Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžo/18/2010

Najvyšší súd Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny

Krajčovičovej v právnej veci žalobkyne obchodnej spoločnosti T., so sídlom v B.,

zastúpeného JUDr. P. T., advokátom so sídlom v B., proti žalovanej Slovenskej obchodnej

inšpekcii – Ústrednému inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie, so sídlom v

Bratislave, Prievozská 32, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.

zo dňa 28. júla 2009, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Krajského

súdu v Banskej Bystrici, zo dňa 20. októbra 2009, č. k. - 54, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej

Bystrici zo dňa 20. októbra 2009, č. k. – 54 p o t v r d z u j e .

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania

v sume 122,55 eura na účet právneho zástupcu JUDr. P. T. vedený v Tatra banke, a. s., číslo

účtu X. do troch dní.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Banskej Bystrici podľa § 250j ods. 2 písm. a/

(ďalej len „OSP“) zrušil žalobou zo dňa 12.08.2009

napadnuté rozhodnutie žalovanej č. zo dňa 28.07.2009 ako aj rozhodnutie

správneho orgánu prvého stupňa Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie v Banskej

Bystrici pre Banskobystrický kraj č. zo dňa 18.05.2009, ktorým bola žalobkyni

podľa o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach

ochrany spotrebiteľa, uložená pokuta vo výške 1.000,- eur za porušenie § 6 ods. 2 zákona

č. o ochrane nefajčiarov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov.

Pri svojom rozhodovaní krajský súd vychádzal z ustanovení článku 2 ods. 2

Slovenskej republiky, z ustanovení , a o štátnej

kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa (ďalej len „zákon o štátnej kontrole

vnútorného trhu“), keď podľa jeho názoru žalovaná v konaní vykonala dôkaz v rozpore

so zákonom o štátnej kontrole ako aj v rozpore s článkom 2 ,

keďže kontrolný nákup jednej krabičky cigariet Marlboro Light vykonala maloletá B. D.,

narodená v roku 1995. Podľa názoru krajského súdu ustanovenie § 5 ods. 5 zákona o štátnej

kontrole definuje, čo je inšpektor pri kontrole oprávnený. Ustanovenia upravujúce výkon

kontroly neumožňujú osobám vykonávajúcim kontrolu používať pri výkone kontroly pomoc

alebo súčinnosť maloletých osôb. Ustanovenie § 5 ods. 2 zákona o štátnej kontrole definuje

akých iných zamestnancov si Slovenská obchodná inšpekcia môže prizvať na kontrolu,

pričom maloletá osoba nemôže spĺňať atribúty tzv. prizvaných osôb.

O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa tak,

že úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov konania v sume 403,55 eura podľa vyčíslenia

právneho zástupcu žalobkyne.

Proti tomuto rozsudku podala žalovaná v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu,

že rozsudok krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedla,

že postup a spôsob zisťovania nedostatkov v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a/ zákona

o štátnej kontrole je síce do istej miery limitovaný rozsahom oprávnení taxatívne

vymenovaných v ustanoveniach § 4 ods. 3 a § 5 ods. 5 zákona o štátnej kontrole, nie je však

podrobne upravený a špecifikovaný. Pre zistenie nedostatkov pri výkone kontroly, a teda

pre praktickú aplikáciu § 4 ods. 2 písm. a/ zákona o štátnej kontrole je v niektorých prípadoch

nevyhnutné vytvoriť podmienky simulujúce situáciu, v ktorej by bolo možné jednoznačne,

spoľahlivo a preukázateľne preveriť dodržiavanie povinností predávajúceho, vyplývajúce

z osobitného predpisu a tým i získať potrebné dôkazy svedčiace o porušení zákona, pričom

takýto postup Slovenskej obchodnej inšpekcie (ďalej len „SOI“) zákon o štátnej kontrole

vnútorného trhu podrobne neupravuje a nešpecifikuje. Uviedla, že pod kontrolnú činnosť SOI

spadalo k 01.07.2009 preverenie požiadaviek vyplývajúcich z 24 zákonov, 3 nariadení vlády,

10 nariadení Európskeho parlamentu a Rady a veľkého množstva vykonávacích predpisov

viažucich sa k vyššie uvedeným právnym predpisom a nedokáže si predstaviť všeobecne

záväzný právny predpis, ktorý by podrobne upravoval postup SOI pri preverovaní dodržiavaní

týchto predpisov. Poukazovala na to, že pre zistenie nedostatkov pri kontrole povinností

vyplývajúcich z ustanovenia § 6 ods. 2 a § 6 ods. 3 zákona o ochrane nefajčiarov [zákon

č. o ochrane nefajčiarov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane nefajčiarov“)] a tým i získanie prípadného

dôkazu nesplnenia uvedených povinností, je účasť maloletých osôb pri kontrole nevyhnutná.

Uviedla, že podľa jej názoru, takto získaný dôkaz neodporuje žiadnemu právnemu predpisu,

pričom zdôraznila, že maloleté osoby sa vykonaných kontrol zúčastnili so súhlasom

ich zákonného zástupcu a za jeho prítomnosti, resp. za prítomnosti ním poverenej osoby.

Ďalej uviedla, že samotný výkon dohľadu nad dodržiavaním zákona o ochrane nefajčiarov bol

z dôvodu potreby jednotného postupu výkonu kontroly spracovaný v Metodickom usmernení

č. zo dňa 15.03.2006 a Doplnku k Metodickému usmerneniu č.

zo dňa 18.02.2008. Samotný doplnok rieši okrem iného otázku súhlasu zákonného zástupu

maloletého, otázku zabezpečenia dohľadu nad maloletou osobou, ako aj skutočnosť, že nákup

tabakových výrobkov maloletou osobou bude po riadnom zaplatení nákupu pozastavený

zo strany prítomného inšpektora SOI. Zotrvala na názore, že dodržiavanie zákazu predaja

tabakových výrobkov maloletým osobám nemožno preveriť iným spôsobom ako

prostredníctvom maloletej osoby s tým, že maloletá osoba sa však samotnej kontroly

nezúčastňuje. Výsledok pozorovania jej konania a posúdenia konania predávajúceho

inšpektormi SOI je predmetom kontroly vykonanej inšpektormi SOI. Uviedla, že aj keď súd

v danom prípade nepripúšťa iné výkladové stanoviská ani analógiu pri aplikácii ustanovenia

§ 5 ods. 2 zákona o štátnej kontrole, má za to, že výkladom tohto ustanovenia nie je možné

dôjsť k jednoznačnému záveru, že prizvanou osobou, za predpokladu, že ide fyzickú osobu,

môže byť výlučne zamestnanec, teda osoba v pracovnom pomere. Uviedla, že výkladom

ustanovenia § 5 ods. 2 zákona o štátnej kontrole podľa jej názoru možno prísť k záveru,

že pod pojmom prizvané osoby možno začleniť tri kategórie osôb, ktoré tvoria:

1. zamestnanci iných orgánov, 2. zamestnanci právnických osôb, 3. fyzické osoby (v tomto

prípade však nie sú viazané na pracovný pomer). Ako podmienky ich prizvania sa uvádza

skutočnosť, že ich prizvanie musí byť odôvodnené osobitnou povahou kontrolnej úlohy,

čo vzhľadom na kontrolu dodržiavania zákazu v zmysle § 6 ods. 2 zákona o ochrane

nefajčiarov bolo splnené, pričom možno požadovať ich uvoľnenie najdlhšie na desať

pracovných dní kalendárneho roka. Pri použití gramatického výkladu tohto ustanovenia

vyplýva, že SOI môže na kontrolu prizvať fyzickú osobu, a to s jej súhlasom v prípade

osobitnej povahy kontrolnej úlohy. Preto účasť maloletých osôb na predmetných kontrolách

napĺňa všetky požiadavky citované v tomto ustanovení zákona o štátnej kontrole. Ďalej

uviedla, že použitie maloletých v danom prípade nie je odôvodnené analogickým použitím

predpisov trestného práva, ale len využitím možnosti, ktorú pri kontrole poskytuje samotný

zákon o štátnej kontrole vnútorného trhu. Preto správny orgán nepochybil pri rozhodovaní

v danej veci a rozhodol v súlade s ustanovením správneho poriadku [

Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov(ďalej len „správny

poriadok“)]. Poukazovala tiež na to, že podmienkou prizvania takejto osoby ku kontrole,

je v zmysle citovaného ustanovenia osobitná povaha kontroly a nie náhrada mzdy.

Ďalej uviedla, že pokiaľ ide o rozsah práv samotných inšpektorov, ktoré na seba

prizvaná fyzická osoba preberá, je nutné poznamenať, že nedostatok plnoletosti v danom

prípade žiadnym spôsobom nebráni maloletej fyzickej osobe prebrať na seba oprávnenie

vykonať kontrolný nákup, čiže vykonať činnosť, ktorú môže vykonať bez špeciálneho

poverenia. Vykonaním kontrolného nákupu sa skončila činnosť tejto maloletej osoby a priame

vykonanie kontroly a spísanie inšpekčného záznamu už prebieha bez jej prítomnosti. Rovnako

poukazovala na to, že v zmysle ustanovenia § 5 ods. 4 zákona o štátnej kontrole, je inšpektor

povinný sa preukázať pri kontrole preukazom Slovenskej obchodnej inšpekcie, ktorý

ho oprávňuje na výkon kontroly, preto podľa názoru žalovanej sa kontrola začína

až okamihom preukázania sa inšpektora SOI služobným preukazom a nákup tabakových

výrobkov vykonala maloletá osoba v anonymite pred začatím kontroly, pričom podľa § 9

maloletí majú spôsobilosť len na také právne úkony, ktoré sú svojou

povahou primerané rozumovej a vôľovej vyspelosti zodpovedajúcej ich veku, pričom

je nepochybné, že maloletá osoba, ktorá v tomto prípade mala 14 rokov je spôsobilá kontrolný

nákup vykonať. Súčasne žalovaná poukazovala aj na ustanovenia § 2 písm. a/ zákona

č. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady

č. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane

spotrebiteľa“), podľa ktorého je spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nakupuje výrobky alebo

používa služby pre osobnú potrebu ako aj pre príslušníkov svojej domácnosti. Zákon

v žiadnom prípade nezakazuje osobe mladšej ako 18 rokov vyvinúť snahu o kúpu tovaru,

t. j. cigariet. Za takéto konanie nemôže byť osoba mladšia ako 18 rokov sankcionovaná. Ďalej

poukazovala na to, že v prípade potvrdenia napadnutého rozsudku bude kontrola v oblasti

predaja tabakových výrobkov značne obmedzená, ak nie zmarená, v dôsledku čoho sa nebudú

môcť prešetrovať podnety týkajúce sa predaja tabakových výrobkov osobám mladším ako 18

rokov. Žiadala preto, aby najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak,

že žalobu zamietne.

Žalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 29.12.2009 na odvolanie navrhla

napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici potvrdiť ako vecne správny.

Poukázala na to, že žalovaný nemôže získavať dôkazy spôsobom, ktorý odporuje Ústave

a zákonom Slovenskej republiky. Správny orgán nemôže získavať dôkazy tak, že si svojvoľne

a bez akéhokoľvek zákonného splnomocnenia vysvetlí svoje zákonom dané oprávnenie

vykonať kontrolu vnútorného trhu, resp. dodržiavanie zákazu predaja tabakových výrobkov

osobám mladším ako 18 rokov. Žalobkyňa uviedla, že si plne uvedomuje svoju spoločenskú

zodpovednosť pri predaji tabakových výrobkov, ale nemôže byť zo strany štátnych orgánov

sankcionovaná v prípade, ak štátny orgán pri kontrole postupuje nad rámec Slovenskej

republiky a zákonov. Uviedla, že žiadny právny predpis neumožňuje správnemu orgánu

výkon kontroly spôsobom, ako ho uskutočnila SOI. Použitie maloletej osoby ako „agenta

provokatéra“ nie je v súlade so žiadnym právnym predpisom upravujúcim správanie

sa štátnych orgánov. Poukazovala na to, že správny poriadok ako subsidiárny právny predpis

voči zákonu o štátnej kontrole v ustanovení § 34 ods. 2 vypočítava skutočnosti, ktoré môžu

slúžiť ako dôkaz pri rozhodovaní správnych orgánov. Aj keď sa nejedná o taxatívny výpočet,

je nepochybné, že dôkaz získaný od osoby, ktorá bola na túto činnosť navedená SOI,

nie je v súlade so zásadami správneho konania. Pokiaľ by SOI chcela pri získavaní dôkazov

použiť „agenta provokatéra“, musela by byť táto možnosť zakotvená v príslušnom právnom

predpise. Takýto inštitút je definovaný výlučne na účely trestného a nie správneho konania.

Akékoľvek analogické použitie tohto inštitútu v správnom konaní je neprípustné. Ďalej

uviedla, že žalobkyňa v konaní nikdy nespochybňovala zákonnú kompetenciu SOI vykonávať

kontrolu vnútorného trhu. Je však nepochybné, že zámer zákonodarcu nemôže byť

a nie je prameňom práva a zámer zákonodarcu nemôže byť pre štátny orgán inšpiráciou

na porušovanie právnych predpisov a vykonávanie dôkazov v rozpore so správnym

poriadkom. Uviedla, že argument žalovanej, že bez takéhoto spôsobu by výkon kontroly

dodržiavania zákazu predaja tabakových výrobkov osobám mladším ako 18 rokov bol

nemožný, nie je relevantný, pretože žalovaná ako štátny orgán má oprávnenie v rámci

legislatívneho konania navrhovať, pripomienkovať a priamo sa zúčastňovať pri tvorbe

právnych predpisov, ktoré sa jej dotýkajú. Poukazovala tiež na to, že tým, že žalovaná prizýva

ku kontrole maloleté osoby, sama ich vystavuje možnosti získania tabakových výrobkov,

a teda sama porušuje ustanovenie zákona o zákaze predaja tabakových výrokov osobám

mladším ako osemnásť rokov. Tvrdenie žalovanej, že právny predpis nezakazuje, aby osoby

mladšie ako osemnásť rokov kupovali cigarety, nemôže skryť fakt, že ich správny orgán

k tejto skutočnosti sám nabádal a dokonca s nimi na tento účel dohodol pracovnoprávny

vzťah. Ďalej uviedol, že výklad ustanovenia § 5 ods. 2 zákona o štátnej kontrole, ktorý

uviedla žalovaná v odvolaní je účelový, pretože výkon štátnej správy nemôže byť zverený

maloletej osobe, ktorá nemá spôsobilosť na právne úkony.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, odvolanie prejednal

bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ), keď deň vyhlásenia

rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej

stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk, www.nsud.sk (§ 156

ods. 1 a 3 v spojení s veta prvá a ) a dospel k záveru,

že odvolaniu žalovanej nie je možné priznať úspech.

Predmetom konania v danej veci bolo rozhodnutie žalovanej č.

zo dňa 28.07.2009, ktorým žalovaná potvrdila rozhodnutie Inšpektorátu Slovenskej obchodnej

inšpekcie v Banskej Bystrici pre Banskobystrický kraj, ktorým bola žalobkyni podľa

ustanovenia § 4 ods. 1 zákona o štátnej kontrole, uložená pokuta vo výške 1.000,- eur

za porušenie ustanovenia o ochrane nefajčiarov a o zmene

a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

( ).

Pojem „postup“ zákon na účely správneho súdnictva nedefinuje. Za postup správneho

orgánu preskúmateľný v správnom súdnictve sa predovšetkým považuje jeho činnosť, ktorou

správny orgán realizuje svoju právomoc vymedzenú osobitnými zákonmi. Pod činnosťou

sa rozumie spravidla aktívny postup podľa procesných i hmotnoprávnych noriem, ktoré

správny orgán oprávňujú a zaväzujú na úkony (aj čiastkové rozhodnutia) v priebehu konania.

Postup správneho orgánu je zákonný vtedy, ak nevybočuje z medzí týchto noriem, najmä

ich hypotéz a dispozícií.

Podľa o ochrane nefajčiarov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ochrane nefajčiarov“), v znení neskorších predpisov,

zakazuje sa predávať tabakové výrobky a výrobky, ktoré sú určené na fajčenie a neobsahujú

tabak osobám mladším ako 18 rokov.

Podľa § 5 ods. 3 zákona o ochrane nefajčiarov, každý kto predáva tabakové výrobky

a výrobky, ktoré sú určené na fajčenie a neobsahujú tabak, je povinný odoprieť ich predaj

osobe, ktorá je mladšia ako 18 rokov.

Podľa § 3 ods. 2 veta prvá zákona o štátnej kontrole Slovenská obchodná inšpekcia

je orgánom štátnej správy podriadeným Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky.

Podľa § 4 ods. 3 zákona o štátnej kontrole Slovenská obchodná inšpekcia

je pri kontrole oprávnená:

a/ vydávať záväzné pokyny na odstránenie zistených nedostatkov,

b/ požadovať od kontrolovaných osôb potrebné informácie a doklady,

c/ požadovať, aby výrobky boli označené vhodným upozornením na riziká, ktoré môžu

vyplývať z použitia výrobkov,

d/ zakázať dodávku a predaj výrobku alebo poskytovania služieb,

e/ nariadiť účinné okamžité stiahnutie výrobku z trhu, ak treba, aj jeho zničenie na náklady

kontrolovanej osoby, nariadiť zverejnenie upozornení na riziká výrobkov v prípade ohrozenia

života alebo zdravia, alebo majetku spotrebiteľov,

f/ vyhotovovať obrazové, zvukové a obrazovo-zvukové záznamy na zdokumentovanie

zistených nedostatkov.

Podľa § 5 ods. 2 zákona o štátnej kontrole Slovenská obchodná inšpekcia môže

na kontrolu prizvať zamestnancov iných orgánov, právnických osôb alebo fyzické osoby

(ďalej len „prizvané osoby“) s ich súhlasom, ak je to odôvodnené osobitnou povahou

kontrolnej úlohy, a požadovať ich uvoľnenie najdlhšie na desať pracovných dní kalendárneho

roka. Účasť týchto zamestnancov na kontrole sa považuje za iný úkon vo všeobecnom

záujme, za ktorý im patrí náhrada mzdy vo výške priemerného zárobku. Prizvané osoby majú

práva a povinnosti inšpektorov v rozsahu im vydaného oprávnenia okrem oprávnenia podľa

odseku 5 písm. b/ a f/.

Podľa § 5 ods. 5 zákona o štátnej kontrole inšpektor je pri kontrole oprávnený:

a/ vstupovať do prevádzkarní, na pozemky a do iných priestorov kontrolovaných osôb,

ktoré súvisia s výrobou, predajom výrobkov a poskytovaním služieb, nedotknuteľnosť obydlia

nesmie byť týmto dotknutá,

b/ overovať totožnosť kontrolovaných osôb, ich zamestnancov alebo osôb, ktoré v mene

kontrolovaných osôb konajú,

c/ požadovať od kontrolovaných osôb potrebné doklady, údaje a písomné alebo ústne

vysvetlenia,

d/ odoberať vzorky výrobkov na posúdenie ich kvality, bezpečnosti a zhody,

e/ požadovať od kontrolovaných osôb, aby v určenej lehote odstránili zistené nedostatky,

ich príčiny a škodlivé následky,

f/ uložiť pokutu v blokovom konaní, ak tak ustanovuje osobitný zákon,

g/ nahliadať do príslušnej dokumentácie výrobku označeného značkou zhody

CE vykonávanej náhodne, a ak je dôvod na obavy, že výrobok neposkytuje požadovanú

úroveň ochrany oprávneného záujmu, požadovať dokumentáciu v rozsahu podľa osobitného

predpisu, a to v štátnom jazyku môže len vtedy, ak je to nevyhnutné a primerané riziku, ktoré

výrobok môže predstavovať,

h/ vyhotovovať obrazové, zvukové a obrazovo – zvukové záznamy na zdokumentovanie

zistených nedostatkov.

Podľa § 12 zákona o štátnej kontrole na konanie podľa tohto zákona sa použije

všeobecný predpis o správnom konaní.

Podľa o správnom konaní (ďalej aj „správny

poriadok“) na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť

skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.

Podľa článku 2 ods. 2 štátne orgány môžu konať

iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

V citovanom článku je zakotvený princíp zákonnosti

(legality). Tento princíp v sebe subsumuje skutočnosť, že určitá funkcia štátnej moci

sa nadobúda a musí sa vykonávať v súlade s právom. Akcentuje požiadavku striktného

a bezvýnimočného výkonu moci na základe a zákonov. To znamená, že orgány štátnej

správy môžu konať len na základe zákonov a v ich medziach. Z hľadiska formálneho orgány

štátnej správy sú zásadne viazané pokiaľ ide o ich právomoc zákonom.

Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení to znamená, že správne orgány

musia v konaní a pri rozhodovaní dodržiavať najmä základné zásady správneho konania (§ 3),

ustanovenie správneho poriadku týkajúce sa zisťovania podkladov pre rozhodnutie

(§ 32 a nasl.) ako aj ustanovenia správneho poriadku zakotvujúce finálne štádium správneho

konania, t. j. vydanie rozhodnutia (§ 46 a nasl.).

V ustanovení § 3 správneho poriadku sú zakotvené základné zásady správneho

konania. Jednou zo základných zásad správneho konania je zásada zákonnosti (§ 3 ods. 1).

Z uvedenej zásady vyplýva, že správne orgány sú v konaní a rozhodovaní povinné postupovať

v súlade s , zákonmi a ostatnými právnymi predpismi.

V neposlednom rade sú povinné prihliadať aj na obsah medzinárodných zmlúv, ktoré

sú v súlade s majú prednosť pred zákonmi.

S prihliadnutím na citované zákonné ustanovenia ako aj z obsahu administratívneho

i súdneho spisu možno sa stotožniť s právnym názorom žalobkyne, ako aj krajského súdu

uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, že pokiaľ žalovaná, resp. správny orgán

prvého stupňa ako štátny orgán, na výkon kontroly dodržiavania zákazu predaja tabakových

výrobkov osobám mladším ako 18 rokov prizvala osobu mladšiu ako 18 rokov (v konkrétnom

prípade 14 rokov), prekročila rozsah zmocnenia vyplývajúceho zo zákona o štátnej kontrole,

zákona o správnom konaní a konala tak jednoznačne v rozpore s článkom 2

Slovenskej republiky. Preto sa najvyšší súd stotožnil s názorom krajského súdu, že žalovaný

ako aj správny orgán prvého stupňa vykonali dôkaz v rozpore so zákonom. Podľa názoru

najvyššieho súdu ani oprávnenie vykonať kontrolu dodržiavania zákazu predaja tabakových

výrobkov osobám mladším ako 18 rokov a ani záujem štátu na dodržiavaní tohto zákazu

neznamená bezbrehú možnosť správneho orgánu použiť na výkon takejto kontroly postup

a prostriedky, ktoré v zákone neexistujú.

Vzhľadom na uvedené sa žalovaná vyššie uvedenými zákonnými ustanoveniami

dôsledne neriadila, a preto bolo napadnuté rozhodnutie ako aj rozhodnutie správneho orgánu

prvého stupňa vydané na základe nesprávneho právneho postupu.

Nepochybil preto krajský súd, keď žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného

ako aj prvostupňové rozhodnutie zrušil a a vec vrátil na ďalšie konanie.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací

napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici podľa s poukazom

na ustanovenie veta druhá potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa

a s poukazom na veta prvá a tak, že v odvolacom konaní úspešnej

žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v sume 122,55 eura, ktorá suma pozostáva

z náhrady za jeden úkon právnej služby (vyjadrenie k odvolaniu) podľa § 11 ods. 4 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení od 01.06.2009 do 01.06.2010 v sume

115,90 eura, plus paušál podľa § 15 písm. a/ a § 16 ods. 3 cit. vyhlášky v sume 6,95 eura,

ktorú náhradu je povinný žalovaný zaplatiť na účet JUDr. P. T. vedený v Tatra banke, a. s.,

číslo účtu X. do troch dní podľa v spojení s veta prvá .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. septembra 2010

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

P. Slezáková