Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Toš/9/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Milana

Karabína a sudcov JUDr. Jany Serbovej a JUDr. Pavla Farkaša na verejnom zasadnutí

konanom dňa 16. septembra 2010 v Bratislave, v trestnej veci proti obžalovanému A. B.,

pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1, ods. 2

Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku

Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica zo dňa 22. apríla 2009, sp. zn.

BB-3Tš 27/06, rozhodol

t a k t o:

Podľa , napadnutý rozsudok s a z r u š u j e

vo výroku o treste.

Podľa sa obžalovanému A. B., nar. X., bytom T.

u k l a d á

podľa § 160a ods. 2 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 s použitím § 35 ods. 1,

§ 40 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 úhrnný trest odňatia slobody vo výmere

2 (dvoch) rokov.

2

Podľa § 58 ods. 1 písm. a/, § 59 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005

sa mu výkon uloženého trestu podmienečne odkladá na skúšobnú dobu v trvaní

2 (dvoch) rokov.

Podľa § 49 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 sa obžalovanému ukladá

trest zákazu činnosti vykonávať verejnú funkciu vo výmere 3 (troch) rokov.

O d ô v o d n e n i e

Napadnutým rozsudkom samosudcu Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko

Banská Bystrica, bol obžalovaný A. B. uznaný za vinného zo spáchania trestného činu

prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1, ods. 2 Tr. zák. účinného

do 31. decembra 2005 v jednočinnom súbehu s trestným činom zneužívania právomoci

verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. c/ Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005

na tom skutkovom základe ako je to uvedené v jeho výrokovej časti.

Špeciálny súd za to uložil obžalovanému podľa § 160a ods. 2 Tr. zák. účinného

do 31. decembra 2005 trest odňatia slobody vo výmere tri roky, pričom ho zaradil pre výkon

trestu podľa § 39a ods. 2 písm. a/ Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005

do I. nápravnovýchovnej skupiny. Súčasne mu uložil podľa § 49 ods. 1 Tr. zák. účinného

do 31. decembra 2005 aj trest zákazu činnosti vykonávať verejnú funkciu na dobu

troch rokov.

V zákonnej lehote určenej v ustanovení účinného

do 31. decembra 2005 podal obžalovaný proti tomuto rozsudku prostredníctvom svojho

obhajcu odvolanie.

V dôvodoch svojho odvolania podaného prostredníctvom obhajcu dôvodil najmä,

že nesúhlasí s napadnutým rozhodnutím, pretože sa necíti byť vinným zo spáchania skutku

kladeného mu za vinu. Nie je pravdou, že by prijal od A. L. úplatok za nepostihnutie

jeho syna za priestupok, ktorého sa dopustil pri jazde skútrom v cestnej premávke.

V esenciálnych častiach odôvodnenia odvolania uviedol argumentáciu, ktorú prezentoval

už vo svojich obhajobných tvrdeniach počas súdneho konania.

3

Poukázal na predchádzajúce uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 2. júla 2007, sp. zn. , ktorým bola vec vrátená prvostupňovému súdu

na nové prerokovanie a rozhodnutie a ktorým bolo nariadené vykonanie ďalšieho

dokazovania. Ani po tom však podľa jeho názoru neboli odstránené rozpory vo výpovedi

svedka A. H. Ďalej obžalovaný poukázal na výpovede svedkov pplk. Mgr. J. V. a T. P., ktorí

obaja potvrdili skutočnosť, že na hrádzu, kde malo podľa výpovede svedka H. dôjsť

k odovzdaniu sumy 500 Sk, nebolo možné dostať sa s motorovým vozidlom. Svedok P.

popísal konflikt medzi ním a svedkom H., ktorý bol motívom jeho konania voči jeho osobe.

S poukazom na uvedené okolnosti obžalovaný navrhol, aby najvyšší súd napadnutý

rozsudok v celom rozsahu zrušil a aby ho spod obžaloby oslobodil.

Zástupkyňa Úradu špeciálnej prokuratúry Generálneho prokurátora Slovenskej

republiky na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu sa v celom rozsahu stotožnila s rozsudkom

Špeciálneho súdu, ktorý považuje za správny a zákonný. Navrhla preto, aby najvyšší súd

odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe podaného odvolania obžalovaným

podľa § 254 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005, preskúmal zákonnosť

a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku, ako i konanie, ktoré

mu predchádzalo. Zistil, že Špeciálny súd, pokiaľ ide o výrok o vine obžalovaného rozhodol

správne a v súlade so zákonom.

V rámci zisťovania a ustálenia skutkového stavu, krajský súd vykonal na hlavnom

pojednávaní všetky potrebné a dostupné dôkazy a to aj v rámci doplnenia dokazovania

v intenciách predchádzajúceho rozhodnutia najvyššieho súdu zo dňa 2. júla 2007, sp. zn.

, tieto následne jednotlivo aj vzájomne vyhodnotil a dospel tak ku správnym

a úplným skutkovým záverom, ktoré aj podľa názoru odvolacieho súdu plne zodpovedajú

výsledkom vykonaného dokazovania. V odôvodnení napadnutého rozsudku potom

prvostupňový súd vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy svoje skutkové

zistenia oprel a akými právnymi úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.

Z odôvodnenia rozsudku je tiež zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou obžalovaného

a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti

podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny.

4

Najvyšší súd Slovenskej republiky si preto v celom rozsahu osvojil skutkové závery

prvostupňového súdu a v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu predmetný skutok sa stal tak, ako to správne zistil a ustálil

na základe vykonaného dokazovania Špeciálny súd.

Odvolacie námietky obžalovaného A. B. prezentované v tom zmysle,

že zo spáchania žalovanej trestnej činnosti sa necíti byť vinným najvyšší súd nepovažoval

za dôvodné, pretože takáto jeho obhajoba bola vykonaným dokazovaním jednoznačne

vyvrátená. Najvyšší súd nemá pochybnosti o tom, že skutok tak ako je uvedený vo výrokovej

časti napadnutého rozsudku obžalovaný spáchal.

Z výsledkov vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva záver, že obžalovaný

v inkriminovanom čase ako starší inšpektor polície počas výkonu služby prevzal úplatok

1000 Sk (33,19 eur) od A. L. staršieho za nepostihnutie jeho syna za priestupok, ktorého

sa dopustil pri riadení malého motocykla.

Skutkový stav bol súdom prvého stupňa správne ustálený najmä na základe

výpovedí svedka A. H., ktorý v predmetnej veci konal ako agent podľa § 117

Menovaný bol v priebehu trestného konania opakovane vypočutý,

pričom vo všetkých svojich výpovediach jednoznačne potvrdil korupčné konanie

obžalovaného, ktorého okolnosti podrobne popísal. V súlade s názorom prvostupňového súdu,

aj najvyšší súd považuje výpoveď menovaného svedka za pravdivú, pretože v priebehu celého

trestného konania nevyšla najavo žiadna relevantná skutočnosť, ktorá by výpoveď svedka

v jeho zásadných tvrdeniach spochybňovala. Výpoveď svedka nie je možné spochybniť

ani na základe výpovedí svedkov A. P., T. H., prípadne svedka T. P., ktorí ako bývalí

kolegovia obžalovaného uviedli, že medzi obžalovaným a svedkom H. zaregistrovali určité

napätie, resp. slovnú hádku. Práve týmito skutočnosťami a snahou po pomste obžalovaný

v rámci svojej obhajoby vysvetľoval dôvod svojho obvinenia zo strany A. H.

V súlade s názorom súdu prvého stupňa ani odvolací súd nepovažuje konflikt

medzi obžalovaným a svedkom H. za tak vážny a natoľko vygradovaný, aby bolo možné

jeho výpoveď na základe týchto okolností spochybniť a prijať obhajobnú argumentáciu

obžalovaného založenú na tvrdení, že bol svedkom zo spáchania korupčného deliktu krivo

obvinený. Sám obžalovaný potvrdil, že sa jednalo viac o osobné problémy, resp. určité

nezrovnalosti súvisiace s inými predstavami o pracovnej činnosti svojho mladšieho kolegu,

5

avšak tieto neboli takého charakteru, aby o tom podal informáciu svojmu nadriadenému

svedkovi pplk. Mgr. J. V. Tento vo svojej výpovedi uviedol, že o žiadnom konflikte

medzi obžalovaným a A. H. nemal vedomosť.

V danej súvislosti nie menej významnou skutočnosťou je, že svedok A. H.

po započatí svojej činnosti agenta dňa 1. júla 2004 pôsobil na Obvodnom oddelení

Policajného zboru R. len necelý mesiac. K predmetnému prípadu došlo dňa 10. júla 2004,

teda už po veľmi krátkom pôsobení na danom oddelení polície. Podľa výpovede svedka

sa jednalo o prvú, alebo druhú službu s obžalovaným A. B. V rámci úradného postupu

o udalosti podal správu svojmu riadiacemu dôstojníkovi a odovzdal sumu 500 Sk, ktorú

prevzal ako podiel na prevzatom úplatku.

Neobstoja ani obhajobné argumenty obžalovaného založené na tvrdení,

že by svedok H. vypovedal len o skutočnostiach, ktoré boli napísané v úradných záznamoch

a o iných skutočnostiach, najmä akým spôsobom sa mal odovzdávať úplatok

a na akom mieste sa mali peniaze deliť nepovedal nič a že opätovné vypočutie svedka len

prehĺbilo jeho nedôveryhodnosť.

Z pohľadu komplexného hodnotenia všetkých vo veci vykonaných dôkazov,

obhajoba obžalovaného a jeho interpretácia zásadných tvrdení svedka vyznieva skôr len ako

jeho subjektívna dedukcia určitých okolností a javí ako účelová, urobená zrejme v snahe

vyhnúť sa následkom trestnej zodpovednosti.

Svedok A. H. popísal spôsob prevzatia úplatku ako aj miesto a spôsob

jeho rozdelenia a pokiaľ nevedel celkom presne označiť miesto, na ktorom mu obžalovaný

polovicu peňažnej sumy odovzdal, tak to riadne a logicky vysvetlil jednak krátkym

pôsobením na Obvodnom oddelení Policajného zboru v R. a jednak malou znalosťou

miestnych terénnych pomerov.

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Špeciálny súd nepochybil ani

pri právnom posúdení konania obžalovaného, keď tohto uznal za vinného zo spáchania

trestného činu prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1, ods. 2

Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 v jednočinnom súbehu s trestným činom zneužívania

právomoci verejného činiteľa a v tomto smere poukazuje v plnom rozsahu na dôvody

napadnutého rozsudku.

6

Na druhej strane prvostupňový súd sa náležite nevysporiadal s otázkou trestu

uloženého obžalovanému A. B. Pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody

podľa § 160a ods. 2 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 je stanovená trestná sadzba

trestu odňatia slobody vo výmere od troch do osem rokov. Odvolací súd považuje uložený

trest odňatia slobody obžalovanému, aj keď na spodnej hranici trestnej sadzby vo výmere

troch rokov, i tak za neprimerane prísny a to najmä vzhľadom na neprimeranú dĺžku trestného

konania v dôsledku jeho prieťahov zo strany orgánov činných v trestnom konaní.

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že obžalovaný spáchal trestnú činnosť

v polovici roku 2004 a trestné stíhanie bolo pre tento skutok začaté dňa 1. februára 2006.

Obžaloba bola podaná Špeciálnemu súdu v Pezinku dňa 22. septembra 2006, ktorý vydal

trestný rozkaz dňa 26. októbra 2006. Na základe odporu podaného obžalovaným určil súd

termín hlavného pojednávania dňa 5. marca 2007 na 17. apríla 2007. Odsudzujúci rozsudok

bol potom vyhlásený dňa 2. júla 2007. Na základe odvolania obžalovaného bol rozsudok

špeciálneho súdu uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. októbra 2008

zrušený a vec bola vrátená prvostupňovému súdu na nové prerokovanie a rozhodnutie.

Následne vykonal špeciálny súd na hlavnom pojednávaní v intenciách rozhodnutia

najvyššieho súdu dokazovanie a dňa 22. apríla 2009 vyniesol odsudzujúci rozsudok.

Predmetná vec bola predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky ako súdu

odvolaciemu dňa 10. júla 2009. Z rozboru priebehu konania vyplýva, že od spáchania

trestného činu uplynulo viac ako 6 rokov.

Primeranosť dĺžky konania nemožno vyjadriť číselne v zmysle určenia lehoty

jeho trvania, ale je nutné túto skúmať a preverovať pri každom prípade jednotlivo vo svetle

konkrétnych okolností veci. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že kritériami, podľa ktorých

možno posudzovať primeranosť dĺžky trestného konania sú charakter prejednávanej veci,

najmä jej zložitosť, závažnosť, rozsiahlosť či obťažnosť dokazovania, spôsob správania

účastníkov v priebehu konania, prípadné zvláštne okolnosti, ktoré môžu spôsobiť prieťahy

v konaní. Pri uvážení vyššie uvedených kritérií má najvyšší súd za to, že vec obžalovaného

A. B. v primeranej lehote prerokovaná nebola.

V danej súvislosti je treba uviesť, že trestnú činnosť obžalovaného nie je možné

označiť za rozsiahlu (trestne stíhaná je jedna osoba pre jeden trestný skutok) a zložitosť

tohto prípadu neprekračuje rámec obdobných trestných vecí. Taktiež proces dokazovania

7

v posudzovanej veci nevykazuje rysy výnimočnosti spôsobujúcou potrebu konať trestné

stíhanie po dobu dlhšiu než je obvyklé.

Pokiaľ sa týka správania obžalovaného A. B. v priebehu konania treba uviesť,

že on sám neprispel k predĺženiu konania, avšak príčinami týchto predĺžení v každom

jednotlivom prípade bola najmä neúčasť niektorých svedkov na hlavných pojednávaniach

ako aj skutočnosť, že odsudzujúci rozsudok zo dňa 2. júla 2007 bol odvolacím súdom zrušený

a vec bola vrátená prvostupňovému súdu na nové konanie a rozhodnutie s tým, že na hlavnom

pojednávaní bolo potrebné vykonať ďalšie dokazovanie. Na základe uvedeného je teda možné

zhrnúť, že predĺženie trestného konania v neúmernom rozsahu zapríčinili a rozhodujúcim

spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku trestného konania viaceré skutočnosti stojace mimo vôle

obžalovaného.

Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že zo strany orgánov činných v trestnom konaní

nepochybne došlo k neprimeraným prieťahom v konaní, čím bolo porušené právo

obžalovaného A. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo

na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

Z tohto pohľadu Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval za potrebné

kompenzovať porušenie práva na primeranú dĺžku konania zmiernením trestu obžalovaného.

Ako je to zrejmé z odôvodnenia napadnutého rozsudku špeciálny súd, ktorý rozhodoval

o treste ukladanom obžalovanému, pri svojich úvahách o spôsobe a rozsahu jeho potrestania

dĺžku jeho trestného stíhania opomenul, keď v časti pojednávajúcej o rozhodovaní o treste

obžalovaného neuviedol dĺžku trvania trestného stíhania, ako faktor spôsobilý ovplyvniť

ukladaný trest či jeho výšku. Odvolací súd trest odňatia slobody, hoc aj uložený

obžalovanému na spodnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby (na tri roky

nepodmienečne) považuje za neprimerane prísny.

Podľa účinného do 31. decembra 2005 orgány činné v trestnom

konaní musia trestné veci prejednávať čo najrýchlejšie a musia dôsledne zachovávať

občianske práva zaručené .

8

Podľa , každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonaným dôkazom.

Ak by konanie prebiehalo bez prieťahov, došlo by k jeho skončeniu v primeranej

lehote a nie až po viac ako šiestich rokoch od spáchania skutku.

Týmito úvahami sa riadil Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací,

keď dospel k záveru, že trest vymeraný obžalovanému A. B. na dolnej hranici trestnej sadzby

je zrejme neprimeraný, najmä vzhľadom na dĺžku času, ktorý uplynul od spáchania

prerokúvanej trestnej činnosti a tiež vzhľadom na dĺžku trestného konania, ktoré nezavinením

obžalovaného trvalo vyše šiestich rokov.

Podľa § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 ak má súd vzhľadom

na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa za to, že by použitie trestnej

sadzby odňatia slobody ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne

a že možno účel trestu dosiahnuť i trestom kratšieho trvania, môže znížiť trest odňatia

slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky mal pri ukladaní trestu odňatia slobody

obžalovanému na zreteli ustálenú súdnu prax, podľa ktorej pod okolnosťami prípadu treba

rozumieť nie len okolnosti činu, ale aj tie ďalšie okolnosti, ktoré nemajú súvislosť len

so samotným skutkom a jeho právnym posúdením, ale aj s jeho prerokúvaním

podľa ustanovení .

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa ,

napadnutý rozsudok špeciálneho súdu zrušil v časti výroku o treste a s prihliadnutím na § 322

ods. 3 obžalovanému podľa Tr. zák. s použitím ,

Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 uložil úhrnný trest odňatia slobody na dva roky

s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu v trvaní dvoch rokov (podľa § 58

ods. 1 písm. a/, § 59 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005. Najvyšší súd Slovenskej

republiky rozhodol takto v presvedčení, že takto uložený trest splní svoj účel tak z hľadiska

prevýchovnej požiadavky zákona, ako aj z hľadiska naplnenia požiadaviek špeciálnej

i generálnej prevencie.

9

Pri ukladaní trestu odvolací súd vzal do úvahy aj predchádzajúci spôsob života

obžalovaného, ktorý sa už nedopustil v predchádzajúcom období žiadnej protiprávnej

činnosti.

Obžalovaný sa dopustil trestnej činnosti pri plnení úloh spoločnosti a štátu

uplatňujúc právomoci príslušníka policajného zboru, teda spáchal delikt v súvislosti

s výkonom funkcie verejného činiteľa, a preto odvolací súd pri ukladaní trestov

obžalovanému podľa § 49 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 uložil aj trest

zákazu činnosti vykonávať verejnú funkciu vo výmere troch rokov, tak ako to učinil

v napadnutom rozsudku už aj prvostupňový súd. Aj najvyšší súd považuje uložený trest

zákazu činnosti za správny a primeraný, zodpovedajúci všetkým rozhodujúcim zákonným

kritériám.

Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol na základe

odvolania obžalovaného A. B. tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 16. septembra 2010

JUDr. Milan K a r a b í n, v. r.

predseda senátu

Vypracoval: JUDr. Pavol Farkaš

Za správnosť vyhotovenia : Alžbeta Kóňová