedkov. Z obsahu spisu je pritom zrejmé, že rovnaké námietky
obvinená uplatňovala už v odvolacom konaní (§ 371 ods. 3 Tr. por.). Tiež Najvyšší súd
Slovenskej republiky dospel k tomu názoru, že zo zápisníc o hlavnom pojednávaní nevyplýva,
že by obvinenej nebolo umožnené klásť svedkom otázky. Ak by aj bolo vyššie uvedené tvrdenie
obvinenej pravdivé, vyvstáva potom otázka, prečo by ani ona, ani jej obhajca spomenutú
protokoláciu nenamietali.
V zmysle § 57 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 o oprave a doplnení zápisnice
o hlavnom pojednávaní a o verejnom a neverejnom zasadnutí a taktiež o námietkach proti takej
zápisnici rozhoduje súd, o ktorého zápisnicu ide. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná
sťažnosť.
Čo sa týka ďalších námietok obvinenej, smerujúcich voči tomu, že jej návrhy
na doplnenie dokazovania boli zamietnuté, čím malo byť zásadným spôsobom porušené jej právo
na obhajobu, tak tieto považuje dovolací súd taktiež za neopodstatnené.
Zásada voľného hodnotenia dôkazov znamená, že zákon nestanoví žiadne pravidlá,
pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných k preukázaniu určitej skutočnosti ani váhu jednotlivých
dôkazov. V trestnom konaní majú byť vykonané dôkazy v množstve a kvalite
umožňujúcej – podľa presvedčenia súdu – zistenie skutkového stavu veci, o ktorom
nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom pre ich rozhodnutie. Nezávislému
postaveniu súdu zodpovedá, aby sám určil skutočnosti, ktoré je nutné dokazovať, ako aj okruh
dôkazných prostriedkov k ich preukázaniu.
V danom prípade nemožno považovať za oprávnenú námietku v dovolaní, že skutok nebol
správne ustálený z dôvodu nesprávneho hodnotenia dôkazov alebo z dôvodu nevykonania
ďalších dôkazov súdmi. Právo na obhajobu nemôže byť porušené tým, že súd, vychádzajúc
zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, hodnotí dôkazy ináč než je predstava obvinenej. V rámci
voľného hodnotenia dôkazov je teda vecou súdu (prvostupňového ako i odvolacieho) zvážiť to,
či existujúci súhrn dôkazov je alebo nie je postačujúci pre skutkové a právne závery, ako aj to,
či má alebo nemá nariadiť vykonanie ďalšieho dôkazu. Pokiaľ to potom súdy nepovažovali
za potrebné, nemožno to posudzovať ako zásadné porušenie práva na obhajobu.
Vo vzťahu k ďalším obvinenou uvádzaným skutočnostiam v súvislosti s predmetným
dovolacím dôvodom treba uviesť iba toľko, že tieto opäť spochybňujú len skutkové zistenia
prvostupňového ako aj odvolacieho súdu, ktorými je však dovolací súd viazaný.
Záverom je potrebné zdôrazniť to, že s výnimkou vyššie spomenutého procesného
pochybenia v konaní pred odvolacím súdom všetky ostatné práva, ktoré sú vyjadrením práva
na obhajobu a podmienky na spoľahlivé zistenie objektívnej pravdy boli v predmetnej veci riadne
zabezpečené.
S ohľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c/,
a písm. i/ Tr. por. v posudzovanej veci nie sú dané, a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky
dovolanie obvinenej Ing. K. Š. odmietol na neverejnom zasadnutí bez preskúmania veci
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 7. septembra 2010
JUDr. Peter H a t a l a, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Alžbeta Kóňová