Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
daa/366342.bbbf37.pdf
PDF · 107.42 KB
No categories available
5Cdo/18/2010
Najvyšší súd 5 Cdo 18/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci zložiteľa F., a.s. v likvidácii,
so sídlom v B., IČO: X., zastúpeného Mgr. I. Š., advokátkou A. s.r.o, so sídlom v B., vedenej
na Okresnom súde Piešťany pod sp.zn. 6 U 5/2008, o dovolaní zložiteľa proti uzneseniu
Krajského súdu v Trnave z 18. marca 2009 sp.zn. 23 Co 80/2009, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Piešťany uznesením č.k. 6 U 5/2008-16 z 25. augusta 2008 zamietol
návrh zložiteľa, ktorým sa domáhal, aby súd prijal do úschovy sumu 1 972,-- Sk, ktorú chcel
zložiť za účelom splnenia jeho dlhu voči príjemkyni Ing. H. J., bývajúcej v P.. Vo svojom
návrhu uviedol, že akcie vyhlásil za neplatné, predal ich a výťažok chce zložiť do úschovy
súdu (§ 214 ods. 4 a 5 Obchodného zákonníka), lebo po tom, ako jej výťažok zaslal poštou,
nebol adresátkou prevzatý. Podľa jeho názoru ide tu o prípad, v ktorom ako zložiteľ (dlžník)
nemôže splniť záväzok z dôvodu, že príjemca (veriteľ) je v omeškaní, lebo neprijal riadne
ponúknuté plnenie (výťažok). Súd prvého stupňa zistil, že príjemkyňa má od 16. decembra
2002 trvalý pobyt na adrese P.. Neboli preukázané preto základné predpoklady pre prijatie
peňazí do úschovy spočívajúce v omeškaní veriteľa, pretože príjemkyňa má preukázateľne už
5 rokov trvalý pobyt na adrese v P. a nie v P.. Rozhodol tak s poukazom na ustanovenie §
185a ods. 1, 2 O.s.p. za aplikácie ustanovenia § 568 Občianskeho zákonníka.
Krajský súd v Trnave (odvolací súd) uznesením z 18. marca 2009 sp.zn.
23 Co 80/2009 pripustil späťvzatie návrhu v časti 200,-- Sk, zrušil rozhodnutie súdu prvého
stupňa v časti zaplatenia 200,-- Sk a v tejto časti konanie zastavil v zmysle ustanovenia § 208
O.s.p. V ostatnej časti (zamietnutie návrhu na prijatie peňazí do úschovy v sume 1 772,-- Sk)
rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil s poukazom na ustanovenie § 219 O.s.p. majúc za to,
že odvolaním zložiteľa napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal zložiteľ dovolanie, prípustnosť ktorého
vyvodil z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Poukázal na nezákonnosť rozhodnutia
odvolacieho súdu a na to, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a chrániť tak svoje
práva, čo má pre neho nepriaznivé právne následky. Predovšetkým zložiteľ nemôže splniť
svoj záväzok, a to ani v súlade s § 568 Občianskeho zákonníka a keďže bude mať záväzky,
nebude môcť nikdy ukončiť likvidáciu spoločnosti, čím sa spôsobuje škoda zložiteľovi a jeho
akcionárom. Nesprávnym konaním odvolacieho súdu je veriteľ ukrátený o peniaze, ktoré
predstavujú trovy konania o úschove, pretože zložiteľ je oprávnený si všetky náklady spojené
s omeškaním veriteľa započítať s plnením, ktoré je dlžný veriteľovi. Napadnutým uznesením
tak odvolací súd spôsobuje škodu aj veriteľovi. Odvolaciemu súdu vytkol, že svojím
rozhodnutím popiera základný princíp súdnej úschovy, ktorým je umožniť splniť dlžníkovi
svoj záväzok, a teda chrániť svoje práva. Namietal, že súdy vôbec nevzali do úvahy
nesplnenie povinnosti príjemcu, týkajúcej sa nahlásenia zmeny osobných identifikačných
údajov. Takýto postup a rozhodnutia súdov, nie sú ojedinelé v konaniach o jeho návrhoch, sú
v rozpore s právnou úpravou konania o úschovách a majú nepriaznivý dopad na jeho
postavenie. Zložiteľ považuje rozhodnutie dovolacieho súdu o jeho dovolaní za dôležité,
„pretože jedine Najvyšší súd Slovenskej republiky môže svojím rozhodnutím a vydaním
prípadného stanoviska vo veci úschov, usmerniť slovenské okresné a krajské súdy tak, aby
rozhodovali o návrhoch na úschovu v súlade s Občianskym súdnym poriadkom a neodnímali
zložiteľovi (a určite aj mnohým iným zložiteľom) možnosť konať pred súdom a neporušovali
právo zložiteľa na spravodlivú súdnu ochranu.“
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti
ktorému je tento opravný prostriedok prípustný.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Dovolateľ v prejednávanej veci napadol dovolaním uznesenie odvolacieho súdu.
Pokiaľ dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, je tento opravný prostriedok
prípustný, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/
O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.).
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Vzhľadom na to, že v prejednávanej veci je dovolaním napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje znaky ani jedného z rozhodnutí, kde dovolanie je
prípustné, je nepochybné, že prípustnosť dovolania zložiteľa z ustanovenia § 239 O.s.p.
nemožno vyvodiť.
So zreteľom na obsah dovolania a tiež zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných
vád uvedených v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.), neobmedzil sa dovolací súd len
na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal i otázkou, či konanie
nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je
dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku a uzneseniu) odvolacieho súdu,
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo súd bol nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Treba zdôrazniť, že § 237 O.s.p. nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí
odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti
dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný a ak je konanie
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj
rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239 O.s.p. vylúčené.
V občianskom súdnom konaní môže dôjsť k viacerým nesprávnostiam. Občiansky
súdny poriadok počíta s možnosťou, že súd v konaní nerozhodne vecne správne alebo
sa dopustí procesných pochybení; v nadväznosti na stupeň závažnosti pochybenia súdu (jeho
dôsledkov na procesné práva a povinnosti účastníkov konania) Občiansky súdny poriadok
upravuje jednotlivé možnosti ich nápravy aj v dovolacom konaní. Najzávažnejšie procesné
vady považuje za dôvod, ktorý pri splnení ostatných zákonných podmienok zakladá
prípustnosť dovolania v každom prípade výskytu takejto vady (viď § 237 O.s.p.). Iné
procesné vady (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) považuje za prípustný dovolací dôvod (ktorý
možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné); samotné tieto vady ale prípustnosť
dovolania nezakladajú. Rovnako nesprávne právne posúdenie veci (viď § 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.) je prípustným dovolacím dôvodom (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie
prípustné), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá, lebo
spôsobuje „len“ vecnú nesprávnosť rozhodnutia, nie však jeho zmätočnosť. Dovolanie je
v týchto ustanoveniach upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať
proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky
prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmaniu,
a preto ani zohľadniť vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie postup súdu,
ktorým účastníkovi odňal možnosť realizovať procesné práva, ktoré mu dáva občiansky súdny
poriadok. V zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké
postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv [napr.
právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať
do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), právo byť predvolaní na súdne pojednávanie
(§ 115 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali
(§ 123 O.s.p.), na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
Zo spisu nevyplýva, že by v prejednávanej veci súdy v prípade zložiteľa nerešpektovali
niektoré z týchto práv. Nič tiež nenasvedčuje tomu, že by nezachovali rovnosť účastníkov
konania alebo že by niektorú z procesných strán na úkor druhej zvýhodnili.
O vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide len vtedy, ak išlo o nesprávny procesný
postup, ktorý sa prejavil v konaní znemožnením realizácie niektorých procesných práv
účastníka. Ako už ale Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol v uznesení z 27. novembra
1997 sp.zn. Obdo V 56/98, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 125/1999, za odňatie možnosti konať
pred súdom treba považovať znemožnenie uplatňovania konkrétnych procesných práv, ktoré
by inak ako účastník pred súdom mohol uplatniť a z nich bol v dôsledku nesprávneho postupu
súdu vylúčený; prípustnosť dovolania podľa citovaného ustanovenia ale nemožno extenzívne
vykladať v súvislosti s postupom súdu vtedy, ak ide o faktickú meritórnu rozhodovaciu
činnosť súdu.
Pokiaľ by aj teda odvolací súd vychádzajúc z nesprávneho právneho záveru rozhodol
o odvolaní zložiteľa nesprávne (dovolací súd z tohto hľadiska nepodrobil jeho rozhodnutie
svojmu prieskumu) rozhodol by vecne nesprávne. Ako už ale bolo uvedené vyššie, samotná
vecná nesprávnosť nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia. Vydaním vecne nesprávneho
meritórneho rozhodnutia súd ani v tomto prípade zložiteľovi neodňal možnosť pred súdom
konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Procesnú prípustnosť dovolania povinného preto z tohto
ustanovenia nemožno vyvodiť. Pokiaľ teda v danom konaní došlo k nesprávnosti tejto
povahy, nie je možné ju napraviť v konaní o dovolaní podanom v zmysle § 236 O.s.p.
Pokiaľ zložiteľ považuje rozhodnutie dovolacieho súdu o jeho dovolaní za dôležité,
„pretože jedine Najvyšší súd Slovenskej republiky môže svojím rozhodnutím a vydaním
prípadného stanoviska vo veci úschov, usmerniť slovenské okresné a krajské súdy tak, aby
rozhodovali o návrhoch na úschovu v súlade s Občianskym súdnym poriadkom a neodnímali
zložiteľovi (a určite aj mnohým iným zložiteľom) možnosť konať pred súdom a neporušovali
právo zložiteľa na spravodlivú súdnu ochranu“, treba uviesť, že odvolací proti svojmu
uzneseniu nepripustil dovolanie v zmysle ustanovenia § 239 ods. 2 písm. a/ O.s.p. Zákonná
úprava prípustnosti dovolania je kogentná a teda v prípade, že odvolací súd nevysloví
prípustnosť dovolania, ako je tomu v danej veci, dovolací súd nie je oprávnený skúmať, či
inak ide o vec zásadného právneho významu (porovnaj napr. R 38/1993).
Keďže v danom prípade dovolanie nie je podľa § 239 O.s.p. prípustné, nebola
preukázaná existencia dovolateľom namietanej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
a neboli zistené (ani tvrdené) iné vady uvedené v § 237 O.s.p., dospel Najvyšší súd
Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie zložiteľa je neprípustné, a preto ho odmietol
(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Vzhľadom na dôvod, pre ktorý
bolo potrebné dovolanie odmietnuť, nemohol sa dovolací súd zaoberať rozhodnutím
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 22. septembra 2010
JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová