Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
46e/365117.1df7b6.pdf
PDF · 154.11 KB
No categories available
3Obo/21/2009
Najvyšší súd 3 Obo 21/2009
Slovenskej. republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu S. K., a. s., so sídlom C.,
IČO: X., proti žalovanému S. spol. s r. o., so sídlom B., IČO: X., právne zast. Mgr. P. K.
advokátom, so sídlom L., o zaplatenie 137 339,90 € (4 137.500,- Sk) s príslušenstvom,
na odvolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa 10. novembra 2008 č.
k. 22 Cb 586/2001-443, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 10. novembra 2008 č. k.
22 Cb 586/2001-443 v napadnutej časti z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Žiline napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť, aby do 3
dní od jeho právoplatnosti zaplatil žalobcovi sumu 7 679 727,10 Sk (254 920,24 €) a trovy
konania v sume 126 785,70 Sk (4 208,51 €).
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca si uplatnil voči žalovanému zaplatenie
istiny 4 137 500,-- Sk, dlžných úrokov vo výške 13% ročne a vyčíslených k 30. 09. 2001
v sume 5 063 550,35 Sk a 13% úrokov ročne z istiny 4 137 500,-- Sk od 01. 10. 2001
do zaplatenia, a to titulom plnenia z úverovej zmluvy č. 1/33009 zo dňa 09. 02. 1990 a jej
dodatku č. 1 zo dňa 10. 04. 1990. Na základe tejto úverovej zmluvy V. pobočka Ž. poskytla
S. a T. S. koncernový podnik Ž., P. úver na trvalo sa obracajúce zásoby (ďalej len „TOZ“)
v sume 5 690 000,-Sk, s dohodnutou úrokovou sadzbou 6% ročne. Vzhľadom
na vyslovený právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky krajský súd dospel
k záveru, že úverová zmluva č. 1/33009 zo dňa 09. 02. 1990, uzavretá podľa ustanovení
Hospodárskeho zákonníka, je platným právnym úkonom, pretože má určité a zrozumiteľné
dojednanie ohľadne doby, do ktorej sa mal úver poskytnúť na základe tejto úverovej zmluvy.
Ďalej súd uviedol, že sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že v predmetnej úverovej zmluve
neboli dostatočne identifikované subjekty tak za B., ako aj za subjekt, ktorému sa úver na
TOZ poskytol. Vzhľadom na skutočnosť, že v konaní neboli predložené originály listinných
dôkazov - žiadosť o prevzatie pohľadávky zo dňa 25. 02. 1991 a potvrdenie o prevzatí
pohľadávky zo dňa 06. 08. 1991, súd s poukazom na ust. § 121 O. s. p. konštatoval, že
z ostatných sporov vedených pred krajským súdom mal preukázané, že úvery na TOZ boli
z peňažného ústavu V. š. p. ú. prevádzané na K. B. P., s. p. ú. a následne po rozdelení ČSFR
na K. B. B. š. p. ú., pričom tento prevod pohľadávok sa realizoval vo vzťahu k povinným
subjektom-dlžníkom práve žiadosťami o prevzatie pohľadávok z úverov na TOZ
a potvrdením o prevzatí pohľadávky z úverov na TOZ. Súd sa nestotožnil s tvrdením
žalovaného, že k takejto zmene veriteľa nemohlo dôjsť, keďže táto skutočnosť vyplýva nielen
z obsahu predložených neoverených fotokópií, ale aj zo samotného konania žalovaného
po prevzatí pohľadávky K. B. š. p. ú., B., ktorý v záznamoch z rokovania s peňažným
ústavom nerozporoval existenciu tejto pohľadávky, pričom aj jeho právny predchodca A. š.
p., N. odštepný závod Ž. v úverovej zmluve zo dňa 23. 05. 1996 (založená v spise na č. l. 16)
deklaroval poskytnutie úveru na TOZ podľa špecifikácie uvedenej v článku III. tejto zmluvy.
Na základe zisteného skutkového a právneho stavu súd zaviazal žalovaného zaplatiť
žalobcovi nesplatenú istinu úveru 4 137 500,-- Sk, výšku ktorej žalovaný v konaní
nespochybnil.
Vo vzťahu k uplatnenému 13% ročnému úroku za poskytnutie úveru, ktorý žalobca
k 30. 09. 2001vyčíslil v sume 5 063 550,35 Sk súd uviedol, že odo dňa uzavretia úverovej
zmluvy na TOZ a následného poskytnutia úveru si žalobca mohol za poskytnutie úveru
uplatniť len dohodnutý 6% úrok, pretože 13% úrok si bolo možné uplatniť až v súvislosti
s prevzatím pohľadávky K. B., s. p. ú., P., na základe žiadosti o prevzatie pohľadávky z úveru
na TOZ a potvrdenia o prevzatí tejto pohľadávky, v listinách ktorých je uvedená úroková
sadzba 13% ročne. Súd však nemal preukázané, odkedy bolo možné úrok za poskytnutie
úveru uplatňovať, nakoľko žalobca nepreukázal dátum, kedy po 09. 02. 1990, t. j. uzavretí
úverovej zmluvy, došlo k poskytnutiu úveru. Pokiaľ žalobca v špecifikácii žalovanej istiny
a úrokov (založenej v spise na č. l. 206-207) k 31. 12. 1992 vyčíslil zostatok úrokov v sume
579 674,05 Sk, tak súdu nebolo zrejmé, akým spôsobom a za aké obdobie žalobca vypočítal
úrok v takejto sume. S poukazom na uvedené krajský súd z uplatneného 13% ročného úroku
za poskytnutie úveru a vyčísleného k 30. 09. 2001 v sume 5 063 550,35 Sk priznal žalobcovi
sumu 3 542 227,10 Sk, ktorá zodpovedá výške úroku 13% ročne podľa špecifikácie založenej
v spise na č. l. 206-207, a to za roky 1993 až 1998 a za rok 1999 za obdobie do 30. 06. 1999
a vo zvyšnej časti žalobu zamietol.
Vo vzťahu k uplatnenému 13% úroku z omeškania zo sumy 4 137 500,-- Sk
od 01. 10. 2001 do zaplatenia súd žalobu ako nedôvodnú zamietol s poukazom na to, že
Hospodársky zákonník neupravuje inštitút príslušenstva pohľadávky, preto žalobca si
za obdobie od 01. 10. 2001 do zaplatenia mohol uplatniť tento nárok len v konkrétnej
vyčíslenej čiastke, a nie formou príslušenstva pohľadávky.
Proti rozsudku Krajského súdu v Žiline, a to vyhovujúcemu výroku a závislému
výroku o trovách konania, podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie. Uviedol, že v konaní
došlo k vade podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. tým, že súd prvého stupňa neakceptoval
žiadosť právneho zástupcu žalovaného o odročenie pojednávania zo závažného dôvodu,
ktorým bolo jeho sprevádzanie imobilnej manželky na špecializované odborné vyšetrenie-
magnetickú rezonanciu, v dôsledku čoho odňal žalovanému možnosť konať pred súdom
a účinne brániť svoje práva, vrátane práva predložiť nové dôkazy, ktoré žalovaný získal tesne
pred vytýčeným termínom pojednávania. Konštatovanie súdu, že právny zástupca žalovaného
si mohol zabezpečiť účasť na pojednávaní prostredníctvom substitúta-iného advokáta
neobstojí, pretože žalovaný so substitučným zastúpením nesúhlasil a výslovne trval na tom,
aby ho na pojednávaní zastupoval osobne ním splnomocnený advokát Mgr. K. Poukázal
na to, že novými dôkazmi (ktoré pripojil k odvolaniu) sú úverová zmluva č. 6/32099 zo dňa
29. 12. 1990 a dodatok č. 1 k nej zo dňa 14. 01. 1991, z ktorých vyplýva, že výnosom
poskytnutého strednodobého úveru na zásoby bol splatený dlhodobý úver na TOZ, teda
žalovaný nárok žalobcu zanikol plnením žalovaného najneskôr dňa 14. 01. 1991, t. j. ešte pred
podaním predmetnej žaloby. Z opatrnosti namietol aj premlčanie nárokov z úverovej zmluvy
č. 6/32099 v znení jej dodatku zo dňa 14. 01. 1991 s poukazom na ust. § 130 a § 131
Hospodárskeho zákonníka. Opätovne tiež poukázal na to, že podľa jeho názoru úverová
zmluva č. 1/33009 zo dňa 09. 02. 1990 neobsahuje podstatné náležitosti úverovej zmluvy
(určenie času, v ktorom B. poskytne úver a určenie času, kedy má organizácia úver splatiť),
preto k jej platnému uzavretiu nedošlo. Ďalej namietal, že žalobca žiadnym zúčtovacím
dokladom V., resp. iným dokladom nepreukázal poskytnutie úveru na základe úverovej
zmluvy č. 1/33009, s čím sa súd prvého stupňa nezaoberal. Namietal tiež, že súd prvého
stupňa sa v odôvodnení svojho rozsudku nevysporiadal s tým, že listinu „Potvrzení o převzetí
pohledávky z úvěru na TOZ“ zo dňa 06. 08. 1991 žalobca predložil iba vo fotokópii (založená
je v spise na č. l. 6), pričom v spise sa nachádza ešte jedna jej verzia (založená na č. l. 111-
112), na ktorej však absentuje podpis konajúcej osoby, ktorá je uvedená na druhej strane
listiny. Takúto listinu preto považuje za nulitný akt, na základe ktorého žalobcovi nemohol
vzniknúť žiadny nárok. Ďalej uviedol, že na tento prípad nie je možné aplikovať ust. § 121
O. s. p. tak, ako to urobil súd prvého stupňa. Je nemysliteľné, aby súd pri posudzovaní
postúpenia konkrétnej pohľadávky, uplatnenej žalobcom v tomto konaní, vychádzal
zo svojich poznatkov v iných sporoch, kde skúmal inú konkrétnu pohľadávku a iné konkrétne
listiny k nej sa viažuce. K výške úrokov za poskytnutie úveru uviedol, že žalobca doteraz
nepreukázal, že sporný úver poskytol, v akej výške a kedy, pričom povinnosť dlžníka splácať
úver nevzniká uzavretím zmluvy, ale až po skutočnom čerpaní úveru, resp. jeho časti. Podľa
jeho názoru súd prvého stupňa mal v odôvodnení rozsudku uviesť, kedy a v akom rozsahu
právny predchodca žalovaného čerpal finančné prostriedky na nákup konkrétnych zásob
na základe úverovej zmluvy. Hoci súd konštatoval platnosť postúpenia spornej pohľadávky
z V. na K. B., s. p. ú., P., nebol schopný uviesť konkrétny dátum postúpenia, a teda aj zmeny
úrokovej sadzby zo 6% ročne na 13% ročne. Z týchto dôvodov navrhol rozsudok súdu prvého
stupňa v napadnutej časti zmeniť a žalobu zamietnuť.
K odvolaniu žalovaného zaslal žalobca písomné vyjadrenie. Nesúhlasil s tým, že
postupom súdu prvého stupňa bola žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom, pretože
neexistuje žiadny objektívny dôvod, pre ktorý by osobu na lekárske vyšetrenie musel
sprevádzať výlučne manžel. Zdravotný stav rodinného príslušníka nemôže byť prekážkou
plynulého súdneho konania. Mal pochybnosť, či predmetné vyšetrenie nebolo možné preložiť
na iný termín, t. j. či predmetný dôvod nebol odvrátiteľný, resp. či nemal byť zo strany
právneho zástupcu žalovaného predvídaný. Právny zástupca tiež mohol po skončení
vyšetrenia manželky (skončilo o 7.00 hod.) odcestovať na pojednávanie súdu do Žiliny
(vytýčené o 10.40 hod.), na ktoré mohol reálne prísť včas, resp. s minimálnym omeškaním.
Poukázal aj na to, že zo strany právneho zástupcu žalovaného sa jednalo o tretiu žiadosť
o odročenie pojednávania. K novým dôkazom uviedol, že úverová zmluva č. 6/32099
zo dňa 29. 12. 1990 v znení dodatku k nej nesúvisí s konaním v predmetnej veci, pretože
v žiadnom z ustanovení neodkazuje na úverovú zmluvu č. 1/33009 a zároveň neobsahuje
žiadne ustanovenie, z ktorého by bolo možné „čo i len vyvodiť“, že úverom poskytnutým na
jej základe zanikol ktorýkoľvek z iných skôr poskytnutých úverov zo strany V., a. s. úverová
zmluva č. 6/32099 neobsahuje ustanovenia, ktoré by spôsobovali zánik alebo zrušenie inej
úverovej zmluvy. Poukázal aj na to, že od začiatku súdneho konania žalovaný tvrdí, že jeho
záväzok neexistuje, avšak do začatia konania na súde žalovaný, ako aj jeho právny
predchodca rokovali so žalobcom, resp. jeho právnym predchodcom o spôsoboch
vysporiadania záväzku a opakovane svoj záväzok aj uznali. V potvrdení výšky záväzku
zo dňa 27. 03. 2001 žalovaný uznal svoj záväzok voči žalobcovi, ktorý vznikol z úveru
na TOZ, ktorý ku dňu 31. 01. 2000 predstavoval 8 576 231,55 Sk. Opakovane v potvrdení
zostatku na účte žalovaný a jeho právny predchodca potvrdil záväzok vyplývajúci z úveru
na TOZ a jeho výšku, pričom žalobca súdu príkladmo predložil potvrdenie zostatku na účte
ku dňu 31. 01. 1998, ku dňu 31. 12. 1995 a ku dňu 30. 06. 2001. Je nemysliteľné, aby
žalovaný, resp. jeho právny predchodca permanentne uznávali záväzok vyplývajúci z úveru,
ktorý by nebol poskytnutý, resp. záväzok evidovali v účtovníctve, hoci by neexistoval. Podľa
Hospodárskeho zákonníka platí, že pokiaľ sa nepreukáže opak, potom uznaný záväzok v čase
uznania trval. Žalovaný doteraz neposkytol relevantný dôkaz o tom, že úver nebol poskytnutý
jeho právnemu predchodcovi. K uplatnenému 13% úroku uviedol, že z potvrdenia o prevzatí
záväzku z úveru na TOZ zo dňa 06. 08. 1991 priamo vyplýva, že pohľadávka z úveru na TOZ
bola prevzatá K. B., s. p. ú., P., dňom 01. 07. 1991, pričom v tomto potvrdení bola stanovená
úroková sadzba vo výške 13% ročne. Žalobca si dohodnutý 13% ročný úrok uplatnil až
od 01. 01. 1993. Bolo jeho právom, či si úrok uplatní v celej výške, resp. len v časti. Mal
za to, že súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku presne špecifikoval za aké obdobie
a z akého právneho titulu priznal žalobcovi uplatnený 13% ročný úrok. S poukazom na vyššie
uvedené navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne
správny potvrdil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ust.§ 10 ods. 2 O. s. p.) prejednal
odvolanie podľa ust. § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. bez nariadenia pojednávania a dospel
k záveru, že sú splnené zákonné podmienky na zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa
v napadnutej časti.
Predmetom konania je žalobcom uplatnené právo na zaplatenie sumy 7 679 727,10 Sk,
pozostávajúcej z dlžnej istiny 4 137 500,-- Sk a dlžných úrokov v sume 3 542 227,10 Sk,
uplatnených vo výške 13% ročne za obdobie od 01. 01. 1993 do 30. 06. 1999, a to z titulu
vrátenia finančných prostriedkov poskytnutých na základe Ú. zmluvy č. 1/33009 zo dňa
09. 02. 1990 a jej dodatku č. 1 zo dňa 10. 04. 1990, uzavretých podľa ust. § 382a
Hospodárskeho zákonníka. Na základe tejto zmluvy V. pobočka Ž., poskytla S. a T. S. k. p.,
Ž., P. dlhodobý úver na TOZ v sume 5 690 000,-- Kčs pri dohodnutej úrokovej sadzbe 6%
ročne.
Žalovaný mal záväzok nadobudnúť na základe zmluvy o predaji majetku štátu č.
1/2000 zo dňa 20. 01. 2000 (ďalej len “zmluva o predaji majetku štátu“), uzavretej
s predávajúcim S. P. F., B.B., podľa zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku
štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov. Podľa článku I. bodu 1 zmluvy o predaji
majetku štátu predmetom tejto zmluvy sú veci, iné majetkové hodnoty, práva a záväzky, ktoré
prešli na predávajúceho (ďalej len „privatizovaný majetok“) podľa zákona č. 92/1991 Zb.
v znení neskorších predpisov na základe privatizačného projektu A., š. p., N. odštepný závod
Ž., prevádzka P., schváleného rozhodnutím Ministerstva pre správu a privatizáciu národného
majetku Slovenskej republiky č. 558 zo dňa 13. 06. 1997, ktoré bolo zmenené rozhodnutím
vlády SR č. 1/1999 zo dňa 04. 11. 1999 a na základe rozhodnutia Ministerstva
pôdohospodárstva SR o zrušení podniku bez likvidácie (alebo vyňatí časti majetku štátneho
podniku). Podľa článku I. bodu 2 písm. c/ zmluvy sprivatizovaný majetok okrem iného tvoria
iné majetkové hodnoty, práva a záväzky špecifikované v prílohe č. 7, 8, 9, 10, 12, 13, 16, 19,
21, 25, 26, 27, 28, 30 a 31 tejto zmluvy. Podľa článku I. bodu 5 zmluvy o predaji majetku
štátu kupujúci sa zaviazal privatizovaný majetok prevziať, zaplatiť zaň predávajúcemu kúpnu
cenu a plniť ostatné záväzky podľa tejto zmluvy. Článok II. zmluvy o predaji majetku štátu
upravuje prechod iných práv a záväzkov. Podľa bodu 1 tohto článku zmluvy s vlastníckym
právom k privatizovanému majetku prechádzajú na kupujúceho práva a záväzky súvisiace
s privatizovaným majetkom, vrátane neznámych. Podľa článku XII. bodu 1 zmluvy kupujúci
vyhlásil, že sa oboznámil so stavom privatizovaného majetku z účtovných dokladov
a fyzickou obhliadkou. Podľa bodu 5 tohto článku neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy sú
prílohy č. 1-31, ktoré sú ako prílohy označené a odsúhlasené zmluvnými stranami s uvedením
dátumu odsúhlasenia. V spisovom materiáli sa však nenachádzajú prílohy k zmluve o predaji
majetku štátu, v ktorých (v zmysle článku I. bodu 2 písm. c/ zmluvy) by mali byť
špecifikované záväzky, ktoré žalovaný ako kupujúci prevzal s privatizovaným majetkom.
Vzhľadom na námietky žalovaného je preto potrebné zistiť, či medzi týmito záväzkami je
v prílohách uvedený aj záväzok, vyplývajúci z úverovej zmluvy č. 1/33009 zo dňa
09. 02. 1990 v znení jej dodatku č. 1 zo dňa 10. 04. 1990. V prípade, že by tento záväzok
nebol v žiadnej z príloh uvedený, bude potrebné zistiť, či tento záväzok prevzal žalovaný
podľa článku II. bodu 1 zmluvy o predaji majetku štátu ako záväzok súvisiaci
s privatizovaným majetkom, nakoľko podľa tohto ustanovenia zmluvy s vlastníckym právom
k privatizovanému majetku prechádzajú na kupujúceho práva a záväzky súvisiace
s privatizovaným majetkom, vrátane neznámych.
Napriek námietkam žalovaného o neexistencii záväzku vyplývajúceho z úverovej
zmluvy č. 1/33009 zo dňa 09. 02. 1990, v znení jej dodatku č. l sa v spise nachádza niekoľko
listinných dôkazov, v ktorých žalovaný, resp. A., š. p., N. potvrdil existenciu tohto záväzku
v písomných potvrdeniach o zostatku na účte 4327-60831025, a to napr. ku dňu 31. 12. 1995,
ku dňu 31. 12. 1998, ku dňu 30. 06. 2001, ďalej v žiadosti žalovaného o reštrukturalizáciu
úveru na TOZ zo dňa 20. 04. 2000 alebo žiadosti žalovaného o riešenie pohľadávky úveru
TOZ zo dňa 28. 07. 2003, resp. v potvrdení výšky záväzku žalovaného zo dňa 27. 03. 2001.
Existenciu záväzku žalovaný potvrdil aj vo viacerých záznamoch z rokovania so zástupcami
K. B. B., š. p. ú., napr. v zázname zo dňa 06. 04. 2000. Z vyjadrenia žalovaného zo dňa
26. 03. 2002 tiež vyplýva, že na záväzok žalovaný čiastočne zaplatil sumu 269 673,90 Sk,
resp. v júli 2003 sumu 100 000,-- Sk, ako žalovaný uviedol v žiadosti o riešenie pohľadávky
úveru TOZ zo dňa 28. 07. 2003. Z vyššie uvedených dokladov vyplýva, že žalovaný v čase
ich vyhotovenia nespochybňoval existenciu záväzku vyplývajúceho z úveru na TOZ v zmysle
Ú. zmluvy č. 1/33009. V potvrdení výšky záväzku zo dňa 27. 03. 2001 žalovaný záväzok
voči právnemu predchodcovi žalobcu - K. B. B. š. p. ú. uznal, pričom ku dňu 31. 12. 2000
záväzok dlžníka voči veriteľovi pozostával z istiny úveru 4 137 500,-- Sk a z úrokov vo výške
4 661 249,55 Sk, t. j. spolu 8 798 749,55 Sk. Pokiaľ dlžník uzná voči veriteľovi záväzok čo
do dôvodu a rozsahu platí, že záväzok v čase jeho uznania existoval a dôkazné bremeno sa
prenáša na dlžníka, ktorý musí preukázať, že uznal neexistujúci záväzok. Žalovanému sa
doteraz v konaní nepodarilo vyvrátiť vyvrátiteľnú právnu domnienku o neexistencii uznaného
záväzku (dlhu). Odvolací súd poukazuje aj na zmluvu o úvere zo dňa 23. 05. 1996, uzavretú
medzi K. B. B., š. p. ú. a A., š. p. N. ku ktorej bol dňa 20. 10. 1999 uzavretý dodatok č. 1,
právnym posúdením ktorej sa súd prvého stupňa doteraz nezaoberal.
Ďalej odvolací súd upriamuje pozornosť súdu prvého stupňa na to, že žiadosť
o prevzatie pohľadávky z úverov na TOZ zo dňa 25. 02. 1991 a potvrdenie o prevzatí
pohľadávky z úverov na TOZ zo dňa 06. 08. 1991 „tvoria nedielny celok, ktorý má
náležitosti hospodárskej zmluvy“ (ako vyplýva z poslednej vety na druhej strane potvrdenia
o prevzatí pohľadávky zo dňa 06. 08. 1991). Vzhľadom na námietky žalovaného predložil
žalobca súdu originálne vyhotovenie žiadosti o prevzatí pohľadávky z úverov na TOZ zo dňa
25. 02. 1991, avšak potvrdenie o prevzatí pohľadávky z úverov na TOZ zo dňa 06. 08. 1991
predložil len vo fotokópii, pričom v spise sa nachádzajú dve potvrdenia zo dňa 06. 08. 1991.
Potvrdenie založené na č. l. spisu 6 je opatrené pečiatkou K. B., š. p. ú, P. a podpísané
vedúcou osobou, pričom na potvrdení zo dňa 06. 08. 1991, ktoré je založené a č. l. spisu 111-
112, je v závere uvedené meno riaditeľa K. B., s. p. ú. Ing. M. P. avšak bez podpisu príslušnej
osoby oprávnenej k takémuto úkonu. Uvedený rozpor sa súdu prvého stupňa nepodarilo
v konaní odstrániť, v dôsledku čoho je predčasný jeho záver, že na základe žiadosti
o prevzatie pohľadávky zo dňa 25. 02. 1991 a potvrdenia o prevzatí pohľadávky z úverov
na TOZ zo dňa 06. 08. 1991 došlo k prevodu pohľadávky podľa Hospodárskeho zákonníka na
K. B., s. p. ú., P., a to s poukazom na ust. § 121 O. s. p., keďže súd mal z ostaných sporov
vedených pred krajským súdom preukázané, že úvery na TOZ boli z peňažného ústavu V., š.
p. ú,. prevádzané na K. B. P., s. p. ú. a vzhľadom na rozdelenie ČSFR následne na K. B. B.
š. p. ú. Z ustanovenia § 121 O. s. p. vyplýva, že netreba dokazovať skutočnosti všeobecne
známe alebo známe súdu z jeho činnosti, ako aj právne predpisy uverejnené alebo oznámene
v Zbierke zákonov SR a právne záväzné akty, ktoré boli uverejnené v Úradnom vestníku
Európskych spoločenstiev a v Úradnom vestníku Európskej únie. Odvolací súd súhlasil
s námietkou, že v predmetnom spore bol súd povinný vykonať dokazovanie na zistenie
žalovaným tvrdeného prevodu práva na základe k nemu sa viažucich listinných dôkazov,
pretože aplikácia ust. § 121 O. s. p. v posudzovanom prípade neprichádzala do úvahy.
Potvrdenie o prevzatí pohľadávky zo dňa 06. 08. 1991 má význam aj z toho dôvodu, že v tejto
listine bola stanovená výška úroku 13% ročne. Na základe potvrdenia zo dňa 06. 08. 1991
a následného súhlasu organizácie s jeho obsahom do 14 od obdržania tohto listu malo dôjsť
k zmene úrokovej sadzby zo 6% ročne, uplatnenej v úverovej zmluve č. 1/33009 zo dňa
09. 02. 1990 na úrok vo výške 13% ročne, čo potvrdil aj žalobca vo vyjadrení k odvolaniu.
Z obsahu spisu však nevyplýva, či organizácia, ktorá obdržala potvrdenie zo dňa 06. 08. 1991,
odoslala do 14 dní K. B., s. p. ú., P. list, v ktorom mala vysloviť súhlas s obsahom listu
(vrátane zmenenej úrokovej sadzby na 13% ročne) zo dňa 06. 08. 1991.
Podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky má každý právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom. Občiansky súdny poriadok ústavou zaručené právo
osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon
neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň
účastníkov konania (§ 115 ods. 1 O. s. p.) a to tak, aby mali dostatok času na prípravu,
spravidla najmenej 5 dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať.
Podľa článku 101 ods. 2 O. s. p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní.
Ak sa riadne predvolaný účastník neustanoví na pojednávanie, ani nepožiada z dôležitého
dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka, prihliadne
pri tom na obsah spisu a doposiaľ vykonané dokazovanie, pričom uvedené sa vzťahuje aj
na právneho zástupcu účastníka konania.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že súd nemá povinnosť odročiť pojednávanie, ak o to
účastník nepožiada z dôležitého dôvodu. Dôležitosť dôvodu o odročenie pojednávania
posudzuje súd podľa konkrétnych okolností a existenciu tohto dôvodu môže súd preveriť len
zo skutočností, ktoré sú mu známe v čase posudzovania žiadosti o odročenie pojednávania.
Pokiaľ skutočnosť nie je v čase rozhodovania súdu o tejto žiadosti hodnoverne preukázaná,
tak na dôvod o odročenie pojednávania, uvedený žiadateľom, nemožno vziať zreteľ.
Odvolací súd, rovnako ako súd prvého stupňa, nepovažoval za dôležitý dôvod
na odročenie pojednávania, dôvod – sprevádzanie imobilnej manželky na odborné vyšetrenie
zo strany právneho zástupcu žalovaného v deň pojednávania súdu, pretože zo žiadosti
právneho zástupcu žalovaného nevyplýva, že doprovod na vyšetrenie nebolo možné zariadiť
iným spôsobom (napr. iným rodinným príslušníkom, resp. inou osobou), pričom právny
zástupca tiež neuviedol, prečo po skončení vyšetrenia (o 7.00 hod.) nemohol vycestovať
na pojednávanie súdu do Žiliny, s určeným začiatkom o 10.40 hodine. Postupom súdu prvého
stupňa (prejednaním a rozhodnutím veci v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho
zástupcu), preto nedošlo k odňatiu možnosti žalovanému konať pred súdom (ust. § 221 ods. 1
písm. f/ O. s. p.). Neúčasť účastníkov konania na pojednávaní súdu dňa 10. 11. 2008 však
viedla k tomu, že súd prvého stupňa pred meritórnym rozhodnutím vo veci nezistil riadne
skutkový a právny stav.
S poukazom na to, že súd prvého stupňa vo veci predčasne rozhodol na základe
nedostatočne zisteného skutkového a právneho stavu, odvolací súd rozsudok súdu prvého
stupňa v napadnutej časti, týkajúcej sa zaplatenia 7 679 727,10 Sk a v závislom výroku
o trovách prvostupňového konania podľa ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. zrušil a podľa
odseku 2 citovaného ustanovenia mu vec vrátil na ďalšie konanie.
O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí
vo veci (ust. § 224 ods. 3 O. s. p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné podať odvolanie.
V Bratislave 23. septembra 2010
JUDr. Beata Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová