Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
0e7/382375.6eb543.pdf
PDF · 150.35 KB
No categories available
6Tdo/29/2010
Najvyšší súd 6 Tdo 29/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Štefana
Michálika a sudcov JUDr. Daniela Hudáka a JUDr. Petra Hatalu na neverejnom zasadnutí
konanom 30. septembra 2010 v Bratislave v trestnej veci proti obvinenému ml. S. D., pre prečin
porušovania domovej slobody spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 194 ods. 1, ods. 2 písm. c/
Tr. zák. o dovolaní obvineného proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 19. novembra 2009,
sp. zn. 5 To 56/2009, takto
rozhodol:
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného ml. S. D. sa o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e
Rozsudkom Okresného súdu Nitra z 29. júna 2009, sp. zn. 4 T 4/2009, bol obvinený E. D.
uznaný vinným z prečinu porušovania domovej slobody spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 194
ods. 1, ods. 2 písm. a/, písm. c/ Tr. zák., s prihliadnutím na § 138 písm. d/ Tr. zák. a prečinu
nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Tr. zák. a obvinený ml. S. D. z prečinu porušovania
domovej slobody spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 194 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák.,
na tom skutkovom základe, že :
dňa 26. októbra 2006 okolo 17.30 hod. v obci G. po vzájomnej dohode s doposiaľ
nestotožneným páchateľom neoprávnene vnikli na pozemok rodinného domu č. X., kde E. D.
spoločne s doposiaľ nestotožneným páchateľom fyzicky napadli Š. B. tým spôsobom, že E. D.
ho udrel metlou do chrbta, v dôsledku čoho sa zlomila drevená rúčka metly a následne ho obaja
udierali päsťami a lakťami do hlavy a trupu, pričom jeden z nich ho kopol do rebier,
pričom počas incidentu prišla matka Š. B., E. B., ktorá syna bránila, v dôsledku čoho aj ju údery
zasiahli do rúk, pričom sa jej E. D. opakovane vyhrážal zabitím, ak nebude ticho a počas
incidentu ju zavrel do kuchyne a zavrel aj dvere do obývačky, aby sa tadiaľ nemohla vrátiť,
pričom ml. S. D. bol počas celého incidentu na terase domu a E. D. s doposiaľ nestotožneným
páchateľom počas incidentu zatlačili Š. B. do chodby domu, čím fyzickým útokom Š. B.
spôsobili pohmoždenie ľavej strany hrudníka, pohmoždenie s opuchom tváre v jarmovej oblasti
vpravo, pohmoždenie v oblasti dolnej časti pravej ramennej kosti a pohmoždenie ľavej lopatky,
ktoré zranenia si vyžadujú dobu liečenia a pracovnej neschopnosti v trvaní 7 dní a E. B. spôsobili
pohmoždenie s krvnou podliatinou chrbtovej strany oboch rúk, ktoré zranenia si vyžadujú dobu
liečenia a pracovnej neschopnosti v trvaní do 7 dní.
Za to bol obvinený E. D. odsúdený podľa § 194 ods. 1 Tr. zák., zistiac poľahčujúcu
okolnosť podľa § 36 písm. j/ Tr. zák. a zistiac priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h/ Tr. zák.,
s použitím § 38 ods. 2 Tr. zák. a § 41 ods. 1 Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní
1 (jeden) rok, výkon ktorého mu bol podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. a § 50 ods. 1 Tr. zák.
podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 1 (jeden) rok.
Obvinený ml. S. D. bol odsúdený podľa § 194 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 117 ods. 1
Tr. zák., zistiac poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j/ Tr. zák. a nezistiac priťažujúcu
okolnosť podľa § 37 Tr. zák., s použitím § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. na trest odňatia slobody
v trvaní 6 (šesť) mesiacov, pričom výkon tohto trestu mu bol podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák.
a § 119 ods. 1 Tr. zák. podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 1 (jeden) rok.
Proti tomuto rozsudku podal obvinený ml. S. D. v zákonnej lehote odvolanie, ktoré bolo
uznesením Krajského súdu v Nitre z 19. novembra 2009, sp. zn. 5 To 56/2009, zamietnuté
ako nedôvodné (§ 319 Tr. por.).
V zmysle § 183 ods. 1 písm. b/ Tr. por. rozsudok je právoplatný a vykonateľný, ak zákon
síce proti nemu pripúšťa odvolanie, avšak podané odvolanie bolo zamietnuté.
Dňa 6. augusta 2010 bolo Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky predložené dovolanie
obvineného ml. S. D., ktoré podal prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. M. Ď. dňa 8. júna 2010
na Okresnom súde Nitra proti vyššie uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu z dôvodov
uvedených v § 371 ods. 1 písm. c/, písm. g/ a písm. i/ Tr. por. Dôvodom dovolania je zároveň
v zmysle § 374 ods. 3 Tr. por. aj konanie na súde prvého stupňa, keďže vytýkané pochybenia
neboli napravené v konaní o odvolaní.
Čo sa týka dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., jeho naplnenie
obvinený odôvodnil konkrétne tým, že bola zásadne porušená povinnosť orgánov činných
v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňovať okolnosti svedčiace proti obvinenému
a okolnosti svedčiace v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávať dôkazy tak, aby umožnili
súdu spravodlivé rozhodnutie (§ 2 ods. 10 Tr. por.), ako súčasť práva na obhajobu.
Zdôraznil, že jediným priamym dôkazom proti jeho osobe bola výpoveď poškodených
Š. B. a E. B. na hlavnom pojednávaní dňa 29. júna 2009, kedy ho obaja menovaní identifikovali
ako osobu neoprávnene sa zdržujúcu na pozemku ich rodinného domu v čase útoku ďalších
dvoch páchateľov na Š. B. Tento dôkaz však považuje za absolútne neúčinný, nakoľko vychádza
z nezákonne – v rozpore s Trestným poriadkom vykonaného stotožnenia páchateľov
predmetného skutku v prípravnom konaní („dôkaz obstaraný v rozpore so zákonom prenáša
svoju nezákonnosť a procesnú nepoužiteľnosť i na ďalší dôkaz, ktorý vychádza z obsahu
nezákonne získaného dôkazu“ - rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
4 Tz 9/2006). Vo veci konajúci vyšetrovateľ totiž potom, ako sa od poškodených dozvedel,
že jeden z páchateľov sa identifikoval otázkou, či poškodený Š. B. pozná J. D. a že on
je jeho syn, týmto ešte pred samotným výsluchom ukázal na počítači 2 fotografie
(jeho a jeho brata) s poznámkou, že toto sú D., na základe čoho bol nimi opoznaný ako jeden
z páchateľov daného skutku. Nezákonnosť takto prevedenej identifikácie páchateľov umocňuje
navyše i tá skutočnosť, že uvedené fotografie boli obom poškodeným ukázané súčasne, čo mohlo
spôsobiť, že matka E. B., ktorá bola počas celého incidentu buď na chodbe alebo v kuchyni
domu, nie priamo na terase, označila jeho a jeho brata za páchateľov iba preto, že tak urobil
jej syn - poškodený Š. B. Obvinený upozornil zároveň na to, že v rozpore s ustanovením § 58
ods. 1 Tr. por. nebolo vykonanie vyššie uvedeného úkonu ani procesne zafixované vo forme
zápisnice, pričom v spise sa nenachádza ani žiaden záznam osvedčujúci jeho vykonanie.
Obvinený následne poukázal na to, že v zmysle výkladu § 126 Tr. por., ako aj ustálenej
súdnej praxe, je ukázanie poznávanej osoby poznávajúcej osobe na fotografii špecifickou formou
rekognície popri rekognícii in natura, pričom iné identifikovanie podozrivej osoby za páchateľa
skutku podľa fotografie slovenské trestné právo nepozná. Podotkol, že hoci v rámci svojej
doterajšej obrany nenamietal, že rekognícia bola vykonaná nezákonne (namietal totiž,
že jej vykonanie bolo zmarené nezákonnou identifikáciou páchateľov), má s ohľadom na vyššie
uvedené za to, že ak teda náš Trestný poriadok pozná opoznanie páchateľa podľa fotografie
iba ako formu rekognície, je potrebné posudzovať ako rekogníciu aj úkon vykonaný
vyšetrovateľom JUDr. B., a to napriek tomu, že to prvostupňový i odvolací súd popiera.
V prípade rekognície je však potom nevyhnutné dodržať viaceré pravidlá, medzi nimi i to,
že samotnému ukázaniu poznávanej osoby poznávajúcej osobe musí obligatórne predchádzať
výsluch poznávajúcej osoby, k čomu ale v danom prípade nedošlo, pričom aj následná rekognícia
in natura, ktorá mohla túto zásadnú procesnú vadu preklenúť, bola zmarená tým, že v dôsledku
nesprávneho postupu vyšetrovateľa došlo k jeho stretnutiu ako poznávanej osoby s poškodenými
priamo na chodbe policajnej stanice (po jeho zadržaní ako osoby podozrivej). Z rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. R 28/1986 navyše vyplýva, že opoznanie na základe
fotografií možno vykonať iba vtedy, ak postup podľa § 126 ods. 1 Tr. por. nie je možný
(podobne rozsudok Mestského súdu v Prahe, sp. zn. 7 To 128/2003).
Obvinený zároveň podotkol, že ak by si aj dovolací súd osvojil právny názor,
že rekognícia podľa fotografií nebola v prejednávanej trestnej veci vykonaná a že opoznanie
podľa fotografií bolo zákonné, je toho názoru, že z dôvodu ochrany jeho práv ako trestne stíhanej
osoby a za účelom dodržania spravodlivosti trestného stíhania vedúceho k odsúdeniu
a potrestaniu páchateľa trestného činu je nutné aplikovať aj v tomto prípade - vzhľadom
na svojský postup vyšetrovateľa analogicky pravidlá, ktorými sa riadi samotná rekognícia.
Odhliadnuc od vyššie uvedeného považoval obvinený za potrebné upozorniť tiež
na tú skutočnosť, že aj keď bolo opoznanie páchateľov vykonané JUDr. B. ako neodkladný
a neopakovateľný úkon na začiatku vyšetrovania, bolo vykonané bez prítomnosti jeho ako
aj jeho obhajcu. S poukazom na to uviedol, že „jestliže obhajoba nemohla být přítomná
neodkladným a neopakovatelným ůkonúm - akým je aj opoznanie páchateľov – nelze vinu
obviněného založit jen na těchto, byť přípustných, důkazech, pokud nejsou potvrzeny jinými
relevantními usvědčujícími důkazy“ (TpR 6/2008, s. 189).
Obvinený má za to, že vyššie uvedenými procesnými chybami bola už v prípravnom
konaní porušená základná zásada trestného konania deklarovaná v ustanovení § 2 ods. 1 Tr. por.
(„nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený inak než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý
ustanovuje tento zákon“) a rovnako bola táto zásada porušená aj v konaní pred súdom, keď súdy
vychádzali z výpovedí poškodených na hlavnom pojednávaní, ktorými ho identifikovali ako
jedného z páchateľov, hoci aj tieto výpovede vychádzali z obsahu nezákonne vykonaného
opoznania páchateľov na začiatku vyšetrovania. Je toho názoru, že okrem ovplyvnených
výpovedí poškodených neexistuje žiaden priamy dôkaz ani sled nepriamych dôkazov, ktoré
by bez akýchkoľvek pochybností preukazovali jeho vinu zo skutku, za ktorý bol odsúdený. Nebol
navyše preukázaný ani jeho motív ani úmysel spáchať predmetný skutok.
Vzhľadom na takýto nezákonný postup pri vykonávaní dokazovania v prípravnom konaní
a neskôr aj v konaní pred súdom existujú preto podľa obvineného dôvodné pochybnosti o tom,
či je skutočne jedným z páchateľov posudzovaného skutku, pričom ale tieto pochybnosti
už nie je možné odstrániť ani vykonaním ďalších dostupných dôkazov. Z toho dôvodu bolo
preto v jeho prípade potrebné aplikovať v rámci zásady prezumpcie neviny pri rozhodovaní
pravidlo „in dubio pro reo“, čomu zodpovedá dôvod na oslobodenie spod obžaloby podľa § 285
písm. c/ Tr. por. (rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. R 56/1994 a R 26/1965).
S poukazom na vyššie uvedené dôvody obvinený ml. S. D. navrhol, aby dovolací súd
podľa § 386 Tr. por. napadnuté uznesenie Krajského súdu v Nitre zrušil a vzhľadom na okolnosti
prípadu, aby súčasne zrušil aj predchádzajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) pred vydaním
rozhodnutia o dovolaní obvineného skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil,
že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu (§ 368 ods. 1 a § 566 ods. 3 Tr. por.),
bolo podané oprávnenou osobou prostredníctvom obhajcu (§ 369 ods. 2 písm. b/ a § 373 ods. 1
Tr. por.), v zákonnej lehote a na príslušnom súde (§ 370 ods. 1, ods. 2 Tr. por.), že dovolanie
spĺňa obligatórne obsahové náležitosti dovolania (§ 374 ods. 1, ods. 2 Tr. por.). Okrem toho
zistil, že bola splnená aj podmienka dovolania podľa § 372 Tr. por., veta prvá, keďže obvinený
pred podaním dovolania využil svoje právo a podal riadny opravný prostriedok.
Najvyšší súd Slovenskej republiky však zároveň dospel k záveru, že podané dovolanie
je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody
dovolania podľa § 371 Tr. por. (§ 382 písm. c/ Tr. por.).
Podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak bolo zásadným spôsobom
porušené právo na obhajobu.
Podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie založené
na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.
Podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie založené
na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného
hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže
skúmať a meniť.
V zmysle § 385 ods. 1 Tr. por. je dovolací súd viazaný dôvodmi dovolania, ktoré
sú v ňom uvedené.
Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne
uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb a má byť len skutočne výnimočným prielomom
do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej
istoty. Možnosti podania dovolania musia byť preto obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto
mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia.
Dovolací súd považuje za nevyhnutné zdôrazniť i to, že obsah konkrétne uplatnených
námietok, tvrdení a právnych názorov, ktorými sa v dovolaní odôvodňuje existencia určitého
dovolacieho dôvodu, musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takého
dovolacieho dôvodu podľa § 371 Tr. por. Dôvody dovolania je teda treba chápať materiálne,
a preto nestačí na ne len formálne poukázať v podanom dovolaní, aby sa tým vyhovelo
V súvislosti s obvineným uplatnenými dovolacími dôvodmi je potrebné osobitne
upozorniť i na ustanovenie § 371 ods. 3 Tr. por., v zmysle ktorého dôvody podľa odseku 1
písm. a/ až písm. g/ nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa
už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí,
ak dovolanie podáva minister spravodlivosti.
Dovolací súd však zistil, že vyššie uvedená podmienka v danom prípade splnená bola,
keďže tie isté námietky ako teraz v dovolaní, uplatňoval obvinený už v predchádzajúcom konaní.
Čo sa týka dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por., teda námietok
obvineného smerujúcich k spôsobu identifikácie páchateľov daného skutku, tak v tomto smere
považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky za nevyhnutné zdôrazniť predovšetkým
tú skutočnosť, že v predmetnom konaní žiadna rekognícia v zmysle § 126 Tr. por. vykonaná
nebola, a teda ani rekognícia na základe fotografií. Z obsahu spisu vyplýva, že vo veci konajúci
vyšetrovateľ ukázal poškodeným Š. B. a E. B. na počítači fotografie ml. S. D. a tiež jeho brata E.
(z registra obyvateľov) následne potom, ako sa od Š. B. dozvedel, že jeden z páchateľov
sa „identifikoval“ tým, že sa ho pýtal, či pozná J. D. a že on je jeho syn. Na základe takto
predložených fotografií boli potom obaja synovia D. zo strany vyššie menovaných poškodených
opoznaný ako osoby, ktoré sa daného skutku dopustili. Dovolací súd je pritom tiež toho názoru,
že uvedeným úkonom boli zákonným spôsobom získané poznatky procesne relevantné pre dané
trestné konanie. Je potrebné upozorniť na tú skutočnosť, že Trestný poriadok v ustanovení § 119
ods. 2 len príkladom uvádza dôkazné prostriedky – medzi nimi i rekogníciu, ktoré možno
v trestnom konaní použiť, pričom ako ďalej z uvedeného ustanovenia vyplýva, za dôkaz môže
slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných
prostriedkov podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona. Čo je ale podstatné, obaja
poškodení tiež na hlavnom pojednávaní po zákonnom poučení o trestných následkoch krivej
výpovede podľa § 346 ods. 1 Tr. zák. a krivej prísahy podľa § 346 ods. 2 Tr. zák. a po zložení
prísahy v zmysle § 265 ods. 2 Tr. por. opätovne bez akýchkoľvek pochybností označili
dovolateľa - obvineného ml. S. D. ako jedného z páchateľov predmetného skutku (§ 278 ods. 2
Tr. por.).
S ohľadom na uvedené je potrebné dodať i to, že vyššie uvedený dôkaz hodnotili potom
súdy ako každý iný dôkaz v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov deklarovanou
v § 2 ods. 12 Tr. por., pričom dospeli k takému záveru, že posudzovaný skutok sa stal a dopustil
sa ho i obvinený ml. S. D.
K tým námietkam obvineného, že opoznanie páchateľov podľa fotografií v prípravnom
konaní nebolo zaprotokolované, uvádza dovolací súd iba toľko, že z obsahu spisu je zrejmé,
že na základe záväzného pokynu prokurátorky okresnej prokuratúry z 21. januára 2008 bolo
dodatočne zadokumentované, akým spôsobom došlo k predmetnému stotožneniu páchateľov
zo strany príslušného vyšetrovateľa (č. l. 105 - 108).
Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., tak ten je daný
v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného
skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Uvedenou formuláciou
zákon vyjadruje, že dovolanie je určené k náprave právnych chýb rozhodnutia vo veci samej,
pokiaľ tieto chyby spočívajú v právnom posúdení skutku alebo iných skutočností podľa noriem
hmotného práva.
Koncepcia dovolania v trestnom práve, osobitne úprava dovolacieho dôvodu podľa § 371
ods. 1 písm. i/ Tr. por., veta za bodkočiarkou „správnosť a úplnosť zisteného skutku však
dovolací súd nemôže skúmať a meniť“, vylučuje možnosť uplatňovania námietok
proti skutkovým zisteniam. Na podklade tohto dovolacieho dôvodu nemožno tak preskúmavať
a hodnotiť správnosť a úplnosť skutkového stavu, ani preverovať úplnosť vykonaného
dokazovania a správnosť hodnotenia jednotlivých dôkazov. Skutkový stav je v prípade
rozhodovania o dovolaní hodnotený iba z toho hľadiska, či skutok alebo iná okolnosť skutkovej
povahy boli správne právne posúdené, t. j. či boli právne kvalifikované v súlade s príslušnými
ustanoveniami hmotného práva.
S prihliadnutím na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že skutok tak,
ako bol zo strany oboch súdov zistený, je záväzný a jeho právne posúdenie je správne a v súlade
so zákonom. Tiež on je teda toho názoru, že dovolateľ svojím konaním naplnil všetky obligatórne
znaky skutkovej podstaty trestného činu porušovania domovej slobody spolupáchateľstvom
podľa § 20 k § 194 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák.
Vo vzťahu k poslednému obvineným namietanému dovolaciemu dôvodu (§ 371 ods. 1
písm. c/ Tr. por.) je potrebné uviesť iba toľko, že dovolací súd nezistil v rámci daného trestného
konania žiadne také procesné pochybenia, ktoré by boli spôsobilé tento dôvod naplniť. Z obsahu
spisu je totiž zrejmé, že všetky práva, ktoré sú vyjadrením práva na obhajobu a podmienky
na spravodlivé rozhodnutie súdu boli v predmetnej veci riadne zabezpečené. Treba zároveň
upozorniť na to, že nemožno považovať za porušenie práva na obhajobu, keď príslušné orgány
hodnotia dôkazy ináč, než je predstava obvineného.
Na záver je potrebné s poukazom na vyššie uvedené uviesť tiež tú skutočnosť, že odvolací
súd pri rozhodovaní o odvolaní obžalovaného, sa vyrovnal so všetkými namietanými
pochybeniami, a preto nie je daný ani dôvod dovolania v zmysle § 374 ods. 3 Tr. por.
S ohľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c/,
písm. g/ a písm. i/ a § 374 ods. 3 Tr. por. v posudzovanej veci nie sú naplnené, a preto Najvyšší
súd Slovenskej republiky dovolanie obvineného S. D. odmietol na neverejnom zasadnutí
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 30. septembra 2010
JUDr. Štefan M i c h á l i k, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Alžbeta Kóňová