Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
7f2/366130.442f39.pdf
PDF · 223.36 KB
No categories available
6Sžo/395/2009
Najvyšší súd 6Sžo/395/2009
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Baricovej a členov senátu JUDr. Eleny Krajčovičovej a Jarmily Urbancovej,
v právnej veci ţalobcov 1. PharDr. E., bytom K., zastúpenej JUDr. M., CSc., advokátom so
sídlom N. 2. P., bytom O., zastúpeného advokátskou kanceláriou H., s. r. o., so sídlom N.,
proti ţalovanému Krajskému stavebnému úradu v Banskej Bystrici, so sídlom v Banskej
Bystrici, Nám. Ľ. Štúra č. 1, zastúpenému JUDr. R., advokátom so sídlom v B., za účasti: 1.
Prokurátora Krajskej prokuratúry Banská Bystrica, so sídlom v Banskej Bystrici,
Partizánska cesta č. 1, 2. F., s. r. o., Š., IČO X., 3. F., s. r. o., N., IČO: X. a 4. A.A., bytom B.
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. KSU BB – 2008 – 311/487-1: OŠSS Ja
zo dňa 29. mája 2008, o odvolaní ţalobcov v 1. a 2. rade a Krajskej prokuratúry v Banskej
Bystrici, proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 1Scud/40/2008-85 zo dňa
29. apríla 2009, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici zo dňa 29. apríla 2009, č. k. 1Scud/40/2008-85 m e n í tak, ţe rozhodnutie
ţalovaného č. KSU BB – 2008 – 311/487-1: OŠSS Ja zo dňa 29. mája 2008 z r u š u j e
a vec v r a c i a ţalovanému na ďalšie konanie.
Ţalovaný je p o v i n n ý zaplatiť ţalobcom v prvom a druhom rade náhradu trov
konania v sume 541, 93 eura do rúk JUDr. M., CSc., advokáta v B., a v sume 262.49 eura na
účet H., s. r. o., so sídlom v B. do troch dní.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Banskej Bystrici podľa § 250j ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobcovia
domáhali preskúmania rozhodnutia ţalovaného č. KSU BB – 2008 – 311/487-1:OŠSS Ja
zo dňa 29. mája 2008, ktorým potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu - Obce
Banská Belá č. 47/2007 zo dňa 01. októbra 2007, ktorým dodatočne povolil spoločnosti F., s.
r. o., uţ zrealizované stavebné úpravy jednotlivých objektov, doplnkové drobné stavby
nachádzajúce sa v areáli, jednotlivo vymenované a zmenu v uţívaní stavby z pôvodného
účelu „Čistička odpadových vôd“ na pozemkoch parc. č. X. v k. ú. Banská Belá, na nový účel
uţívania „Drevovýroba“ a odvolanie účastníkov správneho konania zamietol. Ţalobcom
náhradu trov konania nepriznal v zmysle § 250k ods. 1 OSP.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe má za to, ţe v danom
prípade nebolo moţné postupovať inak, ako postupovali vo veci stavebné orgány, teda
dodatočne povoliť zmenu uţívania účelu vyuţitia týchto stavieb, ako i samotné dodatočné
povolenie vykonaných stavieb. Zdôraznil, ţe v rámci správneho konania bolo vykonané
rozsiahle dokazovanie a bolo vyţiadaných veľa podkladov od dotknutých orgánov
vzťahujúcich sa k danej problematike. Z postoja i námietok ţalobcov správneho i súdneho
konania vyplynulo, ţe v podstate nie sú uzrozumení a nesúhlasia s existenciou tejto prevádzky
drevovýroby v ich tesnom susedstve. Z takéhoto postoja krajskému súdu vyplynulo,
ţe ţalovaný správny orgán alebo i súd sa mali zaoberať otázkou podstatného eliminovania
výrobnej činnosti tejto prevádzky alebo ich úplného zrušenia a nariadenia odstránenia stavby.
Krajský súd však skonštatoval, ţe v priebehu konania nebol vyprodukovaný ţiadny
relevantný dôkaz oprávňujúci postup jednej z alternatív. Plne sa stotoţnil s výslednou
argumentáciou ţalovaného, ţe nebol daný dostatočný dôvod pre záver, ţe by existencia
prevádzky bola v rozpore s verejným záujmom obce, následkom čoho by malo dôjsť
k odstráneniu nepovolenej stavby. Verejný záujem nebolo moţné posudzovať zo širšieho
rámca, najmä pokiaľ sa zdôrazňoval vplyv tejto prevádzky na ţivotné prostredie v širšom
rozsahu. Zopakoval, ţe v tomto smere nebol produkovaný ţiaden relevantný dôkaz, okrem
tvrdenia ţalobcov.
Proti tomuto rozhodnutiu podali v zákonnej lehote odvolanie obaja ţalobcovia
i Prokurátor Krajskej prokuratúry Banská Bystrica (ďalej len „krajský prokurátor“).
Ţalobkyňa v prvom rade svoje odvolanie odôvodnila tým, ţe krajský súd neúplne zistil
skutkový stav veci, pretoţe nebral do úvahy návrhy ţalobcov na dokazovanie a nimi
navrhované dôkazy nevykonal. Namietala, ţe stavebník nepostupoval v súlade so zákonom,
nepredloţil správnemu orgánu poţadované doklady v stanovenej lehote a napriek tomu ďalej
vykonával nepovolenú stavebnú činnosť, na základe čoho došlo k ohrozeniu záujmov
chránených slovenským právnym poriadkom, konkrétne ţivotného prostredia a výkonu
vlastníckeho práva vlastníkov priľahlých pozemkov. Krajský súd posudzoval postup
ţalovaného správneho orgánu výlučne z hľadiska úzko formulovaného verejného záujmu.
Ţalovaný porušoval zásadu koncentrácie, uplatňovanú v stavebnom konaní. Ţalobcovia riadne
zdokladovali, ţe ako vlastníci susediacich nehnuteľností nemôţu riadne uţívať svoje
nehnuteľnosti, v dôsledku činnosti stavebníka a výkonom prevádzky, čo mal správny orgán
v stavebnom konaní riešiť a zákonným spôsobom zaviazať stavebníka k povinnostiam, ktoré
by eliminovali negatívny vplyv drevovýroby. Stavebný úrad svojím postupom neumoţnil
ţalobcom naplno vyuţiť svoje práva, preto boli nútení obrátiť sa na súd s návrhom
na preskúmanie zákonnosti vydaného rozhodnutia. Súd sa však nezaoberal ich námietkami
dostatočne a celé svoje rozhodnutie postavil na všeobecnom záujme, ktorý povýšil
nad základné právo garantované Ústavou Slovenskej republiky, a to vlastnícke právo,
v dôsledku čoho trpí konanie na krajskom súde inou vadou, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Ţalobkyňa v prvom rade zopakovala, ţe súd prvého stupňa
neúplne zistil skutkový stav veci, pretoţe nevykonal navrhnuté dôkazy, preto napadnuté
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Krajský súd sa nezaoberal
ústavným právom na riadne ţivotné prostredie, garantované Ústavou Slovenskej republiky,
pričom podľa ţalobkyni v prvom rade je táto časť ústavných garancií vyšším princípom,
ako úzky hospodársky záujem stavebníka. Ďalej má za to, ţe v konaní na krajskom súde
bol porušený právny záväzok Slovenskej republiky, zakotvený v Dohovore o ochrane
ľudských práv a slobôd v znení protokolu č. 3, 5, 8 – právo na spravodlivý proces. Na základe
uvedeného preto navrhuje, aby odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici zmenil tak, ţe rozhodnutie Krajského stavebného úradu v Banskej Bystrici
č. KSU BB-2008-311/487-1:OŠSS Ja zo dňa 29. mája 2008 zrušuje a vec mu vracia na nové
rozhodnutie. Zároveň ţiadala uloţiť ţalovanému povinnosť zaplatiť trovy konania vo výške,
ako bude uvedená po pojednávaní.
Ţalobca v druhom rade vo svojom odvolaní namietal prekáţku litispendencie, pretoţe
podľa neho konanie č. 105/2005 (bliţšie neoznačené), začaté dňa 30. augusta 2005 a konanie
č. 155/2005 (takisto bliţšie neoznačené), doposiaľ právoplatne neskončili. Ďalej namieta,
ţe v stavebnom konaní o dodatočnom stavebnom povolení sa konalo s nesprávnou osobou,
pretoţe podľa LV č. X., k. ú. B. bol v čase začatia stavebného konania vlastníkom
predmetných nehnuteľností M., a. s., na základe zmluvy zo dňa 06. mája 2005. Toto konanie
teda od počiatku trpelo neodstrániteľnou vadou, a malo byť zastavené prinajmenšom v časti
konania o dodatočnom stavebnom povolení. Prvostupňový súd sa touto námietkou nezaoberal
a ani ju nevyhodnotil, preto podľa ţalobcu v druhom rade je napadnuté rozhodnutie
nepreskúmateľné.
Prestavbou pôvodných stavieb Čističky odpadových vôd a Skladu palív sa zároveň
zmenil účel ich vyuţitia, preto sa podľa ţalobcu v druhom rade malo súčasne začať konanie
o zmenu účelu uţívania stavieb. V priebehu konania bolo predloţených niekoľko plných mocí
na zastupovanie stavebníka, ktoré ţalobca v druhom rade vo svojom odvolaní vymenúva,
a z ktorých má za to, ţe v konaní o zmene účelu uţívania stavieb stavebník v čase
od 01. januára 2006 do 19. apríla 2006 nebol zastúpený, pretoţe predloţené plné moci
z 01. januára 2006 sú vzhľadom na ich vzájomnú konkurenciu neplatnými právnymi úkonmi.
Ďalej má za to, ţe od 19. apríla 2006 do 31. júla 2007 bola splnomocnená na zastupovanie
stavebníka firma F., s. r. o., za ktorú mali konať konateľ P. J., vedúci prevádzky v B. S. a V.
S., prom. práv., výlučne spoločne. Od 31. júla 2007 spoločnosť zastupuje výlučne konateľ P.
J.. Návrh na začatie konania podal a väčšinu procesných úkonov v preskúmavacom konaní
vykonal prom. práv. V. S. samostatne. Z obsahu spisu a plnomocenstiev v ňom zaloţených
však nevyplýva, ţe by bol oprávnený za stavebníka konať. Preto podľa ţalobcu v druhom
rade nebola v preskúmavacom konaní splnená základná podmienka konania, a síce, nebol
podaný návrh na začatie konania. Preto malo byť konanie v tejto časti zastavené, nakoľko sa
jednalo o neodstrániteľnú prekáţku konania. Prvostupňový súd sa však ani touto námietkou
ţalobcu nezaoberal, v dôsledku čoho dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu. Taktieţ
z predloţených plných mocí vyplýva, ţe stavebník v konaní o dodatočnom stavebnom
povolení nebol vôbec zastúpený. V dôsledku toho stavebník nesplnil povinnosť v zmysle
ustanovenia § 88a ods. 1 Stavebného zákona. Prvostupňový súd však v napadnutom
rozhodnutí konštatuje dostatočné preukázanie súladu existencie prevádzky objektu
drevovýroby s verejným záujmom.
Ţalobca v druhom rade poukázal na spornú „skutočnú kapacitu povoľovanej výroby“,
v čase vydania rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu, nakoľko Krajský úrad ţivotného
prostredia Banská Bystrica, ako vecne príslušný orgán v uvedenej veci vydal rozhodnutie
aţ dňa 04. augusta 2008, teda po vydaní rozhodnutia ţalovaného. Napriek tomu dala Obec
Banská Belá súhlas na prevádzkovanie malého zdroja znečisťovania, ktorý má v zmysle
§ 140a zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších
predpisov (ďalej len „stavebný zákon“) povahu záväzného stanoviska. Ţalovaný v druhom
rade je toho názoru, ţe pokiaľ prebieha konanie o kategorizácii zdroja znečisťovania
ovzdušia, je podľa § 140b ods. 4 stavebného zákona potrebné vyčkať na príslušné
rozhodnutie, inak dochádza k porušeniu ustanovenia § 3 a § 32 zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny
poriadok“). Ţalovaný však vo veci rozhodol. Záväzné stanoviská dotknutých orgánov nemajú
povahu rozhodnutí správnych orgánov, a preto sa ţalovaný v druhom rade domnieva,
ţe nie je moţné ich preskúmavať samostatne, ale len v spojení s hlavným rozhodnutím, ktoré
je v danom prípade rozhodnutie ţalovaného.
Podľa ţalobcu v druhom rade malo byť najpodstatnejšou časťou celého
administratívneho konania, ustálenie hladiny hluku pochádzajúceho z predmetnej prevádzky.
V konaní však chýba náleţitý dôkaz o hluku, ktorý je nevyhnutný na preukázanie súladu
povoľovanej stavby s verejným záujmom. Napriek opakovaným námietkam a návrhom
ţalobcov, nebola riadna objektivizácia hluku vykonaná. Stavebný úrad Banská Belá
v rozhodnutí zo dňa 03. októbra 2006 ustálil potrebu objektivizácie hluku, ktorá sa mala
uskutočniť v skúšobnej prevádzke objektu. Ţalobcovi v druhom rade uznal právo zúčastniť
sa na vykonaní dôkazu. Dňa 27. novembra 2006 obstarala spoločnosť F., s. r. o. meranie
hluku s odvolaním sa na vyššie uvedené rozhodnutie Stavebného úradu Banská Belá.
Ţalobca v druhom rade poţiadal o vykonanie merania hluku odborne spôsobilé osoby. Všetky
tri merania v roku 2006 a 2007 vykázali prekročenie limitu. Na základe toho nariadil Úrad
verejného zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len „ ÚVZ SR“) kontrolné meranie.
Pre oneskorené doručenie sa ţalobca v druhom rade kontrolného merania nezúčastnil. Ďalšie
meranie, ktoré vykonal Mgr. Z. K. dňa 15. a 16. októbra 2007 vyhodnotil ÚVZ SR ako
neplatné, z dôvodu absencie právneho predpisu. Ţalobca v druhom rade poukazuje na to, ţe
nebol dodrţaný postup podľa § 140b ods. 5 stavebného zákona. Uvádza, ţe z dôvodu
námietok ohľadom merania hluku poţiadal Krajský stavebný úrad v Banskej Bystrici dňa 20.
februára 2008 v zmysle § 140b ods. 5 stavebného zákona dotknutý orgán – Regionálny úrad
verejného zdravotníctva v Ţiari nad Hronom (ďalej len „ RÚVZ v Ţiari nad Hronom“)
o stanovisko a zároveň i ÚVZ SR. Stanovisko RÚVZ v Ţiari nad Hronom však obdrţal
„najskôr“ 05. marca 2008. Ţalovaný sa so ţiadosťou o zaujatie stanoviska k námietkam
ţalobcu v druhom rade obrátil aj na RÚVZ v B. Obsah stanoviska, potvrdzujúceho tvrdenie
ţalobcu v druhom rade o prekročení zákonných limitov a nesúlade s verejným záujmom
obdrţal ţalobca v druhom rade elektronicky. Ţalovanému nebol nikdy oficiálne doručený
s odkazom na vyjadrenie ÚVZ SR.
Na záver svojho odvolania ţalobca v druhom rade poukázal na tú skutočnosť,
ţe „z e-mailu pracovníčky S. L. z ÚVZ SR vyplýva, ţe p. V. S., prom. práv., vystupujúci
v konaní ako zástupca spoločnosti F., s. r. o., má v danej veci nadštandardné vzťahy s Ing. M.
H., vedúcim odboru štátnej stavebnej správy.“ Domnieva sa, ţe rovnako nadštandardné
vzťahy vyplývajú pre menovaného aj s pracovníkmi RÚVZ v Ţiari nad Hronom.
Vzhľadom k uvedenému ţiadal zmeniť napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici tak, ţe rozhodnutie druhostupňového správneho orgánu zruší a vec vráti ţalovanému
na ďalšie konanie a prizná mu náhradu trov konania, alebo napadnutý rozsudok zruší a vec
vráti krajskému súdu na ďalšie konanie.
Krajský prokurátor ako odvolací dôvod uviedol nesprávne právne posúdenie veci
v dôsledku nesprávnych skutkových zistení (§ 205 ods. 2 písm. d/, f/ OSP). Je toho názoru,
ţe rozhodnutie ţalovaného je v rozpore najmä s § 3 ods. 1, 2, 3, 4 v spojení s § 32, § 46, § 47
a § 59 ods. 1, 2 správneho poriadku a § 88a ods. 2 stavebného zákona a bolo ním potvrdené
nezákonné rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu. Namietal postup stavebného
úradu, ktorý ešte pred uplynutím lehoty na doplnenie poţadovaných dokladov (predĺţenej
do 31. augusta 2007), uvedenej vo výzve podľa § 88a ods. 1 stavebného zákona, adresovanej
firme F., s. r. o., upovedomil účastníkov konania o moţnosti nahliadnuť do podkladov
rozhodnutia a uplatnenie námietok v lehote do 03. júla 2007 s upozornením, ţe na neskôr
podané námietky a pripomienky správny orgán nebude prihliadať. Táto lehota bola predĺţená
na ţiadosť ţalobkyne v prvom rade do 10. júla 2007. Podľa krajského prokurátora stavebný
úrad postupoval v rozpore s § 36 ods. 1 v spojení s § 35, ako aj s § 61 ods. 1 v spojení s § 60
ods. 1 stavebného zákona, čím došlo k porušeniu zásady procesnej rovnosti účastníkov
konania vyjadrenej v ustanovení § 4 a § 33 správneho poriadku. Má za to, ţe stavebný úrad
vyzval účastníkov konania na podanie námietok predčasne, keď mu firmou F., s. r. o., neboli
ešte predloţené výzvou poţadované doklady. Stavebný úrad mal rozhodnutím prerušiť
konanie podľa § 29 ods. 1 správneho poriadku, keď vydával výzvu na predloţenie dokladov
a pokračovať v konaní aţ po predloţení všetkých poţadovaných dokladov, resp. po uplynutí
lehoty uvedenej vo výzve. Účastník konania však nesplnil výzvu ani v predĺţenej lehote, preto
mal stavebný úrad postupovať v zmysle ustanovenia § 88a ods. 2 stavebného zákona
a nariadiť odstránenie stavby, čo však neurobil. V ďalšom krajský prokurátor poukázal na to,
ţe stavebný úrad nenariadil ústne pojednávanie spojené s miestnym zisťovaním v zmysle § 36
ods. 1 stavebného zákona, pričom upustiť od ústneho pojednávania môţe podľa § 36 ods. 2
stavebného zákona v prípade, ţe je pre územie spracovaná územnoplánovacia dokumentácia.
Poukázal aj na to, ţe s dodatočným územným a stavebným konaním bolo spojené aj
kolaudačné rozhodnutie, v ktorom taktieţ nebol dodrţaný zákonný postup.
Krajský prokurátor poukázal na to, ţe účel vyuţívania stavby ako aj územia pominul.
Na výpise z LV č. X., k. ú. B., parc. č. X. a X., zo dňa 16. marca 2007 je zapísané rozhodnutie
o odstránení stavby č. OŢP – 97/01454, pod poloţkou výkazu zmien Z 486/99. Toto
rozhodnutie zaväzuje podľa § 96a stavebného zákona aj právnych nástupcov. Rozhodnutie
však nebolo vykonané, pričom naopak, došlo k rozsiahlej nelegálnej a ilegálnej prestavbe
a prístavbe predmetnej stavby na výrobnú a prevádzkovú halu drevovýroby a k výstavbe
súboru ďalších súvisiacich stavieb v rámci areálu prevádzky.
Ďalej krajský prokurátor poukázal na znenie ustanovenia § 37 ods. 1 stavebného
zákona, v ktorom zákon rieši práve situáciu, keď obec nemá územný plán. V takom prípade
sú podkladom na vydanie územného rozhodnutia spracované územnoplánovacie podklady
podľa § 3 a ostatné existujúce podklady podľa § 7a stavebného zákona, inak stavebný úrad
obstará v nevyhnutnom rozsahu na vydanie územného rozhodnutia iné podklady, najmä
skutočnosti získané vlastným prieskumom alebo zistené pri miestnom zisťovaní.
Podľa krajského prokurátora sa stavebný úrad nevysporiadal s námietkami vlastníkov
susediacich nehnuteľností, ktorí boli účastníkmi správneho konania a ktorí poukazovali
na rušenie výkonu svojich práv a právom chránených záujmov, vybudovaním
a prevádzkovaním predmetného areálu. Stavebný úrad neposudzoval umiestnenie areálu
vo vzťahu k susediacim nehnuteľnostiam a moţného zásahu do ich pokojného uţívania.
Povinnosti posúdiť súlad prevádzky areálu s verejným záujmom sa obec nemôţe vyhnúť
odkazom na záväzné stanoviská dotknutých orgánov, ani odkazom na to, ţe nemá územný
plán.
Podľa krajského prokurátora, „správny orgán nie je povinný povaţovať tvrdenia
účastníkov a nimi predloţené dôkazy za smerodajné. Nemôţe ich však ignorovať
– ak napr. účastník tvrdí, ţe údaj v doklade nezodpovedá skutočnosti, jeho námietka nemôţe
byť povaţovaná za neopodstatnenú s poukazom práve na údaj, ktorý účastník konania
spochybňuje. Takýto postup správneho orgánu nie je v súlade so zásadou materiálnej pravdy,
ktorá sa v správnom konaní uplatňuje.“
Vytýkal krajskému súdu, ţe sa nevysporiadal s porušením kogentných ustanovení
stavebného zákona i správneho poriadku, v dôsledku čoho došlo k porušeniu práv ţalobcov,
vec nesprávne právne posúdil a nesprávne aplikoval ustanovenie § 250j ods. 1 OSP namiesto
§ 250j ods. 2 OSP. Svoj právny názor na zákonnosť rozhodnutia ţalovaného vyvodil
z kladných stanovísk dotknutých orgánov, pričom neposudzoval verejný záujem na prevádzke
drevovýroby v obci, ani vplyv prevádzky na ţivotné prostredie. Krajský prokurátor je toho
názoru, ţe takáto hodnotiaca úvaha nemá oporu v právnej úprave dodatočného zlúčeného
územného, stavebného a kolaudačného konania, ani v spisovom materiáli ţalovaného
a stavebného úradu. Navrhol zmeniť rozsudok krajského súdu tak, ţe zruší rozhodnutie
ţalovaného správneho orgánu a vec mu vráti na ďalšie konanie. Mal za to, ţe stavebný úrad
mal postupovať v zmysle ustanovenia § 88a ods. 2 stavebného zákona, preto boli dané
dôvody na zrušenie rozhodnutia ţalovaného podľa § 250j ods. 2 písm. a/ OSP a vrátenie veci
ţalovanému na ďalšie konanie.
Pre prípad, ţe by sa Najvyšší súd Slovenskej republiky nestotoţnil s uvedeným
názorom, krajský prokurátor navrhol zmeniť rozsudok krajského súdu tak, ţe zruší
rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu druhého stupňa i rozhodnutie stavebného úradu
a vec vráti ţalovanému na ďalšie konanie, pretoţe sú splnené dôvody uvedené v § 250j ods. 2
písm. b/, c/, d/, e/ OSP. Záverom poukázal na ustanovenie § 123 stavebného zákona, podľa
ktorého si môţe krajský stavebný úrad vyhradiť pôsobnosť stavebného úradu pri jednotlivých
technicky náročných alebo neobvyklých stavbách alebo pri opatrení s väčšími alebo
rozsiahlejšími účinkami na ţivotné prostredie v ich okolí.
Ţalovaný sa v písomnom vyjadrení k odvolaniam stotoţnil s názorom krajského súdu
uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku. Rozhodnutie krajského súdu povaţuje
za správne čo do výroku i právneho posúdenia veci a zákonné, pretoţe bol naplnený účel
zákona, a to otázka verejného záujmu. Dodatočné konanie, ako aj konanie o zmene účelu
uţívania stavby, ktoré súčasne vykonal správny orgán prvého stupňa, vychádzalo z podkladov
doloţených ţiadateľom, ale predovšetkým z odborných záväzných stanovísk, rozhodnutí
a posudkov orgánov a organizácií spolupôsobiacich v konaní podľa osobitných predpisov.
Ţalovaný je toho názoru, ţe správny orgán nemá kompetenciu vyhodnocovať správne
rozhodnutia iných orgánov, musí ich akceptovať ako záväzné a v prípade pochybností,
resp. námietok účastníkov, smerujúcich proti ich obsahu, resp. zákonnosti, ich postúpiť
nadriadenému orgánu na vyjadrenie, čo v odvolacom konaní aj urobil. Preto v odvolacom
konaní ţalovaný skúmal len zákonnosť konania a rozhodnutia stavebného úradu,
ako aj rozsah nevyhnutných podkladov a projektovej dokumentácie, k čomu je príslušný
a kompetentný. Neposudzoval a neskúmal rozhodnutia, stanoviská, ani odborné posudky
dotknutých orgánov štátnej správy a samosprávy, z ktorých vychádzal pri posudzovaní veci.
Vzhľadom k tomu, ţe všetky námietky ţalobcov smerovali práve proti týmto odborným
záväzným stanoviskám, rozhodnutiam a posudkom, odvolací správny orgán v konaní postúpil
v zmysle § 140b ods. 4 stavebného zákona tieto námietky jednotlivým nadriadeným orgánom
na vyjadrenie, prípadne zmenu, resp. zrušenie rozhodnutí vydaných v rozpore so zákonom.
Ţalovaný tvrdil, ţe „predmetom predmetného správneho konania nebola otázka imisií,
ale len výlučne otázka stavebno-technická pri dodatočnom povolení stavby“. V priebehu
konania bola prevádzka drevovýroby niekoľkokrát pozastavená práve z dôvodu prekračovania
únosnej miery vplyvu na ţivotné prostredie a okolie. Podľa ţalovaného bolo nesporne
preukázané, ţe v čase začatia obnoveného konania v roku 2006 bol vlastníkom drevovýroby
a ţiadateľ obchodná spoločnosť F., s. r. o. Predmetný objekt je situovaný na okraji Obce
Banská Belá a ako bývalý objekt ČOV Rudných baní Banská Bystrica by ťaţko bol
vyuţiteľný na iný účel, neţ na priemyselnú výrobu. Z viacerých dotknutých majiteľov
okolitých nehnuteľností sa v správnom konaní domáhali eliminovania vplyvu prevádzky na
okolité prostredie iba ţalobcovia a účastníčka zo zákona A. H. Ţalovaný tvrdí, ţe v danom
prípade nebolo moţné postupovať inak, ako postupovali stavebné orgány, teda dodatočne
povoliť zmenu uţívania účelu vyuţitia predmetných stavieb a dodatočne povoliť vykonanie
nových stavieb. Zdôraznil, ţe v rámci správneho konania bolo vykonané rozsiahle
dokazovanie, bolo vyţiadaných veľa podkladov od dotknutých orgánov. Z námietok
ţalobcov vyplynulo, ţe vôbec nesúhlasia s existenciou prevádzky drevovýroby v ich tesnom
susedstve. Ţalovaný i súd sa zaoberali otázkou podstatného eliminovania výrobnej činnosti
prevádzky, alebo úplného zrušenia a nariadenia odstránenia stavby, avšak pre takýto postup
nebol vyprodukovaný ţiadny relevantný dôkaz, preto sa ţalovaný plne stotoţňuje so závermi
krajského súdu, ţe nebol daný dostatočný dôvod pre záver, ţe by existencia predmetnej
prevádzky bola v rozpore s verejným záujmom obce, v dôsledku čoho by malo dôjsť
k odstráneniu nepovolenej stavby.
K otázke verejného záujmu ţalovaný uviedol, ţe v danom prípade ho nebolo moţné
posudzovať zo širšieho rámca, najmä čo sa týka vplyvu prevádzky na ţivotné prostredie
v širšom rozsahu. V tomto smere nebol predloţený ţiadny relevantný dôkaz, iba tvrdenie
ţalobcov. Verejný záujem posudzoval ţalovaný z hľadiska sociálno-ekonomických záujmov
Obce Banská Belá, hľadiac pritom na zamestnanosť obyvateľstva obce, plnenia rozpočtu obce
a podobne.
V ostatnom sa ţalovaný pridrţal vyjadrenia k ţalobe a spisového materiálu,
ktorý obsahuje rozsiahle vykonané dokazovanie v správnom konaní.
V závere svojho vyjadrenia poukázal na to, ţe ţalobcovia v odvolaní rozširujú dôvody,
pre ktoré by mal odvolací súd rozhodnúť v ich prospech, avšak v súlade s prejednacou
zásadou podľa § 244 a nasl. OSP súd nevyhľadáva dôvody nezákonnosti rozhodnutia
za účastníkov. Preto mali ţalobcovia dôvody uviesť v ţalobe a nie v odvolaní. Poukázal
taktieţ na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. R 58/2001.
Ţalovaný vyslovil názor, ţe krajský prokurátor v danej veci nie je oprávnený
na podanie odvolania, nakoľko mu takéto oprávnenie neprislúcha, pretoţe sa nejedná
o konanie, v ktorom by podľa § 35 ods. 1 písm. b/ a § 249 OSP podal návrh.
Na základe uvedeného ţalovaný ţiadal rozhodnutie krajského súdu potvrdiť.
Účastníci v 2. aţ 4. rade odvolací návrh nepodali.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu
a medziach podaných odvolaní (§ 246c ods. 1 veta prvá a § 212 ods. 1 OSP) bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol
zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk, www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, ţe odvolania
sú dôvodné a ţe pre zamietnutie ţaloby neboli dané zákonné dôvody.
Predmetom odvolacieho konania v danej veci je rozhodnutie krajského súdu, ktorým
zamietol ţalobu ţalobcov, ktorou sa domáhali preskúmania a zrušenia rozhodnutia
ţalovaného správneho orgánu, ktorým potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho
orgánu o vydaní dodatočného stavebného povolenia na uţ zrealizované stavebné úpravy
a dodatočného povolenia zmeny účelu stavby. Odvolací súd preto v súlade s ustanovením
§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP preskúmal rozsudok súdu prvého
stupňa, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal
aj napadnuté rozhodnutie ţalovaného a súčasne rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa
a konania, ktoré týmto rozhodnutiam predchádzali, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého
stupňa dostatočne vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v ţalobe a z takto
vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia
ţalovaného.
Predmetom preskúmavacieho konania je rozhodnutie Krajského stavebného úradu
Banská Bystrica č. KSU BB-2008-311/487-1:OŠSS Ja zo dňa 29. mája 2008 a rozhodnutie
Obce Banská Belá č. 47/2007 zo dňa 01. októbra 2007 ako aj konania im predchádzajúce,
v ktorých tieto správne orgány rozhodovali vo veci ţiadosti obchodnej spoločnosti F., s.r.o.
o zmenu účelu uţívania pôvodnej stavby z pôvodného účelu uţívania „Čistička odpadových
vôd“ na účel „Drevovýroba“.
Z odôvodnenia prvostupňového správneho rozhodnutia vyplýva, ţe z vyjadrení,
stanovísk a rozhodnutí dotknutých orgánov mal stavebný úrad preukázané, ţe zrealizovaná
stavba v rozsahu uvedenom vo výroku predmetného rozhodnutia, nie je v rozpore s verejnými
záujmami a jej realizáciou neboli porušené práva a právom chránené záujmy účastníkov
konania, čo bolo dôvodom dodatočného povolenia stavby a zmeny v uţívaní stavby.
V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia Krajský stavebný úrad v Banskej Bystrici
skonštatoval, ţe prevaţná väčšina námietok uvedených v odvolaniach je totoţná s podanými
námietkami účastníkov v konaní, ktoré stavebný úrad buď zamietol alebo im nevenoval
dostatočnú pozornosť a aj to, ţe dotknuté námietky sa vzťahujú aj k vydaným záväzným
stanoviskám, rozhodnutiam a odborným dôkazom dotknutých orgánov, o ktorých si nemôţe
urobiť úsudok ani stavebný úrad, ani odvolací orgán. Prvostupňovému správnemu orgánu
vytkol nedodrţanie postupu podľa § 140b ods. 4 stavebného zákona, podľa ktorého mal
v prípade, ţe námietka smeruje proti rozhodnutiu, alebo záväznému stanovisku dotknutého
orgánu štátnej správy, postúpiť námietku tomuto orgánu a pokiaľ sa ten stotoţní so svojím
pôvodným rozhodnutím bez zmeny napriek podanej námietke, postúpiť túto námietku
na vyjadrenie jeho nadriadenému orgánu. Keďţe stavebný úrad tento postup nedodrţal, urobil
tak odvolací orgán, a to listom č. KSU BB 2008-311/487 zo dňa 20. februára 2008, ktorým
poţiadal o stanovisko k vzneseným námietkam Regionálny úrad verejného zdravotníctva
v Ţiari nad Hronom, Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, Ministerstvo
zdravotníctva Slovenskej republiky, oddelenie legislatívy a Národné referenčné centrum,
odbor pre hluk a vibrácie a na ten čas konanie prerušil. Doţiadané orgány sa všetky
s výnimkou Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky a Národného referenčného
centra v B. vyjadrili tak, ţe svoje stanoviská nezrušili ani nezmenili, a teda zostávajú
v platnosti tak ako sú uvedené v prvostupňovom správnom rozhodnutí, aţ na rozhodnutie
Obvodného úradu ţivotného prostredia v Banskej Štiavnici č. 2007/00015/BS zo dňa
18. januára 2007 o kategorizácii zdroja znečisťovania ovzdušia, zrušené z dôvodu nesprávne
určeného prevádzkovateľa.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) po podrobnom
oboznámení sa so spisovým materiálom predloţeným v odvolacom konaní zistil,
ţe v predmetnej právnej veci rozhodovali správne orgány opätovne o tom istom predmete
konania. Prvé konanie č. 7/2006 skončilo vydaním rozhodnutia Stavebného úradu Banská
Belá č. 7/2006 zo dňa 10. januára 2006. Toto rozhodnutie bolo zrušené rozhodnutím
Krajského stavebného úradu v Banskej Bystrici č. KSU BB-2006-454/798-1:OŠSS zo dňa
27. marca 2006 a vec bola vrátená na vydanie nového rozhodnutia. V predloţenom
administratívnom spise sa však ani jedno z uvedených rozhodnutí nenachádza,
preto odvolaciemu súdu nie je známy ich obsah.
Z odôvodnenia rozhodnutia Krajského stavebného úradu v Banskej Bystrici
č. KSU BB-2007-46/47-1:OŠSS Ja zo dňa 29. januára 2007 sa odvolací súd dozvedá,
ţe rozhodnutím č. 7/2006 stavebný úrad povolil ţiadateľovi F., s. r. o. zmenu v uţívaní
hlavnej stavby drevovýroby z pôvodného účelu uţívania „Čistička odpadových vôd“ na nový
účel „Drevovýroba“ a súčasne povolil dočasné uţívanie stavby na skúšobnú prevádzku.
Na základe vyššie uvedeného zrušovacieho rozhodnutia odvolacieho orgánu začal
Stavebný úrad Banská Belá listom č. 66/2006 zo dňa 13. júna 2006 z vlastného podnetu
konanie o dodatočnom povolení stavby, predmetom ktorého bolo dodatočné povolenie stavieb
postavených bez staveného povolenia v areáli „Drevovýroby F.“ v k. ú. B., na pozemkoch
parc. č. X. , vlastníkom ktorých bol F., spol. s r. o., a vzhľadom k tomu, ţe predmetné stavby
uţ boli dokončené a uţívané, stavebný úrad spojil konanie o dodatočnom povolení stavieb
s konaním o zmene účelu uţívania stavieb a kolaudačným konaním a zároveň povolil
skúšobnú prevádzku technológie umiestnenej v hlavnom objekte do 31. decembra 2006.
Výsledkom konania bolo rozhodnutie Obce Banská Belá č. 66/2006 zo dňa 03. októbra 2006,
ktoré zrušil Krajský stavebný úrad v Banskej Bystrici uţ spomínaným rozhodnutím č. KSU
BB-2007-46/47-1:OŠSS Ja zo dňa 29. januára 2007. Na základe tohto rozhodnutia pokračoval
Stavebný úrad Banská Belá v začatom konaní a výzvou č. 47/2007 zo dňa 03. apríla 2007
vyzvala stavebníka, aby v stanovenej lehote doplnil stavebnému úradu chýbajúce doklady.
Dňa 01. októbra 2007 vydala Obec Banská Belá rozhodnutie č. 47/2007, ktorým, ako uţ bolo
uvedené, dodatočne povolila stavebníkovi F., spol. s r.o. v areáli Drevovýroby v k. ú. B., uţ
zrealizované stavebné úpravy jednotlivých objektov, doplnkové drobné stavby nachádzajúce
sa v areáli, jednotlivo vymenované, ako aj dodatočne povolila zmenu v uţívaní hlavnej stavby
SO 03-SO 04 z pôvodného účelu uţívania „Čistiareň odpadových vôd“ na nový účel uţívania
„Drevovýroba“, pri dodrţaní podmienok 1-10 uvedených vo výroku rozhodnutia.
Toto rozhodnutie odvolací orgán – Krajský stavebný úrad v Banskej Bystrici
rozhodnutím č. KSU BB- 2008-311/487-1:OŠSS Ja zo dňa 29. mája 2008 potvrdil.
Vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu i súdneho spisu, ako aj citovaných
zákonných ustanovení, odvolací súd sa nestotoţnil s právnym názorom ţalovaného
ani krajského súdu, uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.
Najvyšší súd musí konštatovať, ţe správne konanie v predmetnej veci trvá od roku
2004, pričom uţ od počiatku vykazuje tak procesné, ako aj hmotnoprávne nedostatky.
Spisový materiál predloţený odvolaciemu súdu nie je kompletný, preto nebolo ani moţné
posúdiť predchádzajúce správne konania, ktoré mali ten istý predmet (7/2006 zo dňa
10. januára 2006, KSU BB-2006-454/798-1 OŠSS zo dňa 27. marca 2006).
Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ stavebného zákona, stavebný úrad nariadi vlastníkovi
stavby odstránenie stavby postavenej bez stavebného povolenia alebo v rozpore s ním alebo
bez písomného oznámenia stavebného úradu podľa § 57 ods. 2 pri stavbách, ktoré treba
ohlásiť; odstránenie stavby sa nenariadi iba v prípadoch, keď dodatočné povolenie stavby
nie je v rozpore s verejným záujmom.
Podľa § 88a ods. 1 stavebného zákona, ak stavebný úrad zistí, ţe stavba bola
postavená bez stavebného povolenia alebo v rozpore s ním, začne z vlastného podnetu
konanie a výzve vlastníka stavby, aby v určenej lehote predloţil doklady o tom, ţe dodatočné
povolenie nie je v rozpore s verejnými záujmami chránenými týmto zákonom, najmä s cieľmi
a zámermi územného plánovania, a osobitnými predpismi. Ak bola stavba začatá
bez právoplatného stavebného povolenia, ktoré uţ bolo vydané, stavebný úrad posúdi súlad
stavby s verejnými záujmami na základe záväzných stanovísk podľa § 140b a podkladov
predloţených v stavebnom konaní.
Podľa § 88a ods. 2 stavebného zákona, ak vlastník stavby poţadované doklady
nepredloţí v určenej lehote alebo ak sa na ich podklade preukáţe rozpor stavby s verejným
záujmom, stavebný úrad nariadi odstránenie stavby.
Podľa § 88a ods. 4 stavebného poriadku, v rozhodnutí o dodatočnom povolení stavby
stavebný úrad dodatočne povolí uţ vykonané stavebné práce a určí podmienky na dokončenie
stavby alebo nariadi úpravy uţ realizovanej stavby.
Podľa § 88a ods. 5 stavebného zákona, ak sa v konaní o dodatočnom povolení stavby
preukáţe rozpor s verejnými záujmami alebo stavebník v určenej lehote nesplní podmienky
rozhodnutia o dodatočnom povolení stavby, stavebný úrad nariadi odstránenie stavby.
Podľa § 88a ods. 7 stavebného zákona, na konanie o dodatočnom povolení stavby
sa primerane vzťahujú ustanovenia § 58 aţ 66.
Podľa § 88a ods. 9 stavebného zákona, s konaním o dodatočnom povolení stavby,
ktorá je uţ dokončená, môţe stavebný úrad spojiť kolaudačné konanie.
Podľa § 66 ods. 1 stavebného zákona v stavebnom povolení určí stavebný úrad
záväzné podmienky uskutočnenia a uţívania stavby a rozhodne o námietkach účastníkov
konania. Stavebný úrad zabezpečí určenými podmienkami najmä ochranu záujmov
spoločnosti pri výstavbe a pri uţívaní stavby, komplexnosť stavby, dodrţanie všeobecných
technických poţiadaviek na výstavbu, prípadne ich predpisov a technických noriem
a dodrţanie poţiadaviek určených dotknutými orgánmi, predovšetkým vylúčenie alebo
obmedzenie negatívnych účinkov stavby a jej uţívania na ţivotné prostredie.
Podľa § 85 ods. 1 stavebného zákona stavbu moţno uţívať len na účel určený
v kolaudačnom rozhodnutí, prípadne v stavebnom povolení. Zmeny účelu uţívania stavby,
ktoré spočívajú v zmene spôsobu uţívania stavby, jej prevádzkového zariadenia, v zmene
spôsobu a v podstatnom rozšírení výroby alebo činností, ktoré by mohli ohroziť ţivot
a zdravie ľudí alebo ţivotné prostredie, vyţadujú rozhodnutie stavebného úradu o zmene
v uţívaní stavby; na konanie o zmene v uţívaní stavby sa vzťahujú primerane ustanovenia
§ 76 aţ 84.
Podľa § 85 ods. 2 stavebného zákona, zmenu v uţívaní stavby, ktorá je spojená
so zmenou stavby, prerokuje stavebný úrad pri stavebnom konaní a po jeho dokončení vykoná
kolaudáciu zmeny stavby. Zmenu v uţívaní stavby, ktorá je spojená so zmenou stavby
spočívajúcou v stavebných úpravách, ktorými sa podstatne mení vzhľad stavby a nezasahuje
do nosných konštrukcií stavby, môţe prerokovať stavebný úrad v spojenom konaní o zmene
stavby podľa odseku 1.
Podľa § 140 stavebného zákona ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú
sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.
Podľa § 46 správneho poriadku v spojení s § 140 stavebného zákona rozhodnutie musí
byť v súlade s ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí
vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náleţitosti.
Podľa § 47 ods. 1 správneho poriadku rozhodnutie musí obsahovať výrok,
odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým
účastníkom vyhovuje v plnom rozsahu.
Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení a doteraz zisteného skutkového
stavu najvyšší súd sa predovšetkým nestotoţnil s názorom krajského súdu, ţe v danom
prípade nebolo moţné postupovať inak, ako postupovali správne orgány. Napriek tomu,
ţe účastníci konania, ale i krajský prokurátor opakovane namietali v odvolaniach voči
jednotlivým prvostupňovým rozhodnutiam stavebného úradu nedodrţanie postupu podľa
§ 88a ods. 1 stavebného zákona stavebným úradom, odvolací správny orgán ani krajský súd
tento procesný nedostatok neodstránili. Z dikcie stavebného zákona v § 88a ods. 1, 2 jasne
vyplýva, ţe pokiaľ stavebný úrad zistí, ţe stavba bola postavená bez stavebného povolenia,
začne konanie z vlastného podnetu a vyzve stavebníka na predloţenie dokladov o tom,
ţe dodatočné povolenie nie je v rozpore s verejnými záujmami chránenými týmto zákonom.
Ak stavebník nedoloţil potrebné doklady v stanovenej lehote, alebo ak sa na ich podklade
preukáţe rozpor stavby s verejným záujmom, stavebný úrad nariadi odstránenie stavby.
V predmetnej veci bolo od začiatku nepochybné, ţe predmetné stavby boli vykonané
bez stavebného povolenia, preto odvolaciemu súdu nie je známy dôvod, pre ktorý stavebný
úrad nepostupoval podľa citovaných zákonných ustanovení a nenariadil odstránenie stavieb
po tom, čo stavebník nepredloţil poţadované doklady ani v predĺţenej lehote ale naopak,
predmetné stavby legalizoval.
Z citovaných ustanovení stavebného zákona tieţ vyplýva, ţe dôkazné bremeno
preukázať, ţe ďalšia existencia nepovolenej stavby alebo stavby uskutočňovanej v rozpore
so stavebným povolením nie je v rozpore s verejnými záujmami, spočíva na vlastníkovi
stavby (stavebníkovi), keďţe sa dopustil porušenia zákona. Vlastník stavby na základe výzvy
stavebného úradu si sám a na vlastné náklady musí zaobstarať všetky potrebné doklady,
t. j. rozhodnutia, stanoviská a vyjadrenia dotknutých orgánov. Stavebník musí vzhľadom
na uvedené dokázať, ţe jeho nepovolená stavba nie je v rozpore so stavebným zákonom,
konkrétne s cieľmi a zámermi územného plánovania vyjadrenými v územnoplánovacej
dokumentácii, územnoplánovacích podkladoch a územnom rozhodnutí. Takáto stavba
by zásadne nemala byť povolená, ak je na mieste, ktoré územný plán alebo územné
rozhodnutie vylučuje zo zástavby alebo postavená spôsobom, ktorý územný plán alebo
územné rozhodnutie vylučuje, prípadne podmieňuje opatreniami, ktoré sa nevykonali.
Aţ v prípade, ţe vlastník stavby preukáţe stavebnému úradu pri nepovolenej stavbe alebo
stavbe postavenej v rozpore so stavebným povolením súlad s verejnými záujmami, môţe
ju stavebný úrad dodatočne povoliť po predloţení ţiadosti stavebníka o jej dodatočné
povolenie.
Verejný záujem je pojem neurčitý. Stavebný zákon ani ţiaden iný zákon neobsahuje
jeho legálnu definíciu. I keď ním všeobecne moţno chápať záujem prospešný väčšiemu počtu
osôb a nie iba jedincovi, nemoţno ho chápať ako bezpodmienečný záujem obce. Nie je moţné
v mene verejného záujmu ohrozovať zdravie osôb, či ţivotné prostredie. V danom prípade
sa však z postupu správnych orgánov skôr javí, ţe vydaním predmetných správnych
rozhodnutí boli naplnené práve súkromné záujmy.
V tejto súvislosti sa verejným záujmom rozumejú záujmy chránené osobitnými
zákonmi, všeobecne záväznými vyhláškami, nariadeniami, záväznými časťami slovenských
technických noriem a pod.. Posúdenie súladu s nimi vykonáva príslušný prvostupňový orgán
štátnej správy. Musí posúdiť najmä súlad s platnou územnoplánovacou dokumentáciou
z hľadiska súladu s funkčným vyuţitím, určené záväzné limity a regulatívy, ktoré vykonáva
obec. Rozsah poţadovaných dokladov nie je taxatívne vymedzený, ale stavebný úrad
pri ich určení vychádza predovšetkým z ustanovenia § 126 stavebného zákona, ktoré sa týka
ochrany zloţiek ţivotného prostredia a iných osobitných záujmov podľa toho, o aký druh
stavby ide, na aký účel sa má stavba uţívať, ktoré záujmy budú stavbou dotknuté,
kde je stavba umiestnená, či sú v predmetnom území vyhlásené ochranné pásma, a pod.
Pri stavbách postavených bez stavebného povolenia alebo v rozpore s ním je stavebný
úrad povinný vţdy najskôr skúmať, či takúto stavbu nemoţno dodatočne povoliť.
Vyhodnocuje pritom jej vplyv na ţivotné prostredie, súlad s platnou územnoplánovacou
dokumentáciou, resp. s funkčným vyuţitím územia, so všeobecnými technickými
poţiadavkami vymedzenými príslušnými právnymi predpismi a technickými normami,
pričom prihliadne na stanoviská a vyjadrenia dotknutých orgánov, a napokon skúma
aj vlastnícke vzťahy k pozemku, na ktorom je stavba umiestnená. Pokiaľ zistí súlad
s verejnými záujmami, stavbu môţe dodatočne povoliť, pričom vo výroku o dodatočnom
povolení zároveň vysloví súhlas s uţívaním stavby na daný účel.
Tým, ţe prvostupňový správny orgán v danom prípade preniesol dôkazné bremeno
preukázania súladu existujúcich stavieb s verejnými záujmami na seba, porušil tak nielen
procesný postup predpísaný stavebným zákonom, ale zároveň upustil od poţadovania
preukázania uvedeného súladu existencie stavieb s verejným záujmom, čím opätovne porušil
zákon. Vo svojom odôvodnení len skonštatoval, ţe „zrealizovaná stavba v rozsahu uvedenom
vo výroku predmetného rozhodnutia, nie je v rozpore s verejnými záujmami a jej realizáciou
neboli porušené práva a právom chránené záujmy účastníkov konania, čo bolo dôvodom
dodatočného povolenia stavby a zmeny v uţívaní stavby.“ Takéto odôvodnenie nie je v súlade
s ustanovením § 46 správneho poriadku v spojení s § 140 stavebného zákona, ktoré zakotvuje
zásadu zákonnosti a zásadu materiálnej pravdy. Správny orgán je viazaný zásadou zákonnosti
(§ 3 ods. 1 správneho poriadku), v intenciách ktorej je povinný v konaní a pri rozhodovaní
zachovať procesné predpisy ako aj predpisy hmotnoprávne. Musí postupovať v konaní tak,
aby zabezpečoval ochranu práv osôb a súčasne vyţadoval plnenie ich povinností
v nadväznosti na ochranu záujmov štátu a spoločnosti. Ide o presadzovanie cieľov
hmotnoprávnej úpravy v konkrétnej veci.
Zásada materiálnej pravdy je upravená najmä v ustanovení § 3 ods. 4 správneho
poriadku a ďalej konkretizovaná v ďalších ustanoveniach správneho poriadku (§ 32 a 46).
Zásadu materiálnej pravdy treba aplikovať spolu so zásadou zákonnosti a zásadou voľného
hodnotenia dôkazov (§ 34 ods. 5 správneho poriadku), ktoré sú vlastne jej základom. Táto
zásada vyslovuje poţiadavku, podľa ktorej správny orgán je povinný zistiť skutočný stav veci,
teda subsumuje aj poţiadavku zistiť úplný a presný stav veci. Za zistenia skutočného stavu
veci treba povaţovať zistenie všetkých skutočností, ktoré sú podľa príslušného
hmotnoprávneho predpisu právne významné. Poţiadavka súladu s verejným záujmom
je v danej právnej veci nepochybne takouto skutočnosťou. Zistenie úplného a presného stavu
vecí je základným predpokladom zákonnosti a správnosti rozhodnutia správneho orgánu.
Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku správny orgán v odôvodnení uvedie,
ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení
dôkazov, ako pouţil správnu úvahu pri pouţití právnych predpisov, na základe ktorých
rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov a s ich vyjadreniami
k podkladom rozhodnutia. Pokiaľ správny orgán náleţite neodôvodnil svoje rozhodnutie,
toto je nepreskúmateľné a vydané v rozpore so zákonom.
Ďalej najvyšší súd má za to, ţe uvedený skutkový stav napĺňa jednu zo skutkových
podstát správneho deliktu uvedeného v § 106 stavebného zákona, za ktorý stavebný úrad mal
pristúpiť k uloţeniu sankcie stavebníkovi za realizáciu stavieb bez stavebného povolenia.
Navyše, spomínané ustanovenie je kogentného charakteru a nedáva správnemu orgánu
na výber medzi moţnosťou uloţiť, či neuloţiť sankciu. Tento charakter vyplýva z dikcie
„stavebný úrad alebo inšpekcia uloží...“ V spisovom materiáli sa však ţiadne rozhodnutie
stavebného úradu alebo inšpekcie o uloţení sankcie za správny delikt nenachádza.
Uţ tým, ţe stavebník nepredloţil v priebehu celého stavebného konania potrebné
doklady, ktoré by preukázali súlad prevádzky s verejnými záujmami chránenými stavebným
zákonom, prinajmenšom vyvoláva opodstatnené pochybnosti o takomto súlade. Stavebný úrad
sa však nedostatočne venoval tejto hmotnoprávnej zákonnej poţiadavke, ktorá tvorí podstatu
celého konania o vydaní dodatočného stavebného povolenia, preto rozhodnutie, ktoré vydal,
nemôţe byť v súlade so zákonom, pretoţe vychádza z nedostatočne zisteného skutkového
stavu.
Správny orgán sa takisto nevenoval dostatočne námietke ţalobcov ohľadne
porušovania ich ústavného práva na priaznivé ţivotné prostredie, ktoré im zaručuje Ústava
Slovenskej republiky v čl. 44. Neposudzoval, či prevádzka objektu drevovýroby nemohla mať
negatívny vplyv na ţivotné prostredie vo svojom okolí a či týmto negatívnym vplyvom mohli
byť účastníci správneho konania priamo dotknutí na svojich ekologických, hygienických
a občianskych právach, či sa ním mohol zníţiť štandard ich bývania.
Najvyšší súd taktieţ poukazuje na konštatovanie krajského súdu, ţe samotný objekt
ako bývalý objekt Čističky odpadových vôd Rudných baní Banská Bystrica by ťaţko bol
vyuţiteľný na iný účel, neţ na priemyselnú výrobu. Takéto konštatovanie podľa názoru
najvyššieho súdu nemôţe bez ďalšieho slúţiť ako podklad pre správne rozhodnutie takého
významu, akým je rozhodnutie o dodatočnom povolení stavby alebo zmene účelu uţívania
stavby.
Najvyšší súd povaţuje za neprípustné, aby v právnom štáte správne orgány
legalizovali stavby zrealizované bez stavebného povolenia, čím bez ďalšieho podporujú
nezákonné konanie stavebníka a tým absolútne ignorujú účel stavebného zákona. Krajský súd
vo svojom odôvodnení konštatoval, ţe v areáli bývalej Čističky odpadových vôd došlo
k vybúraniu otvorov v nosnej konštrukcii stavby, k novovymurovaniu obvodového plášťa
a k zasypaniu podzemného podlaţia stavby postavenej na parc. č. X., k. ú. B., k vybudovaniu
protihlukovej bariéry, mimo objektu došlo k nepovolenej výstavbe oporného múru, k úprave
terénu pod spevnené plochy a k osadeniu zásobníka na piliny na pozemku parc. č. X., k.ú. B.
a k odkopaniu svahu na tomto pozemku, no ak napriek tomu nepovaţoval ţalobu za dôvodnú,
podľa názoru najvyššieho súdu rozhodol nesprávne.
Nakoľko z napadnutého rozhodnutia ţalovaného ako aj z rozhodnutia správneho
orgánu prvého stupňa nevyplýva, ţe vykonané dôkazy nie sú postačujúce pre skutkové
zistenia, z ktorých správne orgány vo svojom rozhodnutí vychádzali, rozhodnutie ţalovaného
je nepreskúmateľné i pre nedostatok jeho dôvodov a neúplnosť spisov správneho orgánu.
Administratívne spisy v tejto veci, ako je uvedené vyššie, ani neobsahujú všetky podklady
pre vydanie zákonného rozhodnutia.
Pochybil teda krajský súd, keď sa stotoţnil s právnym záverom ţalovaného v danej
veci a zamietol ţalobu.
Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých
sa rozhodovalo v správnom konaní. Súdy v správnom súdnictve preskúmavajú zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP) a ich úlohou nie je hľadať
dôvody zamietnutia ţaloby. Ak je rozhodnutie správneho orgánu nepreskúmateľné, súd
nemôţe jeho dôvody nahrádzať.
Keďţe vo veci konajúci a rozhodujúci správny orgán nevykonal právne relevantné
dôkazy v záujme náleţitého ozrejmenia skutkového stavu veci a ani krajský súd nevykonal
ţiadne dôkazy, a to ani formou verifikácie vykonaných dôkazov zo strany správneho orgánu,
a navyše v dôsledku toho správne orgány i prvostupňový súd vec nedostatočne a tým
i nesprávne posúdili, bol dôvod na to, aby odvolací súd zmenil rozsudok krajského súdu,
rozhodnutie ţalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 250ja ods. 3 veta
prvá OSP).
V zmysle vyššie uvedeného, ţalovaný v ďalšom konaní súc viazaný právnym názorom
najvyššieho súdu (§ 250ja ods. 4 OSP) odstráni procesné nedostatky a vady náleţite doplní
nedostatočne zistený skutkový stav veci v zhora naznačenom smere, pričom bude venovať
dostatočnú pozornosť otázke verejného záujmu na existencii predmetných stavieb
ako aj moţnému dopadu prevádzky na susedné pozemky a prípadnému zásahu,
resp. obmedzeniu výkonu vlastníckeho práva ich vlastníkov. Svoje nové rozhodnutie vo veci
patričným spôsobom odôvodní tak, aby sa náleţite vysporiadal so všetkými relevantnými
námietkami ţalobcov a tak, aby zodpovedalo zákonu (§ 46 a § 47 ods. 3 správneho poriadku).
Najvyšší súd v danom prípade nevylučuje ani postup ţalovaného podľa § 59 ods. 3 veta
pred bodkočiarkou správneho poriadku, podľa ktorého odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec
vráti správnemu orgánu, ktorý ho vydal, na nové prejednanie a rozhodnutie, pokiaľ
je to vhodnejšie najmä z dôvodov rýchlosti alebo hospodárnosti.
Na záver najvyšší súd k námietke ţalovaného týkajúcej sa oprávnenosti podania
odvolania zo strany krajského prokurátora zdôrazňuje, ţe krajský prokurátor vstúpil
do konania podľa § 35 ods. 2 písm. i/ OSP (č. l. 39), pričom v správnom súdnictve vstup
prokurátora do uţ začatého konania vyplýva z ustanovenia § 35 ods. 2 OSP v spojení s § 264c
ods. 1 veta prvá OSP. Podľa ustanovenia § 35 ods. 3 OSP v spojení s § 264c ods. 1 veta prvá
OSP je potom prokurátor v konaní oprávnený na všetky úkony, ktoré môţe vykonať účastník
konania, ak nejde o úkony, ktoré môţe vykonať len účastník právneho vzťahu. Keďţe
podanie odvolania nie je úkon, ktorý by mohol urobiť len účastník právneho vzťahu, toto
oprávnenie krajskému prokurátorovi v zmysle zákona prislúcha. Odvolací súd sa preto
nemohol stotoţniť s námietkou ţalovaného, ţe krajský prokurátor podal odvolanie
neoprávnene.
O náhrade trov prvostupňového konania a odvolacieho súd rozhodol podľa § 224
ods. 2 OSP a § 250k ods. 1 OSP a úspešným ţalobcom priznal ich náhradu v sume 541,93
eura a 262.49 eura.
Priznané trovy konania pozostávajú z náhrady za súdny poplatok za ţalobu vo výške
66,39 eura a odvolanie 66,- eur a z náhrady trov právneho zastúpenia ţalobcov advokátom
vo výške 409,54 eura a 262,49 eura za úkony právnej sluţby, keď ţalobkyňa v 1. rade bola
zastúpená advokátom JUDr. M., CSc. na základe plnomocentva z 05.08.2008 (č. l. 4)
a ţalobca v 2. rade na základe plnomocentva z 30.10.2008 (č. l. 41), pričom ţalobca v 2. rade
v odvolacom konaní právneho zástupcu zmenil a dňa 22. júna 2009 zastupovaním poveril
spoločnosť H., s. r. o..
Právny zástupca ţalobkyne v 1. rade a do 22.06.2009 aj ţalobcu v 2. rade
JUDr. M., CSc. vyčíslil náhradu trov konania právnej sluţby sumou 560,50 eura vrátane DPH
19%, no napriek obsahu jeho podania zo 16.09.2010 doručeného najvyššiemu súdu
20.09.2010 a podania doručeného 22.09.2010 špecifikácia trov k týmto podaniam pripojená
nebola a nebol pripojený ani doklad o tom, ţe je platiteľom DPH. Právny zástupca ţalobcu
v druhom rade vyúčtoval náhradu trov konania sumou 480,51 eura s podrobnou špecifikáciou
za sedem úkonov právnej sluţby plus jeden štvrtinový úkon za účasť na vyhlásení rozsudku
pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky, pričom v r. 2009 účtoval za jeden úkon 53,49
eura a v roku 2010 55,49 eura, plus reţijný paušál, potvrdenie o tom, ţe je platiteľom dane
z pridanej hodnoty, predloţil.
Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej sluţby za zastupovanie
v správnom súdnictve bola podľa § 11 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
sluţieb v znení do 31. mája 2009 (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z.z.“) jedna trinástina
výpočtového základu. Od 01. júna 2009 základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon
právnej sluţby za zastupovanie v správnom súdnictve je jedna šestina výpočtového základu
(§ 11 ods. 3 veta prvá vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení do 31. mája 2010, resp. § 11 ods. 4
vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení od 01. júna 2010).
V roku 2008 1/13 výpočtového základu bola 1.465,-Sk, t. j. 48,63 eura, v roku 2009
1/13 výpočtového základu bola 53,49 eura a 1/6 výpočtového základu 115,90 eura. V roku
2010 1/6 výpočtového základu (§ 11 ods. 3, 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.) činí 120,23 eura.
Ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb základná sadzba
tarifnej odmeny sa zníţi o 20 % (§ 13 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom
do 31.05.2010).
Podľa obsahu súdneho spisu advokáti vykonali vo veci nasledovné úkony, za ktoré
im patrí odmena za poskytnutie právnej sluţby:
1. JUDr. M., CSc. – prevzatie a príprava zastúpenia ţalobkyne v 1. rade 05.08.2008 – 48,63
eura a ţalobcu v 2. rade 30.10.2008 - 48,63 eura, podanie ţaloby za oboch ţalobcov
07.08.2008 – 77,81 eura (48,63 x 2 – 20 %), účasť na pojednávaní pred súdom prvého stupňa
dňa 29.04.2009 85,74 eura (53,59 x 2 – 20 %) a podanie odvolania v mene ţalobkyne v 1.
rade 25.06.2009 - 115,90 eura. K týmto piatim úkonom moţno v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky
č. 655/2004 Z. z. pripočítať reţijný paušál, ktorý v roku 2008 činil 190,- Sk, t. j. 6,31 eura
a v roku 2009 6,95 eura. Ţalobcom v prvostupňovom konaní a ţalobkyni v 1. rade aj v konaní
odvolacom najvyšší súd priznal okrem náhrady za súdne poplatky 132,39 eura aj odmenu za
poskytnuté právne sluţby v sume 409,54 eura k rukám JUDr. M., CSc.,
2. H., s. r. o. - prevzatie a príprava zastúpenia ţalobcu v 2. rade 22.06.2009 - 115,90 eura, ale
účtuje iba 53,49 eura, podanie odvolania v mene ţalobcu v 2. rade 24.06.2009 115,90 eura,
ale účtuje iba 53,49 eura. Právny zástupca ţalobcu v 2. rade ďalej účtoval odmenu á 53,49
eura (resp. 55,49 eura) za 5 úkonov, ktoré nazval „doplnenie“ a to doplnenie z 29.09.2009,
03.11.2009, 04.06.2010, 22.06.2009 a 14.09.2010. Z týchto úkonov bolo moţné priznať
náhradu iba za doplnenie odvolania z 29.09.2009, nakoľko len toho podanie sa týkalo priamo
preskúmavanej veci; ostatné „doplnenia“ boli iba sprievodnými listami k prepojeným
listinám, či odpoveďou na dotaz odvolacieho súdu, a preto ich nebolo moţné podradiť
pod ţiaden z úkonov právnej sluţby uvedený v ustanovení § 14 vyhlášky č. 655/2004 Z. z..
Za doplnenie odvolania by patrila suma 115,90 eura, avšak právny zástupca vyúčtoval iba
sumu 55,49 eura. Ďalej patrí odmena za účasť právneho zástupcu ţalobcu v 2. rade
na vyhlásení rozsudku pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky v sume 30,05 eura
(¼ zo sumy 120,23 eura podľa § 14 ods. 5 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z.). K týmto
úkonom náleţí podľa § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. reţijný paušál 3 x 6,95 eura
a 1 x 7,21 eura a podľa § 18 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., k celkovej tarifnej odmene
aj daň z pridanej hodnoty 41,91 eura. Ţalobcovi v 2. rade takto potom najvyšší súd priznal
na účet advokátskej kancelárie H., s. r. o odmenu za poskytnuté právne sluţby v sume 262,49
eura.
Nakoľko JUDr. M., CSc. neosvedčil, ţe je platiteľom dane z pridanej hodnoty,
najvyšší súd mu nemohol podľa § 18 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. priznať tarifnú
odmenu zvýšenú o daň z pridanej hodnoty.
Náhradu trov konania v sume 541,93 eura je ţalovaný v súlade s § 149 ods. 1 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP povinný zaplatiť ţalobcom k rukám JUDr. M. CSc.
a v sume 262,49 eura na účet advokátskej kancelárie H., s. r. o., keď číslo účtu táto
bezodkladne ţalovanému oznámi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V B. 28. septembra 2010
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
P. Slezáková