Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžf/22/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany

Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny Krajčovičovej v právnej

veci žalobkyne obchodnej spoločnosti I., s. r. o., so sídlom v H., zastúpenej JUDr. J. B.,

advokátom so sídlom v H., proti žalovanému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky,

so sídlom v Banskej Bystrici, Nová ulica č. 13, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalovaného č. I/225/3124-33437/2007/990813-r zo dňa 13. apríla 2007, na odvolanie žalobkyne

proti rozsudku Krajského súdu v Prešove, č. k. -74 zo dňa 19. februára 2010, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove,

č. k. -74 zo dňa 19. februára 2010 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Prešove podľa § 250j ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala

preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/225/3124-33437/2007/990813-r zo dňa

13. apríla 2007. Týmto rozhodnutím žalovaný zamietol odvolanie žalobkyne proti

dodatočnému platobnému výmeru Daňového úradu Humenné č. /Zido

zo dňa 09. novembra 2006, ktorým správca dane vyrubil žalobkyni rozdiel dane z pridanej

hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie január 2006 v sume 1.426.117,- Sk

s odôvodnením, že žalobkyňa neoprávnene odpočítala daň z tovarov, ktorých dodanie

deklaroval dodávateľ – obchodná spoločnosť J., s. r. o., pričom dodávateľ neuplatnil daň voči

žalobkyni, resp. preverovaním zo strany správcu dane bolo zistené, že pri tomto tovare

nevznikla tomuto dodávateľovi daňová povinnosť, t. j. plnenie nebolo uskutočnené.

Krajský súd v Prešove posudzujúc správnosť záverov daňových orgánov pri svojom

rozhodovaní vychádzal z ustanovení , a

o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) a dospel

k záveru, že v daňovom konaní nebolo preukázané, že došlo k uskutočneniu zdaniteľných

obchodov od dodávateľa obchodnej spoločnosti J., s. r. o., keďže podľa dožiadaného

Daňového úradu Bratislava IV, spoločnosť J., s. r. o. napriek výzve správcu dane za obdobie

IV. štvrťrok 2005 a I. štvrťrok 2006 daňové priznanie nepodala. Rozhodnutím zo dňa

05.06.2006 bolo tejto spoločnosti určené posledné zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2006. Na

adrese uvedenej ako sídlo spoločnosti (S. č. 52) nemala táto spoločnosť nikdy prenajaté

žiadne priestory. Konateľ spoločnosti S. B., je na adrese, uvedenej v obchodnom registri

neznámy, pričom do zápisnice o ústnom pojednávaní dňa 19.07.2006 uviedol, že jeho trvalé

bydlisko je H., záhradkárska časť pri T., že odkúpenie obchodnej spoločnosti mu bolo

ponúknuté keď bol v T. na pive, že v dôsledku zrušenia registrácie na DPH žiadne obchody

neuzatvoril, nemá uzavretú žiadnu zmluvu a nevlastní žiaden majetok. Čestné vyhlásenie S.

B. zo dňa 06.09.2006 (na č. listu 6 spisu) krajský súd vyhodnotil ako účelové aj bez ohľadu na

ďalšie zistenia vo vzťahu k obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., a preto krajský súd dospel

k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého

stupňa sú vecne správne a žalobu preto zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa tak,

že žalobkyni náhradu trov konania nepriznal pre jej neúspech v konaní.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa žiadajúc,

aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak,

že zruší napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správcu dane a vec vráti

na ďalšie konanie, pretože zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci.

Žalobkyňa svoje odvolanie odôvodňovala tým, že v predmetnej veci v súčasnosti prebieha

vyšetrovanie, ktoré vedie Úrad boja proti organizovanej kriminalite Prezídia

Policajného zboru, odbor Banská Bystrica – Stred, oddelenie vyšetrovania

pod č. ČVS: PPZ-23/BOK-S-2007.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 05.05.2010 na odvolanie žalobkyne

navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Uviedol, že námietky žalobkyne

uvedené v odvolaní sú nedôvodné. Zistený skutkový stav považuje za dostatočný pre záver,

že v tomto prípade žalobkyňa nepreukázala, že došlo k uskutočneniu zdaniteľných obchodov

od dodávateľa J., s. r. o.. Uviedla tiež, že na zistený skutkový stav nemá vplyv ani

prebiehajúce vyšetrovanie vedené Úradom boja proti organizovanej kriminalite Prezídia

Policajného zboru Banská Bystrica, keďže posúdenie trestnej zodpovednosti nedá odpoveď

na otázku, či žalobkyňa splnila zákonné podmienky pre vznik práva na odpočítanie dane,

čo je v tomto konaní rozhodujúce.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podaného odvolania

( prvá veta a ), odvolanie prejednal bez nariadenia

pojednávania ( ), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený

minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk, www.nsud.sk ( a

v spojení s veta prvá a ) a dospel k záveru, že odvolaniu

žalobkyne nie je možné priznať úspech.

Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalovaného č. I/225/3124-33437/2007/990813-r zo dňa 13. apríla 2007, ktorým žalovaný

potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Humenné č. /Zido

zo dňa 09.11.2006, ktorým správca dane vyrubil žalobkyni rozdiel dane z pridanej hodnoty

za zdaňovacie obdobie január 2006 v sume 1.426.117,- Sk.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

( ).

Jednou zo základných zásad daňového konania je v zmysle

o správe daní a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“ alebo „zákon o správe daní“) zásada zákonnosti,

ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade

so všeobecne záväznými právnymi predpismi ( ). V zmysle

zásady súčinnosti ( ) správca dane postupuje v daňovom

konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie

je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3

), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy,

a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada

na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (

Zb.), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva

a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3

).

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade

s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon

o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať,

či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi

predpismi. Keďže ide o fiskálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje

osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich

pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Podľa § 29 ods. 1 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý

vedie daňové konanie.

Podľa § 29 ods. 2 zákona o správe daní, správca dane dbá, aby skutočnosti

rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom

viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní, ako dôkaz možno použiť všetky

prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie

daňovej povinnosti, a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi

predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede

na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny,

protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné

záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe dani, daňový subjekt preukazuje skutočnosti,

ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní,

hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu

daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií

alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká

platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákon o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú

je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania

ako platiteľ, s výnimkou podľa odsekov 3 a 6. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči

nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť

platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže

platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa

vyhotovenú podľa § 71.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) mal z obsahu pripojeného

administratívneho ako aj súdneho spisu za preukázané, že žalobkyňa v konaní nepredložila

relevantný dôkaz o tom, že skutočne došlo k dodávke tovaru – plastových fliaš,

deklarovaného faktúrami č. 0012006 zo dňa 04.01.2006, č. 0022006 zo dňa 06.01.2006,

č. 0032006 zo dňa 09.01.2006, č. 0042006 zo dňa 12.01.2006, č. 0052006 zo dňa 16.01.2006,

č. 0062006 zo dňa 18.01.2006, č. 0072006 zo dňa 20.01.2006, č. 0082006 zo dňa 23.01.2006,

č. 0092006 zo dňa 27.01.2006 a č. 0102006 zo dňa 30.01.2006 od dodávateľa – obchodnej

spoločnosti J., s. r. o., so sídlom v B., S. G. , čím nebola splnená podmienka pre odpočítanie

DPH podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH. Ďalej z obsahu pripojeného administratívneho spisu

mal najvyšší súd za preukázané, že spoločnosť J., s. r. o. je registrovaná ako štvrťročný platca

DPH. Uvedená obchodná spoločnosť však napriek výzve správcu dane za zdaňovacie obdobie

IV. štvrťrok 2005 a I. štvrťrok 2006 daňové priznanie nepodala. Správca dane Daňový úrad

Bratislava IV preto rozhodnutím č. /Hanz zo dňa 05.06.2006 určil tejto

obchodnej spoločnosti posledné zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2006. Ďalej mal najvyšší súd

za preukázané, že táto obchodná spoločnosť na adrese uvedenej ako sídlo spoločnosti nemá

a ani v minulosti nemala prenajaté žiadne priestory. Konateľ tejto spoločnosti S. B. na

pojednávaní dňa 19.07.2007 uviedol, že jeho bydlisko je H., záhradkárska oblasť pri T., že

odkúpenie spoločnosti mu bolo ponúknuté v T. na pive a meno predávajúceho si nepamätá.

Ďalej tento svedok uviedol, že mienil nakupovať PET fľaše od dodávateľa z Maďarska, avšak

z dôvodu zrušenia registrácie na DPH žiadne obchody neuzatvoril. Poprel podpísanie

akejkoľvek zmluvy ako aj predmetných faktúr. Konateľ žalobkyne sa k zisteným

skutočnostiam vyjadriť nevedel, preto bol zo strany správcu dane opakovane vyzvaný, aby

preukázal pravdivosť a vierohodnosť svojich tvrdení. Na výzvu správcu dane konateľ

žalobkyne však nereagoval.

Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu

dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej

uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto

súm, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH.

Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH

sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet.

Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku

zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak,

zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet

uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ

si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný

preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou

na faktúre.

Najvyšší súd sa preto stotožnil s názorom krajského súdu ako aj žalovaného,

že žalobkyňa v konaní nepreukázala, že vecné plnenia fakturované vyššie označenými

faktúrami boli vykonané spoločnosťou J., s. r. o. ako dodávateľom. Žalobkyňa v konaní

okrem vyššie označených faktúr a kúpnej zmluvy č. 20-12-2005 zo dňa 20. decembra 2005

nepredložila žiadne iné dôkazy o tvrdených skutočnostiach. Konateľ dodávateľa S. B. poprel

podpísanie označenej kúpnej zmluvy ako aj predmetných faktúr a tiež poprel uskutočnenie

akejkoľvek dodávky PET fliaš. Napokon konateľ žalobkyne I. L. sa ku skutočnostiam

zisteným správcom dane vôbec nevyjadril a na podporu svojich tvrdení o uskutočnení

predmetného obchodu nepredložil žiadne dôkazy. Žalobkyňa tak v konaní neuniesla dôkazné

bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe daní.

Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní namietala nedostatočne zistený skutkový stav odkazujúc

na prebiehajúce vyšetrovanie vedené Úradom boja proti organizovanej kriminalite Prezídia

Policajného zboru v Banskej Bystrici, najvyšší súd k tejto námietke dáva žalobkyni

do pozornosti, že v konaniach o žalobách ( a nasl. ) súd zásadne skúma

predovšetkým dôvodnosť žaloby, pričom pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd

rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i

ods. 1 veta prvá ). Preto v správnom súdnictve súd dokazovanie zásadne nevykonáva,

vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého

rozhodnutia ( veta druhá ). Za nevyhnutné dôkazy treba považovať

tie, ktorých vykonanie slúži účelu správneho súdnictva, ktorý je stanovený v § 244. Je tomu

tak preto, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych

orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda

to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali

príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Správny súd „nie je súdom

skutkovým“, ale je súdom, ktorý (s výnimkou vecí v tzv. plnej jurisdikcii - )

posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy.

Z uvedeného dôvodu je pre dané konanie právne irelevantná prípadná trestná zodpovednosť

konateľa žalobkyne v danej veci.

Najvyšší súd v konaní žalovaného správneho orgánu teda nezistil ani takú vadu, ktorá

mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia ( ),

v dôsledku čoho nemožno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu alebo

jeho postup nie je v súlade so zákonom. Nepochybil preto krajský súd, ak žalobu zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval

námietky žalobkyne uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné,

ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci, a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu

v Prešove ako vecne správny podľa veta druhá a

potvrdil stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia ( v spojení

s veta prvá ), nakoľko pri nedostatku žalobných dôvodov pre zrušenie

napadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej

povinnosti.

O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa

v spojení s veta prvá a OSP, nakoľko žalobca v odvolacom

konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave dňa 28. septembra 2010

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková