Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Sžo/395/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Baricovej a členov senátu JUDr. Eleny Krajčovičovej a Jarmily Urbancovej,

v právnej veci ţalobcov 1. PharDr. E., bytom K., zastúpenej JUDr. M., CSc., advokátom so

sídlom N. 2. P., bytom O., zastúpeného advokátskou kanceláriou H., s. r. o., so sídlom N.,

proti ţalovanému Krajskému stavebnému úradu v Banskej Bystrici, so sídlom v Banskej

Bystrici, Nám. Ľ. Štúra č. 1, zastúpenému JUDr. R., advokátom so sídlom v B., za účasti: 1.

Prokurátora Krajskej prokuratúry Banská Bystrica, so sídlom v Banskej Bystrici,

Partizánska cesta č. 1, 2. F., s. r. o., Š., IČO X., 3. F., s. r. o., N., IČO: X. a 4. A.A., bytom B.

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. KSU BB – 2008 – 311/487-1: OŠSS Ja

zo dňa 29. mája 2008, o odvolaní ţalobcov v 1. a 2. rade a Krajskej prokuratúry v Banskej

Bystrici, proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. -85 zo dňa

29. apríla 2009, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej

Bystrici zo dňa 29. apríla 2009, č. k. -85 m e n í tak, ţe rozhodnutie

ţalovaného č. KSU BB – 2008 – 311/487-1: OŠSS Ja zo dňa 29. mája 2008 z r u š u j e

a vec v r a c i a ţalovanému na ďalšie konanie.

Ţalovaný je p o v i n n ý zaplatiť ţalobcom v prvom a druhom rade náhradu trov

konania v sume 541, 93 eura do rúk JUDr. M., CSc., advokáta v B., a v sume 262.49 eura na

účet H., s. r. o., so sídlom v B. do troch dní.

2

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Banskej Bystrici podľa § 250j ods. 1

(ďalej len „OSP“) zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobcovia

domáhali preskúmania rozhodnutia ţalovaného č. KSU BB – 2008 – 311/487-1:OŠSS Ja

zo dňa 29. mája 2008, ktorým potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu - Obce

Banská Belá č. 47/2007 zo dňa 01. októbra 2007, ktorým dodatočne povolil spoločnosti F., s.

r. o., uţ zrealizované stavebné úpravy jednotlivých objektov, doplnkové drobné stavby

nachádzajúce sa v areáli, jednotlivo vymenované a zmenu v uţívaní stavby z pôvodného

účelu „Čistička odpadových vôd“ na pozemkoch parc. č. X. v k. ú. Banská Belá, na nový účel

uţívania „Drevovýroba“ a odvolanie účastníkov správneho konania zamietol. Ţalobcom

náhradu trov konania nepriznal v zmysle .

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe má za to, ţe v danom

prípade nebolo moţné postupovať inak, ako postupovali vo veci stavebné orgány, teda

dodatočne povoliť zmenu uţívania účelu vyuţitia týchto stavieb, ako i samotné dodatočné

povolenie vykonaných stavieb. Zdôraznil, ţe v rámci správneho konania bolo vykonané

rozsiahle dokazovanie a bolo vyţiadaných veľa podkladov od dotknutých orgánov

vzťahujúcich sa k danej problematike. Z postoja i námietok ţalobcov správneho i súdneho

konania vyplynulo, ţe v podstate nie sú uzrozumení a nesúhlasia s existenciou tejto prevádzky

drevovýroby v ich tesnom susedstve. Z takéhoto postoja krajskému súdu vyplynulo,

ţe ţalovaný správny orgán alebo i súd sa mali zaoberať otázkou podstatného eliminovania

výrobnej činnosti tejto prevádzky alebo ich úplného zrušenia a nariadenia odstránenia stavby.

Krajský súd však skonštatoval, ţe v priebehu konania nebol vyprodukovaný ţiadny

relevantný dôkaz oprávňujúci postup jednej z alternatív. Plne sa stotoţnil s výslednou

argumentáciou ţalovaného, ţe nebol daný dostatočný dôvod pre záver, ţe by existencia

prevádzky bola v rozpore s verejným záujmom obce, následkom čoho by malo dôjsť

k odstráneniu nepovolenej stavby. Verejný záujem nebolo moţné posudzovať zo širšieho

rámca, najmä pokiaľ sa zdôrazňoval vplyv tejto prevádzky na ţivotné prostredie v širšom

rozsahu. Zopakoval, ţe v tomto smere nebol produkovaný ţiaden relevantný dôkaz, okrem

tvrdenia ţalobcov.

3

Proti tomuto rozhodnutiu podali v zákonnej lehote odvolanie obaja ţalobcovia

i Prokurátor Krajskej prokuratúry Banská Bystrica (ďalej len „krajský prokurátor“).

Ţalobkyňa v prvom rade svoje odvolanie odôvodnila tým, ţe krajský súd neúplne zistil

skutkový stav veci, pretoţe nebral do úvahy návrhy ţalobcov na dokazovanie a nimi

navrhované dôkazy nevykonal. Namietala, ţe stavebník nepostupoval v súlade so zákonom,

nepredloţil správnemu orgánu poţadované doklady v stanovenej lehote a napriek tomu ďalej

vykonával nepovolenú stavebnú činnosť, na základe čoho došlo k ohrozeniu záujmov

chránených slovenským právnym poriadkom, konkrétne ţivotného prostredia a výkonu

vlastníckeho práva vlastníkov priľahlých pozemkov. Krajský súd posudzoval postup

ţalovaného správneho orgánu výlučne z hľadiska úzko formulovaného verejného záujmu.

Ţalovaný porušoval zásadu koncentrácie, uplatňovanú v stavebnom konaní. Ţalobcovia riadne

zdokladovali, ţe ako vlastníci susediacich nehnuteľností nemôţu riadne uţívať svoje

nehnuteľnosti, v dôsledku činnosti stavebníka a výkonom prevádzky, čo mal správny orgán

v stavebnom konaní riešiť a zákonným spôsobom zaviazať stavebníka k povinnostiam, ktoré

by eliminovali negatívny vplyv drevovýroby. Stavebný úrad svojím postupom neumoţnil

ţalobcom naplno vyuţiť svoje práva, preto boli nútení obrátiť sa na súd s návrhom

na preskúmanie zákonnosti vydaného rozhodnutia. Súd sa však nezaoberal ich námietkami

dostatočne a celé svoje rozhodnutie postavil na všeobecnom záujme, ktorý povýšil

nad základné právo garantované , a to vlastnícke právo,

v dôsledku čoho trpí konanie na krajskom súde inou vadou, ktorá mohla mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Ţalobkyňa v prvom rade zopakovala, ţe súd prvého stupňa

neúplne zistil skutkový stav veci, pretoţe nevykonal navrhnuté dôkazy, preto napadnuté

rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Krajský súd sa nezaoberal

ústavným právom na riadne ţivotné prostredie, garantované ,

pričom podľa ţalobkyni v prvom rade je táto časť ústavných garancií vyšším princípom,

ako úzky hospodársky záujem stavebníka. Ďalej má za to, ţe v konaní na krajskom súde

bol porušený právny záväzok Slovenskej republiky, zakotvený v Dohovore o ochrane

ľudských práv a slobôd v znení protokolu č. 3, 5, 8 – právo na spravodlivý proces. Na základe

uvedeného preto navrhuje, aby odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Banskej

Bystrici zmenil tak, ţe rozhodnutie Krajského stavebného úradu v Banskej Bystrici

č. KSU BB-2008-311/487-1:OŠSS Ja zo dňa 29. mája 2008 zrušuje a vec mu vracia na nové

4

rozhodnutie. Zároveň ţiadala uloţiť ţalovanému povinnosť zaplatiť trovy konania vo výške,

ako bude uvedená po pojednávaní.

Ţalobca v druhom rade vo svojom odvolaní namietal prekáţku litispendencie, pretoţe

podľa neho konanie č. 105/2005 (bliţšie neoznačené), začaté dňa 30. augusta 2005 a konanie

č. 155/2005 (takisto bliţšie neoznačené), doposiaľ právoplatne neskončili. Ďalej namieta,

ţe v stavebnom konaní o dodatočnom stavebnom povolení sa konalo s nesprávnou osobou,

pretoţe podľa LV č. X., k. ú. B. bol v čase začatia stavebného konania vlastníkom

predmetných nehnuteľností M., a. s., na základe zmluvy zo dňa 06. mája 2005. Toto konanie

teda od počiatku trpelo neodstrániteľnou vadou, a malo byť zastavené prinajmenšom v časti

konania o dodatočnom stavebnom povolení. Prvostupňový súd sa touto námietkou nezaoberal

a ani ju nevyhodnotil, preto podľa ţalobcu v druhom rade je napadnuté rozhodnutie

nepreskúmateľné.

Prestavbou pôvodných stavieb Čističky odpadových vôd a Skladu palív sa zároveň

zmenil účel ich vyuţitia, preto sa podľa ţalobcu v druhom rade malo súčasne začať konanie

o zmenu účelu uţívania stavieb. V priebehu konania bolo predloţených niekoľko plných mocí

na zastupovanie stavebníka, ktoré ţalobca v druhom rade vo svojom odvolaní vymenúva,

a z ktorých má za to, ţe v konaní o zmene účelu uţívania stavieb stavebník v čase

od 01. januára 2006 do 19. apríla 2006 nebol zastúpený, pretoţe predloţené plné moci

z 01. januára 2006 sú vzhľadom na ich vzájomnú konkurenciu neplatnými právnymi úkonmi.

Ďalej má za to, ţe od 19. apríla 2006 do 31. júla 2007 bola splnomocnená na zastupovanie

stavebníka firma F., s. r. o., za ktorú mali konať konateľ P. J., vedúci prevádzky v B. S. a V.

S., prom. práv., výlučne spoločne. Od 31. júla 2007 spoločnosť zastupuje výlučne konateľ P.

J.. Návrh na začatie konania podal a väčšinu procesných úkonov v preskúmavacom konaní

vykonal prom. práv. V. S. samostatne. Z obsahu spisu a plnomocenstiev v ňom zaloţených

však nevyplýva, ţe by bol oprávnený za stavebníka konať. Preto podľa ţalobcu v druhom

rade nebola v preskúmavacom konaní splnená základná podmienka konania, a síce, nebol

podaný návrh na začatie konania. Preto malo byť konanie v tejto časti zastavené, nakoľko sa

jednalo o neodstrániteľnú prekáţku konania. Prvostupňový súd sa však ani touto námietkou

ţalobcu nezaoberal, v dôsledku čoho dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu. Taktieţ

z predloţených plných mocí vyplýva, ţe stavebník v konaní o dodatočnom stavebnom

povolení nebol vôbec zastúpený. V dôsledku toho stavebník nesplnil povinnosť v zmysle

ustanovenia § 88a ods. 1 Stavebného zákona. Prvostupňový súd však v napadnutom

5

rozhodnutí konštatuje dostatočné preukázanie súladu existencie prevádzky objektu

drevovýroby s verejným záujmom.

Ţalobca v druhom rade poukázal na spornú „skutočnú kapacitu povoľovanej výroby“,

v čase vydania rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu, nakoľko Krajský úrad ţivotného

prostredia Banská Bystrica, ako vecne príslušný orgán v uvedenej veci vydal rozhodnutie

aţ dňa 04. augusta 2008, teda po vydaní rozhodnutia ţalovaného. Napriek tomu dala Obec

Banská Belá súhlas na prevádzkovanie malého zdroja znečisťovania, ktorý má v zmysle

o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších

predpisov (ďalej len „stavebný zákon“) povahu záväzného stanoviska. Ţalovaný v druhom

rade je toho názoru, ţe pokiaľ prebieha konanie o kategorizácii zdroja znečisťovania

ovzdušia, je podľa § 140b ods. 4 stavebného zákona potrebné vyčkať na príslušné

rozhodnutie, inak dochádza k porušeniu ustanovenia a

o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny

poriadok“). Ţalovaný však vo veci rozhodol. Záväzné stanoviská dotknutých orgánov nemajú

povahu rozhodnutí správnych orgánov, a preto sa ţalovaný v druhom rade domnieva,

ţe nie je moţné ich preskúmavať samostatne, ale len v spojení s hlavným rozhodnutím, ktoré

je v danom prípade rozhodnutie ţalovaného.

Podľa ţalobcu v druhom rade malo byť najpodstatnejšou časťou celého

administratívneho konania, ustálenie hladiny hluku pochádzajúceho z predmetnej prevádzky.

V konaní však chýba náleţitý dôkaz o hluku, ktorý je nevyhnutný na preukázanie súladu

povoľovanej stavby s verejným záujmom. Napriek opakovaným námietkam a návrhom

ţalobcov, nebola riadna objektivizácia hluku vykonaná. Stavebný úrad Banská Belá

v rozhodnutí zo dňa 03. októbra 2006 ustálil potrebu objektivizácie hluku, ktorá sa mala

uskutočniť v skúšobnej prevádzke objektu. Ţalobcovi v druhom rade uznal právo zúčastniť

sa na vykonaní dôkazu. Dňa 27. novembra 2006 obstarala spoločnosť F., s. r. o. meranie

hluku s odvolaním sa na vyššie uvedené rozhodnutie Stavebného úradu Banská Belá.

Ţalobca v druhom rade poţiadal o vykonanie merania hluku odborne spôsobilé osoby. Všetky

tri merania v roku 2006 a 2007 vykázali prekročenie limitu. Na základe toho nariadil Úrad

verejného zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len „ ÚVZ SR“) kontrolné meranie.

Pre oneskorené doručenie sa ţalobca v druhom rade kontrolného merania nezúčastnil. Ďalšie

meranie, ktoré vykonal Mgr. Z. K. dňa 15. a 16. októbra 2007 vyhodnotil ÚVZ SR ako

neplatné, z dôvodu absencie právneho predpisu. Ţalobca v druhom rade poukazuje na to, ţe

nebol dodrţaný postup podľa § 140b ods. 5 stavebného zákona. Uvádza, ţe z dôvodu

námietok ohľadom merania hluku poţiadal Krajský stavebný úrad v Banskej Bystrici dňa 20.

6

februára 2008 v zmysle § 140b ods. 5 stavebného zákona dotknutý orgán – Regionálny úrad

verejného zdravotníctva v Ţiari nad Hronom (ďalej len „ RÚVZ v Ţiari nad Hronom“)

o stanovisko a zároveň i ÚVZ SR. Stanovisko RÚVZ v Ţiari nad Hronom však obdrţal

„najskôr“ 05. marca 2008. Ţalovaný sa so ţiadosťou o zaujatie stanoviska k námietkam

ţalobcu v druhom rade obrátil aj na RÚVZ v B. Obsah stanoviska, potvrdzujúceho tvrdenie

ţalobcu v druhom rade o prekročení zákonných limitov a nesúlade s verejným záujmom

obdrţal ţalobca v druhom rade elektronicky. Ţalovanému nebol nikdy oficiálne doručený

s odkazom na vyjadrenie ÚVZ SR.

Na záver svojho odvolania ţalobca v druhom rade poukázal na tú skutočnosť,

ţe „z e-mailu pracovníčky S. L. z ÚVZ SR vyplýva, ţe p. V. S., prom. práv., vystupujúci

v konaní ako zástupca spoločnosti F., s. r. o., má v danej veci nadštandardné vzťahy s Ing. M.

H., vedúcim odboru štátnej stavebnej správy.“ Domnieva sa, ţe rovnako nadštandardné

vzťahy vyplývajú pre menovaného aj s pracovníkmi RÚVZ v Ţiari nad Hronom.

Vzhľadom k uvedenému ţiadal zmeniť napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej

Bystrici tak, ţe rozhodnutie druhostupňového správneho orgánu zruší a vec vráti ţalovanému

na ďalšie konanie a prizná mu náhradu trov konania, alebo napadnutý rozsudok zruší a vec

vráti krajskému súdu na ďalšie konanie.

Krajský prokurátor ako odvolací dôvod uviedol nesprávne právne posúdenie veci

v dôsledku nesprávnych skutkových zistení (, ). Je toho názoru,

ţe rozhodnutie ţalovaného je v rozpore najmä s § 3 ods. 1, 2, 3, 4 v spojení s § 32, § 46, § 47

a § 59 ods. 1, 2 správneho poriadku a § 88a ods. 2 stavebného zákona a bolo ním potvrdené

nezákonné rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu. Namietal postup stavebného

úradu, ktorý ešte pred uplynutím lehoty na doplnenie poţadovaných dokladov (predĺţenej

do 31. augusta 2007), uvedenej vo výzve podľa § 88a ods. 1 stavebného zákona, adresovanej

firme F., s. r. o., upovedomil účastníkov konania o moţnosti nahliadnuť do podkladov

rozhodnutia a uplatnenie námietok v lehote do 03. júla 2007 s upozornením, ţe na neskôr

podané námietky a pripomienky správny orgán nebude prihliadať. Táto lehota bola predĺţená

na ţiadosť ţalobkyne v prvom rade do 10. júla 2007. Podľa krajského prokurátora stavebný

úrad postupoval v rozpore s § 36 ods. 1 v spojení s § 35, ako aj s § 61 ods. 1 v spojení s § 60

ods. 1 stavebného zákona, čím došlo k porušeniu zásady procesnej rovnosti účastníkov

konania vyjadrenej v ustanovení § 4 a § 33 správneho poriadku. Má za to, ţe stavebný úrad

vyzval účastníkov konania na podanie námietok predčasne, keď mu firmou F., s. r. o., neboli

7

ešte predloţené výzvou poţadované doklady. Stavebný úrad mal rozhodnutím prerušiť

konanie podľa § 29 ods. 1 správneho poriadku, keď vydával výzvu na predloţenie dokladov

a pokračovať v konaní aţ po predloţení všetkých poţadovaných dokladov, resp. po uplynutí

lehoty uvedenej vo výzve. Účastník konania však nesplnil výzvu ani v predĺţenej lehote, preto

mal stavebný úrad postupovať v zmysle ustanovenia § 88a ods. 2 stavebného zákona

a nariadiť odstránenie stavby, čo však neurobil. V ďalšom krajský prokurátor poukázal na to,

ţe stavebný úrad nenariadil ústne pojednávanie spojené s miestnym zisťovaním v zmysle § 36

ods. 1 stavebného zákona, pričom upustiť od ústneho pojednávania môţe podľa § 36 ods. 2

stavebného zákona v prípade, ţe je pre územie spracovaná územnoplánovacia dokumentácia.

Poukázal aj na to, ţe s dodatočným územným a stavebným konaním bolo spojené aj

kolaudačné rozhodnutie, v ktorom taktieţ nebol dodrţaný zákonný postup.

Krajský prokurátor poukázal na to, ţe účel vyuţívania stavby ako aj územia pominul.

Na výpise z LV č. X., k. ú. B., parc. č. X. a X., zo dňa 16. marca 2007 je zapísané rozhodnutie

o odstránení stavby č. OŢP – 97/01454, pod poloţkou výkazu zmien Z 486/99. Toto

rozhodnutie zaväzuje podľa § 96a stavebného zákona aj právnych nástupcov. Rozhodnutie

však nebolo vykonané, pričom naopak, došlo k rozsiahlej nelegálnej a ilegálnej prestavbe

a prístavbe predmetnej stavby na výrobnú a prevádzkovú halu drevovýroby a k výstavbe

súboru ďalších súvisiacich stavieb v rámci areálu prevádzky.

Ďalej krajský prokurátor poukázal na znenie ustanovenia § 37 ods. 1 stavebného

zákona, v ktorom zákon rieši práve situáciu, keď obec nemá územný plán. V takom prípade

sú podkladom na vydanie územného rozhodnutia spracované územnoplánovacie podklady

podľa § 3 a ostatné existujúce podklady podľa § 7a stavebného zákona, inak stavebný úrad

obstará v nevyhnutnom rozsahu na vydanie územného rozhodnutia iné podklady, najmä

skutočnosti získané vlastným prieskumom alebo zistené pri miestnom zisťovaní.

Podľa krajského prokurátora sa stavebný úrad nevysporiadal s námietkami vlastníkov

susediacich nehnuteľností, ktorí boli účastníkmi správneho konania a ktorí poukazovali

na rušenie výkonu svojich práv a právom chránených záujmov, vybudovaním

a prevádzkovaním predmetného areálu. Stavebný úrad neposudzoval umiestnenie areálu

vo vzťahu k susediacim nehnuteľnostiam a moţného zásahu do ich pokojného uţívania.

Povinnosti posúdiť súlad prevádzky areálu s verejným záujmom sa obec nemôţe vyhnúť

odkazom na záväzné stanoviská dotknutých orgánov, ani odkazom na to, ţe nemá územný

plán.

8

Podľa krajského prokurátora, „správny orgán nie je povinný povaţovať tvrdenia

účastníkov a nimi predloţené dôkazy za smerodajné. Nemôţe ich však ignorovať

– ak napr. účastník tvrdí, ţe údaj v doklade nezodpovedá skutočnosti, jeho námietka nemôţe

byť povaţovaná za neopodstatnenú s poukazom práve na údaj, ktorý účastník konania

spochybňuje. Takýto postup správneho orgánu nie je v súlade so zásadou materiálnej pravdy,

ktorá sa v správnom konaní uplatňuje.“

Vytýkal krajskému súdu, ţe sa nevysporiadal s porušením kogentných ustanovení

stavebného zákona i správneho poriadku, v dôsledku čoho došlo k porušeniu práv ţalobcov,

vec nesprávne právne posúdil a nesprávne aplikoval ustanovenie namiesto

. Svoj právny názor na zákonnosť rozhodnutia ţalovaného vyvodil

z kladných stanovísk dotknutých orgánov, pričom neposudzoval verejný záujem na prevádzke

drevovýroby v obci, ani vplyv prevádzky na ţivotné prostredie. Krajský prokurátor je toho

názoru, ţe takáto hodnotiaca úvaha nemá oporu v právnej úprave dodatočného zlúčeného

územného, stavebného a kolaudačného konania, ani v spisovom materiáli ţalovaného

a stavebného úradu. Navrhol zmeniť rozsudok krajského súdu tak, ţe zruší rozhodnutie

ţalovaného správneho orgánu a vec mu vráti na ďalšie konanie. Mal za to, ţe stavebný úrad

mal postupovať v zmysle ustanovenia § 88a ods. 2 stavebného zákona, preto boli dané

dôvody na zrušenie rozhodnutia ţalovaného podľa a vrátenie veci

ţalovanému na ďalšie konanie.

Pre prípad, ţe by sa Najvyšší súd Slovenskej republiky nestotoţnil s uvedeným

názorom, krajský prokurátor navrhol zmeniť rozsudok krajského súdu tak, ţe zruší

rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu druhého stupňa i rozhodnutie stavebného úradu

a vec vráti ţalovanému na ďalšie konanie, pretoţe sú splnené dôvody uvedené v § 250j ods. 2

písm. b/, c/, d/, e/ . Záverom poukázal na ustanovenie stavebného zákona, podľa

ktorého si môţe krajský stavebný úrad vyhradiť pôsobnosť stavebného úradu pri jednotlivých

technicky náročných alebo neobvyklých stavbách alebo pri opatrení s väčšími alebo

rozsiahlejšími účinkami na ţivotné prostredie v ich okolí.

Ţalovaný sa v písomnom vyjadrení k odvolaniam stotoţnil s názorom krajského súdu

uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku. Rozhodnutie krajského súdu povaţuje

za správne čo do výroku i právneho posúdenia veci a zákonné, pretoţe bol naplnený účel

zákona, a to otázka verejného záujmu. Dodatočné konanie, ako aj konanie o zmene účelu

uţívania stavby, ktoré súčasne vykonal správny orgán prvého stupňa, vychádzalo z podkladov

doloţených ţiadateľom, ale predovšetkým z odborných záväzných stanovísk, rozhodnutí

9

a posudkov orgánov a organizácií spolupôsobiacich v konaní podľa osobitných predpisov.

Ţalovaný je toho názoru, ţe správny orgán nemá kompetenciu vyhodnocovať správne

rozhodnutia iných orgánov, musí ich akceptovať ako záväzné a v prípade pochybností,

resp. námietok účastníkov, smerujúcich proti ich obsahu, resp. zákonnosti, ich postúpiť

nadriadenému orgánu na vyjadrenie, čo v odvolacom konaní aj urobil. Preto v odvolacom

konaní ţalovaný skúmal len zákonnosť konania a rozhodnutia stavebného úradu,

ako aj rozsah nevyhnutných podkladov a projektovej dokumentácie, k čomu je príslušný

a kompetentný. Neposudzoval a neskúmal rozhodnutia, stanoviská, ani odborné posudky

dotknutých orgánov štátnej správy a samosprávy, z ktorých vychádzal pri posudzovaní veci.

Vzhľadom k tomu, ţe všetky námietky ţalobcov smerovali práve proti týmto odborným

záväzným stanoviskám, rozhodnutiam a posudkom, odvolací správny orgán v konaní postúpil

v zmysle § 140b ods. 4 stavebného zákona tieto námietky jednotlivým nadriadeným orgánom

na vyjadrenie, prípadne zmenu, resp. zrušenie rozhodnutí vydaných v rozpore so zákonom.

Ţalovaný tvrdil, ţe „predmetom predmetného správneho konania nebola otázka imisií,

ale len výlučne otázka stavebno-technická pri dodatočnom povolení stavby“. V priebehu

konania bola prevádzka drevovýroby niekoľkokrát pozastavená práve z dôvodu prekračovania

únosnej miery vplyvu na ţivotné prostredie a okolie. Podľa ţalovaného bolo nesporne

preukázané, ţe v čase začatia obnoveného konania v roku 2006 bol vlastníkom drevovýroby

a ţiadateľ obchodná spoločnosť F., s. r. o. Predmetný objekt je situovaný na okraji Obce

Banská Belá a ako bývalý objekt ČOV Rudných baní Banská Bystrica by ťaţko bol

vyuţiteľný na iný účel, neţ na priemyselnú výrobu. Z viacerých dotknutých majiteľov

okolitých nehnuteľností sa v správnom konaní domáhali eliminovania vplyvu prevádzky na

okolité prostredie iba ţalobcovia a účastníčka zo zákona A. H. Ţalovaný tvrdí, ţe v danom

prípade nebolo moţné postupovať inak, ako postupovali stavebné orgány, teda dodatočne

povoliť zmenu uţívania účelu vyuţitia predmetných stavieb a dodatočne povoliť vykonanie

nových stavieb. Zdôraznil, ţe v rámci správneho konania bolo vykonané rozsiahle

dokazovanie, bolo vyţiadaných veľa podkladov od dotknutých orgánov. Z námietok

ţalobcov vyplynulo, ţe vôbec nesúhlasia s existenciou prevádzky drevovýroby v ich tesnom

susedstve. Ţalovaný i súd sa zaoberali otázkou podstatného eliminovania výrobnej činnosti

prevádzky, alebo úplného zrušenia a nariadenia odstránenia stavby, avšak pre takýto postup

nebol vyprodukovaný ţiadny relevantný dôkaz, preto sa ţalovaný plne stotoţňuje so závermi

krajského súdu, ţe nebol daný dostatočný dôvod pre záver, ţe by existencia predmetnej

prevádzky bola v rozpore s verejným záujmom obce, v dôsledku čoho by malo dôjsť

k odstráneniu nepovolenej stavby.

10

K otázke verejného záujmu ţalovaný uviedol, ţe v danom prípade ho nebolo moţné

posudzovať zo širšieho rámca, najmä čo sa týka vplyvu prevádzky na ţivotné prostredie

v širšom rozsahu. V tomto smere nebol predloţený ţiadny relevantný dôkaz, iba tvrdenie

ţalobcov. Verejný záujem posudzoval ţalovaný z hľadiska sociálno-ekonomických záujmov

Obce Banská Belá, hľadiac pritom na zamestnanosť obyvateľstva obce, plnenia rozpočtu obce

a podobne.

V ostatnom sa ţalovaný pridrţal vyjadrenia k ţalobe a spisového materiálu,

ktorý obsahuje rozsiahle vykonané dokazovanie v správnom konaní.

V závere svojho vyjadrenia poukázal na to, ţe ţalobcovia v odvolaní rozširujú dôvody,

pre ktoré by mal odvolací súd rozhodnúť v ich prospech, avšak v súlade s prejednacou

zásadou podľa a nasl. súd nevyhľadáva dôvody nezákonnosti rozhodnutia

za účastníkov. Preto mali ţalobcovia dôvody uviesť v ţalobe a nie v odvolaní. Poukázal

taktieţ na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. R 58/2001.

Ţalovaný vyslovil názor, ţe krajský prokurátor v danej veci nie je oprávnený

na podanie odvolania, nakoľko mu takéto oprávnenie neprislúcha, pretoţe sa nejedná

o konanie, v ktorom by podľa a podal návrh.

Na základe uvedeného ţalovaný ţiadal rozhodnutie krajského súdu potvrdiť.

Účastníci v 2. aţ 4. rade odvolací návrh nepodali.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu

a medziach podaných odvolaní ( veta prvá a ) bez nariadenia

odvolacieho pojednávania ( ), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol

zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk, www.nsud.sk ( a

v spojení s veta prvá a ) a dospel k záveru, ţe odvolania

sú dôvodné a ţe pre zamietnutie ţaloby neboli dané zákonné dôvody.

Predmetom odvolacieho konania v danej veci je rozhodnutie krajského súdu, ktorým

zamietol ţalobu ţalobcov, ktorou sa domáhali preskúmania a zrušenia rozhodnutia

ţalovaného správneho orgánu, ktorým potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho

orgánu o vydaní dodatočného stavebného povolenia na uţ zrealizované stavebné úpravy

a dodatočného povolenia zmeny účelu stavby. Odvolací súd preto v súlade s ustanovením

11

v spojení s veta prvá preskúmal rozsudok súdu prvého

stupňa, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal

aj napadnuté rozhodnutie ţalovaného a súčasne rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa

a konania, ktoré týmto rozhodnutiam predchádzali, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého

stupňa dostatočne vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v ţalobe a z takto

vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia

ţalovaného.

Predmetom preskúmavacieho konania je rozhodnutie Krajského stavebného úradu

Banská Bystrica č. KSU BB-2008-311/487-1:OŠSS Ja zo dňa 29. mája 2008 a rozhodnutie

Obce Banská Belá č. 47/2007 zo dňa 01. októbra 2007 ako aj konania im predchádzajúce,

v ktorých tieto správne orgány rozhodovali vo veci ţiadosti obchodnej spoločnosti F., s.r.o.

o zmenu účelu uţívania pôvodnej stavby z pôvodného účelu uţívania „Čistička odpadových

vôd“ na účel „Drevovýroba“.

Z odôvodnenia prvostupňového správneho rozhodnutia vyplýva, ţe z vyjadrení,

stanovísk a rozhodnutí dotknutých orgánov mal stavebný úrad preukázané, ţe zrealizovaná

stavba v rozsahu uvedenom vo výroku predmetného rozhodnutia, nie je v rozpore s verejnými

záujmami a jej realizáciou neboli porušené práva a právom chránené záujmy účastníkov

konania, čo bolo dôvodom dodatočného povolenia stavby a zmeny v uţívaní stavby.

V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia Krajský stavebný úrad v Banskej Bystrici

skonštatoval, ţe prevaţná väčšina námietok uvedených v odvolaniach je totoţná s podanými

námietkami účastníkov v konaní, ktoré stavebný úrad buď zamietol alebo im nevenoval

dostatočnú pozornosť a aj to, ţe dotknuté námietky sa vzťahujú aj k vydaným záväzným

stanoviskám, rozhodnutiam a odborným dôkazom dotknutých orgánov, o ktorých si nemôţe

urobiť úsudok ani stavebný úrad, ani odvolací orgán. Prvostupňovému správnemu orgánu

vytkol nedodrţanie postupu podľa § 140b ods. 4 stavebného zákona, podľa ktorého mal

v prípade, ţe námietka smeruje proti rozhodnutiu, alebo záväznému stanovisku dotknutého

orgánu štátnej správy, postúpiť námietku tomuto orgánu a pokiaľ sa ten stotoţní so svojím

pôvodným rozhodnutím bez zmeny napriek podanej námietke, postúpiť túto námietku

na vyjadrenie jeho nadriadenému orgánu. Keďţe stavebný úrad tento postup nedodrţal, urobil

tak odvolací orgán, a to listom č. KSU BB 2008-311/487 zo dňa 20. februára 2008, ktorým

12

poţiadal o stanovisko k vzneseným námietkam Regionálny úrad verejného zdravotníctva

v Ţiari nad Hronom, Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, Ministerstvo

zdravotníctva Slovenskej republiky, oddelenie legislatívy a Národné referenčné centrum,

odbor pre hluk a vibrácie a na ten čas konanie prerušil. Doţiadané orgány sa všetky

s výnimkou Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky a Národného referenčného

centra v B. vyjadrili tak, ţe svoje stanoviská nezrušili ani nezmenili, a teda zostávajú

v platnosti tak ako sú uvedené v prvostupňovom správnom rozhodnutí, aţ na rozhodnutie

Obvodného úradu ţivotného prostredia v Banskej Štiavnici č. 2007/00015/BS zo dňa

18. januára 2007 o kategorizácii zdroja znečisťovania ovzdušia, zrušené z dôvodu nesprávne

určeného prevádzkovateľa.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) po podrobnom

oboznámení sa so spisovým materiálom predloţeným v odvolacom konaní zistil,

ţe v predmetnej právnej veci rozhodovali správne orgány opätovne o tom istom predmete

konania. Prvé konanie č. 7/2006 skončilo vydaním rozhodnutia Stavebného úradu Banská

Belá č. 7/2006 zo dňa 10. januára 2006. Toto rozhodnutie bolo zrušené rozhodnutím

Krajského stavebného úradu v Banskej Bystrici č. KSU BB-2006-454/798-1:OŠSS zo dňa

27. marca 2006 a vec bola vrátená na vydanie nového rozhodnutia. V predloţenom

administratívnom spise sa však ani jedno z uvedených rozhodnutí nenachádza,

preto odvolaciemu súdu nie je známy ich obsah.

Z odôvodnenia rozhodnutia Krajského stavebného úradu v Banskej Bystrici

č. KSU BB-2007-46/47-1:OŠSS Ja zo dňa 29. januára 2007 sa odvolací súd dozvedá,

ţe rozhodnutím č. 7/2006 stavebný úrad povolil ţiadateľovi F., s. r. o. zmenu v uţívaní

hlavnej stavby drevovýroby z pôvodného účelu uţívania „Čistička odpadových vôd“ na nový

účel „Drevovýroba“ a súčasne povolil dočasné uţívanie stavby na skúšobnú prevádzku.

Na základe vyššie uvedeného zrušovacieho rozhodnutia odvolacieho orgánu začal

Stavebný úrad Banská Belá listom č. 66/2006 zo dňa 13. júna 2006 z vlastného podnetu

konanie o dodatočnom povolení stavby, predmetom ktorého bolo dodatočné povolenie stavieb

postavených bez staveného povolenia v areáli „Drevovýroby F.“ v k. ú. B., na pozemkoch

parc. č. X. , vlastníkom ktorých bol F., spol. s r. o., a vzhľadom k tomu, ţe predmetné stavby

uţ boli dokončené a uţívané, stavebný úrad spojil konanie o dodatočnom povolení stavieb

13

s konaním o zmene účelu uţívania stavieb a kolaudačným konaním a zároveň povolil

skúšobnú prevádzku technológie umiestnenej v hlavnom objekte do 31. decembra 2006.

Výsledkom konania bolo rozhodnutie Obce Banská Belá č. 66/2006 zo dňa 03. októbra 2006,

ktoré zrušil Krajský stavebný úrad v Banskej Bystrici uţ spomínaným rozhodnutím č. KSU

BB-2007-46/47-1:OŠSS Ja zo dňa 29. januára 2007. Na základe tohto rozhodnutia pokračoval

Stavebný úrad Banská Belá v začatom konaní a výzvou č. 47/2007 zo dňa 03. apríla 2007

vyzvala stavebníka, aby v stanovenej lehote doplnil stavebnému úradu chýbajúce doklady.

Dňa 01. októbra 2007 vydala Obec Banská Belá rozhodnutie č. 47/2007, ktorým, ako uţ bolo

uvedené, dodatočne povolila stavebníkovi F., spol. s r.o. v areáli Drevovýroby v k. ú. B., uţ

zrealizované stavebné úpravy jednotlivých objektov, doplnkové drobné stavby nachádzajúce

sa v areáli, jednotlivo vymenované, ako aj dodatočne povolila zmenu v uţívaní hlavnej stavby

SO 03-SO 04 z pôvodného účelu uţívania „Čistiareň odpadových vôd“ na nový účel uţívania

„Drevovýroba“, pri dodrţaní podmienok 1-10 uvedených vo výroku rozhodnutia.

Toto rozhodnutie odvolací orgán – Krajský stavebný úrad v Banskej Bystrici

rozhodnutím č. KSU -1:OŠSS Ja zo dňa 29. mája 2008 potvrdil.

Vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu i súdneho spisu, ako aj citovaných

zákonných ustanovení, odvolací súd sa nestotoţnil s právnym názorom ţalovaného

ani krajského súdu, uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

Najvyšší súd musí konštatovať, ţe správne konanie v predmetnej veci trvá od roku

2004, pričom uţ od počiatku vykazuje tak procesné, ako aj hmotnoprávne nedostatky.

Spisový materiál predloţený odvolaciemu súdu nie je kompletný, preto nebolo ani moţné

posúdiť predchádzajúce správne konania, ktoré mali ten istý predmet (7/2006 zo dňa

10. januára 2006, KSU BB-2006-454/798-1 OŠSS zo dňa 27. marca 2006).

Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ stavebného zákona, stavebný úrad nariadi vlastníkovi

stavby odstránenie stavby postavenej bez stavebného povolenia alebo v rozpore s ním alebo

bez písomného oznámenia stavebného úradu podľa § 57 ods. 2 pri stavbách, ktoré treba

ohlásiť; odstránenie stavby sa nenariadi iba v prípadoch, keď dodatočné povolenie stavby

nie je v rozpore s verejným záujmom.

14

Podľa § 88a ods. 1 stavebného zákona, ak stavebný úrad zistí, ţe stavba bola

postavená bez stavebného povolenia alebo v rozpore s ním, začne z vlastného podnetu

konanie a výzve vlastníka stavby, aby v určenej lehote predloţil doklady o tom, ţe dodatočné

povolenie nie je v rozpore s verejnými záujmami chránenými týmto zákonom, najmä s cieľmi

a zámermi územného plánovania, a osobitnými predpismi. Ak bola stavba začatá

bez právoplatného stavebného povolenia, ktoré uţ bolo vydané, stavebný úrad posúdi súlad

stavby s verejnými záujmami na základe záväzných stanovísk podľa § 140b a podkladov

predloţených v stavebnom konaní.

Podľa § 88a ods. 2 stavebného zákona, ak vlastník stavby poţadované doklady

nepredloţí v určenej lehote alebo ak sa na ich podklade preukáţe rozpor stavby s verejným

záujmom, stavebný úrad nariadi odstránenie stavby.

Podľa § 88a ods. 4 stavebného poriadku, v rozhodnutí o dodatočnom povolení stavby

stavebný úrad dodatočne povolí uţ vykonané stavebné práce a určí podmienky na dokončenie

stavby alebo nariadi úpravy uţ realizovanej stavby.

Podľa § 88a ods. 5 stavebného zákona, ak sa v konaní o dodatočnom povolení stavby

preukáţe rozpor s verejnými záujmami alebo stavebník v určenej lehote nesplní podmienky

rozhodnutia o dodatočnom povolení stavby, stavebný úrad nariadi odstránenie stavby.

Podľa § 88a ods. 7 stavebného zákona, na konanie o dodatočnom povolení stavby

sa primerane vzťahujú ustanovenia § 58 aţ 66.

Podľa § 88a ods. 9 stavebného zákona, s konaním o dodatočnom povolení stavby,

ktorá je uţ dokončená, môţe stavebný úrad spojiť kolaudačné konanie.

Podľa § 66 ods. 1 stavebného zákona v stavebnom povolení určí stavebný úrad

záväzné podmienky uskutočnenia a uţívania stavby a rozhodne o námietkach účastníkov

konania. Stavebný úrad zabezpečí určenými podmienkami najmä ochranu záujmov

spoločnosti pri výstavbe a pri uţívaní stavby, komplexnosť stavby, dodrţanie všeobecných

technických poţiadaviek na výstavbu, prípadne ich predpisov a technických noriem

15

a dodrţanie poţiadaviek určených dotknutými orgánmi, predovšetkým vylúčenie alebo

obmedzenie negatívnych účinkov stavby a jej uţívania na ţivotné prostredie.

Podľa § 85 ods. 1 stavebného zákona stavbu moţno uţívať len na účel určený

v kolaudačnom rozhodnutí, prípadne v stavebnom povolení. Zmeny účelu uţívania stavby,

ktoré spočívajú v zmene spôsobu uţívania stavby, jej prevádzkového zariadenia, v zmene

spôsobu a v podstatnom rozšírení výroby alebo činností, ktoré by mohli ohroziť ţivot

a zdravie ľudí alebo ţivotné prostredie, vyţadujú rozhodnutie stavebného úradu o zmene

v uţívaní stavby; na konanie o zmene v uţívaní stavby sa vzťahujú primerane ustanovenia

§ 76 aţ 84.

Podľa § 85 ods. 2 stavebného zákona, zmenu v uţívaní stavby, ktorá je spojená

so zmenou stavby, prerokuje stavebný úrad pri stavebnom konaní a po jeho dokončení vykoná

kolaudáciu zmeny stavby. Zmenu v uţívaní stavby, ktorá je spojená so zmenou stavby

spočívajúcou v stavebných úpravách, ktorými sa podstatne mení vzhľad stavby a nezasahuje

do nosných konštrukcií stavby, môţe prerokovať stavebný úrad v spojenom konaní o zmene

stavby podľa odseku 1.

Podľa § 140 stavebného zákona ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú

sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.

Podľa § 46 správneho poriadku v spojení s § 140 stavebného zákona rozhodnutie musí

byť v súlade s ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí

vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náleţitosti.

Podľa § 47 ods. 1 správneho poriadku rozhodnutie musí obsahovať výrok,

odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým

účastníkom vyhovuje v plnom rozsahu.

Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení a doteraz zisteného skutkového

stavu najvyšší súd sa predovšetkým nestotoţnil s názorom krajského súdu, ţe v danom

prípade nebolo moţné postupovať inak, ako postupovali správne orgány. Napriek tomu,

ţe účastníci konania, ale i krajský prokurátor opakovane namietali v odvolaniach voči

16

jednotlivým prvostupňovým rozhodnutiam stavebného úradu nedodrţanie postupu podľa

§ 88a ods. 1 stavebného zákona stavebným úradom, odvolací správny orgán ani krajský súd

tento procesný nedostatok neodstránili. Z dikcie stavebného zákona v § 88a ods. 1, 2 jasne

vyplýva, ţe pokiaľ stavebný úrad zistí, ţe stavba bola postavená bez stavebného povolenia,

začne konanie z vlastného podnetu a vyzve stavebníka na predloţenie dokladov o tom,

ţe dodatočné povolenie nie je v rozpore s verejnými záujmami chránenými týmto zákonom.

Ak stavebník nedoloţil potrebné doklady v stanovenej lehote, alebo ak sa na ich podklade

preukáţe rozpor stavby s verejným záujmom, stavebný úrad nariadi odstránenie stavby.

V predmetnej veci bolo od začiatku nepochybné, ţe predmetné stavby boli vykonané

bez stavebného povolenia, preto odvolaciemu súdu nie je známy dôvod, pre ktorý stavebný

úrad nepostupoval podľa citovaných zákonných ustanovení a nenariadil odstránenie stavieb

po tom, čo stavebník nepredloţil poţadované doklady ani v predĺţenej lehote ale naopak,

predmetné stavby legalizoval.

Z citovaných ustanovení stavebného zákona tieţ vyplýva, ţe dôkazné bremeno

preukázať, ţe ďalšia existencia nepovolenej stavby alebo stavby uskutočňovanej v rozpore

so stavebným povolením nie je v rozpore s verejnými záujmami, spočíva na vlastníkovi

stavby (stavebníkovi), keďţe sa dopustil porušenia zákona. Vlastník stavby na základe výzvy

stavebného úradu si sám a na vlastné náklady musí zaobstarať všetky potrebné doklady,

t. j. rozhodnutia, stanoviská a vyjadrenia dotknutých orgánov. Stavebník musí vzhľadom

na uvedené dokázať, ţe jeho nepovolená stavba nie je v rozpore so stavebným zákonom,

konkrétne s cieľmi a zámermi územného plánovania vyjadrenými v územnoplánovacej

dokumentácii, územnoplánovacích podkladoch a územnom rozhodnutí. Takáto stavba

by zásadne nemala byť povolená, ak je na mieste, ktoré územný plán alebo územné

rozhodnutie vylučuje zo zástavby alebo postavená spôsobom, ktorý územný plán alebo

územné rozhodnutie vylučuje, prípadne podmieňuje opatreniami, ktoré sa nevykonali.

Aţ v prípade, ţe vlastník stavby preukáţe stavebnému úradu pri nepovolenej stavbe alebo

stavbe postavenej v rozpore so stavebným povolením súlad s verejnými záujmami, môţe

ju stavebný úrad dodatočne povoliť po predloţení ţiadosti stavebníka o jej dodatočné

povolenie.

Verejný záujem je pojem neurčitý. Stavebný zákon ani ţiaden iný zákon neobsahuje

jeho legálnu definíciu. I keď ním všeobecne moţno chápať záujem prospešný väčšiemu počtu

17

osôb a nie iba jedincovi, nemoţno ho chápať ako bezpodmienečný záujem obce. Nie je moţné

v mene verejného záujmu ohrozovať zdravie osôb, či ţivotné prostredie. V danom prípade

sa však z postupu správnych orgánov skôr javí, ţe vydaním predmetných správnych

rozhodnutí boli naplnené práve súkromné záujmy.

V tejto súvislosti sa verejným záujmom rozumejú záujmy chránené osobitnými

zákonmi, všeobecne záväznými vyhláškami, nariadeniami, záväznými časťami slovenských

technických noriem a pod.. Posúdenie súladu s nimi vykonáva príslušný prvostupňový orgán

štátnej správy. Musí posúdiť najmä súlad s platnou územnoplánovacou dokumentáciou

z hľadiska súladu s funkčným vyuţitím, určené záväzné limity a regulatívy, ktoré vykonáva

obec. Rozsah poţadovaných dokladov nie je taxatívne vymedzený, ale stavebný úrad

pri ich určení vychádza predovšetkým z ustanovenia § 126 stavebného zákona, ktoré sa týka

ochrany zloţiek ţivotného prostredia a iných osobitných záujmov podľa toho, o aký druh

stavby ide, na aký účel sa má stavba uţívať, ktoré záujmy budú stavbou dotknuté,

kde je stavba umiestnená, či sú v predmetnom území vyhlásené ochranné pásma, a pod.

Pri stavbách postavených bez stavebného povolenia alebo v rozpore s ním je stavebný

úrad povinný vţdy najskôr skúmať, či takúto stavbu nemoţno dodatočne povoliť.

Vyhodnocuje pritom jej vplyv na ţivotné prostredie, súlad s platnou územnoplánovacou

dokumentáciou, resp. s funkčným vyuţitím územia, so všeobecnými technickými

poţiadavkami vymedzenými príslušnými právnymi predpismi a technickými normami,

pričom prihliadne na stanoviská a vyjadrenia dotknutých orgánov, a napokon skúma

aj vlastnícke vzťahy k pozemku, na ktorom je stavba umiestnená. Pokiaľ zistí súlad

s verejnými záujmami, stavbu môţe dodatočne povoliť, pričom vo výroku o dodatočnom

povolení zároveň vysloví súhlas s uţívaním stavby na daný účel.

Tým, ţe prvostupňový správny orgán v danom prípade preniesol dôkazné bremeno

preukázania súladu existujúcich stavieb s verejnými záujmami na seba, porušil tak nielen

procesný postup predpísaný stavebným zákonom, ale zároveň upustil od poţadovania

preukázania uvedeného súladu existencie stavieb s verejným záujmom, čím opätovne porušil

zákon. Vo svojom odôvodnení len skonštatoval, ţe „zrealizovaná stavba v rozsahu uvedenom

vo výroku predmetného rozhodnutia, nie je v rozpore s verejnými záujmami a jej realizáciou

neboli porušené práva a právom chránené záujmy účastníkov konania, čo bolo dôvodom

18

dodatočného povolenia stavby a zmeny v uţívaní stavby.“ Takéto odôvodnenie nie je v súlade

s ustanovením § 46 správneho poriadku v spojení s § 140 stavebného zákona, ktoré zakotvuje

zásadu zákonnosti a zásadu materiálnej pravdy. Správny orgán je viazaný zásadou zákonnosti

(§ 3 ods. 1 správneho poriadku), v intenciách ktorej je povinný v konaní a pri rozhodovaní

zachovať procesné predpisy ako aj predpisy hmotnoprávne. Musí postupovať v konaní tak,

aby zabezpečoval ochranu práv osôb a súčasne vyţadoval plnenie ich povinností

v nadväznosti na ochranu záujmov štátu a spoločnosti. Ide o presadzovanie cieľov

hmotnoprávnej úpravy v konkrétnej veci.

Zásada materiálnej pravdy je upravená najmä v ustanovení § 3 ods. 4 správneho

poriadku a ďalej konkretizovaná v ďalších ustanoveniach správneho poriadku (§ 32 a 46).

Zásadu materiálnej pravdy treba aplikovať spolu so zásadou zákonnosti a zásadou voľného

hodnotenia dôkazov (§ 34 ods. 5 správneho poriadku), ktoré sú vlastne jej základom. Táto

zásada vyslovuje poţiadavku, podľa ktorej správny orgán je povinný zistiť skutočný stav veci,

teda subsumuje aj poţiadavku zistiť úplný a presný stav veci. Za zistenia skutočného stavu

veci treba povaţovať zistenie všetkých skutočností, ktoré sú podľa príslušného

hmotnoprávneho predpisu právne významné. Poţiadavka súladu s verejným záujmom

je v danej právnej veci nepochybne takouto skutočnosťou. Zistenie úplného a presného stavu

vecí je základným predpokladom zákonnosti a správnosti rozhodnutia správneho orgánu.

Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku správny orgán v odôvodnení uvedie,

ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení

dôkazov, ako pouţil správnu úvahu pri pouţití právnych predpisov, na základe ktorých

rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov a s ich vyjadreniami

k podkladom rozhodnutia. Pokiaľ správny orgán náleţite neodôvodnil svoje rozhodnutie,

toto je nepreskúmateľné a vydané v rozpore so zákonom.

Ďalej najvyšší súd má za to, ţe uvedený skutkový stav napĺňa jednu zo skutkových

podstát správneho deliktu uvedeného v § 106 stavebného zákona, za ktorý stavebný úrad mal

pristúpiť k uloţeniu sankcie stavebníkovi za realizáciu stavieb bez stavebného povolenia.

Navyše, spomínané ustanovenie je kogentného charakteru a nedáva správnemu orgánu

na výber medzi moţnosťou uloţiť, či neuloţiť sankciu. Tento charakter vyplýva z dikcie

19

„stavebný úrad alebo inšpekcia uloží...“ V spisovom materiáli sa však ţiadne rozhodnutie

stavebného úradu alebo inšpekcie o uloţení sankcie za správny delikt nenachádza.

Uţ tým, ţe stavebník nepredloţil v priebehu celého stavebného konania potrebné

doklady, ktoré by preukázali súlad prevádzky s verejnými záujmami chránenými stavebným

zákonom, prinajmenšom vyvoláva opodstatnené pochybnosti o takomto súlade. Stavebný úrad

sa však nedostatočne venoval tejto hmotnoprávnej zákonnej poţiadavke, ktorá tvorí podstatu

celého konania o vydaní dodatočného stavebného povolenia, preto rozhodnutie, ktoré vydal,

nemôţe byť v súlade so zákonom, pretoţe vychádza z nedostatočne zisteného skutkového

stavu.

Správny orgán sa takisto nevenoval dostatočne námietke ţalobcov ohľadne

porušovania ich ústavného práva na priaznivé ţivotné prostredie, ktoré im zaručuje

Slovenskej republiky v čl. 44. Neposudzoval, či prevádzka objektu drevovýroby nemohla mať

negatívny vplyv na ţivotné prostredie vo svojom okolí a či týmto negatívnym vplyvom mohli

byť účastníci správneho konania priamo dotknutí na svojich ekologických, hygienických

a občianskych právach, či sa ním mohol zníţiť štandard ich bývania.

Najvyšší súd taktieţ poukazuje na konštatovanie krajského súdu, ţe samotný objekt

ako bývalý objekt Čističky odpadových vôd Rudných baní Banská Bystrica by ťaţko bol

vyuţiteľný na iný účel, neţ na priemyselnú výrobu. Takéto konštatovanie podľa názoru

najvyššieho súdu nemôţe bez ďalšieho slúţiť ako podklad pre správne rozhodnutie takého

významu, akým je rozhodnutie o dodatočnom povolení stavby alebo zmene účelu uţívania

stavby.

Najvyšší súd povaţuje za neprípustné, aby v právnom štáte správne orgány

legalizovali stavby zrealizované bez stavebného povolenia, čím bez ďalšieho podporujú

nezákonné konanie stavebníka a tým absolútne ignorujú účel stavebného zákona. Krajský súd

vo svojom odôvodnení konštatoval, ţe v areáli bývalej Čističky odpadových vôd došlo

k vybúraniu otvorov v nosnej konštrukcii stavby, k novovymurovaniu obvodového plášťa

a k zasypaniu podzemného podlaţia stavby postavenej na parc. č. X., k. ú. B., k vybudovaniu

protihlukovej bariéry, mimo objektu došlo k nepovolenej výstavbe oporného múru, k úprave

terénu pod spevnené plochy a k osadeniu zásobníka na piliny na pozemku parc. č. X., k.ú. B.

20

a k odkopaniu svahu na tomto pozemku, no ak napriek tomu nepovaţoval ţalobu za dôvodnú,

podľa názoru najvyššieho súdu rozhodol nesprávne.

Nakoľko z napadnutého rozhodnutia ţalovaného ako aj z rozhodnutia správneho

orgánu prvého stupňa nevyplýva, ţe vykonané dôkazy nie sú postačujúce pre skutkové

zistenia, z ktorých správne orgány vo svojom rozhodnutí vychádzali, rozhodnutie ţalovaného

je nepreskúmateľné i pre nedostatok jeho dôvodov a neúplnosť spisov správneho orgánu.

Administratívne spisy v tejto veci, ako je uvedené vyššie, ani neobsahujú všetky podklady

pre vydanie zákonného rozhodnutia.

Pochybil teda krajský súd, keď sa stotoţnil s právnym záverom ţalovaného v danej

veci a zamietol ţalobu.

Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých

sa rozhodovalo v správnom konaní. Súdy v správnom súdnictve preskúmavajú zákonnosť

rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy ( ) a ich úlohou nie je hľadať

dôvody zamietnutia ţaloby. Ak je rozhodnutie správneho orgánu nepreskúmateľné, súd

nemôţe jeho dôvody nahrádzať.

Keďţe vo veci konajúci a rozhodujúci správny orgán nevykonal právne relevantné

dôkazy v záujme náleţitého ozrejmenia skutkového stavu veci a ani krajský súd nevykonal

ţiadne dôkazy, a to ani formou verifikácie vykonaných dôkazov zo strany správneho orgánu,

a navyše v dôsledku toho správne orgány i prvostupňový súd vec nedostatočne a tým

i nesprávne posúdili, bol dôvod na to, aby odvolací súd zmenil rozsudok krajského súdu,

rozhodnutie ţalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 250ja ods. 3 veta

prvá ).

V zmysle vyššie uvedeného, ţalovaný v ďalšom konaní súc viazaný právnym názorom

najvyššieho súdu ( ) odstráni procesné nedostatky a vady náleţite doplní

nedostatočne zistený skutkový stav veci v zhora naznačenom smere, pričom bude venovať

dostatočnú pozornosť otázke verejného záujmu na existencii predmetných stavieb

ako aj moţnému dopadu prevádzky na susedné pozemky a prípadnému zásahu,

21

resp. obmedzeniu výkonu vlastníckeho práva ich vlastníkov. Svoje nové rozhodnutie vo veci

patričným spôsobom odôvodní tak, aby sa náleţite vysporiadal so všetkými relevantnými

námietkami ţalobcov a tak, aby zodpovedalo zákonu (§ 46 a § 47 ods. 3 správneho poriadku).

Najvyšší súd v danom prípade nevylučuje ani postup ţalovaného podľa § 59 ods. 3 veta

pred bodkočiarkou správneho poriadku, podľa ktorého odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec

vráti správnemu orgánu, ktorý ho vydal, na nové prejednanie a rozhodnutie, pokiaľ

je to vhodnejšie najmä z dôvodov rýchlosti alebo hospodárnosti.

Na záver najvyšší súd k námietke ţalovaného týkajúcej sa oprávnenosti podania

odvolania zo strany krajského prokurátora zdôrazňuje, ţe krajský prokurátor vstúpil

do konania podľa (č. l. 39), pričom v správnom súdnictve vstup

prokurátora do uţ začatého konania vyplýva z ustanovenia v spojení s

ods. 1 veta prvá . Podľa ustanovenia v spojení s veta prvá

je potom prokurátor v konaní oprávnený na všetky úkony, ktoré môţe vykonať účastník

konania, ak nejde o úkony, ktoré môţe vykonať len účastník právneho vzťahu. Keďţe

podanie odvolania nie je úkon, ktorý by mohol urobiť len účastník právneho vzťahu, toto

oprávnenie krajskému prokurátorovi v zmysle zákona prislúcha. Odvolací súd sa preto

nemohol stotoţniť s námietkou ţalovaného, ţe krajský prokurátor podal odvolanie

neoprávnene.

O náhrade trov prvostupňového konania a odvolacieho súd rozhodol podľa § 224

ods. 2 a a úspešným ţalobcom priznal ich náhradu v sume 541,93

eura a 262.49 eura.

Priznané trovy konania pozostávajú z náhrady za súdny poplatok za ţalobu vo výške

66,39 eura a odvolanie 66,- eur a z náhrady trov právneho zastúpenia ţalobcov advokátom

vo výške 409,54 eura a 262,49 eura za úkony právnej sluţby, keď ţalobkyňa v 1. rade bola

zastúpená advokátom JUDr. M., CSc. na základe plnomocentva z 05.08.2008 (č. l. 4)

a ţalobca v 2. rade na základe plnomocentva z 30.10.2008 (č. l. 41), pričom ţalobca v 2. rade

v odvolacom konaní právneho zástupcu zmenil a dňa 22. júna 2009 zastupovaním poveril

spoločnosť H., s. r. o..

Právny zástupca ţalobkyne v 1. rade a do 22.06.2009 aj ţalobcu v 2. rade

JUDr. M., CSc. vyčíslil náhradu trov konania právnej sluţby sumou 560,50 eura vrátane DPH

19%, no napriek obsahu jeho podania zo 16.09.2010 doručeného najvyššiemu súdu

22

20.09.2010 a podania doručeného 22.09.2010 špecifikácia trov k týmto podaniam pripojená

nebola a nebol pripojený ani doklad o tom, ţe je platiteľom DPH. Právny zástupca ţalobcu

v druhom rade vyúčtoval náhradu trov konania sumou 480,51 eura s podrobnou špecifikáciou

za sedem úkonov právnej sluţby plus jeden štvrtinový úkon za účasť na vyhlásení rozsudku

pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky, pričom v r. 2009 účtoval za jeden úkon 53,49

eura a v roku 2010 55,49 eura, plus reţijný paušál, potvrdenie o tom, ţe je platiteľom dane

z pridanej hodnoty, predloţil.

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej sluţby za zastupovanie

v správnom súdnictve bola podľa § 11 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

sluţieb v znení do 31. mája 2009 (ďalej len „“) jedna trinástina

výpočtového základu. Od 01. júna 2009 základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon

právnej sluţby za zastupovanie v správnom súdnictve je jedna šestina výpočtového základu

( veta prvá vyhlášky č. v znení do 31. mája 2010, resp.

vyhlášky č. v znení od 01. júna 2010).

V roku 2008 1/13 výpočtového základu bola 1.465,-Sk, t. j. 48,63 eura, v roku 2009

1/13 výpočtového základu bola 53,49 eura a 1/6 výpočtového základu 115,90 eura. V roku

2010 1/6 výpočtového základu (, vyhlášky č. ) činí 120,23 eura.

Ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb základná sadzba

tarifnej odmeny sa zníţi o 20 % ( vyhlášky č. v znení účinnom

do 31.05.2010).

Podľa obsahu súdneho spisu advokáti vykonali vo veci nasledovné úkony, za ktoré

im patrí odmena za poskytnutie právnej sluţby:

1. JUDr. M., CSc. – prevzatie a príprava zastúpenia ţalobkyne v 1. rade 05.08.2008 – 48,63

eura a ţalobcu v 2. rade 30.10.2008 - 48,63 eura, podanie ţaloby za oboch ţalobcov

07.08.2008 – 77,81 eura (48,63 x 2 – 20 %), účasť na pojednávaní pred súdom prvého stupňa

dňa 29.04.2009 85,74 eura (53,59 x 2 – 20 %) a podanie odvolania v mene ţalobkyne v 1.

rade 25.06.2009 - 115,90 eura. K týmto piatim úkonom moţno v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky

č. pripočítať reţijný paušál, ktorý v roku 2008 činil 190,- Sk, t. j. 6,31 eura

a v roku 2009 6,95 eura. Ţalobcom v prvostupňovom konaní a ţalobkyni v 1. rade aj v konaní

23

odvolacom najvyšší súd priznal okrem náhrady za súdne poplatky 132,39 eura aj odmenu za

poskytnuté právne sluţby v sume 409,54 eura k rukám JUDr. M., CSc.,

2. H., s. r. o. - prevzatie a príprava zastúpenia ţalobcu v 2. rade 22.06.2009 - 115,90 eura, ale

účtuje iba 53,49 eura, podanie odvolania v mene ţalobcu v 2. rade 24.06.2009 115,90 eura,

ale účtuje iba 53,49 eura. Právny zástupca ţalobcu v 2. rade ďalej účtoval odmenu á 53,49

eura (resp. 55,49 eura) za 5 úkonov, ktoré nazval „doplnenie“ a to doplnenie z 29.09.2009,

03.11.2009, 04.06.2010, 22.06.2009 a 14.09.2010. Z týchto úkonov bolo moţné priznať

náhradu iba za doplnenie odvolania z 29.09.2009, nakoľko len toho podanie sa týkalo priamo

preskúmavanej veci; ostatné „doplnenia“ boli iba sprievodnými listami k prepojeným

listinám, či odpoveďou na dotaz odvolacieho súdu, a preto ich nebolo moţné podradiť

pod ţiaden z úkonov právnej sluţby uvedený v ustanovení vyhlášky č. .

Za doplnenie odvolania by patrila suma 115,90 eura, avšak právny zástupca vyúčtoval iba

sumu 55,49 eura. Ďalej patrí odmena za účasť právneho zástupcu ţalobcu v 2. rade

na vyhlásení rozsudku pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky v sume 30,05 eura

(¼ zo sumy 120,23 eura podľa vyhlášky č. ). K týmto

úkonom náleţí podľa vyhlášky č. reţijný paušál 3 x 6,95 eura

a 1 x 7,21 eura a podľa vyhlášky č. , k celkovej tarifnej odmene

aj daň z pridanej hodnoty 41,91 eura. Ţalobcovi v 2. rade takto potom najvyšší súd priznal

na účet advokátskej kancelárie H., s. r. o odmenu za poskytnuté právne sluţby v sume 262,49

eura.

Nakoľko JUDr. M., CSc. neosvedčil, ţe je platiteľom dane z pridanej hodnoty,

najvyšší súd mu nemohol podľa vyhlášky č. priznať tarifnú

odmenu zvýšenú o daň z pridanej hodnoty.

Náhradu trov konania v sume 541,93 eura je ţalovaný v súlade s

v spojení s veta prvá povinný zaplatiť ţalobcom k rukám JUDr. M. CSc.

a v sume 262,49 eura na účet advokátskej kancelárie H., s. r. o., keď číslo účtu táto

bezodkladne ţalovanému oznámi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V B. 28. septembra 2010

24

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

P. Slezáková