Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
296/363966.d23287.pdf
PDF · 137.1 KB
No categories available
1Cdo/78/2009
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Bajánkovej a sudcov JUDr. Milana Deáka a JUDr. Daniely Švecovej v právnej
veci navrhovateľa I. S., bývajúceho v S., v dovolacom konaní zastúpeného JUDr. E. Z.,
advokátkou v G., proti odporkyni Z. S., bývajúcej v S., v dovolacom konaní zastúpenej JUDr.
J. V., advokátom vo V., o zrušenie spoločného nájmu bytu, vedenej na Okresnom súde
Galanta pod sp. zn. 10C 82/2001, o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu
v Trnave z 11. marca 2008 sp. zn. 9Co 239/2007, takto
r o z h o d o l
Dovolanie z a m i e t a.
Odporkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Galanta (súd prvého stupňa) rozsudkom z 27. septembra 2007, č. k.
10C 82/2001-411 zrušil právo spoločného nájmu účastníkov konania k trojizbovému
druţstevnému bytu č. X nachádzajúcemu sa v S. na druhom poschodí na J. ulici X/X a za
výlučného nájomcu a člena druţstva určil navrhovateľa; odporkyni uloţil povinnosť z bytu sa
vysťahovať do 15 dní po tom, ako jej bude navrhovateľom zabezpečený náhradný byt. O
trovách konania vyslovil, ţe rozhodne samostatným uznesením. Pri rozhodovaní vychádzal z
toho, ţe účastníci sa stali nájomcami daného bytu zmluvou o nájme bytu za trvania
manţelstva, ktoré bolo rozvedené súdom prvého stupňa 29. marca 2001 (vec sp. zn. l0 C
159/00); ţe pred rozvodom opustil navrhovateľ spoločnú domácnosť z dôvodu, ţe vzťahy
medzi manţelmi neboli dobré, nie však v úmysle trvale opustiť predmetný byt; ţe
navrhovateľ platí polovicu nájomného a za sluţby spojené s uţívaním bytu. Mal tieţ za
preukázané, ţe na čas po rozvode manţelstva obidve deti účastníkov boli zverené do výchovy
matky (odporkyni), ktorá má s nimi v podobe prechodného bydliska zabezpečené bývanie
v M., kam sa odsťahovala k svojmu známemu; tu mal. syn navštevuje školu. Odporkyňa si
zaloţila ţivnosť, pričom byt, ktorý získala vo V., u ktorého bola povolená zmena účelu
uţívania, slúţi na jej podnikanie ako holičstvo – kaderníctvo. Hoci ani u odporkyne súd
prvého stupňa nezistil, ţe by predmetný byt opustila s úmyslom ďalej sa v ňom nezdrţiavať,
bol názoru, ţe tento byt potrebuje odporkyňa najmä pre účely svojej plnoletej dcéry, ktorá
navštevuje vysokú školu v Ţiline, kde býva v internáte. Poukázal aj na to, ţe maloletý syn je
naviazaný na bývanie v M. a má tu svojich priateľov, navštevuje v prípade ochorenia lekára.
Po zrušení práva spoločného nájmu bytu povaţoval určenie navrhovateľa za výlučného
nájomcu a člena druţstva (§ 705 ods. 2 Občianskeho zákonníka) za súladné s ustanovením §
705 ods. 3 Občianskeho zákonníka, uvedúc, ţe aj pri rozhodovaní o bytovej náhrade pre
odporkyňu na záujmy maloletého syna a plnoletej dcéry účastníkov vzal zreteľ.
Krajský súd v Trnave (odvolací súd) na odvolanie odporkyne zmenil (§ 220 O.s.p.)
rozsudkom z 11. marca 2008 sp. zn. 9Co 239/2007 rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe zrušil
právo spoločného nájmu účastníkov konania k trojizbovému druţstevnému bytu č. X
nachádzajúcemu sa v S. na druhom poschodí na J. ul. č. X/X a za výlučnú nájomníčku a
členku druţstva určil odporkyňu; zároveň uloţil navrhovateľovi povinnosť z bytu sa
vysťahovať do 15 dní po tom, ako mu bude odporkyňou zabezpečený náhradný byt. O trovách
odvolacieho konania uloţil rozhodnúť súdu prvého stupňa. V otázke splnenia zákonných
podmienok pre zrušenie práva spoločného nájmu účastníkov konania k predmetnému bytu sa
oba niţšie súdy nerozchádzali. Pri rozhodovaní o ďalšom nájme bytu, t.j. pri určení, ktorý
z účastníkov má byť ďalším (výlučným) nájomcom bytu ako člen druţstva po zrušení práva
spoločného nájmu bytu (za zistenia, ţe postavenie samotných účastníkov v danej veci je
prakticky zhodné v tom, ţe ani jeden v byte nebýva, odsťahovali sa dobrovoľne, obaja platia
nájomné a svoju bytovú otázku nemajú vyriešenú), odvolací súd bol názoru, ţe je v záujme
detí účastníkov, aby sa ďalším nájomcom bytu ako člen druţstva stala odporkyňa. Na rozdiel
od súdu prvého stupňa povaţoval za rozhodujúce kritérium - keď stanovisko prenajímateľa je
neurčité - takýto záujem detí účastníkov (plnoletej dcéry I., ktorá nie je schopná zatiaľ sa
sama ţiviť, a maloletého syna I.), o ktoré sa odporkyňa riadne stará. Naplnenie či ochranu
záujmu detí teda videl v tom, ţe určením odporkyne za ďalšieho nájomcu bytu zabezpečí sa
deťom trvalé bydlisko. Okrem tohto záujmu oboch detí, ktorý mal za smerodajný, odvolací
súd v prospech odporkyne ako ďalšieho nájomcu bytu označil aj skutočnosť, ţe u nej, keďţe
je zárobkovo činná, je reálnejšia moţnosť zabezpečenia náhradného bytu pre navrhovateľa,
ktorý je nezamestnaný a bez príjmu.
Proti tomuto zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie navrhovateľ,
ktorý navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Ako dovolací
dôvod uviedol, ţe rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Namietal, ţe pri rozhodovaní súdu o ďalšom nájme bytu
bývalých manţelov musí súd prihliadať - okrem v zákone výslovne uvedených hľadísk
záujmu mal. detí a stanoviska prenajímateľa - aj na ďalšie hľadiská, napr. na podiel na získaní
bytu, na rozvrate manţelstva, na vyuţití bytového priestoru, kto a ako má vyriešenú bytovú
situáciu, kto a v akej miere sa pričinil o zachovanie nájmu a pod. Odvolaciemu súdu vytýkal,
ţe prihliadol iba na záujem detí a nevyporiadal sa s otázkami príčiny rozvratu medzi
účastníkmi a ich následným správaním, kto a v akej miere sa pričinil o zachovanie nájmu, kto
z účastníkov a ako má vyriešenú svoju bytovú otázku, ktorý z účastníkov má reálnu moţnosť
prípadného zabezpečenia náhradného bytu.
Odporkyňa vo vyjadrení ţiadala dovolanie navrhovateľa zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods.
1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods.
1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru,
ţe dovolanie nie je dôvodné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustnú proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,
ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
Prípustnosť dovolania navrhovateľa, ktoré v danom prípade smeruje proti
zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vyplýva len z ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p.
V zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov,
ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) sa zaoberá procesnými
vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ
označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vţdy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,
či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.a/ aţ g/
O.s.p. Dovolateľ ţiadnu z týchto vád nenamietal a jej existencia nevyšla v dovolacom konaní
najavo.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je
v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej
základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom
súdnom konaní. Ani vadu tejto povahy dovolateľ nenamietal a ani dovolací súd jej existenciu
z obsahu spisu nezistil.
Dovolateľ namietal, ţe zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne
posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak
súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,
nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových zistení vyvodil nesprávne
právne závery.
Skutkové zistenia týkajúce sa postavenia samotného navrhovateľa a samotnej
odporkyne vo vzťahu k potrebe tohto bytu, z ktorých vychádzal pri rozhodovaní odvolací
súd (a aj súd prvého stupňa), teda ţe obaja účastníci nemajú vyriešenú bytovú otázku, keď
ani jeden z účastníkov nevlastní iný byt, ktorý by uspokojoval jeho bytovú potrebu, a ţe ani u
jedného nemoţno povedať, ţe by trvalo opustil spoločnú domácnosť – predmetný druţstevný
byt, ţe na úhrade nájomného u tohto bytu sa obaja podieľajú, boli obdobné či totoţné.
Odvolací súd potrebu daného bytu u toho – ktorého z účastníkov správne právne posúdil so
zreteľom na ďalšiu ustálenú skutočnosť a to vzájomný vzťah odporkyne s deťmi. Zo
zisteného komplexu okolností vzťahujúcich sa k doterajšiemu spolunaţívaniu účastníkov
a ich detí správne zhodnotil záujem týchto detí ako najvýznamnejšie (určujúce) kritérium pre
rozhodnutie o ďalšom nájomcovi bytu.
Podľa § 705 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak nadobudol právo na uzavretie zmluvy o
nájme druţstevného bytu jeden z rozvedených manţelov pred uzavretím manţelstva, zanikne
právo spoločného nájmu bytu rozvodom; právo uţívať byt zostane tomu z manţelov, ktorý
nadobudol právo na nájom bytu pred uzavretím manţelstva. V ostatných prípadoch
spoločného nájmu druţstevného bytu rozhodne súd, ak sa rozvedení manţelia nedohodnú, na
návrh jedného z nich o zrušení tohto práva, ako aj o tom, kto z nich bude ako člen druţstva
ďalej nájomcom bytu; tým zanikne aj spoločné členstvo rozvedených manţelov v druţstve.
Pri rozhodovaní o ďalšom nájme bytu vezme súd zreteľ najmä na záujmy maloletých
detí a stanovisko prenajímateľa (§ 705 ods. 3 Občianskeho zákonníka).
V riešenom prípade ide o aplikáciu § 705 ods. 2 druhá veta a ods. 3 Občianskeho
zákonníka.
V citovanom ustanovení § 705 ods. 3 Občianskeho zákonníka ide o ustanovenie, ktoré
patrí k právnym normám s relatívne neurčitou hypotézou, t.j. k právnym normám, ktorých
hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom a ktoré tak prenechávajú súdu, aby
podľa svojej úvahy v kaţdom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy zo
širokého, vopred (okrem záujmu maloletých detí a stanoviska prenajímateľa) neobmedzeného
okruhu okolností.
Okrem hľadísk výslovne uvedených v ustanovení § 705 ods. 3 Občianskeho zákonníka,
na ktoré má súd vţdy prihliadnuť a s nimi sa vyporiadať, jestvujú aj ďalšie významné
hľadiská (sociálne a majetkové pomery účastníkov, ich zdravotný stav, zásluhy o získanie
spoločného bytu účastníkov, účelnosť vyuţitia bytu a pod.); nie je vylúčené, aby tieto ďalšie
hľadiská pre rozhodovanie o ďalšom nájme bytu v tej ktorej veci podľa konkrétnych okolností
nepreváţili nad expressis verbis v zákone uvedenými hľadiskami.
V preskúmavanej veci odvolací súd na zistený skutkový stav pouţil správne ustanovenie
Občianskeho zákonníka (§ 705), ktoré správne aj interpretoval. Vymedzil hypotézu
ustanovenia § 705 ods. 3 Občianskeho zákonníka správne, v súlade s konštantnou judikatúrou.
V napadnutom rozhodnutí sú dostatočne jasne a výstiţne vysvetlené dôvody, z ktorých mal
odvolací súd za to, ţe za ďalšieho nájomcu predmetného bytu ako člena druţstva treba určiť
odporkyňu.
Dovolací súd sa stotoţňuje s právnym posúdením zisteného skutkového stavu veci
odvolacím súdom. Ten rozhodol správne, keď si neosvojil tvrdenie navrhovateľa, ţe by iné
hľadiská pre rozhodovanie o ďalšom nájme bytu preváţili nad záujmami deti účastníkov mať
zabezpečené trvalé bývanie spolu s odporkyňou v predmetnom byte. Ich trvalé bývanie je
totiţ zabezpečené len týmto bytom, bývanie maloletého syna účastníkov v Modrom Kameni,
hoci tu má svojich priateľov a je naň navyknutý, má rovnako ako u odporkyne len povahu
prechodného bydliska; to isté platí aj o bývaní dcéry účastníkov na internáte. Hoci maloletým
dieťaťom je uţ iba syn účastníkov, hneď za jeho záujmom treba vidieť aj záujem plnoletej
dcéry účastníkov (ako dieťaťa, ktoré nie je ešte schopné sa samo ţiviť a na predmetný byt je
odkázané). Odvolací súd nepochybil tým, ţe pri rozhodovaní o ďalšom nájme (nájomcovi)
bytu neprehliadol stav rodiny (odporkyne s obomi deťmi), ktorej spoločné potreby trvalého
bývania má práve uvedený byt zabezpečiť, a uprednostnil ju pred navrhovateľom; v takomto
riešení moţno napokon vidieť aj účelné vyuţitie sporného bytu.
Odvolací súd s prihliadnutím na dosiahnutie účelu ustanovenia § 705 ods. 3 Občianskeho
zákonníka správne vzal zreteľ na záujmy oboch detí účastníkov - ich potrebu zabezpečenia
trvalého bydliska a poskytnutia moţnosti pokojného a usporiadaného spoluţitia
s odporkyňou. Ţiadne ostatné v konaní zistené okolností nespochybnili prioritu realizácie
(uplatnenia) uvedených záujmov. Iba pokiaľ by v tomto prípade táto jednoznačne určujúca
priorita tu chýbala (teda ak by nejestvovala takáto potreba účinnej ochrany oprávnených
záujmov oboch detí účastníkov, čo však splnené nebolo), mali by svoj význam pri
rozhodovaní o ďalšom nájme bytu iné - širšie hľadiská a súvislostí, teda napr. aj odvolacím
súdom v prospech odporkyne zmienená skutočnosť o individuálne lepšej moţnosti
(ekonomickej) zabezpečiť zodpovedajúcu bytovú náhradu druhému účastníkovi
(navrhovateľovi).
Pretoţe odvolací súd na zistený skutkový stav pouţil správny právny predpis, tento aj
správne vyloţil a jeho právne závery zodpovedajú hypotéze pouţitého právneho predpisu,
rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.) správny. Nakoľko nebolo zistené, ţe by konanie bolo postihnuté vadou
uvedenou v ustanovení § 237 O.s.p. alebo inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľa podľa
§ 243b ods. 1 O.s.p. zamietol.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5 v spojení
s § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p. V dovolacom konaní úspešnej odporkyni
nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, pretoţe si ju nevyčíslila - trovy právneho
zastúpenia, keď iné trovy dovolacieho konania jej zo spisu nevyplývajú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. septembra 2010
JUDr. Jana B a j á n k o v á , v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť :
Hrčková Marta