Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sža/69/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka

a z členov Ing. JUDr. Miroslava Gavalca a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD., v právnej veci

navrhovateľa: H., nar. X., právne zastúpeného A., proti odporcovi: Oddelenie azylu Policajného

zboru Humenné, Nemocničná č. 1, Humenné, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. p.

UHCP-RHCP-PO-OA-HE-ZVC-2-10/2010 zo dňa 17.3.2010, na odvolanie navrhovateľa proti

rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. -33 zo dňa 30.4.2010, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach

č. k. -33 zo dňa 30.4.2010 p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Košiciach rozsudkom uvedeným vo výroku potvrdil rozhodnutie č. p. UHCP-

RHCP-PO-OA-HE-ZVC-2/2010 zo dňa 17.3.2010, ktorým odporca podľa § 62 ods. 1 písm. a/

o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej

len zákon) zaistil dňom 17.3.2010 navrhovateľa na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť

2

mesiacov (podľa § 62 ods. 3 zákona) a umiestnil ho v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov

Sečovce. O trovách konania rozhodol krajský súd tak, že ich náhradu účastníkom nepriznal.

Krajský súd mal za preukázané, že zo strany odporcu došlo k zákonnému postupu,

k získaniu dostatočných podkladov pre vydanie rozhodnutia o zaistení, k ich prevereniu a k vydaniu

správneho a dostatočne odôvodneného rozhodnutia. Krajský súd konštatoval, že v konaní bola

preukázaná existencia rozhodnutia o vyhostení navrhovateľa ako aj vykonateľného rozhodnutia

Migračného úradu MVSR zo dňa 12.3.2010, ktorým bolo konanie o udelenie azylu na území

Slovenskej republiky z dôvodu podľa § 19 ods. 1 písm. i/ zákona o azyle zastavené.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie a poukázal na ustanovenia

Dohovoru, v zmysle ktorých sa pre pozbavenie osobnej slobody vyžaduje, aby bolo uskutočnené

na základe zákonom ustanoveného postupu a aby disponovalo atribútom zákonnosti, pričom

zákonnosť znamená efektívnosť a účelnosť pozbavenia osobnej slobody. Argumentoval,

že rozhodnutie o administratívnom vyhostení nebolo vykonateľné, pretože proti nemu podal

odvolanie, o ktorom nebolo v čase zaistenia rozhodnuté. Namietal tiež, že rozhodnutie o zaistení

nemožno považovať za efektívne a tvrdil, že odporca mal skúmať, či je toto zaistenie za účelom

administratívneho vyhostenia efektívne č i spĺňa účel.

Ďalej dôvodil, že je žiadateľom o azyl na území Slovenskej republiky a preto nemôže obstáť

tvrdenie odporcu, že sa tu nachádza neoprávnene. Rozhodnutie o zastavení konania o azyl ešte

nenadobudlo právoplatnosť, pretože proti nemu podal rozklad. Na veci podľa navrhovateľa nič

nemení ani skutočnosť, že rozhodnutie o zastavení konania nemá odkladný účinok.

Zdôraznil, že v danom prípade neboli splnené podmienky v zmysle čl. 5 Dohovoru

a zaistenie nebolo ani efektívne ani účelné.

Namietal, že rozhodnutie odporcu nie je zrozumiteľné, určité a presvedčivé, pretože k veci

zaistenia toto rozhodnutie len uvádza, že navrhovateľ sa nachádza na území Slovenskej republiky

neoprávnene, vyratúva zákonné ustanovenia o zaistení navrhovateľa a konštatuje splnenie

podmienok pre vydanie tohto rozhodnutia, čo nemožno považovať za odôvodnené rozhodnutie tak,

3

ako si to vyžaduje § 47 ods. 3 SP. Touto námietkou vznesenou už v opravnom prostriedku sa

krajský súd ani nezaoberal a navyše sám krajský súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil.

Na základe uvedeného navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu zmeniť tak,

že rozhodnutie odporcu navrhol zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť

ako vecne správny. Poukázal na to, že podkladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení bolo

rozhodnutie o administratívnom vyhostení č. p. UHCP-RHCP-OA-HE-AK-ZVC-2/2010 zo dňa

17.3.2010. Dôvodil, že skončenie azylového konania podľa § 19 ods. 1 písm. i/ zákona o azyle je

vzhľadom na vykonateľnosť rozhodnutia dôvodom pre začatie konania o administratívnom

vyhostení a zákaze vstupu na územie Slovenskej republiky.

K otázke efektívnosti a účelnosti zaistenia navrhovateľa uviedol, že k zaisteniu došlo

v súlade so zákonom a zákonom ustanoveným postupom. Uviedol, že v zmysle § 62 ods. 1 písm. a/

zákona bol navrhovateľ zaistený na výkon administratívneho vyhostenia a keďže ešte počas

azylovej procedúry opustil územie Slovenskej republiky, bolo tu dané dôvodné podozrenie, že by sa

navrhovateľ snažil vyhnúť výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení nelegálnym pobytom

v inom štáte EÚ. Zdôraznil, že zaistenie navrhovateľa nebolo len v súlade s § 62 ods. 1 zákona,

ale takéto obmedzenie osobnej slobody korešponduje aj s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). Odporca dodal, že pri rozhodovaní

o zaistení ako aj o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu sa opieral o rozhodnutie

Migračného úradu MV SR zo dňa 12.3.2010 ČAS: MU-97-12/PO-Ž-2010, ktorým bolo konanie

o azyle podľa § 19 ods. 1 písm. i/ zákona o azyle zastavené. Pri hodnotení účelnosti zaistenia

odporca skúmal aj to, či existoval reálny predpoklad realizácie vyhostenia navrhovateľa z územia

Slovenskej republiky a zistil, že formálne existujú dôvody zaistenia a existuje aj reálny predpoklad

realizácie vyhrotenia, pretože navrhovateľ pochádza zo štátu, ktorý vydáva náhradné cestovné

doklady.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal rozsudok

krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu odvolacích dôvodov a dospel

k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia

4

odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia s tým, že deň vyhlásenia

rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej

stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa

28.9.2010 ( a ).

Z obsahu administratívneho spisu bolo zistené, že navrhovateľ opakovane neúspešne žiadal

o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Prvýkrát dňa 6.7.2008 pred pracovníkmi

Oddelenia azylu PZ Humenné. Po komplexnom posúdení žiadosti vydal dňa 23.9.2008 Migračný

úrad MV SR rozhodnutie MU-420/PO-Ž-2008, ktorým navrhovateľovi neudelil azyl s poukazom

na § 13 ods. 1 a § 20 ods. 1 zákona o azyle, neposkytol mu doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 1

a § 20 ods. 4 zákona o azyle a nezistil ani žiadne skutočnosti v zmysle § 58 ods. 1 a 2 zákona

brániace jeho návratu do Afganistanu. Po rozhodnutí o opravnom prostriedku na krajskom súde

a o odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu na Najvyššom súde Slovenskej republiky nadobudlo

toto rozhodnutie právoplatnosť dňa 15.2.2010.

Druhýkrát požiadal navrhovateľ o udelenie azylu dňa 1.3.2010 pred pracovníkmi Oddelenia

azylu PZ Gbely Adamov. S navrhovateľom bol dňa 3.3.2010 za účelom zdôvodnenia jeho

opakovanej žiadosti o azyl vykonaný vstupný pohovor, počas ktorého neuviedol žiadne nové

skutočnosti a vyhlásil, že sa pridržiava svojich pôvodných dôvodov, ktoré uviedol

v predchádzajúcom konaní o azyle. Migračný úrad MV SR dospel k záveru, že neboli zistené

žiadne dôvody, ktoré by mali podstatný vplyv na zmenu pôvodného rozhodnutia a preto

rozhodnutím ČAS: MU-97-12/PO-Ž-2010 konanie o azyle s poukazom na § 19 ods. 1 písm. i/

zákona o azyle zastavil. V rozhodnutí tiež poukázal na nedôveryhodnosť osoby navrhovateľa,

keď navrhovateľ v októbri 2009 opustil územie Slovenskej republiky a odišiel do Rakúska,

kde uviedol pred rakúskymi štátnymi orgánmi úplne iné údaje, teda samotná identita navrhovateľa

je pochybná a nedôveryhodná.

Ďalej z administratívneho spisu odporcu vyplýva, že navrhovateľ dňa 17.3.2010 podal

na Oddelení azylu PZ Humenné do zápisnice vysvetlenie a takto bolo zistené, že navrhovateľ sa na

území Slovenskej republiky zdržiaval neoprávnene, bez platného cestovného dokladu a

bez povolenia príslušných štátnych orgánov. Z tohto dôvodu bolo dňa 17.3.2010 vydané

rozhodnutie č. p. UHCP-RHCP-PO-OA-HE-ZVC-2-11/2010 o administratívnom vyhostení a určení

5

zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky na 3 roky s poukazom na § 57 ods. 1 písm. b/ prvý

bod zákona.

V tomto konaní preskúmavaným rozhodnutím odporcu č. p. UHCP-RHCP-PO-OA-HE-

ZVC-2-10/2010 bol navrhovateľ podľa § 62 ods. 1 písm. a/ zákona dňa 17.3.2010 o 11.00 hod.

zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov a umiestnený podľa § 62 ods. 4

zákona v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce s odôvodnením, že navrhovateľ sa

zdržiaval na území Slovenskej republiky neoprávnene. Odporca v odôvodnení poukázal na § 59

ods. 1 písm. b/, d/ zákona, v zmysle ktorého policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia

o administratívnom vyhostení, ak možno predpokladať, že cudzinec ujde alebo bude iným

spôsobom mariť alebo sťažovať výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, najmä ak

nemožno jeho totožnosť zistiť a ak cudzinec nemôže vycestovať, lebo nemá platný cestovný doklad

alebo prostriedky na vycestovanie. Odporca pri vydaní rozhodnutia vychádzal aj zo skutočnosti,

že v konaní bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení navrhovateľa a určení zákazu

vstupu na územie Slovenskej republiky.

V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol

rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa

podľa § 62 ods. 1 písm. a/ zákona, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej

republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu

predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu,

najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa

v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť

napadnutého rozhodnutia odporcu. V poučení rozhodnutia odporca uviedol, že podanie opravného

prostriedku nemá v zmysle § 62 ods. 6 zákona odkladný účinok.

Podľa § 62 ods. 1 písm. a/ zákona policajt je oprávnený zaistiť cudzinca na účel výkonu jeho

administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

Podľa § 62 ods. 3 zákona cudzinec môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac

však na šesť mesiacov. Policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac

o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon jeho

6

administratívneho vyhostenia sa tento výkon predĺži z dôvodu, že cudzinec dostatočne

nespolupracuje alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad

v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť,

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem zákonného zatknutia alebo iného pozbavenia slobody

osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha

konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Podľa § 19 ods. 1 písm. i zákona o azyle ministerstvo konanie o azyle zastaví, ak sa v konaní

o azyle už právoplatne rozhodlo o tom, že sa žiadosť zamieta ako zjavne neopodstatnená, neudeľuje

sa azyl, odníma sa azyl, nepredlžuje sa doplnková ochrana alebo sa zrušuje doplnková ochrana

a skutkový stav sa podstatne nezmenil.

Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody, okrem

nasledujúpcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

f) zákonné zatknutie, alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nedovolenému

vstupu na územie alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Nevyhnutným podkladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení je v zmysle § 62 ods. 1

písm. a/ zákona preukázanie existencie rozhodnutia o administratívnom vyhostení.

Odporca zdôvodnil rozhodnutie o zaistení navrhovateľa preukázanou dôkaznou situáciou,

za ktorú označil existenciu rozhodnutia odporcu o administratívnom vyhostení navrhovateľa

č. p. UHCP-RHCP-PO-OA-HE-ZVC-2-11/2010 zo dňa 17.3.2010, ktoré navrhovateľ prevzal dňa

17.3.2010 ako aj existenciu právoplatného rozhodnutia Migračného úradu MV SR ČAS: MU-

420/PO-Ž-2008 zo dňa 23.9.2008 o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany

a rozhodnutia Migračného úradu MV SR ČAS: MU-97-12/PO-Ž-2010 zo dňa 12.3.2010 o zastavení

azylového konania. Samotné zaistenie navrhovateľa pritom ešte neznamená jeho vyhostenie

z územia Slovenskej republiky.

7

Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval odvolacie námietky navrhovateľa

za nedôvodné, nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a v postupe odporcu

ani krajského súdu nezistil žiadne pochybenia. K námietke navrhovateľa, že v čase vydania

rozhodnutia o jeho zaistení bol oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, pretože

rozhodnutie o zastavení konania o azyle ešte nenadobudlo právoplatnosť, odvolací súd poukazuje

na skutočnosť, že Migračný úrad MV SR svojim rozhodnutím ČAS: MU-420/PO-Ž-2008 zo dňa

23.9.2008 rozhodol o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľovi na území

Slovenskej republiky, ako aj o neexistencii prekážok jeho vrátenia do Afganistanu a toto

rozhodnutie už nadobudlo právoplatnosť. Konanie o poslednej žiadosti navrhovateľa o azyl

Migračný úrad MV SR rozhodnutím ČAS: MU-97-12/PO-Ž-2010 zo dňa 12.3.2010 zastavil

s poukazom na § 19 ods. 1 písm. i/ zákona o azyle. Podanie opravného prostriedku proti tomuto

zastavujúcemu rozhodnutiu nemá odkladný účinok, teda rozhodnutie je vykonateľné, o čom bol

navrhovateľ správne poučený. Odvolací súd sa nestotožnil ani s odvolacou námietkou navrhovateľa,

že preskúmavané správne rozhodnutie nemá náležitosti v zmysle § 47 SP, nakoľko je z neho

zrejmé, čo bolo podkladom pre jeho vydanie a je zrozumiteľné a presvedčivé.

Z uvedených dôvodov preto bolo možné vyvodiť záver, že rozhodnutie odporcu o zaistení

navrhovateľa podľa § 62 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, bolo potrebné považovať

za rozhodnutie vydané v súlade so zákonom a krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil.

Odvolací súd sa s právnym záverom uvedeným v jeho rozsudku stotožnil, námietkam navrhovateľa

nevyhovel a napadnutý rozsudok podľa v spojení s ako vecne správny

potvrdil.

Na záver je potrebné uviesť, že krajský súd v záhlaví aj vo výroku chybne označil

preskúmavané rozhodnutie odporcu č. ÚHCP-RHCP-PO-OA-HE-ZVC-2/2010 zo dňa 17.3.2010,

namiesto UHCP-RHCP-PO-OA-HE-ZVC-2-10/2010, čo však nespochybňuje skutočnosť,

že krajský súd na základe podaného opravného prostriedku preskúmaval rozhodnutie odporcu

o zaistení navrhovateľa zo dňa 17.3.2010.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k

ods. 1 v spojení s a , tak, že navrhovateľovi ako

neúspešnému účastníkovi konania trovy odvolacieho konania nepriznal.

8

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 28. septembra 2010

JUDr. Igor Belko, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová