Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
7eb/365822.c6411c.pdf
PDF · 170.57 KB
No categories available
3Cdo/184/2010
Najvyšší súd 3 Cdo 184/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa I. Č., bývajúceho v B.,
zastúpeného JUDr. M. M., advokátom so sídlom v B., proti odporkyniam 1/ J. K., bývajúcej
v B., 2/ L., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej JUDr. V. M., advokátom so sídlom
v B., o určenie vlastníctva a určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, vedenej na Okresnom
súde Bratislava II pod sp. zn. 15 C 188/2006, o dovolaní odporkyne 2/ proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave z 21. apríla 2010 sp. zn. 7 Co 304/2009, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovaná 2/ je povinná zaplatiť žalobcovi do troch dní náhradu trov dovolacieho
konania vo výške 74,61 € do rúk JUDr. M. M., advokáta so sídlom v B..
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava II rozsudkom zo 16. septembra 2009 č.k. 15 C 188/2006-314
určil, že navrhovateľ je výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných Správou katastra pre
hlavné mesto Slovenskej republiky na liste vlastníctva č. X., pre katastrálne územie N., obec
B. – mestská časť R:, okres B., ako parcela č. X. – zastavané plochy a nádvoria o výmere X.
22
m, parcela č. X. – ostatné plochy o výmere X. m, stavba súpisného č. X. na parcele č. X.
(ďalej len „sporné nehnuteľnosti“); zároveň určil, že je neplatná kúpna zmluva zo 4. augusta
2006, ktorou odporkyňa 1/ ako predávajúca predala odporkyni 2/ ako kupujúcej sporné
nehnuteľnosti. Vychádzal z toho, že navrhovateľ preukázal naliehavý právny záujem na
požadovaných určeniach (§ 80 písm. c/ O.s.p.). Výsledkami vykonaného dokazovania mal súd
preukázané, že navrhovateľ nadobudol výlučné vlastníctvo sporných nehnuteľností na základe
kúpnej zmluvy z 30. augusta 2000. Ako predbežnú riešil súd otázku platnosti dohody
o plnomocenstve z 21. apríla 2006 (ktoré mal navrhovateľ udeliť K. K.) ako aj kúpnej
zmluvy, ktorú uzavreli 9. júla 2006 navrhovateľ (zastúpený K. K.) a odporkyňa 1/. Dospel
k záveru, že uvedená dohoda o plnomocenstve je absolútne neplatný právny úkon, na základe
ktorého nebol K. K. oprávnený konať za navrhovateľa pri prevode sporných nehnuteľností.
Tento záver vyvodil z výsledkov dokazovania vykonaného písomným oznámením Národného
ústredia Interpolu Bratislava z 8. novembra 2006, čestným vyhlásením právneho zástupcu
navrhovateľa v Kanade a zápisnicami o súdnych výsluchoch navrhovateľa v Kanade. Dospel
k zisteniu, že navrhovateľ bol 8. mája 2006 zadržaný políciou v Dominikánskej republike
a následne vydaný na trestné stíhanie do Kanady (kde je od 11. mája 2006 nepretržite
zadržiavaný). Súd poukázal tiež na závery posudku znalca z odboru písmoznalectvo
predloženého navrhovateľom a na závery posudku vypracovaného v trestnom konaní súdnou
znalkyňou z odboru písmoznalectvo; z týchto dôkazov vyvodil, že podpisy „Č.“ na
plnomocenstvách a dohodách o plnomocenstve nie sú jeho vlastnoručné. So zreteľom na to
dospel k názoru, že navrhovateľ nikdy neprejavil vôľu uzavrieť s odporkyňou 1/ kúpnu
zmluvu a že kúpna zmluva, na základe ktorej bol povolený vklad vlastníckeho práva
v prospech odporkyne 1/, nebola podpísaná vlastníkom ani takým subjektom, ktorý bol jeho
splnomocneným zástupcom oprávneným na uzavretie tejto kúpnej zmluvy. Vzhľadom na to je
kúpna zmluva z 9. júla 2006 absolútne neplatná a odporkyni 1/ nemohlo vzniknúť vlastnícke
právo k sporným nehnuteľnostiam. Keďže nikto nemôže previesť na iného viac práv ako má
sám, nemohla následne ani odporkyňa 1/ previesť na odporkyňu 2/ vlastnícke právo
k sporným nehnuteľnostiam (ich vlastníctvo nikdy nenadobudla). V dôsledku toho je
absolútne neplatná aj kúpna zmluva, ktorú uzavreli odporkyne 4. augusta 2006. Vzhľadom na
tieto závery považoval súd za právne irelevantné tvrdenie odporkyne 1/, že navrhovateľ mal
záujem predať nehnuteľnosti vo svojom vlastníctve; z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné
vykonať dokazovanie výsluchom navrhovateľa. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.
1 O.s.p. s poukazom na plný úspech navrhovateľa v konaní.
Proti výroku uvedeného rozsudku o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy podala
odvolanie odporkyňa 2/. Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 21. apríla 2010 sp. zn.
7 Co 304/2009 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom výroku potvrdil (§ 219 ods. 1 a 2
O.s.p.) a vo výroku o náhrade trov konania zmenil (§ 220 O.s.p.). V odôvodnení uviedol, že
navrhovateľ aj podľa jeho názoru preukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení
(§ 80 písm. c/ O.s.p.), lebo výrokom určujúcim neplatnosť uvedenej kúpnej zmluvy môže
dôjsť k zmene zápisu vlastníckych práv v katastri nehnuteľnosti. V ďalšom poukázal na
skutkové a právne závery, ku ktorým dospel súd prvého stupňa a zdôraznil, že námietky
odporkyne 2/ k znaleckému posudku vypracovanému súdnou znalkyňou v trestnom konaní
nie sú dôvodné, lebo tento bol v danom občianskom súdnom konaní považovaný za listinný
dôkaz. Podkladom pre jeho vypracovanie boli originály sporných a porovnávacích
písomností, pričom porovnávací materiál (pravé podpisy navrhovateľa) pochádzali z obdobia
rokov 1998 až 2007. Aj odvolací súd na danom skutkovom základe dospel k záveru, že
navrhovateľ nepodpísal dohodu o plnomocenstve z 21. apríla 2006, v dôsledku čoho je kúpna
zmluva z 9. júla 2006 neplatná.
Rozsudok odvolacieho súdu napadla odporkyňa 2/ dovolaním. Uviedla, že súdy oboch
nižších stupňov porušili svojím postupom jej procesné práva a odňali jej možnosť konať pred
súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Ich rozhodnutia sú nezákonné, spočívajú na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) a nespĺňajú požiadavky podľa § 157
ods. 2 O.s.p. Podľa názoru dovolateľky oba súdy vec správne právne neposúdili, neúplne
zistili skutkový stav veci, nevykonali navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností a vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotili. Ich záver, že navrhovateľ nemohol
22. júna 2006 na tuzemskom notárskom úrade podpísať dohodu o plnomocenstve udelenom
K. K., lebo sa nachádzal mimo územia Slovenskej republiky, vychádza jednostranne iba
z dokladov predložených navrhovateľom. V súdnom spise sa nenachádza žiadny hodnoverný
doklad preukazujúci väzbu alebo zadržanie navrhovateľa v rozhodujúcom čase v Kanade.
Odporkyňa 2/ znovu namietla, že súdy nemali vychádzať zo záverov znaleckého posudku
vypracovaného v trestnom konaní a nesprávne – napriek opakovaným návrhom odporkýň
nenariadili nové znalecké dokazovanie súdnym znalcom z odboru písmoznalectvo
a nevykonali dokazovanie výsluchom navrhovateľa. Poukázala na obdobnú právnu vec tých
istých účastníkov vedenú na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 6 C 93/2008, v ktorej
považoval za potrebné zabezpečiť účasť navrhovateľa na pojednávaní, prípadne ho vypočuť
prostredníctvom dožiadaného súdu. Podľa názoru odporkyne 2/ nebol v konaní preukázaný
ani naliehavý právny záujem navrhovateľa na požadovanom určení, lebo z vykonaného
dokazovania jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ chcel previesť nehnuteľnosti na inú osobu.
Ani prípadné chyby plnej moci z 21. apríla 2006, ktorou navrhovateľ splnomocnil K. K. na
predaj sporných nehnuteľností, nemôžu spôsobiť neplatnosť právneho úkonu, ak prevodca
v skutočnosti chcel tento predaj uskutočniť. Odporkyňa 2/ ďalej uviedla, že odvolací súd sa
v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočne nevysporiadal s tým, že neplatnosťou môže
byť postihnutá iba existujúca zmluva (ak chýba prejav vôle jednej zmluvnej strany, zmluva
nevzniká a nemožno konštatovať jej neplatnosť). V dôsledku toho, že v posudzovanej veci
nebol náležite zistený skutkový stav, neboli vykonané všetky navrhnuté dôkazy potrebné pre
jeho zistenie, nemohol odvolací súd vec ani správne posúdiť, čím v konečnom dôsledku odňal
dovolateľke možnosť konať pred súdom. Zo všetkých uvedených dôvodov odporkyňa 2/
žiadala zrušiť tak napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj ním potvrdený rozsudok súdu
prvého stupňa.
Navrhovateľ vo vyjadrení k dovolaniu poukázal na to, že odporkyňa 2/ požaduje
zrušiť rozhodnutia oboch súdov nižších stupňov, i keď výrok rozsudku súdu prvého stupňa
určujúci jeho vlastníctvo sporných nehnuteľností nebol napadnutý odvolaním a odvolací súd
ho nepreskúmaval. Navrhovateľ zdôraznil, že dokazovanie v súdnom konaní vedie súd, ktorý
sám rozhoduje o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané, a ktoré nie. Právne
bezvýznamné sú námietky dovolateľky o nedostatočnom zistení skutkového stavu veci. Podľa
jeho názoru súdy dospeli k správnemu záveru, že 22. júna 2006 nemohol podpísať predmetnú
dohodu o plnomocenstve. Z týchto dôvodov žiadal dovolanie zamietnuť a priznať mu náhradu
trov dovolacieho konania.
Odporkyňa 1/ sa k dovolaniu nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods.1 O.s.p.) najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno týmto opravným prostriedkom napadnúť
Dovolací súd považuje za potrebné úvodom zdôrazniť, že dovolanie má v systéme
opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny
opravný prostriedok, ktorým možno úspešne napadnúť (len) právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu, aj to však nie v každom prípade, ale iba ak podanie dovolania výslovne
pripúšťa zákon. Dovolanie je procesný prostriedok, ktorým zákon vytvára účastníkovi
konania procesnú možnosť, aby (iba) v prípadoch, v ktorých to zákon výslovne pripúšťa,
spochybnil opodstatneným uplatnením dovolacieho dôvodu správnosť konania alebo
rozhodovania odvolacieho súdu a dosiahol nápravu prípadných vád alebo nesprávností
napadnutého rozhodnutia. Dovolací súd ale nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné
preskúmať akékoľvek rozhodnutie.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie
prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od
právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. V zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. je
dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že
je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Odporkyňa 2/ dovolaním napadla rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky
žiadneho z uvedených rozsudkov. Prípustnosť jej dovolania preto z ustanovení § 238 ods. 1 až
3 O.s.p. nemožno vyvodiť.
Prípustnosť dovolania odporkyne 2/ by v danom prípade prichádzala do úvahy, len ak
by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Dovolací súd so
zreteľom na § 242 ods. 1 O.s.p. skúmal, či prípustnosť dovolania nezakladá niektorá
z procesných vád taxatívne vymenovaných v tomto ustanovení. Podľa uvedeného ustanovenia
je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo
veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal
spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol
riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už
prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Treba zdôrazniť, že z hľadiska § 237 O.s.p. nie je právne významné samo tvrdenie
účastníka, že došlo k procesnej vade v ňom vymenovanej, ale len zistenie, že k namietanej
vade skutočne došlo.
Dovolateľka procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.
nenamietala a vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jej
dovolania preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
Dovolací súd s prihliadnutím na obsah dovolania a vytýkané nesprávnosti, ktorých sa
mali dopustiť súdy oboch nižších stupňov, sa osobitne zameral na otázku, či postupom súdov
nebola dovolateľovi odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p). Odňatím
možnosti konať pred súdom sa rozumie procesne nesprávny postup súdu, ktorým znemožnil
účastníkovi konania realizáciu procesných práv, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny
poriadok.
Dovolateľka namieta, že postupom súdov nižších stupňov jej bola odňatá možnosť
pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, že súdy nevykonali všetky ňou navrhnuté
dôkazy na preukázanie sporných skutočností, čo malo za následok nesprávne rozhodnutie
a zároveň, že vykonané dôkazy nesprávne hodnotili.
V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci, platí dispozičná a prejednacia
zásada. Účastníci sú v ňom povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým,
že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky
(viď § 101 ods. 1 O.s.p.). Len súd ale rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná
(viď § 120 ods. 1 O.s.p.).
Dovolateľka poukazuje na to, že prvostupňový súd v konaní nevykonal niektoré ňou
navrhované dôkazy. Súdna prax je jednotná v názore, že ak súd v priebehu konania nevykonal
všetky navrhované dôkazy, nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo to
nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom (viď R 37/1993, R 125/1999,
R 6/2000). Pokiaľ súd niektorý navrhovaný dôkaz nevykoná, môže to viesť (nanajvýš)
k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu
rozhodnutiu, nie však k odňatiu možnosti konať pred súdom.
K procesným právam účastníka ale nepatrí, ako sa dovolateľka mylne domnieva, aby
bol súdom vykonaný každý navrhnutý dôkaz. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých
dôkazov budú vykonané, patrí výlučne súdu a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. l O.s.p.).
Ak súd rozhodne, že navrhnuté dôkazy nevykoná (napr. preto, že sú pre vec nadbytočné),
nejde o postup, ktorým bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom.
Súd neodníme účastníkovi možnosť pred ním konať ani tým, že nesprávne vyhodnotí
niektorý z vykonaných dôkazov; jeho rozhodnutie môže byť z tohto dôvodu vecne nesprávne,
avšak táto skutočnosť sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
K tvrdeniu dovolateľky, že súdy pri rozhodovaní vychádzali z neúplných skutkových
zistení a z nesprávne vyhodnotených dôkazov, dovolací súd uzatvára, že dovolateľkou
tvrdené nesprávnosti (pokiaľ k nim vôbec došlo) by mohli mať povahu nanajvýš tzv. inej
vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takáto procesná vada je
síce relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), sama osebe ale nezakladá
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V prejednávanej veci teda nevykonaním
odporkyňou 2/ navrhovaného dokazovania (znaleckým posudkom a výsluchom navrhovateľa)
nemohlo dôjsť k odňatiu jej možnosti konať pred súdom.
Dovolateľka zastáva tiež názor, že súdy vec nesprávne právne posúdili (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť (iba)
procesne prípustné dovolanie (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie
veci súdmi nižších stupňov ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/
Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. namieta porušenie aj jej práva na spravodlivý súdny proces. Jedným z aspektov práva
na spravodlivý proces je právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať
sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam
pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Vada nedostatku dôvodov rozhodnutia (ale) sama osebe (pri
inak správnom rozhodnutí) nemusí disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou
smerujúcou k porušeniu označených práv (III. ÚS 228/06, I. ÚS 53/10, III. ÚS 99/08).
Vzhľadom na námietky dovolateľky bolo potrebné v dovolacom konaní vyriešiť otázku, či
dovolateľkou tvrdené nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu
zakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. alebo či má za následok (len)
procesnú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.
Ústava Slovenskej republiky neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné
nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady
ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva na
súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý predpokladá aj možnosť vzniku
určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti na
podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje Občiansky súdny poriadok
aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné
nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším procesným vadám konania,
ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p., pripisuje Občiansky súdny poriadok osobitný
význam – vady tejto povahy považuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania
(viď § 237 O.s.p.) a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. a/
O.s.p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň závažnosti
procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. pripisuje Občiansky súdny poriadok význam. „Iné
vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci“ považuje – na rozdiel od
procesných vád vymenovaných v § 237 O.s.p. – (len) za relevantný dovolací dôvod
(viď § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), pričom ale vady tejto povahy prípustnosť dovolania
nezakladajú.
Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov vyplývajúcich z § 237 písm. f/
O.s.p. – je zásadne príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07). Na základe uznesenia
občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998
uverejnený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. augusta 1997 sp. zn.
2 Cdo 5/1997, z ktorého vyplýva, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací
súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“.
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne
opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom prípade nemá dôvod
odkloniť sa od tohto názoru.
Navyše (dovolací súd to uvádza len ako poznámku), odvolací súd v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom
opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán k prejednávanej veci, výsledky
vykonaného dokazovania, obsah odvolania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na
prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Závery, ktoré prijal, primerane
vysvetlil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť,
ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by
bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel
k názoru, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie
dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného
odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odporkyne 2/. Dovolací súd dospel k záveru,
že odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nesvedčí o procesnej vade konania
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Keďže prípustnosť dovolania odporkyne 2/ nevyplýva z ustanovení § 238 a § 237
O.s.p., odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporkyne 2/ podľa § 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti
ktorému je dovolanie neprípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania,
nemohol sa zaoberať otázkou vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, ani
opodstatnenosťou tých dovolacích námietok, ktorými dovolateľka spochybňovala správnosť
skutkových a právnych záverov odvolacieho súdu.
Žalobca bol v dovolacom konaní úspešný, preto mu vzniklo právo na náhradu trov
konania proti procesne neúspešnej žalovanej 2/ (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalobca podal vo vyjadrení k dovolaniu návrh na rozhodnutie
o priznaní náhrady trov konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.) a trovy
dovolacieho konania vyčíslil po doručení výzvy dovolacieho súdu (§ 151 ods. 4 O.s.p.).
Dovolací súd mu – v súlade s praxou dovolacieho súdu – priznal náhradu spočívajúcu
v odmene advokáta (ktorý ho zastupoval už v konaní pred súdmi nižších stupňov) za jeden
úkon právnej služby poskytnutej vypracovaním písomného vyjadrenia k dovolaniu (§ 14
ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení vyhlášky č. 557/2008 Z.z.). Vychádzajúc z toho, čo bolo predmetom
dovolacieho konania, určil sadzbu tarifnej odmeny podľa § 11 ods. 1 vyhlášky vo výške
55,49 €. Tarifná odmena s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky
a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu (§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3
tejto vyhlášky, t.j. 7,21 €) je 62,70 €, čo s 19 % DPH (11,91 €) predstavuje spolu 74,61 €.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 7. októbra 2010
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková