Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
437/366160.e5cd0d.pdf
PDF · 178.32 KB
No categories available
5Sžf/113/2009
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 5Sžf/113/2009
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu
senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny
Berthotyovej, PhD., v právnej veci žalobcu: K., s.r.o., IČO : X., so sídlom T., zast.: JUDr. R.,
advokátom so sídlom M., proti žalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky so
sídlom Nová ulica č. 13, 975 04 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
správneho orgánu v daňovom konaní, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 03. júla 2009 č. k. 1S 78/2007–45, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 03. júla 2009 č.k. 1 S 78/2007–45 p o t v r d z u j e .
Žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Konanie na správnom orgáne
Rozhodnutím č. I/222/11953-71414/2006/991050-r zo dňa 22.01.2007 žalovaný ako
odvolací daňový orgán v zmysle § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní
a poplatkov (ďalej na účely tohto rozsudku len „zák. č. 511/1992 Zb.“) potvrdil odvolaním
2
napadnuté rozhodnutie Daňového úradu Bratislava II č.: 601/230/84026/06/Hamb, ktorým
bolo žalobcovi znížený nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie apríl 2006 z pôvodnej sumy
850.125,– Sk o sumu 520.952,– Sk, a tak priznal nadmerný odpočet za toto zdaňovacie
obdobie v novej sume 329.173,– Sk.
Pri svojom odôvodnení žalovaný vychádzal zo skutkových nálezov daňovej kontroly,
ktorá zistila, že žalobca si v kontrolovanom zdaňovacom období apríl 2006 vo viacerých
prípadoch v rozpore s § 49 ods. l a ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty (ďalej na účely tohto rozsudku len „zák. č. 222/2004 Z. z.“) si na vstupe uplatnil
odpočet dane z pridanej hodnoty od dodávateľa – spoločnosti V., s.r.o., so sídlom D., ktorý
v čase tvrdených zdaniteľných plnení nebol zaregistrovaný ako platiteľ dane z pridanej
hodnoty (jeho posledné zdaňovacie obdobie bolo určené na október 2003).
Dožiadaný správca dane vypočul konateľa uvedenej spoločnosti V., s.r.o., ktorý
uviedol, že jeho spoločnosť pre žalobcu neuskutočnila žiadne zdaniteľné plnenia a žalobca
nerealizovala žiadne platby v zmysle uvádzaných faktúr.
Ak žalobca chcel obchodovať s týmto obchodným partnerom a chcel využiť svoje právo
na odpočet dane z pridanej hodnoty, potom mal podľa žalovaného na overenie si tejto
skutočnosti využiť ust. § 31 ods. 17 zák. č. 511/1992 Zb. a podať príslušnú žiadosť. Ak sa
žalobca domnieva, že bol svojim dodávateľom uvedený do omylu a že mu takýmto konaním
spoločnosti V., s.r.o. vznikla škoda, mal si ju podľa žalovaného uplatniť voči dodávateľovi,
ktorého konaním mu bola spôsobená, ale v inom ako v daňovom konaní.
Vo vzťahu k argumentu žalobcu, v ktorom odkazuje na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo l6. mája 2000 sp. zn. 7Sž 4, 5/00 žalovaný nemohol zohľadniť,
nakoľko tento sa podľa neho týka iného časového obdobia.
II.
Konanie na prvostupňovom súde
Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca žalobu z 22.03.2007 na Krajský súd
v Bratislave.
3
Krajský súd v Bratislave ako súd prvého stupňa preskúmal napadnuté rozhodnutie
rozsahu dôvodov uvedených v žalobe ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo,
a dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného správneho orgánu, ako aj jeho predchádzajúci
postup boli v súlade so zákonom.
Krajský súd na skutočnosti zistené žalovaným aplikoval v medziach súdneho prieskumu
ustanovenia § 49 ods. 1, § 51 ods. 1 písm. a) zák. č. 222/2004 ako aj § 31 ods. 17
zák. č. 511/1992 Zb. Na základe uvedeného krajský vyslovil názor, že daň z dodaného tovaru,
ktorý použije platiteľ dane z pridanej hodnoty na účely svojho podnikania, môže odpočítať
od dane, ktorú je povinný platiť, iba ak voči nemu uplatnil daň z pridanej hodnoty iný platiteľ
v tuzemsku. Preto na posúdenie veci je podľa krajského súdu postačujúce zistenie, či v danom
prípade žalobcov dodávateľ tovarov túto zákonnú podmienku spĺňal. Potom skutočnosť,
že uvedená spoločnosť V., s.r.o. v kontrolovanom období nebola platiteľom dane z pridanej
hodnoty, bolo pre krajský súd dostatočným podkladom pre záver, že žalobcom uplatnený
odpočet dane z pridanej hodnoty z tovarov dodaných uvedenou spoločnosťou, bol
neoprávnený.
III.
Odvolanie žalobcu
Vo včas podanom odvolaní zo dňa 04.08.2009 (č. l. 49) proti rozsudku prvostupňového
súdu žalobca poukázal na to, že
- súd prvého stupňa nesprávne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy, a
- na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa žalobcu potvrdenie Daňového úradu Nitra I. o tom, že spoločnosť V., s.r.o.
v rozhodnom období nebola platiteľom DPH nemá povahu verejnej listiny tak, ako konštatuje
krajský súd v svojom rozsudku. Navyše žalobca v odvolaní argumentoval tým, že navrhoval
vykonať dôkaz pripojením príslušného spisu Daňového úradu Nitra, ktorým by sa potvrdilo
alebo vyvrátilo, či rozhodnutie o zrušení registrácie platiteľa DPH pre spoločnosť V., s.r.o. je
4
právoplatné. Nakoľko takýto dôkaz krajský súd nevykonal, je z tohto dôvodu jeho
rozhodnutie predčasné.
Ďalej žalobca vyslovil svoj názor, že spoločnosť V., s.r.o. bola zdaniteľná osoba podľa
§ 3 ods. l zák. č. 222/2004 Z. z. vo všetkých prípadoch, keď na faktúrach v zmysle § 69 ods. 5
č. 222/2004 Z. z. uviedla daň, ktorú bola povinná následne zaplatiť. Takýmto konaním potom
nemohol podľa žalobcu vzniknúť žiadny daňový únik.
Záverom žalobca alternatívne požadoval vydanie rozhodnutia v zmysle § 250ja veta
prvá O.s.p. a priznal žalobcovi náhradu trov konania, alternatívne aby napadnuté rozhodnutie
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Z vyjadrenia žalobcu zo dňa 26.08.2009 (č. l. 53) vyplýva, že žalobca prostredníctvom
odvolania predložil dôvody, ktoré sú v podstate zhodné s dôvodmi žaloby, preto v tejto časti
žalovaný odkazuje na svoje vyjadrenie k žalobe.
Ďalej sa vyjadril k výkladu ustanovení § 69 ods. 5 zák. č. 222/2004 Z. z. a § 29 ods. 8
zák. č. 511/1992 Zb., ktorý v odvolaní prezentoval žalobca.
Záverom žalovaný požadoval potvrdiť napadnutý rozsudok krajského súdu
bez priznania náhrady trov konania.
IV.
Právne názory odvolacieho súdu
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10
ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
podľa § 212 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku
5
len „O.s.p.“). Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote
(§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201
v spoj. s ust. § 250j ods. 1 O.s.p. odvolanie prípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených
v § 250ja ods. 2 O.s.p. nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu dospel k záveru,
že odvolanie nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny, a preto
ho po preskúmaní dôležitosti odvolacích dôvodov postupom uvedeným v § 219 ods. 1 O.s.p.
potvrdil.
Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku
krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší
súd s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 v spoj. s § 372p ods. 1 O.s.p. konštatuje, že nezistil
dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu
so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého
rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie
výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v prevažujúcom rozsahu a aby
nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi
závermi krajského súdu, Najvyšší súd sa vo svojom odôvodnení následne obmedzí
iba na rekapituláciu niektorých vybraných bodov odôvodnenia napadnutého rozsudku
a doplnenia svojich odlišných zistení a záverov zistených v odvolacom konaní (§ 219 ods. 2
O.s.p. umožňuje odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie
dôvody).
Najvyšší súd z napadnutého rozsudku zistil, že krajský súd sa vo svojom odôvodnení
zaoberal interpretáciou podmienky vyžadovanej právnym predpisom na vznik nároku
na odpočet dane z pridanej hodnoty. Žalobca za tejto situácie spochybňoval potvrdenie
Daňového úradu Nitra I. o tom, že spoločnosť V., s.r.o. v rozhodnom období nebola
platiteľom DPH a súčasne navrhoval vykonať dôkaz pripojením príslušného spisu Daňového
úradu Nitra, ktorým by sa potvrdilo alebo vyvrátilo, či rozhodnutie o zrušení registrácie
platiteľa DPH pre spoločnosť V., s.r.o. je právoplatné.
6
K naznačenej argumentácii Najvyšší súd poukazuje postupom podľa § 250ja ods. 7
O.s.p. na to, že už vo svojom rozsudku sp. zn. 5Sžf 45/2008 uviedol nasledujúce právne
závery:
„Základom odvolania je podľa Najvyššieho súdu právny názor žalobcu,
že na rozhodnutie Daňového úradu Trenčín č. 645/240/906/99/Chu z 8. januára 1999 je nutné
nazerať ako na právny úkon so záverom, že s prihliadnutím na všetky jeho vytýkané
nedostatky (najmä v jeho doručovaní) ide o absolútne neplatný právny úkon. Potom
z takéhoto právneho úkonu nie je možné vyvodiť následky ani voči akejkoľvek inej osobe
a neplatnosť takého úkonu môže namietať ktokoľvek.
Najvyšší súd s týmto právnym záverom žalobcu vyslovuje zásadný nesúhlas.
Predovšetkým je nutné zdôrazniť, že žalobca mylne označil rozhodnutia správnych orgánov za
právne úkony. Právna teória, najmä v oblasti správneho práva, označuje právne rozhodnutia
vykonávateľov verejnej správy, ktorými sa autoritatívne regulujú právne vzťahy konkrétnych
subjektov, za individuálne správne akty (tzn. rozhodnutia správnych orgánov)
s jednoznačnými vrchnostenskými účinkami nezávislými na vôli ich adresátov, čo ich zásadne
odlišuje od právnych úkonov, kde naopak prevláda rovnosť účastníkov. Ďalšou osobitosťou,
ktorou sa rozhodnutia správnych orgánov odlišujú od právnych úkonov, je prezumpcia
ich správnosti. Preto nie je možné o rozhodnutiach správnych orgánov hovoriť ako o platných
alebo neplatných právnych úkonoch.
Ďalej riadnemu uplatneniu zásady právneho štátu nie je na prekážku, ak orgán verejnej
správy rozhodne alebo jeho rozhodnutie nadobudne právne účinky spôsobom, ktorý
u nezúčastnených osôb môže vzbudiť pochybnosti. Takýto záver je možný, lebo skupine
zúčastnených osôb (tzn. existujúcim ako aj budúcim účastníkom konania) je vždy zaručené
právo na nápravu alebo odstránenie týchto pochybností (napríklad uplatnením riadnych
opravných prostriedkov na súdnych alebo iných orgánoch). Nevyužitie práva na nápravu
zúčastnenou osobou má za následok, že platí už hore uvedená zásada prezumpcie správnosti
rozhodnutí správny orgánov, tzn. že s požiadavkou právnej istoty sa na každé vydané
7
rozhodnutie orgánom štátnej moci nazerá ako na zákonné a záväzné, a ako také nadobúda
svoje miesto v právnom systéme, až kým sa zákonnými prostriedkami nepreukáže opak.
Hore citovanú zásadu prezumpcie správnosti rozhodnutí podporujú aj ust. § 135 ods. 2
záver vety v spoj. s § 244 O.s.p., z ktorých vyplýva požiadavka, že nezúčastnené osoby nesmú
v žiadnom prípade súdny prieskum využiť na spochybňovanie právoplatných rozhodnutí
správnych orgánov.
Celkom opačná situácia by nastala, ak by obchodný partner žalobcu, ako osoba
dotknutá uvedeným daňovým rozhodnutím, relevantným spôsobom s týmto rozhodnutím
vyjadril nespokojnosť. Toto však nenastalo, menovaný sa naopak v zápisnici o ústnom
pojednávaní zo dňa 29.03.2005 jednoznačne vyjadril, že od roku 1999 nie je platiteľom dane
z pridanej hodnoty. Z uvedeného dôvodu vyhodnotil Najvyšší súd žalobcov odvolací dôvod
ako irelevantný.“
Ďalej k vzneseným pochybnostiam o vierohodnosti potvrdenia správcu dane formou
listiny (ide o Oznámenie Daňového úradu Nitra I. z 12.07.2006) bez prihliadnutie
ku skutočnosti, že v administratívnom spise je priložené rozhodnutie vo fotokópii
menovaného správcu dane z 31.10.2003 o určení posledného daňového obdobia na október
2003, Najvyšší súd uvádza, že každá listina vyhotovená dožiadaným orgánom (§ 16)
a obsahujúca relevantné skutkové zistenia, tzn. aj vo forme hore uvedeného oznámenia, má
v zmysle § 29 ods. 4 úvod prvej vety zák. č. 511/1992 Zb. charakter vierohodného záznamu
o skutočnostiach zistených dožiadaným správcom dane a je nutné k nej v daňovom konaní
v zmysle zásady voľného hodnotenie dôkazov pristupovať ako k dôkazným prostriedkom,
formy ktorých sú demonštratívnym spôsobom vymenované v druhej vete citovaného
odseku 4. Pritom tento dôkazný prostriedok má zvýšenú výpovednú hodnotu, lebo ide
o skutočnosti zistené správcom dane v úradnej činnosti.
8
Podľa § 29 ods. 4 zák. č. 511/1992 Zb. platí, že ako dôkaz možno použiť všetky
prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie
daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi
predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede
na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny,
protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné
záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
Na základe vyslovených právnych názorov si Najvyšší súd nemôže osvojiť
spochybňujúcu argumentáciu žalobcu vo vzťahu k potvrdeniu Daňového úradu Nitra I. o tom,
že spoločnosť V., s.r.o. v rozhodnom období nebola platiteľom DPH, a súčasne musí označiť
požiadavku žalobcu smerujúcu ku krajskému súdu na vykonanie dôkazu pripojením
príslušného spisu Daňového úradu Nitra, ktorým by sa potvrdilo alebo vyvrátilo, či
rozhodnutie o zrušení registrácie platiteľa DPH pre spoločnosť V., s.r.o. je právoplatné, za
nadbytočnú.
Opačná dôkazná situácia by nastala, ak by žalobca prostredníctvom dôkazom opaku
hodnoverným spôsobom preukázal, že hore uvedené Oznámenie Daňového úradu Nitra I.
z 12.07.2006 obsahuje mylné alebo nepravdivé informácie. Žalobca však takéto dôkazy
nepredložil. Preto Najvyšší súd nemá žiadne pochybnosti o tom, že spoločnosť
V., s.r.o. pri vystavovaní faktúr v zdaňovacom období apríl 2006 tým, že vyčíslila daň
z pridanej hodnoty (a to po uplynutí posledného zdaňovacieho obdobia určeného správcom
dane na október 2003) porušila zák. č. 222/2004 Z. z.
Ako nesprávny výklad ust. § 3 ods. 1 a § 69 ods. 5 zák. č. 222/2004 Z. z. odmietol
Najvyšší súd argumentáciu žalobcu majúci základ v jeho názoru o neexistencii daňového
úniku, lebo v prejednávanej veci ide o vznik práva na odpočet dane z pridanej hodnoty ako aj
o nárok na jeho vrátenie od štátu. Avšak žalobca poukazuje citáciou uvedených ustanovení
povinnosti, ktorá mu, ako zmluvnej strane so spoločnosťou V., s.r.o. nevznikla, ale mohla
vzniknúť u tejto spoločnosti ako možná daňová pohľadávka.
9
Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z. účinného v zdaňovacom období apríl 2006
zdaniteľnou osobou je každá osoba, ktorá vykonáva nezávisle akúkoľvek ekonomickú činnosť
podľa odseku 2 bez ohľadu na účel alebo výsledky tejto činnosti.
Podľa § 69 ods. 5 zák. č. 222/2004 Z. z. v hore uvedenom znení platí, že ak osoba, ktorá
nie je platiteľom, pri dodaní tovaru alebo služby uvedie vo faktúre daň, je povinná zaplatiť
túto daň.
Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,
po vyhodnotení námietok žalobcu a stanoviska žalovaného ako aj s prihliadnutím na závery
obsiahnuté v svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä už v citovanom rozhodnutí
sp. zn. 5Sžf 45/2008, pri ktorom Najvyšší súd nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa
od neho odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného
skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska), s osvojením si
argumentácie krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 2 O.s.p. rozhodol tak, ako je
uvedené vo výroku rozsudku.
O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1
v spojitosti s § 250k ods. 1 O.s.p., podľa ktorého iba úspešný žalobca má právo na úplnú
náhradu trov tohto konania.
Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol
bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci
prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho
zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i ods. 2 O.s.p. (úprava povinnosti zaplatiť daň
z pridanej hodnoty je spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), v konaní nebolo potrebné v súlade
s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba
pojednávanie nariadiť.
10
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c
ods. 1 O.s.p.).
V Bratislave 14. septembra 2010
Ing. JUDr. Miroslav Gavalec, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová