Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
2be/375446.988e81.pdf
PDF · 135.83 KB
No categories available
3Toš/9/2009
Najvyšší súd 3 Toš 9/2009
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Milana
Karabína a sudcov JUDr. Jany Serbovej a JUDr. Pavla Farkaša na verejnom zasadnutí
konanom dňa 16. septembra 2010 v Bratislave, v trestnej veci proti obžalovanému A. B.,
pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1, ods. 2
Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku
Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica zo dňa 22. apríla 2009, sp. zn.
BB-3Tš 27/06, rozhodol
t a k t o:
Podľa § 321 ods. 1 písm. e/, ods. 2 Tr. por. napadnutý rozsudok s a z r u š u j e
vo výroku o treste.
Podľa § 322 ods. 3 Tr. por. sa obžalovanému A. B., nar. X., bytom T.
u k l a d á
podľa § 160a ods. 2 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 s použitím § 35 ods. 1,
§ 40 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 úhrnný trest odňatia slobody vo výmere
2 (dvoch) rokov.
Podľa § 58 ods. 1 písm. a/, § 59 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005
sa mu výkon uloženého trestu podmienečne odkladá na skúšobnú dobu v trvaní
2 (dvoch) rokov.
Podľa § 49 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 sa obžalovanému ukladá
trest zákazu činnosti vykonávať verejnú funkciu vo výmere 3 (troch) rokov.
O d ô v o d n e n i e
Napadnutým rozsudkom samosudcu Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko
Banská Bystrica, bol obžalovaný A. B. uznaný za vinného zo spáchania trestného činu
prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1, ods. 2 Tr. zák. účinného
do 31. decembra 2005 v jednočinnom súbehu s trestným činom zneužívania právomoci
verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. c/ Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005
na tom skutkovom základe ako je to uvedené v jeho výrokovej časti.
Špeciálny súd za to uložil obžalovanému podľa § 160a ods. 2 Tr. zák. účinného
do 31. decembra 2005 trest odňatia slobody vo výmere tri roky, pričom ho zaradil pre výkon
trestu podľa § 39a ods. 2 písm. a/ Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005
do I. nápravnovýchovnej skupiny. Súčasne mu uložil podľa § 49 ods. 1 Tr. zák. účinného
do 31. decembra 2005 aj trest zákazu činnosti vykonávať verejnú funkciu na dobu
troch rokov.
V zákonnej lehote určenej v ustanovení § 248 ods. 1 Tr. por. účinného
do 31. decembra 2005 podal obžalovaný proti tomuto rozsudku prostredníctvom svojho
obhajcu odvolanie.
V dôvodoch svojho odvolania podaného prostredníctvom obhajcu dôvodil najmä,
že nesúhlasí s napadnutým rozhodnutím, pretože sa necíti byť vinným zo spáchania skutku
kladeného mu za vinu. Nie je pravdou, že by prijal od A. L. úplatok za nepostihnutie
jeho syna za priestupok, ktorého sa dopustil pri jazde skútrom v cestnej premávke.
V esenciálnych častiach odôvodnenia odvolania uviedol argumentáciu, ktorú prezentoval
už vo svojich obhajobných tvrdeniach počas súdneho konania.
Poukázal na predchádzajúce uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 2. júla 2007, sp. zn. 3 Toš 8/2007, ktorým bola vec vrátená prvostupňovému súdu
na nové prerokovanie a rozhodnutie a ktorým bolo nariadené vykonanie ďalšieho
dokazovania. Ani po tom však podľa jeho názoru neboli odstránené rozpory vo výpovedi
svedka A. H. Ďalej obžalovaný poukázal na výpovede svedkov pplk. Mgr. J. V. a T. P., ktorí
obaja potvrdili skutočnosť, že na hrádzu, kde malo podľa výpovede svedka H. dôjsť
k odovzdaniu sumy 500 Sk, nebolo možné dostať sa s motorovým vozidlom. Svedok P.
popísal konflikt medzi ním a svedkom H., ktorý bol motívom jeho konania voči jeho osobe.
S poukazom na uvedené okolnosti obžalovaný navrhol, aby najvyšší súd napadnutý
rozsudok v celom rozsahu zrušil a aby ho spod obžaloby oslobodil.
Zástupkyňa Úradu špeciálnej prokuratúry Generálneho prokurátora Slovenskej
republiky na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu sa v celom rozsahu stotožnila s rozsudkom
Špeciálneho súdu, ktorý považuje za správny a zákonný. Navrhla preto, aby najvyšší súd
odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe podaného odvolania obžalovaným
podľa § 254 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005, preskúmal zákonnosť
a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku, ako i konanie, ktoré
mu predchádzalo. Zistil, že Špeciálny súd, pokiaľ ide o výrok o vine obžalovaného rozhodol
správne a v súlade so zákonom.
V rámci zisťovania a ustálenia skutkového stavu, krajský súd vykonal na hlavnom
pojednávaní všetky potrebné a dostupné dôkazy a to aj v rámci doplnenia dokazovania
v intenciách predchádzajúceho rozhodnutia najvyššieho súdu zo dňa 2. júla 2007, sp. zn.
3 Toš 8/2007, tieto následne jednotlivo aj vzájomne vyhodnotil a dospel tak ku správnym
a úplným skutkovým záverom, ktoré aj podľa názoru odvolacieho súdu plne zodpovedajú
výsledkom vykonaného dokazovania. V odôvodnení napadnutého rozsudku potom
prvostupňový súd vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy svoje skutkové
zistenia oprel a akými právnymi úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.
Z odôvodnenia rozsudku je tiež zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou obžalovaného
a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti
podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny.
Najvyšší súd Slovenskej republiky si preto v celom rozsahu osvojil skutkové závery
prvostupňového súdu a v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu predmetný skutok sa stal tak, ako to správne zistil a ustálil
na základe vykonaného dokazovania Špeciálny súd.
Odvolacie námietky obžalovaného A. B. prezentované v tom zmysle,
že zo spáchania žalovanej trestnej činnosti sa necíti byť vinným najvyšší súd nepovažoval
za dôvodné, pretože takáto jeho obhajoba bola vykonaným dokazovaním jednoznačne
vyvrátená. Najvyšší súd nemá pochybnosti o tom, že skutok tak ako je uvedený vo výrokovej
časti napadnutého rozsudku obžalovaný spáchal.
Z výsledkov vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva záver, že obžalovaný
v inkriminovanom čase ako starší inšpektor polície počas výkonu služby prevzal úplatok
1000 Sk (33,19 eur) od A. L. staršieho za nepostihnutie jeho syna za priestupok, ktorého
sa dopustil pri riadení malého motocykla.
Skutkový stav bol súdom prvého stupňa správne ustálený najmä na základe
výpovedí svedka A. H., ktorý v predmetnej veci konal ako agent podľa § 117
Tr. por. Menovaný bol v priebehu trestného konania opakovane vypočutý,
pričom vo všetkých svojich výpovediach jednoznačne potvrdil korupčné konanie
obžalovaného, ktorého okolnosti podrobne popísal. V súlade s názorom prvostupňového súdu,
aj najvyšší súd považuje výpoveď menovaného svedka za pravdivú, pretože v priebehu celého
trestného konania nevyšla najavo žiadna relevantná skutočnosť, ktorá by výpoveď svedka
v jeho zásadných tvrdeniach spochybňovala. Výpoveď svedka nie je možné spochybniť
ani na základe výpovedí svedkov A. P., T. H., prípadne svedka T. P., ktorí ako bývalí
kolegovia obžalovaného uviedli, že medzi obžalovaným a svedkom H. zaregistrovali určité
napätie, resp. slovnú hádku. Práve týmito skutočnosťami a snahou po pomste obžalovaný
v rámci svojej obhajoby vysvetľoval dôvod svojho obvinenia zo strany A. H.
V súlade s názorom súdu prvého stupňa ani odvolací súd nepovažuje konflikt
medzi obžalovaným a svedkom H. za tak vážny a natoľko vygradovaný, aby bolo možné
jeho výpoveď na základe týchto okolností spochybniť a prijať obhajobnú argumentáciu
obžalovaného založenú na tvrdení, že bol svedkom zo spáchania korupčného deliktu krivo
obvinený. Sám obžalovaný potvrdil, že sa jednalo viac o osobné problémy, resp. určité
nezrovnalosti súvisiace s inými predstavami o pracovnej činnosti svojho mladšieho kolegu,
avšak tieto neboli takého charakteru, aby o tom podal informáciu svojmu nadriadenému
svedkovi pplk. Mgr. J. V. Tento vo svojej výpovedi uviedol, že o žiadnom konflikte
medzi obžalovaným a A. H. nemal vedomosť.
V danej súvislosti nie menej významnou skutočnosťou je, že svedok A. H.
po započatí svojej činnosti agenta dňa 1. júla 2004 pôsobil na Obvodnom oddelení
Policajného zboru R. len necelý mesiac. K predmetnému prípadu došlo dňa 10. júla 2004,
teda už po veľmi krátkom pôsobení na danom oddelení polície. Podľa výpovede svedka
sa jednalo o prvú, alebo druhú službu s obžalovaným A. B. V rámci úradného postupu
o udalosti podal správu svojmu riadiacemu dôstojníkovi a odovzdal sumu 500 Sk, ktorú
prevzal ako podiel na prevzatom úplatku.
Neobstoja ani obhajobné argumenty obžalovaného založené na tvrdení,
že by svedok H. vypovedal len o skutočnostiach, ktoré boli napísané v úradných záznamoch
a o iných skutočnostiach, najmä akým spôsobom sa mal odovzdávať úplatok
a na akom mieste sa mali peniaze deliť nepovedal nič a že opätovné vypočutie svedka len
prehĺbilo jeho nedôveryhodnosť.
Z pohľadu komplexného hodnotenia všetkých vo veci vykonaných dôkazov,
obhajoba obžalovaného a jeho interpretácia zásadných tvrdení svedka vyznieva skôr len ako
jeho subjektívna dedukcia určitých okolností a javí ako účelová, urobená zrejme v snahe
vyhnúť sa následkom trestnej zodpovednosti.
Svedok A. H. popísal spôsob prevzatia úplatku ako aj miesto a spôsob
jeho rozdelenia a pokiaľ nevedel celkom presne označiť miesto, na ktorom mu obžalovaný
polovicu peňažnej sumy odovzdal, tak to riadne a logicky vysvetlil jednak krátkym
pôsobením na Obvodnom oddelení Policajného zboru v R. a jednak malou znalosťou
miestnych terénnych pomerov.
Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Špeciálny súd nepochybil ani
pri právnom posúdení konania obžalovaného, keď tohto uznal za vinného zo spáchania
trestného činu prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1, ods. 2
Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 v jednočinnom súbehu s trestným činom zneužívania
právomoci verejného činiteľa a v tomto smere poukazuje v plnom rozsahu na dôvody
napadnutého rozsudku.
Na druhej strane prvostupňový súd sa náležite nevysporiadal s otázkou trestu
uloženého obžalovanému A. B. Pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody
podľa § 160a ods. 2 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 je stanovená trestná sadzba
trestu odňatia slobody vo výmere od troch do osem rokov. Odvolací súd považuje uložený
trest odňatia slobody obžalovanému, aj keď na spodnej hranici trestnej sadzby vo výmere
troch rokov, i tak za neprimerane prísny a to najmä vzhľadom na neprimeranú dĺžku trestného
konania v dôsledku jeho prieťahov zo strany orgánov činných v trestnom konaní.
V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že obžalovaný spáchal trestnú činnosť
v polovici roku 2004 a trestné stíhanie bolo pre tento skutok začaté dňa 1. februára 2006.
Obžaloba bola podaná Špeciálnemu súdu v Pezinku dňa 22. septembra 2006, ktorý vydal
trestný rozkaz dňa 26. októbra 2006. Na základe odporu podaného obžalovaným určil súd
termín hlavného pojednávania dňa 5. marca 2007 na 17. apríla 2007. Odsudzujúci rozsudok
bol potom vyhlásený dňa 2. júla 2007. Na základe odvolania obžalovaného bol rozsudok
špeciálneho súdu uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. októbra 2008
zrušený a vec bola vrátená prvostupňovému súdu na nové prerokovanie a rozhodnutie.
Následne vykonal špeciálny súd na hlavnom pojednávaní v intenciách rozhodnutia
najvyššieho súdu dokazovanie a dňa 22. apríla 2009 vyniesol odsudzujúci rozsudok.
Predmetná vec bola predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky ako súdu
odvolaciemu dňa 10. júla 2009. Z rozboru priebehu konania vyplýva, že od spáchania
trestného činu uplynulo viac ako 6 rokov.
Primeranosť dĺžky konania nemožno vyjadriť číselne v zmysle určenia lehoty
jeho trvania, ale je nutné túto skúmať a preverovať pri každom prípade jednotlivo vo svetle
konkrétnych okolností veci. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že kritériami, podľa ktorých
možno posudzovať primeranosť dĺžky trestného konania sú charakter prejednávanej veci,
najmä jej zložitosť, závažnosť, rozsiahlosť či obťažnosť dokazovania, spôsob správania
účastníkov v priebehu konania, prípadné zvláštne okolnosti, ktoré môžu spôsobiť prieťahy
v konaní. Pri uvážení vyššie uvedených kritérií má najvyšší súd za to, že vec obžalovaného
A. B. v primeranej lehote prerokovaná nebola.
V danej súvislosti je treba uviesť, že trestnú činnosť obžalovaného nie je možné
označiť za rozsiahlu (trestne stíhaná je jedna osoba pre jeden trestný skutok) a zložitosť
tohto prípadu neprekračuje rámec obdobných trestných vecí. Taktiež proces dokazovania
v posudzovanej veci nevykazuje rysy výnimočnosti spôsobujúcou potrebu konať trestné
stíhanie po dobu dlhšiu než je obvyklé.
Pokiaľ sa týka správania obžalovaného A. B. v priebehu konania treba uviesť,
že on sám neprispel k predĺženiu konania, avšak príčinami týchto predĺžení v každom
jednotlivom prípade bola najmä neúčasť niektorých svedkov na hlavných pojednávaniach
ako aj skutočnosť, že odsudzujúci rozsudok zo dňa 2. júla 2007 bol odvolacím súdom zrušený
a vec bola vrátená prvostupňovému súdu na nové konanie a rozhodnutie s tým, že na hlavnom
pojednávaní bolo potrebné vykonať ďalšie dokazovanie. Na základe uvedeného je teda možné
zhrnúť, že predĺženie trestného konania v neúmernom rozsahu zapríčinili a rozhodujúcim
spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku trestného konania viaceré skutočnosti stojace mimo vôle
obžalovaného.
Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že zo strany orgánov činných v trestnom konaní
nepochybne došlo k neprimeraným prieťahom v konaní, čím bolo porušené právo
obžalovaného A. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo
na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
Z tohto pohľadu Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval za potrebné
kompenzovať porušenie práva na primeranú dĺžku konania zmiernením trestu obžalovaného.
Ako je to zrejmé z odôvodnenia napadnutého rozsudku špeciálny súd, ktorý rozhodoval
o treste ukladanom obžalovanému, pri svojich úvahách o spôsobe a rozsahu jeho potrestania
dĺžku jeho trestného stíhania opomenul, keď v časti pojednávajúcej o rozhodovaní o treste
obžalovaného neuviedol dĺžku trvania trestného stíhania, ako faktor spôsobilý ovplyvniť
ukladaný trest či jeho výšku. Odvolací súd trest odňatia slobody, hoc aj uložený
obžalovanému na spodnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby (na tri roky
nepodmienečne) považuje za neprimerane prísny.
Podľa § 2 ods. 4 Tr. por. účinného do 31. decembra 2005 orgány činné v trestnom
konaní musia trestné veci prejednávať čo najrýchlejšie a musia dôsledne zachovávať
občianske práva zaručené ústavou.
Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonaným dôkazom.
Ak by konanie prebiehalo bez prieťahov, došlo by k jeho skončeniu v primeranej
lehote a nie až po viac ako šiestich rokoch od spáchania skutku.
Týmito úvahami sa riadil Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací,
keď dospel k záveru, že trest vymeraný obžalovanému A. B. na dolnej hranici trestnej sadzby
je zrejme neprimeraný, najmä vzhľadom na dĺžku času, ktorý uplynul od spáchania
prerokúvanej trestnej činnosti a tiež vzhľadom na dĺžku trestného konania, ktoré nezavinením
obžalovaného trvalo vyše šiestich rokov.
Podľa § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 ak má súd vzhľadom
na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa za to, že by použitie trestnej
sadzby odňatia slobody ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne
a že možno účel trestu dosiahnuť i trestom kratšieho trvania, môže znížiť trest odňatia
slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky mal pri ukladaní trestu odňatia slobody
obžalovanému na zreteli ustálenú súdnu prax, podľa ktorej pod okolnosťami prípadu treba
rozumieť nie len okolnosti činu, ale aj tie ďalšie okolnosti, ktoré nemajú súvislosť len
so samotným skutkom a jeho právnym posúdením, ale aj s jeho prerokúvaním
podľa ustanovení Trestného poriadku.
Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 321 ods. 1 písm. e/, ods. 2 Tr. por.
napadnutý rozsudok špeciálneho súdu zrušil v časti výroku o treste a s prihliadnutím na § 322
ods. 3 Tr. por. obžalovanému podľa § 160a ods. 2 Tr. zák. s použitím § 35 ods. 1, § 40 ods. 1
Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 uložil úhrnný trest odňatia slobody na dva roky
s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu v trvaní dvoch rokov (podľa § 58
ods. 1 písm. a/, § 59 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005. Najvyšší súd Slovenskej
republiky rozhodol takto v presvedčení, že takto uložený trest splní svoj účel tak z hľadiska
prevýchovnej požiadavky zákona, ako aj z hľadiska naplnenia požiadaviek špeciálnej
i generálnej prevencie.
Pri ukladaní trestu odvolací súd vzal do úvahy aj predchádzajúci spôsob života
obžalovaného, ktorý sa už nedopustil v predchádzajúcom období žiadnej protiprávnej
činnosti.
Obžalovaný sa dopustil trestnej činnosti pri plnení úloh spoločnosti a štátu
uplatňujúc právomoci príslušníka policajného zboru, teda spáchal delikt v súvislosti
s výkonom funkcie verejného činiteľa, a preto odvolací súd pri ukladaní trestov
obžalovanému podľa § 49 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 uložil aj trest
zákazu činnosti vykonávať verejnú funkciu vo výmere troch rokov, tak ako to učinil
v napadnutom rozsudku už aj prvostupňový súd. Aj najvyšší súd považuje uložený trest
zákazu činnosti za správny a primeraný, zodpovedajúci všetkým rozhodujúcim zákonným
kritériám.
Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol na základe
odvolania obžalovaného A. B. tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 16. septembra 2010
JUDr. Milan K a r a b í n, v. r.
predseda senátu
Vypracoval: JUDr. Pavol Farkaš
Za správnosť vyhotovenia : Alžbeta Kóňová