Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1TdoV/18/2010

Najvyšší súd 1 Tdo V 18/2010

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Haralda

Stiffela a sudcov JUDr. Štefana Harabina, JUDr. Štefana Michálika, JUDr. Emila Bždocha,

JUDr. Pavla Tomana, v trestnej veci proti obvinenému M. S. a spol., vedenej na Krajskom

súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. , prerokoval na neverejnom zasadnutí

konanom dňa 30. septembra 2010 v Bratislave, dovolanie, ktoré podali obvinení M. S.

a J. K., zastúpení obhajcom JUDr. M. D., advokátom v R.. S., proti uzneseniu Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo 17. septembra 2009, sp. zn. , a takto

rozhodol:

Podľa sa dovolanie obvinených M. S. a J. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28. februára 2008, sp. zn.

, boli obvinení M. S. a J. K. uznaní za vinných zo zločinu mučenia a iného

neľudského alebo krutého zaobchádzania podľa § 420 ods. 1, ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm.

e/, ods. 3 písm. a/ . 300/2005 Z. z (ďalej len Tr. zák.) s poukazom

na ustanovenie § 138 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. j/ Tr. zák., na tom skutkovom základe,

že

dňa 5. júla 2001 okolo 16.30 h po tom, čo K. S. st. prišiel do domu A. H. v M., časť

M. č. X., okres R., vyčítať mu zákrok jeho syna O. H., príslušníka OO PZ Jelšava, ktorý

vykonal voči R. G., obžalovaný O. H. na terase domu, po predchádzajúcom slovnom

konflikte, udrel K. S. st. minimálne jedenkrát päsťou pravej ruky do tváre v dôsledku čoho

tento spadol na schody vedúce do domu, odkiaľ mu nebolo umožnené odísť až do príchodu

polície, ktorú telefonicky privolali H.;

2

keď sa obžalovaní P. S., K. S. ml. a R. G. dozvedeli, že ich otec K. S. je držaný na

terase domu H., pribehli krátko po 16.30 h k domu A. H. v M., časť M. č. X., kde sa spoza

oplotenia domu vyhrážali A. H. a najmä O. H. usmrtením, vulgárne im nadávali a poškodili

oplotenie, pričom vyhrážky usmrtením vzbudili u A. H., O. H. a ich príbuzných dôvodnú

obavu, že ich uskutočnia;

okolo 17.00 h sa na miesto dostavila vyslaná policajná hliadka OO PZ v Revúcej.

v zložení obžalovaní M. S. a J. K., ako i príslušník OO PZ v Jelšave B. A., pričom obžalovaní

M. S. a J. K. začali ihneď po príchode opakovane intenzívne udierať obuškami, najmä po

chrbte, obžalovaného P. S., ktorý kládol odpor, keď mu chceli založiť putá, potom ho strhli na

zem, kde sa mu opätovne snažili putá založiť a keď sa im to nepodarilo, prišiel im na pomoc

obžalovaný O. H., ktorý P. S. kopol do boku a tak zákrok dokončili; obžalovaný M. S. počas

tohto zákroku udrel do tváre a obuškom po pleci B. S., ktorá sa dožadovala, aby nebil jej

syna, obžalovaní M. S. a J. K. použili opakovane obušok aj proti K. S. st. a R. G., ktorí sa

zákroku vzpierali; potom policajti zadržaných naložili do služobných áut.

K. S. st., P. S. a R. G. boli potom okolo 17.30 h prevezení na OO PZ v Jelšave, kde ich

obžalovaní M. S., J. K. a O. H. opakovane udierali obuškom i rukami a kopali do nich,

pričom, keď okolo 18.00 h prišli na OO PZ v Jelšave, privolaní príslušníci OO PZ Jelšava

obžalovaní I. G. a M. U. sa pripojili do napádania zadržaných formou opakovaných úderov

a kopov do rôznych častí tela; po 19.00 h boli postupne K. S. st., P. S. a R. G. prevezení do

Nemocnice v Revúcej. na lekárske ošetrenie, kde na ich tele boli zistené zranenia v podobe

povrchových hematómov na chrbte, rukách a u R. G. i na tvári, a tržnej rany na hlave, avšak

tieto zranenia neboli takého charakteru, aby bolo závažnejšie ohrozené zdravie alebo život

predvedených.

Po ošetrení zadržaných, týchto obžalovaní M. S., J. K., O. H., I. G. a M. H. dňa

5.7. 2001 okolo 20.30 h previezli na OO PZ v Revúcej., kde ich na chodbe pripútali k skobám

a P. S. o kovovú mrežu, neskôr K. S. st. k zvislým rúram ústredného kúrenia, obžalovaní

M. S. a J. K. opakovane pokračovali v násilí voči zadržaným, a to desiatkami úderov rukou,

obuškom a tiež kopaním, pričom sa spočiatku pripojil aj obžalovaný R. R., vykonávajúci stálu

službu na OO PZ v Revúcej. ktorý slabšie udrel R. G. po hlave a malou intenzitou kopol do

K. S. st., a P. S., neskôr na zadržaných už neútočil, vyhovoval ich požiadavkám na podanie

vody a možnosti vykonania telesných potrieb, ale následnému násiliu vykonávanému na

3

zadržaných obžalovaným M. S. a J. K. nezabránil a títo v ňom pokračovali až do bližšie

nezistených neskorých nočných hodín dňa 5.7.2001 až skorých ranných hodín dňa 6.7.2001.

Dňa 6. júla 2001 okolo 05.45 h nastúpil do služby na OO PZ vRevúcej. obžalovaný

L. K., ktorý na zemi ležiaceho K. S. st. kopol niekoľkokrát do boku, a keď sa prevrátil na

chrbát, najmenej trikrát mu silnou intenzitou dupol nohou zhora na hrudník.

V dôsledku tohto konania obžalovaných utrpel K. S. st. podliatiny a odreniny na tvári,

krku, chrbte, dolných a horných končatinách, hrudníku, krvné kapsy v driekovej a lopatkovej

oblasti chrbta, zmliaždenie chrupavčitej časti nosa, dvojitú zlomeninu sánky s posunom

úlomkov, krvácanie do lebečných pokrývok pod mäkkú i tvrdú plenu mozgovú, zmliaždenie

svalstva prednej brušnej steny, zlomeninu VIII. rebra vpravo v línii prednej pazušnej čiary,

zlomeniny X.-XII. rebra vpravo v línii pri chrbtici, zlomeniny V.-XI. rebra vľavo v línii

strednokľučkovej čiary, zlomeniny II.-VII. rebra vľavo v línii prednej až strednej pazuchovej

čiary, zlomeniny IX.-XI. rebra vľavo v línii pri chrbtici, zlomeninu hrudnej kosti, úrazové

poškodenie pohrudnice vľavo, krvácanie do ľavej pohrudničnej dutiny, nekompletné trhliny

v srdcovnici, zmliaždenie časti ľavých pľúc, krvácanie do medzirebrového svalstva a na

povrch osrdečníkového vaku srdca, trhliny v tkanine pečene, rozsiahlu trhlinu v tkanive

sleziny, krvácanie do tukového úponu telesa čriev, krvácanie do brušnej dutiny, v dôsledku

ktorých dňa 6.júla 2001 po 06.00 h na chodbe OO PZ v Revúcej zomrel.

Obžalovaný P. S. utrpel mnohopočetné tupé poranenia tela charakteru rozsiahlych

krvných výronov a odrenín, lokalizovaných najviac na chrbte, v driekovo-krížovej oblasti, na

hrudníku vpredu i bočne a na horných končatinách a pravom stehne s následnou poúrazovou

komplikáciou v dôsledku rozdrvenia svalstva - tzv. crush syndrómom a akútnou obličkovou

nedostatočnosťou, na ktoré zranenia bol liečený od 6. júla 2001 do 4. septembra 2001

Obžalovaný R. G. utrpel tržnú ranu v temenno-spánkovej oblasti vlasatej časti hlavy

dĺžky 2,5 cm, splývavé okuliarovité krvné výrony v okolí oboch očí, menšie krvné výrony

v očných buľvách, opuch na ľavej časti tváre, krvný výron na ľavom líci a na pravej strane

tváre, v okolí ľavej prsnej bradavky, na ľavom boku nad bedrovou kosťou, pravej hornej

končatine, ľavom ramene, zadnej ploche ľavého ramena a pleca, prednej ploche pravého

a ľavého stehna, splývavý krvný výron, zasahujúci celú prednú plochu brucha a dolnú časť

hrudníka, široký krvný výron na pravom boku, zasahujúci do pravej bočnej driekovej oblasti,

4

splývajúce krvné výrony na bočnej ploche ľavého stehna až sedacej oblasti, početné krvné

výrony lokalizované v pravej lopatkovej oblasti, pod ľavou pazuchou vzadu, ľavej a pravej

strane chrbta, odreninu na prvom a ľavom lakti, šesť povrchových odrenín v hornej časti

chrbta vpravo a odreninu na pravej ušnici, na ktoré zranenia by bol liečený asi štyri týždne,

avšak obžalovaný liečenie na vlastnú žiadosť ukončil dňa 24.júla 2001.

Za trestný čin uložil krajský súd obvineným M. S. a J. K. podľa § 420 ods. 3

s použitím § 38 ods. 3 Tr. zák. trest odňatia slobody každému vo výmere 8 (osem ) rokov

a 6 (šesť) mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. na výkon trestu odňatia slobody boli obaja

obvinení. zaradení do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.

Zároveň podľa obvineným M. S., J. K. a L. K. krajský súd uložil

povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť spôsobenú škodu poškodenej B. S., bytom

M. - M. č. X. v sume 19 603 Sk.

Ďalším výrokom krajský súd podľa obvineným M. S., J. K., R. R.,

L. K., I. G., M. U. a O. H. uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť spôsobenú škodu

poškodenej Všeobecnej zdravotnej poisťovni, pobočka R. S., ul. F. č.X. v sume 6 005 Sk.

Podľa sa poškodená – Sociálna poisťovňa, pobočka R., Š. č. X.

odkazuje so svojim nárokom na náhradu škody na konanie vo veciach občianskoprávnych.

Proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 28. febru-

ára 2008, podali odvolania obvinení M. S., J. K., R. R., L. K., I. G. a O. H., ako aj krajský

prokurátor v Banskej Bystrici. Ich odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením

zo 17. septembra 2009, sp. zn. , ako nedôvodné zamietol.

Uznesenie najvyššieho súdu bolo obvineným M. S. a J. K. doručené dňa 3. novembra

2009, obhajcovi JUDr. D. dňa 2. novembra 2009.

Krajský súd v Banskej Bystrici predložil dňa 21. júla 2010 Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky dovolanie, ktoré podali obvinení M. S. a J. K. prostredníctvom obhajcu

na Krajskom súde v Banskej Bystrici dňa 4. marca 2010, proti rozsudku Najvyššieho súdu

5

Slovenskej republiky zo 17. septembra 2009, sp. zn. . Domáhali sa ním, aby

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací vyslovil, že týmto uznesením bol

porušený zákon v ich neprospech z dôvodov uvedených v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c/,

písm. i/ , Tieto spočívajú v tom, že postupom súdov bolo zásadným spôsobom

porušené ich právo na obhajobu, pričom napadnuté rozhodnutie je založené na nesprávnom

právnom posúdení zisteného skutku.

Svoje dovolanie odôvodnili tým, že súdy sa neriadili ustanoveniami § 2 ods. 6,

a , ktoré upravujú základné zásady trestného konania s poukazom

na ustanovenia , , o právach a povinnostiach obvineného,

ods. 2 o právach a povinnostiach obhajcu, či ustanovením

o práve záverečnej reči a o práve posledného slova Argumentoval tým,

že aj keď nie je v ustanoveniach , resp. obsahovo uvedené,

ako má záverečná reč obhajcu a obvinených vyzerať, resp. posledné slovo obvinených,

evidentne je ich cieľom deklarovať právo na obhajobu a v rámci tohto práva žiadať súd

o objektívne vyhodnotenie dôkazov a o zákonné rozhodnutie o vine a treste. Krajský súd ako

aj Najvyšší súd Slovenskej republiky túto žiadosť vyslovenú v rámci záverečnej reči, resp.

posledného slova neakceptovali a zabezpečené dôkazy v zmysle zásad uvedených v ust. § 2

ods. 6 a ods. 10 účinného do 1. januára 2006 nevyhodnotil a tak zásadným spôsobom

zasiahol do práva na obhajobu a znemožnil jej účinné presadenie v rámci meritórneho

rozhodnutia vo veci.

Takéto znemožnenie obhajoby nastalo najmä tým, že bez zjavného dôvodu súdy

odmietli akceptovať dôkazy jednoznačne vyznievajúce v ich prospech a napriek ich reálnosti

a objektívnosti zvýrazňovali dôkazy, ktoré síce nesú znaky svedčiace v ich neprospech,

ale tieto v celom súhrne iných dôkazov nemôžu dávať základ pre uznanie viny.

Obvinení ďalej upriamili pozornosť aj na tú skutočnosť, že právo obhajoby im bolo

upreté už orgánom činným v trestnom konaní, ktorý im znemožnil uplatniť riadne a včas

účinnosť obhajoby, t.j. vyjadriť sa k dokazovaniu, doplniť dokazovanie a nevykonať dôkazy,

ktoré podľa nich vykonané byť mali.

Vyslovili sa, že porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom malo potom vplyv

aj na to, že napadnuté uznesenie je založené na nesprávnom právnom posúdení veci

6

a konanie, ktoré mu predchádzalo na nesprávnom právnom posúdení skutku. Pre základ tejto

právnej argumentácie uvádzajú nasledujúce skutočnosti:

- obvinení tvrdia, že vyšetrovatelia Policajného zboru sa snažili znemožniť im prístup

k tej časti rekonštrukcie, ktorú realizovali s poškodenými, čo malo za následok obmedzenie

práva na obhajobu v nemožnosti klásť im otázky a naviac orgány činné v trestnom konaní

vyhotovili nekvalitný videozáznam, čím znemožnili súdu ho objektívne vyhodnotiť.

- obaja obvinení tvrdia, že sa žiadneho protiprávneho konania nedopustili a výpovede

obvinených P. S. a R. G. o ich účasti na útokoch na OO PZ v Jelšave a v Revúcej považujú

z ich strany len za pomstu za ich služobný zákrok v M. a zároveň vnášajú do dôkaznej

situácie celý rad rozporov, a to nie len vo vzájomných súvislostiach, ale i vzhľadom k ďalším

zabezpečeným dôkazom. Každá ich výpoveď je rozdielna a rozdielne popisujú útoky

jednotlivých obvinených, či už voči nim i nebohému K. S. st.

- poukazujú na výpovede svedkov a obvinených, ktorí sa v kritický večer pohybovali

v priestoroch OO PZ Jelšava a OO PZ Revúca a uvádzali R. R., M. U., O. H., D. V., Ľ. S., P.

L., vyšetrovateľa Ing. P. M., J. A., P. L., D. B., M. P., ktorí sa v čase medzi 21.00 h dňa 5. júla

2001 do doby, kým bola konštatovaná smrť nebohého K. S. st. v raňajších hodinách dňa 6.

júla 2001, na OO PZ Revúca nachádzali, vyplýva záver, že sa obaja po ukončení služby

5. júla 2001 o 21.00 hod. tam už viac nevrátili a nemohli žiaden útok zrealizovať. Z týchto

jedenástich osôb ich po tomto čase nikto na OO PZ Revúca nezaregistroval.

- obaja obvinení poukazujú na výpovede svedkov P. S. a P. K., ktorí dokazovali, že

v kritický večer okolo 21.00 hod. boli spoločne v reštaurácii, z ktorej asi po polhodine t.j.

o 21.30 hod. odišiel obvinený M. S., ktorý domov dorazil o 22.00 hod. a viac sa z domu

nevzdialil, čo potvrdzujú svedkyne Ing. S. S. a Ing. E. R.. Obvinený J. K. poukazuje tiež na

výpoveď týchto svedkov s ktorými sa zdržal v reštaurácii od 21.00 hod. do 23.00 hod., pričom

sa z nej nevzdialil a jeho odchod z reštaurácie po záverečnej potvrdila svedkyňa C. a príchod

domov okolo polnoci potvrdili rodičia, svedkovia K.

- ďalej obaja obvinení poukazujú na znalecký posudok z odboru psychiatrie

a psychológie v časti, v ktorej u obvineného P. S. znalci konštatovali, že jeho schopnosť

správne a úplne vnímať sledované a prežívané udalosti je tak narušená, že nedovoľuje

7

spoľahlivo si zapamätať a pravdivo reprodukovať udalosti pre účely trestného konania, lebo

má výrazne tendencie ku konfabulárnemu vypĺňaniu medzier v pamäti a že obdobné závery

boli aj u obvineného R. G..

- zdôrazňujú závery znalcov z odboru súdneho lekárstva, ktorý nevylučujú možnosť

vzniku najzávažnejších zranení K. S. st. po 04.00 hod., dňa 6. júla 2001, t.j. po dobe, keď už,

ani podľa nepravdivých výpovedí P. S. a R. G. obvinení na OO PZ Revúca nemali byť.

- považujú za pochybenie, že sa v úvodných štádiách vyšetrovania, v rámci prvotných

úkonov, nezaisťovali odevné zvršky, výzbroj a výstroj všetkých osôb, ktoré sa na OO PZ

v Jelšave, ale hlavne celú noc na OO PZ v Revúcej nachádzali a nepodrobili sa príslušným

expertízam. Namietali, že sa proti nim ako dôkaz vyhodnotili biologické stopy na ich

odevných zvrškoch, ktoré evidentne pochádzali zo služobného zákroku v M. a nie na OO PZ

Revúca, ako aj to, že nie všetky zaistené veci boli podrobené biologickej expertíze pre

nedostatok chemikálií potrebných na analýzu DNA a aj výber stôp na analýzu DNA

subjektívnym rozhodnutím vyšetrovateľa a nedostatkom bolo i to, že zaistené veci boli

dávané do papierových vriec, ale tieto neboli zapečatené, a teda nie je možné vylúčiť

ich zámenu.

Z týchto dôvodov v dovolaní navrhli, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

z dôvodov uvedených v , vyslovil,

že napadnutým uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. , bol

porušený zákon v citovaných ustanoveniach a podľa zrušil toto

uznesenie v napadnutých výrokoch a prikázal vec znova prerokovať a rozhodnúť Najvyššie-

mu súdu Slovenskej republiky ako súdu odvolaciemu a prepustil obvinených M. S. a J. K.

z výkonu trestu odňatia slobody.

V zmysle sa dňa 26. marca 2010 vyjadril k obsahu uvedeného dovolania

Krajský prokurátor v Banskej Bystrici. Argumentoval nasledovne:

Preskúmaním dovolacích dôvodov zisťujem, že sa jedná o skutočnosti, ktoré obvinení

M. S. a J. K. uvádzali počas celého hlavného pojednávania, a že tieto dôvody sú totožné aj

s odvolacími dôvodmi. Týmito skutočnosťami sa dôsledne zaoberal už prvostupňový súd pri

rozhodovaní o vine a treste obvinených ako i odvolací súd v odvolacom konaní, pričom

8

obidva súdy vo svojich rozhodnutiach podrobne uviedli prečo a z akého dôvodu jednotlivým

dôkazom uverili, prečo a z akého dôvodu považujú niektoré dôkazy za nevieryhodné, dôsledne

sa vysporiadali so závermi všetkých znaleckých dokazovaní a obidva súdy konštatovali, že

obhajoba obvinených M. S. a J. K. je v rozpore s objektívne zistenými skutočnosťami

podloženými dôkazmi, ktoré možno považovať za objektívne.

Pokiaľ ide o námietku obvinených vo vzťahu k prvotným úkonom a zaisteným stopám,

Najvyšší súd SR konštatuje, že krajský súd vykonal na hlavnom pojednávaní všetky dostupné

dôkazy, ktoré mal k dispozícii. Vykonával ich za aktívnej účasti obhajoby a vyhodnocoval

ich zákonom predpísaným spôsobom. Pokiaľ sa niektoré dôkazy pre, podľa obhajoby,

nedostatočnosť prvotných úkonov, stali nedostupnými, ešte to samo o sebe neznehodnocuje

preukaznosť tých, ktoré boli vo veci vykonané a z ktorých krajský súd v súlade so zásadou

v pochybnostiach v prospech obžalovaných vyvodil tie skutkové a právne závery, ktoré

sú uvedené v prvostupňovom rozsudku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rovnako ako prvostupňový súd považuje

za absolútne nevieryhodné tvrdenia obvinených M. S. a J. K., ale aj svedkov, príslušníkov

Policajného zboru, že obvinení M. S. a J. K. nijako fyzicky neútočili na zadržaných. Zadržaní

nemohli utrpieť také zranenia, ktoré boli u nich zistené, skôr pri inej príležitosti alebo pri

zákroku v M.. Jednoznačne o tom totiž svedčia aj výpovede svedkov, ošetrujúcich lekárov

z NsP v Revúcej o závažnom rozdiele charakteru poranení, ktoré oni zistili pri ich vyšetrení

v Revúcej a tým čo v konečnom dôsledku bolo zistené objektívnymi lekárskymi nálezmi u P. S.,

R. G. a predovšetkým nebohého K. S. st.

Preskúmaním dovolacích dôvodov obvinených M. S. a J. K. som dospel k záveru, že v

danom prípade nebolo zásadným spôsobom porušené pravo obvinených na obhajobu, ani

rozhodnutie nie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo

nesprávnom použití hmotnoprávneho ustanovenia.

Z podaného dovolania je zrejmé, že obvinení namietajú najmä nesprávnosť skutkových

záverov súdov oboch stupňov a hodnotenie vykonaných dôkazov z pohľadu § 2 ods. 5/,ods. 6/

účinného do 31.12.2005. Hodnotenie vykonaných dôkazov spôsobom, ktorý nezodpo-

vedá predstavám obvinených, nie je možné uplatniť pod dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1

9

písm. c/, písm. i/ Ide skôr o skrytú formu vyjadrenia záujmu obvinených M. S. a J. K.,

aby vykonané dôkazy boli vyhodnotené v ich prospech.

Vzhľadom na tieto skutočnosti krajský prokurátor navrhol, aby dovolací súd v zmysle

ustanovenia dovolanie obvinených odmietol, pretože nie sú splnené

podmienky dovolania podľa ,

V zmysle sa dňa 6. apríla 2010 vyjadrila k obsahu uvedeného dovolania

poškodená B. S., ktorá argumentovala nasledovne:

Právom na obhajobu sa rozumie súhrn práv daných osobe, proti ktorej sa vedie

trestné stíhanie. Z procesného stavu veci ako aj zo spisu v tejto trestnej veci vyplýva,

že uvedené právo odsúdených na obhajobu nebolo porušené žiadnym spôsobom, nakoľko

výkon zodpovedajúcich práv im bol umožnený a tieto práva aj boli využité.

Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Na základe uvedeného

sa domnievam, že orgány činné v trestnom konaní a súd na náležite zistený skutkový stav veci

použili správny právny predpis, ako ho aj správne interpretovali. Mám dôvodne za to, že na

zistený skutkový stav bola aplikovaná správna právna norma v podobe právnej kvalifikácie

skutku, tak ako je uvedené v rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, resp. v uznesení

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Odsúdení v dovolaní neuviedli iné nesprávne použitie

iného hmotnoprávneho ustanovenia.

V neposlednom rade chcem uviesť, že rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici

v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý ukončil právoplatným

rozhodnutím trestnú vec násilnej smrti môjho nebohého manžela K. S. st., po skoro deviatich

rokoch odo dňa spáchania skutku, považujem za spravodlivý a v súlade s právnym poriadkom

Slovenskej republiky.

Vzhľadom na tieto skutočnosti poškodená B. S. navrhla, aby dovolací súd v zmysle

ustanovenia dovolanie obvinených odmietol, pretože nie sú splnené

podmienky dovolania podľa a písm. i /

10

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) zistil,

že dovolanie je prípustné ( ), bolo podané oprávnenou osobou (

ods. 2 písm. b/ ), v zákonnej lehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný

prostriedok podať ( ), ale súčasne po preskúmaní veci zistil aj to,

že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú

splnené dôvody dovolania podľa ( ).

Na vysvetlenie tohto záveru treba predovšetkým uviesť, že obsah konkrétne

uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia

určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne, t. j. vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu

dovolacieho dôvodu uvedeného v Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie

len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom

ale v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide

o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť podľa

Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam

súdov je určený na nápravu výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb,

ako to vyplýva z konštrukcie jednotlivých dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. a/ až

písm. l/ , resp. aj podľa

Tento opravný prostriedok neslúži na revíziu skutkových zistení urobených súdmi

prvého a druhého stupňa. Zdôrazniť je potrebné tú časť ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i/

, že správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať

ani meniť. Z tohto zákonného imperatívu vychádzal Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako

dovolací súd, aj v prejednávanom prípade. Vychádzal z toho, že skutok, pre ktorý boli

obvinení uznaní za vinných, bol úplne a správne zistený a nemohol tento skutok meniť,

ale zaoberal sa len tým, či je tento skutok správne právne posúdený.

Toto posúdenie súdom prvého stupňa s ktorým sa stotožnil aj odvolací súd, zodpovedá

zákonu aj podľa názoru senátu dovolacieho súdu. Ťažisko dokazovania je v konaní pred

súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže doplňovať, prípadne korigovať len

odvolací súd. Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou zameranou na preskúmanie

všetkých rozhodnutí súdu druhého stupňa a samotnú správnosť a úplnosť skutkových zistení

nemôže posudzovať už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať

11

vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol podľa základných zásad trestného konania, najmä

zásady ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám vykonávať. Preto s poukazom

na nesprávne skutkové zistenia alebo na nesúhlas s hodnotením dôkazov nie je možné

vyvodzovať dovolací dôvod podľa

Zákonná formulácia tohto dovolacieho dôvodu vyjadruje, že dovolanie je určené

na nápravu právnych chýb rozhodnutia vo veci samej, pokiaľ tieto chyby spočívajú

v právnom posúdení skutku alebo iných skutočností podľa noriem hmotného práva.

To znamená, že s poukazom na dovolací dôvod uvedený v , ako

už bolo uvedené, nie je možné domáhať sa preskúmania skutkových zistení, na ktorých

je rozhodnutie založené.

Skutočným obsahom dovolania obvinených, tak ako je to uvedené vyššie, sú ich

námietky vo vzťahu ku skutkovým zisteniam súdov oboch stupňov a k hodnoteniu vykona-

ných dôkazov, čo všetko malo mať za následok pochybnosti o ich vine vo vzťahu k trestnému

činu mučenia a iného neľudského alebo krutého zaobchádzania podľa § 420 ods. 1, ods. 2

písm. a/, písm. b/, písm. e/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák.

V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky v rámci dovolacieho konania

pripomína, že v zmysle dovolanie možno podať (aj vtedy), ak je

rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nespráv-

nom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku

však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Skutkový stav je pri rozhodovaní o dovolaní opierajúcom sa o tento dovolací dôvod

hodnotený len z toho hľadiska, či skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli správne

právne posúdené. dovolateľovi neumožňuje na základe tohto dovolacieho

dôvodu namietať nesprávnosť zisteného skutkového stavu, ani nesprávnosť hodnotenia

vykonaných dôkazov, ani neúplnosť vykonaného dokazovania.

Dovolatelia síce v súlade s ustanovením uviedli dôvod dovolania

aj podľa tvrdiac, že postupom súdu bolo zásadným spôsobom

porušené ich právo na obhajobu, ale toto tvrdenie nezodpovedá skutočnosti.

12

Právo na obhajobu nemôže byť porušené tým, že súd, vychádzajúc zo zásady voľného

hodnotenia dôkazov, hodnotí dôkazy v rozpore s predstavami obvinených. Dovodzovanie

porušenia tohto práva iba na základe iného hodnotenia dôkazov súdom je neprípustné.

Za oprávnené dôvody dovolania nemožno považovať tie, že skutok nebol správne ustálený

z dôvodov, že súdy a orgány činné v trestnom konaní nevykonali ďalšie dôkazy alebo

ich vykonali jednostranne v neprospech obvinených, či boli vyhodnotené na základe

nesprávneho posúdenia súdov ako to uvádzajú obvinení.

Ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov (§ 34 ods. 1 a § 44

ods. 2 ), zodpovedá mu povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať

sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď

vyhovieť alebo ho odmietnuť, resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú (§ 208

a ) . Nemožno však úspešne podať dovolanie z dôvodu podľa

písm. c/ na podklade toho, že sa návrhu na vykonanie dôkazu nevyhovelo.

Za porušenie práva na obhajobu, vychádzajúc z vyššie uvedeného, nemožno

považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu

o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti podľa ,

resp. práva podľa Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo

súdu učinený v zmysle o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje

za dokázanú, a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu

dovolania podľa , odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu

zisteným skutkom v zmysle , ktorá vyjadruje zásadu, že účelom

dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti

a úplnosti zistenia skutkového stavu. Ak by aj šlo o porušenie práva na obhajobu, bolo

by potrebné posúdiť, či toto právo bolo porušené zásadným spôsobom, ak to v závislosti

na tom, či by porušenie práva na obhajobu mohlo vyvolať odlišné rozhodnutie vo veci.

Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že podané dovolanie len formálne odkazuje

na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, spočívajúce v tom, že postupom súdu

bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu obvinených, bez vecnej argumentácie.

Dovolací dôvod v tomto zmysle by bol spravidla naplnený pri nerešpektovaní

ustanovení o povinnej obhajobe, pri vykonávaní procesných úkonov bez

13

prítomnosti obhajcu a pod., čo sa v posudzovanom prípade nezistilo. Naopak, obvinení

využívali v celom rozsahu možnosť aktívnej osobnej obhajoby i obhajoby prostredníctvom

obhajcu. Od začiatku konania mali možnosť sa vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré

sa im kládli za vinu, k dôkazom o nich, robiť návrhy, podávať žiadosti a opravné prostriedky,

zúčastňovať sa na procesných úkonoch osobne i prostredníctvom obhajcu, vypočúvať

svedkov, ktorých sami alebo prostredníctvom obhajcu navrhli a klásť im otázky, čo vyplýva

zo spisu. Dovolací dôvod podľa preto naplnený nebol.

Dovolací súd reagoval iba na argumentáciu uvedenú v dovolaní, ktoré v súlade

s ustanovením podali obvinení prostredníctvom obhajcu.

Z vyššie uvedeného rozboru vyplýva, že dovolanie obsahuje argumenty a subjektívne

názory stojace mimo uplatnených dovolacích dôvodov, lebo dovolací súd po preskúmaní veci

žiaden z týchto dovolacích dôvodov nezistil. Dôvod dovolania spočívajúci v porušení práva

na obhajobu nie je ani možné použiť, lebo takú skutočnosť obvinený nenamietal najneskôr

v konaní pred odvolacím súdom ( ).

Na záver je potrebné konštatovať, že skutok ako ho ustálili súdy oboch stupňov,

napĺňa všetky znaky jednak základnej, ako aj oboch kvalifikovaných skutkových podstát

trestného činu mučenia a iného neľudského alebo krutého zaobchádzania podľa § 420 ods. 1,

aj ods. 2 písm. a/, písm. b/ , písm. e/, ods. 3 písm. a/Tr. zák. účinného od 1. januára 2006.

Súdy oboch stupňov v súlade so zákonom odôvodnili použitie neskoršieho Trestného

zákona, než zákona účinného v čase spáchania skutku lebo neskorší zákon bol pre oboch

obvinených priaznivejší.

So zreteľom na to, že v posudzovanej veci neboli splnené podmienky dovolania podľa

, , dovolací súd bez preskúmania veci podané dovolanie

obvinenými M. S. a J. K. odmietol na neverejnom zasadnutí. ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 30. septembra 2010

14

JUDr. Harald S t i f f e l , v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Kristína Cíchová